Kristova obeť ako výkupné

Jediný zmierujúci prostriedok za ľudský hriech dal Boh v Kristovom živote a v jeho dokonalej poslušnosti Božej vôli, v jeho utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní. Tí, ktorí toto zmierenie prijímajú vierou, môžu mať večný život a celé stvorenie môže lepšie pochopiť nekonečnú a svätú lásku Stvoriteľa.

Toto dokonalé zmierenie odhaľuje spravodlivosť Božieho zákona aj milosrdnú povahu Božieho charakteru, pretože odsudzuje náš hriech a zároveň nám ponúka odpustenie. Kristova smrť je zástupná a očisťujúca, zmierujúca a premieňajúca. Kristovo zmŕtvychvstanie ohlasuje Božie víťazstvo nad hriechom a smrťou. Vyhlasuje kráľovskú vládu Ježiša Krista, pred ktorým sa skloní „každé koleno na nebi aj na zemi“.

Kristov život, smrť a zmŕtvychvstanie

Do samotného stredu vesmíru a do neba sú otvorené dvere. Znie hlas: „Vstúp a pozri, čo sa tu odohráva!“ V duchu apoštol Ján nahliadol do Božej trónnej siene. Oslňujúca smaragdová dúha obklopuje hlavný trón, z ktorého vychádzajú blesky a počuť hrmenie a hlasy. Vznešené bytosti, oblečené v bielom rúchu so zlatými korunami, sedia na menších trónoch. Priestorom znie chválospev, starci sa v úcte klaňajú a skladajú svoje zlaté koruny pred trón. Anjel nesúci knihu zapečatenú siedmimi pečaťami volá:

„Kto je hoden otvoriť túto knihu a zlomiť jej pečate?“ (Zj 5,2)

Ján so zdesením vidí, že nikto ani v nebi, ani na zemi nie je hoden ju otvoriť. Jeho zdesenie vystrieda plač, až kým ho jeden zo starších nepovzbudí:

„Neplač. Hľa, zvíťazil lev z Judovho kmeňa, Dávidov potomok; on otvorí knihu zapečatenú siedmimi pečaťami.“ (Zj 5,5)

Keď Ján pozrie znova na ten nádherný trón, vidí Baránka, ktorý bol obetovaný, no teraz žije a je zmocnený Duchom Svätým. Keď tento pokorný Baránok vezme do rúk knihu, bytosti aj starší začnú spievať novú pieseň:

„Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol obetovaný, svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí zo všetkých kmeňov, jazykov, národov a rás a urobil si z nich kráľovské kňazstvo nášho Boha; a ujmú sa vlády nad zemou.“ (Zj 5,9.10)

Všetko stvorenie v nebi aj na zemi sa pridáva k ich piesni:

„Tomu, ktorý sedí na tróne, aj Baránkovi požehnanie, česť, sláva i moc na veky vekov!“ (Zj 5,13)

Prečo je táto kniha taká dôležitá? Opisuje záchranu ľudstva, ktoré satan zotročil, a tiež definitívne víťazstvo Boha nad hriechom. Spása je tak dokonalá, že aj tí, ktorí sú v zajatí hriechu, môžu byť zo svojho väzenia smrti oslobodení na základe svojho vlastného rozhodnutia. Dlho pred svojím narodením v Betleheme Baránok zvolal:

„Hľa, prichádzam, ako je o mne napísané v knihe. Plniť, Bože môj, tvoju vôľu je mojím prianím, tvoj zákon mám vo svojom vnútri.“ (Ž 40,8.9; porov. Žid 10,7)

Bol to príchod Baránka, zabitého od založenia sveta, ktorý umožnil vykúpenie ľudstva. (Zj 13,8)

Božia zachraňujúca milosť

Písmo jasne ukazuje, že Boh má hlboký záujem o spásu ľudstva. Celá Božská Trojica usiluje o to, aby priviedla ľudí späť do vzťahu so svojím Stvoriteľom. Ježiš zdôraznil Božiu zachraňujúcu milosť, keď povedal

„Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (J 3,16)

Písmo vyhlasuje, že „Boh je láska“ (1 J 4,8). Ľudstvo miluje „odvekým milovaním“ (Jer 31,3). Boh, ktorý ponúka spásu, je všemohúci, no jeho láska ho vedie k tomu, aby človeku ponechal slobodu rozhodovania (Zj 3,20–21). Nátlak je metóda, ktorá je jeho charakteru úplne cudzia – v Božích plánoch preň niet miesta.

Keď Adam a Eva zhrešili, Boh ako prvý prevzal iniciatívu a išiel ich hľadať. Obaja počuli, ako prichádza ich Stvoriteľ, no neutekali mu v ústrety ako predtým. Skryli sa. Ale Boh ich neopustil. Vytrvalo volal: „Kde si?“ S hlbokým zármutkom im naznačil dôsledky ich neposlušnosti – bolesť a ťažkosti, ktoré ich čakajú. No aj v ich bezútešnej situácii im ukázal nádherný plán, ktorý im sľuboval konečné víťazstvo nad hriechom a smrťou (Gn 3,15).

Neskôr, po odpadnutí Izraela pri vrchu Sinaj, Boh zjavil Mojžišovi svoj láskavý a spravodlivý charakter a prehovoril:

„Hospodin, Hospodin! Boh plný zľutovania a milostivý, zhovievavý, nadmieru milosrdný a verný, preukazujúci milosrdenstvo tisícom pokolení, odpúšťajúci vinu, prestúpenie a hriech; ale vinníka nenecháva bez trestu, navštevuje vinu otcov na synoch a vnukoch do tretieho a štvrtého pokolenia.“ (Ex 34,6–7)

Boží charakter ukazuje na jedinečné spojenie milosti a spravodlivosti – ochotu odpustiť, no zároveň neprehliadať vinu. Iba v osobe Ježiša Krista môžeme pochopiť, ako sa tieto vlastnosti spájajú.

V časoch odpadnutia Izraela Boh trpezlivo vyzýval svoj ľud, aby uznal svoju vinu a vrátil sa k nemu (Jer 3,12–14). No oni pohrdli jeho milostivým pozvaním (Jer 5,3). Ich nepokorný postoj, ktorý sa vysmieval odpusteniu, urobil trest nevyhnutným (Ž 7,12). Hoci je Boh milostivý, nemôže odpustiť tým, ktorí majú záľubu v hriechu (Jer 5,7). Odpustenie má svoj cieľ – premeniť hriešnika na svätého:

„Bezbožník nech opustí svoju cestu a muž nepravostí svoje myšlienky. Nech sa vráti k Hospodinovi – on sa nad ním zľutuje – k nášmu Bohu, lebo on hojne odpúšťa.“ (Iz 55,7)

Jeho posolstvo o spáse zaznieva jasne po celom svete:

„Obráťte sa ku mne a budete spasení, všetky končiny zeme. Ja som Boh a iného už niet.“ (Iz 45,22)

Prvotný hriech vytvoril v ľudskej mysli sklon byť nepriateľský voči Bohu (Kol 1,21). V dôsledku toho si zaslúžime od Boha trest, ktorý pôsobí na hriech ako „stravujúci oheň“ (Hebr 12,29; porov. Hab 1,13). Závažnou pravdou je, že „všetci zhrešili“ (Rim 3,23), všetci sme „v moci Božieho súdu“ (Ef 2,3; porov. 5,6) a smrti, lebo „mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6,23). Božia odpoveď na hriech a nespravodlivosť je to, čo Biblia nazýva Božím hnevom (Rim 1,18). Úmyselné odmietanie Božej vôle – jeho zákona – vyvoláva jeho spravodlivý hnev a rozhorčenie (2 Kr 17,16–18; 2 Par 36,16). G. E. Ladd napísal:

„Ľudia sú z morálneho hľadiska hriešni. Keď Boh počíta ich prestúpenia, musí sa na nich dívať ako na hriešnikov a nepriateľov, ako na predmet svojho hnevu. Je morálne aj nábožensky nevyhnutné, aby Božia svätosť prejavila hnev voči hriechu. Napriek tomu Boh zároveň túži spasiť vzpurný svet. Aj keď nenávidí každý hriech, prejavuje milujúci záujem o každého hriešnika.“

Božie konanie s Izraelom vyvrcholilo v službe Ježiša Krista, ktorý jasne ukázal „nesmierne bohatstvo Božej milosti“ (Ef 2,7). Ján povedal: „Videli sme jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ (J 1,14) Pavol napísal:

„Vy však ste z Božej moci v Kristovi Ježišovi; on sa nám stal múdrosťou od Boha, spravodlivosťou, posvätením a vykúpením, ako je napísané: ,Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.’“ (1 Kor 1,30–31)

Kto teda môže pohŕdať „bohatstvom jeho dobroty, zhovievavosti a veľkorysosti“? Niet sa čo čudovať, že Pavol ukazuje, že je to „Božia dobrotivosť, ktorá vedie k pokániu“ (Rim 2,4). Dokonca ani naša odpoveď na Božiu ponuku spásy nemá pôvod v nás, ale v Bohu. Naša viera je Boží dar (Rim 12,3), rovnako ako pokánie (Sk 5,31). Naša láska je odpoveďou na Božiu lásku (1 J 4,19). Sami sa nedokážeme ochrániť pred satanom, hriechom, utrpením ani smrťou. Naša vlastná spravodlivosť je ako poškvrnený odev (Iz 64,5).

„Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju veľkú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás spolu s Kristom, hoci sme boli mŕtvi pre svoje hriechy… Milosťou ste spasení skrze vieru. Spása nie je z vás, je to Boží dar; nie zo skutkov, takže sa nik nemôže chváliť.“ (Ef 2,4–5.8–9)

Kristova služba zmierenia

Dobrou správou je, že „v Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ (2 Kor 5,19). Tento čin zmierenia obnovil vzťah medzi Bohom a ľuďmi. Text zdôrazňuje, že hriešnici sú zmierení s Bohom – nie Boh s hriešnikmi. Ježiš Kristus je kľúčovou postavou v procese návratu hriešnikov k Bohu. Boží plán zmierenia je zázrak, v ktorom sa Boh sklonil k ľuďom, hoci mal všetky dôvody, aby nechal ľudstvo zahynúť. Ako už bolo spomenuté, Boh sám prevzal iniciatívu obnovy strateného vzťahu medzi človekom a Stvoriteľom.

„Veď ak sme boli s Bohom zmierení smrťou jeho Syna, keď sme ešte boli nepriatelia, o to skôr budeme zachránení jeho životom, keď sme už zmierení.“ (Rim 5,10) A tak sa tiež „chválime Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás s ním zmieril.“ (Rim 5,11)

Proces zmierenia je spojený s pojmom náprava. Anglické slovo „atonement“ pôvodne znamenalo „at-one-ment“, teda byť zjednotený, v súlade. Výraz „zmierenie“ označuje obnovenie súladu vo vzťahu. Ak došlo k odcudzeniu, výsledkom zmierenia je práve tento znovuobnovený súlad. Keď sa zmierenie chápe v pôvodnom význame, označuje proces, ktorý ruší stav odcudzenia. Mnohí kresťania zužujú pojem zmierenie len na dôsledky Kristovho vtelenia, utrpenia a smrti.

Vo svätyňovej službe však zmierenie neznamenalo iba obetovanie baránka, ale aj kňazskú službu – vylievanie krvi vo svätyni (porov. Lv 4,20.26.35; 16,15–18.32.33). Podľa týchto biblických textov sa výraz zmierenie môže vzťahovať nielen na Kristovu smrť, ale aj na jeho príhovornú službu v nebeskej svätyni. Tam, ako veľkňaz, ponúka požehnanie svojej dokonalej zmiernej obete, aby dosiahol zmierenie ľudí s Bohom. Vincent Taylor tiež poukázal na to, že učenie o zmierení má dva rozmery:

• (a) spásny čin Krista a
• (b) uchopenie Kristovho iela vierou – jednotlivcom alebo spoločenstvom.

Tieto dva prvky spoločne tvoria úplné zmierenie. Na základe tohto pohľadu vzniká presvedčenie, že „zmierenie bolo vykonané pre nás a uskutočňuje sa v nás.“

Kristova zmierna obeť

Kristova zmierna obeť na Golgote znamenala zásadný obrat vo vzťahu medzi Bohom a ľudstvom. Aj keď existuje záznam o ľudských hriechoch, výsledkom zmierenia je, že Boh tieto hriechy ľuďom nepočíta (2 Kor 5,19). To však neznamená, že Boh už hriech netrestá alebo že v ňom už hriech nevyvoláva rozhorčenie. Znamená to, že Boh našiel cestu, ako odpustiť kajúcim hriešnikom a pritom zachovať spravodlivosť svojho večného zákona. Kristova smrť bola nevyhnutná.

Aby milujúci Boh zostal zároveň spravodlivým Bohom, Ježišova smrť bola morálne aj právne nevyhnutná. Božia spravodlivosť vyžaduje, aby bol hriech postavený pred súd. Boh teda musí vykonať súd nad hriechom i hriešnikom. Práve na tomto súde zaujal Syn Boží naše miesto – miesto hriešnikov – v súlade s Božou vôľou. Zmierenie bolo potrebné, pretože človek sa dostal pod spravodlivý Boží hnev.

Tu sa nachádza stred evanjelia o odpustení hriechov a tajomstvo Kristovho kríža: Kristova dokonalá spravodlivosť naplnila Božiu spravodlivosť a Boh je ochotný prijať Kristovu obeť namiesto smrti človeka. Ľudia, ktorí nie sú ochotní prijať zmierujúcu Kristovu krv, nezískajú odpustenie hriechov. Na takýchto ľudí stále zostáva Boží hnev. Ján povedal:

„Kto verí v Syna, má večný život. Kto Syna odmieta, neuvidí život, ale hnev Boží na ňom zostáva.“ (J 3,36)

Preto je kríž dôkazom Božej milosti aj jeho spravodlivosti.

„Jeho Boh ustanovil, aby sa svojou vlastnou krvou stal zmiernou obeťou pre tých, čo veria. Tak ukázal, že bol spravodlivý, keď už predtým trpezlivo prehliadal hriechy. Svoju spravodlivosť prejavil aj v terajšom čase, aby bolo zrejmé, že je spravodlivý a ospravedlňuje toho, kto žije z viery v Ježiša.“ (Rim 3,25–26)

Čo spôsobuje zmierna obeť?

Bol to Otec sám, kto predstavil svojho Syna ako „zmiernu obeť“ (Rim 3,25, grécky hilasterion). Novozmluvné použitie slova hilasterion nemá nič spoločné s pohanským pojmom „upokojenia rozhnevaného boha“ alebo „ukľudňovania pomstychtivého, vrtošivého boha“. Text ukazuje, že Boh vo svojej milostivej vôli predstavil Krista ako zmiernu obeť svojmu svätému hnevu za ľudskú vinu, pretože Boh prijal Krista ako zástupcu ľudí, ktorý prijal Boží rozsudok nad hriechom.

Z tohto pohľadu možno pochopiť Pavlov opis Kristovej smrti, keď Kristus „sám seba dal za nás ako dar a obeť, ktorej vôňa je Bohu milá“ (Ef 5,2; porov. Gn 8,21; Ex 29,18; Lv 1,9).

„Kristova obeť je Bohu milá, pretože tento obetný dar odstránil prekážku medzi Bohom a hriešnym človekom – Kristus úplne niesol Boží hnev za ľudský hriech.“

Kristovým prostredníctvom nebol hriech premenený na lásku, ale bol sňatý z človeka a niesol ho sám Kristus. Text v Rim 3,25 ukazuje, že skrze Kristovu obeť je hriech očistený a zmierený. Zmierenie sa sústredí na to, čo Kristova krv robí pre kajúceho hriešnika. Človek zažíva odpustenie, odstránenie osobnej viny a očistenie od hriechu. Kristus zástupne znášal smrť. Písmo hovorí o Kristovi ako o tom, ktorý niesol hriech ľudstva. Izaiáš prorockým jazykom hovorí:

„On bol prebodnutý pre naše nevernosti, zdrvený pre naše neprávosti… Hospodin ho zasiahlo pre neprávosť nás všetkých… Hospodinovou vôľou bolo zdrviť ho utrpením, aby položil svoj život v obetu za vinu… Niesol hriech mnohých.“ (Iz 53,5.6.10.12; porov. Gal 1,4)

Pavol mal toto proroctvo na mysli, keď povedal:

„Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem.“ (1 Kor 15,3)

Tieto texty poukazujú na dôležitý prvok v pláne spasenia: hriechy a vina, ktoré nás poškvrnili, môžu byť prenesené na toho, ktorý niesol náš hriech, a tak budeme očistení (Ž 51,12). Práve na tento Kristov úkol poukazovali obetné obrady starozákonnej svätyne. Prenos hriechu z kajúceho hriešnika na nevinného baránka symbolizoval jeho prenesenie na Krista – na toho, ktorý niesol hriech (viď kapitola 4). Aký je význam krvi? Pri zmiernej obeti v svätyňovej službe hrala kľúčovú úlohu krv. Boh sa postaral o zmierenie, keď povedal:

„Lebo v krvi je život tela. Ja som vám ju určil na oltár, aby ste skrze ňu vykonávali obrad zmierenia za svoje životy.“ (Lv 17,11)

Po zabití zvieraťa, ešte predtým, než hriešnik prijal odpustenie, musel kňaz použiť krv predpísaným spôsobom. Nový zákon učí, že starozákonné obrady na získanie odpustenia, očistenia a zmierenia – prostredníctvom zástupnej krvi – boli naplnené v zmierujúcej krvi Kristovej obete na Golgote. Na rozdiel od starého spôsobu hovorí Nový zákon:

„O čo viac krv Kristova očistí naše svedomie od mŕtvych skutkov na službu živému Bohu! Veď on priniesol seba samého ako nepoškvrnenú obeť Bohu mocou večného Ducha.“ (Hebr 9,14)

Vylievanie jeho krvi bolo zmierením za hriech. Ján píše, že Boh zo svojej lásky „poslal svojho Syna ako zmiernu obeť (hilasmos) za naše hriechy“ (1 J 4,10). Súhrnne možno povedať, že Boží objektívny čin zmierenia sa uskutočnil prostredníctvom zmiernej a očisťujúcej krvi (sebaobetovania) Ježiša Krista, jeho Syna. Tak sa Boh stal „darcom aj príjemcom zmierenia“.

Keď sa ľudia dostanú pod nadvládu hriechu, padajú pod odsúdenie a kliatbu Božieho zákona (Gal 3,10–13). Otroci hriechu (Rim 6,17), ktorí sú vydaní na smrť, nie sú schopní sami uniknúť.

„Nikto nevykúpi ani brata, nie je schopný vyplatiť Bohu sám seba.“ (Ž 49,8)

Iba Boh môže človeka vykúpiť:

„Mám ich vytrhnúť z moci podsvetia, vykúpiť ich zo smrti?“ (Oz 13,14)

Ako to Boh urobí? Skrze Ježiša, ktorý jasne povedal, že „neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28; porov. 1 Tim 2,6), Boh „získal (cirkev) krvou vlastného Syna“ (Sk 20,28). V Kristovi „sme vykúpení jeho krvou a naše hriechy sú nám odpustené“ (Ef 1,7; porov. Rim 3,24).

„On sa za nás obetoval, aby nás vykúpil zo všetkého hriechu a posvätil si nás za svoj vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch.“ (Tit 2,14)

Čo spôsobilo výkupné? Kristova smrť potvrdila, že patríme Bohu. Pavol povedal:

„Nepatríte sami sebe! Bolo za vás zaplatené výkupné.“ (1 Kor 6,19–20; porov. aj 1 Kor 7,23)

Svojou smrťou Kristus zrušil nadvládu hriechu, ukončil duchovné otroctvo, odstránil odsúdenie a kliatbu zákona a večný život sa vďaka Nemu stal dostupný každému kajúcemu hriešnikovi. Peter napísal, že veriaci boli vykúpení z „prázdnoty spôsobu života“, ktorú zdedili od otcov (1 Pt 1,18). Pavol hovorí, že tí, ktorí boli oslobodení z otroctva hriechu a jeho smrteľných dôsledkov, teraz slúžia Bohu a „majú z toho úžitok, totiž posvätenie, a čaká ich večný život“ (Rim 6,22).

Prehliadať alebo popierať princíp výkupného by znamenalo „stratiť najhlbší stred evanjelia milosti a poprieť najväčší dôvod k vďačnosti Baránkovi Božiemu. Tento princíp je podstatou chválospevov pri nebeskom tróne.

„Bol si obetovaný, svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí zo všetkých kmeňov, jazykov, národov a rás a urobil si z nich kráľovské kňazstvo nášho Boha; a ujmú sa vlády nad zemou.“ (Zj 5,9–10)

Adam a Kristus – „posledný Adam“ alebo „druhý človek“ – zastupujú celé ľudstvo. Zatiaľ čo prirodzené narodenie nesie so sebou dôsledky Adamovho hriechu pre každého človeka, každý, kto zažije duchovné narodenie, prijíma požehnanie Kristovho dokonalého života a obete – „lebo ako v Adamovi všetci umierajú, tak v Kristovi všetci ožijú“ (1 Kor 15,22). Adamova vzbura priniesla všetkým ľuďom hriech, odsúdenie a smrť. Kristus však zmenil našu cestu do záhuby.

Vo svojej veľkej láske prijal Boží súd nad hriechom a stal sa zástupcom ľudstva. Jeho zástupná smrť vyslobodila kajúcich hriešnikov z trestu za hriech a otvorila cestu k daru večného života (2 Kor 5,21; Rim 6,23; 1 Pt 3,18). Písmo jasne učí, že Kristova zástupná smrť je univerzálna:

„Z milosti Božej okúsil smrť za všetkých.“ (Hebr 2,9)

Tak ako v Adamovi všetci zhrešili (Rim 5,12), preto každý zomiera – to je prvá smrť. Smrť, ktorú Kristus okúsil namiesto nás, bola druhá smrť – úplné prekliatie smrti (Zj 20,6; pozri kapitolu 26).

„Ak sme my, Boží nepriatelia, boli s Bohom zmierení smrťou jeho Syna, o to viac nás, zmierených, zachráni jeho život.“ (Rim 5,10)

Na preklenutie priepasti hriechu bol potrebný Ježišov život aj smrť – a oboje prispieva k našej spáse. Význam Kristovho dokonalého života: Ježiš žil čistý, svätý a láskyplný život, úplne dôveroval Bohu. Tento vzácny život ponúka kajúcim hriešnikom ako dar. Jeho dokonalý charakter je prirovnaný k svadobnému rúchu (Mt 22,11) alebo k plášťu spravodlivosti (Iz 61,10), ktoré Ježiš dáva na zakrytie poskvrnených šiat našich vlastných snáh o spravodlivosť (Iz 64,5).

Keď sa odovzdáme Kristovi, napriek našej ľudskej slabosti sa naše srdce spája s jeho, naša vôľa splýva s jeho vôľou, naša myseľ sa zjednocuje s jeho mysľou a naše myšlienky sa s ním stotožnia. Začneme žiť jeho životom – sme oblečení do jeho rúcha spravodlivosti. Keď Boh hľadí na veriaceho a kajúceho hriešnika, nevidí jeho nahotu alebo ohavnosť hriechu, ale vidí rúcho spravodlivosti, ktoré vzniklo vďaka Kristovej dokonalej poslušnosti zákona. Nik nemôže byť skutočne spravodlivý, ak nie je oblečený do tohto rúcha.

V podobenstve o svadobnom rúchu nebol hosť, ktorý prišiel vo svojich vlastných šatách, vyhodený preto, že by neveril – prijal pozvanie na hostinu (Mt 22,10). Nestačilo však, že prišiel; potreboval svadobný šat. Podobne ani samotná viera v ukrižovanie nestačí. Aby sme mohli predstúpiť pred Kráľa, potrebujeme Kristov dokonalý život a jeho spravodlivý charakter. Ako hriešnici nepotrebujeme len odpustenie dlhu, ale aj obnovenie účtu.

Potrebujeme viac než len prepustenie z väzenia – potrebujeme byť adoptovaní do kráľovskej rodiny. Prostrednícka služba vzkrieseného Krista má dvojaký zmysel: odpustenie aj oblečenie – teda uplatnenie jeho smrti aj života v našom živote a naše predstúpenie pred Boha. Golgotské „Je dokonané“ bolo zavŕšením dokonalého života aj dokonalej obete. Hriešnici potrebujú oboje.

Ježišov pozemský život je príkladom pre celé ľudstvo, ako žiť. Peter odporúča, aby bol pre nás Kristus vzorom v tom, ako reagoval na utrpenie (1 Pt 2,21–23). Ten, ktorý bol človekom ako my a bol pokúšaný ako my, ukázal, že tí, čo sa spoliehajú na Božiu moc, nemusia hrešiť. Kristov život nás uisťuje, že aj my môžeme žiť víťazne. Pavol dosvedčuje:

„Všetko môžem v Kristovi, ktorý mi dáva silu.“ (Flp 4,13)

Pavol napísal, že:

„Ak Kristus nebol vzkriesený, potom je naše kázanie klamné a klamná je aj vaša viera, potom: „ste ešte vo svojich hriechoch“ (1 K 15,14.17).

Ježiš Kristus bol fyzicky vzkriesený (L 24,36-43), vystúpil ako Boh-človek do neba a tam začal svoje dôležité príhovorné dielo ako Prostredník po pravici Boha Otca (Žid 8,1-2; pozri kapitolu 4). Kristovo vzkriesenie dalo krížu význam, ktorý vydesení učeníci pri ukrižovaní nedokázali pochopiť. Jeho vzkriesenie premenilo týchto mužov na mocnú silu, ktorá zmenila dejiny. Vzkriesenie, neoddeliteľné od ukrižovania, sa stalo stredobodom ich misijného poslania. Hlásali živého, ukrižovaného Krista, ktorý zvíťazil nad silami smrti. Práve v tom spočíva sila apoštolského zvestovania. Philip Schaff napísal:

„Kristovo vzkriesenie je jednoznačne skúšobnou otázkou, od ktorej závisí pravda alebo lož kresťanstva. Je to buď najväčší zázrak alebo najväčší podvod, aký dejiny zaznamenali.“

Wilbur M. Smith dodáva:

„Vzkriesenie Krista je pevnosťou kresťanskej viery. Je to učenie, ktoré v prvom storočí obrátilo svet naruby a jedinečným spôsobom povýšilo kresťanstvo nad judaizmus a pohanské náboženstvá Stredomoria.“

Ak je to naozaj tak, potom je pravda aj všetko ostatné, čo je v evanjeliu Pána Ježiša Krista podstatné a jedinečné:

„Ak však Kristus nebol vzkriesený, vaša viera je márna.“ (1 K 15,17)

Kristova súčasná služba je založená na Jeho smrti a vzkriesení. Hoci zmierna obeť na Golgote bola úplná a dostatočná, bez vzkriesenia by sme nemohli mať istotu, že Kristus úspešne naplnil svoje božské poslanie na tejto zemi. To, že Kristus vstal z mŕtvych, potvrdzuje realitu posmrtného života a ukazuje pravdivosť Božieho zasľúbenia večného života v Kristovi.

Kristova služba zmierenia sa týka nielen ľudstva, ale celého vesmíru. Zmierenie v celom vesmíre. Pavol ukazuje význam Kristovho spasenia v cirkvi a skrze ňu:

„Boh chce, aby nebeským vládam a mocnostiam bolo teraz skrze cirkev dané poznať jeho mnohotvárnu múdrosť.“ (Ef 3,10)

Ďalej vyhlasuje, že Boh si praje:

„… aby skrze neho (Krista) a v ňom bolo zmierené všetko, čo je, na zemi i na nebesiach — lebo zmierenie priniesla jeho obeť na kríži.“ (Kol 1,20)

Pavol poukazuje na úžasné výsledky tohto zmierenia:

„Aby sa pred menom Ježišovým sklonilo každé koleno — na nebi, na zemi i pod zemou — a na slávu Boha Otca každý jazyk, aby vyznával: Ježiš Kristus je Pán.“ (Flp 2,10-11)

Obhájenie Božieho zákona: Kristova dokonalá zmierna obeť opäť pozdvihla spravodlivosť a dobrotu, teda spravodlivosť Božieho svätého zákona a jeho milostivý charakter. Kristova smrť a jeho výkupné napĺňa požiadavky zákona (že hriech musí byť potrestaný), zároveň však ospravedlňuje kajúceho hriešnika skrze milosť a milosrdenstvo. Pavol napísal:

„Na ľudskom tele odsúdil hriech, aby tak spravodlivosť požadovaná zákonom bola naplnená v nás, ktorí sa neriadime svojou vôľou, ale vôľou Ducha.“ (Rim 8,3-4)

Ospravedlnenie: Zmierenie je účinné iba vtedy, ak človek prijme odpustenie. Márnotratný syn bol zmierený so svojím otcom, keď prijal otcovu lásku a odpustenie.

„Tí, ktorí vierou prijímajú, že Boh v Kristovi zmieril svet so sebou, a odovzdajú sa mu, dostanú od Boha vzácny dar ospravedlnenia, ktorého bezprostredným ovocím je pokoj s Bohom.“ (Rim 5,1)

Ospravedlnení veriaci už nie sú predmetom Božieho hnevu, ale vzťahuje sa na nich Božia priazeň. Skrze Krista majú otvorený prístup pred Boží trón, prijali moc Ducha Svätého, aby mohli odstrániť všetky prekážky a rozdelenia, ktoré spôsobujú nepriateľstvo, symbolizované aj nepriateľstvom medzi Židmi a pohanmi (Ef 2,14-16).

Márnosť spasenia zo skutkov: Božia služba zmierenia ukazuje márnosť ľudského úsilia získať spasenie na základe skutkov zákona. Poznanie Božej milosti vedie k prijatiu ospravedlňujúcej milosti, ktorá je dostupná skrze vieru v Krista. Vďačnosť tých, ktorí zažili odpustenie, premieňa poslušnosť na radosť; skutky už nie sú základom spasenia, ale jeho dôsledkom. Nový vzťah s Bohom.

Božia milosť nám ponúka Kristov dokonalý život poslušnosti, jeho spravodlivosť a jeho zmiernu milosť ako Boží dar. Toto všetko vedie k hlbšiemu vzťahu s Bohom. Objavuje sa vďačnosť, chvála a radosť, poslušnosť sa stáva radosťou, štúdium jeho Slova potešením a myseľ je pripravená stať sa príbytkom Ducha Svätého. Vzniká nový vzťah medzi Bohom a kajúcim hriešnikom. Je to spoločenstvo založené na láske a úcte, nie na strachu a povinnosti (porov. J 15,1-10).

Čím viac rozumieme Božej milosti vo svetle kríža, tým menej sa spoliehame na vlastnú spravodlivosť a hlbšie si uvedomujeme Božie požehnanie. Moc Ducha Svätého, ktorá spôsobila, že Kristus vstal z mŕtvych, premieňa aj naše životy. Namiesto zlyhávania zažívame každodenné víťazstvo nad hriechom. Úžasná láska zjavená v Božom diele zmierenia cez Ježiša Krista nás vedie k ohlasovaniu evanjelia druhým. Ak sme sami zakúsili Božiu lásku, nedokážeme zamlčať, že Boh nepočíta hriech tým, ktorí prijali Kristovu obeť. Budeme ďalej odovzdávať úžasné pozvanie evanjelia ďalším ľuďom.

„Dajte sa zmieriť s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, kvôli nám stotožnil s hriechom, aby sme v ňom dosiahli Božiu spravodlivosť.“ (2 K 5,20-21)

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )