IV. (Daniel) 7.kapitola
OBSAH
Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:
Prvých šesť kapitol knihy Daniel sú kapitoly historické. Siedma kapitola sa však začína prorockou časťou. Kým prvých šesť kapitol podáva príbehy, ktoré poskytujú zásady prípravy na dobu konca, posledných šesť kapitol odhaľuje udalosti, ktoré predchádzajú koncu. Prorocké sny priblížia budúcnosť, a to už neide o skutočné životné príbehy, ale o symbolickú a apokalyptickú literatúru. Štýl pisateľa sa mení: reč je symbolická, objavujú sa fantastické zvieratá a symbolické číselné údaje. Ide o apokalyptický žáner.
Na zvýraznenie tejto zmeny je prerušená chronologická následnosť. Táto kapitola nás privádza do roku 556 pred Kr. na začiatok kraľovania Bélšaccara, zatiaľ čo Nabonid sídli v Temane. Je to rok, v ktorom Cýrus vybojoval rozhodujúce víťazstvo proti médskemu kráľovi Astyagovi. Kapitola obsahuje viaceré motívy prevzaté z predchádzajúcich častí. Najtesnejšie je však spojená s 2. kapitolou.
Obidve videnia sú paralelné. Zahŕňajú časové obdobie od Babylona až do konca dejín a týkajú sa štyroch kráľovstiev predstavených symbolmi (kovy v 2. kap. a zvieratá v 7. kap.). Tieto vzťahy, a predovšetkým paralelizmus medzi 2. a 7. kapitolou, sú nielen svedectvom ich vzájomnej jednoty, ale naznačujú aj to, že 7. kapitola sa má čítať vo svetle 2. kapitoly. Videnie zo 7. kapitoly je predsa len odlišné. Od začiatku sme na to upozornení. V 2. kapitole mal prorocký sen babylonský kráľ Nebúkadnecar a Daniel ho len predkladá a vysvetľuje. V tejto kapitole má videnie sám prorok.
Danielove videnie
Danielove proroctvá sa začínajú základným náčrtom dejín v 2. kapitole. Postava zo štyroch kovov zobrazuje štyri vládnuce ríše. Prsty nôh postavy znázorňujú rozdelenie štvrtej ríše. Kameň zobrazuje zriadenie Kristovho kráľovstva. Ak pristúpime k 7. kapitole knihy Daniel, vidíme tam ten istý základný náčrt. Ako symboly pre ríše sú použité zvieratá. Tento základný náčrt je oproti 2. kapitole rozšírený.
Kniha Daniel obsahuje štyri základné prorocké náčrty: 2. kapitola, 7. kapitola, 8. kapitola, 9. kapitola, a 11. kapitola. Tieto štyri základné prorocké línie majú rovnaký základ, no každá z nich pridáva určité detaily, ktoré neboli uvedené v predchádzajúcich videniach. Pri štúdiu 7. kapitoly poznáte, ako sa proroctvo samo vykladá. Prorocké symboly môžu niektorých ľudí zmiasť, zdajú sa byť nejasné, ale nemusí to tak byť. Pozrime sa na tieto symboly a ich vysvetlenie, ktoré nachádzame v 7. kapitole.
„Daniel hovoril a riekol: Videl som vo svojom videní v noci, a hľa, štyri nebeské vetry sa vyrútili na Veľké more. A štyri veľké zvieratá vystupovali z mora, rozdielne jedno od druhého.“ (Dan 7, 2-3)
Kľúč k biblickým proroctvám je nevyhnutný na ich pochopenie. Mnoho ľudí nepochopí biblické proroctvá, pretože nemá kľúč k proroctvám, ktorým by si mohli otvoriť dvere. Ak budete študovať proroctvá, zistíte, že prorocké symboly sú stále aktuálne. Podľa 2. verša rozpútali búrku na veľkom mori štyri vetry. Pozrime sa, čo v biblických proroctvách znamená vietor. Jeremiáš 49,36-37 napísal:
„A privediem štyri vetry na Élám zo štyroch nebeských strán; rozosejem ich do všetkých týchto vetrov; nebude národa, ku ktorému by neprišli rozohnaní zÉlámu. Élámcov naplním strachom pred ich nepriateľmi i pred tými, čo im siahajú na život. Privediem na nich pohromu, pálčivosť môjho hnevu -znie výrok Hospodinov -a pošlem za nimi meč, kým neskoncujem s nimi.“
Tu sú spomenuté tiež štyri vetry. Aký je ich prorocký význam? Boh hovorí, že privedie na nich svoj meč a svoj hnev. Čo teda predstavuje vietor? Predstavuje meč, oheň, skazu. Predstavuje vojnu, boj, zápas. Tieto štyri nebeské vetry sa vyrútili na Veľké more.
V Biblii tiež nájdeme niečo o symbole mora. Čo znamená voda alebo more? Zjavenie 17,15: Povedal mi ešte: Vody, ktoré si videl, kde sedí neviestka, sú ľudia, zástupy, národy a jazyky. Ľudí, národy, jazyky, množstvá. Takto videl Daniel v symbole vetrov, ktoré sa vyrútili na more, boj a zápas medzi ľuďmi. V zápase, ktorý sa začal v jeho dňoch a rozvíjal sa ďalej, videl Daniel vzrast a pád národov. Všimnite si dva kľúče, ktoré sme objavili.
Vietor predstavuje vojnu, voda predstavuje ľudí. Ak čítame v Biblii slovo „vietor„, neznamená to vždy vojnu. Kedykoľvek čítame v Biblii slovo „voda„, neznamená to vždy ľudí. Písmu sa má rozumieť v jeho presnom literárnom podaní, ak sa to netýka nejakého prorockého symbolu v proroctve. V proroctvách Daniel a Zjavenie majú použité slová tento symbolický význam.
Štyri šelmy„A štyri veľké zvieratá vystupovali z mora, rozdielne jedno od druhého.“ Daniel 7,3
Spomedzi ľudí a prostredníctvom bojov a vojnov vystupovali štyri rozdielne šelmy. Tu je ďalší prorocký kľúč.
„Tie štyri veľké zvieratá, to sú štyria králi, ktorí povstanú zo zeme.“ Daniel 7,17
Štyri šelmy teda predstavujú štyroch kráľov. Ak sa pozrieme do 23. verša, poznáme, že kráľ a kráľovstvo je synonymum.
„Štvrté zviera bude štvrtým kráľovstvom na zemi, ktoré bude odlišné od ostatných kráľovstiev. Pohltí celú zem, rozmláti a rozdrví ju.“ Daniel 7,23
Šelma predstavuje kráľa resp. kráľovstvo. V 7. kap. knihy Daniel sú štyri svetové mocnosti zobrazené štyrmi šelmami.
Lev, medveď a leopard
V skutočnosti sa tieto zvieratá na leva, medveďa a leoparda len podobajú. Text pripomína, že sú „podobné„, sú „ako“ (v. 4-6). Ide tu o prirovnanie, symbol. Na jednej strane tieto zvieratá poznáme a na druhej strane predstavujú abnormálne vlastnosti. Modernému čitateľovi sa Danielov sen môže zdať nesúvislý a odstrašujúci. Dejinné pozadie však odhaľuje mnoho symbolických významov týchto zvierat. V babylonskej tradícii sa považujú za predzvesť určitých významných udalostí.
V biblickej tradícii tieto hybridné zvieratá znamenajú zároveň aj znásilnenie princípu stvorenia: „podľa svojho druhu“ (1 Moj 1) a levítskeho zákona.
„Nepúšťaj svojho hoväda pojiť sa s hovädom iného druhu“ (3 Moj 19,19).
Zvieratá teda predstavujú nečisté sily, ako upozornenie, že dejiny, ktoré predstavujú, sú predovšetkým dielom zdola.
Lev
Lev s krídlami orla zodpovedá prvému kovu sochy z 2. kapitoly a predstavuje Babylon. Okrídlený lev tvorí jeden zo znakov babylonského umenia, ktoré môže aj súčasný návštevník obdivovať v múzeách Bagdadu a na obrovských bránach babylonských múrov. Nachádza sa aj na početných basreliéfoch tzv. babylonskej cesty. Samotný Nebúkadnecar je v Biblii zobrazený v tejto dvojakej výzbroji leva a orla (Jer 49,19.22). Nemusíme teda hľadať vysvetlenie symbolu okrídleného leva v astrológii a mytológii.
Biblická tradícia a známe babylonské sochy onej doby na objasnenie Danielovho videnia postačujú. Okrem tejto dejinnej skutočnosti prezrádza lev s krídlami orla aj určitý mimoriadny zámer. Lev je predovšetkým symbolom sily (Prísl 30,30) a orol symbolom rýchlosti (2 Sam 1,23). Tak ako je prvé kráľovstvo sochy v 2. kapitole „hlavou„, „kráľom kráľov„, aj tu je opísané superlatívmi ako najsilnejšie a najrýchlejšie.
Aj chirurgický zákrok, ktorému sa podrobilo, pripomína Nebúkadneccarovu skúsenosť (4. kap.). Krídla vytrhnuté z leva pripomínajú vytrhnuté vetvy a listy stromu. Namiesto zvieracieho srdca mu bolo dané ľudské srdce a bol postavený na dve nohy ako človek (v. 4).
V zvislej polohe je teraz kráľ otvorený duchu zhora. Na krátky čas sa pohnútky zdola podrobujú dychu zhora. Ako sme už spomenuli, ľudské črty u zvieraťa prezrádzajú náboženský rozmer tohto panovníka. Obrátenie pohanského kráľa k Bohu spred niekoľkých desiatok rokov, v Danielovej pamäti stále živé, je tak nezvyčajné, že si tu zaslúži zvláštnu zmienku. Táto udalosť totiž narušuje prirodzenú následnosť zvierat. Tajomstvo prvého zvieraťa teda nie je ťažké rozlúštiť – ide o Babylon.
Zatiaľ čo sa Daniel nachádza pod vládou posledného babylonského kráľa Bélšaccara, otvára sa už výhľad na prevratnú zmenu. Babylon vládol od roku 606 pr.Kr. do roku 539 pr.Kr.
Medveď
Od druhého kráľovstva výber zvierat už nesúvisí s dejinami, ale závisí predovšetkým od ich psychologickej podobnosti s kráľovstvom, ktoré predstavujú. Medveď je vybraný pre jeho krutosť (1 Sam 17,34; Am 5,19). Paralelne s 2. kapitolou predstavuje druhé kráľovstvo Médov a Peržanov, a nie len samostatne Médov alebo Peržanov. V knihe Daniel je toto kráľovstvo znázornené ako jeden celok (8,21). Zvláštna poloha tohto zvieraťa, ktoré „bolo postavené na prednú stranu“ (v. 5) potvrdzuje túto dvojitú totožnosť.
Tým, že sa zodvihne na jednu stranu, je nevyhnutne tá druhá nižšia. V 8. kapitole je tá istá moc – Médi i Peržania – opísaná dvoma rohmi, z ktorých jeden je vyšší ako druhý (8,3). Medveď postavený na jednej strane predstavuje teda zdvojenie mocí, z ktorých jedna je silnejšia ako druhá. Dejiny potvrdzujú toto prorocké odhalenie. Okolo r. 650 pred Kr. si Peržania, napriek podrobeniu Médmi, zachovali určitú samosprávu a vytvorili tak štát v štáte.
Cýrus, syn perzského kráľa Kambysa, ale po svojej matke aj vnuk médskeho kráľa Astyaga, nastupuje v r. 555 pred Kr. na perzský trón a okamžite – vďaka spolupráci časti perzskej šľachty – rozbíja médsku samostatnosť.
Odteraz majú nadvládu Peržania. Toto kolísanie síl sa odzrkadlilo aj v knihe Ester, kde sa namiesto tradičného výrazu „médsky a perzský“ používa spojenie „perzský a médsky“ (Est 1,3; porovnaj 10,2). Druhým znakom tohto zvieraťa sú tri rebrá v jeho tlame. Podobný symbol nachádzame aj v knihe Amos, kde sa motív „troch kusov“ spája so zvyškami po strašnej hostine pažravého zvieraťa (Am 3,12). Táto súvislosť sa potvrdzuje útočným postojom medveďa, postaveného na prednú stranu, ktorý má v zuboch tri rebrá.
Text hovorí, že medveď bol postavený „bolo postavené na prednú stranu a v tlame medzi zubami mal tri rebrá“ (7,5a). Videnie pokračuje a zreteľne komentuje:
„… povedali mu: vstaň a nažer sa hojne mäsa“ (7,5b).
Niektorí vykladači videli v troch rebrách narážku na tri mimoriadne perzské víťazstvá (Lýdia, Babylon, Egypt). Učebnica dejepisu popisuje Cýra ako jedného z najväčších dobyvateľov, akých zažilo antické obdobie. Ako panovník západného Iránu rozšíril na všetky strany svoje hranice a v priebehu necelých dvadsiatich rokov založil ríšu siahajúcu od Stredozemného mora až po čínske a indické hranice. Židovská tradícia veľmi rýchlo odhalila, že medveď v 7. kapitole predstavuje Peržanov, pretože, ako to komentuje s úsmevom Talmud, „Peržania jedia a pijú ako medvede, majú vlasy dlhé ako medvede, sú nepokojní ako medvede“.
Iná pasáž Talmudu nazýva perzského anjela strážneho „Danielovým medveďom„. Médi a Peržania dobyli Babylon v roku 539 pr.Kr. a vládli do r. 331 pr.Kr., kedy boli porazení vojskom Alexandra Macedónskeho.
Leopard
Leopard zodpovedá tretiemu kráľovstvu sochy a predstavuje Grécko. Predstava rýchlosti, ktorú leopard znázorňuje (Hab 1,8), je ešte znásobená pridaním štyroch krídel a prítomnosťou štyroch hláv, čím sa zvýrazňuje myšlienka ovládnutia. Počet štyri symbolizuje plnosť a univerzálnosť rozsahu. Kráľovstvo Grécka sa teda vyznačuje rýchlosťou víťazstiev na všetky strany. Text upresňuje, že „bolo mu dané panstvo“ (v. 6). Tak ako v sne o soche, aj tu je iba pre tretie kráľovstvo príznačné vlastníctvo „panstva“ (2,39).
Je zaujímavé, že táto črta u ostatných kráľovstiev chýba. Levovi bolo dané „srdce človeka“ (v. 4), medveďovi „hojne mäsa“ (v. 5), ale panstvo bolo dané len leopardovi. Je pravda, že určité panstvo dostáva každé zo zvierat. Lev s ľudským srdcom dostáva panstvo podobné panstvu človeka vo vzťahu k zvieratám.
Rovnakým spôsobom je v 2. kapitole Babylon predstavený človekom, ktorý podobne ako Adam, vládne nad zvieratami (2,38; porovnaj 1 Moj 1,28; Jer 27,5-7). Panstvo medveďa má materiálny a priestorový rozmer, ale je ohraničené. Týka sa len „hojnosti mäsa“. Iba u leoparda ide o panstvo neobmedzené. Na tomto mieste sa v 2. kapitole hovorí o „celej zemi“ (2,39). Postupne sa prechádza od „hojnosti“ k „všetkému“.
Panstvo leoparda je teda zásadne odlišné. Je celistvejšie, hlbšie a všeobecnejšie. Je pravda, že vďaka Grécku sa ovládnutie, ktoré bolo doteraz obmedzené len na geografickú úroveň, dostáva aj do roviny kultúrnej.
Grécke myslenie preniklo všade, ovplyvnilo mentalitu národov, a tak vtlačilo západnej civilizácii jej konečný ráz. Gréci premohli Médov a Peržanov v bitke pri Arbeles v roku 331 pr.Kr. Médi a Peržania mali asi 300 000 mužov. Gréci pod vedením Alexandra mali vtedy asi 30 000 mužov. Alexander Veľký im neponúkol nič. Museli si sami variť jedlo a nemali žiadnu záruku pevného platu. Sľúbil im len majetok ich nepriateľov. Mohli zbíjať, drancovať a brať korisť národa, ktorý premohli.
Alexander Veľký bol jedným z tých mimoriadnych politických vojvodcov, ktorí si dokázali okolo seba zhromaždiť ľudí. Zbožňovali Alexandra priamo ako boha. Alexander Veľký sa skvel ako meteor na obzore stredozemného sveta. Rýchlosť Alexandrovho dobývania je výstižne zobrazená leopardom s krídlami. Keby ste chceli zobraziť rýchle dobytie, určite použijete obraz leoparda. A keď budete chcieť znázorniť štvornásobne rýchle dobytie, primaľujete leopardovi krídla. Tak to urobil Pán Boh.
V tridsiatich rokoch dobyl Alexander celý svet. Nedokázal však ovládnuť sám seba. Čoraz viac pil. V oslabenom fyzickom stave, po prekonaní malárie pil a pil, až kým nezomrel.
Alexander a Ježiš
Je zaujímavé si všimnúť, že dvaja svetoví vodcovia zomreli v tridsiatich rokoch svojho života – Alexander Veľký a Ježiš Kristus. Alexander Veľký ponúkal svojim nasledovníkom bohatstvo a odmeny na tomto svete. Ponúkal im dočasnú slávu a šťastie. Vyžadoval úplnú poddanosť, podriadenosť a vernosť. Dobýval silou, brutalitou, násilím. Keď zomieral, dosiahol všetko a nič. Ježiš Kristus zomrel tiež v tridsiatich rokoch. Odmena, ktorú svojou smrťou ponúkol svojim nasledovníkom, nebola z tohto sveta. Ježiš nikdy nesľuboval dočasné šťastie.
Ukazoval svojim poslucháčom na večné bohatstvo, ktoré je nehynúce. Ježiš Kristus tiež vyžaduje úplnú oddanosť a vernosť. Aj keď pri smrti nemal žiadny pozemský majetok, ponúkol svojim nasledovníkom to, čo má skutočnú hodnotu – večný život. Alexandrova smrť ukazuje, aké naivné je hľadanie pozemského bohatstva bez nebeskej odmeny.
Práve v tomto bode dáva naše proroctvo pozoruhodnú predpoveď, ktorej presnosť je až zarážajúca. Čo sa stane s ríšou po jeho smrti? Vrhnú sa jeho štyria generáli, Kasander, Lysimachos, Ptolemaios a Seleukos do vojny na život a na smrť za svoju ríšu? Rozhodli sa potlačiť prirodzenú túžbu po jedinom vládcovi a rozdelili kráľovstvo na štyri diely. To je symbol Grécka. Medene brucho je podrobnejšie a slávnejšie zobrazené v symbole leoparda, ktorého štyri krídla ešte podčiarkujú jeho rýchle dobývanie a rozdelenie na štyri časti.
Štvrté zviera
Súbežne so štvrtým kovom sochy z 2. kapitoly predstavuje štvrté zviera Rím. Intenzita jeho nadvlády je podobne ako v 2. kapitole naznačená rytmosťou trojky. Trom slovesám, ktoré ho charakterizujú v spomínanej kapitole – „drví, krúši a poláme“ (2,40), zodpovedajú tri prídavné mená – „strašné, hrozné a veľmi silné“ (v. 7) alebo iné tri slovesá „požerie, pomláti, rozdrtí“ (v. 23). Navyše sa tu nachádza aj samotný kov – železo, ktorý predstavuje štvrté kráľovstvo v 2. kapitole. Zviera so železnými zubami „žralo a krúšilo“.
Aj štvrté zviera, podobne ako štvrté kráľovstvo sochy, sa úplne odlišuje od troch ostatných. Vo videní o soche bola rozdielnosť predstavená hrnčiarskou hlinou, z ktorej boli prsty na nohách. U štvrtého zvieraťa je rozdielnosť oproti ostatným naznačená ľudskou tvárou a malým rohom nachádzajúcim sa uprostred desiatich rohov.
Desať rohov
Desať rohov tu predstavuje desať kráľovstiev, ktoré povstanú zo štvrtého kráľovstva (v. 24). Tak ako v sne o soche, aj tu nasleduje za štvrtým kráľovstvom obdobie rozdelenia. Tento prorocký údaj je overený aj dejinami. Pod tlakom ťaženia Hunov sa germánske kmene obývajúce obrovské územie pohli na západ, usadili sa na území Rímskej ríše a vytvorili na jej troskách „desať kráľovstiev„.
Zoznam týchto kráľovstiev sa u rôznych historikov miestami odlišuje, ale väčšina z nich medzi ne zaraďuje franské, burgundské, alamanské, vandalské, suebské, vizigótske, saské, ostrogótske, lombardské a herulské kráľovstvá. Presná identifikácia desiatich kráľovstiev však nie je až taká dôležitá. V knihe Daniel sa toto rozdelenie nemusí vykladať doslovne. Číslo desať predstavuje hranicu, za ktorú sa už nedá ísť (1 Moj 18).
Desatina symbolizuje najmenšiu, teda nedeliteľnú čiastku (Iz 6,13; 3 Moj 27,30). Aj tu, podobne ako v sne o soche, je dôraz položený na rozdelenie, ktoré je o to dôležitejšie, že nasleduje po období, pre ktoré bola príznačná jednota. Tieto kráľovstvá samy osebe nevzbudzujú zvláštny záujem. Prorok sa pri nich pozastavuje predovšetkým preto, že pozoruje zvláštny malý roh, ktorý sa objavuje uprostred týchto desiatich rohov.
Malý roh
Malý roh s ľudskou tvárou vzbudzuje prorokovu zvedavosť (v. 20), a on vôbec nepochybuje o tom, že ide o najdôležitejšiu moc. Venuje jej najväčšiu časť svojho textu (v. 8, 24, 25). Tá moc označuje zavŕšenie všetkých mocí. Povaha malého rohu, obdobie, v ktorom sa objavuje v dejinách, jeho pôsobenie a osud sú údaje, ktoré nám prorok poskytuje, aby sme mohli v slede dejín rozpoznať jeho portrét a tak ho odhaliť. Jeho povaha.
Ľudský prvok, ktorý charakterizuje malý roh, označuje zásadne odlišnú moc od všetkých ostatných. Rovnakú črtu nachádzame aj v sne o soche. Tak ako sa hlina odlišuje od kovov, tak sa líši ľudské od zvieracieho. Vieme, že v Danielovom vyjadrovaní ľudské predstavuje náboženský rozmer. Roh neznamená nič iné ako politickú moc. Malý roh s očami a ústami človeka sa prejavuje ako politická moc, ktorej pohľad a reč, teda najvýraznejšia časť osobnosti, majú náboženský pôvod.
Môžeme tu rozpoznať moc politickú a náboženskú, tak ako je to zrejmé aj zo sna v 2. kapitole zo symbolu hliny zmiešanej so železom. Čas jeho príchodu. Malý roh časovo nasleduje po desiatich rohoch a jeho príchod zničí tri z nich.
Dejiny nás učia, že tieto národy boli väčšinou kresťanské, ariánskeho presvedčenia, ktoré neverili v Kristovo božstvo. Boli v ustavičnom konflikte s cirkevou a znamenali pre ňu vážne nebezpečenstvo, o to viac, že sa niektoré z nich, hlavne Vizigóti, Vandali a Ostrogóti, usadili na území dnešného Talianska alebo v jej blízkosti. Kresťanskí panovníci postupne prijímali úlohu odstrániť toto fyzické a duchovné nebezpečenstvo.
Franský kráľ Chlodovik (485−511), prezývaný aj „nový Konštantín“, prvý pohanský kráľ, ktorý sa obrátil ku kresťanstvu, útočil na Vizigótov vo Vouillé pri Poitiers v r. 508. Justinián, ktorý panoval vo Východorímskej ríši (527−565), a ktorý ustanovil pápeža za panovníka všetkých svätých Božích kňazov, viedol takisto veľkú ofenzívu voči ariánom.
Vandali boli porazení v severnej Afrike, v bitke pri Tricamarum v r. 534, a napokon Ostrogóti boli vyhnaní z Ríma v r. 538. Takto sa na dnešného Talianska, oslobodeného od ariánskeho jarma, mohla konečne cirkev rozvíjať podľa svojej vôle tak nábožensky, ako aj politicky. V knihe, ktorá má veľkú úctu, a ktorú Ján XXIII. mával na svojom nočnom stolíku, popisuje historik Charles Pichon cirkev ako „náboženskú a politickú moc„, ktorá sa objavuje po rozdelení Rímskej ríše ako jej prirodzený a nečakaný následník. Jeho slová sú ozvenou nášho proroctva:
„Rímska ríša sa rozpadá a pápežstvo tak zaznamenáva nárast svojej autority… Ešte dvadsať rokov, ešte deväť cisárov, a zo Západnej ríše zostane pod prílivom invázií len vláda rímskeho pontifikátu“
„Pápežstvo definitívne nahradilo imperiálnu moc Ríma. Stalo sa najväčšou sociálnou a politickou mocou Talianska, jediným regulátorom okolitej anarchie, jediným možným sudcom medzi Rimanmi a barbarmi, pápež… sa prirodzene stáva rímskym kniežaťom. Nastáva pozemská vláda. Politická suverenita rímskeho biskupa, vodcu všeobecnej cirkvi…, sa javí… ako nadobudnutá, stabilná a všeobecne uznaná situácia“.
Činnosť malého rohu
Malý roh útočí proti Bohu a jeho ľudu. Tieto dva smery útokov závisia jeden od druhého, ako to naznačuje striedavý paralelizmus, ktorý to popisuje:
- Vyslovuje slová proti Najvyššiemu (útok na Boha)
- Utláča svätých Najvyššieho (útok na Boží ľud)
- Dúfa, že zmení časy a zákon (opäť útok na Božie nariadenia)
- Svätí budú vydaní do jeho ruky na čas, časy a polovicu času (zase prenasledovanie verných)
Proti Bohu – najčastejšie smerovanie prejavov nespokojnosti malého rohu (v. 8, 20, 25). Jeho slová sa označujú ako namyslené (v. 8, 20) a prezrádzajú domýšľavosť a pýchu. V uchvatiteľskej ctižiadosti zaujať Božie miesto môžeme znova vidieť ducha Bábela.
Spôsob, akým cirkev ešte aj dnes definuje svoju autoritu, nás vedie k záveru, že prorocký popis sa vzťahuje práve na ňu. Tituly, ktoré si dáva pápežská moc, vyznievajú ako úsilie prisvojiť si Božie výsady. Pápež je nazývaný aj „Boží námestník„, „Kráľ kráľov a Pán pánov„, držiteľ „plnosti moci„, čo sú prívlastky, ktoré výsadne a zvrchovane prináležia Bohu. Tento výklad je prekvapujúci.
Predsa však odhaľuje tú najzákladnejšiu logiku. Moc, ktorú prorok oznamuje, môže byť len inštitúcia, ktorá sa odvoláva na rovnakého Boha ako Daniel, na skutočného Boha. Keby sa toto neoprávnené prisvojovanie týkalo nejakej neurčitej pohanskej modly, nebolo by to označené za uchvatiteľskú snahu voči Bohu, ale za modloslužbu. Je iba jediný svedok, ktorý si môže toto nárokovanie dovoliť.
To, že sa na tomto mieste spomína práve cirkev, nie je nič zvláštne. Povýšenectvo malého rohu voči Bohu sa však neobmedzuje len na domýšľavé slová (A), ale prejavuje sa aj v jeho úsilí nahradiť Božie miesto v dejinách (A1). Rovnaké slová používa Daniel aj vo svojej prvej modlitbe. Výraz „on mení časy a doby“ sa v nej vysvetľuje v zmysle „zosadzuje kráľov a ustanovuje kráľov“ (2,21).
V tejto kapitole je rovnaké slovo „čas“ spojené s „prevzatím kráľovstva“ (v. 22) na potvrdenie, že iba Boh určuje čas svojho kráľovstva. Tým, že si právo meniť „časy a zákon“ (v. 25) privlastňuje malý roh, správa sa na zemi ako Boh. Nielenže sa kráľovstvá dostávajú pod jeho kontrolu, ale ešte aj „Boží ľud“ je stotožnený s cirkvou. Odteraz sa už spása neočakáva zhora a v budúcnosti. Nádej sa prežíva v prítomnosti a Božie kráľovstvo sa vidí vo vnútri cirkvi.
Keď sa cirkev začína spájať s politickými silami, prejavuje sa stále viac ako politická moc, ktorá sa stará predovšetkým o záležitosti tohto sveta a „mení časy„. Očakávanie Božieho kráľovstva, ktoré Biblia umiestňuje do neba a budúcnosti, sa postupne a nepozorovane nahradilo každodennými záležitosťami a politickým taktizovaním. Predtým cirkev ovplyvňovala dosadzovanie kráľov a vládcov, ale aj kardinálov ako Mazarin alebo Richelieu, ktorí ťahali za nitky kráľovstva.
Dnes sa politizuje vo väčšom meradle. Od 2. svetovej vojny, a najmä vďaka iniciatíve Pia XII., sa cirkev presadzuje na medzinárodnej scéne. Zasahuje do kríz a konfliktov, ktoré vybuchujú na povrchu planéty, ale podporuje aj rôzne medzinárodné inštitúcie. V súčasnosti funguje 34 medzinárodných katolíckych organizácií. Pápež neváha vyzývať k jednote krajín.
„Jednota krajín je prirodzený postulát, skutočnosť, ktorá sa im vnucuje“ (Vianoce 1951).
„Ľudia, ktorí si uvedomujú v tomto dejinnom okamihu svoju politickú solidaritu v celosvetovom meradle, sú nútení nasledovať toto medzinárodné verejné blaho, a tak využiť politické a ústavné prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa“.
Moc malého rohu – politicko-náboženská vízia v praxi
Podľa Pia XII. spočíva úloha cirkvi v priamom zapojení do budovania tejto stavby. Nielen jednotliví členovia cirkvi majú mať vedomú účasť na organizácii medzinárodného spoločenstva, ale aj cirkev samotná ako inštitúcia má byť nápomocná pri budovaní ľudského spoločenstva (Vianoce 1955). Nazhromaždené plány Pia XII. nezostali len na papieri. Pápežský sen sa pred našimi očami stáva skutočnosťou. Dnes sme svedkami udalostí, ktoré sme si pred niekoľkými rokmi nevedeli ani predstaviť.
Cirkev vystupuje čoraz viac do popredia ako sila, s ktorou treba počítať. Zdá sa, že v nasledujúcich rokoch má hrať dokonca určujúcu úlohu v politike a neváhame ju postaviť na úroveň Ruska, Európy, či Spojených štátov.
Bývalý jezuita Morris West, ktorý prežil niekoľko rokov vo Vatikáne, to naznačil už vo svojom románe Topánky svätého Petra, a neskôr v Božích bláznoch, kde je pápež posledných dní vykreslený ako politická osobnosť, ktorá zasahuje na medzinárodnej scéne a drží opraty osudu sveta. Nedávno aj Malach Martin, bývalý jezuita a súčasný profesor na Gregoriánskej pontifikálnej univerzite vo Vatikáne, venoval tomuto námetu rozsiahle dielo Kľúče krvi, so senzačným podtitulom „Boj o ovládnutie sveta medzi pápežom Jánom Pavlom II., Michailom Gorbačovom a kapitalistickým Západom„.
Podľa tohto pozorovateľa je isté, že veľká rivalita medzi troma mocnosťami za nastolenie prvého celosvetového systému vlády už začala. Tento vývoj označuje pokus o vytvorenie nového svetového poriadku, ktorý nemá obdobu v dejinách ľudstva. Zámer definovaný počas pontifikátu Jána Pavla II. počíta s konečným víťazstvom. Podľa spomínaného autora je potrebné zrušiť princíp odluky cirkvi od štátu, ktorý podľa neho poškodil západnú morálku, aby mohol vzniknúť trvalý morálny a duchovný poriadok na celosvetovej úrovni.
Táto mimoriadna misia bola zverená pápežovi ako Kristovmu námestníkovi a najvyššej duchovnej autorite na Zemi. Podľa Malachiho Martina sa táto vízia spája s fatimským proroctvom, ktoré predpovedá katastrofu kozmického rozsahu vo východnej Európe. Táto katastrofa má zničiť plány komunistov aj kapitalistov na získanie kontroly nad svetom. Po tejto udalosti má pápež vystúpiť ako služobník Božieho plánu.
Danielovo proroctvo ako výklad súčasnosti
V kontexte týchto udalostí a ich dôsledkov sa proroctvo Daniela javí ako naliehavé a mimoriadne aktuálne. Danielovo proroctvo uvádza, že politické ovládnutie sveta bude spojené s náboženskými zmenami. Pôvodný zákon zhora bol nahradený ľudskými zákonmi a autorita sa posúva podľa tlakov zdola. Takáto premena tradícií nahradzuje nezmeniteľný Boží zákon, ktorý platí univerzálne a večne.
Tieto zmeny náboženských tradícií sa začali už v prvých storočiach, keď bola sobota, deň odpočinku ustanovený Bohom na hore Sínaj (2 Moj 20,8−11), postupne nahradená nedeľou, ktorá bola posvätným dňom pre uctievačov slnka. Sobotu, ktorú dodržiavali Ježiš Kristus a jeho učeníci (Luk 4,16; Sk 17,1.2), spomína aj Danielovo proroctvo, kde v spojení s časom a zákonom možno vidieť narážku na sobotu. Tento verš sa objavoval aj vo večernej sobotnej židovskej modlitbe a odkazoval na pamiatku stvorenia.
Viera v Boha, ktorý je autorom času a zákona, sa prejavuje práve v dodržiavaní soboty. Existuje jasný vzťah medzi politickou aktivitou, ktorá oslabuje očakávanie Božieho kráľovstva, a náboženskými praktikami, ktoré zabúdajú na význam soboty. Sobota predstavuje znamenie očakávania Božieho kráľovstva. V biblickej tradícii sobota pripomína stvorenie sveta (2 Moj 31,17) a tiež naznačuje očakávanie večného odpočinku (Žid 4,5). Táto dôležitá lekcia sa odráža aj v Ježišových zázrakoch, ktoré často vykonával práve v sobotu.
„A či túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan osemnásť rokov držal spútanú, nebolo treba z toho puta vyslobodiť v sobotný deň?“ (Luk 13,16).
Prenasledovanie Božieho ľudu
Malý roh však nepovedie boj len proti Božiemu zákonu, ale aj proti samotnému Božiemu ľudu. Prorok Daniel tento ľud označí ako „svätých“, nie v zmysle tradičného obrazu so svätožiarou, ale ako tých, ktorí patria do nebeského kráľovstva. Títo „svätí“ budú cudzincami vo svete, pretože ich občianstvo bude zhora. Práve preto sa stanú terčom útokov – ich existencia bude ohrozením pre mocenské systémy, ktoré vytvoria kráľovstvo zdola, ale budú ho vydávať za Božie kráľovstvo.
Tento duchovný konflikt sa bude v dejinách opakovať – vždy, keď sa ľudská autorita vydáva za Božiu, dôjde k intolerancii, prenasledovaniu a násiliu. Z dejín sú známe masakry, pogromy, dokonca plynové komory – všetky ako dôsledok mocenskej uzurpácie duchovných práv, ktoré patria iba Bohu. Proroctvo Daniela však jasne stanoví, že prenasledovanie bude časovo ohraničené.
Prorocké obdobie – „čas, časy a polovica času“
Tento výraz bude vyjadrovať obdobie tri a pol prorockého roka, čo zodpovedá:
- čas = 1 rok = 360 dní
- časy = 2 roky = 720 dní
- polovica času = pol roka = 180 dní
- spolu = 1260 dní
V prorockej symbolike bude jeden deň predstavovať jeden rok, takže pôjde o 1260 rokov. Tento rovnaký údaj sa objaví:
- v dvanástej kapitole knihy Daniel (1290 dní, 1335 dní)
- aj v knihe Zjavenia Jána (kapitoly 11, 12 a 13), kde sa spomína rovnaké obdobie ako:
- čas, časy a polovica času
- 1260 dní
- 42 mesiacov
Všetky tieto časové označenia budú navzájom prepojené a budú smerovať k záveru historického obdobia prenasledovania, počas ktorého malý roh získa dočasnú moc nad Božím ľudom. Prorocký obraz teda poukáže na:
- zmenu Božieho zákona (napr. soboty)
- spojenie náboženskej a politickej moci
- prenasledovanie tých, ktorí zostanú verní Bohu a jeho zákonu
- a časovo ohraničené obdobie duchovného útlaku
Tieto témy nadobudnú v čase globálnych premenách mimoriadny význam – nielen ako teologická reflexia, ale aj ako výzva na rozlišovanie medzi pravým Božím poriadkom a ľudskou náhradou, ktorá sa tvári ako božská.
Časové obdobie „čas, časy a polovica času“, ktoré sa opakuje v prorockých textoch, bude mať výrazne historický rozmer. Na rozdiel od časového údaja v štvrtej kapitole knihy Daniel, kde „čas“ označuje osobnú skúsenosť kráľa Nebúkadnecara, sa tento „čas“ viaže na globálne dejiny, ktoré siahajú až do posledných čias. Z tohto dôvodu sa toto obdobie vyloží symbolicky, nie doslovne.
Prorocký jazyk používa princíp, podľa ktorého jeden deň symbolizuje jeden rok. Tento princíp je vysvetlený v knihe proroka Ezechiela, kde prorok prežíva prorocký akt s jednoznačným prepočtom dní na roky. Rovnaký výkladový princíp sa použije aj v deviatej kapitole knihy Daniel. Z toho vyplýva, že výraz 1260 dní predstavuje 1260 rokov.
Začiatok obdobia – rok 538 n. l.
V roku päťstotridsaťosem sa Taliansko, kde má cirkev svoje geografické sídlo, oslobodí od Ostrogótov, čo odstráni poslednú veľkú hrozbu ariánskej moci. Tento bod sa stane významným medzníkom. Teológ Yves Congar označí tento okamih za počiatok hierarchicko-teokratickej štruktúry, ktorú cirkev začne budovať. Podľa Julesa Isaaca bude pápež Gregor I. Veľký prvým, kto spojí politickú a náboženskú moc, čím sa otvorí cesta k teokratickému modelu vedenia.
Tento nový mocenský model umožní, aby cirkev pôsobila ako dominantná autorita, a to nielen duchovne, ale aj politicky. Počas tohto obdobia budú dejiny poznačené silnými zásahmi cirkvi do štátnych a spoločenských záležitostí. S týmto vývojom sa spojí násilie, ktoré bude zaznamenané v súvislosti s križiackymi výpravami, inkvizíciou a náboženskými vojnami. Od Bartolomejskej noci po tridsaťročnú vojnu sa bude kresťanstvo stretávať so sériami masových popráv, popráv kacírov, reformátorov a iných odporcov. Medzi obeťami budú katolíci, protestanti, valdénci, albigénci i Židia.
Prenasledovanie sa bude ospravedlňovať teologicky – označovaním obetí za kacírov a neveriacich. No prorok Daniel nazýva týchto ľudí svätými, pretože budú patriť do Božieho kráľovstva. Výrok rabína Hillela, že „Boh stojí vždy na strane utláčaného“, pripomenie, že moc, ktorá utláča, tým odhaľuje vlastný vnútorný rozklad a vinu.
Koniec obdobia – rok 1798
Ak sa počiatok prenasledovania stanoví na rok 538, obdobie 1260 rokov sa skončí v roku 1798. Tento rok bude v dejinách plný dramatických zlomov. Končí sa storočie osvietenstva, ktoré sa vyznačuje kritikou cirkvi a jej autority, a zároveň nastupuje revolučná zmena spoločenského poriadku. Udalosti ako reformácia, zrušenie rádu jezuitov, skepticizmus encyklopedistov, a predovšetkým Francúzska revolúcia, ktorá presadí laickosť a racionalizmus, výrazne oslabia vplyv cirkvi. V tomto období cirkev stráca svoju výsadnú moc, čo je v súlade s prorockým obrazom ukončenia moci malého rohu po uplynutí prorockého obdobia.
Rok 1798 sa stane rozhodujúcim historickým momentom v naplnení prorockého obrazu malého rohu. V tomto roku francúzske vojská pod velením generála Berthiera obsadia Rím a pápeža Pia VI. uväznia a deportujú. Tým dôjde k definitívnemu zrušeniu jeho svetskej moci a k zásadnému oslabeniu politického vplyvu katolíckej cirkvi. Tento čin bude znamenať ukončenie obdobia 1260 rokov, ktoré začalo v roku 538.
Symbolický význam tejto udalosti ešte viac prehĺbi skutočnosť, že práve Francúzsko, známe ako „najstaršia dcéra cirkvi“, bude tým národom, ktorý zasiahne proti samotnej cirkevnej autorite. Krajina, ktorá predtým aktívne podporovala pápežstvo, sa stane nástrojom jeho politického pádu.
Malý roh ako symbol katolíckej cirkvi
V prorockom texte bude malý roh symbolizovať katolícku cirkev v jej inštitucionálnej a historickej podobe – konkrétne v období, keď spojila náboženskú autoritu s politickou mocou. Všetky aspekty opísané v proroctve – nástup po rozdelení Rímskej ríše, zosadenie troch kráľovstiev, zmena zákona a časov, prenasledovanie svätých a dočasná moc – budú zodpovedať vývoju dejín cirkvi v období stredoveku a raného novoveku. Predstava, že táto cirkev, ktorá sa prezentuje ako Boží svedok, mohla byť zároveň uzurpátorom Božej autority, bola a zostane šokujúca a pohoršujúca.
Tvár dnešnej cirkvi bude nepochybne iná. Inkvizícia a križiacke výpravy zostanú súčasťou historickej minulosti. Cirkev sa bude angažovať v humanitárnych projektoch, obhajovať náboženskú slobodu a podporovať medzináboženský dialóg. Tieto snahy však nezmenia historickú skutočnosť, ktorú proroctvo popisuje – minulosť zostane zachovaná a naplnenie prorockého výkladu ostane súčasťou dejín.
Aj keď súčasná cirkev nepraktizuje násilie, stále bude existovať tendencia uprednostňovať tradície pred Božím zákonom a zachovávať autoritu „z hora“, čo bude v súlade s charakteristikami malého rohu. Prorok Daniel bude z objavu tejto vízie hlboko otrasený. Jeho vnútorný boj a duchovné nepokoje budú jasne zachytené:
„Mňa, Daniela, veľmi desili moje myšlienky, a zmenilo sa jasné vzozrenie mojej tváre.“ (Dan 7:28)
Tento výklad rýchlo získa podporu významných reformátorov, medzi nimi Martina Luthera, ale aj ďalších teológov a mysliteľov. Podobné názory zaznamenajú aj židovskí autori, napríklad Isaac Abarbanel, ako aj katolícki myslitelia, ktorí svoje postoje vyjadrovali často pod pseudonymami. Medzi nimi sa spomenú salzburský arcibiskup Eberhard II. alebo jezuita Blasius Viegas, ktorí sa vyjadria kriticky k politickej a náboženskej moci cirkvi, a to z vnútra jej vlastných štruktúr.
Tieto rôznorodé hlasy – protestantské, židovské aj katolícke – ukážu, že prorocký výklad nie je jednostranný, ale vychádza z širokého spektra historických a duchovných skúseností, ktoré svedčia o naplnení daného proroctva v dejinách. Apoštol Pavol už v prvých desaťročiach existencie cirkvi predpovie odpadnutie, ktoré nevznikne len zvonka, ale priamo z vnútra kresťanského spoločenstva. Vo svojom rozlúčkovom prejave v Efeze zdôrazní, že nepriateľské sily neprídu len zvonku ako „vlci“, ale že z radov samotných kresťanov povstanú tí, ktorí budú prevrátene hovoriť:
„Viem, že po mojom odchode pažraví vlci vtrhnú medzi vás a nebudú šetriť stádo. Aj spomedzi vás samých povstanú mužovia, ktorí budú prevrátene hovoriť, aby si priťahovali učeníkov.“ (Sk 20:29-30)
V liste Tesaloničanom naznačí ešte konkrétnejšie, že príchodu Krista bude predchádzať odpadnutie a objavenie sa „človeka neprávosti“ – tajomnej mocnosti, ktorá bude vystupovať proti Bohu:
„Nech vás nikto nijako neoklame. Lebo prv musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia… Veď tajomstvo neprávosti potajomky už pôsobí, ale prv musí byť odstránený ten, čo ho doteraz zdržiava.“ (2 Tes 2)
Pavlova výstraha bude v súlade s výkladmi proroka Daniela aj apoštola Jána. Všetci traja budú varovať pred náboženským systémom, ktorý sa v prvých storočiach kresťanstva odkloní od pravdy Písma a začne vyvyšovať ľudské učenie nad Božie slovo. Tento systém nebude reprezentovaný len jednotlivcami, ale organizovanou mocou, ktorá získa politický aj náboženský vplyv.
Malý roh v siedmej kapitole knihy Daniel sa ukáže ako nástroj tohto vývoja – ako symbol vznikajúcej odpadlej moci, ktorá vyrastie z Rímskej ríše, no nadobudne náboženskú podobu. Zjavenie Jána túto istú moc znázorní pomocou šelmy. Opis šelmy zo Zjavenia trinástej kapitoly rozšíri obraz malého rohu a ukáže, že oba symboly sa týkajú toho istého systému. Kým malý roh má „ústa hovoriace veľké veci“, šelma dostane „tlamu, aby hovorila veľké veci a rúhania“:
„Mala aj tlamu, aby hovorila veľké veci a rúhala sa; dostala moc pôsobiť štyridsaťdva mesiacov. A aj otvorila tlamu, aby sa rúhala Bohu, aby sa rúhala Jeho menu a Jeho stanu aj tým, ktorí majú v nebi svoje stany.“ (Zj 13:5-6)
Doba vlády tejto moci – štyridsaťdva mesiacov – zodpovedá 1260 dňom, teda 1260 rokom, čo bude identické s prorockým obdobím malého rohu. Rúhanie, ktoré sa spomína v Zjavení aj v Evanjeliách, nebude len o urážlivých slovách voči Bohu. V Jánovi 10:33 bude Ježiš obvinený z rúhania nie preto, že by znevážil Božie meno, ale preto, že ako človek tvrdil, že je Bohom:
„Odpovedali Mu Židia: Pre dobrý skutok Ťa nekameňujeme, ale pre rúhanie, že sa Ty, človek, robíš Bohom.“
Týmto bude biblický pojem „rúhanie“ označovať uzurpovanie si Božích právomocí človekom – teda keď ľudská mocnosť alebo osoba tvrdí, že zastupuje Boha, alebo si prisvojuje božské výsady, ako sú odpúšťanie hriechov, určovanie pravdy alebo vyhlásenie seba za neomylného. Tento typ rúhania sa priamo zhoduje s činnosťou malého rohu aj šelmy – ľudský systém, ktorý sa stavia na Božie miesto.
Ježiš bol obvinený z rúhania, pretože sa ako človek stotožnil s Bohom. Z pohľadu židovských zákonníkov to bolo neprípustné, pretože vyhlásenie človeka za Boha bolo považované za najvyšší stupeň rúhania. Ježiš sa však nerúhal – bol Božím Synom, skutočne mal právo vyhlásiť svoju jednotu s Otcom. Keby bol iba obyčajným človekom, tak by jeho slová naozaj boli rúhaním. Tento kontrast je dôležitý pri porozumení postave malého rohu, ktorý sa snaží prisvojiť si Božie výsady bez toho, aby bol Bohom.
Súd – ústredná udalosť v Danielovom videní
Boží súd v knihe proroka Daniela nepatrí do oblasti ľudskej kontroly. Nie je to psychologický ani filozofický koncept, ale reálna udalosť, ktorá sa odohráva v čase a priestore. Súd je predstavený ako odpoveď na pôsobenie malého rohu, na jeho slová proti Najvyššiemu a jeho vojnu proti svätým. Daniel opisuje súd ako bod obratu, ktorý príde po období 1260 rokov – teda po roku 1798. V texte sa uvádza:
„Ale potom zasadne súd“ (Dan 7:26)
Tento súd nepríde počas návratu Krista, ani až po ňom – podľa štruktúry videnia sa udeje ešte predtým. Z toho vyplýva, že pôjde o predadventný súd, ktorý sa začne pred koncom dejín, ešte počas pozemského času. V chiastickej štruktúre siedmej kapitoly sa súd nachádza v strede textu. Keďže siedma kapitola tvorí aj stred celej knihy Daniel, bude súd zároveň ústrednou teologickou témou celej knihy. Danielovo meno znamená doslova „Boží súd“. Tento význam bude potvrdený aj v iných častiach Biblie:
- V Ezechielovi, kde je Daniel spomenutý spolu s Nóachom a Jóbom – dvomi postavami, ktoré predstavujú spravodlivosť a vytrvalosť v súžení.
- V Novom zákone, kde sa Daniel spomína v súvislosti so záverečnými udalosťami a súdnym dňom.
V Biblii bude súd chápaný inak ako v ľudských predstavách – nie ako zdroj strachu, ale ako akt vykúpenia pre spravodlivých. Súd sa v Písme často spája s vyslobodením trpiacich a s potrestaním utláčateľov. Aj izraelskí sudcovia boli záchrancovia, ktorí oslobodzovali Boží ľud spod útlaku nepriateľov. V Žalmoch bude Boh často opisovaný ako Sudca, ktorý zachraňuje spravodlivých a pomstí ich nepriateľov. Daniel vidí, že súd je ustanovený v prospech „svätých Najvyššieho“, čím sa otvára nádej pre tých, ktorí boli utláčaní malým rohom.
„Videl som, že ten roh viedol vojnu so svätými a premáhal ich, až prišiel Starodávny dňov…“ (Dan 7:21-22)
Súd sa tak javí ako obranný zásah neba, ktorý zasiahne do prebiehajúcej nespravodlivosti a nastolí spravodlivosť v prospech Božieho ľudu. Anjelovo vysvetlenie v siedmej kapitole knihy Daniel jasne rozlíši dva paralelné rozmery Božieho súdu:
- Negatívny rozmer: týka sa malého rohu, ktorému bude odňaté panstvo – jeho vláda bude zrátaná, ukončená a zničená.
- Pozitívny rozmer: bude požehnaním pre „svätých Najvyššieho“, ktorí prijmú kráľovstvo a panstvo na veky.
Obraz súdu so Starodávnym dňov, trónom a otvorenými knihami bude symbolizovať univerzálny a nadčasový rozsah Božieho zásahu. Tento súd sa nebude odohrávať len v duchovnej rovine, ale bude mať reálny dopad na históriu a večnosť. Daniel si najprv všimne trón, čo naznačí, že sa scéna odohráva na kráľovskom dvore. Trón bude však iný než tróny pozemských panovníkov. Bude ohnivý, stojaci na kolesách, čo ho zjednotí s trónom, ktorý videl aj prorok Ezechiel.
Ezechiel tento trón opíše ako „obraz slávy Hospodinovej“, pred ktorým padne na tvár. Oheň, ktorý z trónu vychádza, bude symbolizovať súd a očistenie. V Biblii oheň často predstavuje zjavnú a konečnú Božiu spravodlivosť, ktorá zničí všetko zlé, čo sa vzoprelo dobru.
Boží súd – kráľovská funkcia
V starovekom Blízkom východe, a najmä v Izraeli, bola funkcia súdu pridelená kráľovi. Kráľ súdil sediac na tróne – čo znamená, že Boží súd je aktom kráľovskej autority, a zároveň vyjadrením panstva Božieho kráľovstva. V tejto súdnej scéne sa naplní očakávanie spravodlivosti: zlo bude zastavené, a kráľovstvo spravodlivých bude nastolené. Dejiny sa nebudú vyvíjať na základe náhod, ale podľa Božieho zámeru, ktorý smeruje k vybudovaniu „mesta spravodlivosti a pokoja“ – nie diplomatickými kompromismi, ale úplným víťazstvom nad zlom.
Výraz „Starodávny dňov“ sa v celej Biblii vyskytne len v tejto kapitole. Jeho význam sa odhalí prostredníctvom symboliky vysokého veku, bielych vlasov a čistého odevu. Tieto znaky budú predstavovať:
- Múdrosť (dlhovekosť ako znak dokonalého poznania)
- Spravodlivosť (biely odev ako obraz čistoty a nestrannosti)
- Zvrchovanú autoritu (trón, pred ktorým stoja tisíce služobníkov)
Starodávny dňov bude vedieť rozoznať každý skutok a každú jeho príčinu, pretože nič nie je skryté pred jeho zrakom. Ako Sudca, ktorý nikdy nezhrešil, bude schopný rozlíšiť dobro od zla bez akejkoľvek zaujatosti. Odkaz na Genesis a stav Adama a Evy pred hriechom ukáže, že len bezhriešna bytosť je schopná vnímať dobro a zlo v ich pravej podobe. Hriech spôsobil, že ľudia stratili jasný zmysel pre rozlišovanie. Iba Boh, ktorý zostáva spravodlivý a čistý, dokáže vykonať dokonalý súd.
Otvorenie kníh – začiatok konania
Otvorenie „kníh“ v tejto scéne znamená začiatok skúmania života, pri ktorom sa berie do úvahy úmysel, skutok, príčina i následok. Po otvorení kníh však už prorok nepokračuje v opise – súd zostáva tajomstvom, ktoré sa odohráva v nebi, mimo ľudskej kontroly. Súd sa tak predstavuje ako veľká, vesmírna udalosť, pri ktorej bude pravda odhalená, zlo odhalené a kráľovstvo odovzdané tým, ktorí ho očakávajú.
V biblickom kontexte budú knihy často plniť úlohu svedkov súdu. Ich účelom bude zaznamenať skutky, slová a postoje, ktoré sa stanú základom pre Boží rozsudok. Zmienka o knihách v Danielovej vízii súdu – otvorených pred trónom „Starodávneho dňov“ – nebude výnimkou. Prorok Malachiáš sa zmieni o „pamätnej knihe“, ktorá zaznamenáva skutky spravodlivých a hriešnych práve v súvislosti so súdnym dňom. Kniha tu bude znakom toho, že nič nebude zabudnuté – všetko sa v rozhodujúcej chvíli pripomenie.
Táto myšlienka Božieho rozpamätania sa v Písme opakuje: Boh si spomenie na Nóacha počas potopy, na Ráchel v jej bezdetnosti, na Abraháma, Izáka, Jákoba, Annu… ale aj na neprávosť Amalecha či hriechy Babylonu. Volanie žalmistu „Rozpomeň sa!“ bude výrazom túžby po záchrane i po spravodlivosti. Súdený bude každý, ale „ten, kto je zapísaný v knihe, bude vyslobodený“ (porovnaj Daniel 12). Daniel v otvorených knihách uvidí rozsudok, no nie priebeh samotného súdneho konania. Súd sa teda nebude odohrávať v okamihu otvorenia kníh, ale knihy len dosvedčia výsledok.
Syn človeka – postava zhora
Záver Danielovho videnia prinesie najfantastickejší obraz – príchod niekoho ako Syna človeka na nebeských oblakoch. Jeho výzor aj spôsob príchodu budú úplne odlišné od zvierat, ktoré dominovali predchádzajúcim scénam. Výraz „Syn človeka“ bude symbolizovať ľudskosť, pričom táto ľudskosť sa stane protikladom k zvieratám, ktoré zastupovali politické a násilné režimy. Tento kontrast medzi ľudským a zvieracím bude základným kľúčom k porozumeniu celého videnia.
Kým zvieratá vystupujú z mora, teda z nepokoja a chaosu sveta, Syn človeka prichádza zhora, na oblakoch, čo naznačí jeho pôvod z Božieho kráľovstva. Jeho moc nebude pozemská, nebude založená na sile či agresii, ale bude odrazom nebeskej autority. V Danielovej symbolike bude táto postava zástupcom kráľovstva zhora – tak ako človek v protiklade so zvieraťom predstavuje duchovný rozmer, tak aj Syn človeka predstaví vládu Božiu nad dejinami.
V Novom zákone sa tento titul „Syn človeka“ objaví viac než osemdesiatkrát, pričom ho sám Ježiš Kristus používa na svoju identifikáciu. Evanjeliá zdôraznia, že tento titul spája jeho ľudskosť s božskou autoritou, čo bude dokonale zodpovedať Danielovej vízii. Postava Syna človeka bude teda v kresťanskej tradícii identifikovaná s Kristom, ktorý príde s nebeskou autoritou prijať kráľovstvo, ktoré bude „večné, nezničiteľné a neodňateľné“. Tým sa obraz malého rohu a zvierat – kráľovstiev, ktoré povstanú „zdola“ – dostane do kontrastu so Synom človeka, ktorý nepovstáva, ale prichádza, a nie z chaosu, ale z neba.
Príchod Syna človeka a trojfázové zobrazenie jeho misie
V siedmej kapitole knihy Daniel sa nachádza jedinečný obraz príchodu Syna človeka, ktorý zostupuje z neba na oblakoch. Tento príchod nebude len prejavom nebeskej moci, ale aj kľúčovým momentom v súdnom procese a v nastolení Božieho kráľovstva. Aramejský pozdrav „maran atha“ – „Pán prichádza“, ktorý používali prví kresťania, bude odzrkadlením práve tohto očakávania. Slovo „atha“, použité aj v Danielovej vízii, poukáže na nebeský pôvod tejto postavy, ktorá vstupuje do pozemských dejín z iného, vyššieho poriadku.
Daniel opíše príchod Syna človeka trojstupňovo – pomocou siedmich slovies v rôznych časoch, čo naznačí časovú hĺbku a prorocký rozsah tohto výjavu:
- Fáza prítomnosti – opísaná príčastím: „… a hľa, s nebeskými oblakmi prichádzal ktosi na pohľad ako Syn človeka…“
- Fáza minulosti – vyjadrená dokonavými slovesami: „… a prišiel až ku Starodávnemu dňov, a dali mu priblížiť sa pred neho. A bolo jemu dané panstvo i sláva i kráľovstvo…“
- Fáza budúcnosti – vyjadrená budúcim dopadom: „… a slúžili mu všetky národy a ľudia a jazyky; jeho panstvo je večným panstvom, ktoré nepominie, a jeho kráľovstvo je také, ktoré nebude zničené.“
Tieto tri úrovne ukážu, že príchod Syna človeka zahŕňa súd aj kráľovstvo. Medzi jeho nebeským zjavením a jeho večným vládnutím sa nachádza scéna súdu, kde Syn človeka vystupuje v dôvernom vzťahu so Starodávnym dňov – teda Bohom. Daniel tak odhalí, že cesta do Božieho kráľovstva vedie výlučne cez Syna človeka. Ten bude spojovacím článkom medzi rozsudkom a večným panstvom.
On prijíma právomoc, on stojí počas súdu pred Bohom, on dostáva moc a slávu. Práve cez neho sa naplní túžba generácií, ktorá siaha od Jákobovho sna o rebríku do neba až po žalmistov a prorokov, ktorí spievali o zjednotení neba a zeme. Celá siedma kapitola má striedavú kompozíciu prózy a poézie, ktorá sleduje pohyb medzi zemou a nebom:
- verše 2–8 – zem (próza)
- verše 9–10 – nebo (poézia)
- verše 11–12 – zem (próza)
- verše 13–14 – nebo (poézia)
- verše 15–22 – zem (próza)
- verše 23–27 – nebo (poézia)
Tento rytmus naznačí vzájomný vzťah medzi dianím na zemi a nebeským zriadením. Pohľad sa neustále presúva medzi týmito dvoma rovinami – ukazujúc, že nebeské rozhodnutia majú priame dôsledky pre pozemské dejiny. Daniel nebude len svedkom týchto vízií – stane sa hlasom dôvery, ktorý vyzýva k očakávaniu príchodu kráľovstva zhora. Siedma kapitola ako stred knihy Daniel predstaví srdce prorockého posolstva:
- Súdu sa nik nevyhne
- Kráľovstvá zdola zaniknú
- Božie kráľovstvo bude večné
- Prístup doň vedie výlučne cez Syna človeka
Tak sa túžba po spojení neba a zeme, ktorú vyjadrili viaceré biblické postavy, zjaví ako napĺňajúca sa skutočnosť, ktorej Daniel bude očitým svedkom.
Ako autor stránky odporúčam prednášky a štúdium Knihy Daniel – verš po verši.
