Sv. Faustína a obraz Božieho milosrdenstva

Príbeh obrazu Božieho milosrdenstva sa začína v roku 1931 v poľskom kláštore, kde mala sestra Faustína Kowalska svoju známu víziu Krista. Vo svojom denníku opísala, že pred ňou stál Ježiš v bielom odeve, s pravicou pozdvihnutou k požehnaniu, a z Jeho srdca vychádzali dva žiariace lúče – jeden červený a druhý bledý, pripomínajúce krv a vodu, ktoré vyšli z Jeho boku na kríži. Tento obraz mal podľa opisu niesť silné symbolické posolstvo, späté s utrpením a vykúpením.

Podľa jej slov jej Kristus prikázal, aby dala tento obraz namaľovať a aby niesol nápis „Ježišu, dôverujem Ti.“ Keďže Faustína sama maľovať nevedela, bol v roku 1934 pod jej dohľadom vytvorený prvý obraz maliarom Kazimirowskim. Sama neskôr priznala, že s výsledkom nebola spokojná, pretože žiadna ľudská ruka podľa nej nedokázala vystihnúť krásu Pána, ktorého videla vo videní.

Neskôr vzniklo viacero verzií, pričom najznámejšou sa stalo Hyłovo dielo, dnes rozšírené po celom svete. Postupne sa okolo obrazu vytvoril kult úcty, neskôr špecifické modlitby, pobožnosti a napokon aj liturgický sviatok zavedený ako „Nedeľa Božieho milosrdenstva“. Z pôvodného súkromného videnia tak vznikla celosvetová tradícia, ktorá dnes zohráva významnú úlohu v duchovnom živote mnohých veriacich.

Vo videniach, ktoré Faustína opísala, obraz nemal byť len vizuálnou pripomienkou Kristovej obete ani obyčajným náboženským symbolom. Podľa jej denníka mal mať aktívnu duchovnú funkciu, ktorá mala presahovať hranice umenia. Ježiš jej údajne povedal, že tento obraz bude nositeľom veľkých milostí, že sa stane nádobou milosti, cez ktorú budú k ľuďom prúdiť Božie dary, a že duše, ktoré ho budú uctievať, nezahynú.

Ďalšie časti denníka hovoria o konkrétnych prisľúbeniach: ochrane v živote aj v smrti, odpustení hriechov tým, ktorí sa pred obrazom modlia s dôverou, a o tom, že Kristovo milosrdenstvo má spočívať zvláštnym spôsobom na tých, ktorí tento obraz uctievajú. Postupne sa tak obraz začal vnímať ako prostredník milosti, dokonca ako duchovná brána, cez ktorú má Boh konať medzi ľuďmi.

Práve tu vzniká zásadné teologické napätie. Biblia nikdy nehovorí o tom, že by Božia milosť prúdila cez hmotný predmet, a už vôbec nie cez náboženský obraz. Napriek tomu sa v tomto posolstve objavujú tvrdenia, ktoré pripisujú obrazu účinky, ktoré Písmo pripisuje jedine Kristovi a výlučne pôsobeniu Ducha Svätého. Tento posun od symbolu k nástroju milosti sa stal základom celosvetového kultu, ktorý mnohí prijímajú bez skúmania jeho pôvodu či biblickej opodstatnenosti.

Keď sa náboženský obraz začne používať nie ako pripomienka, ale ako aktívny nástroj duchovného pôsobenia, hranica stanovená Písmom je prekročená. Sväté písmo je v tejto otázke jednoznačné: človek nesmie pripisovať predmetom duchovnú moc ani ich používať ako prostredníkov medzi Bohom a človekom.

Ak je obraz považovaný za zdroj milostí, za bránu k odpusteniu, za ochranný štít pred zlom alebo za médium, cez ktoré má prichádzať Božia priazeň, prestáva byť umeleckým dielom a stáva sa modlou. Nie preto, že zobrazuje Krista, ale preto, že mu bola pripísaná funkcia, ktorú Biblia dáva výhradne živému Spasiteľovi. Presne tento mechanizmus vidíme aj v biblickom príbehu medeného hada, kde sa Boží nástroj stal predmetom uctievania.

„Medený had bol len symbol Krista. Žiadna moc nebola v predmete samotnom.“ Patriarchovia a proroci 430

Boh ho určil ako dočasný symbol, ako ukazovateľ na Krista, nie ako zdroj duchovnej moci. Lenže Izrael urobil presne to, čo robí človek dodnes.

„Izraeliti začali medenému hadovi prejavovať úctu, ktorá patrí Bohu.“ Patriarchovia a proroci 430

Predmet, ktorý mal ukazovať na Boha, sa stal náhradou Boha. Presne takto funguje modlárstvo – potichu, zbožne a nenápadne. Keď sa z hadovej podobizne stala modla, kráľ Chizkijáš ju musel zničiť.