Ohrozená sloboda svedomia – I.časť

Slovenská verzia priamky je vypracovaná autorom stránky na základe kníh od Ellen White a Biblie, doplnená o preklady z anglickej verzie. Odporúčam pre plne pochopenie zadovážiť si alebo stiahnuť knihu Maranatha – Ellen White.

Pohľad na Rímsky katolicizmus

Protestanti a rímsky katolicizmus sa dnes pozerajú na seba v miernejšom svetle než v minulosti. V nekatolíckych krajinách, kde predstavitelia pápežstva v snahe získať väčší vplyv zaujímajú zmierlivý postoj, možno pozorovať rastúci záujem o rozdiely v učení medzi reformačnými cirkvami a katolicizmom. Mnoho odborníkov a teológov tvrdí, že v kľúčových otázkach sa tieto konfesie už neodlišujú tak výrazne, ako sa kedysi predpokladalo, a že malý ústupok zo strany protestantov môže výrazne zlepšiť vzťahy medzi protestantmi a katolíkmi.

V minulosti protestanti pokladali slobodu svedomia za jednu z najdôležitejších hodnôt a vychovávali svoje deti v presvedčení, že súlad s Rímom by bol spreneverou voči Bohu. Tieto postoje sa však v priebehu času zmenili. Dnes mnoho protestantských cirkví uznáva potrebu zmierlivého prístupu k rímskemu katolicizmu, keďže obaja predstavitelia kresťanstva už začínajú vidieť spoločné body vo viere a praxi.

Stúpenci pápežstva tvrdia, že ich cirkev bola v minulosti nesprávne obviňovaná, a protestanti tento názor čoraz častejšie uznávajú. Dnešná katolícka cirkev sa podľa nich už nevyznačuje krutosťou, ktorou bola charakteristická v minulosti. Mnohé historické činy pápežskej moci a jej príkorie voči protestantom a iným náboženským menšinám sú ospravedlňované barbarstvom doby, v ktorej sa odohrávali. Súčasné postoje cirkvi údajne zohľadňujú vplyv modernej civilizácie a sú viac zmierlivé voči iným vierovyznaniam.

Avšak mnohí zabúdajú, že pápežský systém sa počas 8 storočí neustále opieral o neomylnosť pápeža, ktorú nikdy neodmietol. Tento princíp neomylnosti bol dokonca potvrdený v 19. storočí. Ako upozorňuje historik John L. von Mosheim vo svojej práci Institutes of Ecclesiastical History, katolícka cirkev v minulosti tvrdila, že „cirkev sa nikdy nemýlila, a podľa Písma svätého sa nikdy ani nemýli“ (kníha 3, 11. stor., časť 2, kap. 2).

Podľa mnohých teológov pápežský systém sa nikdy nezrieka nároku na neomylnosť, čo vyvoláva obavy z možného obnovenia útlaku a prenasledovania. Keby katolícka cirkev získala opäť moc, akú mala v minulosti, mohla by sa opäť uchýliť k taktikám prenasledovania tých, ktorí sa nezhodujú s jej dogmami. V tomto kontexte sa objavujú varovania o nebezpečenstve, ktoré hrozí štátom, ako sú Spojené štáty, ak sa nezachová dostatočná sloboda svedomia a náboženská tolerancia.

„Mnohí ľudia v Spojených štátoch by chceli strach z mocenského katolicizmu pokladať za fanatizmus či detinskosť. V povahe či postojoch, ba ani v rozmachu rímskeho katolicizmu nevidia nič zlovestné, čo by mohlo ohroziť naše slobodné zriadenie. Predovšetkým teda porovnajme niektoré základné princípy nášho systému so zásadami katolíckej cirkvi.

Ústava Spojených štátov zaručuje slobodu svedomia. Nič nie je cennejšie a dôležitejšie. Pápež Pius XI. vo svojej encyklike z 15. augusta 1854 napísal: ’Nezmyselné a falošné učenie alebo blúznenie na obranu svedomia je neobyčajne zhubný blud, je to mor, pred ktorým sa treba mať na pozore.‘ Ten istý pápež vynáša vo svojej encyklike z 8. decembra 1864 kliatbu ’nad tými, ktorí presadzujú slobodu svedomia a náboženského vyznania‘, ako aj ’nad tými, čo zastávajú názor, že cirkev by nemala používať násilie‘.

Zmiernený tón Ríma v Spojených štátoch neznamená, že sa tento systém zmenil. Je tolerantný tam, kde nemá moc. Biskup O’Connor vyhlásil: ’Náboženskú slobodu budeme trpieť len dotiaľ, kým budeme môcť presadiť opak bez toho, aby sme ohrozili katolícky svet.‘ …Arcibiskup zo St. Louis svojho času povedal: ’Kacírstvo a nevera sú zločiny. V kresťanských krajinách, ako napríklad v Taliansku a v Španielsku, kde všetci obyvatelia sú katolíci a kde náboženstvo tvorí podstatnú časť zákonov krajiny, sú trestané ako iné zločiny.‘…

Každý kardinál, arcibiskup a biskup katolíckej cirkvi skladá prísahu vernosti pápežovi, ktorá obsahuje tieto slová: ’Kacírov, rozkolníkov a odbojníkov proti nášmu pánovi (pápežovi) alebo proti jeho určeným nástupcom budem všemožne prenasledovať a budem im prekážať‘“ (Josiah Strong, Our Country, kap. 5, odd. 2-4).

V katolíckej cirkvi sú aj skutoční kresťania, ktorí slúžia Bohu podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Tisíce príslušníkov tejto cirkvi sa snažia žiť kresťanský život a hľadať Božiu pravdu, aj keď nemajú prístup k Božiemu slovu v plnej miere. Títo ľudia nemohli rozpoznať rozdiel medzi živou službou srdca a čírymi formami a obradmi, pretože boli vychovaní v biblicky nesprávnej viere. Boh sa však o týchto ľudí stará s láskavým súcitom a neodmieta ich úprimné úsilie hľadať pravdu.

Keďže boli vychovaní v nedostatočnej viere, Boh sa postará o to, aby tmou, ktorá ich obklopuje, prenikli lúče svetla. Zjaví im pravdu, ktorá je v Ježišovi, a mnohí z týchto ľudí sa následne pripoja k Božiemu ľudu. Tento proces osvietenia umožní mnohým nájsť správnu cestu a prijať pravdu, ktorá ich privádza bližšie k Kristovej láske a spáse.

Katolicizmus ako náboženský systém

Katolicizmus ako náboženský systém nezodpovedá Kristovmu evanjeliu dnes o nič viac, ako v ktoromkoľvek období svojich dejín. Protestantské cirkvi sú tiež ohrozené veľkou tmou, ktorá im bráni rozpoznať znamenia doby. Rímska cirkev má premyslené plány a metódy svojho správania do ďalekej budúcnosti a využíva všetky dostupné prostriedky na rozšírenie svojho vplyvu a rozmach moci. Pripravuje sa na rozhodujúci boj o získanie stratených pozícií vo svete a na nadobudnutie nových, čo môže viesť k rekatolizačným postupom a zničeniu toho, čo vytvoril protestantizmus.

Katolicizmus sa mocensky rozmáha. Sledujme prírastok katolíckych kostolov a kaplniek v protestantských krajinách, budovanie katolíckych univerzít a vysokých škôl v Amerike, ako aj časté prestupy protestantov ku katolíckej cirkvi. Tieto javy by mali byť varovným signálom každému, kto si váži čisté zásady evanjelia.

Spolupráca protestantov s pápežstvom začala jeho obhajobou. Reformačné cirkvi uzatvárajú s katolíckou cirkvou dohody a robia ústupky, ktoré prekvapujú aj samých katolíkov. Ľudia zatvárajú oči pred skutočnou povahou rímskej cirkvi a nebezpečenstvom, ktoré hrozí z jej nadvlády. Treba ich varovať pred nebezpečenstvom ohrozenia občianskej a náboženskej slobody, aby mohli čeliť možnému nepriateľovi. Mnohí protestanti sa nazdávajú, že katolícke náboženstvo nie je príťažlivé a že jeho bohoslužba sa skladá z množstva nudných a nezmyselných obradov. V tom sa však mýlia. Katolicizmus spočíva síce na nesprávnom, nebiblickom učení, nejde však o naivný a nešikovný podvod. Bohoslužba katolíckej cirkvi zahŕňa veľmi dojemné obrady, ktoré majú silný duchovný význam.

Pompéznosť a velebnosť

Pompéznosť a velebnosť katolíckych bohoslužieb pútajú zmysly, pričom zmĺka hlas rozumu a svedomia. Oči sú očarené nádhernými chrámy, veľkolepými procesiami, pozlátenými oltármi, svätostánkami zdobenými drahokamami, vzácnymi maľbami a sochami, ktoré predstavujú estetický a umelecký zážitok. Hudba katolíckych bohoslužieb má moc očariť sluch. Tóny slávnostne znejúceho organa, umocnené zborovým spevom, sa rozliehajú v priestorných katedrálach a musia osloviť myseľ, podnecujúc posvätnú úctu.

Vonkajšia nádhera, veľkoleposť a obradné prvky katolíckej bohoslužby, ktoré akoby sa vysmievali túžbam hriešnej, chorej duše, sú len dôkazom vnútornej porušenosti. Kristovo náboženstvo nepotrebuje takéto vonkajšie lákadlá. V svetle, ktoré žiari z kríža, sa kresťanstvo javí ako čisto a krásne, že nijaké vonkajšie ozdoby nemôžu umocniť jeho hodnotu. Boh si cení len krásu svätosti, pokorného a tichého ducha.

Skvelý štýl nie je ešte dôkazom čistej, vznešenej mysle. Jemný cit pre umenie a kultivovaný vkus možno neraz nájsť aj u ľudí duchovne prízemných a zmyselných. Pomocou takýchto ľudí satan neraz zvádza iných, aby zabudli na duchovné potreby, budúcnosť a večný život, aby sa odvrátili od svojho večného Pomocníka a žili výlučne pre tento svet.

Nápadná zbožnosť vábi predovšetkým neobrátené srdce. Lesk a vznešenosť katolíckej bohoslužby sú príťažlivé a očarujúce. Na mnohých ľudí to zapôsobí tak, že na rímsku cirkev hľadia ako na ozajstnú bránu do neba. Jej vplyvu môžu odolať len tí, ktorým srdce zmenil Boží Duch a preto stoja pevne na základoch pravdy. Tisíce ľudí bez živej skúsenosti s Kristom zvedie povrchná zbožnosť, ktorá nemá nijakú cenu. Mnohým však práve také náboženstvo vyhovuje.

Odpúšťanie hriechov

Tvrdenie cirkvi, že má právo odpúšťať hriechy, vedie mnohých katolíkov k pocitu, že môžu nezáväzne hrešiť. Spoveď, bez ktorej sa neudeľuje rozhrešenie, môže byť tiež cestou k hriechu. Kto si kľakne pred hriešneho človeka a pri spovedi mu vyznáva tajné myšlienky a pohnútky svojho srdca, ponižuje svoju ľudskú dôstojnosť a znevažuje všetky ušľachtilé pohnútky svojho vnútra. Kto odhaľuje svoje hriechy kňazovi, chybujúcemu, hriešnemu človekovi – často narušenému alkoholizmom a nedisciplinovaným životom – znižuje úroveň svojho charakteru a poškvrňuje sa.

Predstava cirkvi vidí Boha na úrovni hriešneho človeka, pretože veriaci vnímajú kňaza ako Božieho zástupcu. Spoveď hriešnemu človeku je prameňom, z ktorého vyteká veľa zla, vedúceho k nečistote a konečnej záhube. Hriech je však často príjemnejšie vyznať pred iným človekom než otvoriť srdce priamo Bohu. Človek prirodzene radšej vyznáva hriech, než by ho opustil. Ľahšie je obliecť si hrubé rúcho, bičovať sa pŕhľavou alebo reťazami, než sa vzdať hriešnych záľub. Neobrátené srdce je radšej ochotné niesť ťažké bremeno, než poslúchať Krista.

Rímskokatolícka cirkev sa až nápadne podobá židovskej spoločnosti za čias Ježiša Krista. Židia navonok zachovávali Božie predpisy, ktoré zaťažili náročnými požiadavkami a tradíciami, no tajne šliapali po Božom zákone. Zachovávanie zákona bolo bolestné a ťažké. Podobne ako Židia predstierali úctu k zákonu, tak aj rímska cirkev tvrdí, že si ctí kríž, ale v praktickom živote Ukrižovaného zapiera.

Symbol kríža je všade – na kostoloch, oltároch a na rúchach. Navonok síce kríž uctieva a vyvyšuje, ale Kristovo učenie zostáva pochované pod nánosom bezduchých tradícií, nesprávnych výkladov a tvrdých predpisov. Spasiteľove slová, určené tvrdošijným Židom, sa aplikujú aj na dnešný stav cirkvi.

„Zväzujú ťažké bremená, ktoré nemožno uniesť a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť“ (Matúš 23,4)

… sa ešte lepšie hodia na hodnostárov cirkvi. Ľudia s citlivým svedomím majú strach pred Božím hnevom, zatiaľ čo mnohí cirkevní predstavitelia žijú v prepychu a zmyselných zábavách. Uctievanie obrazov a relikvií, vzývanie svätých a vyvyšovanie pápeža patria medzi satanove klamstvá, ktoré majú odvrátiť pozornosť od Boha a Jeho Syna. Satan, vo svojej snahe zničiť ľudí, sa stále usiluje odviesť ich pozornosť od Spasiteľa, ktorý je jediným, kto ich môže zachrániť. Vie ich zamestnať čímkoľvek, čo by im nahradilo Pána, ktorý povedal:

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie“ Matúš 11,28.

Satan sa všemožne snaží podať sfalšovaný obraz Božej povahy, nesprávne informuje o podstate hriechu a skresľuje skutočnú príčinu odvekého sporu. Jeho falošné závery nesprávne predstavujú závažnosť Božieho zákona, čo ľudí vedie k tomu, že hriech neberú vážne a vytvárajú si falošné predstavy o Bohu, ktorého sa potom skôr boja a nenávidia, než aby k nemu pristúpili s láskou.

Satan svoju vlastnú krutosť pripisuje Stvoriteľovi, čo sa odzrkadľuje v rôznych náboženských systémoch a bohoslužbách. Týmto zaslepuje ľudí a v boji proti Bohu ich používa ako spojencov. Skrze zvrátené predstavy o Božích vlastnostiach presviedčal pohanské národy, že na získanie Božej priazne je potrebné prinášať ľudské obete, čo viedlo k strašným ukrutnostiam v rôznych podobách modlárstva.

V rímskokatolíckej cirkvi sa spájajú rôzne pohanské prejavy s kresťanskými a táto cirkev, podobne ako pohanstvo, skresľuje Boží charakter a dopúšťa sa krutých a desivých činov. Rím za čias svojej neobmedzenej vlády vnucoval svoje učenie pomocou mučiacich nástrojov a krutých metód, pričom nechal vraždiť ľudí v rozsahu, ktorý vyjde najavo až pri poslednom súde. Cirkevní hodnostári, pod vplyvom satana, vynachádzali spôsoby najkrutejšieho mučenia, ktoré však obeť neusmrtia. Tieto diabolské metódy často vystupňovali až po hranicu toho, čo človek ešte môže vydržať, kým príroda sama nevzdá zápas a trpiteľ prijme smrť ako vyslobodenie.

Taký bol údel odporcov Ríma, ktorý pre svojich poddaných používal disciplinárne prostriedky ako výčitky, trápenie hladom, ponižujúce telesné tresty a ďalšie krutosti. V snahe získať priazeň neba museli kajúcnici porušovať Božie aj prírodné zákony, prestupovali prírodné zákony a presviedčali ich, že musia potlačiť prirodzené city, čím sa dopúšťali márnych snáh, ktoré urážali Boha.

Dejiny rímskej cirkvi ako príklad

Satanova krutosť, ktorá bola páchaná po stáročia nielen medzi ľuďmi, ktorí o Bohu nikdy nepočuli, ale aj priamo v kresťanstve, je jasne viditeľná v dejinách rímskej cirkvi. Knieža zla, prostredníctvom obrovskej sústavy klamstiev, dosahuje svoj cieľ – zneuctiť Boha a zničiť človeka.

Keď si uvedomíme, ako sa zvodca pretvaruje a ako prostredníctvom cirkevných hodnostárov uskutočňuje svoje zámery, lepšie pochopíme, prečo má taký odpor voči Božiemu slovu. Čitatelia Písma objavia Božiu lásku a milosť. Pochopia, že Boh nám neukladá také bremená ako ľudia. On žiada len pokorné a kajúcne srdce, skromného a poslušného ducha.

Kristov životný príklad ľuďom ničím nenaznačoval, že by mali žiť v kláštornom odlúčení od sveta a pripravovať sa tým na nebesá. Nikdy neučil, že človek by mal v sebe potláčať lásku a súcit. Spasiteľovo srdce prekypovalo láskou. Čím viac sa človek blíži k mravnej dokonalosti, tým je vnímavejší, tým viac si uvedomuje hriech a tým plnšie spolucíti s trpiacimi. Pápež tvrdí, že je zástupcom Ježiša Krista, prejavuje však charakter podobný Spasiteľovi?

Poslal Kristus niekoho do väzenia či na mučenie preto, že ho neuctieval ako vládcu neba? Odsúdil azda na smrť tých, čo ho neuznávali? Keď sa obyvatelia istej samárskej dediny zachovali k nemu neúctivo, apoštol Ján sa rozhneval a žiadal:

„Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“

Ježiš sa súcitne podíval na svojich učeníkov, pokarhal ich tvrdosť a povedal:

„Syn človeka neprišiel ľudí zahubiť, ale zachrániť“ Lukáš 9,54.

Rozdiel medzi Ježišom Kristom a jeho zástupcom v rímskej cirkvi je dnes očividný. Rímska cirkev síce ukazuje svetu čistý štít, keď sa ospravedlnila za minulosť plnú krutostí, ale oblieka si rúcho podobné Kristovi, pričom sa v podstate nezmenila. Základné princípy, ktoré v jej mocenskom systéme platili v minulých storočiach, sú stále aktuálne. Smernice z najtemnejších čias sú dnes naďalej v platnosti. Nepresviedčajte sami seba.

Systém, ktorý sú dnes protestanti ochotní uznať, je ten istý systém odporu, ktorý vládol svetu v reformačnej dobe, keď povstávali Boží muži, aby odhaľovali jeho neprávosti aj za cenu vlastného života. Dnes je tento systém rovnako sebavedomý a odvážny, ako keď vládol nad kráľmi a kniežatami a osoboval si práva, ktoré patria len Bohu. Podstata tejto inštitúcie nie je o nič lepšia než vtedy, keď pošliapavala ľudskú slobodu a vraždila Božích verných služobníkov (pozri Dodatok č. 35).

Pápežstvo je práve tým, čo proroctvo označuje ako odpadnutie posledných dní (pozri 2. Tesaloničanom 2,3.4). Strategicky mení svoju podobu podľa zámeru, ktorý sleduje, ale pod novým rúchom sa stále skrýva rovnaké nebezpečenstvo. Vyhlasuje:

„Nie sme viazaní dodržiavať slovo dané kacírom, ani osobám z kacírstva podozrivým“ (Lenfant, History of the Council of Constance, zv. 1, str. 516).

Je správne považovať túto moc, ktorej tisícročné dejiny sú písané krvou verných Božích nasledovníkov, za súčasť Kristovej cirkvi? Mnohí protestanti si kladú otázku, či sa katolicizmus dnes už natoľko nelíši od protestantizmu ako v minulosti. Zmeny sa síce udiali, ale podstata pápežstva zostáva rovnaká. Katolicizmus sa naozaj veľmi podobá dnešnému protestantizmu, pretože protestantizmus sa od čias reformácie výrazne zmenil k horšiemu.

Mnohé protestantské cirkvi, ktoré hľadajú priazeň sveta, zaslepuje falošná láska k blížnemu. Myslia si, že každé zlo môže priniesť nejaké dobro, no nakoniec spoznajú, že z každého dobra vzíde zlo. Namiesto toho, aby obhajovali „vieru raz navždy odovzdanú svätým” (Júdu 1,3), niektorí protestanti takmer ospravedlňujú Rím za jeho minulé zločiny a prosia o prepáčenie za svoju prílišnú horlivosť v boji proti nemu.

Veľa ľudí, vrátane tých, ktorí rímskokatolícku cirkev posudzujú kriticky, nedoceňuje nebezpečenstvo jej moci a vplyvu (pozri Dodatok č. 36). Tvrdia, že šírenie cirkevných dogiem, povier a útlaku je produktom duchovnej a mravnej temnoty stredoveku. S presvedčením, že naša osvietenská doba, všeobecne rozšírené poznanie a väčšia náboženská a občianska sloboda nedovolia návrat náboženskej neznášanlivosti a tyranie, považujú takýto návrat za smiešny.

Skutočnosť je však taká, že dnešná generácia má nepochybne viac informácií v duchovnej, morálnej a náboženskej oblasti než generácie minulosti. Z Božieho slova svieti svetu nebeské svetlo. Treba si však uvedomiť, že čím je viac svetla, tým väčšia je temnota tých, ktorí toto svetlo znehodnocujú alebo odmietajú.

Pozn. autora: Pre pochopenie ďalších nadchádzajúcich udalostí odporúčam rubriku Posledné udalosti dejín.