Pohľady a interpretácie pekla

Biblický pohľad na peklo: Tradičný obraz vs. moderné interpretácie

Stále viac evanjelikálnych teológov opúšťa tradičnú predstavu pekla ako večného trápenia a čoraz častejšie sa prikláňajú k biblickému poňatiu veľkého trestu. Peklo je podľa biblického učenia miesto, ktoré existuje, ale otázkou zostáva, aký bude jeho charakter. Je peklo miestom, kde zatvrdení hriešnici horia po celé veky a neustále pociťujú mučenie v pekelnom ohni? Alebo ide o spravodlivý trest, kde Boh zničí hriešnikov a hriech raz a navždy?

Cirkev po dlhé roky učila, že peklo je miestom večného trápenia. Kazatelia varovali svojich poslucháčov pred večnými ohňami a pekelnými bleskami. Tento obraz pekla bol pevne zakotvený v tradičnom teologickom učení. Dnes už takéto kázanie pravdepodobne nepočujete, ani od fundamentalistických kazateľov, ktorí teoreticky stále môžu veriť v tento obraz pekla. Tento trend nie je spôsobený nedostatkom poctivosti pri hlásaní nepopulárneho učenia, ale skôr ťažkosťou uveriť v učenie, ktoré predstavuje paradox – ako môže byť Boh lásky a zároveň dovoliť, aby hriešníci trpeli večne v pekelnom ohni?

Tento teologický paradox priviedol odborníkov k novému skúmaniu biblického učenia o pekle a konečnom treste. Kľúčovou otázkou je, či pekelný oheň neustále trápi hriešnikov, alebo ich zničí raz a navždy. Biblické štúdie ponúkajú rôzne interpretácie, a dve z týchto moderných pohľadov zasluhujú zmienku, pretože sa pokúšajú predstaviť peklo humánnejšie a s ohľadom na Božiu spravodlivosť.

ALTERNATÍVNE POJATIE PEKLA

Metaforické poňatie pekla

Toto metaforické interpretovanie pekla súhlasí s pohľadom, že peklo je miestom večného trápenia, avšak namiesto fyzického utrpenia ide o duševné utrpenie. Oheň tu nie je chápaný doslovne, ale ako obraz, a bolesť pramení skôr z oddelenia od Boha než z fyzického mučenia. Billy Graham, známy kazateľ, vyslovil tento názor, keď povedal:

„Často som sa pýtal sám seba, či nie je peklom to, keď naše srdce túži po Bohu, aby s ním mohlo byť, oheň, ktorý nikdy nemôžeme uhasiť.“

Táto interpretácia Billyho Grahama sa mnohým javí veľmi dômyselná, ale ignoruje skutočnosť, že biblický popis ohňa nezmieňuje plamene v srdciach ľudí, ale popisuje miesto, kde sú zlí zničení. Ďalší teológ, William Crockett, podporuje tiež tento metaforický pohľad:

„Peklo teda nemusí byť popisované ako pekelné plamene, podobné tým, ktoré šľahali z rozpálenej Nebúkadnesarovej pece. Môžeme iba povedať, že vzbúrení budú vyhnaní z Božej prítomnosti, bez akejkoľvek nádeje na návrat. Budú vyhnaní ako Adam s Evou, avšak tentokrát do ‚večnej noci‘, kde nikdy nebude radosť ani nádej.“

Problémom tohto poňatia pekla je to, že sa snaží nahradiť fyzické trápenie duševným utrpením. Otázkou však zostáva, či je večná duševná trápenie naozaj humánnejšie ako fyzické mučenie. A aj keby to bola pravda, zmiernenie bolesti v pekle skutočne nezmení podstatu pekla, pretože zostáva miestom nekonečného trápenia. Nemôžeme problém vyriešiť tým, že peklo urobíme humánnejším, alebo že ponúkneme prijateľnejšiu tradičnú koncepciu, ktorá by sa mohla javiť ako miernejšia a viac znášateľná pre hriešnikov. Riešenie spočíva v pochopení pravej podstaty konečného trestu, ktorý bude, ako uvidíme, totálnym zničením, nie večným trápením.

Univerzalistické poňatie pekla

Na druhú, radikálnejšiu revíziu učenia o pekle mali vplyv univerzalisti, ktorí obmedzujú peklo na dočasnú situáciu odstupňovaných trestov, ktoré nakoniec vedú k spáse a večnému životu. Univerzalisti veria, že Boh privedie každú ľudskú bytosť k spáse, aby nikto nebol odsúdený k záhube alebo večnému trápeniu až do konečného súdu. Táto predstava univerzálnej spásy sa mnohým môže javiť príťažlivá, pretože každý, kto zažil Božiu lásku, túži vidieť svet zachránený.

Avšak naše ocenenie univerzalistických snáh o vyvýšenie triumfu Božej lásky a spochybnenie nebiblickej koncepcie večného utrpenia nám nesmie zakryť skutočnosť, že táto doktrína skresľuje biblické učenie. Učenie o univerzálnej spáse nemôže byť pravdivé iba preto, že by večné utrpenie nebolo spravodlivé. To, že Boží plán spasenia má univerzálny rozsah, nesmie vytlačiť pravdu, že tí, ktorí odmietnu túto príležitosť spásy, budú zatratení.

Aj keď metaforické a univerzalistické poňatie pekla je dobre mienenou snahou o zmiernenie konceptu večného trápenia, neberie do úvahy konkrétne biblické údaje a skresľuje pravdu o záverečnom treste pre hriešnikov. K rozumnému riešeniu tradičného poňatia pekla sa nedostaneme tým, že úplne eliminujeme stupeň bolesti v pekle, ale len tým, že prijmeme peklo také, aké naozaj je: ako záverečný trest a definitívne zničenie zlých. Ako hovorí Biblia:

„a bude po svojvôľníkovi“ (Žalm 37,10; ČEP), pretože jeho „koncom je zahynutie“ (Fil 3,19).

Poňatie pekla ako zničenie

Viera v záverečné zničenie hriešnikov vychádza zo štyroch výrazných biblických myšlienok:

• smrť ako odplata za hriech;
• biblické výrazy týkajúce sa zničenia hriešnikov;
• morálne dôsledky večného trápenia;
• vesmírne dôsledky večného trápenia.

Smrť ako odplata za hriech je prvýkrát naznačená v biblickom princípe, že trestom za hriech je smrť:

„Duša, ktorá hreší, tá zomrie“ (Ez 18,4.20); „Mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6,23).

Táto smrť nie je prvou smrťou, ktorú zakúšajú všetci ako dôsledok Adamovho hriechu, ale druhou smrťou (Zj 20,14; 21,8). Ide o konečnú a nezvratnú smrť, ktorú zakúsia zatvrdení hriešníci. To znamená, že konečnou mzdou hriechu nie je večné trápenie, ale definitívna smrť. Biblia učí, že smrť je zánik života. Keby sme nemali istotu vzkriesenia (1 Kor 15,18), bola by smrť koncom našej existencie.

Avšak vďaka vzkrieseniu nie je smrť koncom života, ale len dočasným spánkom. Hriešnici, ktorí zakúsia druhú smrť, už nebudú vzkriesení, pretože budú zničení „horiacim jazerom“ (Zj 20,14). To bude konečné zničenie.

Druhým dôvodom pre vieru v zničenie hriešníkov pri záverečnom súde sú výrazy, ktoré Biblia používa na popis konca zlých. Podľa Basila Atkinsona Biblia používa viac než 25 podstatných mien a slovies, aby popísala tento koniec. Mnohé žalmy popisujú záverečné zničenie hriešníkov veľmi tvrdými obrazmi (Žalm 1,3-6; 2,9-12; 11,1-7; 34,9-23; 58,7-11; 69,23-29; 145,17.20).

V Žalme 37 čítame, že svevolníci „uvadnú rýchlo ako tráva“ (v. 2); „budú vymetení… a bude po svevolníkovi“ (v. 9-10); „zhynú… vytratí sa v dymu“ (v. 20); „vzbúrenci budú do jedného vyhladení“ (v. 38). Žalm 1 stavia do protikladu cestu spravodlivých a svevolníkov, o ktorých hovorí, že „na súde… neobstoja“ (v. 5); „sú ako plevy hnané vetrom“ (v. 4); „cesta svevolníkov vedie do záhuby“ (v. 6). V Žalme 145 Dávid vyhlasuje:

„Všetkých, ktorí ho milujú, Hospodin ochraňuje, ale všetkých svevolníkov vyhladí“ (v. 20).

Tieto citáty, ktoré hovoria o konečnom zničení svevolníkov, sú v úplnom súlade s učením celého Písma. Proroci často predpovedajú konečné zničenie zlých v kontexte eschatologického dňa Hospodinovho. Izaiáš prorokuje, že „zkáza neverných a hriešnikov však bude rovnaká, zajdú tí, ktorí opustili Hospodina“ (Iz 1,28). S podobným popisom sa stretávame aj u Sofonjáša (1,15.17.18) a Ozeáša (13,3).

Posledná časť Starého zákona ukazuje priepastný rozdiel medzi osudom veriacich a neveriacich. Tým, ktorí sa boja Hospodina, „vzejde slnko spravodlivosti so zdravím na jeho lúčoch“ (Mal 3,20). Ale tým, ktorí neveria, deň Hospodinov „zhorí… Nezostane po nich koreň ani vetva“ (Mal 3,19). Rovnako aj Nový zákon používa výrazy a obrazy na popis konca svevolníkov, ktoré ukazujú na úplné zničenie.

Ježiš prirovnáva úplné zničenie hriešnikov k kúkolu, ktorý je zviazaný do snopov, aby bol spálený (Mat 13,30.40), k zlým rybám, ktoré sú vyhodené (Mat 13,48), k zlým rastlinám, ktoré sú vykořenované (Mat 15,13), k neplodným stromom, ktoré sú pokácané (Luk 13,7), k uschnutým ratolestiam, ktoré sú spálené (Jan 15,6), k neverným vinárom, ktorí sú zahubené (Luk 20,16), k zlému služobníkovi, ktorý je vyhnaný (Mat 24,51), k predpotopným ľuďom, ktorí boli zahubení potopou (Luk 17,27), k obyvateľom Sodomy a Gomory, ktorí boli zničení ohňom (Luk 17,29), a nakoniec k vzbúreným služobníkom, ktorí boli pri príchode svojho pána zabití (Luk 19,14.27).

Peklo a konečné zničenie: Věčný oheň a jeho význam v biblickom kontexte

Všetky tieto ilustrácie popisujú obrazným spôsobom konečné zničenie hriešnikov. Rozdiel medzi osudom spasených a ztratených je rozdielom medzi životom a zničením. Tí, ktorí citujú Ježišove slová o pekle alebo pekelnom ohni (gehenna, Mat 5,22.29.30; 18,8.9; 23,15.33; Mar 9,43.44.46-48), aby tým podporili svoju vieru v večné trápenie, neberú v úvahu jednu dôležitú vec. John Stott poznamenáva:

„Tento oheň je označený ako ‘večný’ a ‘neuhasitelný’, ale bolo by zvláštne, keby nedokázal zničiť to, čo je do neho uvrhnuté. My počítame s opakom: bude to navždy zničené, nie navždy trápené. Veď sa hovorí o dymu (dôkaz, že oheň vykonal svoje dielo), ktorý vystupuje ‘na veky vekov’ (Zj 14,11; srov. 19,3).“

Kristov výrok o gehene nenaznačuje, že by peklo bolo miestom trápenia bez konca. To, čo je večné a neuhasiteľné, nie je trest, ale oheň, ktorý, rovnako ako v prípade Sodomy a Gomory, úplne a úplne zničí bezbožných, raz a navždy. Ježišov výrok, podľa ktorého bezbožní „pôjdu do večného trestu, ale spravodliví do večného života“ (Mat 25,46), je všeobecne považovaný za dôkaz toho, že bezbožníci budú večne trpieť. Tento výklad však ignoruje rozdiel medzi večným trestom a večným trestaním.

Grécke slovo aionios („večný“) znamená doslovne „ten, ktorý trvá naveky“ a často odkazuje skôr na trvalosť výsledku, než na priebeh deja. Napríklad Juda 7 hovorí, že Sodoma a Gomora boli vystavené „trestu večného [aionios] ohňa“. Je evidentné, že oheň, ktorý zničil tieto dve mestá, nie je večný vo svojom trvaní, ale vo svojom večnom dôsledku. Ďalší príklad môžeme nájsť v 2. Tes 1,9, kde Pavol, keď hovorí o tých, ktorí sa vzopreli evangeliu, hovorí:

„Ich trestom bude večná záhuba ďaleko od Pána a slávy jeho moci.“

Je evidentné, že zničenie bezbožných nemôže trvať večne, pretože je ťažké si predstaviť spôsob večného ničenia bez následkov. Zničenie bezbožných nie je večné preto, že by proces ich ničenia neustále pokračoval, ale preto, že jeho výsledky sú trvalé. Nemôžeme sa vyhnúť slovníku, ktorý používa v súvislosti so zničením kniha Zjavenia. Tu predstavuje prostriedok, ktorým Boh zvítězí nad zlom, ktoré stálo proti Nemu a Jeho ľudu.

Jan v knihe Zjavenia popisuje, ako sú diabol, šelma, falošný prorok, smrť, ríša mŕtvych a všetci bezbožní uvrhnutí do ohnivého jazera, čo je „druhá smrť“ (Zj 21,8; srov. 20,14; 2,11; 20,6). Židia používali výraz „druhá smrť“ na popis konečnej a nevratnej smrti. Tento termín sa objavuje aj v Targúme, čo je aramejský prepis Starého zákona. Napríklad v Izaiášovi 65,5-6 Targúm hovorí:

„Ich trest bude v gehene, kde oheň horí po celý deň. Hľa, je to predo mnou zapísané: ‚Nedostane sa im oddych za života, ale budú potrestaní za svoje predstúpenia a ich telá pôjdu do druhej smrti.‘“

Pre spasených je vzkříšení odmenou za druhý, hodnotnejší život, zatiaľ čo pre zatratených je to odplata druhej, definitívnej smrti. Tak ako už pre vykúpených neexistuje smrť (Zj 21,4), tak pre odsúdených už neexistuje život (Zj 21,8). Druhá smrť je teda smrťou konečnou a nevratnou. Vykladať tento výraz inak, teda ako večné vedomé trápenie alebo odlúčenie od Boha, znamená popierať biblickú definíciu, ktorá predstavuje smrť ako zánik života.

Morálne dôsledky večného trápenia

Tretím dôvodom pre vieru v definitívne zničenie bezbožných sú morálne dôsledky učenia o večnom trápení. Predstava, že Boh bez rozpakov mučí hriešnikov po celú večnosť, je nezlučiteľná s biblickým zjavením Boha ako nekonečnej lásky. Boh, ktorý svojim stvorením určil nekonečné mučenie, bez ohľadu na závažnosť ich hriechov, nemôže byť tým milujúcim Otcom, ktorého nám predstavil Ježiš Kristus.

Má snáď Boh dve tváre? Je na jednej strane nekonečne milosrdný, ale súčasne nenasytné krutý? Môže tak milovať hriešnikov, že pošle svojho Syna, aby ich zachránil, a zároveň tak nenávidieť zatvrzelých hriešnikov, že im určí kruté trápenie bez konca? Môžeme oprávnene chváliť Boha za Jeho dobrotu, ak trápia hriešnikov po celú večnosť?

Morálne cítenie, ktoré Boh vložil do našich myslí, nemôže akceptovať krutého Boha, ktorý bez prestania trápi hriešnikov. Božia spravodlivosť nemôže vyžadovať večný trest večného trápenia pre hriešnikov, ktorí sú obmedzení v čase. Navyše, večné trápenie by bolo v rozpore s biblickou víziou spravodlivosti, pretože by existoval nepomer medzi hriechmi spáchanými počas života a trestom za ne v priebehu večnosti. John Stott sa pýta:

„Nebolo by to enormné nepomery medzi hriechmi, vedome spáchanými v čase, a vedomým trápením prežívaným celú večnosť? Nechcem tým znižovať závažnosť hriechu ako vzbury proti Bohu, ale pýtam sa, či je ´večné a vedomé trápenie´ zlučiteľné s tým, ako nám Biblia predstavuje Božiu spravodlivosť.“

Vesmírne dôsledky večného trápenia

Štvrtým a posledným dôvodom pre vieru v zničenie bezbožných je skutočnosť, že večné trápenie predpokladá večný vesmírny dualizmus. Koncept neba a pekla, šťastia a bolesti, dobra a zla, ktoré paralelne existujú navždy, je v zásadnom rozpore s prorockou víziou novej zeme, kde:

„už nebude ani žalu, ani náreku, ani bolesti… – lebo čo bolo, pominulo“ (Zj 21,4).

Je ťažké si predstaviť, ako by sa mohol zabudnúť nárek a bolesť, keby agónia a trýzeň boli večnou súčasťou nového poriadku vecí. Prítomnosť miliónov trpiacich ľudí by narúšala pokoj a šťastie nového sveta. Nové stvorenie by bolo nedokonalé už od prvého dňa, pretože hriešni by zostali večnou realitou Božieho vesmíru. Zámerom plánu spasenia je konečné odstránenie prítomnosti hriechu a hriešnikov z tohto sveta. Iba až budú hriešnici, Satan a démoni úplne strávení v ohnivom jazere a zahynú druhou smrťou, môžeme povedať, že Kristov plán vykúpenia je dokončený.

Večné trápenie by i naďalej vrhalo tieň na nové stvorenie, brániac v plnej radosti a pokojnej existencii. Naša doba potrebuje naučiť sa bázeň Božiu, a to je jeden z dôvodov, prečo kázanie o súde a večnom zničení je dôležité. Musíme varovať tých, ktorí odmietnu Kristove princípy života a Jeho opatrenia pre spásu, že zakúsia strašný súd a ich „trestom bude večná záhuba“ (2Tes 1,9). Dôraz na rozdiel medzi večným životom a trvalým zničením je kľúčový.

Akonáhle kazatelia správne pochopia biblické učenie o poslednom súde, budú schopní hovoriť s istotou, pretože môžu kázanie o tejto pravde vykonávať bez strachu, že budú líčiť Boha ako monštrum.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )