Argumenty pre a proti evolučnej teórii

Obe teórie – stvorenia aj evolúcie – postulujú udalosti, ktoré sa odohrali v dávnej minulosti. Podľa evolučnej teórie sa už pred dávnou dobou vyvinuli u vtákov funkčné krídla evolučnými procesmi. Podľa teórie stvorenia boli funkčné krídla vtákov v dávnej minulosti vytvorené inteligentným konštruktérom. Ani jedno – evolučný vývoj krídla, ani druhé – zhotovenie krídla Stvoriteľom – dnes nie je možné priamo pozorovať; ide o neopakovanú udalosť, ktorú nemožno skúmať experimentálnou vedou.

V tomto smere sú si obe teórie podobné: opierajú sa o minulé procesy, ktoré sú dnes ukončené. Spor spočíva v tom, aké príčiny mohli viesť k týmto dávnym udalostiam – nielen ku vzniku krídel, ale aj ďalších orgánov, celých živých organizmov, samotného života či vesmíru.

Práve tu je teória stvorenia (kreacionizmus) bližšie k faktom, ľudskej skúsenosti, objaveným poznatkom, nálezom aj experimentálnej vede než evolučná teória. Je to preto, lebo teória stvorenia sa opiera o príčiny, ktoré môžeme pozorovať aj dnes – o pozorovateľné fakty, ktoré vedú k podobným javom a následkom, z akých kedysi vznikol náš svet.

Kreacionista sa odvoláva na súčasnú pozorovateľnú realitu s reálnymi výsledkami – čo evolucionista povedať nemôže.

Kreacionista môže jasne ukázať, ako skúsený biochemik v laboratóriu vytvorí zložitý proteín. Evolucionista však nedokáže predviesť, ako by ten istý proteín vznikol evolučne – bez zásahu inteligencie. Nedokáže ani pripraviť podmienky, o ktorých tvrdí, že kedysi existovali, a z ktorých by proteín vznikol bez ďalšieho riadenia.

Kreacionista tak poukazuje na pozorovateľný proces, ktorý vedie ku vzniku jednej zo základných častí živých organizmov. Ukazuje, ako inteligencia dokáže vytvoriť zložitú a funkčnú sústavu prvkov, a naznačuje, že podobne to mohlo byť aj v minulosti pri vzniku prvých organizmov a ich proteínov. Evolucionista nič také nepreukáže a svoju neschopnosť ukázať evolúciu naživo nahrádza rétorikou, príbehmi a vysvetľovaním, prečo to nejde. Namiesto hmatateľných dôkazov používa obratný jazyk.

Ak by evolucionisti a kreacionisti nemohli hovoriť ani písať, kreacionista by stále mal bohaté možnosti a prostriedky ukázať, ako mohol svet vzniknúť. Evolucionista by bol úplne bezradný – stál by tam bez slov. Evolučná teória tak stojí a padá s rétorikou.

Kreacionista jednoducho ukáže, ako tvorivá inteligencia umožnila ľuďom lietanie. Evolucionista však nevysvetlí vznik krídla evolúciou – namiesto toho začne dlho rozprávať.

Kreacionista dokáže jednoducho ukázať, že živé pochádza zo živého a že gén vzniká z génu. Evolucionista však nedokáže predviesť, ako by mohol vzniknúť život z neživého, sterilného roztoku alebo gén z niečoho, čo génom nebolo. Svoju neschopnosť empiricky ukázať pôvod života nahrádza zložitým vysvetľovaním. Kreacionista naopak jasne poukazuje na to, že znalosti a informácie sú nevyhnutnou podmienkou vzniku zložitých systémov, zatiaľ čo evolucionista nedokáže predviesť to, čomu verí – že znalosti a inteligencia pri vzniku zložitosti nie sú potrebné.

Sila kreacionizmu spočíva v argumentoch z pozorovania a v demonštrácii príčin, javov, procesov a zákonitostí, ktoré vedú k udalostiam podobným tým, aké sa odohrali pri vzniku prírody a sveta. Evolucionista toto ukázať nevie – nahrádza to rétorikou, príbehmi a zdôvodňovaním, prečo nevie to, čo vie kreacionista, a prečo by sme mali veriť skôr v evolúciu než v stvorenie. Aj to je dôvod, prečo sa evolučná teória rýchlo rozšírila už počas Darwinovho života.

Charles Darwin a jeho nasledovníci (napríklad Thomas H. Huxley, Ernst Haeckel a ďalší) nemali k dispozícii presvedčivé empirické fakty, no boli zanietenými propagátormi evolučnej teórie. Darwin si počas približne 50 rokov vymenil s viac ako 1 800 osobami vyše 14 000 listov so snahou presvedčiť ľudí o svojom pohľade na pôvod života, čo uvádza Jerry Bergman.

Ako už bolo uvedené, sila evolučnej teórie bola a stále je najmä v rétorike, vymýšľaní príbehov a umení propagácie. Pozorovateľných dôkazov má evolúcia veľmi málo.

Dôkazná sila kreacionizmu a jeho argumenty o vzniku sveta sa opierajú o príčiny, javy, zákonitosti, procesy a faktory, ktoré dnes pozorujeme okolo seba a ktoré možno skúmať experimentálnou vedou – napríklad vplyv informácie a inteligencie pri vzniku zložitých sústav prvkov.

Kreacionisti stavajú svoje tvrdenia na viditeľných procesoch, ktoré majú skutočnú schopnosť a dostatočnú pravdepodobnosť vytvárať živé aj neživé sústavy prvkov aj dnes, prípadne ich udržiavať, meniť, znásobovať, poškodzovať alebo ničiť v priebehu času. Ide o pozorovateľné javy v biologických sústavách živých organizmov, geologických formáciách Zeme, vo vesmíre aj v prírode okolo nás.

Naopak, väčšina procesov, ktorým evolucionisti pripisujú tvorivú schopnosť, má dnes extrémne nízku pravdepodobnosť hraničiacu s nemožnosťou vytvoriť niečo zložité, alebo ide o procesy neutrálne, teda bez reálneho evolučného účinku.

Výsledkom je kuriózna situácia: študentom v školách aj verejnosti sa tvrdí, že evolučná teória je vedecká, zatiaľ čo teória stvorenia vraj vyžaduje zázraky a procesy, ktoré nie je možné vedecky overiť. Skutočnosť je však opačná – evolučná teória si vyžaduje neuveriteľné zázraky a fyzikálno-chemické procesy, ktoré dnes nepozorujeme, zatiaľ čo viera v stvorenie je realistická, pretože mnohé tvorivé procesy, o ktorých hovorí kreačná teória, môžeme pozorovať na vlastné oči – dejú sa každý deň okolo nás.

Teória stvorenia nevyžaduje žiadne absurdné či v histórii nikdy nepozorované javy, ako to robí evolučná teória. Evolúcia napríklad predpokladá, že by sa mŕtva hmota sama oživila, slepé začalo vidieť, hluché počuť, ryby začali žiť na súši a narastú im nožičky, alebo že suchozemské zvieratá začnú žiť vo vode a narastú im plutvy, nelietajúce organizmy začnú lietať a nemysliace začnú myslieť.

Takéto udalosti nájdeme len v evolučnej teórii a v rozprávkach pre deti.

Teória stvorenia vychádza z pozorovateľnej reality a nepotrebuje žiadne zázraky. Tvorivé procesy pozorujeme všade okolo seba a tieto javy ani veda, ani náboženstvo (napríklad Biblia) nenazývajú zázračnými či nevedeckými, keď hovoria o vzniku sveta stvorením. Stvorenie nie je žiadny zázrak, metafyzický jav ani niečo proti chémii či fyzike – na rozdiel od evolučnej teórie, ktorá žiada od chémie, fyziky a pravdepodobnosti nemožné.

Inteligencia a informácia dokážu tvorivo pôsobiť úplne bežne – projektovať, konštruovať a syntetizovať zložité systémy bez zázrakov, iba na základe znalostí a vlastností. To je jednoducho realita dnešného sveta. Každému je jasné, že tvorcu (autora, projektanta, staviteľa) nemusíme vidieť ani poznať, a predsa pri pohľade na zložitý výtvor okamžite vieme, že musel existovať. Vidíme to pri starých stavbách, dávnych chemických zlúčeninách, rukopisoch, textoch, obrazoch či maľbách.

Aj vo vedeckých kruhoch sa bežne uznáva, že egyptské pyramídy postavili dávni inteligentní stavitelia. Hoci týchto staviteľov dnes už nevidíme a ani si nevieme presne predstaviť, ako pyramídy vznikli, nikto nespochybňuje, že museli existovať. Nikto sa posmešne nepýta, kto teda vytvoril ich, a nikoho ani nenapadne vysvetľovať pôvod pyramíd bez inteligencie len pomocou horotvorných procesov a nazývať to pravou vedou.

Prečo by to malo byť ináč pri ťave, ktorá stojí vedľa pyramídy? Veď aj ťava je zložená z neživých prvkov podobne ako pyramída a podľa evolučnej teórie má svoj pôvod v neživej hmote. Rozdiel medzi ťavou a pyramídou je len v stupni zložitosti informácie potrebnej na ich vznik.

Je nelogické veriť, že jednoduchšia štruktúra neživých prvkov v pyramíde by nikdy sama od seba nevznikla, no oveľa zložitejšie usporiadanie tých istých prvkov v tele ťavy sa usporiadalo samo od seba za milióny rokov. To je absurdná viera.

Inteligencia dokáže vytvárať veci, ktoré predtým neexistovali, a spúšťať procesy, ktoré sa za bežných okolností nedejú. To nie je nič zázračné, nemožné ani nepreukázateľné. Naopak, nepreukázateľná z hľadiska experimentálnej vedy a pozorovania je práve evolúcia.

Evolučná teória funguje presvedčivo v mysliach svojich zástancov, v počítačových simuláciách, v prednáškach a v knihách či článkoch. No v prírode, v laboratóriu a v reálnom svete sú jej dôkazy oveľa slabšie. Evolučná teória je bohatá na dôkazy na papieri, príroda však podstatne menej.

Organizovaná sústava prvkov vzniká vtedy, keď sa opakujú rovnaké príkazy – napríklad keď sa viacero strán papiera popíše stále tým istým slovom („začni, začni, začni…“). Takýto jav predstavuje periodickú organizáciu, podobnú jednoduchým chemickým sústavám alebo umelým hmotám. Táto organizácia však nie je zložitá. Na vznik niečoho skutočne zložitého sú potrebné neperiodické informácie, ktoré nevznikajú samovoľne – nejde o mechanické vrstvenie sedimentov ani o rast kryštálu.

V živých sústavách dokáže jednoduchý príkaz, napríklad „začni“, spustiť procesy ako translácia či syntéza, no nič viac. Na vytvorenie zložitých štruktúr je potrebné oveľa viac – neperiodické, nesamovoľné informácie.

Napríklad syntéza inzulínu je výsledkom zložitých procesov, ktoré nemožno jednoducho vyvolať mechanicky ani chemicky bez inteligentných informácií. Príkaz „začni syntetizovať inzulín“ je len slovným zjednodušením komplexného biochemického deja, ktorý si vyžaduje množstvo ďalších presných inštrukcií. Zložitosť sa nedá vytvoriť samovoľne z jednoduchých sústav, pretože v prírode zložitosť neustále klesá, nie rastie.

Tento princíp vysvetľuje, prečo je evolučná teória problematická – evolučné procesy neukazujú, ako by mohli zložité biologické štruktúry vzniknúť samovoľne z neživých sústav bez prítomnosti inteligencie.

Pozorované samovoľné procesy v súčasnosti ukazujú, že zložité informácie a zložité sústavy prvkov nevznikajú, ale naopak dochádza k ich degenerácii – k nárastu chýb, degradácii a úbytku informácie, zvyšovaniu entropie, morfolýze či autolýze, teda samovoľnému rozpadu štruktúr. Medzi tieto javy patrí aj starnutie, vyčerpanie energie, vymieranie druhov, nárast chorôb a deformácií.

Náhodné zmeny sa v systémoch dlhodobo nehromadia tak, aby viedli k rastúcej zložitosti, ako to predpokladá evolučná teória. Kumulatívna evolúcia, teda viacstupňová evolúcia, nie je pozorovateľný jav.

Namiesto evolúcie teda pozorujeme pravý opak – devolúciu, čiže stratu zložitosti a úpadok systémov. Aj preto genetický kód, ktorý je zložený zo štyroch chemických, neživých písmen a zároveň obsahuje zložité informačné kódy pre stavbu každého živého organizmu, nemohol vzniknúť evolúciou. Ako by inak vznikli miliardy zložitých biologických programov v prírode, podľa ktorých sa každý deň „stavia“ telo každého živého tvora?

Teória stvorenia verzus evolučná teória preto nie je stretom viery a vedy, ako sa často tvrdí, ale ide o vedecký zápas medzi realistickým a nereálnym pohľadom na svet a jeho minulosť. Tento zápas sa opiera o pozorovanie degenerácie a o nepreukázateľnosť evolúcie, zatiaľ čo stvorenie zostáva realistické vo svetle dnešných vedeckých poznatkov o vzniku zložitých biologických sústav.

Biogenetický zákon hovorí, že živé pochádza len zo živého, bunka z bunky a gén z génu. Tento zákon nikdy nebol vyvrátený žiadnym pozorovaním – ani krátkodobým, ani dlhodobým. Napriek tomu ho popierajú evolucionisti, ktorým nevyhovuje, pretože búr a ich špekulácie o údajnom sebeoživení neživej hmoty. Pozorovania však jednoznačne ukazujú, že neživá hmota zostáva neživou – z baktérií a prvokov vznikajú opäť len baktérie a prvoky, hmyz sa množí len ako hmyz a z vyšších organizmov vzniká vždy ten istý typ organizmu.

Tieto pozorovania potvrdzujú platnosť biogenetického zákona a ukazujú, že evolučná teória je fantáziou mimo pozorovateľnej reality.

Pravdu mal Louis Pasteur, vynikajúci chemik a mikrobiológ, aj Gregor Johann Mendel, precízny vedec a zakladateľ genetiky, nie Charles Darwin, ktorý vytvoril špekulatívne rekonštrukcie minulosti. Ako Mendel ukázal, zmeny medzi generáciami nie sú evolúciou, ale variabilitou umožnenou stvoreným genómom – napríklad zmenami vo veľkosti, tvare či farbe. A keďže živé vzniká len zo živého, ako to experimentálne potvrdil Pasteur, na začiatku všetkého musel byť život, nie neživá hmota.

Ak by pred hmotným vesmírom nebol život, život by neexistoval ani dnes, pretože neživá hmota – ako ukazuje skúsenosť – nedokáže vytvoriť život. Toto je základná pravda pozorovateľnej vedy. Všetko ostatné sú len evolučné fantázie, neustále sa meniace hypotézy, mýty a predstavy.

Tisíce rokov ľudia potvrdzujú pravdivosť stvorenia pozorovaním: neživá hmota zostáva neživou, ryby zostávajú rybami, vtáky vtákmi, opice opicami a ľudia ľuďmi.

Veľkou ranou pre evolučnú vieru je fakt, že ani rýchlo sa množiace organizmy – hmyz, baktérie či hlodavce – sa nikam nevyvíjajú. Ani v laboratóriu, ani v prírode. Meniť sa môžu len v rámci svojich genómov, čo jasne ukázal Mendel. Muška octomilka zostáva aj po desaťročiach pokusov a mutácií stále banánovou muškou a E. coli zostáva aj po desaťtisícoch generácií črevnou baktériou.

Tieto pozorovania ukazujú, že evolúcia neprebieha tak, ako by podľa teórie mala. Pozorovanie jednoznačne podporuje vieru v stvorenie a potvrdzuje, že zmeny medzi generáciami sa neprejavujú ako evolučný vývoj, ako to tvrdí teória evolúcie.

Mimoriadne silný a pozorovateľný dôkaz pre stvorenie a proti evolúcii poskytuje teória informácie, rozpracovaná profesorom Wernerom Gittom. Informácia má nehmotnú povahu – je to zmysluplný odkaz nesený na hmotnom nosiči. V genetickej informácii sa nehmotný princíp prelína s hmotným, čo zodpovedá realite, že život pochádza z informácie, nie z náhody, ako to potvrdzuje pozorovateľná biológia, nie evolučná teória.

Evolucionista nevie vysvetliť, ako by mohla informácia vzniknúť zo svojho nosiča, ani pôvod miliárd informácií a programov v živej prírode. Informácia sa nevyvíja z hmoty, ale sa len kopíruje. Rovnako ako nemožno odvodiť text z papiera a ceruzky alebo hudbu z povrchu nosiča, nemožno ani genetickú informáciu – zmysluplné usporiadanie štyroch chemických „písmen“ – odvodiť z chemického zloženia chromozómov.

Informácia, ktorá nesie presný návod na stavbu organizmu, má preukázateľný pôvod výhradne vo vysokej inteligencii. Iný vedecký základ v pozorovaní neexistuje. Vznik života z neživej hmoty a vznik informácie z jej nosiča nie sú vedecké koncepty, ale mýty a rozprávky, ktoré si vyžadujú vieru – vieru v nemožné.

Keď je evolučná teória v rozpore s pozorovaním, evolucionisti sa často utiekajú k podobnostiam. Špekulujú, že ak sú dva organizmy podobné, môžu pochádzať jeden z druhého, ako to tvrdil už Charles Darwin, a tento názor sa neustále opakuje. Táto špekulácia však nie je preukázateľná a v mnohých prípadoch je aj pozorovateľne nezmyselná, pretože podobné veci nemusia byť príbuzné.

Aj samotná evolučná teória priznáva, že podobnosti môžu byť výsledkom homoplázie (podobnosti vzniknutej nezávisle), a nie homológie (spoločného predka).

Napríklad sekvencie nukleotidov sa môžu podobať aj u veľmi nepríbuzných organizmov, čo nie je dôkazom príbuznosti. Rovnako morfológia (tvary) a funkcia môžu byť podobné bez priamej príbuznosti. Človek má približne 40 % genetickej informácie podobnej rybám a 25 % podobnej púpave, no to neznamená, že sme „polovičné ryby“ alebo „štvrtinové púpavy“.

Evolučná logika, ktorá z týchto podobností vyvodzuje priamu príbuznosť, je nesprávna a nebezpečne zjednodušená, rovnako ako známe tvrdenia o šimpanzoch.

Keďže všetky organizmy žijú na rovnakej planéte, podliehajú rovnakým fyzikálnym a chemickým zákonom a majú podobné životné podmienky – vzduch, potravu, vodu, gravitáciu – je prirodzené, že naše telá aj genetické informácie vykazujú určitú mieru podobnosti. To však neznamená evolučnú príbuznosť. Naopak, tento fakt ukazuje na to, že všetci máme spoločného Stvoriteľa, ktorý do stvorenstva vložil svoj rukopis.

Skameneliny patria medzi najsilnejšie dôkazy proti evolučnej teórii, pretože sa veľmi podobajú dnešným živým organizmom a nenesú žiadne známky evolučného vývoja. Neukazujú postupné zmeny od jednoduchých k zložitým formám života. Skameneliny zobrazujú tie isté skupiny organizmov, aké dnes žijú na zemi, čo je v priamom rozpore s očakávaniami evolúcie, ktorá by mala ukazovať plynulé prechody medzi rôznymi skupinami.

Evolucionisti sa už viac ako 150 rokov snažia nájsť prechodné formy medzi rôznymi skupinami organizmov – medzi rybami, obojživelníkmi, plazmi, vtákmi a cicavcami – no stále ich nenachádzajú.

Podľa evolučnej teórie by mali existovať miliardy medzičlánkov, ktoré by spájali jednotlivé skupiny, no skameneliny ukazujú iba konečné, jasne oddelené formy. Medzi rybami, obojživelníkmi, plazmi, vtákmi, cicavcami a ľuďmi neexistujú žiadne medzičlánky.

Evolucionisti tvrdia, že medzičlánky nemohli byť zachované, no podľa ich vlastných predpokladov by mali byť životaschopnejšie než konečné formy, a preto by sa mali nachádzať v skamenelinách ešte častejšie. Skutočnosť je však presne opačná. Už Charles Darwin si uvedomoval, že skameneliny nepotvrdzujú jeho teóriu, a tento problém pretrváva dodnes. Evoluční propagandisti často tvrdia, že medzičlánkov je dostatok, no akonáhle sa objaví kreacionista, postoj sa náhle mení.

Nedostatok medzičlánkov sa zrazu označuje za „tajomstvo“ evolúcie a ich neprítomnosť sa systematicky prehliada. Klamanie o evolúcii a medzičlánkoch je ľahko odhaliteľné pozorovaním. Evolucionisti oslavujú každý nový nález, ktorý sa javí ako medzičlánok, a médiá ho okamžite prezentujú ako revolučný objav. Je však naozaj každý takýto nález prelomom?

Keby bolo medzičlánkov skutočne dostatok, objav ďalšieho by nebol mediálnou senzáciou. Keď sa však neskôr ukáže, že „medzičlánok“ bol omyl, nastane ticho.

Prípady ako Archaeoraptor, Ida, Pakicetus či Tiktaalik sa ukázali ako chybné interpretácie, no médiá sa k nim už nevracajú. Keby evolučná teória nebola takou tragédiou, bola by zábavou. Neustále neoverené objavy a následné stiahnutia tvrdení vyvolávajú vážne pochybnosti o vedeckej dôveryhodnosti týchto vyhlásení.

Pozorovania poukazujú na veľmi nízky vek vesmíru, slnečnej sústavy aj geologických vrstiev. Skutočnosť, že vo všetkých vzorkách uhlia v celom geologickom profile sa nachádza významné a takmer rovnaké množstvo ¹⁴C – rádioaktívneho uhlíka s polčasom rozpadu iba 5730 rokov – predstavuje silný dôkaz, že toto uhlie nemôže byť milióny rokov staré.

Takéto zistenia vyvracajú tradičné datovanie založené na evolučnej teórii a podporujú záver, že vek našej planéty je oveľa mladší.

Podobné výsledky nachádzame aj pri ďalších organických nálezoch, ako sú dinosaurové kosti, diamanty, skamenené dreviny a iné fosílie. Tieto objekty, ktoré by podľa tradičného datovania mali byť miliardy rokov staré, vykazujú znaky, ktoré sú v rozpore s takýmto vysokým vekom. Existuje viac než 100 pozorovateľných procesov, ktoré naznačujú, že vek sveta nemôže byť miliardy rokov, ale iba niekoľko tisíc rokov.

Tento súbor dôkazov predstavuje zásadný argument proti evolučnej teórii, ktorá sa napriek tomu snaží vysvetľovať pôvod života cez milióny a miliardy rokov. Evolučná teória je tak v priamom rozpore s pozorovanou realitou, pretože neexistujú jasné a overiteľné dôkazy, ktoré by podporovali jej základné predpoklady.

Existuje množstvo dôkazov, že povrch Zeme bol pred niekoľkými tisíckami rokov zformovaný obrovskou vodnou katastrofou, známou ako celosvetová potopa. Túto udalosť opisuje väčšina národov sveta vo svojich starovekých záznamoch, vrátane Biblie. Masívne sedimentárne nánosy – íly, pieskovce, vápence a ďalšie vrstvy, často mimoriadne čisté – jasne naznačujú katastrofický proces, nie pomalý vývoj.

Medzi takéto dôkazy patria polystrátové stromy, ktorých kmene prechádzajú viacerými sedimentárnymi vrstvami naraz, absencia erózie medzi vrstvami, ktoré sú údajne milióny rokov staré, paleoproudy, neprítomnosť meteoritov, kráterov, tektitov či stôp po činnosti červov, ako aj chýbajúce pôdne horizonty medzi vrstvami sedimentov.

Všetky tieto fakty odporujú predstave dlhodobých geologických procesov a ukazujú na rýchlu a rozsiahlu vodnú katastrofu, ktorá dramaticky zmenila povrch Zeme.

Uhlie, ropa a zemný plyn nemohli vzniknúť inak než katastroficky a vo veľmi krátkom čase. Žiadne pozorované procesy dneška nedokážu vysvetliť masívne zuhoľnatenie dreva, vznik ropy ani obrovské množstvá skamenelín spôsobom, aký vyžaduje evolučná geológia. Pozorovania a dôkazy sú preto v priamom rozpore s evolučnou vierou a jej predstavou dlhodobých procesov.

Archeologické nálezy vyspelých civilizácií – dôkazy o znalostiach matematiky, astronómie, písma, staviteľstva, poľnohospodárstva a mnohých ďalších odborov – jasne poukazujú na prekvapivo krátke obdobie pobytu človeka na Zemi. Tieto objavy svedčia o tom, že ľudia, ktorí prežili potopu, si so sebou priniesli predpotopné poznatky a veľmi rýchlo vybudovali veľké ríše.

Nič nenasvedčuje evolučným špekuláciám, že Homo sapiens žije na Zemi stovky tisíc rokov. Archeológia jednoznačne potvrdzuje, že neexistujú civilizácie porovnateľné s Egyptom, Babylonom či Asýriou, ktoré by boli staré 100-tisíc, 400-tisíc alebo viac rokov.

Tento fakt výrazne podporuje biblickú chronológiu a jej historický opis sveta po potope. To je v priamom rozpore s evolučným pohľadom, ktorý predpokladá postupný vývoj od zvieracích foriem až k modernému človeku.

Ak prepočítame rast populácie a rýchlosť, akou človek dokáže uplatniť svoje znalosti v oblasti techniky, architektúry a kultúry, a porovnáme to s tvrdením, že človek žije na Zemi viac než pol milióna rokov, ukazuje sa, že evolučná viera je v priamom rozpore s pozorovaním.

Evolučná teória je neprirodzený a pozorovaniu odporujúci pohľad na pôvod nášho sveta. Je to zúfalý pokus zbaviť sa Boha a vysvetliť prírodu a vesmír bez Neho. Tento pokus je však márny, pretože každý kúsok sveta svedčí o Stvoriteľovi. Ide zároveň o smiešny názor na pôvod sveta, ak si uvedomíme, že evolučná teória je v podstate primitívna viera, že kameň, láva a voda ležali na planéte dostatočne dlho na to, aby z nich vznikli ľudia, zvieratá, rastliny a celý živý svet.

Každý rozumný človek musí uznať, že ide o úplne absurdnú predstavu, ktorá navyše odporuje skúsenostiam aj priamemu pozorovaniu.

„Evolučná teória je neprirodzený a pozorovaniu odporujúci pohľad na pôvod sveta, zúfalý pokus vysvetliť prírodu bez Boha.“ Joseph Mastropaolo, fyziológ, California State University

Prof. Joseph Mastropaolo, fyziológ na Kalifornskej štátnej univerzite, v roku 2006 vystúpil v Európskom parlamente s návrhom, aby sa v školách namiesto evolúcie vyučovala devolúcia (degenerácia). Devolúcia je podľa neho experimentálne dokázateľná a priamo pozorovateľná, na rozdiel od evolúcie. Svet vyčerpáva energiu, zdroje informácií v biosfére klesajú, vyhynutie druhov je ľahko pozorovateľné, genetická záťaž rastie a genetické poruchy v populáciách pribúdajú.

Profesor Mastropaolo zároveň prezentoval alarmujúce údaje o geometrickom náraste genetických ochorení u ľudí, ktorý reálne ohrozuje samotnú existenciu ľudskej populácie. To podľa neho predstavuje dôkaz procesu opačného než evolúcia. Pre evolúciu ako vzostupný proces neexistujú žiadne priame vedecké dôkazy.

Porovnanie kreacionizmu a evolučnej teórie prirodzene zapadá do širšieho rámca Stvorenie vs. evolúcia, kde sa rieši konflikt medzi inteligentným dizajnom a náhodnými prírodnými procesmi; otázka pozorovateľných dôkazov a hraníc experimentálnej vedy úzko súvisí aj s oblasťou Biblia a veda, ktorá rozlišuje medzi historickou vedou a empirickým pozorovaním, pričom hlbší filozofický a metodologický kontext poskytuje aj tematika Stvoriteľ vs. darwinisti; celý spor sa zároveň dotýka základnej otázky pôvodu života a informácie v biologických systémoch, ktorú rozvíja sekcia DNA a genetika, kde sa ukazuje rozdiel medzi tvorivou inteligenciou a čistou náhodou.