III. (Daniel) 2.kapitola

„Lebo Pán Hospodin nečiní nič bez toho, že by nevyjavil svoj zámer svojím služobníkom prorokom“ Ámos 3:7

Boh vopred oznamuje svoje zásadné zásahy do histórie, do dejín svetových ríš a do udalostí, ktoré ovplyvňujú jeho ľud. V knihe Daniel, konkrétne v druhej kapitole, je odhalené veľké proroctvo týkajúce sa dejín našej zeme. Táto správa poukazuje na kľúčové udalosti, ktoré formovali smerovanie ľudstva. Podobná myšlienka zaznieva aj v texte Izaiáš 46:9–10, kde sa zdôrazňuje zvrchovanosť nad dejinami a schopnosť oznamovať budúce udalosti vopred.

Tento pohľad na proroctvo a históriu umožňuje lepšie pochopiť zmysel a smerovanie dejín.

„Spomínajte na pradávne minulé veci, že ja som Boh, a nieto iného, som Boh, a mne rovného nieto. Ja od počiatku zvestujem budúcnosť a od pradávna to, čo sa ešte nestalo. Ja vravím: Môj zámer sa splní, a uskutočním všetko, čo chcem“ Izaiáš 46:9–10

Babylončania uctievali trinásť bohov, medzi ktorými dominoval Bél, hlavný boh ich panteónu. Nébukadnecar, babylonský kráľ, dobyl Jeruzalem a odniesol nádoby z Božieho domu do chrámu svojho boha Bála v krajine Sineár.

V prvej kapitole knihy Daniel to môže pôsobiť, akoby izraelský Boh utrpel porážku. Text však ukazuje opak. Ide o výzvu namierenú proti falošným bohom. V knihe Izaiáš zaznieva dôraz na jedinečnú schopnosť predpovedať budúcnosť, ktorou sa odhaľuje nepravosť modiel. Zaznieva jasné vyhlásenie: „Nie je viac nijakého boha“. Žiadny falošný boh nemá moc zjavovať to, čo sa ešte nestalo. V druhej kapitole knihy Daniel sú preto predstavené základné ciele proroctva. Jedna z jeho výstižných definícií hovorí, že proroctvo sú dejiny napísané dopredu.

• Proroctvo je dôkazom existencie všemohúceho Boha, ktorý panuje nad dejinami. Čím hlbšie sa proroctvá študujú, tým viac rastie dôvera. Proroctvo ukazuje pôsobenie v dejinách a zjavuje už vopred, ako budú udalosti formované.
• Proroctvo potvrdzuje, že Biblia je spoľahlivé Božie slovo. Nie je len svedectvom viery, ale aj overiteľným záznamom. Žiadne ľudské dielo by nedokázalo s takou presnosťou predpovedať budúcnosť. Proroctvá uisťujú, že Písmo nie je výplodom fantázie, ale zjavením Božej vôle.
• Proroctvo spája minulosť s budúcnosťou. To, čo bolo predpovedané, sa v dejinách presne naplnilo, a preto je možné s dôverou hľadieť dopredu. Proroctvo buduje pevnú vieru a prináša pokoj tvárou v tvár budúcnosti.
• Proroctvo má praktický dosah na život. Odhaľuje budúce udalosti, aby bolo jasné, ako sa zachovať. Nie je dané len na informovanie, ale má sa zakoreniť v spôsobe života. V druhej kapitole knihy Daniel sú proroctvá, ktoré majú posilniť dôveru, potvrdiť vierohodnosť Písma a učiť, ako žiť v rozhodujúcich hodinách dejín.

Biblia, ak ju čítame a vykladáme správne, si nikdy neprotirečí. Napriek tomu sa miestami môže zdať, že narážame na nezrovnalosti. Napríklad v Daniel 2:1 čítame, že Nebúkadnecar mal sen v druhom roku svojej vlády: „V druhom roku svojho kraľovania mal Nebúkadnecar sny…“ Zároveň však Daniel, ktorý prišiel do Babylona na začiatku jeho vlády, dokončil trojročné štúdium práve v tom istom období.

Tento zdanlivý protiklad je možné jednoducho vysvetliť. V staroveku existovali dva rozdielne systémy počítania rokov kráľovskej vlády.

• Nástupný rok kráľa (alebo jeho časť) sa považoval za prvý rok vlády.
• Podľa druhého systému sa nástupný rok počítal ako nultý rok vlády a za prvý rok sa považoval až celý nasledujúci rok.

Tieto rozdiely v počítaní rokov vysvetľujú, že v texte nejde o rozpor, ale o odlišné kultúrne a administratívne systémy.

Uplynuli tri roky od príchodu jeruzalemských zajatcov do Babylona. Píše sa približne rok 603 pred Kristom, čím sa uzatvára predchádzajúca kapitola. Daniel a jeho priatelia úspešne dokončili štúdiá na babylonských školách a zložili kráľovskú skúšku. Stali sa plnoprávnymi členmi vrstvy Chaldejcov, intelektuálnej elity Babylona. Vtom však na kráľovskom dvore prepukne dramatická udalosť, ktorá otrasie celým kráľovstvom. Nebúkadnecarovi sa prisnil sen s takým dosahom, že hlboko rozrušil celý dvor.

V Babylone sa sny považovali za posolstvá od bohov. Existovali dokonca rozsiahle knihy snov. Babylonskí králi verili, že sny sú hlavným kanálom komunikácie medzi bohmi a ľuďmi. Niektorí z nich trávili noci v chrámoch v nádeji, že ich sny budú inšpirované božstvami. Text pripomína, že „jeho duch sa desil“ (v. 1). Nebúkadnecar bol hlboko rozrušený. Jeho srdce búšilo, pretože netúžil len po výklade sna, ale chcel vedieť aj čo sa mu vlastne snívalo.

„Môj duch je hnaný nepokojom zvedieť ho, ten sen“ Daniel 2:3

Nebúkadnecar si uvedomuje, že sa mu niečo snívalo. Tuší, že išlo o dôležitý sen, no jeho obsah si nepamätá. Tento paradox je zarážajúci – ak sen zabudol, ako môže vedieť, že bol významný? A prečo je tak rozhodnutý ho znovu poznať? Dôvod jeho nepokoja spočíva v tom, že sa mu sen prisnil opakovane. Text používa slovo „sny“ v množnom čísle (v. 1), čo naznačuje viacnásobné zopakovanie.

Opakujúci sa sen bol v tomto prostredí považovaný za znak nadprirodzeného pôvodu. Aj keď kráľ zabudol jeho obsah, samotné opakovanie ho varovalo. Pre Babylončanov bola neschopnosť rozpamätať sa na sen znakom, že pochádza od bohov. Tým získala celá udalosť ešte väčšiu váhu.

„Hovorí sa, že ak si človek nespomína na sen, ktorý mal, znamená to, že jeho boh sa naňho hnevá“

Tento aspekt zjavenia zdôrazňujú Chaldejci dvakrát. Najprv vyhlásením:

„Niet človeka na zemi, ktorý by mohol povedať vec kráľovu“ Daniel 2:10

a následne uznaním, že sen nemôže poznať nikto „okrem bohov, ktorí však nemajú svojho obydlia s telom“ (v. 11). To znamená, že jedine zjavenie zhora umožňuje poznať tento sen. Túto pravdu kráľovi pripomína Daniel:

„Tajomstvo, ktoré žiada kráľ zvedieť, nemôžu oznámiť kráľovi mudrci ani hvezdári ani učenci ani veštci. Avšak je Boh na nebesiach, ktorý zjavuje tajomstvá“ Daniel 2:27–28

Zabudnutie kráľa malo slúžiť ako dôkaz pre samotného kráľa aj pre ostatných, že jeho sen bol skutočným zjavením zhora, a nie iba subjektívnym prízrakom. Tento moment, keď kráľ zabudol sen, predstavuje meradlo nestrannosti, ktoré funguje ako test kvality. Práve takýmto spôsobom mohol kráľ objektívne posúdiť kandidátov na vysvetlenie sna.

„Preto teda mi povedzte sen a zviem, že mi ho oznámite i jeho výklad“ Daniel 2:9

Nebúkadnecar sa neuspokojí s čiastkovým vysvetlením. Požaduje jediné správne vysvetlenie sna. V jeho postoji niet priestoru pre rozdielnosť názorov. Pravda obsiahnutá v zjavení vylučuje pluralitu – nemôže byť hocijaká, musí byť jediná pravda. V porovnaní so zjavením sú všetky ostatné pravdy len „lživá vec a zhubná“ (v. 9), prostriedok na „získanie času“ (v. 8). Nebúkadnecar si v záblesku poznania uvedomuje, že bol oklamaný.

Jeho úzkosť prerastá do smrtiaceho hnevu. Zločin a hnev sú často prejavmi úzkosti a strachu. Prehnaná povaha trestu odhaľuje jeho emocionálnu nestabilitu.

„…budete rozsekaní na kusy a vaše domy budú obrátené na hnojisko“ Daniel 2:5

Nebúkadnecar nežartuje a jeho hrozba nie je prázdna. Asýrčania boli v staroveku známi svojou krutosťou. Rozsekávanie tiel nepriateľov a ničenie domov patrilo v starovekej Mezopotámii k bežnej praxi. Kráľov hnev bude teda hrozný a neušetrí nikoho. Keďže Chaldejci sú podľa kráľa šarlatáni a klamári, rozkaz na popravu sa vzťahuje na všetkých – vrátane Daniela.

„…a hľadali aj Daniela i jeho priateľov, aby boli zabití“ Daniel 2:13

Na násilnícke prejavy kráľovho hnevu odpovedá Daniel „radou a rozumom“ (v. 14). Na úzkosť kráľa reaguje rozjímaním a modlitbou. Tieto dva spôsoby reakcie sú pre obe postavy príznačné a v celej knihe sledujeme ich ostré kontrasty. Daniel sa stiahne so svojimi priateľmi a prosí Boha nebies o zjavenie kráľovho tajomstva (v. 18). Ide o prvú modlitbu v knihe Daniel a nesie znaky skutočnej modlitby.

Nie je to mechanická modlitba diktovaná náboženským zvykom, ani rituálne automatická. Nie je teatrálna, nehľadá obdiv ľudí a nestojí na poverčivej viere v silu slov. Je to úpenlivá a pokorná prosba, pretože ide o život mnohých ľudí. Táto modlitba nemôže byť klamlivá. Je to skutočná komunikácia s Bohom nebies a očakávanie odpovede. Daniel sa nemodlí pre modlitbu samotnú, ale preto, aby odpoveď naozaj prišla.

Zle chápeme modlitbu, ak ju redukujeme na cvičenie v zbožnosti s čisto psychologickou hodnotou. Modlitba je predovšetkým stretnutie so skutočnou osobou, s osobou neviditeľnou, no reálnou. V tomto prípade ide o Boha, od ktorého sa očakáva odpoveď. A odpoveď skutočne prichádza.

„Vtedy bolo tajomstvo zjavené Danielovi vo videní v noci“ Daniel 2:19

Spôsob zjavenia je dôležitý. Židovský prorok nemá prístup k tajomstvu prostredníctvom zvláštnych techník, ani vďaka svojej výnimočnej múdrosti, ani pre zásluhy modlitby. Zjavenie prichádza ako dar zhora.

„A mne nebolo zjavené toto tajomstvo pre múdrosť, ktorá by asi bola vo mne väčšia od múdrosti všetkých živých…“ Daniel 2:30

Nakoniec si všimnime, že sa tu spomína aj modlitba jeho priateľov (v. 18). Daniel pochopil, že vypočutie modlitby nezávisí od hodnoty toho, kto sa modlí. Ide o proces smerom zhora nadol, nie naopak. Práve v tomto určení smeru je ukrytý zásadný rozdiel medzi Danielovou modlitbou a magickými praktikami Chaldejcov. Podľa Chaldejcov sa všetko odohráva dole, na úrovni techniky, odkiaľ pochádza ich naliehanie na poznanie sna.

Pre nich nie je možný prístup k bohom tam hore, pretože oni „nemajú svojho obydlia s telom“ (v. 11). Daniel naopak nepotrebuje počuť sen, aby ho mohol vysvetliť. Ak je pre Chaldejcov Boh nebies vzdialený a neprístupný, pre Daniela je Boh na nebesiach ten, „ktorý zjavuje tajomstvá“ (v. 28). Všimnime si, že výraz „Boh nebies“, ktorý je kľúčovým slovným spojením opakujúcim sa v celej knihe Daniel, sa obyčajne spája so slovom „tajomstvo“.

To, čo Chaldejci chápali v negatívnom zmysle ako tajomstvo určené „Bohu nebies“, Daniel chápe pozitívne ako tajomstvo, ktoré „Boh nebies“ zjavuje. Danielov Boh na rozdiel od boha Chaldejcov nezostáva uzavretý vo svojom kráľovstve, akoby bol nezávislý od sledu udalostí. „Boh nebies“ je ten, kto riadi dejiny a zjavuje tajomstvá, ten, kto zostupuje a komunikuje s človekom.

Daniel prosil, dostal a teraz ďakuje. Velebí „Boha nebies“, lebo jeho je múdrosť a sila (v. 20). Velebí ho aj preto, že zostúpil a dal, čo je jeho.

„…dal si mi múdrosť a silu, a teraz si mi tiež oznámil to, čo sme prosili od teba, lebo si nám oznámil vec kráľovu“ Daniel 2:23

Dôraz, ktorý cítiť z oboch spojení opakovaním slov a myšlienok, je zámerný a má ešte viac zvýrazniť Danielovu závislosť a zaviazanosť. Touto vďakou Daniel uznáva, že teraz pozná „kráľovo tajomstvo“, teda že modlitba nebola márna, ale zároveň vyznáva, že ide o dar milosrdného Boha, o milosť. Daniel nemá žiadnu zásluhu na tomto dare. Neurobil nič, čím by si ho zaslúžil. Táto priazeň mu navyše nie je daná s trvalou platnosťou.

Aj keď je vďaka zjaveniu sna zachránený od smrti, je to popri tom všetkom len vedľajší zisk, o ktorom sa ani nezmieňuje vo svojej ďakovnej modlitbe. V odpovedi, ktorú dostáva, ide o niečo viac než len o Daniela. Ide o osud ľudstva – o to, „čo sa stane v budúcich dňoch“ (v. 28), a ide aj o kráľovu spásu – „aby si zvedel myšlienky svojho srdca“ (v. 30). V tomto zmysle je Danielova modlitba skutočnou modlitbou, pretože nesleduje len osobný zisk, ale ponúka sa do služby Bohu, človekovi i dejinám.

Namiesto volania po prízemnom blahobyte je táto modlitba odpoveďou, aby sa stala jeho vôľa. Je to v prvom rade intenzívna túžba po ustanovení jeho kráľovstva. Za jeho modlitbou o zjavenie kráľovho tajomstva je hlboko ukrytá prosba o príchod Božieho kráľovstva. Odteraz sa Nebúkadnecarov prorocký sen, ktorý oznamuje príchod Božieho kráľovstva, musí chápať ako priama odpoveď na Danielove modlitby.

Ak chceme porozumieť proroctvu, musíme sa pri jeho výklade pridržiavať troch zásad:

1. Najprv si musíme proroctvo prečítať a starostlivo si všímať každý detail a každú podrobnosť.

2. Proroctvo si musíme dobre pamätať: Čo sme sa doteraz dozvedeli v proroctve Daniela? Dozvedeli sme sa, že Nebúkadnecar mal sen. Tento sen mu ukázal budúcnosť, mal ho previesť stáročiami až do novoveku. Zoznámili sme sa s obsahom sna. Kráľ videl veľkú sochu so zlatou hlavou, ktorá mala prsia a ramená zo striebra, brucho a bedrá z medi, nohy zo železa a prsty zo železa a hliny. Kameň, ktorý nepustila žiadna ruka, zničil sochu.

3. Snažme sa v Biblii nájsť biblický význam proroctva: Predpokladajme, že ste ešte nikdy neštudovali proroctvá. Niekto položí otázku: „Čo znamená zlatá hlava?“ A niekto iný by povedal: Znamená to toto. Iný by si myslel, že to znamená niečo iné. Každý by mal dôvod pre svoj výklad. Každý by mal svoje pre a proti. Kto môže povedať, že jeho výklad je správny a iný nesprávny, alebo naopak? Ak je výklad proroctva zverený človeku, stáva sa predmetom ľudských sporov.

Najprv je nutné proroctvo prečítať a potom hľadať v Biblii jeho význam. Hľadať, ako Biblia vykladá toto proroctvo, nie ako si ho vykladajú ľudia. Výklad proroctva nájdeme v Písme. Písmo vždy proroctvo objasní. Pátrajme po jeho naplnení v dejinách. Kde zapadá proroctvo Daniela do histórie?

Už prvé slová upozorňujú, že kráľov sen má prorockú povahu. Výraz „videl si“ (v. 31) sa vzťahuje na obrovskú sochu, ktorá pozostáva zo štyroch kovov zoradených v zostupnom poradí, od hlavy z čistého zlata až po nohy zo železa a hliny. Druhý výraz „hľadel si“ (v. 34) sa vzťahuje na zničenie sochy, ktoré spôsobí kameň odtrhnutý bez rúk, neskôr sa stávajúci veľkým vrchom na celej zemi. Sen však presahuje osobu Nebúkadnecara a babylonské kráľovstvo. Siaha za prítomnosť a zahŕňa budúcnosť až do samotného konca dejín.

Od tohto bodu je možné sledovať sen súbežne s dejinami a overovať jeho presnosť. Vysvetlenie sna sa bude rozvíjať krok za krokom spolu s plynutím dejín. V skutočnosti už samotné videnie bolo pre kráľa dostatočne výrečné. Na starovekom Strednom východe sa socha často používala ako obraz osudu sveta. Aj symbolika čísla štyri bola zrozumiteľná, keďže označovala pozemský rozmer (Dan 7:2; 11:4; Ez 37:9; Zj 7:1; 20:8).

V tomto štádiu nebolo ťažké rozpoznať, že sen predstavuje dve protikladné zriadenia. Pozemské zriadenie vyjadrené kovmi (v. 31–33) a kamenné zriadenie (v. 34–35). Otvorenou otázkou zostáva význam jednotlivých kovov a najmä kameňa, ktorému je pre jeho dôležitosť venovaný väčší priestor než všetkým kovom spolu. Danielov výklad sna tento význam potvrdzuje a ďalej rozvíja.

Nebúkadnecar pravdepodobne nepotreboval Danielov výklad, aby pochopil, že hlava zo zlata predstavuje jeho samotného. Naznačovali mu to zjavné znaky. Zostupné poradie kovov od hlavy k nohám a sled udalostí vedúcich k zničeniu sochy poukazujú na chronologický postup. Slovo „hlava“ znamená „začiatok“ alebo „prvý“ tak v hebrejčine, ako aj v aramejčine. Treba tiež pripomenúť, že zlato bolo najtypickejším kovom Babylona.

Grécky historik Herodotos opisuje mimoriadnu hojnosť zlata v chrámových a palácových stavbách. Múry, predmety a sochy žiarili týmto drahým kovom, symbolom lesku a slávy Babylona (Herodotos I,181.183; III,1–7). O tejto hojnosti píše aj prorok Jeremiáš, ktorý prirovnáva Babylon k zlatému poháru (Jer 51:7). Tento význam jasne formuluje Daniel:

„Ty si, kráľ, kráľ kráľov, ktorému Boh nebies dal kráľovstvo, moc, silu i slávu… ty si tá zlatá hlava“ Daniel 2:37–38

Titul a zodpovednosť, ktorá z neho vyplýva, vyjadrujú prvenstvo Babylona. Označenie „kráľ kráľov“ patrilo k babylonskej dvorskej terminológii a Nebúkadnecar je takto pomenovaný aj v Ezechielovi 26:7. Tento titul však v Danielovom výklade nadobúda hlbší význam, pretože prorocky označuje najvyššie kráľovstvo danej epochy a prirovnáva ho k hlave zo zlata. Nebúkadnecar je predstavený ako Adam – kráľ zeme, ktorý uvádza do pohybu dejiny.

Zároveň je však zdôraznená jeho zodpovednosť a závislosť od Boha. Moc, ktorú vykonáva, je zverená a nesie so sebou hranice. Opojenie mocou vždy prináša riziko zabudnutia na tieto hranice, ako to ukazuje aj príbeh Babylona (1 Moj 11:1–9). Proroctvo sa tak nevzťahuje len na osobu kráľa, ale na celé kráľovstvo ako zriadenie. Daniel preto hovorí:

„Po tebe povstane iné kráľovstvo“ Daniel 2:39

Slovo „kráľ“ sa tu používa aj ako synonymum „kráľovstva“ (Dan 2:44; 7:17). Hlava zo zlata tak predstavuje babylonské kráľovstvo, ktoré trvalo od začiatku Nebúkadnecarovej vlády v roku 605 pred Kr. až po jeho pád v roku 539 pred Kr..

Po Babylone nasleduje ďalšie kráľovstvo, menej slávne než predchádzajúce. Naznačuje to nižšia hodnota striebra v porovnaní so zlatom. Túto skutočnosť výslovne pomenúvajú Danielove slová:

„…iné kráľovstvo, nižšie ako je tvoje“ Daniel 2:39

Ide o kráľovstvo Médov a Peržanov, ktoré nesie tento názov pre svoj dvojitý pôvod – médsky aj perzský. Nemôže ísť o čisto perzské kráľovstvo, pretože Perzská ríša bola istý čas súčasníkom Babylona a nemohla ho teda historicky nasledovať.

Cýrus bol po svojej matke vnukom médskeho kráľa Astyaga, ktorého porazil, zosadil z trónu a urobil z neho vazala. Kráľovná Masagétov Tomiris ho podľa Herodota (I, 206) oslovovala titulom „kráľ Médov“. Po tom, ako Cýrus prevzal moc nad médskym aj perzským kráľovstvom, je zrejmé, prečo sa táto ríša označovala ako kráľovstvo Médov a Peržanov. Daniel tento výraz používa opakovane pre ríšu, ktorá nasledovala po Babylone.

Z hľadiska kultúry a civilizácie stálo médsko-perzské kráľovstvo nižšie než Babylon. Perzskí a médski dobyvatelia si však osvojili babylonskú kultúru, ktorá bola rozvinutejšia a komplexnejšia. Poznámka o striebre poukazuje na významnú črtu tejto ríše. Peržania používali striebro ako základnú menovú jednotku. Podľa Herodota (III, 89–95) mali dane dvadsiatich satrapov byť platené v striebre, pričom iba indický satrapa – najbohatší zo všetkých – odvádzal poplatky v zlate.

Aj v tomto prípade však bola výsledná hodnota prepočítavaná na striebro, čo ukazuje, že tento kov slúžil ako hodnotový štandard. V širšom zmysle – podobne ako aj dnes – striebro vyjadruje predstavu bohatstva. Podľa Daniela toto bohatstvo zabezpečovalo aj politickú moc posledných perzských panovníkov (Dan 11:2). Poklady, ktoré nahromadili Dárius, Xerxes a Artaxerxes, z nich urobili najbohatších vládcov svojej doby. Herodotos spomína Dária ako panovníka, „ktorý mal zisk zo všetkého“ (Herodotos III, 89).

Nadvláda médsko-perzskej ríše trvala od roku 539 pred Kr. až po porážku posledného kráľa Dária III. pri Arbeles macedónskym vojskom v roku 331 pred Kr..

Nasledujúce kráľovstvo v proroctve symbolizuje meď, ktorá predstavuje grécku víťaznú mocnosť. Používanie medi patrilo medzi typické znaky Grékov. Prorok Ezechiel spomína meď ako hlavný predmet výmenného obchodu u Grékov (Ez 27:13). Tento kov však využívali najmä grécki vojaci. Brnenie, prilba, štít aj vojenská sekera boli z medi. Okrem myšlienky úpadku v porovnaní so zlatom a striebrom tu meď vyjadruje aj myšlienku víťazstva, pretože je spätá s nástupom dobyvateľských vojsk.

Medená výzbroj, známa medzi Grékmi už od čias Homéra, kontrastovala s jednoduchým plátenným chitónom, ktorý nosili médski a perzskí bojovníci (Herodotos VII, 61–62). Preto nie je prekvapujúce, že sa meď spája s víťazstvom. To je hlavný znak kráľovstva, „ktoré bude panovať na celej zemi“ (Dan 2:39). Dejiny toto proroctvo potvrdzujú, keď grécke vojenské sily dosiahli vrchol svojich dobyvateľských výbojov.

Grécka nadvláda sa uskutočnila prostredníctvom armády Alexandra Veľkého, ktorý v priebehu približne desiatich rokov vytvoril najrozsiahlejšiu ríšu svojej doby. Alexander Veľký sa stal nielen nástupcom médsko-perzských kráľov, ale aj „perzským kráľom“, čím sa symbolicky i reálne ujal vlády nad obrovskými územiami. Jeho úspech však nespočíval iba vo vojenskej sile. Mal zásadný vplyv na kultúru a civilizáciu, pretože pochopil, že trvalú vládu nemožno udržať bez dôvery miestnych obyvateľov.

Preto nariadil svojim vojakom, aby sa integrovali medzi pôvodné obyvateľstvo a ženili sa s ženami z dobytých krajín. Alexander sám šiel príkladom, keď si vzal perzskú princeznú. Týmto krokom sa začalo šírenie gréckeho jazyka a kultúry po celom známom svete. Helénizmus sa stal základom kultúrneho vývoja na celé stáročia a jeho stopy sú zreteľné až dodnes. Grécka nadvláda trvala od roku 331 pred Kr., keď Alexander porazil Peržanov, až do roku 168 pred Kr., keď Macedónia prešla pod rímsku kontrolu

. Tento vývoj ukazuje, ako sa grécke dedičstvo stalo neoddeliteľnou súčasťou svetových dejín a zásadne ovplyvnilo vývoj západnej civilizácie.

Po medenej dobe predpovedá prorocký sen o soche prechod k dobe železnej. Zatiaľ čo Gréci používali meď, Rimania používali železo, čo zásadne ovplyvnilo vývoj starovekých armád a ich výzbroje. Starorímski básnici svedčia o tejto zmene, keď opisujú armády najmä pre ich medenú výzbroj:

„Ich okrúhle štíty vykladané meďou žiarili tak, ako žiaril aj ich medený meč“

Aj Lukrécius porovnáva minulosť a dobu, v ktorej žil, kontrastom medzi meďou a železom:

„Bronz sa používal skôr ako železo… Prúdy bojovníkov, ktoré vstúpili do boja, boli ozbrojené bronzom… Potom sa postupne objavil meč zo železa a bronzová zbraň stratila svoju dobrú povesť“

Tieto pasáže zo starorímskej literatúry potvrdzujú, že nástup železa po medi úzko súvisí s nástupom Rímskej ríše. Historické fakty ukazujú, že rímska armáda bola skutočne železnou armádou – so železnými mečmi, štítmi, brnením, prilbami a predovšetkým so zbraňou pilum, železnou kopijou slúžiacou aj ako oštep. Podľa Danielovho výkladu sa však symbol železa neobmedzuje len na vojenskú technológiu. Vyjadruje aj vlastnosť pevnosti a moci, ktorá „drví a krúši všetko“ a „rozdrví a poláme“ (v. 40–41). Sila Rímskej ríše spočívala aj v jej spôsobe vládnutia.

Rím sa neuspokojil iba s rozšírením hraníc svojich víťazstiev, ktoré siahali od Británie po Eufrat a zahŕňali aj územia Severnej Afriky. Ako prvá republika v dejinách predbehol svoju dobu a vytvoril vyspelý administratívny systém, ktorý mu umožňoval riadiť podmanené národy na diaľku. Práve tento systém mu dovolil udržať jednotu ríše a zabezpečiť obdobie mieru známe ako Pax Romana.

So svojou železnou armádou a efektívnou správou sa Rím oprávnene opisuje ako moc, ktorá „všetko rozdrví“. Ide o drvivé víťazstvá rímskych légií, ktoré zabezpečili rímsku dominanciu v antickom svete. Pripomeňme si slová Caesara po víťaznom návrate z boja: „Veni, vidi, vici“. O tejto moci svedčí aj spôsob, akým Rím zaobchádzal s odporcami. Výrečným príkladom sú trestné výpravy v Galii, vypaľovanie dedín, zničenie druidského systému, zánik Kartága a najmä obliehanie Jeruzalema, ktoré znamenalo koniec židovskej štátnosti.

Toto prorocké prirovnanie sa na Rím presne hodí. Bol tvrdý a nepoddajný ako železo a jeho povesť zaznieva aj v dielach básnikov, čerpajúcich zo záznamov Tita Lívia:

„Pevná cnosť, z ktorej robím márnosť, neprijíma nijakú slabosť so svojou pevnosťou… Albe vás povolala, ja vás viac nepoznám“

Posledným znakom tejto moci je fakt, že rímska nadvláda trvala viac ako päťsto rokov, výrazne dlhšie než predchádzajúce ríše. Rímska ríša sa zrútila až pod tlakom barbarských nájazdov. Posledného cisára zosadil v roku 476 germánsky vodca Odoakar.

Táto časť predstavuje poslednú etapu v dejinách ľudstva. Už samotný rozsah textu – viac ako polovica proroctva (v. 41–43) – ukazuje, že práve jej je venovaná najväčšia pozornosť. Proroctvo nepredstavuje toto zriadenie ako úplne nové kráľovstvo, odlišné od štvrtého kráľovstva, pretože obsahuje aj železo. Zároveň sa však objavuje nová zložka – hlina. Toto neobvyklé spojenie dostáva v prorockom výklade tri osobitné významy.

„Bude to rozdelené kráľovstvo“ Daniel 2:41

Železo a hlina sú postavené do negatívneho vzťahu, v ktorom symbolizujú rozdelenie a nejednotu. Tento kontrast je o to výraznejší, že nasleduje po období charakteristickom jednotou a stabilitou. Ide o čas po štyroch kráľovstvách, predovšetkým po období rímskej jednoty, dosiahnutej silou rímskej vlády. Historické údaje aj prorocké predpovede sa zhodujú v tom, že od čias Ríma táto časť sveta už nikdy nezažila trvalú jednotu. Podľa prorockého výkladu bude táto nejednota pretrvávať až do konca.

„Kráľovstvo bude z čiastky silné a z čiastky krehké“ Daniel 2:42

Železo a hlina sú tu rozlíšené. Železo predstavuje silu, zatiaľ čo hlina vyjadruje krehkosť. Ide o dôsledok predchádzajúcej príčiny. Rozdelené kráľovstvo pozostáva zo silných aj slabých prvkov. Tento obraz presne vystihuje vývoj sveta po páde Rímskej ríše až do súčasnosti. Po jednotnej a centralizovanej ríši nasleduje množstvo nerovnocenných národov.

Dôraz na železo a hlinu však neslúži len na vyjadrenie sily a krehkosti. Každý materiál použitý na soche nesie reprezentačný význam. Zlato vyjadruje babylonskú slávu a prestíž, striebro finančnú moc Peržanov, meď silu gréckej armády a železo administratívnu a vojenskú moc Ríma. Z tohto pohľadu nadobúda hlina osobitný význam. Ak kovy vypovedali o povahe politických ríš, to isté musí platiť aj pre hlinu. Pozoruhodné je, že práve hlina narúša doterajšiu postupnú následnosť.

Až doteraz kovy symbolizovali politickú moc. Vstup hliny do obrazu je zámerný a naznačuje, že ide o moc iného druhu. Použitie hliny má hlboký náboženský význam, zakorenený priamo v biblickej tradícii. Daniel výslovne hovorí o „hrnčiarskej hline“ (v. 41). V biblickom jazyku je obraz hliny, najmä hliny hrnčiarskej, spojený s dielom stvorenia.

„Ale teraz, ó, Hospodin, ty si náš Otec; my sme hlinou a ty si naším tvorcom, dielom tvojej ruky sme my všetci“ Izaiáš 64:8

Vždy, keď sa pojem hlina v Biblii spája s hrnčiarom, označuje človeka závislého od Stvoriteľa. Ide o výrazný náboženský motív. Preto existujú vážne dôvody domnievať sa, že hlina v obraze sochy predstavuje moc odlišnú od predchádzajúcich ríš, ktoré mali čisto politickú povahu. Ide o náboženskú moc, ktorá je úzko prepojená s politickou mocou, symbolizovanou železom. Z historického hľadiska to znamená, že v období rozpadu Rímskej ríše sa objavuje nábožensko-politická autorita spätá s rímskou mocou.

Táto politicko-náboženská moc má podľa proroctva trvať až do konca. Ak tieto znaky spojíme, jediný útvar, ktorý spĺňa všetky uvedené podmienky, je cirkev. Svoj historický rozmach dosiahla vďaka politickej podpore Ríma, predovšetkým za vlády cisára Konštantína. Z pôvodne chudobného a prenasledovaného spoločenstva sa rýchlo stalo štátne náboženstvo s hierarchiou, majetkom a nevyhnutnými kompromismi. Usadila sa v antickom Ríme a v istom zmysle sa stala jeho nástupkyňou – prevzala jazyk, administratívne štruktúry, symboliku a dokonca aj ideál ovládnutia sveta.

„Lebo rímske vlastníctvo – urbs inclita a Romani imperii caput, ako to napísal sv. Hieronym – ba aj samotné meno Rím ukrýva určitú hodnotu, ktorá označuje svetové vlastníctvo. Rím je trvalým znakom dvojitej súdnej, politickej a náboženskej právomoci nad svetom“

Vo svojej knihe o dejinách pápežov opisuje Pierre de Luz túto udalosť ako „najúžasnejšiu nielen v dejinách cirkvi, ale aj v dejinách ľudstva“. Od Konštantína až po Karolovcov bojovali cisári za upevnenie a obranu cirkevnej moci. Cirkev sa usadila v politickom centre: Rím sa stal sídlom Vatikánu. Zároveň však cirkev pripustila kompromisy, ktoré zasiahli jej náboženskú identitu. Sobotu, pamiatku na stvorenie, postupne nahradila nedeľa, posvätný deň Rimanov, uctievateľov slnka.

Takýto postup bol jednoduchší a umožňoval väčší úspech medzi masami pohanov. Hlina zmiešaná so železom tak postupne strácala svoj biblický význam závislosti od Stvoriteľa a zachovávala si už len význam poddajnosti a prispôsobovania. Cirkvi, ktorá prikázanie dané zhora obetovala na oltári úspechu, hrozilo, že zostane len na pozemskej úrovni. Ľudská tradícia tak predbehla zjavenie.

„…budú spojení na spôsob semena človeka“ Daniel 2:43

Na záver sú železo a hlina opäť vo vzájomnom vzťahu, tentoraz však pozitívnom. Železo „zmiešané“ s hlinou vyjadruje pokusy o spojenectvo. Toto vysvetlenie má osobitnú váhu, pretože je jediné, ktoré je jasne časovo umiestnené v dejinách:

„A za dní tých kráľov ustanoví Boh nebies kráľovstvo“ Daniel 2:44

Je to zároveň jediné vysvetlenie, ktoré opisuje dej: „budú spojení“. Predchádzajúce vysvetlenia sa týkali skôr stavu alebo vlastností: „rozdelené“ (v. 41), „silné a krehké“ (v. 42).

Tieto opisy hovoria o stave, ktorý pretrváva až do konca, zatiaľ čo posledné sa vzťahuje na udalosť, ktorá nastane až na konci vekov. Zároveň je tu sloveso po prvýkrát použité v množnom čísle a vzťahuje sa na viacerých „kráľov“ (v. 44), kým v predchádzajúcich veršoch sa hovorilo len o jednom „rozdelenom kráľovstve“ (v. 41), „z čiastky silnom a z čiastky krehkom“ (v. 42). Myšlienka spojenectva totiž nevyhnutne predpokladá pluralitu – na zjednotenie sú potrební viacerí partneri.

Toto posledné znamenie času konca môžeme pozorovať v trvalej snahe kráľov zeme o spojenectvá, ktoré však nikdy nedosiahnu svoj cieľ. Nemožno si nespomenúť na príbeh babylonskej veže. Už vo verši 41 sa objavuje narážka na babylonskú vežu prostredníctvom slovného základu plg – „rozdelený“. V biblickej tradícii sa tento koreň, z ktorého je odvodené meno Peleg, priamo spája s príbehom o babylonskej veži:

„…lebo za jeho dní bola zem rozdelená“ 1 Moj 10:25; 1 Par 1:19

Danielovo proroctvo tak ohlasuje paralelnú udalosť. Pri babylonskej veži Boh zasahuje práve v okamihu, keď sa stavitelia zo strachu pred rozptýlením zjednocujú, aby si urobili meno (1 Moj 11:4). Rovnakým spôsobom zostúpi Boh aj na konci vekov, práve vtedy, keď sa mocnosti zeme zo strachu pred zničením budú usilovať o zjednotenie. Tento obraz posledných časov, charakterizovaný intenzívnou snahou o jednotu, nápadne pripomína naše storočie.

Nikdy v ľudských dejinách nevzniklo v takom rozsahu toľko iniciatív za zjednotenie ako dnes. Práve v tom sa naša doba jasne odlišuje od minulosti. Po prvýkrát cítia svetové mocnosti potrebu spájať sa a vytvárať spojenectvá na všetkých úrovniach.

Vidíme vojenské a politické aliancie ako NATO, OSN, EÚ, Organizáciu africkej jednoty; ekonomické zoskupenia ako Spoločný trh či Organizáciu krajín vyvážajúcich ropu; aj náboženské organizácie ako Svetová rada cirkví a Ekumenická rada cirkví, prípadne politicko-náboženské vízie novej pravice. Dnes už prekračujeme hranice jednoduchých kontinentálnych či ideologických aliancií.

Železná opona padla a Berlínsky múr sa zrútil. Svetové mocnosti sa stretávajú a budujú jednotu, ktorá po prvýkrát smeruje ku globálnej politike zahŕňajúcej všetky kontinenty a oblasti života. Tento projekt sa označuje ako „Nový svetový poriadok“. Udalosti sa pred našimi očami odvíjajú v súlade s proroctvom mimoriadnou rýchlosťou. To všetko poukazuje na skutočnosť, že ľudské dejiny sa dotýkajú svojho konca.

Dostávame sa k najdôležitejšej časti sna, ktorá v celom obraze zaberá najviac priestoru a ku ktorej všetko smeruje. Daniel začína výklad poukázaním na „Boha nebies“, ktorý ustanovuje kráľovstvá (v. 37). Aj druhá časť sa začína rovnakým motívom, keď Daniel pripomína Nebúkadnecarovi „Boha nebies“, ktorý tentoraz ustanovuje kráľovstvo (v. 44). Táto paralela hneď v úvode naznačuje, že obe časti treba chápať v zásadnom protiklade. V prvom období sú kráľovstvá dané človeku, ktorý nad nimi vládne.

V druhom období kráľovstvo ustanovuje „Boh nebies“, ktorý v ňom zároveň vládne. Z toho vyplýva, že druhé zriadenie sa v mnohom odlišuje od prvého. Odlišnosť materiálu: jednota kameňa stojí v protiklade k rôznorodosti materiálov sochy. Druhé zriadenie tvorí jedno jediné kráľovstvo, zatiaľ čo prvé pozostáva z viacerých kráľovstiev.

Symbolika kameňa je v priamom protiklade so symbolikou materiálov sochy. V biblickej terminológii sa kameň používa najmä na vyjadrenie jednoty s Bohom: pri stavbe oltára (2 Moj 20:25), pamätníka (5 Moj 27:4), chrámu (1 Kráľ 6:7) alebo na vyrytie zákona ako znaku zmluvnej jednoty (2 Moj 24:12). Božie nariadenie pritom výslovne hovorí o netesanom kameni (2 Moj 20:25), pretože opracovanie kameňa sa môže ľahko zvrhnúť na vytváranie podôb a viesť k modlárstvu (3 Moj 26:1).

Neopracovaný kameň tak vyjadruje božský rozmer a v širšom význame symbolizuje samotného Mesiáša (Ž 118:22; Iz 28:16; Zach 3:9; Sk 4:11). Kovy sa naopak používajú na výrobu modiel a predstavujú náboženstvo ľudskej inšpirácie. V kontexte knihy Daniel sa kovy, najmä tie, z ktorých je zložená socha, opakovane spájajú s modlárstvom (Dan 3:5; 5:4.23). Kameň hovorí o Božom kráľovstve, zatiaľ čo kovy predstavujú ľudské kráľovstvá.

Hlina má s kameňom spoločný pôvod, čo jej dáva určitý náboženský rozmer. Spoluprácou so železom sa však spreneveruje svojmu poslaniu a podieľa sa na modlárstve. Odlišný pôvodca: „…od vrchu sa odtrhol kameň, ktorý nebol v rukách“ (v. 34.45). Tento kameň je uvedený do pohybu zámernou iniciatívou, zatiaľ čo časti sochy nasledujú mechanicky jedna po druhej. Kráľovstvo kameňa sa od kráľovstiev sochy líši tým, že je ustanovené Bohom nebies (v. 44) a pochádza zhora. Daniel výslovne dodáva, že kameň pochádza z „vrchu“ (v. 45).

V babylonskom myslení označoval vrch príbytok veľkých bohov, najmä Enlila, najvyššieho božstva. Tento vrch sa podľa mytológie dotýkal neba a tvoril stĺp božského príbytku. Nebúkadnecar presne vedel, čo symbol vrchu znamená. Kameň pochádzajúci z „vrchu“ – teda z neba – predstavuje kráľovstvo nebeského pôvodu. Pre židovského proroka však obraz vrchu nadobúda ešte hlbší význam.

Označuje Sion alebo Jeruzalem (Dan 9:16.20; 11:45) a zároveň nebeský príbytok. Vrch Sion je podľa Žalmu 48:3 „severný výbežok“, čo je obraz Božieho nebeského sídla (Iz 14:13). Aramejské slovo „tur“, označujúce vrch, je navyše rovnocenné s hebrejským slovom „sur“, ktoré znamená skala.

Ak chápeme význam symbolu skaly pri charakteristike Boha Izraela, odhaľuje sa pred nami celé bohatstvo tohto obrazu. Kameň pochádza zo skaly, čo svedčí nielen o jeho božskom pôvode, ale aj o spoločnej podstate skaly a kameňa. Motívy „skala“ (sur) a „kameň“ (eben) sú biblické synonymá označujúce Hospodina (Iz 8:14). Odlišnosť povahy: kameň je vrhnutý proti soche. Sloveso „udrieť“ (v. 35) vyjadruje zrážku dvoch zriadení.

Kráľovstvo ustanovené Bohom totiž nie je plynulým pokračovaním ľudských kráľovstiev. Naopak, radikálne prerušuje ich sled. Všetky ľudské kráľovstvá rozdrví (v. 35), zničí a definitívne ukončí (v. 44).

„Nenašlo sa tomu nikde miesta“ Dan 2:35

Ide o nové kráľovstvo, ktoré nemá nič spoločné s predchádzajúcimi ríšami. Toto kráľovstvo nemá spoločné črty ani s hlinou, ktorá je po náraze zničená spolu so železom (v. 35.45).

Toto kráľovstvo je zásadne odlišné, pretože pochádza odinakiaľ. Kameň, ktorý vychádza z vrchu, sa napokon stáva tým, čím bol na začiatku – vrchom. Zhoda medzi východiskom a výsledkom opäť zdôrazňuje nebeský pôvod tohto kráľovstva. Po bývalých kráľovstvách nezostane ani stopa. Kráľovstvo kameňa sa od všetkých líši tým, že „bude stáť až na veky“ a „nebude nikdy zničené“ (v. 44). Pozemské kráľovstvá trvajú len krátko, no toto kráľovstvo potrvá naveky.

Večnosť stojí v protiklade k pominuteľnosti. Rozdiel sa netýka len trvania, ale aj rozmeru. Hoci je socha obrovská a v sne sa týči ako symbol ľudskej pýchy (v. 31), je neporovnateľne menšia než vrch, ktorý „naplnil celú zem“ (v. 35). Nekonečno sa tu stavia proti ohraničenosti. Nebeské kráľovstvo je všade a zároveň naveky. Táto myšlienka presahuje naše chápanie. Na zemi len ťažko rozumieme nebu a ešte menej tomu, ako môže byť nebo na zemi.

Predstavivosť tu naráža na rozum. Sme v pokušení nasledovať mnohých teológov a filozofov, ktorí sa pokúsili odstrániť nadprirodzený rozmer Božieho kráľovstva tým, že ho stotožnili s cirkvou, ľudom, životným štýlom či ideálom. Inými slovami, odmietli prorocký výklad. Daniel však jasne vyhlasuje, že „výklad je verný“ a že pre Nebúkadnecara je „sen istý“ (v. 45). Týmito slovami presviedča kráľa. Ide o jeho záverečné vyhlásenie. Kráľ chápe dôsledky tejto lekcie pre seba.

Reakciou na zjavenie je modlitba. „Vtedy padol kráľ Nebúkadnecar na svoju tvár a klaňal sa…“ Ide o druhú modlitbu v knihe. Kráľ sa ešte neodvažuje obrátiť priamo na Boha nebies, ktorý je preňho vzdialený a cudzí. Preto prednáša svoju modlitbu pri Danielových nohách. To však neznamená, že by si Nebúkadnecar zamieňal Daniela s jeho Bohom alebo ho chcel uctievať. Jozef Flávius opisuje podobnú situáciu, keď sa Alexander Veľký klania jeruzalemskému kňazovi a vysvetľuje:

„Neuctievam jeho, ale Boha, ktorého on reprezentuje“

Treba si však všimnúť, že Nebúkadnecar síce stavia Boha nad Daniela, no jeho vyznanie zostáva dvojznačné:

„Váš Boh je Bohom bohov a Pánom kráľov“ Dan 2:47

Použitý výraz je v skutočnosti titul pripisovaný Mardukovi, babylonskému božstvu. Aj boh Nabu, po ktorom má kráľ meno, je Mardukovým synom. Z tohto vyjadrenia cítiť pochybné vyznanie. Nebúkadnecar ešte nepochopil, kto je pravý Boh. Keď hovorí o Danielovom Bohu, stále sa obzerá po svojom vlastnom bohu:

„Tvoj Boh, Daniel, je aj môj; za svoju moc vďačíš môjmu bohu, môjmu otcovi“

Nebúkadnecar sa nezmenil. Jeho uctievanie zostáva povrchné. Preto sa kapitola nekončí obrátením kráľa, ale veľkorysým darom. Kráľ povyšuje Daniela, obdarúva ho bohatstvom a slávou. Nebúkadnecar pochopil hodnotu, ktorú má Daniel, no jeho náboženstvo končí pri človeku. Modlitba cez prostredníka je stále poznačená pýchou, ktorá uprednostňuje modlu pred Bohom.

Je jednoduchšie klaňať sa soche či dokonca človeku než neviditeľnému Bohu, ktorého kráľovstvo patrí budúcnosti. Nebúkadnecar verí v Boha, no ešte nemá živú vieru. Nesmeruje k vzťahu s Bohom budúcnosti. Dnešný čitateľ však môže sledovať dejiny tak, ako boli oznámené v sne, a rozpoznať Babylon, Médsko-perzskú ríšu, Grécko a Rím. To potvrdzuje, že sen pochádzal zhora.

Môžeme sa pripojiť k vyznaniu, že Boh zjavuje tajomstvá (v. 47), a predsa minúť hlavnú lekciu. Cieľom proroctva je uistiť nás, že kráľovstvo ustanovené Bohom nebies je isté. Nebúkadnecarov sen sa však nesústredí iba na koniec. Aby sme mohli dôverovať tomuto poslednému kráľovstvu, bolo potrebné najprv sledovať naplnenie proroctva krok za krokom, od Babylona až po dnešné dejiny.

Pozemské kráľovstvá nie sú samy osebe tým hlavným, na čo sa proroctvo sústreďuje, a prorok sa pri nich zámerne nezdržiava. Slúžia ako opora a potvrdenie posledného proroctva o kráľovstve zhora. Sú dôkazom, že proroctvo o tomto kráľovstve nie je utópiou, ale naplní sa rovnako reálne, ako sa naplnili predchádzajúce proroctvá. Tieto kráľovstvá zároveň tvoria časové orientačné body, pomocou ktorých možno zaradiť príchod kráľovstva zhora do dejinnej osi. Dnešný čitateľ si z nich môže vyvodiť dvojaké poučenie týkajúce sa tohto kráľovstva.

Predovšetkým to, že Božie kráľovstvo je reálne a prejaví sa v dejinách rovnako konkrétne, ako sa prejavili ľudské kráľovstvá, ktoré už poznáme. Prorocké údaje ukazujú, že práve naša doba smeruje k nastoleniu Božieho kráľovstva. Inými slovami, kráľovstvo zhora je isté a zároveň veľmi blízke. Dôkazy, ktoré dnes poskytuje pozorovanie dejín, slúžia na prebudenie a upevnenie viery, aby sme boli schopní prijať Boha budúcnosti.

Druhá kapitola knihy Daniel nás uisťuje, že dejiny sveta nie sú náhodné, ale boli vopred oznámené a že história je v rukách zhora. V čase, keď nad ľudstvom visia hrozby jadrovej vojny ako Damoklov meč a keď Stredný východ zostáva trvalým ohniskom napätia, zaznieva prorocká veta: „Ale nebudú pevne ľnúť jeden k druhému.“ Podľa Biblie Európa nikdy nebude úplne zjednotená. Nasledujúce kráľovstvo nebude kráľovstvom tohto sveta, ale Božím kráľovstvom. Kameň, ktorý nebol v rukách, predstavuje večné kráľovstvo zhora.

Božie kráľovstvo bude zriadené v čase, keď bude Európa rozdelená, a toto kráľovstvo bude trvať naveky. Otázka, ktorá sa nás dotýka najviac, znie: ako sa pripraviť na život v večnom kráľovstve? Ako môžeme mať istotu, že náš život je v súlade s požiadavkami zhora? Z milosti sa môžeme naučiť modliť sa tak, ako sa to naučil Daniel, aby sme boli pripravení na život v Božom kráľovstve.

Vyberme si to podstatné. Prichádza čas prípravy na večné kráľovstvo. Prichádza výzva byť medzi tými, ktorí budú mať podiel na novej zemi.

Proroctvo z 2. kapitoly knihy Daniel tvorí základ biblického výkladu dejín svetových ríš a jasne ukazuje, že Boh riadi čas aj históriu, preto prirodzene patrí do tematického rámca Kniha Daniel – výklad, kde sú prorocké symboly zasadené do konkrétnych historických udalostí; toto proroctvo zároveň zapadá do širšieho kontextu prorockých kníh, ktoré odhaľujú Boží plán od staroveku až po koniec dejín, a jeho posolstvo smeruje k pochopeniu posledných udalostí dejín, kde Boh definitívne zasiahne do ľudských dejín; správne porozumenie tohto proroctva si vyžaduje aj pevné ukotvenie vo výklade Písma, aby bolo zrejmé, že proroctvo nie je ľudský výmysel, ale dejiny napísané dopredu, ktoré potvrdzujú Božiu zvrchovanosť a spoľahlivosť Jeho slova.