Ohrozená sloboda svedomia – I.časť
Časová priamka udalostí konca sveta
Na obrázku vyššie je vypracovaná priamka udalostí, ktoré sa uskutočnia podľa kníh, spisov a proroctiev Ellen White, biblických proroctiev a znamení doby konca. Udalosti sú doplnené o priame predpovede od Ducha prorockého, čo sa bude diať v Amerike, vo svete, v duchovnej oblasti, či spoločenskej oblasti spejúce a eskalujúce až k druhému príchodu Ježiša Krista. Falošné znamenia, zázraky, falošné napodobenie príchodu Krista, či vyliatia Ducha Svätého, rozmach špiritizmu, okultizmu a tézy nesmrteľnej duše, ktoré zvedú mnohých.
Zákony sahajúce a znásiľňujúce slobodu svedomia, o ktorých sa už dnes hovorí a ktoré budú vynucované čoskoro politickou mocou USA v spojení s pápežskou autoritou. Pozrite sa spolu s nami na nadchádzajúce udalosti a otvorte oči – proroctvá sa napĺňajú priamo pred našim nosom. Ostaneme k týmto predpovediam, výzvam, chladní alebo budeme pevne stáť na strane Boha, kde pevným základom našej viery bude a má byť Biblia – Sola Scriptura?
Slovenská verzia priamky je vypracovaná autorom stránky na základe kníh od Ellen White a Biblie, doplnená o preklady z anglickej verzie. Odporúčam pre plne pochopenie zadovážiť si alebo stiahnuť knihu Maranatha – Ellen White.
Pohľad na Rímsky katolicizmus
Protestanti sa dnes dívajú na rímsky katolicizmus oveľa priaznivejšie než v minulosti. V nekatolíckych krajinách, kde predstavitelia pápežstva v snahe získať väčší vplyv zaujímajú zmierlivý postoj, možno pozorovať rastúci záujem o rozdiely v učení medzi reformačnými cirkvami a katolicizmom. Stále viac začína prevládať názor, že v najvýznamnejších bodoch sa tieto konfesie ani tak veľmi nelíšia, ako sa kedysi tvrdilo a že malým ústupkom zo strany protestantov sa vzťahy s Rímom môžu výrazne zlepšiť.
Protestanti kedysi pokladali draho vykúpenú slobodu svedomia za veľkú hodnotu. Svoje deti učili odporovať pápežskému systému v presvedčení, že každá snaha o súlad s Rímom by znamenala spreneveru voči Bohu. Odvtedy sa časy zmenili a s nimi aj postoje protestantov.
Stúpenci pápežstva vyhlasujú, že ich cirkev je tupená a protestanti to ochotne uznávajú. Podľa mienky mnohých nie je spravodlivé posudzovať dnešnú katolícku cirkev podľa neprístojností a príkorí, ktorými sa vyznačovala katolícka vládna moc v priebehu stáročí nevedomosti a temna. Jej krutosť ospravedlňujú barbarstvom vtedajšej doby a tvrdením, že vplyv modernej civilizácie zmenil postoje tejto cirkvi.
Zabúdajú azda, že pápežský systém si počas ôsmich storočí osoboval nárok na neomylnosť? Od tohto nároku neustúpil, naopak, v 19. storočí to potvrdil ešte rozhodnejšie než v minulosti. Ak Rím tvrdí, že „cirkev sa nikdy nemýlila, a podľa Písma svätého sa nikdy ani nemýli“ (John L. von Mosheim, Institutes of Ecclesiastical History, kniha 3, 11. stor., časť 2, kap. 2, pozn. 17), ako sa môže zriecť princípov, podľa ktorých sa tento systém správal v minulosti?
Pápežský systém sa nikdy nevzdá nároku na neomylnosť. Trvá na presvedčení, že všetko, čoho sa pri prenasledovaní ľudí neochotných prijať jeho dogmy dopustil, bolo správne. Kde je však záruka, že by sa pri nejakej príležitosti nezachoval podobne? Keby padli obmedzenia zo strany svetskej moci a Rím by znova získal postavenie, aké mal v minulosti, mohol by opäť ožiť útlak a prenasledovanie. Známy dejepisec opísal postoj katolíckej hierarchie k slobode svedomia a pripomenul nebezpečenstvo, ktoré Spojeným štátom hrozí v dôsledku ich politiky.
„Mnohí ľudia v Spojených štátoch by chceli strach z mocenského katolicizmu pokladať za fanatizmus či detinskosť. V povahe či postojoch, ba ani v rozmachu rímskeho katolicizmu nevidia nič zlovestné, čo by mohlo ohroziť naše slobodné zriadenie. Predovšetkým teda porovnajme niektoré základné princípy nášho systému so zásadami katolíckej cirkvi.
Ústava Spojených štátov zaručuje slobodu svedomia. Nič nie je cennejšie a dôležitejšie. Pápež Pius XI. vo svojej encyklike z 15. augusta 1854 napísal: ’Nezmyselné a falošné učenie alebo blúznenie na obranu svedomia je neobyčajne zhubný blud, je to mor, pred ktorým sa treba mať na pozore.‘ Ten istý pápež vynáša vo svojej encyklike z 8. decembra 1864 kliatbu ’nad tými, ktorí presadzujú slobodu svedomia a náboženského vyznania‘, ako aj ’nad tými, čo zastávajú názor, že cirkev by nemala používať násilie‘.
Zmiernený tón Ríma v Spojených štátoch neznamená, že sa tento systém zmenil. Je tolerantný tam, kde nemá moc. Biskup O’Connor vyhlásil: ’Náboženskú slobodu budeme trpieť len dotiaľ, kým budeme môcť presadiť opak bez toho, aby sme ohrozili katolícky svet.‘ …Arcibiskup zo St. Louis svojho času povedal: ’Kacírstvo a nevera sú zločiny. V kresťanských krajinách, ako napríklad v Taliansku a v Španielsku, kde všetci obyvatelia sú katolíci a kde náboženstvo tvorí podstatnú časť zákonov krajiny, sú trestané ako iné zločiny.‘…
Každý kardinál, arcibiskup a biskup katolíckej cirkvi skladá prísahu vernosti pápežovi, ktorá obsahuje tieto slová: ’Kacírov, rozkolníkov a odbojníkov proti nášmu pánovi (pápežovi) alebo proti jeho určeným nástupcom budem všemožne prenasledovať a budem im prekážať‘“ (Josiah Strong, Our Country, kap. 5, odd. 2-4).
V katolíckej cirkvi sú však aj skutoční kresťania. Tisíce príslušníkov tejto cirkvi slúži Bohu podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Ak nemajú prístup k Božiemu slovu, nemôžu poznať pravdu. Nepoznali rozdiel medzi živou službou srdca a čírymi formami a obradmi. Boh týchto ľudí sleduje s láskavým súcitom, boli totiž vychovaní v biblicky nesprávnej a nedostatočnej viere. Postará sa, aby tmou, ktorá ich obklopuje, prenikli lúče svetla. Zjaví im pravdu, ktorá je v Ježišovi a mnohí z nich sa potom pripoja k jeho ľudu.
Katolicizmus ako náboženský systém
Katolicizmus ako náboženský systém nezodpovedá Kristovmu evanjeliu dnes o nič viac, ako v ktoromkoľvek období svojich dejín. Aj protestantské cirkvi ohrozuje veľká tma, inak by rozpoznali znamenia doby. Rímska cirkev má plány a metódy svojho správania premyslené do ďalekej budúcnosti. Zužitkúva všetky prostriedky na rozšírenie vplyvu a na rozmach svojej moci. Pripravuje sa na rozhodujúci boj o získanie stratených pozícií vo svete a nadobudnutie nových, čo môže viesť k novým rekatolizačným postupom so sprievodnou likvidáciou všetkého, čo vytvoril protestantizmus.
Katolicizmus sa mocensky rozmáha. Sledujme prírastok katolíckych kostolov a kaplniek v protestantských krajinách, budovanie katolíckych univerzít a vysokých škôl rôzneho typu v Amerike, ako aj skutočnosť častých prestupov protestantov ku katolíckej cirkvi. Tieto javy by mali byť varovným signálom každému, kto si váži čisté zásady evanjelia.
Spolupráca protestantov s pápežstvom sa začala jeho obhajobou. Reformačné cirkvi uzatvárajú s katolíckou cirkvou dohody a robia ústupky, ktoré prekvapujú aj samých katolíkov do tej miery, že ich sotva vedia pochopiť. Ľudia zatvárajú oči pred skutočnou povahou rímskej cirkvi a nebezpečenstvom, ktoré hrozí z ich nadvlády. Treba ich varovať pred nebezpečenstvom ohrozenia občianskej a náboženskej slobody, aby mohli čeliť možnému nepriateľovi.
Mnohí protestanti sa nazdávajú, že katolícke náboženstvo nie je príťažlivé a že jeho bohoslužba sa skladá z množstva nudných a nezmyselných obradov. V tom sa však mýlia. Katolicizmus spočíva síce na nesprávnom, nebiblickom učení, nejde však o naivný a nešikovný podvod. V bohoslužbe katolíckej cirkvi sú veľmi dojemné obrady.
Pompéznosť a velebnosť
Pompéznosť a velebnosť pútajú zmysly, pričom zmĺka hlas rozumu a svedomia. Oči sú očarené. Nádherné chrámy, veľkolepé procesie, pozlátené oltáre, svätostánky zdobené drahokamami, vzácne maľby a sochy sú estetickým a umeleckým zážitkom. Jedinečná hudba očarúva sluch. Tóny slávnostne znejúceho organa umocnené zborovým spevom, ktorý sa rozlieha v priestorných katedrálach, musia osloviť myseľ a podnietiť posvätnú úctu.
Vonkajšia nádhera, veľkoleposť a obrady, ktoré akoby sa vysmievali túžbam hriešnej, chorej duše, sú len dôkazom vnútornej porušenosti. Kristovo náboženstvo nepotrebuje takéto lákadlá. V svetle, ktoré žiari z kríža, sa kresťanstvo javí tak čisto a krásne, že nijaké vonkajšie ozdoby nemôžu umocniť jeho hodnotu. Boh si cení len krásu svätosti, pokorného a tichého ducha.
Skvelý štýl nie je ešte dôkazom čistej, vznešenej mysle. Jemný cit pre umenie a kultivovaný vkus možno neraz nájsť aj u ľudí duchovne prízemných a zmyselných. Pomocou takýchto ľudí satan neraz zvádza iných, aby zabudli na duchovné potreby, na budúcnosť a večný život, aby sa odvrátili od svojho večného Pomocníka a aby žili výlučne pre tento svet.
Nápadná zbožnosť vábi predovšetkým neobrátené srdce. Lesk a vznešenosť katolíckej bohoslužby sú príťažlivé a očarujúce. Na mnohých ľudí to vie tak zapôsobiť, že na rímsku cirkev hľadia ako na ozajstnú bránu do neba. Jej vplyvu môžu odolať len tí, ktorým srdce zmenil Boží Duch, a preto stoja pevne na základoch pravdy. Tisíce ľudí bez živej skúsenosti s Kristom zvedie povrchná zbožnosť, ktorá nemá nijakú cenu. Mnohým však práve také náboženstvo vyhovuje.
Odpúšťanie hriechov
Tvrdenie cirkvi, že má právo odpúšťať hriechy, vedie katolíkov k pocitu, že môžu nezáväzne hrešiť. K hriechu môže viesť aj spoveď, bez ktorej sa neudeľuje rozhrešenie. Kto si kľakne pred hriešneho človeka a pri spovedi mu vyznáva tajné myšlienky a pohnútky svojho srdca, ponižuje svoju ľudskú dôstojnosť a znevažuje všetky ušľachtilé pohnútky svojho vnútra. Kto odhaľuje svoje hriechy kňazovi, chybujúcemu, hriešnemu človekovi, neraz narušenému alkoholizmom a nedisciplinovaným životom – znižuje úroveň svojho charakteru a poškvrňuje sa.
Jeho predstava vidí Boha na úrovni hriešneho človeka, pretože veriaci vidia v kňazovi Božieho zástupcu. Spoveď hriešnemu smrteľníkovi je prameňom, z ktorého vyteká mnoho zla, čo vedie k nečistote a konečnej záhube. Človekovi, ktorý povoľuje hriechu, je však príjemnejšie vyspovedať sa inému človekovi, než otvoriť srdce Bohu. Človek totiž prirodzene radšej hriech vyznáva, ako by ho opustil. Ľahšie je obliecť si hrubé rúcho, bičovať sa pŕhľavou či reťazami, než sa vzdať hriešnych záľub. Neobrátené srdce bude radšej niesť ťažké bremeno, než poslúchať Krista.
Rímskokatolícka cirkev sa až nápadne podobá židovskej spoločnosti za čias Ježiša Krista. Židia navonok veľkolepo zachovávali Božie predpisy, ktoré zaťažili náročnými požiadavkami a tradíciami, no pritom tajne šliapali po všetkých zásadách Božieho zákona. Preto bolo zachovávanie zákona bolestné a ťažké. Podobne ako Židia predstierali úctu k zákonu, tak aj rímska cirkev tvrdí, že si ctí kríž. Symbol Kristovho utrpenia síce oslavuje, v praktickom živote však Ukrižovaného zapiera.
Symbol kríža má všade – na kostoloch, oltároch a na rúchach. Navonok síce kríž uctieva a vyvyšuje, ale Kristovo učenie zostáva pochované pod nánosom bezduchých tradícií, nesprávnych výkladov a tvrdých predpisov. Spasiteľove slová určené tvrdošijným Židom:
„Zväzujú ťažké bremená, ktoré nemožno uniesť a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť“ (Matúš 23,4)
… sa ešte lepšie hodia na hodnostárov cirkvi. Ľudia s citlivým svedomím majú strach pred Božím hnevom, kým mnohí cirkevní predstavitelia žijú v prepychu a v zmyselných zábavách.
Uctievanie obrazov a relikvií, vzývanie svätých a vyvyšovanie pápeža patria k satanovým klamstvám na odvedenie pozornosti od Boha a jeho Syna. Vo svojej snahe zničiť ľudí satan sa stále snaží odvrátiť ich pozornosť od Spasiteľa, ktorý je jediným, kto ich môže zachrániť. Vie ich zamestnať čímkoľvek, čo by im nahradilo Pána, ktorý povedal:
„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie“ Matúš 11,28.
Satan sa všemožne snaží podať sfalšovaný obraz Božej povahy, nesprávne informuje o podstate hriechu a skresľuje skutočnú príčinu odvekého sporu. Jeho falošné závery nesprávne predstavujú závažnosť Božieho zákona, čo ľudí vedie k tomu, že hriech neberú vážne a k falošným predstavám o Bohu, ktorého sa potom skôr boja a nenávidia ho, než by šli k nemu s láskou.
Satan svoju vlastnú krutosť pripisuje Stvoriteľovi. To sa potom odzrkadľuje v náboženskej sústave a v bohoslužbe.Tým zaslepuje ľudí a v boji proti Bohu ich používa ako spojencov. Zvrátenými predstavami o Božích vlastnostiach presviedčal pohanské národy, že na získanie Božej priazne treba prinášať aj ľudské obete. Preto v rôznych podobách modlárstva ľudia páchali strašné ukrutnosti.
V rímskokatolíckej cirkvi sa spájajú rôzne pohanské prejavy s kresťanskými a ako pohanstvo, tak aj táto cirkev skresľuje Boží charakter a dopúšťa sa nie menej krutých a desivých činov. Rím za čias svojej neobmedzenej vlády vnucoval ľuďom svoje učenie aj pomocou mučiacich nástrojov a krutých metód. Tým, čo sa nechceli podriadiť jeho požiadavkám, dal postaviť hranice. Nechal vraždiť ľudí v rozsahu, ktorý vyjde najavo len pri poslednom súde.
Cirkevní hodnostári pod vplyvom satana vynachádzali spôsoby čo najkrutejšieho mučenia, ktoré však obeť neusmrtia. Tieto diabolské metódy neraz vystupňovali až po hranicu toho, čo človek môže ešte vydržať, kým sa teda príroda sama nevzdá zápasu a trpiteľ prijíma smrť ako vyslobodenie.
Taký bol údel odporcov Ríma, ktorý mal pre svojich poddaných ako disciplinárny prostriedok výčitky, trápenie hladom, ponižujúce telesné tresty najrozmanitejšieho druhu. V snahe získať priazeň neba prestupovali kajúcnici Božie zákony tým, že museli prestupovať prírodné zákony. Presviedčali ich, že musia pretrhnúť všetky zväzky, ktorými chcel Boh spríjemniť človekovi pobyt na zemi. Na cintorínoch ležia milióny tých, čo žili márnym úsilím zbaviť sa svojich prirodzených citov, potlačiť každú myšlienku a prejav súcitu k iným ľuďom ako niečo, čo uráža Boha.
Dejiny rímskej cirkvi ako príklad
Ak chceme pochopiť satanovu krutosť po stáročia páchanú nielen medzi ľuďmi, ktorí o Bohu nikdy nepočuli, ale aj priamo v kresťanstve, stačí sledovať dejiny rímskej cirkvi. Knieža zla prostredníctvom obrovskej sústavy klamstiev dosahuje svoj cieľ – zneuctiť Boha a zničiť človeka.
Keď si uvedomíme, ako sa zvodca pretvaruje a ako prostredníctvom cirkevných hodnostárov uskutočňuje svoje zámery, lepšie pochopíme, prečo má taký odpor voči Božiemu slovu. Čitatelia Písma objavia Božiu lásku a milosť. Pochopia, že Boh nám neukladá také bremená ako ľudia. On žiada len pokorné a kajúcne srdce, skromného a poslušného ducha.
Kristov životný príklad ľuďom ničím nenaznačoval, že by mali žiť v kláštornom odlúčení od sveta a tak sa pripravovať pre nebesá. Nikdy neučil, že človek by mal v sebe potláčať lásku a súcit. Spasiteľovo srdce prekypovalo láskou. Čím viac sa človek blíži k mravnej dokonalosti, tým je vnímavejší, tým viac si uvedomuje hriech a tým plnšie spolucíti s trpiacimi. Pápež tvrdí, že je zástupcom Ježiša Krista, prejavuje však charakter podobný Spasiteľovi?
Poslal Kristus niekoho do väzenia či na mučenie preto, že ho neuctieval ako vládcu neba? Odsúdil azda na smrť tých, čo ho neuznávali? Keď sa obyvatelia istej samárskej dediny zachovali k nemu neúctivo, apoštol Ján sa rozhneval a žiadal:
„Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“
Ježiš sa súcitne podíval na svojich učeníkov, pokarhal ich tvrdosť a povedal:
„Syn človeka neprišiel ľudí zahubiť, ale zachrániť“ Lukáš 9,54.
Aký to rozdiel medzi postojom Ježiša Krista a toho, ktorý sa vydáva za jeho zástupcu! Dnešná rímska cirkev ukazuje svetu čistý štít, lebo sa ospravedlnila za minulosť plnú krutostí. Oblieka si rúcho podobné Kristovi, ale v podstate sa nezmenila. Základné princípy, ktoré v jej mocenskom systéme platili v minulých storočiach, platia aj dnes. Smernice z najtemnejších čias sú dodnes aktuálne. Nepresviedčajte sami seba.
Systém, ktorý sú dnes protestanti ochotní uznať, je ten istý systém odporu, ktorý vládol svetu v reformačnej dobe, keď povstávali Boží muži, aby s nasadením vlastného života odhaľovali jeho neprávosti. Dnes je tento systém práve taký sebavedomý a odvážny, ako keď vládol nad kráľmi a kniežatami a osoboval si práva, ktoré patria len Bohu. Podstata tejto inštitúcie nie je o nič lepšia, než bola vtedy, keď pošliapavala ľudskú slobodu a vraždila Božích verných služobníkov (pozri Dodatok č. 35).
Pápežstvo je práve tým, čo proroctvo označuje ako odpadnutie posledných dní (pozri 2. Tesaloničanom 2,3.4). Strategicky obmieňa svoju podobu podľa toho, aký zámer sleduje. Pod novým rúchom sa stále skrýva rovnaké nebezpečenstvo. Vyhlasuje:
„Nie sme viazaní dodržiavať slovo dané kacírom, ani osobám z kacírstva podozrivým“ (Lenfant, History of the Council of Constance, zv. 1, str. 516).
Možno túto moc, ktorej tisícročné dejiny sú písané krvou verných Božích nasledovníkov uznávať teraz za súčasť Kristovej cirkvi? Mnohí protestanti nie bezdôvodne tvrdia, že katolicizmus sa dnes už natoľko nelíši od protestantizmu, ako to bolo predtým. Určite sa mnoho vecí zmenilo, ale podstata pápežstva zostáva tá istá. Katolicizmus sa naozaj veľmi podobá dnešnému protestantizmu, pretože protestantizmus sa od čias reformácie výrazne zmenil k horšiemu.
Keďže mnohé protestantské cirkvi hľadajú priazeň sveta, zaslepuje im oči falošná láska k blížnemu. Nazdávajú sa, že každé zlo môže priniesť nejaké dobro, no nakoniec celkom zákonito poznajú, že z každého dobra vzíde zlo. Namiesto toho, aby obhajovali „vieru raz navždy odovzdanú svätým“ (Júdu 1,3), div že sa Rímu neospravedlňujú za to, že ho posudzovali tak prísne a prosia o prepáčenie za svoju prílišnú horlivosť.
Veľa ľudí, ba aj tí, čo rímskokatolícku cirkev posudzujú kriticky, nedoceňuje nebezpečenstvo jej moci a vplyvu (pozri Dodatok č. 36). Mnohí tvrdia, že šírenie cirkevných dogiem, povier a útlaku nerozlučne súvisí s duchovnou a mravnou temnotou stredoveku a že naša osvietenská doba, všeobecne rozšírené poznanie, ako aj stále väčšia náboženská a občianska sloboda nedovolia návrat náboženskej neznášanlivosti a tyranie.
Pokladajú za smiešne už len pomyslieť na to, že by niečo také mohlo prísť do úvahy v tejto osvietenej dobe. Je pravdou, že dnešná generácia má z duchovnej, morálnej a náboženskej oblasti nepomerne viac informácií než generácie pred storočiami. Zo stránok Božieho slova svieti svetu nebeské svetlo. Treba však pripomenúť, že čím je svetla viac, tým väčšia je temnota tých, čo toto svetlo znehodnocujú alebo odmietajú.
Pozn. autora: Pre pochopenie ďalších nadchádzajúcich udalostí odporúčam rubriku Posledné udalosti dejín.
Súvisiace videá a dokumenty