6 princípov Memry a ich naplnenie v Kristovi

Keď Evanjelium podľa Jána začína vetou: „Na počiatku bolo Slovo“, nejde o poetický úvod ani o filozofickú úvahu. Ján nemyslí ako Grék a nepíše ako filozof. Myslí ako Žid, vyrastal v Písme a hovorí rečou synagógy. Preto jeho čitateľ nepočuje abstraktný „Logos“, ale MEMRU – aramejský pojem pre Božie Slovo, ktoré koná, vstupuje do dejín a sprostredkúva Božiu prítomnosť.

Toto je zásadný bod, od ktorého sa všetko odvíja. Bez pochopenia MEMRY sa Jánovo evanjelium číta cez cudzí filter a Kristus sa zmení na filozofický koncept. Židovský čitateľ však v tejto vete počuje niečo úplne iné: to isté Slovo, ktoré tvorilo svet, hovorilo k patriarchom, viedlo Izrael, uzatváralo zmluvu a prebývalo medzi ľuďmi.

Keď Ján neskôr povie, že „Slovo sa stalo telom“, nejde o náhodný zlom v texte. Ide o najradikálnejšie tvrdenie, aké môže Žid vysloviť: MEMRA, ktorú Izrael poznal ako konajúce Božie Slovo, sa zjavila viditeľne v osobe Krista. Ján teda nezačína evanjelium niečím novým, ale odhaľuje to, čo tam bolo od počiatku.

V hebrejskom a aramejskom myslení slovo nikdy nie je len zvuk. Slovo je čin. Hebrejské dābār a aramejská MEMRA označujú výrok, ktorý uskutočňuje to, čo hovorí. Keď Boh hovorí, realita sa mení. Stvorenie nevzniká rukami, nástrojmi ani procesmi, ale skrze Slovo. Práve preto targumy opakovane hovoria, že svet bol stvorený skrze MEMRU Hospodina. Nejde o literárny obraz, ale o teologickú pravdu: Boh koná smerom k svetu prostredníctvom svojho Slova.

MEMRA nie je stvorená bytosť, nie je anjelom ani silou. Je to Božie vlastné pôsobenie, vychádzajúce z Neho a nesúce Jeho autoritu.

Presne na tento princíp nadväzuje Ján, keď bez vysvetľovania povie: „Všetko povstalo skrze Neho a bez Neho nepovstalo nič.“ Pre židovského čitateľa je to jasné vyhlásenie: Kristus stojí na strane Stvoriteľa, nie stvorenia. Ak skrze Neho vzniklo všetko, nemôže byť súčasťou toho, čo vzniklo. Tu sa láme spor o Kristovu identitu. Kristus nie je len nositeľ posolstva, nie je prorokom ani vyslancom. Je tým Slovom, skrze ktoré Boh od počiatku koná.

To, čo MEMRA robila v dejinách Izraela, Kristus robí osobne a naplno. Preto Ján nezačína Ježišovým narodením, ale počiatkom. Kristus tam už bol.

Jedno z najväčších napätí v Písme znie: ako môže byť Boh neviditeľný a zároveň prítomný? Hebrejská Biblia opakovane zdôrazňuje, že Boha nemožno vidieť, zobraziť ani uchopiť. Zároveň však hovorí, že Boh hovorí, zostupuje, kráča, zjavuje sa a prebýva medzi ľuďmi. Toto napätie nie je rozporom, ale súčasťou zjavenia. Práve tu vstupuje MEMRA.

V aramejských targumoch sa výrazy o Božom konaní nahrádzajú formuláciou „MEMRA Hospodina“. Nie preto, aby sa Boh odsunul, ale aby sa presne pomenovalo, ako Boh vstupuje do sveta bez toho, aby prestal byť Bohom. Boh zostáva transcendentný, no jeho MEMRA je prítomná.

MEMRA teda nie je maska ani literárny trik. Je to zjavenie Boha, ktoré rešpektuje Jeho svätosť. Keď MEMRA hovorí, Boh hovorí. Keď MEMRA koná, Boh koná. A predsa Boh nie je redukovaný na viditeľnú bytosť. Toto riešenie je teologicky hlboké a presné. A presne tu Ján robí niečo odvážne, no úplne konzistentné. Keď povie, že „Boha nikto nikdy nevidel“, hovorí hebrejskú samozrejmosť. Šok prichádza až potom: ten, ktorý je u Otca, Ho zjavil.