Od Getsemane po ukrižovanie

Zápisy Nového zákona nás informujú, že Ježiš bol ukrižovaný „mimo mesta“ na mieste nazývanom „Lebka“ (v latinčine Kalvária, v hebrejčine Golgota). Tento skalnatý výbežok obsahuje rozsiahly komplex židovských hrobiek, datovaných do obdobia prvého a druhého chrámu. Medzi najznámejšie patrí aj Záhradná hrobka, v ktorej, ako verí mnoho ľudí, bol pochovaný Ješua. Tento útes, ktorý sa používal ako kamenolom, je desiatky metrov dlhý.

Všimli sme si, že diery pre kríže neboli na vrchole pahorku, ale na výčnelku skaly pri päte kopca. Populárna domnienka je, že Ježiš bol ukrižovaný na vrcholku kopca. Túto predstavu sme pravdepodobne prevzali od umelcov. No čo hovorí Písmo? Matúš a Marek zaznamenali, že „okoloidúci ho urážali; krútili hlavou…“. Z toho vyplýva, že okolo miesta ukrižovania ľudia chodili, teda sa nachádzalo pri verejnej ceste. Rímske ukrižovanie slúžilo často ako výstraha pre obyvateľstvo. Zdvihnutie krížov vedľa rušnej cesty tento účel dokonale naplnilo.

Po odhalení miesta ukrižovania vedci zistili, že sa nachádzalo pri úpätí Kalvárie, známej ako miesto Lebky, vedľa starej cesty, ktorá viedla z Damašskej brány do Samárie.

Vo štvrtok v noci, 13. nisanu, večer pred ukrižovaním, išiel Ježiš so svojimi učeníkmi do Getsemanskej záhrady na východnej strane mesta. Na jasnej oblohe žiaril paschálny spln. Keď sa blížili k záhrade, učeníci si všimli zmenu na Ježišovej tvári – zosmutnel a mlčal. Nikdy predtým ho takého nevideli. Jeho telo sa potácalo, akoby mal každú chvíľu padnúť. Zdalo sa, že nesie ťažké bremeno. Nikto sa však neodvážil opýtať, čo sa deje.

Vošli do záhrady. „Modlite sa za mňa,“ požiadal ich Ježiš. Potom sa vzdialil o niekoľko krokov a vošiel medzi stromy. Chvíľu sa modlil. Učeníci ho nikdy nevideli tak skľúčeného. Padol na zem medzi cyprusy a olivovníky a modlil sa. Sám predpovedal svoju smrť. Povedal, že položí svoj život a na tretí deň si ho vezme späť. Teraz však tá chvíľa nastala. Ježiš sa chystal vziať na seba hriechy sveta a zniesť za ne trest. Nikdy nezhrešil. Hriech mu bol úplne odporný.

Začal pociťovať ohromnú ťarchu spravodlivého odsúdenia, ktoré malo padnúť na stratené ľudstvo; hlbokú úzkosť, akú cíti zatratený človek. Agónia sa začala. Učeníci počuli jeho vzdychy plné hlbokého utrpenia. Počuli jeho srdcervúce volanie k Otcovi: „Otče, ak je možné, nech ma tento kalich minie.“ Potom ich premohla únava a zaspali. Ježiš ich zobudil a prosil, aby sa modlili s ním. Snažili sa, no viečka mali ťažké a deň bol dlhý. Opäť zaspali.

Ježiša znovu zachvátila agónia. Klopýtal späť medzi stromy. Jeho utrpenie sa prehlbovalo. Na čele mu vyrazil studený pot a spolu s ním z jeho pórov vychádzali kvapky krvi. Opäť padol na zem. V modlitbe prosil Boha, aby našiel ľahšiu cestu na záchranu ľudstva. Nechcel byť ukrižovaný. Neexistovala iná možnosť? Stále sa mohol rozhodnúť, že to neurobí. Ježiš však pokračoval k naplneniu svojho poslania ako víťaz. Zvíťazil v každej kríze a v každom zápase svojho života. Na každom kroku prekonával sily temnoty. Teraz však čelil nevídanej moci utrpenia.

„Otče môj, ak je to možné, nech ma tento kalich minie; ale ak nie je možné, aby ma obišiel, kým ho nevypijem, nech sa stane tvoja vôľa.“ Matúš 26:42

Celý Ježišov život smeroval k tejto osudovej hodine. Teraz sa však jeho ľudská prirodzenosť potácala pod váhou hrôzy, ktorá naňho doliehala. Skutočným bremenom bola vina sveta, ktorú na seba vzal, akoby bola jeho vlastná. V jeho tvári sa zračila desivá hĺbka viny, utrpenie tak veľké, že ho žiadny človek nedokázal pochopiť. Začínal cítiť, že hriech je Bohu tak odporný, že čoskoro bude od svojho Otca navždy odlúčený. Tá priepasť bola tak široká, temná a hlboká, že sa jeho duch zachvel od strachu.

Keď Ježiš pocítil, že jeho jednota s Otcom je narušená, zmocnil sa ho strach, že ako človek nebude schopný vytrvať v nastávajúcom boji proti silám temnoty. Mal obavu, že neunese vinu sveta ani odlúčenie od svojho Otca. Túžil po blízkosti priateľov, no opäť zistil, že jeho učeníci spia. Ich viečka boli ťažké. Keď sa pohli, uvideli jeho tvár pokrytú krvavým potom, no nerozumeli tomu. Ježiš sa vrátil na miesto modlitby a zrútil sa na zem, premáhaný hrôzou strašnej duchovnej temnoty.

„Otče môj, ak nie je možné, aby ma tento kalich minul…“

Trikrát túto modlitbu vyslovil. Trikrát sa jeho ľudská vôľa zachvela pred vrcholnou obeťou. V tej chvíli naňho doliehali mocnosti temna. Pokušenie vzdať sa bolo nesmierne silné. Prečo by mal zomrieť za svet, ktorý ani nechce byť zachránený? Prečo nenechať každého človeka, aby zaplatil za vlastné hriechy? Ako Ježiš zápasil s pokušením ustúpiť, osud celej ľudskej rasy visel na vlásku. Ale nie. Ak má byť človek zmierený so svojím Stvoriteľom, Ježiš musí na seba vziať nutný trest, aj keby to znamenalo, že sám zostúpi do hrobu, z ktorého by nebolo vzkriesenie.