Askéza, mníšstvo a útek od sveta

Keď sa povie askéza, mníšstvo a kláštory, veľa kresťanov si predstaví ľudí, ktorí to myslia s Bohom „naozaj vážne“. Žiadne zábavy, žiaden svet, žiadne rozptýlenia – len ticho, pôsty, modlitby, kameň, chlad a samota. Zdá sa, akoby práve tam – za múrmi kláštorov – mala prebývať najväčšia svätosť. Ale je to skutočne Boží plán? Alebo ide často o útek zo sveta, ktorý síce vyzerá nábožne, ale míňa Kristovu cestu?

Prvé korene askézy a neskôr mníšstva v kresťanstve vyrastajú už z Biblie. Vidíme Jána Krstiteľa žijúceho na púšti, jednoduché jedlo, oddelený život a úplné sústredenie na Boha. Vidíme Ježiša, ktorý sa na štyridsať dní utiahne na púšť, aby sa modlil a postil. Apoštol Pavol často hovorí o krotení tela, o sebazapieraní a o duchovnom boji. Táto biblická línia vytvorila atmosféru, v ktorej kresťania začali vnímať dobrovoľné obmedzovanie, pôst a jednoduchý život ako cestu k hlbšiemu zameraniu na Boha.

V prvých storočiach kresťania čelili prenasledovaniu. Mučeníctvo sa považovalo za vrchol vernosti – človek dal všetko, dokonca svoj život. Keď však prenasledovanie prestalo (najmä po Konštantínovi a legalizácii kresťanstva), mnohí veriaci mali pocit, že kresťanstvo zmäklo, že sa stalo pohodlným a príliš spojeným so svetom. Objavila sa predstava tzv. „bieleho mučeníctva“ – ak už nemôžem zomrieť pre Krista, môžem pre Neho zomierať svetu cez sebazaprenie, pôst a odlúčený život.

Tak vzniká púštne mníšstvo. V 3. a 4. storočí odchádzajú muži a ženy do egyptskej púšte, do Sýrie a Palestíny. Niektorí žijú ako pustovníci (tzv. anchoreti) – sami, v jaskyniach, chatrčiach, v úplnej samote, aby sa modlili a zápasili s pokušeniami. Slávnym príkladom je Antonius Veľký, ktorý sa stal akýmsi „otcom mníchov“.

Iní začali žiť v spoločenstvách, kde mali spoločné pravidlá, modlitbu a prácu – tomu sa hovorí cenobitné mníšstvo a kľúčovou postavou je Pachomius, ktorý vytvoril prvé organizované mníšske komunity.

Mníšstvo sa postupne rozšírilo aj na Západ. Kľúčovou postavou je Benedikt z Nursie (6. storočie), ktorý založil kláštor na hore Monte Cassino a vytvoril Benediktovo pravidlo. To zdôrazňuje rovnováhu medzi modlitbou, prácou a oddychom („ora et labora“ – modli sa a pracuj). Z jednoduchého odchodu na púšť sa rodí inštitúcia kláštora – spoločenstvo s pravidlami, poslušnosťou predstaveným, spoločnou modlitbou, prácou a učením. Mníšske komunity začínajú zohrávať dôležitú úlohu v spoločnosti – uchovávajú knihy, vzdelanosť, venujú sa poľnohospodárstvu, liečiteľstvu a neskôr aj školstvu.

Postupom času vznikajú rôzne rády a formy mníšstva. Benediktíni, cisterciáni, neskôr františkáni, dominikáni a mnohí ďalší. Niektorí kladú dôraz na ticho, modlitbu a odlúčenie, iní viac na kázeň, službu chudobným a misie.

„Všetkých však spája idea zrieknutia sa sveta: sľub chudoby, čistoty a poslušnosti a často aj uzavretie do kláštorného priestoru, oddeleného od bežného života ľudí.“

Popri krásnych príkladoch obetavej služby a úprimnej zbožnosti však vznikali aj extrémy. Niektoré formy askézy sa stali prehnanými a boli zamerané skôr na trestanie tela než na obnovu srdca. Objavili sa bičovači, extrémne pôsty, pohŕdanie telesným a pozemským ako niečím inherentne zlým. V dejinách sa tiež stávalo, že mníšske sľuby a odlúčenie boli prezentované ako „vyšší stupeň“ kresťanstva, zatiaľ čo bežný veriaci žijúci v rodine bol vnímaný takmer ako druhotriedny. Z askézy, ktorá mala byť prostriedkom, sa niekedy stal merací meter svätosti.

Tak sa postupne vyprofiloval obraz kláštora ako miesta, kde sa kresťan „uzatvára“ pred svetom, aby hľadal Boha. História však ukazuje dve línie: na jednej strane úprimnú túžbu po svätosti, modlitbe a čistote života, na druhej strane tendenciu skĺznuť do formalizmu, legalizmu a pohŕdania svetom v zmysle ľudí „tam vonku“. Z tohto napätia vyrastá aj otázka, ktorej sa článok venuje: čo je zdravá, biblická seba-zapierajúca disciplína a kde už začína nebiblická izolácia a askéza, ktorá viac zatieni Krista, než Ho zjaví.

Izolácia sama o sebe ešte nie je cestou k svätosti. Naopak, môže byť odchýlením sa od Kristovej cesty.

„Mnohí sa snažia dosiahnuť svätosť tým, že sa oddeľujú od sveta. Zavrú sa do kláštorov a pustovní, ale Kristus ich tam neposlal. Poslal ich medzi ľudí, aby svietili.“

Kristus nás neposiela do múrov, ale do vzťahov. Nevolá nás, aby sme utiekli pred hriešnym svetom, ale aby sme v ňom žili ako svetlo. To neznamená milovať hriech, ale milovať ľudí, ktorí sú ním zranení.