Evanjelium podľa Jonáša

Boží vzťah k ľuďom a posolstvo proroka Jonáša

Sme vždy ochotní ísť tam, kam nás Boh posiela a slúžiť spôsobom, na ktorý nám dal obdarovanie? Nejednáme niekedy podobne ako Jonáš? Neutekáme niekedy pred Bohom? Neignorujeme niekedy jeho slovo? Jednáme vždy v súlade s naším poznaním? Čo sa môžeme naučiť o Božom vzťahu k ľuďom, ktorých je ťažké milovať, z knihy proroka Jonáša?

V dnešnom kázaní by som sa rád zameral na evanjelium, ktoré je zapísané v jednej z biblických kníh. Nevybral som si však evanjelium podľa Matúša, ani podľa Mareka, Lukáša alebo Jána. Dnes by som sa spolu s vami chcel zamyslieť nad dobrou správou, ktorú môžeme čítať u jedného zo starozákonných prorokov. Nemám na mysli žiadneho z takzvaných veľkých prorokov – Izaiáša, Jeremiáša, Ezechiela – a nemám na mysli ani Daniela.

Dobrá správa o charaktere nášho Boha, o jeho vzťahu k nedokonalým ľuďom a o jeho túžbe a snahe o ich záchranu je nám zjavená v jednej z kníh menších prorokov, ktorých knihy uzatvárajú kánon Starého zákona.

Prorok Jonáš: Príbeh o pravde, neposlušnosti a Božom milosrdenstve

Prorok, ktorého knihu dnes spolu otvárame, žil v 8. storočí pred Kristom. Pochádzal zo severného Izraela, z galilejského mesta Gat-chéfer. Každý správny prorok by mal byť synom pravdy – a u tohto proroka to rozhodne platí. Jeho otec sa totiž volal Amítaj, čo v preklade znamená „pravda“ alebo „ten, čo hovorí pravdu“.

Vieš už, o ktorého proroka ide? Je to prorok, o ktorom by sa dalo povedať, že bol úspešný na 50 %. Polovica jeho proroctiev zaznamenaných v Biblii sa naplnila, polovica nie. Kniha, ktorá nesie jeho meno, nie je dlhá – má len 48 veršov – a už na prvý pohľad sa líši od ostatných dvanástich prorokov, medzi ktorých patrí. Nie je plná prorockých výrokov, posolstvo, ktoré má prorok odovzdať, je zhrnuté v jedinej krátkej vete. Vieš, ako tá veta znie?

„Ešte štyridsať dní a Ninive bude zničené.“ (Jon 3,4)

Už vieš, o kom je reč? Dnešné kázanie má názov: Evanjelium podľa Jonáša. Ak by sme Jonášov príbeh nepoznali a posudzovali by sme len proroctvo o blízkom zničení, ktoré Jonáš hlásal v Ninive, asi by sme v tejto knihe evanjelium nehľadali. No keďže poznáme príbeh proroka, ktorý utekal pred Bohom, vieme, že práve v jeho knihe evanjelium je. Poďme si ho však znova pripomenúť. Poďme si pripomenúť dobrú správu, ktorú nám kniha proroka Jonáša ponúka o Bohu a o jeho snahe zachrániť všetkých, ktorí mu to dovolia.

Otvorte si spolu so mnou knihu proroka Jonáša a čítajme od prvého verša:

„Stalo sa slovo Hospodinovo k Jonášovi, synovi Amítajovmu: ‚Vstaň, choď do Ninive, toho veľkého mesta, a volaj proti nemu, lebo ich zlo vystúpilo pred moju tvár.‘ Ale Jonáš vstal, aby utiekol do Taršíša, preč od Hospodina. Zišiel do Jafy a našiel loď, ktorá išla do Taršíša. Zaplatil za cestu a vstúpil na loď, aby sa s nimi plavil do Taršíša, preč od Hospodina.“ (Jon 1,1-3)

Jonáš bol Hospodinov prorok. V 2. Kráľovskej 14,25 je napísané, ako Boh Izraela prehovoril skrze svojho služobníka Jonáša, syna Amítajovho, ako cez neho zasľúbil obnovenie hraníc Izraela do podoby, aká bola za kráľa Dávida, a ako sa tieto Hospodinove slová naplnili. Na začiatku 1. kapitoly Jonášovej knihy čítame, že Boh k tomuto svojmu prorokovi prehovoril znova.

Božie slovo pre každého: Jonáš, Ninive a Boží záujem o ľudí

K Jonášovi sa „stalo slovo Hospodinovo“. Nevieme presne, ako to prebehlo, ale Boh k Jonášovi prehovoril. Veľký Boh, Stvoriteľ vesmíru, komunikuje s obyčajným človekom a zveruje mu posolstvo, ktoré má odovzdať ďalším ľuďom. Úžasné je, že Božie slovo nemusí zaznievať len k prorokom. Môžeme byť uistení, že Boh chce prehovárať aj k nám, chce, aby sme jeho slovo mohli prijať aj my. Neobmedzuje sa iba na malú skupinku vyvolených, ale chce osloviť každého z nás.

Boh môže k človeku hovoriť rôznym spôsobom, no naša najväčšia prednosť je v tom, že máme k dispozícii písané Božie slovo. Vážime si ho? Koľko času venujeme tomu, aby sme nášmu Stvoriteľovi jeho prostredníctvom načúvali? Môže sa nám zdať, že nie sme dôležití, že sa o nás nikto nezaujíma, že na nás nikomu nezáleží. No v knihe proroka Jonáša (a v celej Biblii) je nám predstavený úžasný Boh, ktorý o nás nielen vie, ale ktorý sa o nás skutočne zaujíma a chce pre nás to najlepšie.

Hospodin tentoraz neposiela Jonáša k jeho vlastnému ľudu, ale k úhlavným nepriateľom Izraela. Posiela ho do Ninive, hlavného mesta Asýrie, ktoré bolo plné zla, skazenosti a násilia.

Jonáš má proti tomuto mestu volať, má jeho obyvateľom v Božom mene vyčítať zlo, ktoré páchajú, pretože už je to v Božích očiach neúnosné. Už to prekročilo všetky medze. Jonáš je Hospodinov prorok. Keď však k nemu Boh prehovorí a poverí ho úlohou niesť jeho posolstvo do Ninive, Jonáš sa rozhodne ako prorok nespráva. Namiesto toho, aby Božie povolanie prijal, namiesto odpovede „tu som, pošli mňa“, Jonáš od Hospodina uteká. Uteká pred Božím slovom, uteká pred úlohou, ktorú dostal.

Aké dôvody pre toto, na Božieho proroka tak netypické správanie, mohol Jonáš mať? Prečo uteká preč od Hospodina? Skúsme si predstaviť seba samých na Jonášovom mieste. Jonáš je Boží prorok a vlastenec. Posolstvo, ktoré v minulosti od Boha prijal a verne odovzdal ďalej, bolo dôležitou súčasťou slávneho víťazstva nad nepriateľom. Teraz má ísť do Ninive, ktoré dlhé roky terorizovalo jeho národ. Ako má na toto nové povolanie reagovať?

Všetci vedia, že Ninivčania sú zlí ľudia. Vie to aj Boh. Prečo ich teda jednoducho nezničí? Tak by sa predsa malo jednať s bezbožnými pohanmi. Prečo by ich mal Jonáš varovať vopred? Prečo by mal prorokovať nepriateľovi? Prečo by tam mal riskovať svoj život? Aby stihli pred Božím súdom utiecť?

Strach, nenávisť a Božie milosrdenstvo: Jonáš a naše postoje k nepriateľom

Obyvatelia Asýrie boli známi svojou neľudskosťou a krutosťou voči nepriateľom, medzi ktorých patril aj Izrael. Ako by sa asi títo pohania zachovali k izraelskému prorokovi, ktorý by im prišiel vyčítať ich krutosť a zlo? Je jasné, že Jonáš mohol mať oprávnené obavy – ba dokonca veľký strach z dôsledkov tohto Božieho povolania. V Ninive boli nájdené tabule a nápisy, ktoré krutosti Asýrčanov živo opisujú. V jednom dokumente z obdobia vlády Aššurnasirpala II. (884–859 pr. Kr.) sa píše:

„Pred jeho mestom som postavil stĺp a stiahol som kožu zo všetkých vodcov, ktorí sa vzbúrili, a ich kožou som pokryl tento stĺp. Niektorých som zazdil do stĺpa, niektorých som nabodol na koly na vrchu stĺpa, ďalších som priviazal ku kôľom okolo stĺpa… Odsekol som končatiny úradníkom, kráľovským úradníkom, ktorí sa postavili na odpor… Mnohých zo zajatcov som upálil ohňom, iných som si vzal ako živých väzňov. Niektorým som odsekol nos, uši a prsty, mnohým som vypichol oči. Jeden stĺp som postavil zo živých vodcov, ostatných náčelníkov som priviazal ku kmeňom stromov okolo mesta. Ich mladých mužov a dievčatá som upálil ohňom. Dvadsať mužov som zajal živých a zazdil ich do hradieb jeho paláca.“ (D. D. Luckenbill, Ancient Records of Assyria and Babylon)

Povedz, šiel by si k takému národu, ktorý je tvojím nepriateľom, a povedal im, že ich správanie je v očiach Boha Izraela zlé a že ich čaká Boží súd? Nech Boh takýto národ rovno zničí – prečo by mal prorok vôbec niečo hovoriť? K Jonášovej pochopiteľnej nenávisti k Asýrčanom sa navyše, podľa jeho vlastných slov v 2. verši 4. kapitoly, pridala obava (ktorá sa ukázala ako opodstatnená), že Boh tomuto mestu napokon odpustí, prejaví milosrdenstvo a nezničí ho. A to si Jonáš rozhodne neželal. V jeho očiach bolo najlepším riešením vyhladenie všetkých obyvateľov Ninive.

Ako sme na tom my? Nie sú niekedy naše postoje podobné Jonášovým? Ako reagujeme na Božie milosrdenstvo voči našim nepriateľom? Milujeme svojich nepriateľov, ako k tomu vyzýval Ježiš? Modlíme sa za nich? Aká je naša ochota ísť tam, kam nás Boh posiela? Aká je naša ochota slúžiť spôsobom, na ktorý nám dal Boh obdarovanie a ktorý od nás žiada? Aká je naša ochota ísť po Božích cestách? Nechováme sa niekedy ako Jonáš, ktorý sa viac bál obyvateľov Ninive než všemohúceho Boha? Neignorujeme niekedy Božie slovo?

Nejednáme niekedy v rozpore s tým, čo sa dozvedáme z Biblie? Neutekáme pred Bohom a jeho povolaním? Jonáš išiel presne opačným smerom, než kam ho Boh poslal. Namiesto toho, aby išiel na východ do Ninive, rozhodol sa odísť čo najďalej na západ, až do Taršíša (dnešné Španielsko). Urobil všetko pre to, aby ho od miesta, kam ho Hospodin posielal, delili tisíce kilometrov. Nejednáme niekedy podobne? Dokážeme prijať Božiu vôľu pre náš život, alebo si zacpávame uši, aby sme jeho hlas nepočuli a mohli si žiť podľa seba?

Nemožno utiecť pred Bohom: Trpezlivá milosť aj pre prchajúceho proroka

Snaha utiecť pred Bohom alebo sa pred ním ukryť je pošetilá. Už Adam a Eva zistili, že sa pred Bohom nedá skryť, keď sa po páde snažili ukryť medzi stromami v rajskej záhrade. Ani útěk do Taršíša nestačí na to, aby sme unikli z Božieho vplyvu.

Žalm 139,7-10: „Kam odídem pred tvojím duchom, kam utekám pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, tam si ty, ak si usteliem v podsvetí, aj tam si. Keby som si zaletel na krídlach ranného svitania a chcel bývať na najvzdialenejšom mori, aj tam ma tvoja ruka sprevádza, tvoja pravica ma chytí.“

Boh povoláva Jonáša, ale Jonáš toto povolanie odmieta. Boh to však s ním nevzdáva. Nezavrhuje vzpurného proroka kvôli jeho chybe. Aj keď sa Jonáš vedome rozhodol utiecť pred Hospodinom, Boh ide za ním. Napriek tomu, že Jonáš zavrhol Boha, Boh nezavrhol Jonáša. Dobrá správa, ktorá z Jonášovho príbehu jasne vyplýva, sa dá zhrnúť do jedinej vety:
Boh je pri zlyhaniach a vzbure svojich detí trpezlivý, milosrdný a pripravený odpustiť – dokonca aj prchajúcemu prorokovi. Božia milosť a odpustenie sú dostupné aj tým, ktorí sa vzdialili, ak je ochota k pokániu. Najprv sa však Hospodin musí pokúsiť zastaviť človeka pred cestou zlého rozhodnutia.

Jonáš 1,4-6: „A Hospodin zoslal na more veľký vietor a na mori sa rozpútala veľká búrka, takže lodi hrozilo zničenie. Námorníci sa báli, každý volal k svojmu bohu a hádzali náklad do mora, aby loď odľahčili. Ale Jonáš zišiel do podpalubia, ľahol si a tvrdo zaspal. Prišiel k nemu veliteľ lode a povedal: ‘Čo je s tebou, ospalec? Vstaň, volaj k svojmu Bohu! Možno si nás tvoj Boh všimne a nezahynieme.’“

Jonášov hriech mal dôsledky aj na ľudí okolo neho. Do veľkej búrky, ktorou chcel Boh Jonáša zastaviť, sa dostala aj posádka lode. Aj oni museli niesť následky Jonášovho previnenia. Prečo? Prečo Božia snaha o zastavenie Jonáša zasiahla aj nevinných ľudí? Prečo museli námorníci prežiť tak stresujúcu situáciu a vlastník lode utrpieť škodu na stratenej zásielke alebo poškodení lode?

Zaujímavé je, že aj túto kritickú situáciu dokázal Boh využiť na oslovenie zúčastnených ľudí. Pohanskí námorníci boli presvedčení, že ničivá sila búrky je dôkazom hnevu bohov. Skutočnou príčinou búrky však nebol hnev, ale Božia láska a jeho záujem o človeka. Jej zmyslom nebolo ničiť, ale zachrániť. Námorníci aj kapitán dostali šancu dozvedieť sa o pravom Bohu a uveriť v neho – a to pre nich znamenalo zisk, ktorý ďaleko prevýšil všetky straty. Ale nepredbiehajme…

Pravá hodnota a vyznanie viery uprostred búrky

V prudkej búrke námorníci volali o záchranu k svojim bohom a začali odľahčovať loď. Vyhadzovali do mora predmety, ktoré pre nich za normálnych okolností určite mali veľkú hodnotu. V tejto nebezpečnej situácii však boli ochotní zahodiť všetko, čo nebolo nevyhnutné pre prežitie. Aj v našom živote môžu prísť situácie, keď to, čo sme považovali za veľmi dôležité, zrazu stratí svoju dôležitosť. Boh môže takúto situáciu použiť na to, aby nás naučil, čo má skutočnú hodnotu.

Námorníci teda odľahčujú loď a v panike volajú k svojim bohom. Kapitán lode dokonca zostupuje do podpalubia, budí Jonáša a vyzýva ho, aby sa aj on modlil k svojmu Bohu o záchranu. Jonáš však jeho výzvu k modlitbe neposlúchol. Myslíš si, že sa mal v tejto chvíli Jonáš k Hospodinovi modliť? Myslím, že presne o to Bohu išlo. Pravdepodobne by sa diali veľké veci, keby Jonáš v tejto chvíli ľutoval svoje zlyhanie a prosil Boha, aby zachránil nielen jeho, ale aj posádku a celú loď.

Žiaľ, Jonáš naďalej pred Bohom uteká. Nechce s ním hovoriť. Radšej je pripravený zomrieť v rozbúrených vodách, než aby sa obrátil k Bohu v modlitbe. Keď námorníci pomocou žrebu zistia, že príčinou ohrozenia je Jonáš, začínajú mu klásť otázky, aby zistili, čo sa za prudkou búrkou skrýva. Jonáš im odpovedá, že je Hebrej a rozpráva o svojom Bohu. Hovorí im, že sa bojí „Hospodina Boha nebies, ktorý stvoril more i súš“ (Jon 1,9), teda že ho uctieva a slúži mu.

Prvé zaznamenané slová Jonáša sú jeho vyznaním pravého Boha, Stvoriteľa zeme i mora. To je určite pozitívne. Paradoxné však je, že vyznáva svoju vieru v pravého Boha, ale zároveň pred týmto Bohom uteká. Keď sa to námorníci dozvedeli, boli vydesení.

Rozpor medzi slovami a skutkami: Jonáš, pohania a úcta k živému Bohu

Jednal si niekedy podobne ako Jonáš v tejto chvíli? Svedčil si o Bohu slovami, zatiaľ čo tvoje skutky neboli dobrým svedectvom alebo boli dokonca v priamom rozpore s tým, čo si hovoril? Prečo Jonáš neposlúcha Pána Boha, hoci vie, že existuje? Nejednáme niekedy podobne? Jedna vec je neposlúchať prikázania Boha, v ktorého neveríš, ale úplne iné je otvorene neposlúchať prikázania Boha, o ktorého existencii si presvedčený.

V 9. verši 1. kapitoly Jonáš vyhlasuje, že sa bojí Hospodina, ale jeho činy tomu nezodpovedajú. Naopak, keď sa pohanskí námorníci dozvedajú o Hospodinovi, boja sa ho a hneď podľa toho aj konajú. Hoci toho o pravom Bohu vedia oveľa menej ako Jonáš, hebrejský prorok. Je zvláštne, že uprostred tejto krízy sa k Hospodinovi nemodlí Boží prorok, ale pohania.

Keď sa námorníci pýtali Jonáša, ako by mohli uniknúť z hroznej búrky, ktorej príčinou bol Jonášov útek pred Hospodinom, odpovedal im, že jediná možnosť záchrany je, ak proroka hodia cez palubu. Námorníci však nesúhlasili s týmto riešením. Nechceli mať na rukách Jonášovu krv. Zo všetkých síl sa snažili dosiahnuť breh, ale ich úsilie bolo márne. Prudkosť búrky sa stále stupňovala a tak napokon prijali riešenie, ktoré navrhoval Jonáš.

Jonáš 1,14-16: „Volali teda k Hospodinovi: ‘Prosíme, Hospodine, nech nezahynieme pre život tohto muža, nestíhaj nás za nevinnú krv. Ty si Hospodin, ako chceš, tak činíš.’ Vzali Jonáša a hodili ho do mora. A more prestalo zúriť. Na tých mužov padol veľký strach pred Hospodinom. Priniesli Hospodinovi obeť a zaviazali sa mu sľubmi.“

Námorníci nepovažovali náhlu zmenu počasia za náhodu alebo šťastie. Naopak, „na tých mužov padol veľký strach pred Hospodinom.” Najprv sa báli búrky, teraz sa boja Hospodina. Predtým sa klaniali falošným bohom, teraz uctievajú pravého Boha a zaväzujú sa mu sľubmi. Námorníci sa stretli so živým Bohom, ktorý more nielen stvoril, ale mu aj vládne. Boh ich zázračne vyslobodil a oni mu za to vzdali česť.

Druhá šanca a zázrak pokánia v Ninive

Jonáš sa až v bruchu veľkej ryby, ktorá ho z Božej milosti spolkla a zachránila pred utopením, dopracuje k tomu, k čomu už pred ním dospeli pohanskí námorníci. Boží prorok konečne volá k Hospodinovi a sľubuje mu vernosť a prinesenie obete. Práve v bruchu veľkej ryby vyznáva, že u Hospodina je spása. Prečo čakáme, kým sa ocitneme vo vážnych problémoch a skúškach, kým dopadneme úplne na dno? Prečo neprosíme o Božiu pomoc skôr?

Veď nám ju Boh ponúka. Keby sa Jonáš modlil včas, mohol byť ušetrený mnohých nepríjemností, do ktorých sa pre svoju neochotu podriadiť sa Božej vôli dostal. Povzbudzujúce na Jonášovej oneskorenej modlitbe je vedomie, že k Božiemu trónu milosti môžeme pristúpiť aj vtedy, keď úplne zlyháme, dokonca aj vtedy, keď si nešťastie sami privoláme svojou neposlušnosťou.

Je dôležité si to pamätať najmä v situáciách, keď je pre nás ťažké modliť sa, keď máme pocit, že nemáme právo volať k Bohu. Keď si uvedomíme svoje hriechy, cítime, že si Božiu pomoc nezaslúžime. A môže to byť pravda. Ale čo je potom milosť, ak nie to, že dostaneme niečo, čo sme si vôbec nezaslúžili?

1. Timoteovi 1,15: „Dôveryhodné je toto slovo a zasluhuje si plný súhlas: Kristus Ježiš prišiel na svet, aby zachránil hriešnikov.“

Jonáš dostal druhú šancu, keď ho veľká ryba po troch dňoch vyvrhla na breh. Táto jeho skúsenosť je len nepatrným odleskom toho, čo Boh skrze Ježišovu obeť urobil pre celé ľudstvo. Vďaka Ježišovi Kristovi sme všetci dostali druhú šancu na život, všetci sme dostali príležitosť na obnovenie nášho vzťahu s Bohom, všetkým je ponúkané spasenie. Vráťme sa k Jonášovi, ktorý konečne dorazil do Ninive. Ako evanjelista medzi pohanmi zaznamenal fenomenálny úspech – celé mesto sa na základe jeho kázania obrátilo k Bohu.

Jonáš 3,5: „A uverili ninivskí muži Bohu, vyhlásili pôst a obliekli si vrecovinu od najväčšieho až po najmenšieho.“

Obyvatelia Ninive neuverili len Jonášovi – uverili Bohu. Nezabili Jonáša, ani sa mu nevysmiali. Neodsťahovali sa z mesta, kým neuplynie určený čas. Vybrali si tú najlepšiu možnosť. Obrátili sa k Bohu a činili pokánie. Čím Jonáš dosiahol taký úžasný evanjelizačný úspech? Bol tak zapálený pre vec? Išlo mu o záchranu obyvateľov Ninive? Bol výrečný? Dal do splnenia tejto úlohy všetko, maximálne úsilie a čas? Pozrime sa na záznam tejto „evanjelizačnej akcie“:

Jonáš 3,3-6: „Jonáš teda vstal a šiel do Ninive, ako mu Hospodin prikázal. Ninive bolo veľké mesto pred Bohom, muselo sa ním prechádzať tri dni. Jonáš vošiel do mesta, prechádzal ním jeden deň a volal: ‚Ešte štyridsať dní a Ninive bude zničené.‘ Uverili ninivskí muži Bohu, vyhlásili pôst a obliekli si vrecovinu od najväčšieho až po najmenšieho. Keď sa to slovo dostalo ku kráľovi Ninive, vstal zo svojho trónu, zložil svoj plášť, obliekol si vrecovinu a sadol si do popola.“

Z týchto veršov vyplýva, že Jonášova zásluha bola iba v tom, že bol ochotný Ninivčanom odovzdať posolstvo od Hospodina. Z Jonášovho príbehu vieme, že mu vôbec nešlo o záchranu obyvateľov Ninive a že nebol práve nadšeným ani zapáleným evanjelistom medzi pohanmi. Z biblického záznamu to rozhodne nevyzerá na nejakú veľkú výrečnosť, kvitnúce prejavy, či maximálne úsilie a čas venovaný tejto úlohe – Ninive bolo tak veľké mesto, že sa ním muselo prechádzať tri dni, a Jonáš odovzdaniu Božieho posolstva venoval iba jeden deň.

Obrat v Ninive: Milosť a výzva pre dnešný svet

Svedomie a srdcia obyvateľov asýrskeho hlavného mesta sa dotkol Boží Duch. Reakcia ninivského kráľa, ktorého meno ani nepoznáme, je pozoruhodná. Vstáva zo svojho trónu, zloží kráľovský plášť, oblečie si vrecovinu a sadne si do popola. Tento pohanský vládca svoju vinu nepopiera. Nejednal správne a je dosť čestný na to, aby si to priznal. Nepovažuje sa za lepšieho ako ostatní obyvatelia Ninive.

Tým, že uznáva osobnú potrebu pokánia, dáva príklad svojmu ľudu. Nepochybuje, že sa Boh na Ninive hnevá oprávnene. Pohanský kráľ činí pokánie pred Kráľom kráľov a v tomto môže byť príkladom pre nás všetkých. Ninivský kráľ vyzýval svoj ľud, aby sa pokorili pred Bohom, aby volali k Hospodinovi a prosili o zľutovanie, aby sa odvrátili od svojich zlých skutkov a spoliehali sa na Božie milosrdenstvo. Jeho poddaní kráľove výzvy poslúchli a Boh mohol zrušiť súd, ktorý mal na Ninive čoskoro dopadnúť.

Toto je dobrá správa. Boh je ochotný zmeniť svoje rozhodnutie, ak mu ľudia svojim postojom dajú priestor. Ešte pred pár dňami mala Božia spravodlivosť pre Ninive jediné posolstvo – zničenie za 40 dní. Keď však Ninivčania zmenili svoj postoj k Bohu, Boh mohol zmeniť ich osud. Pretože Hospodin súdi podľa stavu srdca, pokánie Ninivčanov otvorilo cestu Božej milosti. Jediný základ, na ktorom stála ich nádej, bola skutočnosť, že Boh k nim poslal proroka, aby ich varoval, a nie ich hneď zničil.

To im dalo nádej, že Boh to s nimi myslí dobre, že ešte majú šancu. A to aj napriek tomu, že Jonáš nekázal o existencii jediného Boha ani o jeho nekonečnej láske, nehovoril o nádeji či o večnom živote. Obyvateľom Ninive priniesol len jediné konkrétne posolstvo: Pre vaše hriechy na vás dopadne Boží súd. Po krátkom čase milosti budete zničení. Dnes by možno Jonáša obvinili zo šírenia poplašnej správy. Za správou o Božom súde sa však skrýva Božia túžba spasiť človeka.

Boh upozorňuje na súd, aby otvoril dvere k záchrane. Zpráva o Božom súde je nedeliteľnou súčasťou večného evanjelia. Preto znie aj posolstvo prvého anjela, ktoré má byť hlásané krátko pred Ježišovým návratom. Nemali by sme naň zabúdať, lebo vyvoláva túžbu po záchrane a môže pritiahnuť ľudí k Bohu. Spomeňme si na Ninivčanov – posolstvo o Božom súde vyvoláva smäd po spáse, ktorú môže uhasiť iba Ježiš.

Mestu Ninive bolo daných 40 dní milosti a jeho obyvatelia činili pokánie. Zmenili hodnoty, postoje, životy. Nevieme, koľko času zostáva tomuto svetu a je potrebné, aby sa posolstvo o súde a možnej záchrane dostalo ku všetkým ľuďom. Boh nás povoláva, aby sme s ním spolupracovali na šírení tohto posolstva. Je potrebné, aby evanjelium zasiahlo každého človeka – a každý z nás môže prispieť svojím dielom.

Radosť z pokánia, ostrý kontrast milosti: Boží súd nad Ninive a ľudské srdce

Celé nebo sa raduje nad pokáním jedného človeka. Aká obrovská musela byť radosť v nebi, keď sa k Bohu obrátilo celé pohanské mesto! Akú radosť mohol mať z úžasných výsledkov svojej misie Jonáš? Boží prorok ukončil najúspešnejšiu evanjelizáciu. Obyvatelia Ninive, od najväčšieho po najmenšieho, prijali jeho výstražné posolstvo a v pokání sa obrátili k Bohu nebies. Jonáš môže odísť domov naplnený radosťou a vďačnosťou, že Božia moc dokáže zmeniť násilnícke a skazené srdcia pohanov. Lenže…

V celej knihe vidíme, že Boh má oveľa viac problémov so svojím prorokom než s hriešnym pohanským mestom plným skazenosti. V tretej kapitole, rovnako ako v prvej, končí Jonáš v porovnaní s pohanmi, ktorých stretáva, veľmi biedne. V prvej kapitole námorníci a ich kapitán rozpoznávajú v búrke Božiu moc a preto vzývajú Boha nebies. V tretej kapitole pohanskí obyvatelia Ninive v pokání volajú k Bohu. Dokonca aj pohanský kráľ sa pokorne podriadi Božej zvrchovanej autorite. Naproti tomu Jonáš sa Božiemu pôsobeniu vzpiera, k Hospodinovi volá až z útrob veľkej ryby a po zrušení rozsudku nad Ninive sa rozhorčuje.

Boží prorok sa hnevá preto, že Hospodin preukázal milosrdenstvo kajúcim sa hriešnikom. Možno mal pre svoj hnev dôvod. Možno sa zlobil, lebo bol presvedčený, že si Asýrčania, ktorí napáchali toľko zla aj voči jeho národu, zaslúžia trest. Možno preto, že sa bál, že stratí svoju prorockú reputáciu – že ho budú považovať za falošného proroka, keď sa proroctvo o zničení Ninive nenaplnilo. Možno sa hneval preto, že obyvatelia Ninive činili pokánie na základe jediného kázania, zatiaľ čo Boží vyvolený národ Izrael sa neobrátil ani po mnohých slovách od mnohých prorokov.

Nech už mal Jonáš akýkoľvek dôvod na svoj hnev nad Božím milosrdenstvom prejaveným Ninive, jeho postoj nebol správny. Pri svojom hodnotení Božej milosti voči Ninive Jonáš zrejme zabudol, ako Boh preukázal nezaslúžené milosrdenstvo jemu a aký rád toto milosrdenstvo prijal. Jonáš súhlasil, aby Božia milosť bola udelená jemu, ale nesúhlasil, aby Boh preukázal milosť mestu Ninive.

Božia trpezlivosť s Jonášom: Milosť, ktorú si nikto nezaslúži

Hriešnik, ktorý si zasluhuje smrť, otvorene vzdoruje Stvoriteľovi vesmíru, aj keď na vlastné oči videl mnoho Božích zázrakov a sám bol zachránený jedným z najúžasnejších zázrakov Biblie. Dobrou správou je, že Boh to s ním ešte nevzdal. Stále s ním chce spolupracovať, stále sa ho snaží priviesť k rozumu. Boží postoj k Jonášovi je malým príkladom toho, ako Boh v celých dejinách zaobchádza so svojím ľudom – prejavuje mu viac milosrdenstva, viac láskavosti a viac trpezlivosti, než by si kedykoľvek zaslúžil.

Rovnako sa Boh správa aj k nám. A to je naše šťastie, lebo bez tejto úžasnej Božej trpezlivosti, milosrdenstva a lásky by sme nemali žiadnu šancu. Čudujeme sa, akú trpezlivosť mal Boh so svojím neposlušným a rozmrzelým prorokom Jonášom? Pozrime sa radšej na to, akú veľkú trpezlivosť má Boh s nami v našich hriechoch a slabostiach. Posledné slovo v knihe Jonáš má Boh a vyslovuje ho formou otázky:

Jonáš 4:11: „A mne by nemalo byť ľúto Ninive, toho veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť pravicu od ľavice, a v ktorom je aj toľko dobytka?“

Je zrejmé, že touto otázkou Boh nechce od Jonáša nič zistiť, ale chce ho niečomu naučiť. Kniha nehovorí, či Jonáš toto ponaučenie pochopil, ale dôležité je, či sme ho pochopili my. Vieme o Božej láske, milosrdenstve a zhovievavosti a radi si ich privlastňujeme.

Sme však ochotní dovoliť Bohu, aby v nás pracoval tak, aby sme túto Jeho lásku, milosrdenstvo a zhovievavosť preukazovali ostatným? Sme ochotní prinášať určité obetovanie, aby sa súčasní “obyvatelia Ninive“ dozvedeli pravdu o Božom súde a o tom, že ak neprijmú Božiu ponuku záchrany a nebudú činiť pokánie, príde čas, keď ponesú odplatu za svoje hriechy?

Ako je zrejmé z príbehu vzpurného proroka Jonáša, Boh je ochotný spolupracovať aj s nedokonalými ľuďmi. Teda aj s nami. Bohu záleží dokonca aj na nepriateľoch Izraela, aj na ich obrátení, aj na ich záchrane. Sme ochotní ísť k našim nepriateľom a niesť im Božie posolstvo o spáse?

Božia milosť pre všetkých: Posolstvo Jonáša, Izraela a nás

Z Písma vieme, že rovnako ako prorok Jonáš, aj Izraelci ako národ zlyhali v úlohe, ktorú im Boh určil: byť svetlom okolným národom. Zabudli, že Boh vždy prejavoval svoj záujem o celé ľudstvo, nielen o tých, ktorých si konkrétne povolal, aby boli jeho ľudom. V skutočnosti si Hospodin vyvolil Izrael za svoje zvláštne vlastníctvo práve preto, že chcel získať aj ďalších ľudí – pohanov. Z toho istého dôvodu si Boh vyvolil aj nás. Našou úlohou je predstavovať pravého Boha ľuďom okolo nás a pomôcť im nájsť jedinú Cestu k záchrane.

Všetci vieme, kto je tou „Cestou“. Je zvláštne a smutné, o koľko viac problémov mal Boh s Jonášom, prorokom z vyvoleného ľudu, než s najskazenejším pohanským mestom. Prekvapuje nás ochota obyvateľov Ninive obrátiť sa a zanechať svoje zlé cesty? Čo sa od nich môžeme naučiť? Jednáme skôr ako Ninivskí alebo ako neposlušný Jonáš? Rozsah poznania Božích právd a jeho povolania nie je všetko. Dôležitá je naša reakcia na Božiu milosť a lásku, naša reakcia na jeho pozvanie.

Nespoliehajme sa príliš na to, že sme zvláštnym Božím ľudom, že máme „predplatené nebo“. Túto chybu robili Izraeliti. Buďme ochotní sa pred Bohom pokoriť, poslúchať ho, konať podľa jeho vôle. Buďme ochotní opustiť svoje zlé cesty a vykročiť po tých Božích.

Dobrá správa v knihe proroka Jonáša spočíva v jednej veci, ktorá sa v nej stále opakuje – v Božej úžasnej milosti voči vzpurným, svojhlavým, zblúdeným ľuďom, dokonca aj voči tvrdohlavým a rozhorčeným prorokom, ako bol Jonáš. Ak to Pán Boh nevzdal a napriek všetkému ďalej pracoval s týmto mužom, potom je tu nádej aj pre nás, ktorí sme tiež narobili veľa zla a zlých rozhodnutí – podobne ako tento hriešnik, ktorý bol Božím prorokom a ktorého činy nezodpovedali jeho poznaniu.

Boh miluje aj tých medzi nami, ktorých je veľmi ťažké milovať. A takým je z času na čas každý z nás. Práve v Božej úžasnej trpezlivosti, milosti a láske voči všetkým ľuďom je evanjelium knihy Jonáš.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )