VII. (Daniel) 11.kapitola
OBSAH
Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:
Michaelovo zjavenie Daniela povzbudilo. Rozuzlenie vojny mu bolo ukázané v nádejnom svetle. Teraz sa anjel Gabriel sústredí na samotný konflikt. Kladie sa naň mimoriadny dôraz a dej je prepletený množstvom bojov. Všetko použitie sily opísané v tejto knihe smerovalo k tomuto vyvrcholeniu. Kniha sa začala rinčaním zbraní, ktoré postavilo proti sebe Jeruzalem a Babylon (1,2). Tu i tam vypukli zrážky medzi babylonským kráľom a Židmi.
Tieto zrážky boli naznačené aj v protiklade medzi svetom duchovným, ktorý predstavujú ľudské črty, a svetom pozemským, predstaveným symbolikou zvierat. V 9. kap. konflikt nadobúda univerzálny rozmer, keď sa spomína Mesiáš mesiášov a oznamuje sa jeho násilná smrť.
Desiata kapitola napokon hovorí priamo o „veľkých útrapách“ (v. 1). Danielov boj modlitbou a pôstom počas troch týždňov sa dáva do súvislosti s bojom nadprirodzených bytostí v tom istom čase, čo má naznačiť kozmický a duchovný ráz veľkého konfliktu, ktorý má prísť. V 11. kap. nevstupujeme hneď do búrlivých zvratov konfliktu. Prvé slová, ktoré priamo nadväzujú na posledné slová 10. kap., nás zastavujú na chvíľu pri jednej vsuvke. Odvoláva nás na dobu Dária Médskeho, na rovnaký rok, v ktorom Daniel dostal videnie o sedemdesiatich týždňoch (9,1). Očakávanie spojené so spomienkou na minulé proroctvo je teda predzvesťou ťažkých čias, ktoré majú nastať.
Médske vojny
Anjel Gabriel sa vracia na začiatok dejín. Ide späť až k „prvému roku Méda Daria“ (v. 1). Vtedy dostal Daniel zjavenie o východiskovom bode prorockej línie (9. kap.). Akoby náhodou, prvý kráľ, pri ktorom sa proroctvo po veľavravnej odmlke zastavuje, je práve Peržan Artaxerxes, ten istý, ktorý označil svojím dekrétom aj začiatok sedemdesiatich týždňov a 2300 večerov a rán:
„Teraz ti však oznámim pravdu. Hľa, ešte traja králi povstanú v Perzii, ale štvrtý získa väčšie bohatstvo ako všetci. Pri svojej sile popudí svojím bohatstvom všetko proti gréckemu kráľovstvu.“ (Dan 11,2).
Ak berieme do úvahy, že títo štyria králi majú perzský pôvod, a že sa nachádzame v čase vlády Cýra (ktorého regentom bol Dárius), môžeme z toho vyvodiť, že spomínaní „traja králi“ sú v poradí Kambyses (529−521), Dárius (521−485), Xerxes (485−465), a štvrtý kráľ nie je nik iný ako Artaxerxes (465−424).
Tento výklad nielen súhlasí so židovskou tradíciou, ale potvrdzujú ho aj dejiny. Podľa proroctvom vykresleného portrétu vynikol Artaxerxes ako mimoriadne bohatý panovník. Na ktorého kráľa po Artaxerxovi naráža anjel Gabriel, nie je ťažké uhádnuť. Reč anjela vo veršoch 3 a 4 je rovnaká ako u Daniela 8,8.
„A kozol sa stal náramne veľkým. A keď zmocnel, zlomený bol jeho veľký roh, a na jeho miesto vystúpili značné štyri iné rohy vo štyri vetry nebies“ (Dan 8,8).
„Povstane hrdinský kráľ. Panovať bude s veľkou mocou a konať, čo sa mu zachce. No tak rýchlo, ako povstane, bude jeho kráľovstvo rozbité a rozdelené na štyri svetové strany, ale nie jeho potomstvu ani s mocou, ktorou vládol. Jeho kráľovstvo bude spustošené a dostane sa iným.“ Dan 11,3.4.
Ide teda o Alexandra Veľkého, ktorého ríša bola po jeho smrti rozdelená medzi jeho štyroch generálov, „vo štyri nebeské vetry / na štyri svetové strany“ (v. 4). Je to obdobie Grécka a jeho helénskych diadochov (nástupcov), definované ako „kráľovstvo„. Podobne je označené aj perzské kráľovstvo (10,13). Veta, ktorá nasleduje, je ešte záhadnejšia a prekladá sa takto:
„…ale nie medzi jeho potomstvo, ani to už nebude panstvo, aké bolo jeho panstvo, nad ktorým panoval, lebo jeho kráľovstvo bude vykorenené a dostane sa iným, mimo nich“ Dan 11,4b.
Inak povedané, nastáva nová etapa, pretože „kráľovstvo sa dostane iným, mimo nich“. Tvar „mimo nich“, teda množné číslo, naznačuje, že sa to vzťahuje na štyri kráľovstvá, ktoré sme práve spomínali. Kráľovstvo teda prechádza pod moc, ktorá prichádza po štyroch rozdeleniach v helénskej dobe. Táto nová moc nie je nikto iný ako Rím. Slovné spojenie „iní mimo nich“ sa teda môže vzťahovať len na kráľovstvo, ktoré prichádza po „nich“, teda na Rím.
Konflikt medzi Severom a Juhom
Dej, ktorý bude nasledovať, sa časovo zaradí do obdobia po páde Babylonskej ríše. Obdobie konfliktu, ktoré opíše jedenásta kapitola knihy Daniel, bude zodpovedať obdobiu pôsobenia Malého rohu, ako ho predstaví siedma a ôsma kapitola, a tiež obdobiu prstov na nohách zo druhej kapitoly. Časť venovaná Malému rohu v ôsmej kapitole sa v tomto vývoji objaví presne tam, kde sa začne rozvíjať opis konfliktu medzi Severom a Juhom v jedenástej kapitole. Moc Severu, ako ju opíše prorok Daniel, bude mať niekoľko spoločných znakov s mocou reprezentovanou Malým rohom. Tieto podobnosti sa prejavia aj v jazyku, ktorým budú tieto sily opísané.
Agresívne správanie a lož
- Kráľ Severu bude vykazovať agresívne a uzurpátorské správanie voči Bohu; v ôsmej kapitole sa Malý roh pozdvihne až k nebeskému vojsku, až ku Kniežaťu vojska, teda proti „Kniežaťu kniežat“.
- Bude používať lož a podvod.
- Získa moc a vzrastie vplyvom.
- Bude konať inak než jeho predkovia.
Znesvätenie svätyne
- Kráľ Severu znesvätí svätyňu a zruší ustavičnú obeť; podobne Malý roh v ôsmej kapitole svätyňu zvrhne a odstráni ustavičnú obeť.
Napadnutie „Krásnej zeme“
- Kráľ Severu prenikne do „Krásnej zeme“, čo bude symbolické označenie Palestíny, a postaví sa proti svätej zmluve; takisto Malý roh porastie smerom ku „Krásnej zemi“ a postaví sa proti „ľudu svätých“.
Spoločný čas a koniec
- Obidve mocnosti budú pôsobiť určený čas: čas, časy a polovicu času.
- Kráľa Severu a Malý roh bude čakať rovnaký koniec – kráľ Severu „dokonavšak, a nikto mu nepomôže“; Malý roh „ale nakoniec bude rozdrvený bez ľudského zásahu“.
Moc Severu a Malý roh budú mať rovnaké črty, rovnaký spôsob správania, budú pochádzať z tej istej svetovej strany a napokon ich postihne rovnaký tragický záver. Pokryjú rovnaké obdobie – od pádu Rímskej ríše až po čas konca. Z tohto paralelného vývoja sa bude dať vyvodiť, že moc Severu a Malý roh budú predstavovať tú istú moc – náboženskú autoritu, ktorá si bude nárokovať božskosť a zároveň uplatní politické ambície. Dejiny konfliktu medzi Severom a Juhom, ktoré priblíži jedenásta kapitola, budú totožné s dejinami Malého rohu, ako ich opíše ôsma kapitola.
Boje Severu a Juhu
Od piateho verša jedenástej kapitoly knihy Daniel už nebude uvedený konkrétny pôvod vládcov, o ktorých sa bude hovoriť. Budú jednoducho označení ako králi Severu a Juhu. V tejto časti sa pokúsime rozpoznať konkrétne historické postavy, hoci ako sa neskôr ukáže, cieľ nebude len identifikovať jednotlivcov, ale pochopiť dejiny v ich celistvosti a priebeh kozmického konfliktu spolu s jeho dôsledkami pre obyvateľov Zeme.
„Potom zmocnie kráľ Juhu, ale jedno z jeho kniežat bude silnejšie ako on a bude panovať. Moc jeho vlády bude veľká.“
Po smrti Alexandra Veľkého zasadne na egyptský trón Ptolemaios Prvý Sótér ako kráľ Juhu. Seleukos Prvý Nikátor získa moc v Sýrii a vytvorí silnejšie kráľovstvo než Egypt.
„Po niekoľkých rokoch sa spoja a dcéra južného kráľa príde k severnému kráľovi, aby vytvorila rovnováhu. Ale neudrží svoj vplyv a jej potomstvo nebude mať trvácnosť. Ona, jej sprievodcovia, jej dieťa aj ten, ktorý ju dočasne posilňoval, budú vydaní.“
Berenika Druhá, dcéra Ptolemaia Druhého Filadelfa, sa vydá za Antiocha Druhého Thea. Dva roky po svadbe jej otec zomrie. Antiochos znova prijme Laodiku a odíde s ňou do Malej Ázie. Laodika najskôr otrávi Antiocha, a potom nechá zavraždiť aj Bereniku i jej syna.
„Potom z jej koreňov povstane výhonok (Ptolemaios Tretí Euergetes), ten vytiahne proti vojsku kráľa Severu (Seleukos Druhý Kallinikos, syn Laodiky), vnikne do jeho pevností a ukáže proti nim svoju moc. Aj ich bohov s ich liatymi modlami i strieborným a zlatým skvostným náčiním odvlečie do zajatia v Egypte. Niekoľko rokov nechá severného kráľa na pokoji. Ten potom vnikne do krajiny južného kráľa, ale vráti sa do svojej zeme.“
Ptolemaios Tretí Euergetes (kráľ Juhu) vtrhne do územia kráľa Severu (Seleukos Druhý Kallinikos, syn Laodiky). Sever bude porazený a stratí veľkú časť Malej Ázie. Neskôr sa Seleukos Druhý pokúsi o odvetu a vnikne do Egypta, ale bude porazený a vráti sa späť.
„Jeho syn vystrojí a zhromaždí veľké množstvo bojovníkov, ktoré príde, všetko zaplaví a všade prenikne. Znova vystrojí a dôjde až po jeho pevnosť. Kráľ Juhu sa rozhorčí, vytiahne a bude bojovať proti nemu, kráľovi Severu (Antiochus Tretí Veľký). Ten postaví veľké množstvo, ale jeho vojsko bude vydané do rúk toho druhého (Ptolemaios Štvrtý Filopatór). Keď bude dav odvlečený, jeho srdce spyšnie, porazí desaťtisíce, ale nevydrží so silami.“
Seleukos Tretí Keraunos, syn Seleuka Druhého, sa pokúsi získať späť moc. Jeho brat Antiochus Tretí Veľký sa stane kráľom Severu. Ptolemaios Štvrtý Filopatór porazí Antiocha v bitke pri Rafii v roku dvestodvadsaťsedem pred Kristom, hoci mal početne slabšie vojsko.
„Severný kráľ (Antiochus Tretí) znova postaví veľké vojsko, väčšie ako prv, a po niekoľkých rokoch pritiahne s veľkým vojskom a s veľkým bohatstvom. V tom čase povstanú mnohí proti južnému kráľovi (Ptolemaios Piaty Epifanés) a násilníci z jeho vlastného národa sa pozdvihnú, aby sa splnilo videnie; ale padnú.“
V tom období sa v Egypte rozpútajú vnútorné nepokoje. Mnohí Egypťania sa postavia proti vláde Ptolemaia Piatego Epifanesa. Vzbúrenci, ktorí sa budú snažiť naplniť proroctvo, budú porazení a ich pokus nebude úspešný.
Seleukovskí králi – Sýria / Ptolemaiovskí králi -Egypt
Seleukos I. Níkátor (306–281), Ptolemaios I. Sótér (323/306–282), Antiochus I. Sótér (281–261), Ptolemaios II. Filadelfos (285/284–246), Antiochus II. Theós (261–246), Seleukos II. Kallinikos (246–225), Ptolemaios III. Euergetés (246–222/221), Seleukos III. Sótér Keraunos (225–223), Ptolemaios IV. Filopatór (222/221–204), Antiochus III. Veľký (223–187), Ptolemaios V. Epifanés (204–180), Seleukos IV. Filopatór (187–175), Antiochus IV. Epifanés (175–164), Ptolemaios VI. Filométor (180–145), Antiochus V. Eupatór (164–162), Démétrios I. Sótér (162–150), Alexander I. Balás (150–145), Ptolemaios VII. Neos Filopatór (145), Démétrios II. Níkátor (145–139/138), Ptolemaios VIII. Euergetés II. (145–116)
Duchovný význam
Duchovnú povahu konfliktu medzi Severom a Juhom bude možné jasne rozpoznať tak v samotnej literárnej štruktúre textu, ako aj v symbolike ukrytej v označení týchto dvoch svetových strán. Od 5. verša 11. kapitoly knihy Daniel sa dej začne rozvíjať v 6 tematických celkoch, ktoré budú vytvárať paralelnú kompozíciu. Táto kompozícia poukáže na symetrický vzťah medzi prvými 3 časťami a ďalšími 3. Témy, slová a obrazy sa budú zrkadliť, čím sa bude zdôrazňovať opakovanie určitých princípov a zámery Božieho riadenia dejín.
Pohyb medzi Severom a Juhom bude znázorňovaný ako striedavý boj – Juh, potom Sever, opäť Juh – a znovu v opačnom poradí. V tejto literárnej logike sa vytvorí cyklus:
A – Juh
B – Sever
C – Juh
A1 – Sever
B1 – Juh
C1 – Sever
A. Juh (verše 5 až 8)
- jeho panstvo bude veľké (verš 5)
- uzavrie sa spojenectvo z iniciatívy Juhu (verš 6)
- spojenectvo nebude trvalé (verš 6)
- do hry vstúpi dcéra (hebr. bat) ako nástroj politického kompromisu (verš 6)
- z Juhu povstane následník a prenikne do pevností Severu (verš 7)
B. Sever (verše 9 až 10)
- privedie veľké vojsko (verš 10)
- rozhorčí sa proti Juhu (verš 11)
- ako povodeň zaplaví územia (verš 10)
- Juh zareaguje (verše 11 až 12)
- jeho srdce sa povýši (verš 12)
- porazí desaťtisíce, ale víťazstvo nevydrží (verš 12)
C. Sever (verše 13 až 25)
- opäť vystrojí veľké vojsko (verš 13)
- navrhne spojenectvo z vlastnej iniciatívy (verše 17, 22, 23)
- spojenectvo nebude úspešné (verš 17)
- opäť vstúpi do deja dcéra (verš 17)
- povstane následník Severu, ktorý sa usadí v pevnostiach (verše 18 až 25)
B1. Juh (verše 25b až 27)
- vytiahne s veľkým vojskom (verše 25 až 26)
- rozhorčí sa proti Severu (verš 25)
- napokon sa vráti do vlastnej krajiny (verš 28)
C1. Sever (verše 28 až 39)
- jeho srdce sa obracia proti svätej zmluve (verš 28)
- pridajú sa k nemu mnohí, bude klamať, prenasledovať a znesväcovať
Záver kapitoly (verše 40 až 45)
Záver kapitoly bude presahovať dejovú líniu predchádzajúcich častí. Pôjde už o „čas konca“. Aj tu sa však bude zachovávať rovnaký princíp symetrie:
- Juh napadne Sever (verš 40)
- Sever odpovie útokom a dosiahne čiastočné víťazstvo v „Krásnej zemi“ (verš 41)
- Sever opäť útočí na Juh (verše 42 až 43)
- konflikt sa vyhrotí až k pokusu o útok na „Svätú horu“
- nastane nadprirodzený zásah: kráľ Severu bude zničený bez pomoci človeka
Táto výrazná literárna štruktúra, plná zrkadlového paralelizmu, bude slúžiť ako výzva k duchovnému výkladu. Text nebude len historickým záznamom o starovekých bojoch, ale bude odhaľovať hlbší princíp – neustály duchovný konflikt medzi dvoma mocnosťami, ktoré budú symbolizovať viac než len geografické entity. Pôjde o konflikt medzi Božím zámerom a ľudskou svojvôľou, medzi vierou a mocenskými ambíciami, medzi pravdou a klamstvom. Táto štylistická kompozícia otvorí pohľad do zákulisia dejín, kde sa bude odohrávať duchovný zápas s dosahom na celé ľudstvo.
Sever a Juh
Od piateho verša už kráľovstvá nie sú presne pomenované, ako to bolo až doteraz (Perzia a Grécko). Autor sa odteraz o Severe a Juhu zmieňuje všeobecne a nepriamo. Táto zmena spôsobu vyjadrovania svedčí o prechode na duchovnú rovinu. Už samotné spojenie „Sever − Juh“ je štylistický výraz používaný v Biblii symbolicky a vyjadruje úplnosť pozemského priestoru.
„Tvoje sú nebesá, tvoja je zem, založil si svet a všetko, čo je na ňom. Ty si stvoril sever i juh, Tábor a Chermón plesajú v tvojom mene“ (Ž 89,12.13).
„Takto vraví Hospodin Pán: Ajhľa, roznietim v tebe oheň, ten strávi v tebe každý zelený strom i každý suchý strom, takže jeho plameň nebude možno uhasiť a ním opália všetky tváre od juhu až po sever.“ (Ez 21,3.4; por. v. 9).
Sever
V biblickej tradícii má zmienka o Severe, ako aj o Juhu, presný duchovný význam. Sever predstavuje moc zla, ktorá má v úmysle zaujať Božie miesto. Aj proroci vidia, že zlo a hrozba povstávajú zo severu:
„Kvíľ, brána, volaj o pomoc, mesto! Zúfaj si, celé Filištínsko, lebo od severu prichádza dym; z jeho radov nik sa neoddeľuje.“ (Iz 14,31).
„Nato mi riekol Hospodin: Od severu sa rozpúta pohroma na všetkých obyvateľov krajiny.“ (Jer 1,14).
Tento spôsob vyjadrovania sa zdôvodňuje tým, že obyvatelia Izraela považovali babylonské vojská za moc, ktorá povstane zo severu. Babylon, uzurpátorská moc voči Bohu, bola veľmi skoro spájaná so symbolickým Severom.
„Hovorí Hospodin Zástupov, Boh Izraelov: Hospodin mocností, Pán Izraela, hovorí: Ajhľa, ja potrestám Ámóna v Tébach, faraóna i Egypt aj jeho bohov, jeho kráľov, faraóna i všetkých, ktorí mu dôverujú. Vydám ich do rúk tých, čo im siahajú na život, do rúk babylonského kráľa Nebúkadnecara a jeho sluhov.“ (Jer 46,25.26).
Táto symbolika našla na starovekom Strednom východe úrodnú pôdu, keďže podľa kanánskej mytológie na severe prebýval boh Bál. To vysvetľuje, aký hlboký duchovný význam mala v židovskom myslení zmienka o uchvátení božských pôct Severom, ktorý predstavuje babylonské kráľovstvo alebo boha Bála. Prorok Izaiáš sústredil všetky tieto myšlienky vo svojom speve o babylonskom kráľovi.
„A veď ty si povedal vo svojom srdci: Vystúpim hore do neba, vyvýšim svoj trón nad hviezdy silného Boha a posadím sa na vrchu slávnostného zhromaždenia Božieho, v najvzdialenejších krajoch severu, vystúpim na výšiny oblakov a budem podobný Najvyššiemu!“ (Iz 14,13.14).
Rovnaký princíp sa objavuje aj v knihe Zjavenie, kde sa zhubná a uchvatiteľská moc voči Bohu, ktorá zodpovedá Danielovmu Malému rohu, nazýva „Babylon“ (Zj 14,8; 16,19; 17,5; 18,2.10.21).
Juh
Na druhej strane Juh symbolizuje v biblickej tradícii ľudskú moc bez Boha. Zmienka o Juhu sa spája s Egyptom (Dan 11,43), a zvlášť s faraónom a jeho pyšným popieraním Boha.
„Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho hlas a prepustil Izraela? Nepoznám Hospodina ani neprepustím Izraela.“ (2 Moj 5,2)
Odvtedy proroci vysvetľujú každý pokus o spojenectvo s Egyptom ako výraz dôvery v ľudskú silu, a teda popretie Boha.
„Beda tým, ktorí idú dolu do Egypta o pomoc a spoliehajú sa na kone a nadejú sa na vozy, pretože ich je mnoho, a na jazdcov, pretože sú veľmi mocní, a nehľadia na Svätého Izraelovho a nehľadajú Hospodina…A Egypťania sú ľudia a nie silný Boh, ich kone sú telo a nie duch.“ (Iz 31,1−3)
Tak ako predstava Severu obsahuje narážku na „náboženské“ hnutie, ktoré sa vyvyšuje až k Bohu, tak aj predstava Juhu obsahuje narážku na ľudské hnutie, ktoré popiera Boha a spolieha sa len na seba. Zmienka o Severe a Juhu úplne zapadala do určitého obdobia izraelských dejín. Izrael striedavo pod babylonským a egyptským vplyvom dospel až k tomu, že svoj osud si vedel predstaviť a pochopiť len v súvislosti s týmito dvoma mocnosťami.
Nie je teda zvláštne, že Danielovo proroctvo používa na oznámenie osudu Božieho ľudu v duchovnom zmysle túto poznámku o Severe a Juhu. Aj to, že tento oddiel sa týka Malého rohu, už predstavuje náznak, podľa ktorého ho máme vykladať v duchovnom zmysle. V knihe Daniel sa o tejto moci hovorí stále duchovnou rečou. V 2. kap. ju predstavuje hlina ako symbol ľudskosti a v 7. a 8. kap. ju predstavuje Malý roh s ľudskou tvárou. Vidíme, že ľudské črty obsiahnuté v Danielovej symbolike poukazujú na duchovný význam.
1. Konflikt medzi Severom a Juhom
Historický výklad veršov 5 až 39 z jedenástej kapitoly knihy Daniel nebude jednoduchý, no už v tomto bode sa z textu budú dať vyvodiť tri kľúčové témy, ktoré vytvoria základ pre pochopenie celého vývoja. Sever bude predstavovať náboženskú moc, ktorá sa bude natoľko povyšovať, že si začne nárokovať postavenie Boha na zemi. Tento akt bude predstavovať uzurpáciu, zneužitie postavenia a klamstvo. Juh, naopak, bude symbolizovať filozofické a politické prúdy, ktoré budú cieľavedome popierať Boha a budú sa odvolávať výlučne na ľudský rozum a politiku.
Tento duchovný zápas sa v dejinách prejaví ako séria zrážok medzi týmito dvoma systémami: najprv ako neoplatónsky útok a prenasledovanie kresťanov pohanskými cisármi ako Nero, Dioklecián či Julián; neskôr ako rozmach renesančného humanizmu, ktorý sa postupne pretransformuje do Francúzskej revolúcie a jej následkov – až po moderné laické a materialistické ideológie a štáty. Tieto formy Juhu budú stáť v opozícii voči moci Severu a ich konflikt sa bude odohrávať počas celej histórie.
2. Zmluva medzi Severom a Juhom (verše 6, 17, 22 a 23)
V týchto častiach sa bude hovoriť o pokusoch o zblíženie medzi cirkevnou mocou a štátom – najskôr v podobe spojenectva s Konštantínovým Rímom, neskôr cez rôzne kompromisy počas stredoveku, ktoré zahŕňali zdieľanie moci, vzájomne výhodné zákony, kontrolu nad územiami, či dokonca filozofickú symbiózu medzi teológiou a svetskou múdrosťou. Tieto zmluvy budú svedčiť o túžbe po stabilite, ktorá však bude stáť na narušenej rovnováhe medzi duchovným a politickým svetom.
3. Konflikt medzi Severom a Božím ľudom (verše 16, 28, 30, 31, 35)
V týchto veršoch sa bude ukazovať tretia a najvážnejšia rovina konfliktu: útok Severu na verný Boží ľud. Pôjde o perzekúcie a akt intolerancie, ktoré poznačia cirkevné dejiny od 4. storočia – cez inkvizície, križiacke výpravy, náboženské vojny – až po ideologické boje novoveku. Tieto útoky nebudú len politickými činmi, ale budú mať duchovné pozadie a budú vychádzať z túžby ovládnuť svedomie človeka.
Tieto tri témy sa budú plynule rozvíjať a budú smerovať k záveru – k posledným udalostiam dejín. Zatiaľ čo sa budú javiť ako historické fázy, proroctvo ich predloží ako prípravu na konečný zápas. Zrážka medzi Severom a Juhom, ich dočasné spojenectvá a najmä útok Severu proti Božiemu ľudu – to všetko sa bude odohrávať v predvečer rozhodujúcej fázy. Táto fáza príde vo veršoch 40 až 45. Až tam sa začne konečné rozuzlenie a ukáže sa pravý význam celej línie. Príbeh bude vystavaný z perspektívy konca dejín. Práve preto autor zvýrazní všetky prvky, ktoré budú dôležité pre pochopenie času konca a jeho duchovnej reality.
Len keď čitateľ uvidí tieto tri témy ako ústredné línie prorockého deja, pochopí, že proroctvo nemá za cieľ len informovať o dejinách, ale predovšetkým pripraviť na ich vyvrcholenie. Obe obdobia konečného konfliktu – ako obdobie zrážky ideológií, tak aj obdobie prenasledovania – vyústia do rovnakého bodu: do priameho útoku na verný Boží ľud. A práve v tomto kontexte sa odhalí skutočný zmysel duchovného boja, ktorý sa tiahne celými dejinami.
Konečný útok a záver konfliktu
Proroctvo bude začínať útokom Juhu proti Severu. Tento útok bude opísaný stručne a nenápadne, čo vytvorí kontrast k mohutnej a hrmotnej odpovedi kráľa Severu, ktorý sa vyberie proti svojmu nepriateľovi „ako víchrica, s vozmi, jazdcami a mnohými loďami“, pričom „zaplaví a prejde cez mnohé krajiny“. Takto zdôraznená moc Severu bude pôsobiť ako náznak jeho posledného víťazstva. Kráľ Severu vstúpi aj do „Krásnej zeme“, avšak proroctvo výslovne uvedie, že jeho víťazstvo nebude úplné – „mnohé zeme“ sa mu poddajú, ale nie všetky, a niektorým sa podarí uniknúť.
Z historického hľadiska to bude znamenať, že cirkevná moc zvíťazí nad politickými a ateistickými hnutím a dokonca prenikne až do prostredia Božieho ľudu. V súčasnosti bude možné pozorovať, že cirkev – napriek opakovaným laickým útokom, inšpirovaným marxizmom či inými ideológiami – vystupuje čoraz výraznejšie ako rešpektovaná inštitúcia. Vďaka svojim dejinným skúsenostiam, diplomatickej obratnosti a geopolitickému prehľadu si bude upevňovať svoje postavenie a vplyv.
Od polovice 19. storočia, ktoré prorok Daniel v 8. kapitole nazve „časom konca“, bude cirkev rásť na sile a autorite. Napriek tomuto vzostupu však jej víťazstvo nebude úplné ani definitívne. Proroctvo pomocou symbolického jazyka naznačí, že sa znovu objaví odpor Juhu – niektoré mocnosti sa nepodriadia. Edóm, Moáb a výhonky Ammónov budú spomenuté ako tí, ktorí uniknú moci Severu.
Tento obraz bude mať svoj paralelný odraz aj v súčasných dejinách. Filozofické, humanistické a sekulárne prúdy, ktoré sa postavili proti cirkvi, sa nevytratia. Práve naopak, zdá sa, že laické hnutia si upevňujú svoju pozíciu. Príkladom bude Francúzsko – kedysi nazývané „najstaršou dcérou cirkvi“. Hoci osemdesiatpäť percent Francúzov bude pokrstených v katolíckej cirkvi, len menej než dvadsať percent bude žiť podľa viery. Tento stav si všimne aj pápež Ján Pavol Druhý počas svojej návštevy v máji 1989, keď sa počas príhovoru na letisku v Bourget opýta pol milióna zhromaždených:
„Francúzsko, najstaršia dcéra cirkvi, si verná svojmu krstnému sľubu?“
Táto výzva, ktorá sa neskôr objaví aj v titulku episkopálneho časopisu, výstižne odhalí, čo bude cirkev hlboko trápiť – rozpor medzi historickou príslušnosťou a reálnou vernosťou.
Proroctvo sa však nezastaví v súčasnosti. Jeho pohľad sa bude posúvať až za horizont prítomnosti – k druhej a konečnej výprave. Kráľ Severu prenikne až do južných oblastí. Bude prechádzať Egyptom, Líbyou a Etiópiou. Tam ho zastihne znepokojujúci chýr prichádzajúci zo severovýchodu – smerom od Palestíny. To ho prinúti presunúť svoje ťaženie týmto smerom. Povedie ho zloba a cieľ bude jasný: „zahladiť a zničiť“.
Doteraz, keď bol zaujatý bojom s Južnými mocnosťami, nedokázal svoje plány uskutočniť. Teraz však získa plnú silu. Po prvýkrát sa Sever a Juh spoja. Krajiny Juhu – Egypt, Líbya a Etiópia – uznajú vedenie Severu a pridajú sa k nemu aj v poslednom útoku. Spolu sa obráti proti „vrchu krásy svätosti“ – teda proti miestu, kde bude stáť Boží chrám.
Tábor svojho posledného výpadu rozloží „medzi morom a svätým vrchom nádhery“, teda medzi Stredozemným morom a horou Sion. Tým sa bude napĺňať veľký záver proroctva: záverečná aliancia dvoch dlhoročných protivníkov, ktorí sa spoja v boji proti Božiemu ľudu – čo bude predzvesťou Božieho zásahu, ktorý už nebude meškať.
Vrch krásy svätosti – miesto stretnutia neba so zemou
V biblickom jazyku bude výraz „vrch krásy svätosti“ označovať nie obyčajné geografické miesto, ale priestor posvätený Božou prítomnosťou – teda vrch, na ktorom stojí chrám. Práve chrám bude tým, čo urobí túto krajinu svätou a krásnou. Keď Izraelita spomenie toto miesto, stane sa básnikom – lebo v tom, čo vidí a čoho sa dotýka, začne vnímať samotné nebo, ktoré sa na tomto mieste dotýka zeme.
Tento duchovný výklad bude vychádzať najmä zo 40. žalmu, kde sa vrch svätosti – Sion – opisuje ako „severný výbežok“. V hebrejskom ponímaní tento výraz neznamená len zemepisnú lokalitu, ale poukazuje na nebeskú výšku, na trón samého Boha. Vrch Sion teda nebude iba miestom kultu, ale symbolickým vyjadrením toho, že Boh prebýva uprostred svojho ľudu. Táto myšlienka sa potvrdí aj v Šalamúnovej modlitbe pri posvätení chrámu:
„Nech budú tvoje oči upreté vo dne i v noci na tento dom, na toto miesto, o ktorom si povedal: Tu bude moje meno. Vyslyš modlitbu, ktorú sa tvoj služobník bude modliť na tomto mieste. Počúvaj prosbu svojho služobníka a svojho izraelského ľudu, keď sa budú modliť na tomto mieste. Vyslyš z miesta svojho prebývania – z neba – a keď vyslyšíš, odpusť!“ (Prvá kniha kráľov 8, 29–30)
Tým sa potvrdí, že „vrch krásy svätosti“ v 11. kapitole knihy Daniel, verš 40 až 45, bude odkazovať na nebeský priestor – miesto, kde prebýva Boh, a ktoré je v duchovnom význame neoddeliteľné od chrámu a Božieho trónu.
Rovnaký symbolický jazyk použije už druhá kapitola Danielovho proroctva. Tam sa Božie kráľovstvo opíše ako kameň, ktorý sa odtrhne bez zásahu rúk a zasiahne sochu – symbol pozemských ríš – a stane sa veľkým vrchom, ktorý naplní celú zem. Tento vrch opäť predstaví Božie kráľovstvo, ktoré nebude len politickou mocnosťou, ale duchovnou realitou prichádzajúcou zhora.
Rovnaký jazyk sa objaví aj v 16. kapitole knihy Zjavenie, v proroctve o Harmagedone. Aj tam sa v čase konca zhromaždia „králi celej zeme“, aby sa postavili proti Božiemu kráľovstvu. A aj tam bude centrálnym obrazom „vrch“ – miesto, kde sa Božia moc zjaví ako posledná a rozhodujúca. Výraz Harmagedon je pravdepodobne odvodený z hebrejského výrazu Har-Moedh, čo znamená vrch zhromaždenia. Tento pojem bude spätý so Sionom – miestom, kde Boh prebýva, vládne a súdi. Nie je to teda len zemepisný bod, ale symbol trónu Najvyššieho.
Tak ako vrch krásy svätosti v knihe Daniel, aj Harmagedon v knihe Zjavenie bude vyjadrovať duchovný, nadprirodzený rozmer boja. Nejde len o vojnu národov, ale o posledný veľký zápas medzi dobrom a zlom, medzi pravdou a lžou, medzi Bohom a tými, čo sa mu vzopreli. Tento konflikt bude mať kozmický rozmer – pretože sa dotkne nielen ľudskej histórie, ale aj večnosti.
Zjednotenie síl sveta proti Božiemu kráľovstvu
V knihách Daniel a Zjavenie sa opakovane objaví rovnaký obraz: všetky sily tejto zeme – či už označené ako všetci králi sveta (Daniel 2, Zjavenie 15), alebo ako Sever a Juh (Daniel 11) – sa v čase konca spoja v spoločnom zápase. Bude to duchovný boj, ktorý sa nebude týkať len ideológií či politiky, ale samotného Božieho trónu a kráľovstva. Všetko, čo sa postaví proti nemu, bude zosobnené v týchto mocnostiach zdola.
Na prvý pohľad sa tento obraz môže javiť ako vzdialený a nezrozumiteľný – akoby Danielovo proroctvo nemalo nič spoločné s našou realitou. No stačí sa pozrieť na to, čo sa deje okolo nás v posledných desaťročiach, a zistíme, že duchovné napätie proroctva sa napĺňa pred našimi očami.
Kresťanstvo, ktoré kedysi očakávalo nebeské kráľovstvo, dnes čoraz častejšie presúva svoju pozornosť na budovanie pozemského sveta. Očakávanie návratu Krista, ktoré bolo motorom viery prvých kresťanov, je dnes zosmiešňované ako prežitok a mýtus. Cirkev sa tým zaradila po bok materialistických a humanistických ideológií, ktoré uprednostňujú pragmatizmus a rozum pred vierou a nadprirodzenom.
Z viery sa stáva politický nástroj, z Božieho kráľovstva spoločenský ideál. Teológia oslobodenia, ktorá sa šíri v krajinách tretieho sveta, mení duchovný zápas na sociálnu revolúciu. Teológovia ako Teilhard de Chardin sľubujú nový svit ľudstva, nie z neba, ale z pokroku civilizácie. Bultmann interpretuje kráľovstvo Božie ako čisto existenciálnu skúsenosť – čím úplne vyprázdni jeho transcendentný rozmer. Výrazy ako pravda, večnosť, spása, Boží súd sa nahrádzajú jemnejšími, prístupnejšími slovami ako láska, pokrok, ľudské šťastie. Viera sa tak stáva „stráviteľnejšou“ – prijateľnou pre masy, no vyprázdnenou z moci.
Politizácia náboženstva po celom svete
Kresťanstvo však nie je jediné, ktoré podľahne pokušeniu politickej moci. V islamskom svete sa náboženstvo stáva základom štátnej moci. Iránska revolúcia sa stane vzorom pre krajiny ako Alžírsko, Maroko, Tunisko, Irak, Libanon či Saudská Arábia. Byť moslimom bude čoraz viac znamenať usilovať sa o moc a kontrolu nad krajinou.
Ani Izrael sa nevyhne tejto chybe. Náboženské strany budú mať veľký vplyv na politiku, čo bude dráždiť mladú, sekulárnu generáciu, ktorá sa cíti vzdialená tradícii. Napriek tomu bude celé politické smerovanie krajiny úzko spojené s náboženstvom. V západnom svete sa zároveň rozmáha hnutie New Age, ktoré vyzdvihne človeka na úroveň boha. Prastaré pokušenie zo záhrady Eden – „Budete ako bohovia“ – sa bude opäť šepkať do uší miliónov ľudí. Zmiešanina mystiky, pseudovedy a sebazbožňovania bude priťahovať tých, ktorí túžia po náboženstve bez Boha, po spiritualite bez poslušnosti.
Táto globálna duchovná vlna bude pohlcovať kresťanov, moslimov, židov i hľadajúcich. Rímskokatolícka cirkev, ktorú môžeme v dejinách rozoznať ako malý roh z Danielovho proroctva, nebude jediná inštitúcia, ktorá podľahne tejto poézii moci. Do tábora kráľa Severu budú patriť všetky náboženské a ideologické smery, ktoré sa pod rúškom Božej vôle budú usilovať o politickú moc, obhajovať systémy zdola a zabudnú na kráľovstvo zhora.
Globálne zjednotenie a naplnenie prorockého obrazu
Na celé moderné zmýšľanie a vývoj, ktorý dnes sledujeme, bude prorok ukazovať cez ostré obvinenie. Súčasné politické udalosti pred očami naplnia s nečakanou presnosťou obrazy, ktoré obsahuje biblické videnie. Zo všetkých strán budeme počúvať o „novom svetovom poriadku“. Po prvýkrát sa najvyšší predstavitelia krajín odvážia premýšľať o jednotnej vláde všetkých mocností. Len nedávno to vyzeralo ako nemožná predstava. A predsa sa všetko odohrá veľmi rýchlo.
Svet bol rozdelený – východný blok so svojou marxistickou ideológiou stál proti západnému svetu, ktorý presadzoval kresťanské hodnoty. Zrazu padne opona a vznikne len jeden spoločný tábor. Aby sa naplnil starý babylonský sen o jednote sveta, bude už len potrebné nájsť jedného vodcu, ktorého by všetci akceptovali, a ktorý nebude priamo spojený s mocnosťami, ktoré vzbudzujú podozrenie.
Podľa jezuitského autora Malachi Martina to bude práve pápež, kto dokáže zjednotiť vieru a presvedčenie všetkých, ktorí túžia po globálnej jednote. Jeho hlas z Vatikánu nebude ojedinelý – bude nachádzať odozvu u politických vodcov, ktorí sa budú aktívne starať o upevňovanie tejto moci. Davové nadšenie sa ozve zo všetkých kontinentov všade tam, kde pápež osobne príde v celej svojej sláve. Po prvýkrát bude rozhodujúca postava náboženstva uznávaná tak na Východe, ako aj na Západe. Po prvýkrát získa dôveru všetkých strán, po prvýkrát bude obdivovaná aj inými náboženstvami, pokiaľ budú ochotné prijať symbol babylonskej jednoty.
Kto bude chcieť odmietnuť biblické pravdy, na ktoré sa proroci odvolávajú, nájde si výhovorku – že ide o spoločné dobro, o šťastie ľudstva. Prorocký zápas, ktorý opisuje Daniel, sa tak nebude týkať výlučne moderného Izraela. Hoci chrám, ktorý bol centrom tohto boja, už nebude stáť, scenár, ktorý sa bude odohrávať pred očami sveta, potvrdí dôveryhodnosť videnia z 11. kapitoly knihy Daniel.
Nový svetový poriadok, zjednotenie všetkých mocí pod spoločnú morálnu a politickú autoritu, bude sprevádzať sľub mieru, ktorý zatiaľ nebol dosiahnutý. Proroctvo však upozorní, že tento pokoj bude falošný – a preto nebezpečný. V Danielovej ôsmej kapitole sa píše:
„Pre jeho rozum bude sa mu dariť lesť v jeho ruke a zvelebí seba vo svojom srdci, a že bude ubezpečený v pokoji, zahubí mnohých.“
Tento pokoj upokojí a oklame. Bude vyzerať ako dôkaz pravosti, no v skutočnosti bude pascou. Apoštol Pavol varuje:
„Keď budú hovoriť: Je pokoj a istota!, vtedy ich znenazdania prikvačí záhuba ako pôrodné bolesti tehotnú ženu a neuniknú.“
Takýto univerzálny pokoj, ktorý sa bude sľubovať v mene lásky, pokroku a dobra, bude príznakom konca. Bude znakom budovania pozemského príbytku namiesto očakávania pravého domova zhora. V tomto ľudskom projekte nebudú mať svedkovia Božieho kráľovstva miesto – stanú sa nepohodlnými rušiteľmi, ktorých bude treba odstrániť v záujme štátu. Vždy, keď sa v dejinách zjednotil štát s cirkvou, nasledovalo obdobie prenasledovania.
Tentoraz však intolerancia prekročí všetky hranice, pretože nebude kam uniknúť. Nebude už nijaké útočiskové mesto, nijaký neutrálny priestor. Prvýkrát bude celý svet podriadený jednej moci. Spása už nebude prichádzať zdola – bude môcť byť očakávaná len zhora.
„Dokoná však, a nikto mu nepomôže.“ (Daniel 11, 45)
Tento výrok proroka odhalí zásah moci, ktorá nepochádza od človeka. Bude to odpoveď zhora, ktorá potvrdí, že dejiny sú pod vedením toho, ktorý prebýva na vrchu svätosti.
Ako autor stránky odporúčam prednášky a štúdium Knihy Daniel – verš po verši.
