Nepotrebujem ruky a nohy, potrebujem Boha

Nick Vujicic – zo dna vane na pódium

Keď sa Nick Vujicic stretne s vami, uvidíte usmievajúceho sa mladého muža plného humoru a optimizmu. Nie je v ňom ani náznak pocitu, že by mu niečo chýbalo; naopak, zo svojho postihnutia urobil silný príbeh, ktorým sa dotýka sŕdc ostatných.

Nick Vujicic sa narodil v roku 1982 ako prvé z troch detí v srbskom rodinnom prostredí žijúcom v austrálskom Melbourne. Jeho otec, Boris, bol pastor a matka, Daška, pracovala ako zdravotná sestra. Kvôli vzácnej genetickej poruche sa narodil bez končatín (stav tetraamélia), pričom mal iba malé nožičky a na ľavej nohe dva prsty. Bol jedným z prvých postihnutých detí v Austrálii, ktoré boli integrované do štátnych škôl.

Počas svojho detstva sa stal obeťou posmechu a šikany, ale tento ťažký začiatok ho viedol k tomu, aby sa stal úspešným mužom. Po absolvovaní vysokej školy dnes žije v Kalifornii, kde vedie svoju vlastnú firmu „Attitude Is Altitude“. Tento silný príbeh plný výziev je fascinujúcim dôkazom toho, ako silná vôľa a pozitívne myslenie dokážu prekonať všetky prekážky.

Viac sa dozviete z tohto rozhovoru, ktorý vám ukáže, ako jeden človek môže zmeniť svet svojím postojom k životu.

Začiatok príbehu viery a boja

Jedenásť mesiacov pred mojím narodením moji rodičia založili zbor. Keď som sa narodil, otec stál pri maminej hlave, a keď uvidel moje ramienko, úplne zbledol a dúfal, že maminka ma neuvidí, pretože si myslel, že mi chýba pravá ruka. Musel odísť z miestnosti a stretol sa s lekárom, ktorý na jeho otázku odpovedal:

„Môj syn… nemá pravú ruku?“ Lekár odpovedal: „Nemá ruky ani nohy.“

Otec tomu nemohol uveriť a takmer odpadol. Celý zbor v nedeľu truchlil:

„Prečo Boh dovolil, aby sa pastorov syn narodil takto?“

Maminka ma spočiatku nechcela ani držať, ani kojiť. Prvých niekoľko mesiacov prežívala veľké zneistenie. Trvalo dlho, kým začala dôverovať Bohu, že neurobil chybu a že na nás nezabudol. Tento silný príbeh viery ukazuje, že aj v ťažkých chvíľach nás Boh nikdy neopustí.

Ako dieťa s postihnutím v Austrálii som bol prvým, kto bol integrovaný do bežného školského systému. Úrady mi pridelili osobného asistenta, ktorý sa staral o moje fyzické potreby – kŕmenie, chodenie na toaletu, strihanie papiera a lepenie. V detstve som bol veľmi závislý na pomoci ostatných, ale svoju inakosť som si neuvedomoval, až kým som nezačal chodiť do školy, kde som sa stal terčom šikany a posmechu.

Začal som sa pýtať: „Kde je Boh?“ Modlil som sa a kládol som otázky rodičom, prečo som sa narodil bez končatín, a oni mi odpovedali: „To vie len Boh.“ Obrátil som sa teda priamo na Boha, ale On so mnou nehovoril. Moje pochybnosti rástli a cítil som zmätok. Každú nedeľu som počúval, ako otec káže, že Boh miluje všetkých ľudí, a spieval som pieseň, že Ježiš má rád malé deti, ale v pondelok som sa pozeral na ostatné deti a pýtal sa:

„Prečo mi Boh dal menej než ostatným?“

Tento vnútorný konflikt ma sprevádzal – chcel som viac, ale cítil som sa menejcenný. Jedného dňa som sa v modlitbe odhodlal povedať:

„Bože, viem, že som hriešnik a že nebudem mať v srdci pokoj, kým tam nebudeš Ty. Ale ja Ťa tam nechcem pustiť, kým mi neodpovieš na otázku, prečo som dostal to, čo mám. Prečo si mi nedal to, čo majú ostatní? Dokiaľ mi neodpovieš, nebudem Ti slúžiť.“

Od ôsmich do dvanástich rokov bolo pre mňa obdobie veľmi ťažké. Uvedomil som si, že sa možno budem navždy trápiť a že budem stále niekomu na obtiaž. Mal som pocit, že nikdy nenájdem prácu, že nikdy nebudem mať rodinu, že sa nikdy neožením – pretože kto by si chcel vziať muža, ktorý nie je schopný ani pohladkať svoje deti, keď plačú? Strach zo samoty bol pre mňa asi najhorší.

Mal som všetko, čo som potreboval, bol som obklopený láskou rodiny, ale aj tak som bol smutný, pretože som nemal nádej. Keď som mal osem rokov, povedal som mame, že sa chcem zabiť, a keď som mal desať, pokúsil som sa utopiť vo vani. Cítil som sa ako bremeno pre svojich rodičov a nechcel som byť ich záťažou. Pokúsil som sa trikrát otočiť tvárou do vody. Keď som to urobil prvýkrát, mal som pocit, že robím rozumnú vec. Ak moji rodičia ani Boh nemohli ukončiť moju bolesť, myslel som si, že to musím urobiť sám. Ale pri poslednom pokuse som si uvedomil, že by moji rodičia mali ešte väčšiu bolesť a vinu, keby som odišiel.

A tak som sa rozhodol, že zostanem a nájdem cestu k uzdraveniu.

Cesta vďačnosti a uzdravenia

Veľkú zásluhu na mojom uzdravení majú moji rodičia. Bezpodmienečná láska mojich rodičov mi poskytla oporu aj v najťažších chvíľach. V škole som zažil veľa posmechu, ale doma som vždy vedel, že ma čaká láska a prijatie. Čo ma však skutočne zmenilo, bolo, keď mi maminka ukázala v novinách článok o postihnutom človeku, ktorý prežíval podobné ťažkosti ako ja. Tento článok mi pomohol uvedomiť si, že nie som na svete sám, kto prežíva bolesť a utrpenie.

Rozhodol som sa, že namiesto hnevu za to, čo nemám, budem vďačný za to, čo mám. Moja maminka mi často hovorila:

„Nicku, viem, že ťa Pán Boh použije, aj keď neviem ako a kedy.“

Tieto slová viery zasiali do môjho srdca semená nádeje a dôvery. V tom istom roku som si pri hre futbalu vymkol svoju nožičku, a to mi pripomenulo, ako veľmi sú pre nás dôležité ruky a nohy. Po úraze som musel ležat tri týždne, čo bola pre mňa veľká výzva. Nikdy predtým som nebol tak vďačný za svoju nožičku, ktorú som predtým považoval za samozrejmosť. Toto obdobie sa stalo môj prvým bodom zlomu, keď som začal vidieť svet inými očami.

Posledným krokom na mojej ceste uzdravenia bolo, keď som odovzdal svoj život Bohu. V pätnástich rokoch som čítal deviatu kapitolu evanjelia podľa Jána o tom, ako Ježiš uzdravil slepého od narodenia. Ľudia sa pýtali, prečo sa takto narodil, a Ježiš odpovedal:

„Aby sa na ňom zjavili Božie skutky.“

Tieto slová ma hlboko zasiahli. Povedal som Bohu:

„Neviem, prečo som tu, ale neverím, že si na mňa zabudol. Mal si plán pre slepca, máš ho aj pre mňa.“

V tejto chvíli som začal cítiť Božiu prítomnosť a vedel som, že Boh mi odpovedal. Nezmenil moje okolnosti, ale zmenil moje srdce a spôsob, akým vidím svet okolo seba. Pochopil som, že odpoveďou na moju otázku bolo: „Dôveruješ mi?“ A keď na túto otázku odpoviete „áno“, na ničom inom už nezáleží.

Premenený Božou láskou

Ježiš za mňa zaplatil cenu, ktorou bola smrť na kríži. Denne ma mení a uzdravuje, čo som sám nikdy nedokázal. Kedysi som mal problém so sprostým jazykom, ale prosil som Boha, aby mi pomohol – a On ma zmenil. Dnes už nepotrebujem pornografiu, nepotrebujem sa opíjať a nezáleží mi na tom, čo si o mne myslí svet. Viem, že Boh ma miluje, a tento pocit mi prináša skutočné šťastie.

Ak svoje šťastie vložíte do dočasných vecí, ako sú materiálne hodnoty alebo svetské uspokojenie, vaše šťastie bude len krátkodobé. Dobrá správa však je, že aj tie najhoršie chvíle vášho života môže Boh použiť k dobrému. Je to súčasť Božieho plánu pre vás, ktorý vás vedie k lepšiemu životu, ak sa otvoríte Jeho láske a milosti.

Nikdy neviete, čo je za rohom, ako sa hovorí. Ešte na základnej škole som sa stal predsedom školy, na strednej škole som bol podpredsedom. Vysoká škola ma priviedla k získaniu dvoch titulov v účtovníctve a finančnom plánovaní. Keď som mal devätnásť, začal som sa venovať investovaniu do nehnuteľností a vo dvadsiatich dvoch rokoch som vstúpil do obchodovania s akciami. Naučil som sa písať nohou a dnes dokážem na počítačovej klávesnici písať rýchlosťou 43 úhozov za minútu.

Rád som tiež kreslil a mal som vášeň pre plávanie. Milujem jazdu na surfovom prkne a neustále rád skúšam nové veci. Dnes žijem v Kalifornii a pôsobím ako riaditeľ dvoch spoločností – firmy a neziskovej organizácie, kde sa venujem osobnému rozvoju a pomoci druhým.

Od siedmich minút k životnému poslaniu

Keď mi bolo devätnásť rokov, dostal som príležitosť hovoriť pred tromi stovkami tínedžerov. Tri mesiace ma prehovárali, ale mal som pocit, že nemám čo povedať. Nakoniec som súhlasil, a počas siedmich minút, čo som pre nich hovoril, som zažil niečo, čo navždy zmenilo môj život. Už po troch minútach polovica dievčat plakala a jedno z nich sa ku mne odvážilo pristúpiť a povedať:

„Veľmi sa ospravedlňujem, ale mohla by som ťa objať?“

Plakala mi na ramene a povedala:

„Nikdy mi nikto nepovedal, že ma má niekto rád a že som krásna taká, aká som.“

Tieto slová ma úplne šokovali, pretože som vyrastal s vedomím, že som vždy milovaný. V tej chvíli som si uvedomil, že byť rečníkom je oveľa vzácnejšie než akýkoľvek materiálny úspech. Vedel som, že moje poslanie má väčšiu hodnotu než všetky peniaze sveta. Keď som sa vrátil domov, hneď som volal:

„Mami, tati, už viem, čím chcem byť!“

Môj otec, účtovník, si želal, aby som sa stal účtovníkom, obchodníkom s akciami alebo realitným maklérom, ale ja som mal iný smer. Otec odpovedal:

„Dobre, ale najprv dokonči školu.“

K získaniu diplomu mi chýbal ešte rok a pol, a tak som sa rozhodol pokračovať, lebo som vedel, že to musím dokončiť. Predstavte si tú situáciu: Ležal som na zemi v kuchyni, mama umývala riad a ja som jej povedal: „Už viem, čím chcem byť!“ Mama sa otočila, zložila ruky na hrudi a spýtala sa: „A čím?“„Rečníkom!“ odpovedal som. Mama sa pýtala ďalej:

„A o čom budeš hovoriť?“
„Neviem!“
„A kto ťa bude chcieť počúvať?“
„Neviem!“
„Budeš tam chodiť sám?“
„Nie…“
„A kto bude chodiť s tebou?“
„Neviem!“
„Budú ti za to platiť?“
„Neviem…“
„Ako sa o tebe ľudia dozvedia?“
„Neviem!“

Ale hlboko v srdci som vedel, že je to Boží plán pre môj život. Keď objavíte svoje životné poslanie, nájdete odvahu skúsiť to. Ak to neskúsite, nikdy nezistíte, čo by mohlo byť. Obvolal som všetky školy v meste a okolí. V 52 školách ma odmietli. Keď som konečne dohodol prednášku v 53. škole, zistil som, že je to dve a pol hodiny cesty autom. Zaplatil som bratovi, aby ma tam odviezol. Prišli sme na miesto a pýtal som sa:

„Ako dlho mám hovoriť?“
„Päť minút.“

Bol som naštvaný a brat sa len tak-tak zdržal smiechu. Dúfal som, že aspoň pôjde o veľkú školu. Spýtal som sa:

„A koľko máte žiakov?“
„Desať…“

Možno som to mohol vzdať, ale keďže šlo len o päť minút, rozhodol som sa, že to urobím. Aj keď som na tejto prvej skúsenosti stratil, bol som vďačný za tú možnosť. Brat doma žartoval, že som zaplatil škole, aby som mohol hovoriť päť minút k desiatim deťom (smiech). Ale na druhý deň mi zazvonil telefón:

„Dobrý deň, sme zo školy vo vašom meste. Počuli sme, že ste mali včera skvelú prednášku. Za akých podmienok by ste k nám prišli?“

Odvtedy som dostal viac než 30 000 pozvaní a každý týždeň dostávam ďalších 200.

V Indii som hovoril pred státisícovým davom. Mohol by som ti rozprávať o oslobodzovaní sexuálnych otrokýň alebo o tom, ako som rečniť pred piatimi prezidentmi, ale nikdy nezabudnem na svoju návštevu Libérie. V niektorých rozvojových krajinách ľudia veria, že keď sa dieťa narodí s nejakým postihnutím, znamená to, že je prekliate. Ak žena porodí postihnuté dieťa, jej manžel sa s ňou často rozvedie.

Stačí, ak dieťaťu chýba ucho alebo má vyrážku, a celá dedina ženu vyženie, dieťa jej odoberú a dokonca ho zaživa pochovajú, pretože veria, že inak bude kliatba pokračovať. Kto im povie pravdu, ak nie my? A tak sme tam išli. Stretol som sa s prezidentom, moje vystúpenie vysielal rozhlas a počúvali ho dva milióny ľudí. Hovoril som pred 15-tisícovým publikom, keď na pódium prišla žena nesúca dieťa. Všetci si kládli otázku:

„Ako je možné, že toto dieťa nezabili?“

Pobozkal som dieťa, modlil som sa zaň a modlil som sa za celé mesto. A pokiaľ viem, odvtedy už v tejto dedine nezabili žiadne dieťa.

Pokoj a hodnota sú viac než peniaze

Počas finančnej krízy v roku 2008 som hovoril pred 3500 bankármi v Singapure. Po prednáške za mnou prišiel miliardár, ktorému patrili tri banky a ktorý počas troch dní prišiel o 45 % svojich investícií. Plakal a nevedel prestať. Spýtal som sa ho, čo sa stalo. Odpovedal: „Prišiel som o veľa peňazí, ale to mi je jedno.“ „Tak v čom je problém?“ opýtal som sa. Povedal:

„Ide o moju dcérku. Má štrnásť rokov a nedokáže sa pozrieť do zrkadla a vidieť, že je krásna.“

Tento bohatý muž bol v skutočnosti chudobný. A ja hovorím: chudobný človek môže byť bohatý, keď má vo svojom vnútri pokoj, lásku a radosť a je si vedomý svojej hodnoty. Niektorí slobodní ľudia si myslia, že nebudú šťastní, kým sa neoženia alebo nevydajú. Tým hovorím:

„Robíte si srandu? Porozprávajte sa s niekým, kto je v manželstve!“

Ak nie si šťastný slobodný, nebudeš šťastný ani ženatý alebo vydatá. Mojím cieľom je zasiahnuť celý svet. Myslíš si, že som blázon? Radšej zomriem, keď sa pokúsim využiť všetok svoj potenciál, ako by som nikdy nemal zistiť, čo všetko vo mne je. Mnoho ľudí tápe, nevedia, čo je ich životné poslanie, a zdá sa im, že ich život nemá zmysel. Ale ak si na svete preto, aby si aspoň pre jedného človeka bol tým, kto ho miluje, žiješ vznešený život!

Štedrosť, pokora a vášeň pre službu

Zo svojich príjmov som daroval stovky tisíc dolárov na sirotince. Mám štrnásť zamestnancov a kanceláriu v Kalifornii, čo samozrejme niečo stojí. Áno, práve mi vychádza kniha a tým si zarábam, ale keby mi išlo len o peniaze, už pred piatimi rokmi by som bol oveľa bohatší, než som dnes. Viem, že peniaze nie sú všetko.

Som tu – z 30-tisíc pozvaní som si vybral práve toto a chcem byť dobrým správcom toho, čo som dostal. Peniaze sú súčasťou života, ale ja som štedrý nielen materiálne. Áno, zarábam na tom, ale dôvod, prečo to robím, nie sú len peniaze. Keď ľudia počujú, o čom hovorím, zabudnú na podobné podozrenia. Vieš, prečo som šťastný? Pretože by som to, čo robím, robil aj zadarmo – a päť rokov som to skutočne robil zadarmo. Mal som tisíce prednášok prakticky bez odmeny. To je pravda.

Nádej v bolesti: Viac než len pozitívne myslenie

Sila lásky prekonáva všetky prekážky

Na začiatku sú deti často fascinované, ako vyzerám, a preto používam veľa humoru, aby som prelomil ľady, strach alebo nervozitu. Často im hovorím, aby sa nikdy nevzdávali. Možno ste na YouTube videli video, kde si ľahnem a potom zase vstanem (mimochodom, nedávno sme zistili, že je to naše najsledovanejšie video s približne 11,5 milióna zhliadnutí). Viem, že toto video zasiahlo mnoho detí. Zároveň ich učím, aby sa nikdy neposmievali druhým. Rozprávam im o svojich spolužiakoch, ktorí sa so mnou nechceli kamarátiť kvôli tomu, ako som vyzeral.

Prišli tak o dobré priateľstvo. Ale poviem vám pravdu – ani ja som sa nekamarátil s deťmi, ktoré v škole nemali priateľov. Aj ja som tak prišiel o priateľstvo s niektorými z nich. Každý z nás má čo ponúknuť. Každý z nás môže milovať. Hovorí sa, že čas všetko vylieči, ale to nie je pravda. Bolesť dokáže uzdraviť iba dokonalá láska. A na to, aby ste mohli niekoho milovať, nepotrebujete ruky ani nohy.

Skutočné bohatstvo spočíva v Bohu

Verím na zázraky. Videl som ich nespočetne veľa. Videl som slepých, ktorí začali vidieť, hluchých, ktorí začali počuť, aj ľudí s ohnutými chrbtami, ako sa narovnali a chodili vzpriamene. Viděl som to na vlastné oči. Aj ja som osobne zažil uzdravenie, mám to zaznamenané na videu. Mal som chorú chrbticu, trpel som osteoporózou, kosti sa mi menili na prázdnu škrupinu. Je to nevratné a nevyliečiteľné ochorenie. Napriek tomu sa diery v mojej chrbtici uzavreli a zaplnili a už päť rokov je všetko v poriadku.

Lekári nevedia vysvetliť, ako je to možné. Niektorí ľudia tvrdia, že na uzdravenie potrebujem len vieru. Tomu však neverím. To je falošná nádej, a tú Boh nedáva. Boh mi zatiaľ nedal končatiny a nik nevie, či mi ich na tejto zemi niekedy dá. Necháme na ňom, aby urobil to, čo uzná za vhodné. Tento život je v porovnaní s večnosťou ničím. Deväťdesiat rokov života je nič. Budem žiť miliardy a miliardy rokov – a nie na takejto zemi, ale na mieste, kde nebude žiadna bolesť, žiadne slzy ani žiadne straty. Uvidím Boha tvárou v tvár a budem sa radovať. A Boh mi povie:

„Dobre si to vykonal, verný služobník!„

To je všetko, po čom túžim. Nepotrebujem ruky a nohy, potrebujem Boha. Verím, že ma Boh môže uzdraviť. Doma mám v skrini pár topánok – len tak pre istotu. Ale ak sa tak nestane, Boh pre mňa pripravil niečo ešte lepšie. Preto sa na neho nehnevám, ani keď vidím, že uzdraví niekoho iného a mňa nie. Oveľa dôležitejšie sú pre mňa radosť a pokoj, ktoré som od Neho dostal. To je skutočné bohatstvo. Som ten najbohatší človek.

Vznešené poslanie pre Boha

Oveľa lepšie, než mať ruky a nohy, je to, že môžem cestovať po celom svete a byť Božími rukami a nohami. Ak môžem povedať jedinému človeku, že Ježiš je cesta, pravda a život, a zachrániť jeho dušu, potom to stojí za to.

Poviem vám ešte niečo: Už sa veľmi teším do neba. Bude tam Ježiš – a tiež jeden malý chlapček. Pred štyrmi rokmi som hovoril v Kalifornii a keď som sa rozhliadol, nemohol som uveriť vlastným očiam. Videl som chlapčeka, ktorý nemal ruky ani nohy, len malú nožičku ako ja. Mal vtedy 19 mesiacov. Jeho otec ho priniesol na pódium a začali sme sa navzájom štebotiť. Smiali sme sa, ale ja som mal slzy v očiach a len s námahou som sa udržal, aby som sa na pódiu nerozplakal.

Viete prečo? V tej chvíli to všetko začalo dávať zmysel – aj keby to bolo len kvôli nemu. Jeho mama ma objala a povedala:

„Si zázrak. Si náš zázrak. Modlila som sa, aby nám Pán Boh dal nejaké znamenie, že na mňa a môjho syna nezabudol.“

Keď sa ten chlapček narodil, lekári jeho rodičom povedali, že nikdy nebude chodiť. Ale keď videli mňa, všetko sa zmenilo. Keď mal Daniel (tak sa volá) dva a pol roka, videl video, kde plávam. Začal hovoriť: „Plávať ako Nick, plávať ako Nick!“ – a začal plávať. Jeho rodičia sa báli mať ďalšie deti. Ale potom sme sa osobne stretli a o štyri dni neskôr sa Danielovi rodičia stretli s mojimi rodičmi. Môj otec objal jeho otca a moja mama objala jeho mamu.

Všetci spolu plakali. Viete, ako som sa vtedy cítil? Viete, čo cítili moji rodičia? Ak som sa narodil takto, aby som mohol hovoriť k ľuďom – a už ich bolo mnoho miliónov – a ak je pravda to, čomu verím, potom žijem vznešený život s mimoriadnym poslaním. Boh si ma používa po celom svete. V posledných niekoľkých mesiacoch som videl (a to je triezvy odhad) približne 200-tisíc duší, ktoré prijali Ježiša Krista.

Aj keď nezažijete zázrak, aj keď sa vaše mračná nerozostúpia, stále môžete pomôcť niekomu inému. Hovoril som s jednou prostitútkou. Táto práca nebola jej voľbou – predali ju za 700 dolárov, keď mala desať rokov. Bola znásilňovaná a bitá tak dlho, až z nej urobili sexuálnu otrokyňu. Možno sa pýtate: Kde je v tomto zázrak? Povedzme si jej príbeh.

Pracovala tri roky. V dvanástich rokoch otehotnela. Dieťa ukrývala pod posteľou, na ktorej bola nútená pracovať. Keď konečne získala slobodu a mohla odísť, nemala žiadnych priateľov, žiadnu rodinu, žiadnu prácu, žiadne peniaze ani jedlo. Jej dieťa umieralo hladom. Preto sa vrátila k jedinému spôsobu obživy, ktorý poznala. V pätnástich porodila druhé dieťa, ktoré však zomrelo. Stretol som sa s ňou, keď mala dvadsať rokov, bolo to presne pred dvoma a pol rokmi. Vtedy som hovoril ku šeststo prostitútkam. Prišla ku mne so slzami v očiach a povedala:

„Práve som zistila, že som HIV pozitívna a vyhodili ma z práce…“ Povedala mi: „Vieš, Nick, Boh sa rozhodol, že ma neuzdraví. Ale viem, že idem do neba, kde je aj moje druhé dieťa, a viem, že môžem pomôcť ďalším HIV pozitívnym ženám, aby tam prišli tiež. Viem, že Boh je so mnou.“

Ak toto nie je zázrak, potom už neviem, čo by ním mohlo byť. Ak ste nenašli niečo, za čo by stálo zomrieť, potom ste ešte nenašli nič, pre čo by stálo žiť.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )