VII. (Daniel) 11.kapitola

Michaelovo zjavenie Daniela povzbudilo. Rozuzlenie vojny mu bolo ukázané v nádejnom svetle. Teraz sa anjel Gabriel sústreďuje na samotný konflikt. Kladie sa naň mimoriadny dôraz a dej je prepletený množstvom bojov. Všetko použitie sily opísané v tejto knihe smeruje k tomuto vyvrcholeniu. Kniha sa začala rinčaním zbraní, ktoré postavilo proti sebe Jeruzalem a Babylon (1,2). Opakovane dochádzalo k zrážkam medzi babylonským kráľom a Židmi.

Tieto zrážky sú naznačené aj v protiklade medzi svetom duchovným, predstaveným ľudskými črtami, a svetom pozemským, vyjadreným symbolikou zvierat. V 9. kapitole nadobúda konflikt univerzálny rozmer, keď sa spomína Mesiáš mesiášov a oznamuje sa jeho násilná smrť.

Desiata kapitola hovorí priamo o „veľkých útrapách“ (v. 1). Danielov boj modlitbou a pôstom počas troch týždňov je postavený do súvislosti s bojom nadprirodzených bytostí v tom istom čase. To poukazuje na kozmický a duchovný ráz veľkého konfliktu, ktorý má prísť. V 11. kapitole však nevstupujeme okamžite do búrlivých zvratov konfliktu. Úvodné slová, nadväzujúce na záver 10. kapitoly, nás na chvíľu zastavia pri jednej vsuvke.

Odkazujú na dobu Dária Médskeho, na ten istý rok, v ktorom Daniel dostal videnie o sedemdesiatich týždňoch (9,1). Očakávanie spojené s týmto proroctvom je predzvesťou ťažkých čias, ktoré majú nastať.

Anjel Gabriel sa vracia na začiatok dejín. Ide späť až k „prvému roku Méda Daria“ (v. 1). V tom čase dostal Daniel zjavenie o východiskovom bode prorockej línie (9. kapitola). Prvým kráľom, pri ktorom sa proroctvo po významnej odmlke zastavuje, je perzský Artaxerxes, ten istý panovník, ktorý svojím dekrétom označil začiatok sedemdesiatich týždňov aj 2300 večerov a rán:

„Teraz ti však oznámim pravdu. Hľa, ešte traja králi povstanú v Perzii, ale štvrtý získa väčšie bohatstvo ako všetci. Pri svojej sile popudí svojím bohatstvom všetko proti gréckemu kráľovstvu“ Dan 11:2

Ak berieme do úvahy, že títo štyria králi majú perzský pôvod a že sa nachádzame v čase vlády Cýra (ktorého regentom bol Dárius), možno vyvodiť, že spomínaní „traja králi“ sú Kambyses (529–521), Dárius (521–485), Xerxes (485–465) a štvrtým kráľom je Artaxerxes (465–424). Tento výklad súhlasí nielen so židovskou tradíciou, ale potvrdzujú ho aj dejiny. Podľa prorockého portrétu vynikol Artaxerxes ako mimoriadne bohatý panovník. Na ktorého kráľa po Artaxerxovi naráža anjel Gabriel, nie je ťažké rozpoznať.

Reč anjela vo veršoch 3 a 4 sa zhoduje s opisom v Danielovi 8,8.

„A kozol sa stal náramne veľkým. A keď zmocnel, zlomený bol jeho veľký roh, a na jeho miesto vystúpili značné štyri iné rohy vo štyri vetry nebies“ Dan 8:8

„Povstane hrdinský kráľ. Panovať bude s veľkou mocou a konať, čo sa mu zachce. No tak rýchlo, ako povstane, bude jeho kráľovstvo rozbité a rozdelené na štyri svetové strany, ale nie jeho potomstvu ani s mocou, ktorou vládol. Jeho kráľovstvo bude spustošené a dostane sa iným“ Dan 11:3–4

Ide o Alexandra Veľkého, ktorého ríša bola po jeho smrti rozdelená medzi štyroch generálov, „na štyri nebeské vetry / štyri svetové strany“. Nasleduje obdobie Grécka a jeho helénskych diadochov. Podobne je ako „kráľovstvo“ označené aj perzské kráľovstvo (10,13). Výrok, že „kráľovstvo sa dostane iným, mimo nich“ (Dan 11,4b), naznačuje novú etapu dejín.

Tvar množného čísla ukazuje na to, že moc prechádza po štyroch rozdeleniach helénskej ríše. Touto novou mocou je Rím. Spojenie „iní mimo nich“ sa teda vzťahuje na ríšu, ktorá nastupuje po helénskom období – na Rím.

Dej, ktorý nasleduje, sa časovo zaraďuje do obdobia po páde Babylonskej ríše. Jedenásta kapitola knihy Daniel opisuje konflikt, ktorý zodpovedá obdobiu pôsobenia Malého rohu, ako ho predstavuje siedma a ôsma kapitola, a zároveň obdobiu prstov na nohách zo druhej kapitoly. Časť venovaná Malému rohu v ôsmej kapitole sa v tomto vývoji objavuje presne tam, kde sa začína rozvíjať opis konfliktu medzi Severom a Juhom v jedenástej kapitole.

Moc Severu, ako ju opisuje Daniel, vykazuje viaceré spoločné znaky s mocou reprezentovanou Malým rohom. Tieto podobnosti sa prejavujú aj v jazyku proroctva, ktorým sú tieto sily opísané.

Kráľ Severu bude vykazovať agresívne a uzurpátorské správanie voči Bohu; v ôsmej kapitole sa Malý roh pozdvihne až k nebeskému vojsku, ku Kniežaťu vojska, teda proti Kniežaťu kniežat:

• Bude používať lož a podvod.
• Získa moc a bude rásť vplyvom.
• Bude konať inak než jeho predkovia.
• znesvätí svätyňu a zruší ustavičnú obeť; podobne Malý roh v ôsmej kapitole svätyňu zvrhne a odstráni ustavičnú obeť.
• prenikne do Krásnej zeme, čo je symbolické označenie Palestíny, a postaví sa proti svätej zmluve; rovnako Malý roh porastie smerom ku Krásnej zemi a postaví sa proti ľudu svätých.
• Obidve mocnosti budú pôsobiť určený čas: čas, časy a polovicu času.
• Kráľa Severu aj Malý roh čaká rovnaký koniec – kráľ Severu „dokonavšak, a nikto mu nepomôže“, Malý roh však „bude rozdrvený bez ľudského zásahu“.

Moc Severu a Malý roh majú rovnaké črty a rovnaký spôsob správania. Pochádzajú z tej istej svetovej strany a napokon ich postihne rovnaký tragický záver. Pokrývajú rovnaké obdobie – od pádu Rímskej ríše až po čas konca.

Z tohto paralelného vývoja vyplýva, že moc Severu a Malý roh predstavujú tú istú moc – náboženskú autoritu, ktorá si nárokuje božskosť a zároveň uplatňuje politické ambície. Dejiny konfliktu medzi Severom a Juhom, opísané v jedenástej kapitole, sú totožné s dejinami Malého rohu, ako ich predstavuje ôsma kapitola.

Od piateho verša jedenástej kapitoly knihy Daniel už nie je uvádzaný konkrétny pôvod vládcov. Sú označení jednoducho ako králi Severu a králi Juhu. Cieľom nie je len identifikovať historické postavy, ale pochopiť dejiny v ich celistvosti a priebeh kozmického konfliktu spolu s jeho dôsledkami pre obyvateľov Zeme.

„Potom zmocnie kráľ Juhu, ale jedno z jeho kniežat bude silnejšie ako on a bude panovať. Moc jeho vlády bude veľká.“

Po smrti Alexandra Veľkého zasadne na egyptský trón Ptolemaios I. Sótér ako kráľ Juhu. Seleukos I. Nikátor získa moc v Sýrii a vybuduje kráľovstvo, ktoré bude silnejšie než Egypt.

„Po niekoľkých rokoch sa spoja a dcéra južného kráľa príde k severnému kráľovi, aby vytvorila rovnováhu. Ale neudrží svoj vplyv a jej potomstvo nebude mať trvácnosť. Ona, jej sprievodcovia, jej dieťa aj ten, ktorý ju dočasne posilňoval, budú vydaní“

Berenika Druhá, dcéra Ptolemaia Druhého Filadelfa, sa vydá za Antiocha Druhého Thea. Dva roky po svadbe jej otec zomrie. Antiochos sa následne vráti k Laodike a odíde s ňou do Malej Ázie. Laodika najprv otrávi Antiocha a potom nechá zavraždiť aj Bereniku spolu s jej synom.

„Potom z jej koreňov povstane výhonok, ten vytiahne proti vojsku kráľa Severu, vnikne do jeho pevností a ukáže proti nim svoju moc. Aj ich bohov s ich liatymi modlami i strieborným a zlatým skvostným náčiním odvlečie do zajatia v Egypte. Niekoľko rokov nechá severného kráľa na pokoji. Ten potom vnikne do krajiny južného kráľa, ale vráti sa do svojej zeme“

Ptolemaios Tretí Euergetes, kráľ Juhu, vtrhne do územia kráľa Severu, ktorým je Seleukos Druhý Kallinikos, syn Laodiky. Sever bude porazený a stratí veľkú časť Malej Ázie. Neskôr sa Seleukos Druhý pokúsi o odvetu, vnikne do Egypta, no bude porazený a nútený vrátiť sa späť.

„Jeho syn vystrojí a zhromaždí veľké množstvo bojovníkov, ktoré príde, všetko zaplaví a všade prenikne. Znova vystrojí a dôjde až po jeho pevnosť. Kráľ Juhu sa rozhorčí, vytiahne a bude bojovať proti nemu, kráľovi Severu. Ten postaví veľké množstvo, ale jeho vojsko bude vydané do rúk toho druhého. Keď bude dav odvlečený, jeho srdce spyšnie, porazí desaťtisíce, ale nevydrží so silami“

Seleukos Tretí Keraunos, syn Seleuka Druhého, sa pokúsi získať späť stratenú moc. Po jeho smrti nastúpi jeho brat Antiochus Tretí Veľký ako kráľ Severu. Ptolemaios Štvrtý Filopatór ho porazí v bitke pri Rafii v roku 217 pred Kristom, hoci disponuje početne slabším vojskom.

„Severný kráľ znova postaví veľké vojsko, väčšie ako prv, a po niekoľkých rokoch pritiahne s veľkým vojskom a s veľkým bohatstvom. V tom čase povstanú mnohí proti južnému kráľovi a násilníci z jeho vlastného národa sa pozdvihnú, aby sa splnilo videnie, ale padnú“

V tomto období prepuknú v Egypte vnútorné nepokoje. Mnohí sa postavia proti vláde Ptolemaia Piateho Epifanesa. Vzbúrenci, ktorí sa budú snažiť naplniť proroctvo vlastnou silou, budú porazení a ich pokus zlyhá.

Seleukos I. Níkátor (306–281), Ptolemaios I. Sótér (323/306–282), Antiochus I. Sótér (281–261), Ptolemaios II. Filadelfos (285/284–246), Antiochus II. Theós (261–246), Seleukos II. Kallinikos (246–225), Ptolemaios III. Euergetes (246–222/221), Seleukos III. Keraunos (225–223), Ptolemaios IV. Filopatór (222/221–204), Antiochus III. Veľký (223–187), Ptolemaios V. Epifanés (204–180), Seleukos IV. Filopatór (187–175), Antiochus IV. Epifanés (175–164), Ptolemaios VI. Filométor (180–145), Antiochus V. Eupatór (164–162), Démétrios I. Sótér (162–150), Alexander I. Balás (150–145), Ptolemaios VII. Neos Filopatór (145), Démétrios II. Níkátor (145–139/138), Ptolemaios VIII. Euergetes II. (145–116)

Duchovnú povahu konfliktu medzi Severom a Juhom možno rozpoznať nielen v historických udalostiach, ale aj v samotnej literárnej štruktúre textu a v symbolike týchto svetových strán. Od 5. verša 11. kapitoly knihy Daniel sa dej rozvíja v šiestich tematických celkoch, ktoré vytvárajú paralelnú kompozíciu. Tá poukazuje na symetriu medzi prvými troma a ďalšími troma časťami. Opakovanie tém, obrazov a výrazov zdôrazňuje stále sa vracajúce princípy a zámer riadenia dejín.

Pohyb medzi Severom a Juhom je znázornený ako striedavý boj – najprv Juh, potom Sever, opäť Juh a znovu v opačnom poradí. V tejto literárnej logike vzniká cyklus:

A – Juh
B – Sever
C – Juh
A1 – Sever
B1 – Juh
C1 – Sever

• jeho panstvo bude veľké (verš 5)
• uzavrie sa spojenectvo z iniciatívy Juhu (verš 6)
• spojenectvo nebude trvalé (verš 6)
• do hry vstúpi dcéra (hebr. bat) ako nástroj politického kompromisu (verš 6)
• z Juhu povstane následník a prenikne do pevností Severu (verš 7)

• privedie veľké vojsko (verš 10)
• rozhorčí sa proti Juhu (verš 11)
• ako povodeň zaplaví územia (verš 10)
• Juh zareaguje (verše 11 až 12)
• jeho srdce sa povýši (verš 12)
• porazí desaťtisíce, ale víťazstvo nevydrží (verš 12)

• opäť vystrojí veľké vojsko (verš 13)
• navrhne spojenectvo z vlastnej iniciatívy (verše 17, 22, 23)
• spojenectvo nebude úspešné (verš 17)
• opäť vstúpi do deja dcéra (verš 17)
• povstane následník Severu, ktorý sa usadí v pevnostiach (verše 18 až 25)

• vytiahne s veľkým vojskom (verše 25 až 26)
• rozhorčí sa proti Severu (verš 25)
• napokon sa vráti do vlastnej krajiny (verš 28)

• jeho srdce sa obráti proti svätej zmluve (verš 28)
• pridajú sa k nemu mnohí, bude klamať, prenasledovať a znesväcovať

Záver kapitoly už presahuje dejové línie predchádzajúcich častí. Ide o čas konca. Aj tu sa však zachováva rovnaký princíp symetrie:

• Juh napadne Sever (verš 40)
• Sever odpovie útokom a dosiahne čiastočné víťazstvo v „Krásnej zemi“ (verš 41)
• Sever opäť útočí na Juh (verše 42 až 43)
• konflikt sa vyhrotí až k pokusu o útok na „Svätú horu“
• nastane nadprirodzený zásah: kráľ Severu bude zničený bez pomoci človeka

Táto výrazná literárna štruktúra so zrkadlovým paralelizmom slúži ako výzva k duchovnému výkladu. Text nie je len historickým záznamom starovekých bojov, ale odhaľuje hlbší princíp – neustály duchovný konflikt medzi dvoma mocnosťami, ktoré predstavujú viac než geografické entity. Ide o konflikt medzi Božím zámerom a ľudskou svojvôľou, medzi vierou a mocenskými ambíciami, medzi pravdou a klamstvom.

Táto štylistická kompozícia otvára pohľad do zákulisia dejín, kde sa odohráva duchovný zápas s dosahom na celé ľudstvo.

Od piateho verša už kráľovstvá nie sú presne pomenované tak, ako to bolo dovtedy (Perzia a Grécko). Autor odteraz hovorí o Severe a Juhu všeobecne a nepriamo. Táto zmena spôsobu vyjadrovania svedčí o prechode na duchovnú rovinu. Už samotné spojenie „Sever – Juh“ je v Biblii používané symbolicky a vyjadruje úplnosť pozemského priestoru.

„Tvoje sú nebesá, tvoja je zem, založil si svet a všetko, čo je na ňom. Ty si stvoril sever i juh, Tábor a Chermón plesajú v tvojom mene“ Ž 89:12–13

„Ajhľa, roznietim v tebe oheň, ten strávi v tebe každý zelený strom i každý suchý strom, takže jeho plameň nebude možno uhasiť a ním opália všetky tváre od juhu až po sever“ Ez 21:3–4

V biblickej tradícii má zmienka o Severe, rovnako ako o Juhu, presný duchovný význam. Sever predstavuje moc zla, ktorá sa usiluje zaujať Božie miesto. Už proroci upozorňujú, že hrozba a skaza povstávajú zo severu.

„Kvíľ, brána, volaj o pomoc, mesto! Zúfaj si, celé Filištínsko, lebo od severu prichádza dym; z jeho radov nik sa neoddeľuje“ Iz 14:31

„Od severu sa rozpúta pohroma na všetkých obyvateľov krajiny“ Jer 1:14

Tento spôsob vyjadrovania vychádza zo skúsenosti Izraela, ktorý vnímal babylonské vojská ako hrozbu prichádzajúcu zo severu. Babylon, uzurpátorská moc postavená proti Bohu, bol preto skoro spájaný so symbolickým Severom.

„Ajhľa, ja potrestám Ámóna v Tébach, faraóna i Egypt aj jeho bohov, jeho kráľov… vydám ich do rúk babylonského kráľa Nebúkadnecara a jeho sluhov“ Jer 46:25–26

Táto symbolika mala na starovekom Strednom východe hlboký ohlas, pretože podľa kanánskej mytológie prebýval na severe boh Bál. To vysvetľuje, prečo mala zmienka o uchvátení božských práv Severom v židovskom myslení taký silný duchovný náboj. Prorok Izaiáš tieto myšlienky sústredil v speve o babylonskom kráľovi.

„Vystúpim hore do neba, vyvýšim svoj trón nad hviezdy silného Boha… posadím sa na vrchu zhromaždenia v najvzdialenejších krajoch severu… budem podobný Najvyššiemu“ Iz 14:13–14

Rovnaký princíp nachádzame aj v knihe Zjavenie, kde sa uchvatiteľská moc postavená proti Bohu, zodpovedajúca Danielovmu malému rohu, označuje ako Babylon (Zj 14:8; 16:19; 17:5; 18:2.10.21).

Naopak Juh symbolizuje v biblickej tradícii ľudskú moc existujúcu bez Boha. Zmienka o Juhu sa viaže najmä na Egypt (Dan 11:43) a na faraóna, ktorý pyšne popieral Boha.

„Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho hlas a prepustil Izraela? Nepoznám Hospodina ani neprepustím Izraela“ 2 Moj 5:2

Odvtedy proroci vykladajú každý pokus o spojenectvo s Egyptom ako prejav dôvery v ľudskú silu, a teda ako popretie Boha.

„Beda tým, ktorí idú dolu do Egypta o pomoc a spoliehajú sa na kone a nadejú sa na vozy, pretože ich je mnoho, a na jazdcov, pretože sú veľmi mocní, a nehľadia na Svätého Izraelovho a nehľadajú Hospodina. A Egypťania sú ľudia a nie silný Boh, ich kone sú telo a nie duch“ Iz 31:1–3

Tak ako predstava Severu obsahuje narážku na náboženské hnutie, ktoré sa povyšuje až na miesto Boha, tak aj predstava Juhu poukazuje na ľudské hnutie, ktoré popiera Boha a spolieha sa výlučne na seba. Zmienka o Severe a Juhu presne zapadá do konkrétneho obdobia izraelských dejín. Izrael sa dlhodobo pohyboval medzi babylonským a egyptským vplyvom a svoj osud si dokázal predstavovať len v súvislosti s týmito dvoma mocnosťami.

Nie je preto prekvapením, že Danielovo proroctvo používa obraz Severu a Juhu na opísanie osudu Božieho ľudu v duchovnom zmysle. Skutočnosť, že tento oddiel súvisí s Malým rohom, už sama naznačuje, že výklad má byť duchovný, nie iba politický. V knihe Daniel je táto moc opakovane opisovaná duchovnou rečou. V 2. kapitole ju symbolizuje hlina ako znak ľudskosti, v 7. a 8. kapitole vystupuje ako Malý roh s ľudskou tvárou. Ľudské črty v Danielovej symbolike preto poukazujú na jej duchovný význam.

Historický výklad veršov 5–39 z 11. kapitoly knihy Daniel nebude jednoduchý. Už v tomto bode však možno rozpoznať tri kľúčové témy, ktoré vytvoria základ pre pochopenie celého prorockého vývoja. Sever predstavuje náboženskú moc, ktorá sa postupne povýši natoľko, že si začne nárokovať Božie postavenie na zemi. Ide o uzurpáciu, zneužitie autority a klamstvo. Juh naopak symbolizuje filozofické a politické prúdy, ktoré popierajú Boha a opierajú sa výlučne o ľudský rozum a politickú moc.

Tento duchovný zápas sa v dejinách prejaví ako séria zrážok medzi týmito dvoma systémami. Najprv ako pohanské prenasledovanie kresťanov cisármi, akými boli Nero, Dioklecián či Julián. Neskôr ako rozmach renesančného humanizmu, ktorý vyústi do Francúzskej revolúcie a jej dôsledkov, až po moderné laické a materialistické ideológie a štáty. Tieto formy Juhu budú stáť v trvalej opozícii voči moci Severu a ich konflikt sa bude tiahnuť celými dejinami.

Tieto pasáže hovoria o pokusoch o zblíženie cirkevnej moci so štátom. Najskôr v podobe spojenectva s Konštantínovým Rímom, neskôr prostredníctvom rôznych kompromisov stredoveku. Tie zahŕňali zdieľanie moci, vzájomne výhodné zákony, kontrolu území a dokonca filozofickú symbiózu medzi teológiou a svetskou múdrosťou. Tieto zmluvy vyjadrujú túžbu po stabilite, no zároveň stoja na narušenej rovnováhe medzi duchovným a politickým svetom.

V týchto veršoch sa odhaľuje tretia a najvážnejšia rovina konfliktu: útok Severu na verný Boží ľud. Ide o perzekúcie a prejavy intolerancie, ktoré poznačili dejiny cirkvi od 4. storočia cez inkvizície, križiacke výpravy a náboženské vojny až po ideologické zápasy novoveku. Tieto útoky nie sú len politickými činmi, ale majú hlboké duchovné pozadie a vyrastajú z túžby ovládnuť svedomie človeka.

Tieto tri témy sa postupne rozvíjajú a smerujú k záveru – k posledným udalostiam dejín. Proroctvo ich nepredkladá len ako historické fázy, ale ako prípravu na konečný zápas. Zrážka medzi Severom a Juhom, ich dočasné spojenectvá a napokon útok Severu proti Božiemu ľudu sa odohrávajú v predvečer rozhodujúcej fázy, ktorú opisujú verše 40–45. Až tam sa ukáže pravý význam celej prorockej línie z perspektívy konca dejín.

Len ten, kto tieto tri línie rozpozná ako ústredné osi proroctva, pochopí, že jeho cieľom nie je iba informovať o dejinách, ale pripraviť na ich vyvrcholenie. Obe podoby konečného konfliktu – zrážka ideológií aj prenasledovanie verných – smerujú k rovnakému bodu: k priamemu útoku na Boží ľud. Práve tu sa naplno odhaľuje zmysel duchovného boja, ktorý sa tiahne celými dejinami.

Proroctvo bude začínať útokom Juhu proti Severu. Tento útok je opísaný stručne a nenápadne, čo vytvára výrazný kontrast k mohutnej a hrmotnej odpovedi kráľa Severu, ktorý sa vyberie proti svojmu nepriateľovi „ako víchrica, s vozmi, jazdcami a mnohými loďami“, pričom „zaplaví a prejde cez mnohé krajiny“. Takto zdôraznená moc Severu pôsobí ako náznak jeho posledného víťazstva. Kráľ Severu vstúpi aj do „Krásnej zeme“, avšak proroctvo výslovne ukazuje, že jeho víťazstvo nebude úplné. „Mnohé zeme“ sa mu poddajú, no nie všetky, a niektorým sa podarí uniknúť.

Z historického hľadiska to znamená, že cirkevná moc získa prevahu nad politickými a ateistickými hnutiami a prenikne dokonca aj do prostredia Božieho ľudu. V dejinách možno pozorovať, že cirkev, napriek opakovaným laickým útokom inšpirovaným marxizmom a inými ideológiami, vystupuje čoraz výraznejšie ako rešpektovaná inštitúcia. Vďaka historickej skúsenosti, diplomatickej obratnosti a geopolitickému prehľadu si upevňuje svoje postavenie a vplyv.

Od polovice 19. storočia, ktoré prorok Daniel v 8. kapitole označuje ako „čas konca“, cirkev rastie na sile a autorite. Napriek tomuto vzostupu však jej víťazstvo nie je úplné ani definitívne. Proroctvo symbolickým jazykom naznačuje, že sa znovu objaví odpor Juhu a niektoré mocnosti sa nepodriadia. Edóm, Moáb a výhonky Ammónov sú menované ako tí, ktorí uniknú moci Severu.

Tento obraz má svoj paralelný odraz aj v moderných dejinách. Filozofické, humanistické a sekulárne prúdy, ktoré sa postavili proti cirkvi, nezmizli. Naopak, laické hnutia si upevnili svoju pozíciu. Výrazným príkladom je Francúzsko, kedysi nazývané „najstaršou dcérou cirkvi“. Hoci približne osemdesiatpäť percent obyvateľov bolo pokrstených v katolíckej cirkvi, menej než dvadsať percent žilo podľa viery.

Tento rozpor si všimol aj pápež Ján Pavol II. počas návštevy v máji 1989, keď sa na letisku v Bourget obrátil na pol milióna zhromaždených otázkou:

„Francúzsko, najstaršia dcéra cirkvi, si verná svojmu krstnému sľubu?“

Táto výzva, ktorá sa neskôr objavila aj v titulku episkopálneho časopisu, výstižne odhalila, čo cirkev hlboko znepokojuje – rozpor medzi historickou príslušnosťou a reálnou vernosťou. Proroctvo sa však nezastavuje v prítomnosti. Jeho pohľad sa posúva až za horizont dejín, k druhej a konečnej výprave. Kráľ Severu prenikne do južných oblastí, prejde Egyptom, Líbyou a Etiópiou.

Tam ho zastihne znepokojujúci chýr zo severovýchodu, smerom od Palestíny, čo ho prinúti presunúť svoje ťaženie týmto smerom. Jeho cieľ je jasný – „zahladiť a zničiť“. Dovtedy, kým bol viazaný bojom s Južnými mocnosťami, nedokázal svoje zámery naplniť. Teraz však získa plnú silu. Po prvýkrát sa Sever a Juh spoja. Krajiny Juhu – Egypt, Líbya a Etiópia – uznajú vedenie Severu a pridajú sa k nemu aj v poslednom útoku. Spoločne sa obrátia proti „vrchu krásy svätosti“, teda proti miestu, kde stojí Boží chrám.

Tábor svojho posledného výpadu rozloží „medzi morom a svätým vrchom nádhery“, teda medzi Stredozemným morom a horou Sion. Tým sa napĺňa veľký záver proroctva – záverečná aliancia dvoch dlhoročných protivníkov, ktorí sa spoja v boji proti Božiemu ľudu. Tento okamih sa stáva predzvesťou zásahu zhora, ktorý už nebude meškať.

V biblickom jazyku výraz „vrch krásy svätosti“ neoznačuje obyčajné geografické miesto, ale priestor posvätený Božou prítomnosťou. Ide o vrch, na ktorom stojí chrám. Práve chrám dáva tejto krajine charakter svätosti a krásy. Keď Izraelita spomenie toto miesto, stáva sa básnikom, pretože v tom, čo vidí a čoho sa dotýka, vníma dotyk neba so zemou.

Tento duchovný výklad vychádza najmä zo 40. žalmu, kde je Sion opísaný ako „severný výbežok“. V hebrejskom ponímaní nejde len o zemepisný pojem, ale o poukaz na nebeskú výšku, na trón samotného Boha. Vrch Sion preto nie je iba miestom kultu, ale symbolickým vyjadrením toho, že Boh prebýva uprostred svojho ľudu. Táto myšlienka sa potvrdzuje aj v Šalamúnovej modlitbe pri posvätení chrámu.

„Nech budú tvoje oči upreté vo dne i v noci na tento dom, na toto miesto, o ktorom si povedal: Tu bude moje meno. Vyslyš modlitbu, ktorú sa tvoj služobník bude modliť na tomto mieste. Počúvaj prosbu svojho služobníka a svojho izraelského ľudu, keď sa budú modliť na tomto mieste. Vyslyš z miesta svojho prebývania – z neba – a keď vyslyšíš, odpusť!“ 1. Kráľov 8:29–30

Tým sa potvrdzuje, že vrch krásy svätosti v 11. kapitole knihy Daniel, verše 40–45, neodkazuje na pozemský vrch, ale na nebeský priestor – miesto Božej prítomnosti, ktoré je v duchovnom význame neoddeliteľne spojené s chrámom a trónom Najvyššieho.

Rovnaký symbolický jazyk nachádzame už v 2. kapitole knihy Daniel. Božie kráľovstvo je tam zobrazené ako kameň, ktorý sa odtrhne bez zásahu ľudských rúk, zasiahne sochu predstavujúcu pozemské ríše a stane sa veľkým vrchom, ktorý naplní celú zem. Tento vrch znovu poukazuje na kráľovstvo zhora, ktoré nie je politickým projektom, ale duchovnou realitou prichádzajúcou z neba.

Ten istý obraz sa objavuje aj v 16. kapitole knihy Zjavenie, v proroctve o Harmagedone. V čase konca sa králi celej zeme zhromaždia, aby sa postavili proti Božiemu kráľovstvu. Aj tu vystupuje do popredia symbol vrchu – miesta, kde sa Božia moc zjaví ako posledná a rozhodujúca. Výraz Harmagedon pravdepodobne pochádza z hebrejského Har-Moedh, čo znamená vrch zhromaždenia. Tento pojem je úzko spätý so Sionom, miestom Božej vlády a súdu. Nejde teda o geografický bod, ale o symbol trónu Najvyššieho.

Tak ako vrch krásy svätosti v knihe Daniel, aj Harmagedon v knihe Zjavenie vyjadruje duchovný a nadprirodzený rozmer boja. Nejde len o konflikt národov, ale o posledný veľký zápas medzi dobrom a zlom, medzi pravdou a lžou. Tento konflikt má kozmický rozmer, pretože sa dotýka nielen dejín, ale aj večnosti.

V knihách Daniel a Zjavenie sa opakovane objavuje rovnaký obraz: mocnosti zeme sa v čase konca spájajú v spoločnom odpore. Sú označené ako králi celej zeme alebo ako Sever a Juh. Ide o duchovný boj, ktorý sa netýka len politiky či ideológií, ale samotného Božieho trónu a kráľovstva. Všetko, čo sa stavia proti nemu, je zosobnené v týchto systémoch zdola.

Na prvý pohľad sa tento obraz môže javiť vzdialený a neaktuálny. No pri pohľade na vývoj posledných desaťročí je zrejmé, že duchovné napätie proroctva sa napĺňa pred našimi očami.

Kresťanstvo, ktoré kedysi očakávalo nebeské kráľovstvo, dnes čoraz viac presúva pozornosť na budovanie pozemského sveta. Očakávanie návratu Krista je zosmiešňované ako mýtus a prežitok. Cirkev sa tak postupne zaraďuje po bok materialistických a humanistických ideológií, ktoré uprednostňujú rozum a pragmatizmus pred vierou v nadprirodzené. Z viery sa stáva politický nástroj a z Božieho kráľovstva spoločenský ideál.

Teológia oslobodenia premieňa duchovný zápas na sociálnu revolúciu. Myslitelia ako Teilhard de Chardin sľubujú nový vek ľudstva vychádzajúci z pokroku, nie z neba. Bultmann redukuje Božie kráľovstvo na existenciálnu skúsenosť a tým ho zbavuje transcendentnej moci. Pojmy ako pravda, večnosť, spása a súd sú nahrádzané výrazmi pokrok, šťastie a ľudská sebarealizácia. Viera sa stáva prijateľnejšou, no zároveň vyprázdnenou.

Kresťanstvo však nie je jediné, ktoré podlieha pokušeniu politickej moci. V islamskom svete sa náboženstvo stáva základom štátnej autority. Iránska revolúcia sa stáva vzorom pre ďalšie krajiny a byť moslimom čoraz viac znamená usilovať sa o moc a kontrolu.

Ani Izrael sa tomuto pokušeniu nevyhne. Náboženské strany získavajú silný vplyv na politiku, čo vyvoláva napätie so sekulárnou generáciou. Zároveň sa v západnom svete šíri hnutie New Age, ktoré povyšuje človeka na úroveň boha. Prastaré pokušenie „Budete ako bohovia“ sa vracia v modernej podobe. Ide o spiritualitu bez poslušnosti, náboženstvo bez Boha.

Táto globálna duchovná vlna pohlcuje kresťanov, moslimov, židov aj hľadajúcich. Inštitúcie a ideológie, ktoré môžeme v proroctvách rozpoznať ako mocnosti zdola, sa spájajú v úsilí o politickú moc a zabúdajú na kráľovstvo zhora. Práve tu sa napĺňa obraz záverečného konfliktu, ktorý Daniel a Zjavenie opisujú.

Na celé moderné zmýšľanie a vývoj, ktorý dnes sledujeme, bude prorok ukazovať prostredníctvom ostrej prorockej kritiky. Súčasné politické udalosti pred očami sveta naplnia s nečakanou presnosťou obrazy, ktoré obsahuje biblické videnie. Zo všetkých strán budeme počúvať o „novom svetovom poriadku“. Po prvýkrát sa najvyšší predstavitelia krajín odvážia premýšľať o jednotnej globálnej vláde. To, čo ešte nedávno pôsobilo ako nemožná predstava, sa začne odohrávať mimoriadne rýchlo.

Svet bol dlhé desaťročia rozdelený. Východný blok so svojou marxistickou ideológiou stál proti západnému svetu, ktorý sa hlásil ku kresťanským hodnotám. Zrazu však padne opona a vznikne jeden spoločný tábor. Aby sa naplnil starý babylonský sen o jednote sveta, bude už len potrebné nájsť jedného vodcu, ktorého by všetci prijali a ktorý nebude priamo spojený s mocnosťami vyvolávajúcimi nedôveru.

Podľa jezuitského autora Malachi Martina to má byť práve pápež, kto dokáže zjednotiť vieru a presvedčenie tých, ktorí túžia po globálnej jednote. Jeho hlas z Vatikánu nebude osamotený. Nájde odozvu u politických vodcov, ktorí sa budú aktívne podieľať na upevňovaní tejto moci. Davové nadšenie sa ozve na všetkých kontinentoch všade tam, kde pápež osobne vystúpi. Po prvýkrát bude náboženská autorita uznávaná na Východe aj na Západe. Po prvýkrát získa dôveru všetkých strán a bude obdivovaná aj inými náboženstvami, pokiaľ budú ochotné prijať symbol babylonskej jednoty.

Tí, ktorí budú chcieť odmietnuť biblické pravdy, na ktoré sa proroci odvolávajú, si nájdu ospravedlnenie. Budú hovoriť o spoločnom dobre a o šťastí ľudstva. Prorocký zápas, ktorý opisuje Daniel, sa tak nebude týkať výlučne historického Izraela. Hoci chrám, ktorý bol kedysi centrom tohto boja, už stáť nebude, scenár odohrávajúci sa pred očami sveta potvrdí presnosť videnia z 11. kapitoly knihy Daniel.

Nový svetový poriadok, zjednotenie mocí pod spoločnú morálnu a politickú autoritu, bude sprevádzaný sľubom mieru, aký ľudstvo ešte nezažilo. Proroctvo však varuje, že tento pokoj bude falošný – a práve preto nebezpečný. V Danielovej ôsmej kapitole čítame:

„Pre jeho rozum bude sa mu dariť lesť v jeho ruke a zvelebí seba vo svojom srdci, a že bude ubezpečený v pokoji, zahubí mnohých“ Daniel 8:25

Tento pokoj ukľudní a oklame. Bude pôsobiť ako dôkaz pravosti, no v skutočnosti sa stane pascou. Apoštol Pavol varuje:

„Keď budú hovoriť: Je pokoj a istota!, vtedy ich znenazdania prikvačí záhuba ako pôrodné bolesti tehotnú ženu a neuniknú“ 1. Tesaloničanom 5:3

Takýto univerzálny pokoj, sľubovaný v mene lásky, pokroku a dobra, bude znamením konca. Stane sa prejavom budovania pozemského kráľovstva namiesto očakávania pravého domova zhora. V tomto projekte nebudú mať svedkovia Božieho kráľovstva miesto. Stanú sa nepohodlnými rušiteľmi, ktorých bude potrebné odstrániť v mene štátu. Dejiny opakovane ukazujú, že vždy, keď sa štát spojil s cirkvou, nasledovalo prenasledovanie.

Tentoraz však intolerancia prekročí všetky hranice, pretože nebude kam uniknúť. Nebude existovať útočiskové mesto ani neutrálny priestor. Po prvýkrát bude celý svet podriadený jednej moci. Spása už nebude prichádzať zdola – bude môcť byť očakávaná jedine zhora.

„Dokoná však, a nikto mu nepomôže“ Daniel 11:45

Tento výrok proroka odhaľuje zásah moci, ktorá nepochádza od človeka. Bude to odpoveď zhora, ktorá potvrdí, že dejiny nie sú riadené ľuďmi, ale tým, ktorý prebýva na vrchu svätosti.

Výklad Daniela 11. kapitoly je kľúčový pre pochopenie veľkého kozmického konfliktu medzi pravdou a lžou, preto prirodzene zapadá do tematického rámca Kniha Daniel – výklad, kde sa jednotlivé prorocké línie skladajú do jedného celku; historické prepojenie Perzie, Grécka a následných mocností zároveň úzko súvisí s proroctvom o 2300 večeroch a rán, ktoré určuje časový rámec Božích zásahov v dejinách, a celé proroctvo smeruje k udalostiam, ktoré rozvíja tematika prorockých kníh; duchovný rozmer zápasu, v ktorom vystupujú nebeské bytosti a kde sa rozhoduje o osude sveta, zapadá do obrazu posledných udalostí dejín, ktoré vyúsťujú do záverečného vyslobodenia Božieho ľudu.