VI. (Daniel) 9.kapitola

„Odpovedal mu: Až prejde dvetisíc tristo večerov a rán, potom bude svätyňa opäť uvedená do správneho stavu… Tak prišiel k miestu, kde som stál. Keď prišiel, zľakol som sa a padol na tvár. Povedal mi: Pochop, človeče, že videnie sa týka posledných čias… Potom povedal: Ajhľa, dávam ti vedieť, čo sa stane na konci doby hnevu. Lebo sa to týka posledných období“ Daniel 8:14, 17, 19

Ako dlho trvá 2300 doslovných dní? Približne sedem rokov. Privádzajú nás však tieto sedem rokov z doby Daniela až do času konca? Daniel žil v období Babylona a Médsko-Perzska. Sedem rokov od jeho dní nás do času konca nevedie. V biblickom proroctve platí princíp, že jeden prorocký deň zodpovedá jednému doslovnému roku, podobne ako na mape jeden centimeter predstavuje určitý počet kilometrov. Proroctvo 2300 dní preto v skutočnosti trvá 2300 rokov.

Ako si však môžeme byť istí, že princíp deň = rok možno aplikovať aj na 8. kapitolu knihy Daniel? Ako vieme, že týchto 2300 večerov a rán nie je doslovných, ale ide o 2300 prorockých dní, teda 2300 rokov? Čím je táto interpretácia potvrdená?

„Videnie o večeroch a ránach je pravdivé, ako bolo povedané. Ty však udrž toto videnie v tajnosti, lebo sa vzťahuje na ďalekú budúcnosť. Ja, Daniel, som na niekoľko dní ochorel. Potom som vstal a konal službu u kráľa. Bol som však otrasený videním a nechápal som ho.“ Dan 8:26–27

Záver 8. kapitoly vyjadruje frustráciu a bezradnosť. Daniel zostáva v napätí, otrasený a znepokojený. Musí čakať ešte trinásť rokov, kým sa rozsvieti ďalšie svetlo. Nachádzame sa v roku 538 pred Kr., na začiatku kraľovania Dária. Ide o prelomové obdobie plné očakávania. Práve v tomto roku Daniel prežíva zázrak v jame levov, keď ho zachraňuje Hospodinov anjel (6. kapitola).

Zároveň sa začínajú napĺňať aj jeho prvé proroctvá (2. a 7. kapitola). Babylon prechádza do rúk nového médsko-perzského kráľovstva. Je to najmä rok príchodu Cýra, ktorého spoluvládcom v Babylone je Dárius a ktorého prorok Izaiáš označuje ako pomazaného, záchrancu Izraela.

„Ktorý hovorím o Cýrovi: Môj pastier. A vykoná všetko, čo sa mi bude ľúbiť a povie o Jeruzaleme: Nech sa vystaví! A o chráme: Nech sa založí!“ Iz 44:28

„Takto hovorí Hospodin svojmu pomazanému, Cýrovi, ktorého pojmem za jeho pravicu… Ja pôjdem pred tebou a vyrovnám to, čo je nerovné…, aby si poznal, že som to ja Hospodin, ktorý ťa volám po tvojom mene, Boh Izraelov, pre svojho služobníka Jakoba a pre Izraela, svojho vyvoleného! A teda pomenoval som ťa tvojím menom a dal som ti krásne prímeno, hoci ma neznáš“ Iz 45:1–4

Daniel sa stáva svedkom toho, ako sa pred jeho očami napĺňa proroctvo. Začína mu rozumieť a jeho záujem sa prehlbuje. Chce pochopiť ešte viac. Na predchádzajúce nedostatočné porozumenie teraz prichádza odpoveď v podobe jasného vyrozumenia:

„Ja, Daniel, som vyrozumel z kníh počet rokov, o ktorých sa stalo slovo Hospodinovo k prorokovi Jeremiášovi, že sa vypĺňa čas spustošenia Jeruzalema za sedemdesiat rokov“ Dan 9:2

Predchádzajúce videnie Daniela zmiatlo a znepokojilo. Istý čas si možno myslel, že Jeruzalem bude spustošený 2300 rokov. Štúdium knihy proroka Jeremiáša, ktorú poznal už z mladosti, však odstraňuje toto nedorozumenie a prináša uistenie, že vyhnanstvo nepresiahne sedemdesiat rokov.

„Keď sa vyplní Babylonu sedemdesiat rokov, navštívim vás a splním pri vás svoje dobré slovo, že vás navrátim na toto miesto. Budete ma vzývať, pôjdete a budete sa mi modliť, a ja vás vyslyším“ Jer 29:10–12; porov. 25:11–12

Kniha Kroník toto Jeremiášovo proroctvo preberá a vzťahuje ho priamo na Cýra. Obdobie sedemdesiatich rokov sa tu chápe aj ako odkaz na princíp sobotného roku (7 × 10).

„Všetky nádoby domu Božieho…, to všetko pobral Nebúkadnecar a dopravil do Babylona. A to, čo pozostalo po meči, presťahoval do Babylona do zajatia a boli jemu a jeho synom za služobníkov, až dokiaľ nekraľovalo perzské kráľovstvo, aby sa naplnilo slovo Hospodinovo povedané skrze ústa Jeremiášove, dokiaľ sa nenakochala zem svojich sobôt, po všetky dni, ktoré ležala púšťou, odpočívala, aby sa vyplnilo sedemdesiat rokov.

Potom prvého roku Cýra, perzského kráľa, aby sa naplnilo slovo Hospodinovo povedané skrze ústa Jeremiáša, zobudil Hospodin ducha Cýra, perzského kráľa, a tak dal vyhlásiť po celom svojom kráľovstve aj písmom týmito slovami: Takto hovorí Cýrus, perzský kráľ: Hospodin, Boh nebies, mi naložil, aby som mu vystavil dom v Jeruzaleme, ktorý je v Judsku. Preto kto je kde medzi vami zo všetkého jeho ľudu, Hospodin, jeho Boh, nech je s ním a nech ide ta hore“ 2. Paralipomenon 36:18–23

Zo sedemdesiatich rokov, ktoré sa začali v roku 605 pred Kristom obliehaním Jeruzalema Nebúkadnecarom, už uplynulo šesťdesiatosem rokov a stále nič nenasvedčuje blízkemu koncu. Ľud zostáva v zajatí a Jeruzalem je stále v ruinách. Daniel, povzbudený vlastnými skúsenosťami a naplnenými proroctvami, sa upína na toto posledné zasľúbenie a s napätím očakáva jeho naplnenie. Viera, potvrdená dejinami aj osobným životom, prirodzene vedie k štúdiu prorockého slova.

Ak je proroctvo pravdivé, jeho váha rastie a slová sa skúmajú s ešte väčšou pozornosťou. Daniel rozumie, že obdobie sedemdesiatich rokov, o ktorom hovoril Jeremiáš, sa blíži k svojmu záveru. Toto rastúce očakávanie, ktoré zatiaľ nie je sprevádzané viditeľnými znakmi, ho privádza k modlitbe.

Modlitba, zaznamenaná vo veršoch 2–20, patrí medzi najhlbšie modlitby Biblie. Obsahuje štyri základné prvky zrelého modlitebného života. Modlitba nie je kúzelným prútikom ani zaklínadlom, po ktorom automaticky nasleduje výsledok. Daniel v nej vystupuje s úplnou otvorenosťou.

a) vyznáva vinu svoju aj vinu národa, priznáva hriešnosť, vzdor a neposlušnosť
b) ľutuje hriechy a stotožňuje sa so svojím ľudom
c) uznáva Boží charakter – pravdivý, spravodlivý, milosrdný a odpúšťajúci
d) vyznáva Božiu zvrchovanosť a vo viere sa dovoláva Božej odpovede (v. 19)

Daniel bol odvedený do zajatia v roku 606 pred Kristom. Ako dôsledok neposlušnosti Izraela prorok Jeremiáš predpovedal zajatie národa (Jer 29:10–12). Skutočnosť, že Boh má svoj čas, sa jasne ukazuje v knihe Daniel. Izrael bol pre neposlušnosť v babylonskom a neskôr médsko-perzskom zajatí sedemdesiat rokov. Desaťročie za desaťročím plynulo a v úvode 9. kapitoly je zrejmé, že sa blíži koniec tohto obdobia. Práve v videní 9. kapitoly zaznieva odpoveď adresovaná Danielovi.

„Čas Jeremiášovho proroctva sa napĺňa, sedemdesiat rokov zajatia sa chýli ku koncu a ľudu sa dáva nová príležitosť slúžiť, poslúchať a zostať verný. Ak ani potom nenastane vernosť, dôjde k odvrhnutiu“

Príčina zajatia je v Danielovej modlitbe pomenovaná jasne. Vzopreli sa Bohu, a preto boli odvedení do zajatia. Koreň všetkých hriechov je vnútorný odpor založený na pýche, ktorá vedie k neposlušnosti. 1. Ján 3:4 hovorí, že hriech je prestúpenie zákona. Cieľom je viesť ľud od neposlušnosti k poslušnosti, od porušovania zákona k jeho zachovávaniu, od bezzákonnosti k vernosti.

Daniel vidí hriech národa jasne, no namiesto obviňovania sa s ľudom stotožňuje. Zahŕňa seba do viny a oroduje za ľud. Jeho modlitba vyrastá z osobného prežívania vyhnanstva, keďže sám nesie následky hriechov predkov (v. 12–13). Predmetom Danielovej modlitby je ľud vo vyhnanstve a spustošený Jeruzalem (v. 19). Rovnako ako v 6. kapitole, aj tu sa modlitba sústreďuje na Jeruzalem a chrám. Bezprostredne po modlitbe text jasne naznačuje, že práve na tieto skutočnosti bude nadviazané ďalším prorockým zjavom.

„…predkladal som svoju pokornú prosbu pred Hospodina, svojho Boha, za svätý vrch svojho Boha“ Dan 9:20

Aj spresnenie času modlitby – „o večernej obeti“ (v. 21) – jasne ukazuje túto orientáciu. Danielova zbožnosť bije v rytme chrámu, a hoci chrám už neexistuje, opiera sa o očakávanie jeho obnovenia. Je to okamih konca pôstu (Ezd 9:5), chvíľa, keď sa pokorná prosba po dni spojenom s pokáním približuje k dejinám. Práve tento prechod od ľudského výkriku k zásahu zhora tvorí záver modlitby. Obrat, ktorým sa začína naliehavé volanie o vypočutie, je vyjadrený slovami „a tak teraz“ (v. 17).

Od tejto chvíle sa Daniel – rovnako ako na začiatku modlitby (v. 3–4) – opäť prihovára v prvej osobe. Prechod od ľudského volania k vypočutiu však nie je výsledkom účinnosti náboženského úsilia zdola. Aby modlitba vstúpila do dejín, musí nevyhnutne prejsť cez milosť. Tento princíp je naznačený striedaním ľudského „my“ a oslovenia „ty“, ktoré sa tiahne celým textom a vrcholí v jeho závere. Vypočutie nemožno získať bez správneho vzťahu. Vyjadrujú to slová:

„pri všetkej tvojej spravodlivosti“, „pre tvoje mnohé zľutovanie“, „pre Pána“, „pre samého seba“ Dan 9:16–19

Modlitba sa ešte neskončila a už je vypočutá. Daniel ešte hovorí, keď k nemu prichádza posol (v. 20–21). Hodnota modlitby nespočíva v jej forme. Slová, nech sú akokoľvek krásne, nemajú magickú moc, ktorá by prinútila konať. Iniciatíva vychádza zhora a rozhodnutie patrí výlučne tam. Všetko závisí od neho. Preto Daniel v závere ešte nalieha, aby zásah nebol odkladaný. Celá modlitba smeruje k tejto poslednej prosbe.

Každú úprimnú modlitbu sprevádza táto naliehavosť: „neodkladaj!“ (v. 19). Modlitba nesmeruje len k spoločenstvu, ale k riešeniu. Je to túžba, aby bola neznesiteľná situácia na zemi čím skôr vyriešená.

Na konci tohto obdobia prichádza anjel Gabriel a prináša odpoveď na Danielovu prosbu.

„Keď si sa začal modliť, zaznelo slovo a ja som prišiel, aby som ti ho oznámil, lebo si obľúbený a vzácny. Daj si pozor na slovo a pochop videnie“

Anjel Gabriel tým hovorí: Daniel, si vzácny a milovaný. Práve preto tvoje modlitby nezostávajú bez odpovede. Tu sa dotýkame základného princípu modlitby, ktorý platí univerzálne, nielen pre Daniela. Záverečné slová verša smerujú k jadru: „Daj si pozor na slovo a pochop videnie.“ Ide o videnie z 8. kapitoly knihy Daniel, konkrétne o 2300 večerov a rán, ktorému dovtedy nerozumel. Gabriel preto začína s jeho výkladom.

Odpoveď na Danielovu modlitbu a jeho otázky o význame videnia o 2300 večeroch a ránach je v skutočnosti zvestovaním Mesiáša:

„A vedz a rozumej, že odkedy vyjde slovo navrátiť Izraela a vystaviť Jeruzalem, až po pomazaného vojvodu, bude sedem týždňov a šesťdesiatdva týždňov…“ Dan 9:25

Mesiáš v biblickej tradícii má osobitné postavenie vzhľadom na svoje pozemské poslanie zachrániť ľud. Hebrejské slovo mašiah je pasívnym tvarom slovesa mašah, ktoré znamená pomazať. Mesiáš je teda ten, kto bol pomazaný. Tento obrad zahŕňal vylievanie oleja na hlavu ako symbol odovzdania moci a ducha, ale aj ako vyjadrenie dôvery v naplnenie poslania. Kňaz, prorok, vodca i kráľ mohli byť pomazaní, a tak sa stať mesiášmi.

Dejiny Izraela hovoria o viacerých mesiášoch. Pomazaným je nazývaný kňaz Áron (2 Moj 28:41; 3 Moj 16:32), prorok Izaiáš (Iz 61:1), kráľ Saul (2 Sam 1:14), Dávid (1 Sam 16:6,13) a dokonca aj cudzinec Cýrus. Nádej Izraela sa tak udržiava postupným očakávaním spásy od mesiáša k mesiášovi. Proroctvo o sedemdesiatich týždňoch, ktoré odpovedá na modlitbu vychádzajúcu z proroctva o sedemdesiatich rokoch, však hovorí o inom, výnimočnom Mesiášovi, o Mesiášovi mesiášov, nositeľovi dokonalej spásy.

Po preštudovaní Jeremiášovho proroctva o sedemdesiatich rokoch Daniel očakáva predovšetkým pozemského mesiáša – Cýra, ktorý má v dejinách vyslobodiť Izrael. Proroctvo o sedemdesiatich týždňoch však otvára širší, univerzálny a absolútny výhľad. Mesiáš, o ktorom sa tu hovorí, je jedinečný, dokonalý a zahŕňa v sebe všetkých mesiášov. Ide o nebeského Mesiáša, v ktorom sú spása a oslobodenie rozšírené na všetkých ľudí.

„Sedemdesiat týždňov je vymerané vzhľadom na tvoj ľud a na mesto tvojej svätosti, uzavrieť prestúpenie a zapečatiť hriech, pokryť neprávosť a priviesť spravodlivosť vekov, zapečatiť videnie i proroctvo proroka a pomazať svätyňu svätých“ Daniel 9:24

Šesť slovies v tomto texte možno rozdeliť na dve skupiny. Prvé tri sa vzťahujú na problém, za ktorý sa Daniel modlil. Ďalšie tri hovoria o naplnení zámeru, ktorý presahuje samotné dejiny Izraela.

1. „Uzavrieť prestúpenie“ znamená skoncovať s presadzovaním seba a s hriechom vo všetkých jeho podobách.
2. „Zapečatiť hriech“ vyjadruje definitívne ukončenie zla a odstránenie neprávosti.
3. „Pokryť neprávosť“ označuje zmierenie viny a v starozákonnom kontexte sa používa pre pokánie.

Ďalšie tri slovesá sa týkajú naplnenia zámeru v širšom, dejinnom a kozmickom zmysle.

4. „Priviesť spravodlivosť vekov“ súvisí s ukončením hriechu a s uplatnením spravodlivosti.
5. „Zapečatiť videnie i proroctvo“ znamená potvrdiť pravosť všetkého, čo bolo zjavené a predpovedané.
6. „Pomazať svätyňu svätých“ vyjadruje dokonanie zámeru v dejinách a naplnenie spásy.

Proroctvo o sedemdesiatich týždňoch je vložené do širšej prorockej línie 2300 večerov a rán. Daniela znepokojovalo toto obdobie, no jeho význam mu nebol vysvetlený. Aby porozumel, skúma Jeremiášovo proroctvo o sedemdesiatich rokoch. Sloveso „porozumieť“ sa po dlhom mlčaní znovu objavuje práve v súvislosti s proroctvom o sedemdesiatich týždňoch.

Hlavná myšlienková línia ukazuje, že sedemdesiat týždňov poskytuje kľúč k pochopeniu dovtedy nevyloženého videnia o 2300 večeroch a ránach. To naznačuje už samotný úvod proroctva. Ten istý nebeský posol Gabriel, ktorý priniesol videnie v 8. kapitole, je znovu vyslaný, aby dal porozumieť videniu (v. 23).

Výraz „videnie“ sa tu vzťahuje priamo na videnie o 2300 večeroch a ránach. Ide o ten istý slovný tvar, aký nachádzame v Danielovi 8:16. Proroctvo o sedemdesiatich týždňoch, ktoré ohlasuje príchod Mesiáša, je teda neoddeliteľne spojené s porozumením tohto dlhšieho časového obdobia.

Príchod Mesiáša nie je tajomnou udalosťou vyňatou z dejín. Toto proroctvo kladie dôraz na porozumenie, a preto vyžaduje aj úsilie rozumu. Dôkazy sú ukryté v číslach a časových údajoch. Dejinná pravda o Mesiášovi je vyjadrená presným časovým rámcom, ktorý dáva proroctvu jeho jedinečnú váhu. Poznať ich význam a overiť ich hodnovernosť bude vyžadovať určitú mieru osobného úsilia. To je nevyhnutné pre nadobudnutie vlastného presvedčenia.

Na odhalenie tohto časového obdobia v dejinách potrebujeme tri základné údaje: jeho východisko, trvanie a cieľový bod. Až potom budeme schopní skutočne porozumieť jeho vzťahu k 2300 večerom a ránam a pochopiť, prečo bolo toto číslo dané.

Text má striedavú štruktúru, založenú na dvoch hlavných témach – Mesiáš a Jeruzalem. Ku každej časti je priradené kľúčové slovo. Vždy, keď text hovorí o Mesiášovi (A1, A2, A3), spája sa so slovom „týždne“ (šabuím). Keď sa text vzťahuje na Jeruzalem (B1, B2, B3), spája sa s pojmami záhuby a spustošenia (chárac).

• A1 – Mesiášov príchod (v. 25a) Od vyjdenia slova na obnovenie a vybudovanie Jeruzalema až po Pomazaného Kniežaťa sedem týždňov a šesťdesiatdva týždňov.
• B1 – Obnova mesta (v. 25b) Ulice a priekopy budú znovu vystavané v časoch úzkosti.
• A2 – Mesiášova smrť (v. 26a) Po šesťdesiatich dvoch týždňoch bude Pomazaný zabitý a nebude mu pomoci.
• B2 – Spustošenie Jeruzalema (v. 26b) Mesto a svätyňu zničí násilník a až do konca je rozhodnuté o spustošení.
• A3 – Mesiášova zmluva (v. 27a) V poslednom týždni uzavrie zmluvu s mnohými a uprostred týždňa ukončí obeť a dar.
• B3 – Konečný súd nad pustošiteľom (v. 27b) Až kým sa stanovená záhuba nevyleje na pustošiteľa.

Príchod Mesiáša je priamo spojený so slovom o obnove Jeruzalema. Toto slovo zároveň predstavuje odpoveď na Danielovu modlitbu. V hebrejčine je pre obe tieto skutočnosti použité to isté slovo – dabar. Slovo zdola, ktoré oznamuje obnovu mesta, je naplnením slova zhora, ktoré ho inšpiruje. Práve toto slovo tvorí východiskový bod prorockého obdobia sedemdesiatich týždňov.

„Od vyjdenia slova na obnovenie a vybudovanie Jeruzalema až po Mesiáša Kniežaťa, sedem týždňov a šesťdesiatdva týždňov“ Dan 9:25

Kniha Ezdráš ukazuje, že obnova Jeruzalema prebiehala na základe troch dekrétov, vydaných Cýrom, Dáriom a Artaxerxom (Ezd 6,14). Prvý dekrét z roku 538 pred Kr., vydaný Cýrom, umožnil návrat prvých zajatcov. Do vlasti sa vrátilo približne 50 000 Židov, pričom dôraz bol kladený najmä na obnovu chrámu. Ezdrášova správa zdôrazňuje aj návrat 5 400 chrámových nádob. Druhý dekrét, vydaný v roku 519 pred Kr. Dáriom I. Hystaspom, iba potvrdil Cýrovo nariadenie.

Tretí dekrét vydal Artaxerxes I. Dlhoruký a práve tento dekrét zodpovedá prorockému opisu. Ide o posledný a rozhodujúci dekrét. Kniha Ezdráš používa pojem „dekrét“ v jednotnom čísle, aby zdôraznila jednotu týchto troch rozhodnutí. Tento dekrét sa týka nielen chrámu, ale aj správnych a politických štruktúr Jeruzalema (Ezd 7,25). Navyše je jediný, pri ktorom text výslovne hovorí o zásahu zhora:

„Požehnaný Hospodin, Boh našich otcov, ktorý vnukol kráľovi toto do srdca, aby zvelebil dom Hospodinov v Jeruzaleme; ja som nadobudol silu, pretože ruka Božia bola nado mnou“ Ezd 7:27–28

Nie je bez významu, že práve v súvislosti s týmto dekrétom text prechádza z aramejčiny – jazyka exilu – do hebrejčiny, jazyka Božieho ľudu. Táto jazyková zmena pri opise Artaxerxovho dekrétu naznačuje, že obnova národa sa začína práve tu. Podľa knihy Ezdráš bol tento dekrét vydaný v piatom mesiaci siedmeho roku Artaxerxovho kraľovania (Ezd 7,8), teda na jeseň roku 457 pred Kr.. To je východiskový bod prorockého obdobia.

Týždne rokov. Tieto týždne, pretože sa nachádzajú v prorockej časti, sa majú vykladať ako týždne rokov, nie ako dni. Potvrdzuje to samotný text proroka Daniela. Pasáž z knihy Daniel 9 už od začiatku jemne naznačuje smer výkladu: tieto prorocké týždne sú týždne rokov. Okrem knihy Daniel sa princíp „deň – rok“ objavuje v celej Biblii. V rozprávaní sa slovo „dni“ môže používať v zmysle rokov, a to aj z dôvodu, že viaceré preklady toto slovo priamo tlmočia ako roky (pozri 2 Moj 13:10; porovnaj Sud 11:40; 1 Sam 2:19).

V poetických textoch sa často objavujú paralelizmy, ktoré stotožňujú „dni“ s „rokmi“.

„Či sú tvoje dni ako dni smrteľníka? Či sú tvoje roky ako dni muža?“ Jób 10:5

„Myslím na dni od dávna, na roky minulých vekov“ Ž 77:6

„…vyhlásiť rok milosti Hospodinovej a deň pomsty nášho Boha“ Iz 61:2

Rovnaké pravidlo nachádzame aj v lévitskom zákonodarstve. Šesť rokov izraelský roľník obrábal pôdu, no v siedmom roku ju mal ponechať ladom. Plody boli určené každému – cudzincovi, otrokovi, chudobnému aj bohatému. Tento siedmy rok odpočinku zeme sa nazýval sobota, rovnako ako siedmy deň týždňa (3 Moj 25:1–7). Išlo o „sobotu rokov“, nie o „sobotu dní“. Rovnaký jazyk sa používa aj pri ustanovení jubilejného roku.

„Napočítaš si sedem sobôt rokov, sedemkrát sedem rokov“ 3 Moj 25:8

Táto zásada sa uplatňuje aj v proroctvách zameraných na budúcnosť. Štyridsať dní, ktoré strávili vyzvedači v kanánskej krajine, zodpovedá štyridsiatim rokom putovania po púšti.

„Podľa počtu dní, v ktorých ste skúmali zem, štyridsať dní, počítajúc každý deň za rok, ponesiete svoje neprávosti štyridsať rokov“ 4 Moj 14:34

Danielove týždne sa chápu ako týždne rokov už v najstarších židovských výkladoch a rovnako aj v kresťanskej exegéze. Princíp „deň – rok“ patrí medzi najstaršie a zároveň najpevnejšie výkladové princípy pri vysvetľovaní tejto prorockej časti knihy Daniel. Tieto týždne rokov smerujú k príchodu Mesiáša, ako to naznačuje aj doslovný preklad.

„Až po Mesiáša Knieža sedem týždňov a šesťdesiatdva týždňov… potom po tých šesťdesiatdvoch týždňoch bude ubitý Mesiáš a nikto nebude za neho“ Dan 9:25–26

Príchod Mesiáša je predpovedaný na záver šesťdesiatich dvoch týždňov. 2300 prorockých dní nás vedie do času konca, zatiaľ čo 2300 doslovných dní by nás tam nepriviedlo. Prorocké týždne v Danielovi 9 tvoria nedeliteľný celok. Šesťdesiatdva týždňov sa má čítať spolu so siedmimi týždňami, nie oddelene. Na základe východiskového bodu proroctva (457 pred Kr.) a trvania obdobia (sedemdesiat týždňov rokov, teda 490 rokov) možno určiť cieľový bod a identifikovať udalosť na konci proroctva.

Príchod Mesiáša má nastať po šesťdesiatich deviatich týždňoch (7 + 62), teda po 483 rokoch (69 × 7), počítaných od roku 457 pred Kr.. Sedemdesiaty týždeň sa začína rokom 27 nášho letopočtu. Práve rok 27 je v dejinách Izraela aj sveta spojený so zjavením toho, ktorý je nazývaný Christos – grécky preklad slova Mesiáš. Je to rok, keď bol Ježiš pokrstený a pomazaný Svätým Duchom (Luk 3:21–22).

Táto udalosť je v Lukášovom evanjeliu datovaná do pätnásteho roku panovania cisára Tibéria (Luk 3:1). Práve v tomto období Ježiš začína svoje mesiášske poslanie čítaním knihy proroka Izaiáša, kde ohlasuje príchod Mesiáša jazykom jubilejného roku.

„Duch Pánov je nado mnou, lebo ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium a uzdravovať skrúšených srdcom. Poslal ma oznámiť zajatým prepustenie, slepým vrátiť zrak, utláčaných prepustiť a vyhlásiť milostivý rok Pánov“ Lukáš 4:18–19

Týmto odvolaním na princíp jubilejného roku sa Ježiš priamo umiestňuje do centra proroctva o sedemdesiatich týždňoch. Toto proroctvo opisuje príchod Mesiáša jazykom, ktorý je typický práve pre jubilejný rok. Ježiš prichádza ako naplnenie proroctva.

„Dnes sa naplnilo toto Písmo vo vašich ušiach“ Lukáš 4:21

Toto proroctvo dokonca predpovedá Mesiášovu smrť: „Po šesťdesiatich dvoch týždňoch bude Mesiáš vyťatý… uprostred týždňa zastaví obete a dary“ (Dan 9:26–27, doslovný preklad). Mesiášovu násilnú smrť naznačuje sloveso „vyťatý“, ktoré sa v zákonnej terminológii Písma používa pre odsúdenca na smrť. Okrem toho je Mesiášova smrť opísaná pomocou lévitského jazyka obetí.

Sloveso „vyťatý“ patrí do zmluvnej terminológie a používa sa aj v súvislosti s obeťami. Inými slovami, Daniel ohlasuje Mesiášovu smrť výrazmi, ktoré pripomínajú zmluvu a lévitský obradný systém, sprevádzaný smrťou baránka. Naznačuje to už samotný úvod proroctva o sedemdesiatich týždňoch, ktoré smeruje k skoncovaniu s hriechom (Dan 9:24). Mesiáš je stotožnený s obeťou zmluvy.

Ako Baránok Boží potvrdzuje svojou smrťou zmluvu a prináša istotu odpustenia zhora. Je to jazyk, ktorému Izraelci, zvyknutí na každodenné obete, dobre rozumeli. Aj prorok Izaiáš používa rovnaký jazyk pri opise trpiaceho služobníka, ktorý má zomrieť ako baránok a priniesť odpustenie hriechov a spásu.

„Hospodin uvalil na neho neprávosť všetkých nás. Mučili ho, a on ponižujúc sa znášal dobrovoľne a neotvoril svojich úst, vedený bol ako baránok na zabitie a zanemel ako ovca pred tými, ktorí ju strihajú“ Izaiáš 53:6–7

Preto neprekvapuje, že Židia v čase Ježišovho pôsobenia spoznali v Mesiášovi Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta (Ján 1:29), a v každodenných obetiach chrámu rozpoznali predobraz Mesiáša Spasiteľa. Z toho prirodzene vyplýva aj zrušenie obetí. Keď Mesiáš zomiera, obete, ktoré boli predobrazom jeho smrti, strácajú zmysel (Žid 10:9). Toto poučenie vyplýva už z Danielovho proroctva: Mesiáš, ktorý zomiera, zastaví „bitnú obeť a obetný dar obilný“ (Dan 9:27).

Táto smrť má presné časové zaradenie. Daniel ju umiestňuje do stredu sedemdesiateho týždňa. Polovica týždňa, teda tri a pol roka po roku 27 po Kr., smeruje k roku 31, ktorý sa tradične považuje za rok ukrižovania Ježiša Krista. Význam príchodu a smrti Ježiša Nazaretského tak presne zodpovedá údajom proroctva. To posilňuje dôveru v prorocké slovo, ktoré sa naplnilo, aj v osobu Ježiša Nazaretského predpovedaného v Písme. Dôkazy hovoria v prospech kresťanskej pravdy, čo presvedčilo mnohých Židov.

Židom bolo z proroctva 2300 večerov a rán vyčlenených 490 rokov. „Sedemdesiat týždňov je určených pre tvoj ľud a pre tvoje sväté mesto“ (Dan 9:24). Na konci 70 rokov mal Danielov ľud vyjsť zo zajatia. Od vydania výnosu o obnovení a postavení jeruzalemských múrov dostal Izrael 490 rokov milosrdenstva. Z nich 483 rokov uplynulo. Ostávalo ešte 7 rokov, aby Židia skoncovali so vzburou. Daniel 9:26 hovorí:

„Po šesťdesiatich dvoch týždňoch bude Mesiáš zabitý, nebude mať nič. Mesto i svätyňu zničí ľud kniežaťa, ktoré príde; jeho koniec príde s pohromou a až do konca vojny je rozhodnuté o spustošení“ Daniel 9:26

Niekedy po roku 27 po Kr. mal byť Mesiáš zabitý. Ako hovorí prorok Izaiáš, nebol zabitý pre seba, ale pre prestúpenia ľudu. Otázka teda neznie či, ale kedy.

„A uzavrie zmluvu s mnohými v poslednom týždni a uprostred týždňa ukončí obeť a dar“ Daniel 9:27

Posledných sedem rokov – jeden prorocký týždeň – sa viaže na službu Mesiáša a na ukončenie zmluvy, ktorú Izrael opakovane porušoval. Kristus bol pokrstený presne v roku, ktorý toto proroctvo predpovedalo. Keď bol Ježiš pokrstený, rozpoznal, že jeho krst je naplnením Danielovho proroctva. Táto udalosť je zaznamenaná v Evanjeliu podľa Marka.

„V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. A hneď, keď vychádzal z vody, videl nebesá roztvorené a Ducha, ktorý zostupoval na Neho ako holubica; a z neba zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn, v Tebe sa mi zaľúbilo… Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie; pokánie čiňte a verte v evanjelium“ Mar 1:9–11, 15

Ježiš po svojom krste vyhlásil, že sa naplnil čas. O akom čase hovoril? Apoštol Pavol to vysvetľuje slovami:

„Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna“ Gal 4:4

Proroctvo z knihy Daniel sa opiera o presný časový rámec, ktorý ukazuje čas milosti pre Židov a Mesiášovu službu. 483 rokov skúšobnej doby milosti sa naplnilo a Boh poslal Syna. Ježiš Kristus bol pokrstený a pomazaný, pričom jeho autorita bola potvrdená hlasom z neba. Tým sa Danielovo proroctvo začalo napĺňať. Mesiáš bol ukrižovaný v polovici posledného prorockého týždňa, čím sa splnilo proroctvo o ukončení obetí.

Po uplynutí 483 rokov z celkových 490 zostávalo ešte tri a pol roka pre ďalšie prorocké naplnenie. V roku 34 po Kr., poslednom roku prorockého obdobia, Sanhedrin formálne odmietol Mesiáša, čo vyústilo do ukameňovania Štefana. Od tohto bodu sa evanjelium začalo zreteľne zvestovať pohanom. Tieto posledné tri a pol roka boli obdobím mimoriadnej Božej trpezlivosti, keď sa prostredníctvom učeníkov ešte naposledy oslovovala židovská myseľ pravdou o Kristovi.

Štyristodeväťdesiat prorockých rokov, ktoré presne označujú krst, ukrižovanie a odmietnutie evanjelia Židmi, patria k najpozoruhodnejším časovým proroctvám Biblie. Týchto 490 rokov bolo odrezaných z väčšieho prorockého obdobia 2300 rokov, čo nás privádza k roku 1844 po Kr., zásadnému bodu dejín spásy.

Kristus bol pokrstený v roku 27 po Kr., ukrižovaný v roku 31 a od roku 34 sa evanjelium začalo zreteľne zvestovať pohanom. V roku 1844 sa začalo jeho osobitné dielo očistenia svätyne, čo tvorí kľúčový bod biblickej eschatológie. Žijeme v jedinečnom období dejín, ktoré Biblia označuje ako hodinu súdu (Zj 14:7). Ide o čas konečného rozlišovania a duchovnej obnovy. V knihe Zjavenie Ježiš vyhlasuje:

„Hľa, prídem skoro a moja odplata so mnou, aby som odplatil každému podľa jeho skutkov“ Zj 22:12

Keďže Kristus prichádza s odplatou, musí byť vopred zrejmé, komu patrí. Po stáročia trvá zápas medzi dobrom a zlom. Satan používa politickú moc, pohanské kráľovstvá aj náboženský útlak, aby ničil Boží ľud. Skutočným bojiskom je však ľudská myseľ. Každý človek stojí pred rozhodnutím večnosti. Položí človek svoju myseľ pod vládu Krista, alebo sa stane stredom jeho života seba samého?

Ak by boli do neba vzatí ľudia so zárodkami vzbury, konflikt medzi Kristom a satanom by pokračoval. Súd, ktorý prebieha od roku 1844, ukazuje celému vesmíru, kto je Bohu verný a kto sa plne odovzdal Ježišovi Kristovi. Žijeme v hodine súdu. Jeho cieľom je oddeliť dobro od zla, spravodlivosť od nespravodlivosti. Ide o kritický moment dejín aj osudu každého človeka, pretože po súde už neexistuje ďalšia príležitosť.

Obidve proroctvá sa nachádzajú v rovnakom časovom výhľade a treba ich vidieť vo vzájomnom vzťahu. Platí to aj pre ich zaradenie do dejín. Obe prorocké línie vychádzajú z tej istej udalosti, ktorou je Artaxerxov dekrét z roku 457 pred Kr. Zatiaľ čo línia sedemdesiatich týždňov sa zastavuje v rokoch 27, 31 a 34, línia o 2300 večeroch a ránach pokračuje ďalej až do polovice 19. storočia. Výraz „večer a ráno“, prevzatý zo správy o stvorení (1 Moj 1), označuje 24-hodinový deň.

Údaj o 2300 večeroch a ránach má prorocký charakter a podlieha pravidlu deň – rok. 2300 rokov, počítajúc od roku 457 pred Kr., nás privádza priamo do stredu 19. storočia, konkrétne do roku 1844.

V oblasti viery nie je nič citlivejšie než časové určenie. Náboženská pravda, pokiaľ zostáva len v abstraktnej či „duchovnej“ rovine, je pre mnohých prijateľná. Keď však vstúpi do skutočných dejín a má konkrétny dátum, stáva sa nepohodlnou.

Často pred ňou ustupujeme, pretože nám pripomína špekulácie a falošné mesiášske očakávania minulosti. Tieto zlyhania nás však nesmú odradiť od hľadania pravdy. Naopak, poučenie z dejín nás učí postupovať zodpovednejšie. Biblické proroctvo nás k tomu priamo vyzýva. Čísla, ktoré uvádza, overujú správnosť postupu a dátum, ktorý upresňuje dejinnú udalosť, je znamením, že Boh nežartuje.

Biblická pravda nemá filozofický, ale dejinný charakter. Práve preto nás oslovuje tak osobne a zároveň zaväzuje. Vzťah medzi oboma proroctvami, ktoré sa uberajú rovnakým smerom, nás vedie k tomu, aby sme 2300 večerov a rán vykladali podľa rovnakého dejinného a časového princípu ako sedemdesiat týždňov.

Ak veríme, že príchodom Mesiáša v rokoch 27 a 31 sa naplnilo proroctvo o sedemdesiatich týždňoch, musíme očakávať aj naplnenie proroctva o 2300 večeroch a ránach. Obe proroctvá majú rovnakú dejinnú povahu a vzťahujú sa aj k pochopeniu spásy. Ukazujú, že spása nekončí obeťou na kríži. Aby bola účinná, musí prejsť procesom kozmického odpustenia, ktorý zodpovedá 2300 večerom a ránam.

Tento model poznáme už zo starozmluvnej svätyňovej služby. Každodenná obeť nebola konečným riešením problému hriechu. Potrebný bol ešte Kippur – deň zmierenia, ktorý zavŕšil proces spásy. Prorok Daniel naznačuje, že obe udalosti sa vzájomne dopĺňajú, pretože sú symbolicky predznačené už v starozmluvnej svätyni. Spájajú sa aj v spoločnej téme veľkňaza.

Dan 9:24 a 2 Moj 29:36–37 sú jediné miesta v Písme, kde sa stretávajú tri kľúčové motívy: pokánie, pomazanie a svätyňa svätých. Práve tu vzniká most medzi oboma proroctvami.

Niet pochýb, že pri písaní textu z Dan 8:14 mal Daniel na mysli text z 2 Moj 29:42–44. Táto pasáž sa týka vysvätenia Árona za prvého kňaza v Izraeli a ustanovenia ustavičnej obete. Proroctvo z Daniela 9 tak spája zmierujúcu smrť Mesiáša s ustanovením veľkňazskej služby. Naopak, proroctvo o 2300 večeroch a ránach zahŕňa účasť najvyššieho kňaza prostredníctvom odkazu na deň zmierenia.

Čas konca, začínajúci v roku 1844, sa vzťahuje k udalosti z roku 31. Mnohí kresťania pri chápaní spasenia tento bod Božieho plánu prehliadli. Zastavili sa pri kríži. Kresťanstvo sa stalo predovšetkým náboženstvom kríža. Tento dôraz viedol buď k predstavám zásluh a obetí ako podmienky spasenia, alebo k jednostrannému chápaniu spásy skrze vieru, viazanej výlučne na kríž.

V oboch prístupoch sa spása prežíva výlučne v prítomnosti. Zabudlo sa však, že Písmo predstavuje spásu ako realitu zhora a ako nádej. Ide o Božie kráľovstvo s iným telom a iným príbytkom, kde nebude viac bolesť ani smrť. Preto je kríž neoddeliteľne spojený s kozmickým súdom, ktorý pripravuje cestu pre kráľovstvo zhora. Kríž bez súdu, ktorý by vyústil v kráľovstve, nemá zmysel. A súd bez kríža by nebol možný.

Na záchranu človeka zo skazeného sveta a zo zajatia jeho smrteľnosti bolo potrebné, aby Boh zostúpil až na samé dno a zaplatil cenu za ľudský hriech. Tento fakt poznajú všetci kresťania a pripomínajú si ho v Večeri Pánovej. Často nám však uniká, že tento čin Božej lásky mal presný cieľ – otvoriť cestu k vstupu do Božieho kráľovstva. Spasenie sa nezastavuje na kríži.

Dokonalá láska sa neusiluje len o gesto, ale o úplné spasenie. Preto smeruje k vymazaniu hriechu, k novému začiatku a k obnoveniu človeka. V podmienkach tohto sveta nie je možné dosiahnuť plnosť spásy. Preto musí prísť súd na konci dejín, ktorý ukončí vládu zla a smrti.

To platí aj pre zmysel dejín. Viera v Ježiša Krista a očakávanie jeho kráľovstva závisia od vnútorného stavu človeka. Čím je viera živšia, tým silnejšie je očakávanie. Viera dáva životu zmysel a otvára budúcnosť, ktorá je istá. To je dobrá správa. Napriek katastrofám a smrti môžeme s nádejou hľadieť dopredu. Očakávanie iného kráľovstva nevedie k pasivite – pohýna nás.

Každodennosť sa podriaďuje budúcemu kráľovstvu. Morálne rozhodnutie, vzbura proti zlu, boj proti nespravodlivosti a utrpeniu, ako aj opovrhnutie prítomným úspechom, to všetko je hlbokým prejavom tohto očakávania. Svedomie sa stáva citlivejším, neklameme a nekompromitujeme sa, keď očakávame toto iné kráľovstvo.

Prehlbuje sa citlivosť srdca a neostávame ľahostajní voči utrpeniu iných, pretože už nemyslíme len na vlastnú bezpečnosť. Podľa knihy Daniel od roku 1844 prebieha pred nebeským súdnym tribunálom vrcholná udalosť, ktorá nesie znaky starozákonného sviatku Jom Kippur. Rok 1844 zároveň označuje začiatok hnutia, ktoré sa objavuje na svetovej scéne a ohlasuje nádej a „súd a stvorenie“ podľa knihy Zjavenie (14:7). Ide o pozemský odraz nebeského Kippuru.

Pravda tak znovu prichádza prostredníctvom obyčajných veriacich ľudí. „Boh potrebuje ľudí,“ povedal Abraham Heschel. Dnes, viac než kedykoľvek predtým, je pre nás ťažké prijať túto nevyhnutnosť zjavenia. Ľudia totiž tak často zneužívali Božie meno, že mnohí už nechcú o ňom ani počuť. Veriaci sa boja svedčiť. A predsa sa tomu nemožno vyhnúť. Božie slovo v Biblii zostáva absolútnym slovom, aj keď ho vyslovujú krehké a nedokonalé pery. Tak ako v biblických časoch, aj dnes sa pravda veľkého Boha zjavuje prostredníctvom ľudí.

Toto je záverečné a možno najnáročnejšie poučenie proroctva. Núti nás zaujať jasné stanovisko a splniť si povinnosť voči dejinám, ktorá narúša naše pohodlie a vyvádza nás zo zdanlivo pokojnej a nezaväzujúcej anonymity. Vyzýva nás k obráteniu a oddeleniu. Strach z nepochopenia a očakávanie Mesiáša, ktorý ešte neprišiel, viedli Daniela k modlitbe. Odpoveďou na tieto dve prorokove úzkosti je proroctvo o Mesiášovi, ktorý zomiera.

V 7. kapitole knihy Daniel má Mesiáš kráľovský pôvod, je to „Syn človeka“, ktorému je zverené panstvo nad svetom. V 8. kapitole vystupuje ako Mesiáš – kňaz, ktorý vedie obrad Kippur pri súde v čase konca. V 9. kapitole je Mesiáš zmierujúcou obeťou. Mesiášova smrť otvára plán spasenia. Neskôr s hodnotou tejto obete prichádza súdiť na nebeský súdny dvor a tento súd vyhráva v prospech seba aj nás. A napokon je ohlasovaný príchod kráľovstva, do ktorého sú všetci pozvaní. Toto je evanjelium.

Uvedomujeme si, čo v svetle tohto proroctva znamená odovzdať svoj život Ježišovi Kristovi?

Výklad Daniela 9. kapitoly úzko nadväzuje na proroctvo o 2300 večeroch a ránach a potvrdzuje prorocký princíp deň = rok, preto prirodzene patrí do tematického celku Kniha Daniel – výklad, kde sa objasňuje časová os dejín spásy a Božie riadenie dejín; celé proroctvo zapadá do širšieho rámca prorockých kníh, ktoré odhaľujú konflikt medzi pravdou a lžou a smerujú k udalostiam času konca, rozpracovaným v tematike posledných udalostí dejín; hlbšie biblické ukotvenie princípu proroctiev poskytuje aj biblické štúdium, ktoré pomáha pochopiť význam pred-adventného súdu, očistenia svätyne a Božej vernosti naprieč dejinami.