10 faktov o Adventistoch siedmeho dňa

Cirkev adventistov siedmeho dňa – najbližšia biblickej pravde

Rovnako ako mnohé iné kresťanské denominácie, aj Cirkev adventistov siedmeho dňa vyznáva základné presvedčenia o Bohu, stvorení, spáse a večnosti. To, čo ju však výrazne odlišuje od väčšiny tradičných cirkví, je jej snaha vrátiť sa k pôvodnej pravde Písma, nezakrytej ľudskými dogmami, tradíciami či kompromismi.

Cirkev stavia svoje učenie na 28 základných vieroučných bodoch (Fundamental Beliefs), ktoré vychádzajú výhradne zo Svätého písma a systematicky pokrývajú témy ako Božia trojjedinosť, stav človeka po smrti, spasenie jedine skrze Krista, posvätený život, proroctvá, zdravie a telesná svätyňa či posledné udalosti sveta.

Jedným z najvýraznejších znakov tejto cirkvi je zachovávanie siedmeho dňa – soboty – ako biblického dňa odpočinku, v súlade so Štvrtým prikázaním (Exodus 20:8–11) a s Ježišovým príkladom. Adventisti veria, že sobota je trvalé ustanovenie Stvoriteľa, ktoré nikdy nebolo zrušené ani nahradené.

Hoci v priebehu rokov vznikli niektoré odnože a samostatné skupiny, väčšina zborov po celom svete je organizačne zjednotená pod Generálnou konferenciou Cirkvi adventistov siedmeho dňa, ktorá zabezpečuje duchovné smerovanie, misijné pôsobenie a biblickú jednotu medzi viac ako 20 miliónmi veriacich vo vyše 200 krajinách sveta.

1. Adventisti vznikli ako odpoveď na prorocké očakávania a túžbu po návrate ku biblickej pravde

Cirkev adventistov siedmeho dňa má svoj pôvod v 19. storočí počas veľkého náboženského prebudenia v severovýchodných Spojených štátoch amerických, známeho ako Druhé veľké prebudenie (Second Great Awakening). V tejto atmosfére duchovného hladu a túžby po Kristovom návrate vzniklo viacero hnutí, ktoré hľadali obnovenie biblickej viery. Jedným z týchto hnutí bolo aj rané adventistické hnutie.

Kazateľ William Miller, študent Biblie a vášnivý vykladač proroctiev, na základe prorockého obdobia z Danielovej knihy (Daniel 8:14) vyhlásil, že Ježiš Kristus sa vráti 22. októbra 1844. Keď sa tak nestalo, nastalo hlboké sklamanie, známe ako Veľké sklamanie (Great Disappointment).

Väčšina sa obrátila chrbtom Biblickému posolstvu, no malá skupina veriacich sa rozhodla neopustiť Písmo, ale ísť hlbšie. Prišli k záveru, že prorocký dátum bol správny, no udalosti boli nepochopené – Kristus nevstúpil späť na zem, ale do Najsvätejšieho v nebeskej svätyni, aby tam začal poslednú fázu svojho zmierneho diela (viď. Hebrejom 8:1–2; 9:23–28). Tento kľúčový teologický posun nie je ľudským vynálezom, ale biblickým porozumením, ktoré vyšlo z úprimného sklamania a modlitby.

Z malej skupiny niekoľkých stoviek veriacich sa cirkev do roku 1863 – oficiálneho dátumu jej založenia – rozrástla na približne 3 000 členov. Pôvodne roztrieštené a nejednotné skupiny boli spojené vďaka vedeniu Jamesa Whitea, ktorý pomohol vytvoriť jednotnú organizáciu, ústavu a názov: Cirkev adventistov siedmeho dňa.

Tento vznik nebol náhoda. Bol to Boží pohyb v dejinách, ktorý mal zvolať ľud k návratu k pravde Písma – pred Kristovým návratom.

2. Učenie adventistov: 28 vieroučných bodov postavených výhradne na Biblii

Cirkev adventistov siedmeho dňa nevyznáva tradície, dogmy alebo ľudské výklady ako autoritu. Jej učenie vychádza výhradne zo Svätého písma, čo sa jasne odráža v dokumente s názvom 28 základných vieroučných bodov (28 Fundamental Beliefs). Tieto body nepredstavujú ľudské filozofovanie, ale sú súhrnom systematického učenia Biblie. Pokrývajú celý rozsah pravdy o Bohu a pláne spasenia, a sú rozdelené do šiestich logických a teologicky ucelených oblastí:

• Boh
• Človek
• Spasenie
• Cirkev
• Kresťanský život
• Udalosti posledných dní

Viera o Bohu vychádza priamo z Písma:

• Biblia je inšpirované, neomylné Božie slovo, základ všetkého učenia
• Trojica ako jednota Boha Otca, Syna a Ducha Svätého, existujúcich spolu od večnosti
• Otec ako milujúci Stvoriteľ všetkého živého
• Syn ako vtelený Boh – Ježiš Kristus, narodený z panny, životom bez hriechu, ukrižovaný a vzkriesený
• Duch Svätý ako osobný Boží Duch, ktorý inšpiroval prorokov a vedie veriacich do pravdy

Ďalšie základné presvedčenia adventistov, biblicky podložené:

• Boh stvoril svet doslovne za šesť dní (viď Genesis 1, Exodus 20:11)
• Človek padol do hriechu a potrebuje vykúpenie (viď Rimanom 3:23)
• Dejiny sveta sú dejinami duchovného konfliktu medzi Kristom a Satanom – adventisti tomu hovoria „veľký spor vekov“, čo dáva zmysel utrpeniu, zlu a slobodnej vôli

O spáse adventisti učia plné evanjelium:

• Ježišovo vzkriesenie je dôkazom a základom zmierenia s Bohom
• Jediný spôsob spasenia je skrze vieru v Ježiša Krista – nie skutkami, nie cez cirkevnú príslušnosť, ale osobným vzťahom s Pánom

Tieto body nie sú pevne stanovené ľudskou autoritou, ale môžu byť doplnené alebo objasnené, ak tak jasne učí Biblia – čo ukazuje otvorenosť adventistov voči neustálemu rastu v pravde, nie strnulú tradíciu.

3. Sobota – biblický deň odpočinku, ktorý cirkev nikdy nemala zmeniť

Jedným z najvýraznejších znakov identity Cirkvi adventistov siedmeho dňa je zachovávanie soboty – siedmeho dňa týždňa – ako dňa odpočinku, uctievania a spoločenstva s Bohom. Podľa biblického poriadku dní sobota začína v piatok večer pri západe slnka (viď Genesis 1:5, „a bol večer a bolo ráno, deň prvý“) a trvá do sobotného večera.

Adventisti chápu sobotu ako Božie stvoriteľské ustanovenie, ktoré nebolo nikdy zrušené. Sobota bola požehnaná a posvätená už pri stvorení (Genesis 2:2–3), potvrdená v Desatore (Exodus 20:8–11), praktizovaná Ježišom Kristom (Lukáš 4:16) a zachovávaná aj apoštolmi (Skutky 17:2). Nikde v Písme sa nepíše, že by bola nahradená nedeľou.

Podľa adventistického učenia sobota „chráni priateľstvo človeka s Bohom“ – je to čas vyhradený na oddych, duchovné obnovenie a hlbší vzťah so Stvoriteľom.

V praxi to znamená:

• Žiadna svetská práca ani domáce povinnosti – sobota je svätý deň, nie deň pre každodenné starosti
• Vítanie soboty s pokojom mysle a modlitbou – nie len ako zvyk, ale ako vstup do posvätného času
• Účasť na bohoslužbe, kde sa Boží ľud stretáva na uctievanie, štúdium Biblie a spoločenstvo

Sobota nie je o zákonníctve, ale o úcte k Bohu. Cirkev nevyžaduje slepé dodržiavanie zákona, ale vedomé oddelenie tohto dňa pre Boha. Preto:

• Svadby a pohreby sa v sobotu neodporúčajú, aby sa nezatienil duchovný zmysel dňa
• V prípade zdravotnej núdze je samozrejme pomoc dovolená – milosrdenstvo nikdy neprestáva byť prioritou
• Rodiny sú povzbudzované, aby sobotu trávili spolu – pri spoločnom jedle, speve, rozjímaní, čítaní Písma alebo prechádzkach v prírode

Adventisti tak neprinášajú novotu, ale obnovujú pôvodný Boží zámer – sobotu ako znamenie medzi Bohom a Jeho ľudom (Ezechiel 20:12), ktoré bude trvať aj v novom nebi a novej zemi (Izaiáš 66:22–23).

4. Kristus slúži v nebeskej svätyni – biblická pravda, ktorú cirkvi zanedbali

Jedným z najviac zanedbávaných, no biblicky jasných právd Nového zákona je existencia nebeskej svätyne, v ktorej Ježiš Kristus slúži ako Veľkňaz po svojom nanebovstúpení. Adventisti siedmeho dňa nie sú jediní, ktorí veria, že Kristus je náš prostredník, ale ako jediní rozvíjajú biblické učenie o nebeskej svätyni do hĺbky, v súlade s knihami Hebrejom a Daniel.

Podľa učenia Cirkvi adventistov siedmeho dňa, Kristus po svojom nanebovstúpení vstúpil do nebeskej svätyne (Hebrejom 8:1–2), kde začal svoju službu ako Veľkňaz Novozmluvnej zmluvy. Tento akt bol prvou fázou Jeho nebeskej služby – zastupovanie ľudí pred Bohom.

V roku 1844, po ukončení prorockého obdobia 2 300 večerov a rán (viď Daniel 8:14), Kristus vstúpil do druhej fázy svojho zmierneho diela, ktorá sa nazýva vyšetrujúci súd (investigative judgment). Ide o záver zmierenia, kde sa definitívne oddeľuje spravodlivý od nespravodlivého.

Čo to znamená?

• V tejto fáze Kristus ako Veľkňaz preskúmava záznamy – nie preto, že by On potreboval vedieť, ale kvôli vesmíru, ktorý sleduje Božiu spravodlivosť
• Tento súd neprebieha pred človekom, ale v nebi, a zjavuje, kto zo zosnulých „spí v Kristovi“ a bude vzkriesený pri Jeho návrate
• Tí, ktorí žijú v Kristovi, budú pri Jeho druhom príchode vzatí do nebeského kráľovstva
• Táto pravda zodpovedá veľkému sporu medzi Kristom a Satanom – ide o otázku, či je Boh spravodlivý, keď zachraňuje hriešnika

Nebeská svätyňa – realita, nie symbol

Adventisti učia, že svätyňa na zemi – stánok Mojžiša, Šalamúnov chrám – boli iba predobrazom tej nebeskej. To, čo robili levitskí kňazi na zemi, bolo telesným tieňom duchovnej reality. Dnes Kristus ako pravý Veľkňaz koná skutočné zmierenie v nebeskej svätyni, čo je jedinečné adventistické porozumenie biblického plánu spasenia (viď Hebrejom 9:11–28).

Toto učenie neodporuje evanjeliu – naopak, dopĺňa ho a uzatvára. Ježiš nielen zomrel na kríži, ale aj dnes koná pre nás v nebi. Spása teda nie je len o tom, čo Kristus urobil, ale aj o tom, čo práve teraz robí.

5. Ellen Whiteová – prorocký hlas, ktorý adventistov viedol späť k Biblii a Kristovi

Ellen G. Whiteová bola jednou z najvýraznejších osobností pri formovaní Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Adventisti veria, že jej spisy boli ovocím daru proroctva, ktorý podľa Písma Boh zjavne prisľúbil svojej cirkvi až do konca časov (viď Joel 2:28, Zjavenie 12:17, Zjavenie 19:10).

Whiteová nikdy seba nepovýšila nad Bibliu – naopak, neustále vyzývala k návratu k Božiemu slovu a k osobnému vzťahu s Kristom. Jej služba nebola založená na senzácii, ale na hlbokej duchovnej múdrosti, praktickej radosti z kresťanského života a dôslednom varovaní pred kompromismi s hriechom. Jej písané dielo obsahuje tisíce strán komentárov k Biblii, praktické duchovné vedenie, rady o zdraví, pedagogike, výchove detí, evanjelizácii a príprave na Kristov druhý príchod.

Najznámejším dielom Ellen Whiteovej je kniha „Cesta ku Kristovi“ (Steps to Christ), v ktorej jasne a jednoducho vysvetľuje:

• ako bojovať s pochybnosťami a hriechom,
• ako chápať vzťah medzi Božou milosťou a poslušnosťou zákonu,
• ako rozvíjať osobný a praktický vzťah s Bohom.

Jedna z jej najcitovanejších viet vystihuje srdce adventistickej spirituality:

„Modlitba je otvorenie srdca Bohu ako priateľovi. Nie preto, že by sme Mu tým museli niečo oznámiť, ale preto, aby sme Ho mohli prijať.“

Táto kniha bola preložená do viac ako 165 jazykov, čo z nej robí jedno z najrozšírenejších duchovných diel všetkých čias. Jej vplyv uznali dokonca aj sekulárne inštitúcie – v roku 2014 bola časopisom Smithsonian zaradená medzi 100 najvýznamnejších Američanov všetkých čias.

Prorok nie je náhrada Písma, ale potvrdenie jeho živosti

Adventisti nepridávajú Ellen Whiteovú ako ďalšiu autoritu vedľa Biblie. Veria, že jej dielo potvrdzuje, objasňuje a upriamuje pozornosť na Krista a Písmo. Je to duchovný dar, ktorý pomáha cirkvi rásť v pravde, no všetko musí byť skúšané Písmom – Biblia je najvyššou autoritou.

6. Smrť ako spánok – biblická nádej vzkriesenia, nie nebiblický strach z pekla

Adventisti siedmeho dňa veria, že smrť nie je prechod do neba alebo pekla, ale stav bezvedomia, podobný hlbokému spánku – stav, v ktorom si človek nič neuvedomuje a neexistuje v aktívnej vedomej forme. Táto viera nie je špekuláciou, ale konzistentným učením celej Biblie.

Podľa 28 základných vieroučných bodov adventisti vyznávajú, že:

„Mzdou za hriech je smrť, ale darom Božím je večný život v Ježišovi Kristovi.“ (Rimanom 6:23)

No až do Kristovho druhého príchodu je smrť stavom úplného odpočinku a ticha. Neexistuje žiadne večné putovanie duše, žiadne okamžité „ísť do neba“ alebo „do pekla“ po smrti. Toto učenie vychádza z Kazateľa 9:5:

„Lebo živí vedia, že zomrú, ale mŕtvi nevedia nič.“

Aj Ježiš sám prirovnal smrť k spánku – napríklad v prípade Lazára povedal:

„Lazár, náš priateľ, zaspal. Ale idem ho zobudiť.“ (Ján 11:11)

Aj apoštol Pavol píše v 1. Tesalonickým 4:13–18 o tých, čo zosnuli v Kristovi:

„Veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych. Takto veríme, že Boh skrze Ježiša privedie s Ním tých, čo zosnuli… Potom my, ktorí žijeme, budeme uchvátení spolu s nimi…“

To znamená, že večný život nie je udelený okamžite po smrti, ale až pri návrate Krista, keď zaznie hlas archanjela a Božia poľnica.

Prečo je toto učenie dôležité?

• Zbavuje strachu z večného mučenia v pekle, ktoré Písmo nikde v tejto forme neučí
• Chráni charakter Boha, ktorý nie je tyranom, ale milujúcim Otcom
• Dáva nádej na skutočné vzkriesenie – nie „dušičku v oblaku“, ale nové telo, nový život, novú zem (viď. 1. Korinťanom 15)

Adventisti teda nepopierajú večný život – naopak, vyzdvihujú ho ako odmenu pre tých, ktorí zomreli v Kristovi a budú vzkriesení pri Jeho návrate. Až vtedy sa smrť pohltená víťazstvom stane minulosťou.

7. Adventisti veria, že Ježiš sa čoskoro vráti – a pripravujú sa na to každý deň

Adventisti siedmeho dňa pevne veria v doslovný, viditeľný a slávny návrat Ježiša Krista, tak ako to opisujú mnohé biblické proroctvá (napr. Skutky 1:11, Zjavenie 1:7, Matúš 24:27). Druhý príchod Krista nie je len teologická doktrína – je to živá nádej, ktorá formuje myslenie, životný štýl aj misijné smerovanie cirkvi.

Na rozdiel od bežných predstáv o smrti a nebi, adventisti veria, že spravodliví mŕtvi budú vzkriesení pri Kristovom návrate a spolu so živými veriacimi budú vzatí v oblakoch do neba, aby sa stretli s Pánom (viď 1. Tesalonickým 4:16–17). To znamená, že život po smrti nezačína hneď, ale až pri Kristovom druhom príchode – čo dáva celému evanjeliu zmysel obnovy, spravodlivosti a slávy.

Hoci raní adventisti, ešte pred formálnym vznikom cirkvi, chybne odhadli čas Ježišovho návratu, dnešná cirkev neurčuje dátum. Namiesto toho učí, že presný deň ani hodinu nepozná nik (viď Matúš 24:36), ale že mnohé prorocké znamenia sa už naplnili a preto je návrat Pána veľmi blízko.

Práve z toho dôvodu žijú adventisti v duchu neustálej duchovnej bdelosti a pripravenosti. Tento príchod nazývajú:

• „blahoslavená nádej cirkvi“ (Títovi 2:13)
• „veľkolepé vyvrcholenie evanjelia“, pretože v ňom sa završuje Boží plán spásy

Nie náhodou samotné slovo „advent“ znamená „príchod“. Je to pripomienka, že celé hnutie vzniklo z túžby očakávať Pána nie v mýtoch a tradíciách, ale v pravde Slova. Adventisti preto nežijú pasívne, ale aktívne hlásajú evanjelium celému svetu – aby sa naplnilo Kristovo posolstvo a On mohol prísť (viď Matúš 24:14).

8. Adventisti žijú dlhšie – a nie je to náhoda, ale dôsledok biblického životného štýlu

Jedným z najviditeľnejších dôkazov toho, že biblické zásady prinášajú požehnanie, je práve zdravotný a životný štýl adventistov siedmeho dňa. Mnohí z nich dodržiavajú rastlinnú alebo vegetariánsku stravu, založenú na pôvodnom Božom pláne výživy, ako ho nachádzame už v Genezis 1:29:

„Hľa, dal som vám všetky rastliny prinášajúce semeno… a všetky ovocné stromy… to vám bude za pokrm.“

Tento spôsob stravovania je doplnený o zásady miernosti, čistoty a odmietania škodlivých návykov, ako sú alkohol, tabak, kofeín a omamné látky. Adventisti zároveň zachovávajú sobotu ako deň odpočinku, čo výrazne prispieva k psychickej rovnováhe, regenerácii a sociálnemu zdraviu.

Nie je prekvapením, že vedci z Loma Linda University – inštitúcie vedenou samotnou cirkvou – zistili, že adventisti žijú v priemere o 7–10 rokov dlhšie než väčšina Američanov. Hoci aj oni čelia chorobám ako rakovina, infarkt či mozgová príhoda, prichádzajú u nich v podstatne neskoršom veku a s menšou intenzitou – najmä vďaka zdravej životospráve a sobotnému rytmu odpočinku.

Ich vierouka o zdraví však nie je len praktická – je duchovne ukotvená. Adventisti chápu zdravie ako zodpovednosť pred Bohom, pretože telo človeka je chrámom Ducha Svätého (viď 1. Korinťanom 6:19–20). V ich oficiálnych dokumentoch sa uvádza:

„Zdravie je dar od milujúceho Boha, ktorý chce, aby sme žili život v plnosti.“

Tento dôraz na harmonický život tela, mysle a ducha robí z adventistov nielen dlhovekých ľudí, ale aj príklad toho, že Božie prikázania vedú k životu, a nie k obmedzeniu.

9. Adventisti odmietajú učenie o večných mukách v pekle – veria v spravodlivý a milosrdný trest

Jednou z najvýraznejších odlišností adventistov siedmeho dňa oproti väčšine kresťanských denominácií je ich odmietnutie predstavy, že peklo je miestom nekonečného vedomého utrpenia.

Adventisti veria, že Boh je nielen spravodlivý, ale aj milosrdný – a preto by večné mučenie v ohni nebolo prejavom spravodlivosti, ale skôr nespravodlivej krutosti, ktorá nezodpovedá charakteru Boha lásky, ako Ho zjavuje Ježiš Kristus. Podľa učenia adventistov bude konečný trest pre hriešnikov a neveriacich večná smrť, nie večné trápenie.

Tí, ktorí odmietli Božiu milosť, budú pri poslednom súde úplne zničení – prestanú existovať. Tento pohľad sa nazýva anihilacionizmus, a adventisti ho podkladajú celým Písmom – Starým aj Novým zákonom. Biblia opakovane hovorí, že hriech vedie k smrti – nie k večnému vedomému mučeniu:

„Mzdou hriechu je smrť.“ (Rimanom 6:23)

„Bezbožní zahynú.“ (Žalm 37:10,20)

„Duša, ktorá zhreší, zomrie.“ (Ezechiel 18:4)

„Bojte sa Toho, ktorý môže aj dušu aj telo zahubiť v pekle.“ (Matúš 10:28)

Apoštol Pavol v liste Rimanom opisuje peklo ako konečný trest, kde bezbožní zomierajú, hynú alebo sú navždy zničení. Písmo teda nehovorí o nekonečnom mučení, ale o konečnom, spravodlivom a nezvratnom zničení hriechu a hriešnikov. Takéto chápanie neponižuje Božiu svätosť, práve naopak – zjavuje Božiu spravodlivosť v rovnováhe s milosrdenstvom. Boh nebude večne udržiavať pri vedomí tých, ktorí Ho odmietli, ale raz a navždy odstráni hriech zo stvorenia – bez večného trápenia, ale s večným následkom.

10. Generálna konferencia: Jednota a vedenie cirkvi v duchu biblického poriadku

Cirkev adventistov siedmeho dňa je celosvetové hnutie s približne 19 miliónmi členov a viac než 82 000 zborov v takmer každej krajine sveta. Napriek svojej veľkosti si zachováva pevný organizačný poriadok, ktorý je založený na biblických zásadách služby, delegovania a jednoty v pravde.

Najvyšším riadiacim orgánom cirkvi je Generálna konferencia, ktorá zodpovedá za duchovné smerovanie, misijné aktivity, výklad vierouky a globálnu koordináciu. Sídli v Silver Spring, Maryland (USA) a zabezpečuje, že cirkev zostáva verná svojmu poslaniu v každom regióne sveta.

Stručný prehľad organizačnej štruktúry:

• Generálna konferencia – najvyššia autorita cirkvi.
• Únijné konferencie – zoskupujú viacero národných alebo regionálnych konferencií podľa geografie.
• Miestne konferencie – spravujú zbory v konkrétnych štátoch alebo oblastiach.
• Miestne zbory – základná jednotka, kde sa veriaci stretávajú, slúžia a duchovne rastú.

Každá úroveň tejto štruktúry funguje na demokratickom princípe volieb – vrátane zborových starších, kazateľov, vedúcich oddelení aj delegátov na vyšších úrovniach. Zbory nie sú ovládané zhora, ale spolupracujú na základe spoločnej viery a biblického učenia.

Cieľom tejto štruktúry nie je moc, ale efektívna služba evanjelia. Na celom svete má cirkev 13 divízií, ktoré pokrývajú jednotlivé svetové regióny, aby sa evanjelium „zvestovalo každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu“ (Zjavenie 14:6). Jednota v učení, decentralizovaná služba a dôraz na zodpovednosť sú dôkazom, že adventisti berú vážne princípy poriadku a zrelosti, ktoré nachádzame v Novom zákone (napr. 1. Timotejovi 3, Titovi 1, Skutky 6).

Záver: Cirkev, ktorá berie Bibliu vážne

Cirkev adventistov siedmeho dňa neprináša nové evanjelium – naopak, vracia sa k pôvodnému biblickému posolstvu, ktoré bolo počas storočí často zahmlené tradíciami, filozofiou a ľudskými výkladmi. Je to cirkev, ktorá:

• zachováva sobotu, ako ju prikázal Boh
• verí v Krista ako jedinú cestu k spaseniu
• učí, že smrť je spánok a večný život je dar pre verných
• odmieta učenie o večnom mučení, lebo verí v spravodlivého a milujúceho Boha
• kladie dôraz na zdravie, čistotu, morálku a zodpovednosť pred Stvoriteľom
• a predovšetkým: očakáva skorý návrat Ježiša Krista

Nie je dokonalá. Ale je založená na Slove, nie na tradícii. Ježiš povedal:

„Posväť ich v pravde; tvoje slovo je pravda.“ (Ján 17:17)

Ak hľadáš vieru, ktorá stojí pevne na Biblii, nie na ľudských dogmách – pozri sa bližšie na posolstvo adventistov. Možno zistíš, že Božie volanie k tebe dnes prichádza práve skrze túto cirkev.