Ako porozumieť veľkému tresku

Úvodné poznámky k článku D. R. Humphreysa

Článok D. R. Humphreysa (Naša galaxia je stredom vesmíru, „kvantované“ červené posuvy to ukazujú) pravdepodobne vznikol koncom roku 2001 alebo krátko po ňom. Nie je datovaný, usudzujem to podľa najmladšieho odkazu, ktorý je práve z tohto obdobia. Som presvedčený, že niektoré pasáže článku sú dnes už zastarané – podľa môjho názoru ich prekonala práca prof. Hartnetta. Myšlienka, že naša galaxia je geometrickým stredom vesmíru, je síce lákavá, ale myslím, že neobstojí. Dá sa však tvrdiť, že ľudia sú Božím stredom vesmíru – v duchu známeho Žalmu 8. Ak z pohľadu vesmíru zaberá naša Zem len nepatrné „zrnko“, stratené medzi miliardami ďalších „zŕn“ – galaxií, tým viac pre mňa vynikajú slová:

„Čo je človek, že naňho pamätáš?“

Z citovanej práce sa mi veľmi páči vysvetlenie, ako zástancovia veľkého tresku chápu tento jav. Toto vysvetlenie si zaslúži, aby som ho uviedol v tomto spracovaní – je naozaj výborné, nič lepšie som o veľkom tresku zatiaľ nečítal, hoci sa tejto téme venujem dlhodobo. Samotné vysvetlenie D. R. Humphreysa ukazuje absurditu údajného počiatku vesmíru!

Ako chápať tvrdenia o veľkom tresku

Mnohí ľudia zisťujú, aká odlišná je predstava kozmológie veľkého tresku od ich vlastných predstáv. Zavádzajúci populárny názov teórie spôsobuje, že väčšina ľudí si predstavuje malý trojrozmerný balónik – so stredom a vonkajšími okrajmi – ktorý vybuchuje do prázdneho trojrozmerného priestoru. Po miliónoch rokov by hmota „zrastala“ do hviezd a galaxií. Celá skupina miliárd galaxií by tvorila „ostrov“ (alebo súostrovie) v „mori“ inak prázdneho priestoru. Tak ako populárny balónik, aj tento ostrov by mal jedinečný geometrický stred.

Väčšina ľudí, dokonca aj mnohí vedci a astronómovia, si veľký tresk predstavujú práve takto. Odborní kozmológovia však veľký tresk zobrazujú úplne inak! Odmietajú myšlienku trojrozmerného balónika a „ostrovného“ vesmíru. V najuznávanejšej verzii – „uzavretý veľký tresk“ – je trojrozmerný priestor len povrchom štvordimenzionálneho „balóna“, ktorý expanduje do „hyperpriestoru“ so štyrmi priestorovými rozmermi (ani jeden nie je časový).

Odborníci zobrazujú galaxie ako zrnká prachu na povrchu tohto balóna. (Žiadna galaxia nie je „vnútri“ balóna.) Pri expanzii sa „guma“ balóna rozpína – čiže samotná štruktúra priestoru sa rozťahuje. Tým sa všetky prachové zrnká vzďaľujú od seba. Z pohľadu každého zrnka sa iné zrnká pohybujú preč, ale o žiadnom zrnku nemožno povedať, že je stredom expanzie. Na povrchu balóna neexistuje žiadny stred. Skutočný stred expanzie by bol vo vnútri balóna, ktorý predstavuje „hyperpriestor“ mimo vnímania trojrozmerných bytostí.

Analógia veľkého tresku teda obmedzuje náš trojrozmerný priestor na povrch štvordimenzionálneho balóna. Galaxie sú ako prachové zrnká na povrchu, ktoré od seba odtláča expanzia. Žiadna galaxia nie je v strede. Skutočný stred by sa nachádzal vo vnútri balóna, čo však nemôžeme nijako vnímať.

Iný pohľad na tento koncept: Ak by sme mohli cestovať nekonečne rýchlo ľubovoľným smerom, odborníci tvrdia, že by sme nikdy nenarazili na žiadny „prázdny priestor“ bez galaxií. Nebolo by možné definovať okraj alebo hranicu vesmíru, a preto by sme nemohli určiť geometrický stred. Ani veľký tresk teda nemá žiadny stred – nikde a nikdy by vo vesmíre neexistoval jedinečný stred v troch rozmeroch, ktoré vnímame.

Poznámka: Analógiu balónika používa mnoho popularizátorov, ale len málokto ju vysvetlí tak jasne, ako v tomto článku.

Prázdnota vesmíru a jej rozpínanie

Ak použijeme túto analógiu v uvedenom zmysle, okamžite sa vynára otázka o prázdnote priestoru – teda o povrchu balóna, ktorý reprezentuje samotný kozmos. Zamietnime predstavu, že sa 3D priestor rozpína do nejakého väčšieho a prázdneho ďalšieho 3D priestoru. Ako sa povrch balóna (kozmický priestor) rozpína, zrnka (galaxie) sa od seba vzďaľujú a samotný povrch (priestor) medzi nimi sa zväčšuje. O aký priestor (povrch balóna) však vlastne ide?

Inými slovami, čo je medzi galaxiami (alebo inými hmotnými objektmi)? Odborníci nám na túto otázku akosi neodpovedajú, ale z kontextu ich vysvetlení vyplýva jediné: Nič! Čiže prázdnota, prázdny priestor. A hneď vzniká ďalšia otázka: Ako sa môže „nič“ („prázdnota“) rozpínať? Alebo: Môže byť prázdny priestor ešte prázdnejší, keď sa zväčšuje? To znie absurdne!

Kri­vosť koz­mického priestoru a teória veľkého tresku

Druhá absurdita vzniká, keď sa pokúšame riešiť otázku zakrivenia (krivosti) koz­mického priestoru – teda v analógii zakrivenia povrchu balóna. Jedno z tvrdení teórie veľkého tresku hovorí, že koz­mický priestor je buď plochý (v analógii „rovinný“), alebo len veľmi mierne zakrivený – podobne ako obrovský balón. Existuje aj tretia možnosť, ktorá sa síce často neuvádza, ale ani úplne nezamieta: koz­mický priestor by mohol byť „hyperbolický“ – teda povrch by mal tvar koňského sedla (hyperboloidu).

Takéto teleso by mohlo vzniknúť rotáciou hyperboly okolo jej osi. Ale hyperbola má dve oddelené vetvy – rotáciou by vznikli dve nesúvisiace telesá. Na ktorom z nich by bola naša Galaxia Mliečna cesta?

Ďalej, zakrivenie počiatočného 4D balóna – teda zakrivenie koz­mického priestoru v prvotnom vesmíre na začiatku veľkého tresku – by bolo veľmi veľké, v okamihu nula dokonca nekonečné. Ako by sa vesmír rozpínal (najprv prudko, potom pomalšie a nakoniec zrýchlene), zakrivenie priestoru by sa zmenšovalo – povrch balóna by sa „narovnával“ na takmer rovinu. Tak by sa vesmír vyvíjal od veľmi zakriveného do takmer plochého stavu, v akom je dnes. Problémom však zostáva počiatočné zakrivenie: Čo bolo jeho príčinou? A čo ak je toto zakrivenie nekonečné?

Najzávažnejší je logický záver: Ani veľký tresk nemá žiadny stred. Nikde a nikdy by neexistoval jedinečný stred v troch priestorových rozmeroch, ktoré dokážeme vnímať. Inými slovami, počiatočný „výbuch“ by prebehol vo fiktívnom 4D priestore! Vesmír v skutočnosti nemohol byť malinký – menší než dnešný atóm, ako často tvrdia zástancovia teórie. To by sme potom mohli aj objem atómu modelovať ako povrch nejakého 4D balóna.

Štvordimenzionálny priestor (a rovnako viacrozmerný) je len matematická predstava, ktorú nevieme aplikovať do reality – používame len analógie. Žiadny viacrozmerný priestor pre nás v skutočnosti neexistuje. Inak povedané, nie je nám reálne prístupný, nikdy ho nemôžeme „vidieť“, ani merať fyzikálnymi prístrojmi! To, čo fyzika nedokáže overiť prístrojmi, nie je fyzikálne reálne, teda jednoducho (fyzikálne) neexistuje!

Záver: Veľký tresk síce fyzikálne neexistoval, no kozmológovia tvrdia, že kozmologicky (čiže fyzikálne) existoval! To je obrovská absurdita – a pravdepodobne tá najväčšia zo všetkých!

Predpovede veľkého tresku a „kosmologický princíp“

Vo svojej vplyvnej, ale vysoko odbornej knihe „The Large Scale Structure of Space-Time“ (Veľkorozmerná štruktúra časopriestoru) Stephen Hawking a George Ellis uvádzajú svoju časť o kozmológii veľkého tresku týmito slovami:

„Nie sme schopní vytvárať kozmologické modely bez prímesi ideológie. V starších kozmológiách bol človek umiestňovaný do vedúceho postavenia v strede vesmíru. Od Koperníka sme však boli trvalo degradovaní na planétu priemernej veľkosti, obiehajúcu okolo hviezdy priemernej veľkosti na okraji pomerne priemernej galaxie, ktorá je sama len jednou z miestnych skupín galaxií. Dnes sme už natoľko demokratickí, že by sme netvrdili, že naša pozícia vo vesmíre je akýmkoľvek spôsobom výnimočná. Nazveme to, podľa Bondiho (1960), predpokladom koperníkovského princípu.“

Tento postoj sa označuje ako „kozmologický princíp“. Všimnime si, že Hawking a Ellis ho nazývajú „predpokladom“ a „prímesou ideológie“ – teda nejde o dôsledok pozorovaní. Ich veta „netvrdili by sme“ je v skutočnosti dogmatické tvrdenie: Zem sa nenachádza na nijakom výnimočnom mieste v kozme. Pokračujú:

„Rozumný výklad tohto trochu nejasného princípu je pochopenie, že z neho vyplýva, že vesmír je vo vhodnom meradle približne priestorovo homogénny.“

Robia tento skok viery, lebo pozorovania ukazujú, že vesmír je izotropný čiže guľovo symetrický okolo nás – teda z nášho pohľadu vyzerá rovnako všetkými smermi. Obvykle, ako sami Hawking a Ellis pripomínajú, by to znamenalo, „že sa nachádzame veľmi blízko špeciálneho bodu – napríklad stredu“. To však nie je v súlade s ich želaním, že Zem nie je na výnimočnom mieste, a preto hľadajú „menej znepokojujúcu“ kozmológiu…

„…v ktorej je vesmír izotropný v každom bode časopriestoru, takže budeme Koperníkovský princíp interpretovať ako tvrdenie, že vesmír je približne guľovo symetrický okolo každého bodu (keďže je guľovo symetrický okolo nás).“

Srdcom teórie veľkého tresku je ateizmus

Zamyslime sa nad motiváciou tohto predpokladu. Prečo sa teoretici veľkého tresku tak veľmi snažia vytvoriť kozmológiu, v ktorej Zem nie je na žiadnom výnimočnom mieste? Astrofyzik Richard Gott v úvode jedného článku venovaného práve koperníkovskému princípu odhaľuje pravý dôvod:

„Koperníkovská revolúcia nás naučila, že bola chyba predpokladať bez dostatočných dôvodov, že zaujímame privilegované miesto vo vesmíre. Darwin nám pri pôvode druhov ukázal, že nie sme privilegovaní nad inými druhmi. Naše miesto pri bežnej hviezde v bežnej galaxii, v bežnom superzhluku, je čoraz menej a menej výnimočné. Myšlienka, že nie sme umiestnení v špeciálnej priestorovej lokalite, bola rozhodujúca v kozmológii a viedla priamo [k teórii veľkého tresku]. V astronómii koperníkovský princíp funguje preto, že všetky miesta pre inteligentných pozorovateľov existujú len na niektorých špeciálnych miestach a na mnohých nešpeciálnych, takže sme pravdepodobnejšie na nešpeciálnom mieste.“

Slovo „pravdepodobnejšie“ (alebo „skôr“) odhaľuje veľa. Richard Gott zjavne verí, že sme tu náhodou! Ani mu nenapadne, že inteligentný Stvoriteľ, Boh, by nás mohol umiestniť na špeciálne miesto v kozme zámerne. Hlavný dôvod pre Koperníkovský princíp je teda ateistický naturalizmus. Keďže toto je hlavná filozofia naturalistického evolucionizmu, prepojenie na Darwina je príznačné. Veľký tresk a darvinizmus sú dve polovice – fyzikálna a biologická – mýtu ateistického pôvodu.

Poznámka: Toto je záver, ktorý – aj po opatrnom odmietnutí myšlienky, že naša galaxia je geometrickým stredom vesmíru – prirodzene vyplýva z predchádzajúcich úvah. Inak povedané, fyzikálne nepreukázateľného Boha (teda fyzikálne neexistujúceho) naturalisti nahradili fyzikálne neoveriteľným a teda fyzikálne neexistujúcim veľkým treskom. (To, že predkladajú „nepriame dôkazy“, je iná vec. Samozrejme, aj to je dôsledok naturalistickej viery.)

Hubbleov zákon

Na observatóriu Mount Wilson začal Edwin Hubble používať 100-palcový zrkadlový ďalekohľad na výpočet vzdialeností … „mimogalaktických hmlovín“. V roku 1929 publikoval svoje výsledky, ktoré zhrnul do rovnice, ktorá vyjadruje vzťah medzi vlnovou dĺžkou λ spektrálnej čiary a jej posunom δλ voči vzdialenosti r každej hmloviny od Zeme. Tu c je rýchlosť svetla (približne 300 000 km/s) a H je číslo, ktoré dnes poznáme ako Hubbleova konštanta.

Toto je slávny Hubbleov zákon, ktorý tvrdí, že istý kozmický jav spôsobuje červený posuv, ktorý rastie úmerne so vzdialenosťou. … Astronómovia postupne prestali „hmlovinám“ hovoriť hmloviny a začali ich nazývať galaxie.

Expanzné posuvy, nie Dopplerove posuvy

Hubble pôvodne interpretoval posuvy vlnových dĺžok ako Dopplerove posuvy, spôsobené len rýchlosťou zdroja svetla voči Zemi. Podľa tejto interpretácie by priamka v závislosti znamenala, že galaxie sa pohybujú od nás rýchlosťou v, ktorá je úmerná ich vzdialenosti r. Rudý posuv však môžu spôsobiť aj iné javy. Einsteinova všeobecná teória relativity hovorí, že v rozpínajúcom sa priestore by boli vlnové dĺžky naťahované podľa rozpínajúceho sa „prostredia“, cez ktoré prechádzajú. Svetlo prichádzajúce z veľmi vzdialených objektov by bolo takto „natiahnuté“ viac ako svetlo z blízkych objektov – a preto rudý posuv rastie so vzdialenosťou.

Dnes si väčšina kozmológov myslí, že ide o expanzný posuv, nie o Dopplerov posuv. Astronómovia však stále radi opisujú rudé posuvy „ekvivalentnými rýchlosťami“, akoby boli spôsobené čisto Dopplerovým efektom. Táto prax však mätie verejnosť, médiá aj študentov astronómie, ktorí si potom myslia, že rudé posuvy sú spôsobené hlavne rýchlosťou objektov. Astronómovia často vyjadrujú veľkosť rudého posuvu ako pomernú zmenu vlnovej dĺžky.

Poznámka: V predposlednom odseku je zmienka o rozpínaní „prostredia“ – teda priestoru alebo vesmíru. Rudý posuv svetla zo vzdialených objektov je bežne vysvetľovaný práve týmto rozpínaním. Ak však zároveň považujeme medzihviezdny priestor za absolútne prázdny, ako môže svojou neexistujúcou „pružnosťou“ čokoľvek naťahovať? Čím je vlnová dĺžka prechádzajúceho svetla naťahovaná, ak ju „naťahuje“ samotná prázdnota? Aj preto sa koncept rozpínania podľa D. R. Humphreysa javí ako problematický.

Možno autor zámerne ilustruje absurditu myslenia zástancov teórie veľkého tresku. D. R. Humphreys v závere opakovane poukazuje na mätúcu terminológiu, ktorá zneisťuje nielen verejnosť, ale aj niektorých odborníkov. Je otázka, či ide o neúmyselné, alebo úmyselné mätie. Osobne sa domnievam, že u mnohých popularizátorov ide o neúmyselné skresľovanie, ale v prípade „zarytých“ obhajcov veľkého tresku sa vylúčiť nedá ani úmysel.

Na záver len naznačím, ako ja osobne vnímam rudý posuv: svetlo zo vzdialených kozmických objektov interaguje s „priestorom“ alebo „vákuom“, ktorým prechádza. Lepšie povedané, časť svojej energie odovzdáva tomuto priestoru, lebo ho moduluje. Takéto myšlienky si však vyžadujú oveľa hlbší výklad. Uvádzam ich tu len preto, aby bolo jasné, že kritika je založená na vlastnom zamyslení a nie na bezduchom odmietaní.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )