Čo (nie) je viera
Viera v Biblii: Ako Biblia definuje vieru a neveru
Viera v Biblii – to je téma, okolo ktorého sa točí celá biblická zvesť. Otázka viery nás sprevádza od prvej knihy Starého zákona až po poslednú knihu Nového zákona. Napriek tomu sa zdá, že pre väčšinu ľudí zostáva viera niečím neurčitým a nedefinovateľným. Definícia viery môže byť zložitá, pretože viera má viacero aspektov, čo spôsobuje problémy s jej presným vysvetlením. Preto navrhujem jednoduchý, ale efektívny prístup – pozrime sa, čo o viere hovorí Božie slovo – Biblia.
Spomenul som, že otázka viery nás sprevádza od prvej knihy Biblie – Genesis (stvorení sveta). Ak si však otvoríte elektronickú konkordanciu a zadáte hľadanie slova „viera“ alebo jeho tvar, nenájdete nič. Pozrime sa teda na jeden z najznámejších biblických príbehov – príbeh o Adamovi a Eve. Prečo práve sem? Práve tu sa totiž prvýkrát stretávame s dôsledkami viery a nevery.
V 1. Mojžišovej (Genesis) 2,16-17 je napísané, že יהוה Boh dal človeku jediné obmedzenie:
„Zo všetkého stromov v záhrade môžeš smelo jesť, ale zo stromu poznania dobrého a zlého nejedz. Lebo v deň, keď z neho budeš jesť, určite zomrieš.“
Bolo to úžasné obdobie – človek mohol robiť čokoľvek a všetko bolo dobré, okrem jednej „maličkosti“. Výsledok príbehu o Adamovi a Eve je známy asi každému. Eva sa nechala oklamať hadom a utrhla plod zo stromu poznania dobrého a zlého. Tento strom mal pre nich kľúčový význam, pretože práve tam začal príbeh neposlušnosti a hriechu. Eva dala plod aj Adamovi a obaja ochutnali. Prečo? V 1. Mojžišovej 3,6 je napísané:
„Žena videla, že strom je dobrý na jedenie a lákavý pre oči, strom žiaduci na získanie múdrosti.“
Táto veta je kľúčová, pretože odhaľuje ľudské túžby a prirodzenosť. Pozrime sa na to znova: strom dobrý na jedenie. Tento popis vystihuje jednu časť ľudskej prirodzenosti – žiadostivosť tela. Čo to znamená? Človeka priťahuje všetko, čo mu prináša príjemné pocity – dobré jedlo, alkohol, drogy, sex a ďalšie potešenia.
Ďalšia časť vety sa týka žiadostivosti očí (lákavý pre oči). Človek vyhľadáva všetko, čo sa mu páči. Môže to byť krása, majetok, obrazy, domy, autá, ženy alebo muži. Posledná časť – strom žiaduci na získanie múdrosti (alebo strom sľubujúci vševedúcnosť) – poukazuje na ľudskú pýchu. Človek chce byť sám sebe pánom (alebo bohom), rozhodovať o svojom živote a určovať, čo je správne a dobré.
Z tejto vety môžeme pochopiť skutočný dôvod, prečo hrešíme. Na prvý pohľad ide o našu žiadostivosť, ale v skutočnosti je za tým nedôvera k Bohu (nevera). Adam a Eva videli, že im Boh pripravil krásnu záhradu, dal im právo pomenovať všetky zvieratá a vládnuť nad zemou. Boh im dal iba dobré dary, no oni Mu neverili, že im chce iba to najlepšie. Keď hrešíme, vyjadrujeme tým, že Bohu neveríme – myslíme si, že nás chce o niečo pripraviť, a chceme si svoje túžby naplniť sami.
Všetky príbehy v Biblii sa dotýkajú viery alebo nevery voči Bohu. Z týchto príkladov môžeme veľa pochopiť o dôvere v Boha a jej sile. Nevera (nedôvera Bohu) prináša problémy, zatiaľ čo viera (dôvera Bohu) prináša požehnanie. Každý človek v niečo verí, ale rozhodujúca je práve dôvera k Bohu a Jeho slovu – Biblii. Štúdium viery bude preto hlavným motívom nasledujúcich riadkov.
Biblia a princíp viery: Uzdravenie stotníkovho sluhu
Biblia je výnimočná kniha. Plne jej porozumieť môžeme iba vtedy, ak nám jej výklad poskytne jej autor – Duch Svätý. Mnoho však dokážeme pochopiť aj sami, lebo Biblia sa často vykladá sama sebou. Odpovede na svoje otázky nachádzame neraz len o niekoľko veršov ďalej, inokedy je pre správne porozumenie potrebná znalosť celého Písma. Jedným z častých problémov biblických výkladov je, že autori vytrhávajú verše z kontextu. Snažím sa tomuto vyhnúť a rovnako sa budem snažiť v ďalších článkoch a rozboroch.
Pozrime sa, čo o viere ukazuje príbeh o uzdravení stotníkovho sluhu (Matúš 8, 5–13):
„Keď Ježiš vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu jeden stotník a prosil ho: ‚Pane, môj sluha leží doma ochrnutý a hrozne trpí.‘ Ježiš mu povedal: ‚Ja prídem a uzdravím ho.‘
Stotník však odpovedal: ‚Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu; ale povedz iba slovo, a môj sluha bude uzdravený. Veď aj ja som človek postavený pod pravomocou a mám pod sebou vojakov; keď poviem tomuto: Choď, ide; inému: Poď, príde; a svojmu sluhovi: Urob toto, urobí to.‘
Keď to Ježiš počul, začudoval sa a povedal tým, čo ho nasledovali: ‚Amen, hovorím vám, takú vieru som v Izraeli nenašiel u nikoho. Hovorím vám, že mnohí prídu od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v kráľovstve nebies, ale synovia kráľovstva budú vyvrhnutí do najvzdialenejšej tmy; tam bude plač a škrípanie zubov.‘
Ježiš povedal stotníkovi: ‚Choď a staň sa ti, ako si uveril.‘
A v tú hodinu bol jeho sluha uzdravený.“
Stotník veľmi dobre chápal princíp autority. Ako veliteľ mal pod sebou vojakov, ktorí ho poslúchali, no sám bol podriadený svojmu nadriadenému, ktorého musel rešpektovať. Tento stotník vedel, kto je Ježiš. V predchádzajúcich kapitolách Matúšovho evanjelia je zrejmé, že Ježiš učí, uzdravuje a hovorí o sebe ako o Božom Synovi. Stotník veril, že Ježiš môže uzdraviť jeho sluhu aj na diaľku. Ježiš túto vieru vyzdvihuje a vysvetľuje, že do nebeského kráľovstva vojdú aj pohania, zatiaľ čo mnohí z vyvoleného národa – Židia – nevstúpia.
Ježiš týmto spôsobom neodbočil od témy, ale stále hovoril o viere a nevere ako o dôvode, prečo niektorí nevstúpia do kráľovstva nebies. Po vysvetlení významu viery v Boha pokračoval v rozhovore so stotníkom a povedal mu:
„Choď, a ako si uveril, tak sa ti staň.“
Táto jednoduchá veta je veľmi dôležitá a môže nám pomôcť pochopiť aj niektoré neúspechy v našom živote. Obsahuje totiž silnú pravdu: Deje sa nám podľa našej viery! Platnosť tejto vety možno vidieť v každodennom živote, nielen medzi kresťanmi. Kto verí, že je škaredý a neatraktívny, len ťažko si nájde partnera. Kto verí, že niečo nezvládne, spravidla to naozaj nezvládne. Kto vidí Boha len ako prísneho sudcu, ktorý čaká na chybu, bude žiť v strachu a nechuti pred Bohom aj Jeho trestom.
Ak človek verí v Božiu lásku, bude sa v živote radovať. Kto verí, že je schopný a prijateľný, nebude mať problém v živote presadiť sa. Často sa nám naozaj stáva to, čomu skutočne veríme! Pozrime sa teraz na ďalšie príklady toho, aké dôsledky má viera v Boha:
Matúš 9, 20-22: A hľa, žena, ktorá dvanásť rokov trpela krvotokom, prišla zozadu a dotkla sa lemu jeho rúcha. Povedala si totiž: „Ak sa len dotknem jeho rúcha, budem uzdravená.“ Ježiš sa obrátil, uvidel ju a povedal: „Dôveruj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila.“ A od tej chvíle bola tá žena uzdravená.
Pozrime sa na ďalší príklad:
Matúš 9, 27-30: Keď Ježiš odtiaľ odchádzal, šli za ním dvaja slepí, ktorí volali: „Zmiluj sa nad nami, Syn Dávidov!“ Keď vošiel do domu, prišli tí slepí k nemu. Ježiš sa ich opýtal: „Veríte, že to môžem urobiť?“ Odpovedali mu: „Áno, Pane.“ Vtedy sa dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám stane podľa vašej viery!“ A ich oči sa otvorili.
Všimni si tieto biblické verše! Ježiš sa slepých nepýtal, či veria, že ich uzdraví, ale iba to, či veria, že to môže urobiť. Áno, Ježiš od nás často žiada veľmi málo, ale to, čo požaduje, je neochvejná viera v jeho moc.
Neochvejná viera a príbeh Petra
Pozrime sa na príbeh, kde apoštol Peter kráča po vode – tento príbeh nám jasne ukazuje, čo znamená mať neochvejnú vieru v živote každého veriaceho:
Matúš 14, 22-31: Ježiš hneď prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili do lode a išli pred ním na druhú stranu, kým on rozpustí zástupy. Keď zástupy prepustil, vystúpil na vrch, aby sa osamote modlil. Keď sa zvečerilo, bol tam sám. Loď bola už ďaleko od brehu, zmietaná vlnami, lebo vietor fúkal proti nej. Okolo štvrtej nočnej stráže prišiel Ježiš k nim, kráčajúc po mori. Keď ho učeníci uvideli chodiť po mori, preľakli sa a povedali: „To je prízrak!“ a od strachu kričali. Ježiš im však hneď povedal: „Vzchopte sa, to som ja, nebojte sa!“ Peter mu odpovedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž mi, aby som prišiel k tebe po vode!“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z lode, kráčal po vode a prišiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, zľakol sa. Začal sa topiť a zvolal: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš ihneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si zapochyboval?“
V preklade Miloša Pavlíka som k tomuto poslednému veršu našiel zaujímavý výklad: „K akému úžitku?“ alebo „Čo si z toho mal?“ Rovnakú otázku si často kladiem aj ja sám. Na Boha sa môžeme úplne spoľahnúť. Boh nás miluje (až tak veľmi, že svojho Syna Ježiša poslal na tento svet, aby sa za nás obetoval) a je všemocný – môže si „dovoliť“ vždy dodržať svoje slovo a splniť všetko, čo sľúbil. Nemáme žiadny dôvod pochybovať, a predsa často pochybujeme. A čo z toho máme? To isté, čo Peter.
Keď prestávame hľadieť na Ježiša a začneme sa rozptyľovať okolím, vidíme len „vietor“ – rôzne problémy a prekážky – a začneme sa rovnako ako Peter topiť v obavách. Aj z tohto príbehu si môžeme vziať ponaučenie. Čo urobil Peter? Znovu sa obrátil na Ježiša a on ho zachránil. To je odpoveď aj pre nás – keď nás premôže strach a pochybnosti, musíme svoj pohľad rýchlo nasmerovať späť na Boha a obnoviť svoju dôveru v Neho.
Moc viery a dôsledky neviery
Pozrime sa na ďalší príbeh, ktorý krásne ukazuje silu viery:
Marek 5, 21-42: Keď sa Ježiš opäť preplavil na druhú stranu, zhromaždil sa k nemu veľký zástup; bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy, menom Jairos. Keď Ježiša uvidel, padol mu k nohám a úpenlivo ho prosil: „Moja dcérka umiera! Poď a polož na ňu ruky, aby bola zachránená a žila.“ Ježiš s ním odišiel. Nasledoval ho veľký zástup a tlačili sa na neho. Bola tam aj žena, ktorá dvanásť rokov trpela krvotokom. Veľa vytrpela od mnohých lekárov a minula všetko, čo mala, no nič jej to neosožilo, skôr sa jej priťažilo. Keď počula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho rúcha. Povedala si totiž: „Ak sa len dotknem jeho odevu, budem uzdravená.“ A hneď vyschol zdroj jej krvi a pocítila v tele, že je uzdravená zo svojho trápenia. Ježiš okamžite pocítil, že z neho vyšla moc, obrátil sa v zástupe a spýtal sa: „Kto sa dotkol môjho rúcha?“ Jeho učeníci mu povedali: „Vidíš, ako sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: Kto sa ma dotkol?“ Ježiš sa obzeral, aby videl tú, ktorá to urobila. Žena sa vystrašená a trasúca prišla, padla pred ním a vyrozprávala mu celú pravdu. On jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojho trápenia.“
Kým ešte hovoril, prišli ľudia z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra zomrela; načo ešte obťažuješ Učiteľa?“ Ježiš však nevšímal ich slová a povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ Nedovolil nikomu, aby s ním šiel, iba Petrovi, Jakubovi a Jánovi, bratovi Jakuba. Prišli do domu predstaveného synagógy. Ježiš videl rozruch a ľudí, ktorí veľmi plakali a nariekali. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa rozrušujete a plačete? Dieťa nezomrelo, ale spí.“ Posmievali sa mu. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dieťaťa a tých, ktorí boli s ním, a vošiel tam, kde bolo dieťa. Uchopil dieťa za ruku a povedal mu: „Talitha kum, čo znamená: ‚Dievča, hovorím ti, vstaň!‘“ A dievča okamžite vstalo a začalo chodiť; bolo jej dvanásť rokov. Všetkých sa zmocnil veľký úžas.
Pozrime sa ešte o niekoľko veršov ďalej:
Marek 6, 2-6: Keď prišla sobota, začal Ježiš učiť v synagóge. Mnohí, čo ho počuli, boli ohromení a hovorili: „Odkiaľ to tento človek má? Aká múdrosť mu bola daná? A aké mocné skutky sa dejú jeho rukami! Nie je to ten tesár, syn Márie, brat Jakuba, Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú jeho sestry tu s nami?“ A pohoršovali sa nad ním. Ježiš im povedal: „Prorok nie je bez cti, iba vo svojej vlasti, medzi príbuznými a vo svojom dome.“ A nemohol tam urobiť žiadny mocný skutok, len na niekoľko chorých položil ruky a uzdravil ich. A divil sa ich nevere.
Tieto dva posledné príbehy poukazujú na ďalšie skutočnosti viery. V tom poslednom čítame, že Ježiš nemohol konať veľké skutky v prostredí neviery. Aj pri vzkriesení Jairovej dcéry sa Ježiš ocitá medzi ľuďmi, ktorí mu neveria – preto vyženie všetkých a zoberie so sebou len rodičov a učeníkov. Potom dievča navráti do života. Tieto príbehy znovu ukazujú, akú moc má viera – a aké dôsledky má nevera.
Uzdravenie slepého Bartimea – sila viery prejavená skutkom
Ďalším príbehom, ktorý ilustruje moc viery, je uzdravenie slepého Bartimea:
Marek 10, 46-52: Prišli do Jericha. Keď Ježiš vychádzal z Jericha so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom, pri ceste sedel Bartimeus, syn Timaiov, slepý žobrák. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal volať: „Syn Dávidov, Ježišu, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí mu dohovárali, aby mlčal, ale on kričal ešte hlasnejšie: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš sa zastavil a povedal: „Zavolajte ho.“ Zavolali slepého a povedali mu: „Vzchop sa, vstaň, volá ťa!“ On odhodil plášť, vyskočil a prišiel k Ježišovi. Ježiš sa ho spýtal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepý odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila.“ A hneď prezrel a šiel za ním po ceste.
Príbehy o uzdravení a vyslobodení majú veľa spoločného. Jednou z vecí je to, že Ježiš predtým, než prosícim povie svoje typické „Choď, tvoja viera ťa uzdravila“ alebo „Staň sa ti podľa tvojej viery“, chce, aby svoju vieru nejakým spôsobom preukázali. V našom príbehu vidíme slepého žobráka, ktorý svoju vieru v Ježiša prejavuje najskôr tým, že volá Ježišovo meno a prosí o zľutovanie – bez ohľadu na to, že ho ostatní napomínajú, aby mlčal. Potom svoju vieru potvrdzuje tým, že Ježiša priamo žiada o uzdravenie zraku.
To všetko sa deje pred očami mnohých ľudí. Môžeme sa pozrieť aj na ďalšie príbehy viery: Stotník prejavuje svoju vieru verejne tým, že dôveruje, že Ježiš môže jeho sluhu uzdraviť aj na diaľku (Matúš 8, 5-13). Dvaja slepí (Matúš 9, 27-30) preukazujú svoju vieru vyznaním, že Ježiš ich môže uzdraviť. Podobných príbehov je viac. Zo všetkých týchto príbehov vidíme, že Boh od nás často chce, aby sme svoju vieru aj verejne prejavili.
Oplatí sa dôverovať Bohu? – Príklady odmenenej viery
Je výhodné dôverovať Bohu? Odpoveď je jasná – ÁNO. Biblia je plná príbehov, kde Boh oceňuje a odmeňuje vieru tých, ktorí Mu dôverujú. Nie sú to len uzdravenia alebo oslobodenia od démonov, ale aj veľké zázraky. Pozrime sa na niekoľko príkladov viery:
Jeden nádherný príklad nájdeme v knihe Daniel v 6. kapitole – príbeh o Danielovi v jame levov. Boh zachránil Daniela pred levmi práve preto, že Mu veril a odmietol sa klaňať kráľovi Dareiovi. Podobný príbeh viery je v 3. kapitole knihy Daniel, kde Šadrak, Méšak a Abed-Nego odmietli pokloniť sa soche kráľa Nebúkadnecara. Boh ich vieru odmenil tým, že ich zachránil z ohnivej pece.
Ďalší výnimočný príklad viery nájdeme v 6. kapitole knihy Jozue. Boh povedal Jozuovi, že mu vydá do rúk opevnené mesto Jericho, no za veľmi nezvyčajných podmienok. Nebolo potrebné útočiť – Jozue mal šesť dní obchádzať mesto s vojakmi a schránou zmluvy len raz denne. Siedmy deň mali mesto obísť sedemkrát, potom mali kňazi zatrúbiť a všetok ľud vydať bojový pokrik – vtedy padnú hradby Jericha. Nezvyčajná stratégia, však? Ale Boh odmenil Jozuovu vieru – presne ako povedal, tak sa aj stalo. Keď Jozue splnil Božie prikázania, hradby Jericha padli a mesto bolo porazené. Pozrime sa na ďalší aspekt viery v príbehu o uzdravení posadnutého chlapca:
Matúš 17, 14-21: Keď prišli k zástupu, pristúpil k Ježišovi jeden muž a padol pred ním na kolená so slovami: „Pane, zmiluj sa nad mojím synom, lebo je náměsíčný a veľmi trpí; často padá do ohňa a často do vody. Priviedol som ho k tvojim učeníkom, ale nemohli ho uzdraviť.“ Ježiš odpovedal: „Ach, neveriace a skazené pokolenie, dokedy budem s vami? Priveďte ho sem ku mne!“ Ježiš pohrozil démonovi, ten vyšiel a chlapec bol od tej hodiny uzdravený.
V súkromí sa učeníci pýtali: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ Ježiš im odpovedal: „Pre vašu malú vieru! Amen, hovorím vám, ak budete mať vieru ako horčičné zrno, poviete tomuto vrchu: ‚Presuň sa odtiaľto tam!‘ – a presunie sa; nič pre vás nebude nemožné. Tento druh však nevychádza inak než modlitbou a pôstom.“
Ježiš dal svojim učeníkom moc a autoritu vyháňať démonov (Lukáš 9, 1). V tomto prípade však učeníci nedokázali vyhnať démona, ktorý spôsoboval chlapcovi ťažkosti. Ježiš označil príčinu za nedostatok viery svojich učeníkov a veľmi sa tejto nevere podivil. Jeho učeníci s ním chodili, videli mnoho zázrakov, dokonca sami uzdravovali a vyslobodzovali ľudí – a predsa im chýbala viera.
Nie je to zvláštne? Ale presne to isté platí aj pre súčasných Ježišových učeníkov – Boh očakáva živú, praktickú dôveru aj od nás. Ježiš často hovorí o viere ako o niečom neuveriteľne mocnom. Pozrime sa na niekoľko príkladov: Uzdravenie posadnutého chlapca je opísané aj v Marekovi 9, 14-29. Osobitne silné sú verše 22-24, kde otec chlapca hovorí Ježišovi:
„Často ho hodil do ohňa aj do vody, aby ho zahubil. Ale ak môžeš niečo urobiť, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!“ Ježiš mu povedal: „Ak môžeš? Všetko je možné tomu, kto verí!“ Otec chlapca hneď zvolal: „Verím, pomôž mojej nevere!“ Ježiš vyhnal démona a chlapec bol uzdravený.
Ďalším príkladom moci viery je príbeh o prekliatí figovníka (Matúš 21, 19-20; Marek 11, 13-21). Keď Ježiš videl, že na figovníku nie sú žiadne figy, preklial ho a figovník uschol. Učeníci boli prekvapení a Ježiš im povedal:
Marek 11, 22-24: Ježiš im odpovedal: „Majte Božiu vieru. Amen, hovorím vám: Kto by povedal tomuto vrchu: Zdvihni sa a hoď sa do mora, a nepochyboval by vo svojom srdci, ale veril by, že sa stane, čo hovorí, stane sa mu to. Preto vám hovorím: Verte, že ste dostali všetko, o čo v modlitbe prosíte, a budete to mať.“
Ako vidíš, viera je skutočne mocná zbraň. Bez nej často neuvidíme odpovede na svoje modlitby! Ježiš nebol len „učiteľ“, ktorý o viere rozprával – on s vierou aj žil. Uschol strom (Matúš 21, 19-20), kráčal po vode (Matúš 14, 24-25), porúčal počasiu (Marek 4, 39), kriesil mŕtvych (Matúš 9, 23-25; Ján 11, 39-44), nasýtil tisíce z minima (Matúš 15, 34-38), voda sa zmenila na víno (Ján 2, 3-11) a mnoho ďalších zázrakov. Prečo je viera taká dôležitá?
Hebrejom 11, 6: „Bez viery však nie je možné páčiť sa Bohu, lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že Boh je a že odmeňuje tých, čo ho usilovne hľadajú.“
Najdôležitejšia správa o viere je napísaná v Jánovom evanjeliu. Pozorne si prečítaj Ján 3, 16-18:
Ján 3, 16-18: „Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby skrze neho bol svet spasený. Kto verí v neho, nie je súdený; kto však neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho.“
Podobné posolstvo ako Ján 3, 16-18 nachádzame aj v Jánovi 5, 24:
Ján 5, 24: „Amen, amen, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“
Raz sa Ježiša ľudia opýtali, čo majú robiť, aby konali Božiu vôľu. Odpoveď bola jasná a priamo súvisí s vierou:
Ján 6, 28-29: Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali skutky Božie?“ Ježiš im odpovedal: „Toto je skutok Boží: aby ste verili v toho, ktorého on poslal.“
Boh od nás naozaj nechce mnoho – len aby sme verili v Ježiša a tomu, čo je o Ňom napísané. A teraz niekoľko úžasných zasľúbení pre tých, ktorí uveria. Ježiš hovorí svojim učeníkom:
Marek 16, 15-18: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený. Kto neuverí, bude odsúdený. Tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať démonov, hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk, a ak by vypili niečo smrteľné, neublíži im to. Na chorých budú klásť ruky a budú zdraví.“
Na inom mieste hovorí Ježiš o viere zaujímavú vetu:
Ján 5, 44: „Ako môžete uveriť, keď prijímate slávu jeden od druhého, ale slávu, ktorá je od jediného Boha, nehľadáte?“
Ukazuje sa, že naša viera je podmienená túžbou po uznaní od samotného Boha. To je presný opak toho, čo hľadá „svet“ – sláva a uznanie od ľudí. Je ťažké vybrať, čo je na viere najdôležitejšie, ale podstatné je, že len vierou môžeme prijať ospravedlnenie a odpustenie hriechov. Pozrime sa na niekoľko dôležitých veršov:
Rimanom 3, 21-28: „Teraz však je zjavená Božia spravodlivosť bez Zákona, dosvedčená Zákonom i Prorokmi, Božia spravodlivosť skrze vieru Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Niet rozdielu: všetci zhrešili a chýba im Božia sláva, ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou skrze vykúpenie, ktoré je v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil za prostriedok zmierenia skrze vieru v jeho krv, aby ukázal svoju spravodlivosť pre odpustenie hriechov spáchaných už skôr, v čase Božej zhovievavosti, a aby ukázal svoju spravodlivosť v tomto čase, že je spravodlivý a ospravedlňuje toho, kto žije z viery Ježišovej. Kde je teda chvála? Je vylúčená! Akým zákonom? Zákonom skutkov? Nie, ale zákonom viery. Sme totiž presvedčení, že človek je ospravedlnený vierou bez skutkov Zákona.“
Podobné posolstvo o viere nájdeme aj v ďalších biblických textoch:
Rimanom 4, 3-5: „Veď čo hovorí Písmo? ‚Abrahám uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť.‘ Tomu, kto pracuje, mzda sa neráta z milosti, ale z povinnosti. Kto však nekoná skutky, ale verí v toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.“
Ďalší silný verš:
Galaťanom 2, 16: „Veď vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov Zákona, ale skrze vieru v Ježiša Krista. Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov Zákona, lebo zo skutkov Zákona nebude ospravedlnený nikto.“
Ospravedlnenie – čiže odpustenie hriechov – znamená pre nás pokoj s Bohom:
Rimanom 5, 1-2: „Keďže sme teda ospravedlnení z viery, máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho sme vo viere získali prístup k tejto milosti, v ktorej stojíme, a chválime sa nádejou na Božiu slávu.“
A teraz pohľad do listu Efezským, kde sa veľa hovorí o duchovnom boji. Bez viery nemáme v tomto boji žiadnu šancu:
Efezským 6, 13-16: „Preto vezmite na seba celú Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zlý odolať, všetko vykonať a obstáť. Stojte teda: bedrá si opášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti, nohy obujte pohotovosťou na ohlasovanie evanjelia pokoja. K tomu všetkému vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy Zlého.“
Je to jednoduché – ak vstúpiš do duchovného boja, objaví sa démonická opozícia. Ak nebudeš pevný vo viere, ľahko podľahneš nejakej lži a budeš vyradený z boja! Mnohí kresťania to opakovane zažili. Veľa o viere nájdeme aj v liste Hebrejom (Židom):
Hebrejom 10, 38: „Môj spravodlivý bude žiť z viery, ale ak by ustúpil, moja duša v ňom nenájde záľubu.“
To je vážne varovanie – nie je zasľúbenie pre tých, ktorí uverili a potom odpadli! Definícia viery je napísaná v:
Hebrejom 11, 1: „Viera je podstata vecí, v ktoré dúfame, dôkaz skutočností, ktoré nevidíme.“
A o pár veršov ďalej:
Hebrejom 11, 6: „Bez viery však nie je možné páčiť sa Bohu, lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že Boh je a že odmeňuje tých, čo ho usilovne hľadajú.“
Je to naozaj jednoduché: Ak neverím v Božiu lásku alebo dokonca v samotnú existenciu Boha, nemôžem očakávať, že mi Boh odpovie. Na to nadväzuje aj Marek 11, 24:
„Preto vám hovorím: Verte, že ste dostali všetko, o čo v modlitbe prosíte, a budete to mať.“
Možno sa pýtaš, stačí len uveriť? Mnohí kázatelia tvrdia, že áno. To by však znamenalo, že by sme po svojom obrátení hneď zomreli. Biblia však jasne ukazuje, ako to naozaj je. Odpoveď nachádzame napríklad v Jakubovi 2, 17-26:
„Tak aj viera, ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva. Niekto povie: ‚Ty máš vieru a ja mám skutky.‘ Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti ukážem svoju vieru na svojich skutkoch. Veríš, že je jeden Boh? Dobre robíš. Aj démoni tomu veria, a trasú sa. Chceš vedieť, nerozumný človek, že viera bez skutkov je neúčinná? Či nebol náš otec Abrahám ospravedlnený zo skutkov, keď obetoval svojho syna Izáka na oltári? Vidíš, že viera pôsobila spolu s jeho skutkami a že v skutkoch sa stala viera dokonalou. A naplnilo sa Písmo, ktoré hovorí: ‚Abrahám uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť‘ a bol nazvaný Božím priateľom. Vidíte, že zo skutkov je človek ospravedlnený, a nie iba z viery. A nebola podobne ospravedlnená aj neviestka Rachab, keď prijala poslov a vypustila ich inou cestou? Lebo ako je telo bez ducha mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.“
Ak naozaj verím, moja viera sa musí prejavovať skutkami! A čo vznik a rast viery? Pozrime sa na Rimanom 12, 3:
„Skrze milosť, ktorá mi bola daná, hovorím každému z vás: Nemyslite si o sebe viac, ako treba myslieť, ale zmýšľajte rozumne, podľa miery viery, ktorú každému udelil Boh.“
Z toho vyplýva, že veľkosť našej viery je od Boha. Môže sa to zdať nespravodlivé. Prečo teda Ježiš karhal učeníkov za ich malú vieru (napríklad Matúš 17, 17)? Môžeme ovplyvniť rôst svojej viery? Áno! Viera rastie tým, že žijeme s Bohom, získavame skúsenosti a objavujeme, aký je Boh verný a dôveryhodný. Takto viera rastie. Ježiš karhal učeníkov preto, že po troch rokoch denného života s ním, po množstve zázrakov, ešte stále nemali dosť viery ani na vyslobodenie chlapca.
Aby to nebolo len náš úsudok, pozrime sa ešte na 2. Tesaloničanom 1, 3:
„Bratia, sme povinní stále ďakovať Bohu za vás, ako sa patrí, lebo vaša viera veľmi rastie a láska každého z vás voči ostatným sa rozhojňuje.“
A ešte jeden krásny príklad dôvery:
Marek 10, 15: „Amen, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, určite doň nevojde.“
Od detí sa máme učiť – detská dôvera je príkladom aj pre našu vieru. Dôverujme nebeskému Otcovi bez výhrad, ešte viac než pozemskému otcovi. Biblia je plná príkladov, ako Boh odmeňuje práve túto „detskú“ dôveru.
Súvisiace videá a dokumenty
