Rachab – záchrana uprostred súdu

Rachab žila v meste Jericho, jednom z najstarších a najsilnejšie opevnených miest Kanaánu. Toto mesto predstavovalo centrum pohanskej kultúry, modlárstva a morálneho úpadku. Obyvatelia Jericha nepoznali pravého Boha a ich život bol formovaný náboženskými praktikami vzdialenými od Božieho zákona.

Rachabino postavenie v spoločnosti bolo nízke a jej život bol poznačený prostredím, v ktorom vyrastala. Napriek tomu sa práve v tomto prostredí začal formovať jej vnútorný postoj, ktorý ju odlišoval od ostatných obyvateľov mesta. Nebola slepá voči udalostiam, ktoré sa odohrávali okolo nej, a vnímala správy o Bohu Izraela.

Počula o vyslobodení Izraelitov z Egypta, o rozdelení mora aj o víťazstvách nad nepriateľmi. Tieto správy v nej vzbudili presvedčenie, že Boh Izraela je pravý Boh, ktorý vládne nad nebom aj zemou. To, čo iní ignorovali alebo odmietali, ona prijala ako pravdu. Jej život v pohanskom prostredí tak vytvoril kontrast medzi prostredím, v ktorom žila, a vierou, ktorá sa začala rodiť v jej srdci. Uprostred mesta určeného na súd sa v nej formovala dôvera v Božiu moc a autoritu.

Rachab tak vstupuje do biblického príbehu ako žena, ktorá žila medzi pohanmi, no jej srdce sa otvorilo poznaniu pravého Boha. Jej príbeh ukazuje, že Božia milosť môže zasiahnuť človeka v akomkoľvek prostredí.

Keď sa Izrael pripravil na útok proti Jerichu, Jozua vyslal do mesta dvoch vyzvedačov, aby preskúmali krajinu. Títo muži prišli do domu Rachab, kde našli útočisko. Ich príchod sa stal rozhodujúcim momentom v jej živote. Kráľ Jericha sa dozvedel o prítomnosti vyzvedačov a prikázal, aby boli vydaní. Rachab však urobila odvážne rozhodnutie — ukryla ich a odmietla vydať ich nepriateľom. Týmto činom riskovala vlastný život, pretože pomoc nepriateľom bola trestaná smrťou.