Je kreacionizmus vedecký?

Sila kreacionistických argumentov: Fakty a pravda o stvorení

„Najväčšiu vinu má ten, kto nechce počuť pravdu.“ Marcus Tullius Cicero (106–43 pred n. l.)

Kreacionistické argumenty pre existenciu Stvoriteľa majú ohromnú silu, pretože:

• Fakty, na ktorých stoja, sú pozorovateľné (experimentálna veda)
• Faktov je obrovské množstvo – je to lavína dôkazov (historická veda)

Preto sa súčasná evolučná teória doslova dusí pod lavínou faktov, ktoré potvrdzujú kreacionizmus. Nasleduje len niekoľko z nich.

A )

Ako Boh tvoril človeka a svet pred šiestimi tisíckami rokmi, kreacionisti ukázať nevedia. Rovnako ani evolucionisti nedokážu predviesť, ako pred miliónmi rokov svet vytvorila evolúcia. Existuje však jeden zásadný vedecký rozdiel: Kreacionisti majú k dispozícii obrovské množstvo súčasných procesov, na ktorých možno vedecky dokázať, že inteligencia a informácia sú nevyhnutnou podmienkou na to, aby z jednoduchších stavebných prvkov vznikla zložitá, neperiodicky usporiadaná sústava. K rovnakému výsledku však žiadny pozorovateľný evolučný proces nevedie.

Predstav si na chvíľu dobre vybavené laboratórium plné chemikálií, ktoré necháš dlho bez chemikov. Alebo si predstav dielňu bez remeselníkov, továreň bez ľudí či stavbu plnú stavebného materiálu, ale bez prítomnosti ľudí. Alebo si vezmi živý organizmus, z ktorého vyberieš alebo v ňom deaktivuješ všetky gény. Aký bude výsledok po dlhom čase? Žiadna evolúcia ani stvorenie sa konať nebude! Naopak, začne prebiehať niečo úplne iné, ako bude popísané ďalej v bode B.

B )

Okrem nevyhnutných podmienok pre tvorivé procesy môžu kreacionisti poukázať aj na ďalšiu lavínu procesov, ktoré jednoznačne svedčia proti evolúcii. Ide o procesy, pri ktorých úplne samovoľne dochádza k deštrukcii. Práve tu je do bodky splnená evolučná podmienka, že to „ide samo“, bez akýchkoľvek informácií. Lenže smerom opačným ako k evolúcii. Pri týchto procesoch dochádza k rozpadu väzieb medzi prvkami, atómami, molekulami či súčiastkami v chemických, fyzikálnych, biologických aj informačných štruktúrach.

Môžeme uviesť a pozorovať milióny príkladov nárastu entropie v otvorených sústavách, degradácie informácie, racemizácie, starnutia, vymierania druhov, odumierania orgánov alebo ich zakrpatenia, zhubného bujnenia, vzniku nových aj starých chorôb, príklady rozpadu genómov a deštrukcie systémov, ktoré boli predtým funkčné a vysoko usporiadané. Pri tomto nepotrebujeme žiadnu inteligenciu ani program, ako to vyžaduje evolučná viera.

Ak zhrnieme bod A a B: Kreacionisti majú na svojej strane obrovské množstvo pozorovateľných procesov vzniku a vývoja zložitosti z jednoduchého vďaka informácii alebo inteligencii (A), a zároveň nespočet príkladov devolúcie, keď informáciu odoberieme a všetko „ide evolučne samo“ – dochádza k rozpadu a samovoľnej deštrukcii sústavy (B).

To všetko robí evolučnú vieru v samoorganizáciu hmoty úplne nevedeckou rozprávkou, ktorej skutočnosť nie je možné nikde pozorovať! Evolučná teória teda musí stáť na ignorovaní pozorovateľnej reality. Keďže si evolucionisti túto skutočnosť (nepozorovateľnosť evolučného procesu) už dlho dobre uvedomujú, potichu prešli zo starého pojmu darwinovskej evolúcie, chápaného ako vývoj od jednoduchého ku zložitému, na novú, šikovnú definíciu: evolúcia je každá zmena, nie nevyhnutne vývoj od jednoduchého ku zložitému. Takže všetko, čo sa zmení, je pre evolucionistu „dôkaz“ evolúcie.

Vymieranie druhov, choroby, smrť a deštrukcia – to všetko považuje evolučná ideológia za súčasť evolučného procesu. Potom je už jednoduché tvrdiť, že evolúciu vidíme všade okolo nás, napríklad v náraste počtu chorých ľudí. Viac než 80-tisíc Čechov každoročne počuje hrozivú diagnózu: rakovina.

Vo svete túto diagnózu počuje 14 miliónov ľudí ročne a prognózy hovoria o 20 miliónoch v roku 2025. Podľa novej definície, že evolúcia je každá zmena, sú títo ľudia s rakovinou či AIDS dôkazom evolúcie! Nech teda evolucionisti veria svojej rozprávkovej viere, no treba si uvedomiť, že ani tá najrafinovanejšia definícia neutečie pred otázkou, ako z jednoduchého vzniklo zložité bez inteligencie a informácie, keď to nikde nepozorujeme, zatiaľ čo lavína faktov hovorí v prospech Stvoriteľa.

C )

Ďalšou lavínou dôkazov, pod ktorou dnes evolučná viera trpí, je obrovské množstvo zistení, že život nemohol vzniknúť bez predchádzajúceho života, iba tak zo zmesi chemických zlúčenín. Opäť nejde o nejaké okrajové argumenty z oblasti chémie. Mnoho odborníkov – bez ohľadu na to, či sú veriaci alebo neveriaci – tvrdí, že samovoľný vznik života v sterilnom chemickom prostredí je z vedeckého (materialistického) pohľadu neprekonateľný problém! Chémia ponúka celú lavínu dôkazov, prečo živá bunka nemohla vzniknúť ani v redukčnom, ani v oxidačnom, ani v zmiešanom či inom prostredí bez predchádzajúcej genetickej informácie.

Preto stále platí Pasteurova zásada: „Živé pochádza len zo živého.“ Evolučné myslenie sa však týmto faktom vzpiera a mnohí evolucionisti tajne dúfajú, že to predsa len nejako muselo ísť, a opakujú bojové heslá ako: „Vznik života nie je súčasťou evolučnej teórie,“ alebo „Určite na to prídeme, už dnes toho vieme dosť“ a podobné frázy. Pravda však je, že ich viera v to, že sa mŕtva planéta „nejakým spôsobom sama oživila“, je ešte väčšou antivedeckou poverou ako viera v oživenie bájnych Blanických rytierov.

Evolucionisti sú v otázke vzniku života doslova zasypaní lavínou vedeckých dôkazov, že život nemohol vzniknúť sám od seba!

D )

Vznik druhov nevyriešil ani Darwin (čo sám správne tušil), ani jeho nasledovníci až dodnes. Už tisícročia chovatelia a pestovatelia vedia, a nič sa na tom nezmenilo, že všetky živé organizmy sa rodia nielen odlišné od svojich rodičov a predkov, ale aj podobné svojim rodičom a predkom. Táto podobnosť je neprekonateľná! Lavína pozorovaní už pred Darwinom (ktoré Darwin ignoroval) aj po ňom ukazuje, že všetky živé organizmy je možné zaradiť do určitých, pevne ohraničených skupín, z ktorých prirodzenou cestou nie je úniku!

Tisíce pokusov na jednobunkových organizmoch, hmyze a ďalších živočíchoch s rýchlou generačnou výmenou (kde by sa evolučné procesy dali ľahko preukázať aj bez čakania milióny rokov) dokazujú, že existujú neprekročiteľné limity uprostred všetkých zmien a variability, uprostred pestrosti tvarov, farieb, veľkostí orgánov či funkcií. Evolucionisti si však pred týmto faktom zacepujú uši aj oči.

Psovité sú a budú stále psovité, koňovité zostanú koňmi, zebrami a oslami, baktérie sú stále baktériami už od prvohôr, a kde nebolo krídlo, nikdy nebude. Muška octomilka je aj po sto rokoch výskumu a 270 000 pozitívnych mutáciách stále nespochybniteľne octomilka – k veľkému sklamaniu evolučnej cirkvi. Ak nikto z danej skupiny organizmov nemá pancier, nebude ho mať ani po miliónoch rokov. Aj keby boli opice ešte podobnejšie človeku, človekom by sa mohli stať len vtedy, keby niekto vysoko inteligentný prepísal ich genetický program na ľudský.

Ako je spoľahlivo potvrdené, mutácie, selekcia ani pohlavný výber to nedokážu. Ide o lavínu dôkazov z genetiky aj biológie proti nevedeckej poverčivosti, že ryby kedysi vyliezli na súš, lebo im narástli nožičky, plazy dostali od evolúcie krídla a začali lietať, a niektoré opice si za milióny rokov začali rozprávať o hudbe a matematike. Evolučná povera je zasypaná lavínou vedeckých faktov, ktoré sú s touto rozprávkou v úplnom, pozorovateľnom rozpore.

E )

K predchádzajúcej lavíne dôkazov, pod ktorou sa evolučná fantázia dusí, patrí aj lavína miliónov úplne neevolučne usporiadaných zkamenelín – to je nočná mora evolučnej sekty už od čias Darwina. Práve zkameneliny potvrdzujú pravdivosť predchádzajúceho bodu: nielen dnešné živé tvory, ale aj tie dávne, podľa fosílií, boli vždy jasne obmedzené na svoju skupinu a nikdy v minulosti neprekročili genetické ani morfologické hranice svojej skupiny.

Preto nachádzame milióny zkamenelých rýb, bezstavovcov, obojživelníkov, plazov, vtákov, cicavcov a zreteľných ľudí (to isté platí aj pre rastliny či huby) – a nikde žiadne milióny medzičlánkov medzi nimi, ako by to logicky a štatisticky muselo byť, keby evolučná teória platila. Ak by bolo pravdou, že sa všetko živé vyvíjalo z jedného alebo niekoľkých jednobunkových organizmov stovky miliónov rokov až k človeku, museli by sme nájsť množstvo medzičlánkov. Namiesto toho tu máme lavínu zkamenelín, ktoré dokazujú rýchle stvorenie (napríklad kambrická explózia), pod ktorou sa evolučná viera doslova dusí.

Kreacionista nestavia svoje tvrdenia o neprekročiteľnosti stvorených bariér na stovkách či tisícoch zkamenelín, ale na miliónoch!

Zatiaľ čo evolučný tábor horlivo hľadá a s veľkou slávou oslavuje každý údajný medzičlánok, kreacionista s pokojom ukazuje na hory zkamenelín a cintoríny kostí a s úsmevom hovorí: pozrite, nikde žiadna evolúcia, vôbec nikde, absolútna nula! Len samé ryby, obojživelníky, plazy, vtáky, cicavce a ľudia. Všade vidíme zreteľné rozdiely medzi všetkými jasne ohraničenými skupinami, medzi tými, ktoré už vyhynuli, aj medzi tými, ktoré tu žijú dodnes – žiadne prechody, žiadne milióny spojníc medzi plutvou a nohou alebo medzi šupinou a vtáčím perím.

Prvá veta Wikipédie o vzniku vtáčieho peria znie:

„Pero vzniklo premenou pôvodnej plazej šupiny, dôkaz vo forme fosílií však chýba.“

Vieš, prečo chýba, aj keď šupiny aj perie v zkamenelinách máme? Pretože pero z plazej šupiny nikdy nevzniklo a to, čo Wikipédia tvrdí, je len bezduché opakovanie darwinistickej mantry o pôvode vtáčieho peria. Evolucionisti sa doslova dusia pod lavínou vedeckých dôkazov, ktoré stoja proti ich nepravdivej histórii života.

F )

G )

Ďalšou z mnohých lavín, ktoré dnes drvia evolučnú dejepisnú predstavu, sú početné nálezy nestabilného izotopu 14C vo všetkých vrstvách zeme – tam, kde by sa podľa evolučnej teórie tento izotop nemal vyskytovať. Evolucionisti sú z toho zúfalí, pretože 14C sa nachádza od starohôr až po treťohory vo všetkých organických látkach alebo v predmetoch z nich pochádzajúcich: v dinosauřích kostiach, druhohorných zvyškoch dreva, prvohornom, druhohornom aj treťohornom uhlí, v rope, zemnom plyne, podzemných rezervoároch CO₂ či v diamantoch z prekambria.

Ako je to vôbec možné, keď polčas rozpadu 14C je len 5730 rokov, takže v týchto údajne milióny rokov starých vrstvách by sme už nemali zachytiť ani jediný atóm 14C! Je to fakt na zbláznenie, keď si predstavíme, ako sa evolučná teória snaží udržať svoj „vlak s tisíckami vagónov“ na koľajniciach v 45° náklone! Preto sa horúčkovito snažia vymyslieť, odkiaľ sa táto lavína 14C do všetkých „prastarých“ vrstiev dostala. Ako obvykle v podobných prípadoch používajú svoj obľúbený záchranný kruh: kontaminácia (znečistenie, neskorší prienik, zamorenie).

Výhovorka na kontamináciu zachraňuje topiacu sa teóriu evolúcie už dlhé roky a na mnohých miestach ich rozprávky: napríklad pri OOPARTS sa odpovedá, že sú to podvrhy alebo kontaminácia starých vrstiev neskoršími, mladšími predmetmi (len tá najtajnejšia rada zasvätených evolucionistov vie, ako sa do tvrdej horniny alebo uhlia mohli dostať – napríklad časť hliníkového ozubeného kolesa v „300 miliónov rokov“ starom uhlí na Sibíri, alebo kladivko uväznené v tvrdom druhohornom pieskovci).

Ale poďme ďalej: nie každý vie, že aj priestor nášho vesmíru je podľa evolucionistov „kontaminovaný“ – vraj asi 96 % hmoty a energie je neviditeľných oproti tomu, čo reálne vidíme a meriame. Evolucionisti túto hypotézu vymysleli, aby si zachovali vieru v extrémne starý vesmír napriek lavíne faktov, že vesmír je veľmi mladý. Rovnako aj naša slnečná sústava je vraj „kontaminovaná“ kométami – ktoré k nám prichádzajú z nejakého neviditeľného zdroja na okraji sústavy, ktorý však nikto nikdy nevidel.

Evolucionista v túto „kontamináciu“ musí veriť, inak by nevedel vysvetliť, prečo po údajne 4 miliardách rokov stále existuje aspoň jediná kométa, keď o ne slnečná sústava rýchlo prichádza. Kontaminácia je silná droga evolučnej viery. Bola to opäť kontaminácia, čo navrhovali zúfalí evolucionisti aj vtedy, keď boli nájdené mäkké časti dinosaurích kostí a bolo potrebné vyhnúť sa nepríjemnému faktu, ako mohli prežiť desiatky miliónov rokov.

Kontaminácia Zeme zárodkami života z vesmíru (tzv. panspermická teória) je častou výhovorkou mnohých evolucionistov, ktorí si takto kompenzujú nedostatky pozemskej chémie – tá totiž neumožňuje vznik života z neživých zlúčenín, ako už bolo uvedené vyššie. To, čo je nemysliteľné tu na Zemi, sa zrazu stáva možným v kozme, kde podľa evolucionistov platia iné zákonitosti. Takže ak život vznikne vo vesmíre, „kontaminuje“ našu Zem a problém je podľa nich vyriešený. Kontaminácia sa tak stáva silným pomocníkom pri obhajobe evolučnej teórie.

A čo s lavínou existujúceho 14C tam, kde by už dávno nemal byť ani jediný atóm? Evolucionisti opäť používajú svoju obľúbenú „kontamináciu“! Podľa evolučnej „cirkvi“ je všetko staré postihnuté rádiouhlíkovou kontamináciou, od starohôr až po súčasnosť.

13. až 17. augusta 2012 počas stretnutia geofyzikov Západného Pacifiku v Singapure predstavil vedecký tím výsledky datovania pomocou 14C z viacerých dinosauřích kostí pochádzajúcich z ôsmich jedincov. Výsledky ukázali, že všetky tieto kosti spadajú do intervalu medzi 22 000 až 39 000 rokov, čo presne zodpovedá hodnotám predpovedaným kreacionistami. Ak by dinosauri boli skutočne milióny rokov starí, tieto kosti by nemali obsahovať ani jeden atóm 14C.

Tento výskum vykonával spoločný tím Americkej geofyzikálnej únie (AGU) a Geovednej spoločnosti Ázijskej Oceánie (AOGS), čo poukazuje na vysokú úroveň profesionality a precíznosti výskumu. Dr. Thomas Seiler, nemecký fyzik, ktorý tento projekt viedol, získal PhD na Technickej univerzite v Mníchove.

Šokujúce zistenia v datovaní 14C – Prečo sa nenašli vzorky s „mŕtvym uhlíkom“?

Pred 25 rokmi došlo k výraznému zdokonaleniu prístrojov na meranie rádioizotopov v látkach, najmä technológií AMS (Accelerator Mass Spectrometry) a urychlovačov iónového lúča. Tieto inovácie umožnili zvýšiť citlivosť merania pomeru 14C/12C z 1 % na 0,001 %, čo teoreticky predĺžilo možnosť datovania vzoriek z pôvodných 40 000 rokov až na 90 000 rokov.

No práve tu sa objavil prekvapivý fakt – žiadny organický materiál neobsahuje požadované stopové množstvo 0,001 % 14C v porovnaní s moderným uhlíkom. Keďže väčšina vedcov stále verí v klasický koncept obrovského veku geologických vrstiev, toto zistenie bolo vysvetlené ako kontaminácia vzoriek. Napriek maximálnemu úsiliu, aby sa zabránilo kontaminácii, nebol nájdený žiadny vzorok s úplne „mŕtvym“ obsahom 14C – ani vo vzorkách z najhlbších geologických vrstiev obsahujúcich fosílne záznamy.

Pomer 14C voči 12C sa znižuje každých 5730 rokov – to je polčas rozpadu 14C. Po 20 polčasoch (114 700 rokov) by sa tento pomer zmenšil faktorom 2^20, teda 1 000 000. Po 1,5 milióne rokov by sa tento pomer znížil o faktor 2^(1 500 000/5730), čo zodpovedá asi 10^79.

To znamená, že ak by na začiatku existoval čistý uhlík 14C v množstve rovnajúcom sa celej hmote pozorovateľného vesmíru, po 1,5 milióne rokov by už nezostal ani jeden atóm 14C. Preto sú bežne namerané hodnoty 0,1 až 0,5 % 14C vo vzorkách, o ktorých evolucionisti tvrdia, že sú staré stovky miliónov rokov, veľkou anomáliou pre evolučnú chronológiu.

Úprimná snaha vyriešiť tento „problém znečistenia“ viedla k viacerým odborným, recenzovaným článkom, ktoré sa za posledných 25 rokov zaoberali problémom rádiokarbónového datovania. Väčšina týchto štúdií uznáva, že 14C nie je výsledkom kontaminácie, ale že je prítomný vo vzorke od začiatku. Vysvetlenie tohto javu v rámci evolučnej chronológie však stále chýba.

Analýzy 14C v uhlí potvrdzujú mladú Zem a globálnu potopu

Kreacionisti, plne si vedomí významu analýz 14C, sa tejto téme venovali v rámci programu RATE a uskutočnili vlastné analýzy pomocou AMS (Accelerator Mass Spectrometry) v jednej z najprestížnejších laboratórií. Vzorky uhlia pochádzali z U.S. Department of Energy Coal Sample Bank na Pennsylvania State University. Z desiatich vzoriek boli tri z eocénu, tri z kriedy a štyri z karbónu.

Namerené hodnoty presne zodpovedajú hodnotám publikovaným v odbornej, recenzovanej literatúre: 0,26 % pmc (percent modern carbon) pre eocén, 0,21 pmc pre kriedu a 0,27 pmc pre karbón. Minimálny rozdiel medzi jednotlivými vrstvami geologického stĺpca naznačuje nielen mladú Zem, ale aj to, že všetko uhlie (čierne aj hnedé, teda prvohorné, druhohorné aj treťohorné) vzniklo naraz pri celosvetovej potope.

Ak aplikujeme výsledky rozpadu 14C na dávnu minulosť, získané pomer 14C/12C zodpovedá veku uhlia približne 50 000 rokov (2^-50 000/5730 = 0,0024 = 0,24 pmc). Potopa však odstránila obrovské množstvá biomasy, ktorá pôvodne prispievala k obsahu uhlíka v atmosfére. Dnes táto biomasa existuje v podobe obrovských zásob uhlia, ropy a ropných bridlíc. Odhad pre predpotopnú biomasu je približne stonásobok tej dnešnej.

Ak by sme uvažovali, že pred potopou bolo v biosfére prítomných asi 40 % 14C oproti dnešnej hodnote a predpokladali rovnomernú úroveň 14C v predpotopnej atmosfére a biomase, vychádzal by pomer 14C/12C na 0,4 % dnešnej hodnoty, ktorú obsahovali predpotopné rastlinné a živočíšne organizmy.

Pri tomto realistickejšom predpotopnom pomere 14C/12C dostávame hodnotu 0,24 pmc, čo zodpovedá veku iba 4200 rokov (0,004 x 2^-4200/5730 = 0,0024 = 0,24 pmc). Tento údaj podporujú aj výskumy na zirkónových kryštáloch a ich obsahu hélia, ktorý nezodpovedá miliónovým vekovým odhadom evolučnej chronológie, ale poukazuje na vek Zeme okolo 6 000 rokov.

Uhlík 14 v uhlí – silný dôkaz pre Mladú Zem

Z výskumu tímu RATE z Inštitútu pre výskum stvorenia vyplynuli veľmi zaujímavé fyzikálne dôkazy pre mladú Zem. Jedným z ich experimentov bolo meranie obsahu uhlíka 14 v uhlí. Stručne povedané, v uhlí údajne starom 300 miliónov rokov by sa nemal nachádzať žiadny uhlík 14. AVŠAK… on tam je, čo si Dr. Baumgardner a jeho kolegovia rýchlo všimli. (Tu je ich štúdia.) Paul Giem z GRISDY dôkladne preštudoval odbornú literatúru a našiel články referujúce o nálezoch „príliš veľkého množstva“ uhlíka 14.

Toto podnietilo tím RATE, aby vykonal vlastný experiment, a skutočne – zistili hodnoty uhlíka 14, ktoré významne prevyšovali pozadie. Dr. Baumgardner tvrdí, že tento 14C je pôvodný, zatiaľ čo zástancovia teórie starej Zeme samozrejme tvrdia opak. Aké sú ich argumenty? Dr. Bertsche na stránke Talk Origins uvádza ako vysvetlenie mobilné humínové kyseliny, prírastok vďaka činnosti mikroorganizmov a bombardovanie neutrónmi. Kathleen Huntová na Talk Origins tvrdí:

„Stručne: 14C v uhlí pravdepodobne vzniká de novo rádioaktívnym rozpadom izotopovej rady urán-thorium, ku ktorému prirodzene dochádza v horninách (uvedené izotopy sa nachádzajú v rôznych horninách v rôznych koncentráciách – preto rozdiely v obsahu 14C v rôznych druhoch uhlia). Výskum tohto javu v súčasnosti pokračuje.“

Ako alternatíva sa spomína aj hypotéza o plesniach a baktériách, že 14C v uhlí produkujú moderné mikroorganizmy žijúce dnes. Podľa tejto teórie by sa však hodnoty 14C zvýšili iba vtedy, keby bolo uhlie v teple a vlhku vystavené vzduchu, čo v tomto prípade nebolo splnené. (Prečítajte si Baumgardnerov článok o zaobchádzaní so vzorkami.) Hoci sa množí počet dôkazov, že baktérie sú bežné aj v hlbokých horninách, nie je jasné, či by mohli zvyšovať úroveň 14C. Možno však zvyšujú množstvo 13C.

Produkcia nového 14C priamo v uhlí (tzv. in situ) sa javí ako najviac obhájiteľná hypotéza pre vznik 14C a je hlavným argumentom zástancov starej Zeme. Dr. Bertsche vo svojom článku však nespomenul, že Dr. Baumgardner túto hypotézu už dôkladne zvažoval a vypočítal množstvo 14C, ktoré by danými procesmi mohlo vzniknúť. Podľa jeho výpočtov by však toto množstvo bolo až o 4 rády menšie než hodnoty, ktoré boli v skutočnosti vo vzorkách zistené. Na fóre Talk Rational som vyzval členov, aby ukázali, že Baumgardnerov výpočet je nesprávny – a niekoľko z nich, vrátane Dr. Bertscheho, sa o to pokúsilo.

V texte sám Dr. Bertsche napísal:

„Keď si na zadnej strane obálky prepočítam zmienený výpočet – či môže bombardovanie neutrónmi z 14N vyprodukovať v uhlí 14C –, dôjdem k záveru, že množstvo 14C je o 3 rády menšie, než by malo byť.“

Zistenia Dr. Baumgardnera a Dr. Bertscheho sú v podstate v súlade. Napriek tomu sa Dr. Bertsche k celej téme vrátil 6. januára 2010 a vyjadril, že kontaminácia 14C in situ stále nie je vylúčená. Ak sa však pozrieme na výpočty, je zrejmé, že by bolo zaujímavé skúmať aj ďalšie zdroje kontaminácie 14C. Ako argumentuje Dr. Gove, produkcia nového 14C in situ je stále najlepšie obhájiteľná hypotéza.

Ak by zástancovia starej Zeme prestali ignorovať kľúčovú úlohu celosvetovej potopy, dalo by sa vysvetliť mnoho ďalších javov, ako napríklad obrovské množstvo zkamenelín a celosvetové vrstvy usadených hornín, ktoré museli vzniknúť rýchlo. Tiež by bolo jednoduchšie porozumieť krátkym dejinám civilizácie, legendám o celosvetovej potope a ďalším dôkazom. A samozrejme, nesmieme zabudnúť na uhlík 14 v uhlí, ktorý by tam nemal byť, ak by bola Zem skutočne stará.

Kde sa darwinisti mýlia – obmedzenia prirodzeného výberu a problém náhodných mutácií

Darwinistické tvrdenie, že prirodzený výber je mechanizmom vývoja, je nevedecké a zavádzajúce. Prírodný výber totiž môže prebiehať len medzi dvoma alebo viacerými existujúcimi možnosťami, no nevytvára žiadne nové možnosti. Prírodný výber nikdy nevytvoril nový druh, novú rasu ani novú bielkovinu (napríklad enzým). Je to, ako keby sme zapriahli koňa za voz.

Po objavení DNA ako základu dedičnosti, ktorá určuje poradie aminokyselín v bielkovinách, dostal mechanizmus zmien v organizmoch konkrétnu podobu. DNA sa skladá zo štyroch báz: adenin, guanín, cytozín a tymín, ktoré v trojiciach kódujú jednotlivé aminokyseliny. Tento konkrétny kód v DNA určuje presné poradie aminokyselín v bielkovinách (napríklad v enzýmoch), ktoré sú nevyhnutné pre ich funkciu.

Nový enzým alebo iný evolučný „krok“ môže vzniknúť iba zmenou v genóme organizmu, teda v jeho DNA. Darwinove náhodné zmeny sú teda konkrétnymi mutáciami v genetickom kóde.

Zmena jednej bázy v DNA na inú môže viesť k vzniku inej aminokyseliny a kumuláciou týchto zmien by mohol vzniknúť nový enzým. Táto predstava je však nereálna. Náhodné mutácie totiž prebiehajú v celom genóme. Predpokladá sa, že iba asi jedna dvadsiatina genómu kóduje životne dôležitý enzým. To znamená, že každá dvadsiata mutácia by mohla zasiahnuť gén, ktorý kóduje dôležitý enzým, čo by spôsobilo nevznik životaschopného potomka a zabránilo akémukoľvek vývoju.

Pri náhode musíme rátať s pravdepodobnosťou. Napríklad jednoduchý enzým, zložený z 333 aminokyselín, je kódovaný 1 000 bázami. Pravdepodobnosť, že sa DNA reťazec o tisíc bázach náhodne zoradí do požadovaného poradia, je 1 : 10^600 – teda prakticky nulová. Navyše, aj jednoduché enzymatické systémy pozostávajú z viacerých desiatok enzýmov. Darwinisti na túto nepravdepodobnosť odpovedajú zaklínadlom „milióny rokov“, počas ktorých vraj evolúcia prebiehala.

Takmer všetky živočíšne kmene, ktoré dnes poznáme, sa objavili v období kambrijskej explózie – údajne pred približne 550 miliónmi rokov. Počas niekoľkých desiatok miliónov rokov boli tieto kmene hotové, bez vývojových medzičlánkov, a odvtedy sa zmenili len minimálne. 500 miliónov rokov je pritom príliš krátka doba na to, aby sa náhodnými mutáciami alebo inými náhodnými zmenami v genóme mohol zásadne zmeniť genom s niekoľkými stovkami miliónov báz. (Napríklad genóm psa má 2,4 miliardy báz, genóm človeka a ľudoopa až 3 miliardy báz.) Počas tohto obdobia kambrijskej explózie zároveň vyhynulo veľké množstvo vtedajších organizmov.

Ako ošemetné je kalkulovať s miliónmi rokov evolučného vývoja, ukazuje aj údajný vývoj človeka. Podľa niektorých teórií sa človek mal oddeliť od spoločného predka so šimpanzom približne pred 5 miliónmi rokov, teda asi pred miliónom generácií. Dr. Běhal vo svojom výpočte použil čo najnižšiu hodnotu generačnej doby, aby túto teóriu podporil, a uviedol:

„Je v podstate jedno, či má za generáciu zmutovať 50, 100 alebo 150 báz – v každom prípade je to nezmysel.“

Rozdiel v sekvencii báz medzi šimpanzom a človekom je podľa novších údajov až 5 % báz (staršie údaje uvádzajú 1,6 %). Ak by sme počítali aj len s 1,6 %, znamenalo by to, že z 3 miliárd báz by malo dôjsť k mutáciám v 1,6 % genómu – teda v približne 50 miliónoch báz. To je však nezmysel, pretože genóm všetkých organizmov je vysoko stabilný a každý organizmus má veľmi účinné opravné mechanizmy, ktoré opravujú chyby vznikajúce pri delení buniek. Navyše, mutácie prebiehajú aj v ďalších častiach genómu, čo by viedlo k zániku životne dôležitých biologických procesov.

Kostra človeka a opice sa líši v troch kľúčových bodoch, ktoré jasne podčiarkujú zásadné rozdiely v konštrukcii kostry a spôsobe chôdze:

• Lebka človeka je na chrbticu nasadená tak, že otvor pre miechu je umiestnený v strede – to je typické pre chôdzu po dvoch. Naopak, lebka opíc je na chrbtici zavesená s otvorom v zadnej časti – prispôsobené pre chôdzu po štyroch.
• Ľudské nohy sú prispôsobené pre vzpřímenú chôdzu po zemi, zatiaľ čo opice majú všetky štyri končatiny skonštruované ako ruky, ideálne na život na stromoch. Predstava, že by sa končatiny postupne menili z rúk na nohy, je nereálna a nezmyselná, pretože by to bolo nevhodné na chôdzu aj na šplhanie.
• Ťažisko ľudskej kostry je v oblasti bedier, zatiaľ čo u opíc je v oblasti hrudníka – preto je chôdza po dvoch pre opice veľmi namáhavá.

Napriek hľadaniu prechodných foriem koster neboli žiadne nájdené. Obrázky zobrazujúce prihrbených, chlpatých ľudoopov sú falzifikáty, ktoré nie sú vedecky podložené.

Čo prezrádzajú učebnice molekulárnej biológie o evolúcii a mutáciách

Mnohí vedci, najmä v USA, skrývajú svoje pochybnosti o darwinizme a vyjadrujú ich len príležitostne. Jednou z najznámejších učebníc v oblasti molekulárnej biológie je kniha „Základy bunkovej biológie“ od B. Albertsa a ďalších významných vedcov z najprestížnejších univerzít v USA a Veľkej Británii. V tejto knihe, konkrétne v kapitole 6 zameranej na opravné systémy v bunke, sa nachádza kontrolná otázka (6-7, str. 205) venovaná kľúčovým procesom:

„Predstavte si mutáciu, ktorá ovplyvní enzým potrebný na opravu DNA poškodenej stratou purínových báz. Poškodenie tohto enzýmu vedie k akumulácii asi 5 000 mutácií v DNA každej bunky denne. Priemerný rozdiel v sekvencii DNA medzi človekom a šimpanzom je 1 %. Ako dlho by vám trvalo, kým by ste sa zmenili na opicu? Čo je na tomto tvrdení chybné?“

Odpoveď (str. A-18) jasne hovorí:

Tvrdenie je úplne nesprávne. Nemôžeme zmeniť jeden druh na iný iba tým, že do DNA zavediete 1 % náhodných zmien. Je veľmi nepravdepodobné, že tých 5 000 mutácií denne zasiahne práve tie pozície, v ktorých sa ľudská a šimpanzia DNA líši.

Okrem toho je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že pri tak vysokej frekvencii mutácií by došlo k poškodeniu mnohých životne dôležitých génov, čo by viedlo k smrti bunky. Navyše, ľudské telo tvorí približne 10^13 buniek. Aby sa z človeka „stal opica“, museli by takéto zmeny prebehnúť vo viacerých bunkách – a niektoré z nich by museli vzniknúť už počas vývoja, aby sa prejavili aj v stavbe tela (napríklad vznikom chvosta) v dôsledku evolučných zmien.

Hranice variability a problém evolúcie

Vznik žiadneho nového druhu nebol doteraz vedecky zaznamenaný. U vyšších organizmov, kde je generačný čas približne rok, je to do určitej miery pochopiteľné. Avšak ani u mikroorganizmov, kde je generačný čas len niekoľko desiatok minút, nebol za 150 rokov pozorovaný vznik nového druhu. Kríženci dvoch druhov rastlín, často označovaní ako nové druhy, sú v skutočnosti novým druhom iba na papieri.

Octomilka, obľúbený model genetikov, bola pestovaná 50 rokov v tisícoch laboratórnych línií a vystavená vplyvu rôznych mutagénov. Vznikli rôzne odrody a zrůdy, no žiadny nový druh ani nový enzým sa nezistil. Mikroorganizmy rezistentné voči antibiotikám nevytvárajú nové enzýmy alebo bielkoviny, ale preberajú ich od iných mikroorganizmov, ktoré ich už majú vo svojom genetickom materiáli. Ak sa organizmy nemohli vyvíjať náhodne, je logické predpokladať, že vývoj je riadený nejakou inteligenciou.

Vznik nových rás, či už v prírode pri izolácii populácie (napr. Islanďania, Baskovia), alebo pri umelom šľachtení, je vždy sprevádzaný stratou časti genetického materiálu (genetický drift). Z vlka možno šľachtením vytvoriť všetky psie rasy, no z buldoga nikdy nevznikne chrt ani jazvečík. Stratené gény sa mutáciami nevytvoria. Tento proces sa preto nepovažuje za evolúciu, ale skôr za devolúciu.

Podvody darwinizmu – kontroverzné dôkazy a ich zlyhanie

Všetky dôkazy, na základe ktorých bol darwinizmus akceptovaný, sú často neseriózne podvody. Hlavným dôkazom pre vývoj stavovcov boli kresby E. Haeckela, ktoré mali ukazovať, že vývoj embrya človeka opakuje vývoj stavovcov – od rýb cez obojživelníky, plazy, vtáky až po cicavce. Haeckel však tieto kresby úmyselne upravoval, aby vyhovovali jeho teórii. Už jeho súčasníci upozorňovali, že kresby nezodpovedajú skutočnosti, no napriek tomu sa objavovali v učebniciach až do 20. storočia.

Podvody sprevádzali aj dôkazy o prechodných formách medzi opicou a človekom. Lebka z Piltdownu, považovaná za prechodný typ, bola podvrh. Štyridsať rokov bola vystavovaná, písali sa o nej články a dizertácie, pritom bolo jasné, že ide o falošný dôkaz. Aj človek nebraský bol „zrekonštruovaný“ na základe jediného zuba pravekého prasata.

Človek jávsky bol rekonštruovaný z troch zubov, časti opičej lebky a holennej kosti, ktorá sa našla 15 metrov od lebky medzi množstvom iných kostí. Fosílie Pekingského človeka sa záhadne stratili. Človek heidelberský bol vyhlásený za nový ľudský druh na základe jedinej čeľuste so zubami. Stáročie fosílie bolo stanovené na 700 alebo 400 tisíc rokov (podľa ľubovôle), pričom tento druh sa považoval za predka Európanov.

V roku 1999 venoval National Geographic celé číslo údajne objavenému prechodu medzi dinosaurami a vtákmi. O dva roky neskôr sa ukázalo, že išlo o zlepenec kostí dinosaura a vyhynutého vtáka – išlo teda o podvod.

Stáročia fosílií človeka nájdených v Európe určil na univerzite vo Frankfurte prof. R. Protsch. Stanovil ich na 30 000 až 40 000 rokov, ale vedci z Oxfordu zistili, že prístroj na meranie radiokarbónovou metódou nikdy nefungoval a profesor si čísla jednoducho vymýšľal.

Stáročie fosílií, vrátane kostí neandertálcov, bolo určené radiokarbónovou metódou a neprekročilo 7 500 rokov, s výnimkou jednej fosílie. Hoci sú tieto čísla vymyslené, stále sa objavujú v učebniciach, pretože zapadajú do Darwinovej teórie evolúcie.

Problémové sú aj výsledky radiokarbónového datovania u dinosaurov, kde bolo stáročie určené na 13-tisíc rokov alebo len o niečo viac. Niektoré nálezy ukazujú stopy dinosaurov vedľa stôp človeka a veľkých šeliem, čo spochybňuje tradičné predstavy o veku týchto organizmov. Navyše, prítomnosť rádioaktívneho uhlíka 14C v čiernom uhlí je veľkou anomáliou, keďže po 100-tisíc rokoch by už nemal byť prítomný, čo zpochybňuje vysoké veky uhlia.

Paleontológia a geológia sú dnes zahltené množstvom údajov, ktoré sú ovplyvnené podvodmi, výmyslami a nepresnosťami a je potrebné ich brať s veľkou rezervou. Za 150 rokov darwinisti nepredložili žiadny seriózny dôkaz pre svoju teóriu, namiesto toho bolo odhalených množstvo podvodov a nepravdivých tvrdení.

Prečo kresťania odmietajú darwinizmus

Existuje viacero dôvodov, prečo je darwinizmus neakceptovateľný pre logicky mysliaceho človeka. Živé organizmy sú príliš zložité na to, aby vznikli náhodou. Darwinizmus sa stal hlavnou zbraňou ateistov v boji proti viere v Boha. Historik Paul Johnson označil Darwina za „svätého patróna všetkých ateistov“. Tento postoj bol mimoriadne populárny najmä medzi komunistami, ktorí boli nadšenými stúpencami Darwina. Mao dokonca verejne priznal, že čínska komunistická ideológia bola postavená na Darwinovej teórii evolúcie.

Darwinizmus tiež poskytoval a dodnes poskytuje ospravedlnenie rasizmu, čo bolo viditeľné najmä v prípade nacistického Nemecka. Ak je človek len vyššie vyvinutý živočích, platia pre neho rovnaké prírodné zákony ako pre ostatné tvory. Darwin sám napísal:

„Vyššie civilizované rasy po celom svete vyhladia bezpočet nižších.“

Na základe tejto „teórie“ Hitler likvidoval „menejcenné“ rasy a slabších jednotlivcov. E. Haeckel hlásal:

„Nemci sa od spoločného opičieho základu vzdialili najviac. Po psychologickej stránke majú nižšie rasy bližšie k zvieratám než k civilizovaným Európanom. Preto je nutné ich životom priradiť inú hodnotu.“

Darwinizmus nevysvetľuje fenomén altruizmu, lásky k blížnemu ani hlbšie morálne a etické hodnoty. Tento evolučný pohľad neodpovedá na otázky, ako a prečo vznikajú morálne princípy a etické zásady, ktoré nás vedú k pomoci druhým, solidarite a láske k blížnemu. Z tohto dôvodu darwinizmus nemôže poskytnúť základy pre morálku a etiku tak, ako ich chápeme v náboženskom či širšom spoločenskom kontexte.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )