Ohrozená sloboda svedomia – II.časť

Na obrázku je znázornená priamka udalostí podľa spisov Ellen G. Whiteovej, biblických proroctiev a znamení doby konca. Udalosti zahŕňajú predpovede Ducha prorockého o dianí v Amerike, celom svete, v duchovnej aj spoločenskej oblasti, ktoré vedú až k druhému príchodu Ježiša Krista. Falošné znamenia, klamné zázraky, napodobenie Kristovho príchodu, falošné vyliatie Ducha Svätého, špiritizmus, okultizmus a učenie o nesmrteľnej duši zvedú mnohých.

Blížiace sa zákony, zasahujúce do slobody svedomia, budú čoskoro vynucované politickou mocou USA v spojení s pápežskou autoritou. Proroctvá sa napĺňajú pred našimi očami. Zostaneme chladní, alebo budeme stáť na strane Boha, kde základom našej viery zostane Biblia – Sola Scriptura?

Ak chceme pochopiť, aké prostriedky sa použijú v blížiacom sa zápase medzi katolíkmi a protestantmi, stačí sa pozrieť do cirkevných dejín, keď sa Rím usiloval o dosiahnutie rovnakého cieľa. Dozvieme sa, ako môžu v budúcnosti katolíci a protestanti naložiť s tými, ktorí odmietajú ich názory. Stačí sledovať, ako Rím postupoval proti tým, ktorí obhajovali pravý deň odpočinku – Božiu sobotu.

Pôvodne pohanský sviatok, nedeľa, sa dostal na čestné miesto v kresťanskom svete prostredníctvom cirkevných dekrétov, všeobecných koncilov a cirkevných ustanovení, za výdatnej podpory štátnej moci. Prvým verejným výnosom o zachovávaní nedele bol zákon cisára Konštantína z roku 321 po Kristovi. Obyvatelia miest mali odpočívať v „ctihodný deň slnka“, zatiaľ čo vidiečania smeli vykonávať neodkladné poľnohospodárske práce. Cisár Konštantín, ktorý formálne prijal kresťanstvo, nariadil zachovávanie nedele.

Cisársky rozkaz však nestačil nahradiť Božiu autoritu. Zasiahnuť musel biskup Eusebius, ktorý sa usiloval o priazeň kniežat i o náklonnosť samotného Konštantína. Podľa Eusebia Kristus preložil deň odpočinku zo soboty na nedeľu, hoci neuviedol ani jediný text Písma na potvrdenie tohto tvrdenia. Nechtiac však odhalil skutočný pôvod zmeny, keď vyhlásil:

„Všetko, čo sa malo konať v sobotu, preniesli sme na deň Pánov“ Robert Cox, Sabbath Laws and Sabbath Duties, str. 538

Dôvody zavedenia nedele ako dňa odpočinku boli síce nezmyselné, no posmelili ľudí k pošliapavaniu Božej soboty. Tí, ktorí túžili po priazni sveta, prijali tento obľúbený sviatok. Ako sa upevňoval cirkevný mocenský systém, nedeľa sa čoraz viac presadzovala ako deň odpočinku. Istý čas ešte ľudia mohli pracovať na poli a vyhýbať sa kostolu, pričom sobotu stále pokladali za pravý deň odpočinku. Zmena však postupovala pomaly, no neúprosne.

Cirkevní hodnostári nesmeli v nedeľu viesť súkromné súdne spory. Neskôr cirkev zaviedla zákaz akejkoľvek práce v nedeľu pre všetkých veriacich. Slobodní boli trestaní peňažnými pokutami, poddaní údermi palicou. Tresty sa stupňovali – bohatí čelili prepadnutiu majetku, chudobní hrozbe zotročenia. Chýry o zázrakoch sa stali ďalšou zbraňou. O roľníkovi, ktorý chcel v nedeľu zorať pole, sa hovorilo, že si zapichol kus železa do ruky a musel ho nosiť dva roky v bolestiach a hanbe.

Neskôr pápež vydal nariadenie, aby každý kňaz napomínal priestupníkov nedeľného príkazu a nabádal ich chodiť do kostola. Neposlušných mali postihnúť pohromy. Na jednom z cirkevných koncilov sa opäť objavil „dôkaz“, že nedeľa je pravým dňom odpočinku – údajne preto, že niekoho, kto v nedeľu pracoval, zasiahol blesk. Preláti tvrdili:

„Je zrejmé, že nezachovávanie tohto dňa podnecuje veľkú Božiu neľúbosť.“ 

Potom zaznela výzva, aby kňazi, kazatelia, králi, kniežatá a všetci verní poddaní vynaložili maximálne úsilie na presadzovanie tohto nariadenia.

„Vynaložili všetko úsilie, aby sa tento deň zachovával v plnej úcte a aby bol na chválu kresťanstva v budúcnosti čo najzbožnejšie svätený.“ Thomas Morer, Discourse in Six Dialogues on the Name, Notion and Observation of the Lord’s Day, str. 271

Slabý účinok rozhodnutí koncilov sa cirkev rozhodla posilniť výzvou k svetským úradom, aby ich nariadenia zastrašili ľudí a pripomenuli im, že v nedeľu nesmú pracovať. Následne synoda v Ríme dôrazne a slávnostne potvrdila všetky predošlé rozhodnutia, ktoré boli zaradené do cirkevného zákona a svetskými úradmi vynucované v celom kresťanskom svete. Nedostatok biblických dôkazov pre svätenie nedele však vyvolával rozpaky. Mnohí veriaci pochybovali, či ich učitelia cirkvi mali vôbec oprávnenie zanedbávať jasný Boží výrok.

„Siedmy deň je však sobota Hospodina, tvojho Boha.“ 2. Mojžišova 20:10

Nedostatočná opora v Písme pre nedeľu musela byť nahradená inými prostriedkami. Koncom 12. storočia navštívil istý horlivý zástanca svätenia nedele cirkevné obce v Anglicku, kde sa stretol s odporom verných svedkov pravdy. Keď jeho snahy zlyhali, krajinu na čas opustil. Po návrate už disponoval nástrojmi, ktoré jeho ďalšie pôsobenie urobili oveľa úspešnejším.

Doniesol so sebou zvitok Písma, ktorý mal údajne pochádzať priamo od Boha a obsahovať príkaz na zachovávanie nedele. Tento dokument bol v skutočnosti podlým podvrhom. Tvrdilo sa, že spadol z neba a našiel sa na oltári kostola sv. Šimona na Golgote v Jeruzaleme, no v skutočnosti vznikol v pápežskom paláci. Kňazská moc v každej dobe považovala podvody, ktoré posilňovali jej autoritu, za legitímne.

Zvitok obsahoval prísny zákaz akejkoľvek práce od tretej hodiny v sobotu popoludní až do východu slnka v pondelok. Jeho pravosť mala byť údajne potvrdená zázrakmi.

Mlynár, ktorý napriek zákazu mlel obilie, videl namiesto múky tiecť krv. Žena, ktorá vložila cesto do pece, ho našla surové, hoci pec bola rozpálená. Iná žena zistila, že cesto sa zmenilo na chlieb bez pečenia. Tieto výmysly sa používali ako dôkaz svätosti nedele.

V Škótsku a Anglicku sa autorita nedele posilnila tým, že k nej bol pripojený aj čas starobylej soboty. Škótsky kráľ nariadil, že „sobota od 12.00 hod. na poludnie“ má byť považovaná za svätú a že až do pondelkového rána sa nesmú vykonávať svetské práce. Tento výnos vyjadroval paradoxné uznanie Božieho prikázania o sobote, hoci bol aplikovaný na nedeľu.

Napriek intenzívnemu presadzovaniu nedele mnohí cirkevní predstavitelia verejne priznali, že sobotu ustanovila Božia autorita, zatiaľ čo nedeľa je ľudským ustanovením. Tento rozdiel medzi Božím príkazom a ľudskou tradíciou sa stal kľúčovým bodom sporov o pravý deň odpočinku. V 16. storočí zaznelo vyhlásenie pápežskej rady:

„Nech všetci kresťania pamätajú na to, že siedmy deň posvätil Boh a uznávajú ho a zachovávajú nielen Židia, ale všetci ostatní, čo uctievajú Boha, aj keď sme my, kresťania, zmenili ich sobotu na Deň Pánov.“ Morer, cit. dielo, str. 281–282

TÍ, KTORÍ ZMENILI BOŽÍ ZÁKON, VEDELI DOBRE, ČO ROBIA. ODVAŽNE SA VYVÝŠILI NAD BOHA.

Rím a prenasledovanie valdenských kresťanov sú jasným príkladom postoja cirkvi k tým, ktorí sa odmietli podriadiť. Valdenzania, medzi ktorými boli aj svätitelia soboty, sa stali obeťami krvavého prenasledovania. Podobný osud postihol aj ďalších veriacich, ktorí zachovávali Božie prikázanie o sobote. Významným príkladom je aj Etiópia, kde kresťania po stáročia slobodne vyznávali vieru.

Po ich objavení sa Rím rozhodol zasiahnuť a etiópsky cisár bol donútený uznať pápeža za Kristovho nástupcu. Nasledoval výnos, ktorý pod hrozbou trestov zakazoval zachovávanie soboty. Po krutej vojne a odchode katolíkov sa Etiópčania rozhodli zbaviť pápežskej tyranie. Po období obnovy starej viery sa Etiópska cirkev tešila opätovnej slobode a nikdy nezabudla na skúsenosti s fanatizmom a despotickou vládou Ríma. Kresťania v Etiópii naďalej zachovávali sobotu podľa Božieho prikázania, pričom sa vyhýbali práci aj v nedeľu.

V čase, keď Rím stál na vrchole moci a pošliapaval Božiu sobotu, cirkevné zbory v Afrike zachovávali siedmy deň ako deň odpočinku v súlade s Božím zákonom. Tieto zbory, po stáročia oddelené od zvyšku kresťanského sveta, sa tak nikdy nezúčastnili na odpadnutí katolíckej cirkvi.

Návrat k štvrtému prikázaniu po obnovení nezávislosti je historickým príkladom, keď po podrobení pod nadvládu Ríma kresťania, ktorí boli nútení upustiť od svätenia pravého dňa odpočinku – soboty, sa po získaní nezávislosti vrátili k dodržiavaniu soboty podľa štvrtého Božieho prikázania. Z dejinných záznamov je zrejmé, aký bol nepriateľský postoj Ríma voči pravej sobote a jej obhajcom.

Rím používal rôzne prostriedky, aby presadil svätenie nedele, ktorú sám zaviedol ako deň odpočinku. Tieto historické skúsenosti dávajú dôvod domnievať sa, že podobná situácia sa zopakuje, ak sa katolíci a protestanti spoločne vynasnažia presadiť nedeľu ako univerzálny deň svätosti.

Proroctvo z 13. kapitoly Zjavenia jasne ukazuje, že moc symbolizovaná šelmou s dvoma barančími rohmi bude nútiť zem a jej obyvateľov, aby sa klaňali systému zobrazenému ako šelma podobná leopardovi. Proroctvo zároveň predpovedá, že bude vytvorený obraz šelmy a každý, malý aj veľký, bohatý aj chudobný, slobodný aj otrok, bude nútený prijať znamenie šelmy (Zjavenie Jána 13:11–16).

Ako bolo uvedené, Spojené štáty predstavujú v tomto proroctve moc symbolizovanú šelmou s barančími rohmi. Proroctvo sa naplní, keď Spojené štáty začnú mocensky vynucovať zachovávanie nedele, ktorú Rím považuje za zvláštne znamenie svojej zvrchovanosti. Spojené štáty však nebudú podporovať pápežskú moc samostatne, pretože vplyv Ríma v krajinách, ktoré už v minulosti uznali jeho nadvládu, stále pretrváva. Proroctvo hovorí o obnove tejto moci.

„Jednu zo svojich hláv mala akoby dobitú na smrť, ale jej smrteľná rana sa zahojila. Celá zem sa s obdivom obzerala za šelmou.“ Zjavenie Jána 13:3

Smrteľná rana je náznakom úpadku pápežstva v roku 1798. Po tejto udalosti sa podľa proroctva jej smrteľná rana zahojila a celá zem sa s obdivom obzerala za šelmou. Apoštol Pavol v 2. Tesaloničanom 2:3–8 výslovne uvádza, že človek neprávosti bude pôsobiť až do druhého príchodu Krista. Tento antichristovský mocenský činiteľ bude konať svoje podvodné dielo až do konca čias, keď príde Kristus, aby ho zničil. Apoštol Ján o tejto moci hovorí:

„Budú sa jej klaňať všetci obyvatelia zeme, ktorých mená nie sú od začiatku sveta zapísané v knihe života.“ Zjavenie Jána 13:8

Podobne ako v Starom, tak aj v Novom svete bude cirkevno-štátny systém poctený tým, že ľudia budú uctievať nedeľu, ustanovenie založené výlučne na cirkevnej autorite. Od polovice 19. storočia v Spojených štátoch je čoraz zreteľnejšie, že naplnenie proroctiev Písma sa približuje. Protestanti tvrdia, že svätenie nedele je Božia vôľa, hoci nemajú biblický dôkaz, podobne ako kedysi predstavitelia katolíckej cirkvi, ktorí náhradu Božieho prikázania obhajovali vymyslenými zázrakmi.

Je zrejmé, že prichádzajú výstrahy a Božie tresty pre tých, ktorí odmietajú ustanovenie nedele. Hnutie presadzujúce zachovávanie nedele získava čoraz väčšiu podporu. Rímska cirkev pozorne sleduje, ako protestantské cirkvi uznávajú jej autoritu prijatím nebiblického dňa odpočinku, a pripravuje sa na vynucovanie zachovávania nedele rovnakými historickými prostriedkami, aké používala v minulosti.

Systém rímskokatolíckej cirkvi s rozsiahlou sieťou pobočiek po celom svete predstavuje stabilný a mocensky zabezpečený mechanizmus. Cirkev slúži pápežovi a jeho vrchnosti. Milióny veriacich sú vedené k vernosti pápežovi, ktorá je nadradená vernosti štátu. Historické dôkazy ukazujú, že cirkevní hodnostári sa opakovane miešali do národných záležitostí s cieľom presadzovať vlastné ciele, bez ohľadu na záujmy vlád či národov.

V roku 1204 si pápež Inocent III. vynútil od aragónskeho kráľa Petra II. nasledujúcu prísahu:

„Ja, Peter, aragónsky kráľ, vyznávam a sľubujem, že budem vždy verný a poslušný svojmu pánovi pápežovi Inocencovi, jeho katolíckym nasledovníkom a rímskej cirkvi, že svoje kráľovstvo zachovám verne v poslušnosti, budem brániť katolícku cirkev a trestať kacírsku zvrhlosť.“ John Dowling, The History of Romanism, zv. 5, kap. 6, odd. 55

Rímsky veľkňaz a jeho moc tvrdí, že:

„Mu podľa zákona prislúcha zosadzovať cisárov“ a „môže poddaných zbaviť vernosti ich vládcom.“ Mosheim, Ecclesiastical History, zv. 3, 11. storočie, odd. 2, kap. 2, pozn. 17

Rímska cirkev sa sebavedome vyjadruje o svojej nemennej moci. Zásady Gregora VII. a Inocenta III. zostávajú základom katolíckej cirkvi a keby mala dnes cirkev rovnakú mocenskú autoritu, presadzovala by tieto zásady rovnako rázne ako v minulých storočiach. Protestanti si často neuvedomujú vážnosť situácie, keď pri presadzovaní nedeľného odpočinku prijímajú pomoc Ríma.

Kým protestanti sledujú svoj cieľ, Rím sa usiluje obnoviť svoje mocenské postavenie a získať späť stratenú zvrchovanosť. Ak Spojené štáty prijmú zásadu, že cirkev môže ovládať štátnu moc, vznikne priestor na vynucovanie náboženských sviatkov a zákony začnú vládnuť nad svedomím ľudí. Tento spojený systém cirkvi a štátu by znamenal víťazstvo Ríma na novom kontinente.

Božie slovo varuje pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Ak protestanti tieto varovania ignorujú, budú čeliť skutočným zámerom Ríma až vtedy, keď bude príliš neskoro uniknúť jeho vplyvu. Učenie Ríma už dnes ovplyvňuje zákonodarné zbory, cirkvi aj myslenie ľudí. Vznikajú veľkolepé stavby, v ktorých sa môže opäť pripravovať prenasledovanie Božieho ľudu.

Cirkev zhromažďuje sily, aby dosiahla svoj cieľ a získala výhodné postavenie, čo sa jej už čiastočne podarilo. Rímska cirkev sa pripravuje na opätovné získanie moci v pravý čas a udalosti smerujú k tomu, že jej zámery sa čoskoro prejavia. Veriaci Božiemu slovu, ktorí sa rozhodnú žiť podľa Písma, sa stanú terčom útokov, posmechu a prenasledovania.

Aby protestanti pochopili pravú povahu pápežského systému, musia študovať Písmo a modliť sa, aby im Boh zjavil pravdu. Mnohí však veria, že sú dostatočne múdri a necítia potrebu pokorne hľadať Božiu vôľu. Hoci majú vzdelanie, nepoznajú skutočné učenie Božieho slova ani jeho moc. Preto často hľadajú ľahšie cesty, ktorými si upokoja svedomie. Odpadnuté kresťanstvo im vyhovuje, pretože umožňuje spásu bez poslušnosti a vieru bez premeny. V tom sa skrýva tajomstvo moci najpopulárnejších cirkví.

Doba duchovného temna bola v minulosti výhodná pre mocenský systém cirkvi, no aj dnes, v čase intelektuálneho rozmachu a poznania, cirkev znovu získava podporu.

Kedysi ľudia nepoznali Božie slovo; dnes sú oslepení leskom ľudských vynálezov a skresleným chápaním „vedeckého pokroku“. Mnohí sa nechali zviesť satanovými nástrahami. Rozum, darovaný Stvoriteľom, sa môže stať nástrojom skazy, ak je podriadený pyche a ctibažnosti, ktoré kladú ľudské názory nad Božie slovo.

Súčasná veda, ktorá často podkopáva dôveru v Písmo, podporuje cirkevný systém podobný tomu, ktorý v stredoveku napomáhal rozmachu pápežstva. Protestanti v Spojených štátoch dnes nasledujú katolícky model, keď sa snažia získať štátnu podporu pre cirkev. Týmto spôsobom sa katolicizmus môže opäť domôcť moci v protestantskej Amerike, ktorú v Európe stratil.

Najzávažnejšie však je, že protestantské cirkvi začínajú presadzovať všeobecné zachovávanie nedeľného odpočinku, čo vychádza z rímskej tradície a predstavuje symbol rímskej autority. Tento duch pápežstva, ktorý preniká do protestantských cirkví, vedie k uctievaniu ľudských tradícií namiesto Božích prikázaní. Cieľom je vyvýšiť nepravý deň odpočinku, rovnako ako to robila rímska cirkev v minulosti.

„A všetkému sa priblížil koniec.“ 1. Petrov 4:7

Téma ohrozenej slobody svedomia a blížiaceho sa zápasu úzko súvisí s historickým aj prorockým konfliktom o pravý deň odpočinku, preto prirodzene zapadá do tematického okruhu Sobota vs. nedeľa, kde sa odhaľuje rozdiel medzi Božím prikázaním a ľudskou tradíciou; historické pozadie nahradenia soboty nedeľou je podrobne rozpracované aj v sekcii Zmena soboty na nedeľu, ktorá dokumentuje spojenie cirkevnej a štátnej moci a jej dôsledky pre veriacich, pričom celý tento vývoj smeruje k naplneniu prorockých scenárov popísaných v posledných udalostiach dejín, kde sa konflikt o slobodu svedomia stáva rozhodujúcou skúškou vernosti Bohu v čase konca.