Ježiš sa modlí v Getsemanskej záhrade pod olivovníkom pri mesačnom svetle, zatiaľ čo jeho učeníci spia v diaľke.

Od Getsemane po ukrižovanie

13/12/2019 John Bible

Ukrižovanie Ježiša a jeho historické miesto: Kalvária a Golgota

Zápisy Nového zákona nás informujú, že Ježiš bol ukrižovaný „mimo mesto“ na mieste nazvanom „Lebka“ (v latinčine Kalvária, v hebrejčine Golgota). Tento skalnatý výbežok obsahuje rozsiahly komplex židovských hrobiek, datovaných do obdobia prvého a druhého chrámu. Medzi najznámejšie patrí aj Záhradná hrobka, v ktorej, ako verí mnoho ľudí, bol pohřbený Ješua. Tento útes, ktorý sa používal ako kamenolom, je desiatky metrov dlhý.

Všimli sme si, že diery pre kríž neboli na vrchole pahorku, ale na výčnelku skaly pri pate kopca. Populárna domnienka je, že Ježiš bol ukrižovaný na vrcholku kopca. Túto predstavu asi máme od našich umelcov. Ale čo hovorí Písmo? Matúš a Marek zaznamenali, že „okoloidúci ho urážali; krútili hlavou…„. Z toho vyplýva, že okolo miesta ukrižovania ľudia chodili, teda bolo to vedľa verejnej cesty. Rímske ukrižovanie slúžilo často ako výstraha pre obyvatelstvo. Zdvihnutie krížov vedľa rušnej cesty dobre splnilo tento účel.

Po odhalení miesta ukrižovania vedci zistili, že sa nachádzalo pri úpätí Kalvárie, známej ako miesto Lebky, vedľa starej cesty, ktorá viedla z Damašskej brány do Samárie.

Ježišova agónia v Getsemanskej záhrade pred ukrižovaním

Vo štvrtok v noci, 13. nisanu, večer pred ukrižovaním, išiel Ježiš so svojimi učeníkmi do Getsemanskej záhrady na východnej strane mesta. Na jasnej oblohe žiaril paschálny spln. Keď sa blížili k záhrade, učeníci si všimli zmenu na Ježišovej tvári – zosmutnel a mlčal. Nikdy predtým ho takého nevideli. Jeho telo sa potácalo, akoby mal každú chvíľu padnúť. Zdalo sa, že nesie ťažké bremeno. Nikto sa však neodvážil opýtať, čo sa deje.

Vošli do záhrady. „Modlite sa za mňa,“ požiadal ich Ježiš. Potom sa vzdialil o niekoľko krokov a vošiel medzi stromy. Chvíľu sa modlil. Učeníci ho nikdy nevideli tak skľúčeného. Padol na zem medzi cyprusy a olivovníky a modlil sa. Sám predpovedal svoju smrť. Povedal, že položí svoj život – a na tretí deň ho opäť vezme späť. Teraz tá chvíľa nastala. Ježiš sa chystal vziať na seba hriechy sveta a zniesť za ne trest. Nikdy nezhrešil. Hriech mu bol úplne odporný.

Začal pociťovať ohromnú ťarchu spravodlivého odsúdenia, ktoré malo padnúť na stratené ľudstvo; tú hlbokú úzkosť, akú cíti zatratený človek. Agónia sa začala. Učeníci počuli jeho vzdychy plné hlbokého utrpenia. Počuli jeho srdcervúce volanie k Otcovi: „Otče, ak je možné, nech ma tento kalich minie.“ Potom, premohla ich únava a zaspali. Ježiš ich zobudil a prosil, aby sa modlili s ním. Snažili sa, ale viečka mali ťažké a deň bol dlhý. Opäť zaspali.

Ježiša znovu zachvátila agónia. Klopýtal späť medzi stromy. Jeho utrpenie sa prehlbovalo. Na čele mu vyrazil studený pot. A spolu s ním z jeho pórov vychádzali kvapky krvi. Opäť padol na zem. V modlitbe prosil Boha, aby našiel ľahšiu cestu na záchranu ľudstva. Nechcel byť ukrižovaný. Neexistovala iná možnosť? Stále sa mohol rozhodnúť, že to neurobí. Ježiš však pokračoval k naplneniu svojho poslania ako víťaz. Zvíťazil v každej kríze, v každom zápase počas svojho života. Na každom kroku prekonával sily temnoty. Teraz však čelil nevídanej moci utrpenia.

„Otče môj, ak je to možné, nech ma tento kalich minie; ale ak nie je možné, aby ma obišiel, kým ho nevypijem, nech sa stane tvoja vôľa.“

Ježišova agónia a vnútorný boj: Strach, vina a odlúčenie

Celý Ježišov život smeroval k tejto osudovej hodine. No teraz sa jeho ľudská prirodzenosť potácala pod váhou hrôzy, ktorá naňho doliehala. Skutočným bremenom však bola vina sveta, ktorú na seba vzal, akoby bola jeho vlastná. V jeho tvári sa zračila desivá hlbokosť viny, utrpenie tak veľké, že ho žiadny človek nikdy nemohol pochopiť. Začínal cítiť, že hriech je Bohu tak odporný, že čoskoro bude od svojho Otca navždy odlúčený. Tá priepasť bola taká široká, temná a hlboká, že sa jeho duch zachvel od strachu.

Keď Ježiš pocítil, že jeho jednota s Otcom je narušená, zmocnil sa ho strach, že ako človek nebude schopný vytrvať v nastávajúcom boji proti silám temnoty. Mal obavu, že neunese vinu sveta ani odlúčenie od svojho Otca. Túžil po blízkosti priateľov, no opäť zistil, že jeho učeníci spia. Ich viečka boli ťažké. Pohli sa… uvideli jeho tvár pokrytú krvavým potom, ale nerozumeli tomu. Ježiš sa vrátil na miesto, kde sa modlil, a zrútil sa na zem, premáhaný hrôzou strašnej duchovnej temnoty.

„Otče môj, ak nie je možné, aby ma tento kalich minul…“

Trikrát túto modlitbu vyslovil. Trikrát sa jeho ľudská vôľa zachvela pred vrcholnou obeťou. V tej chvíli naňho doliehali mocnosti temna. Pokušenie vzdať sa bolo nesmierne silné. Prečo by mal zomrieť za svet, ktorý ani nechce byť zachránený? Prečo nenechať každého človeka, aby zaplatil za vlastné hriechy? Ako Ježiš zápasil s pokušením ustúpiť, osud celej ľudskej rasy visel na vlásku. Ale nie. Ak má byť človek zmierený so svojím Stvoriteľom, Ježiš musí na seba vziať nutný trest. Aj keby to znamenalo, že sám zostúpi do hrobu, z ktorého nebude vzkriesenie.

„Napriek tomu, Otče, nech sa stane tvoja vôľa.“

Ježiš si uvedomil, že ľudstvo by bolo stratené, ak by nedal súhlas k svojej smrti. Rozhodol sa splniť svoj sľub. Cítil, ako naňho padá drvivá váha hriechov sveta, a jeho agónia sa stala neznesiteľnou. Pred očami mu prechádzalo utrpenie ľudstva, zdrvujúca moc hriechu, bezmocné náreky sveta, rútiaceho sa do záhuby. A vtedy sa rozhodol. Zachráni ľudí – bez ohľadu na to, čo ho to bude stáť. Keď sa rozhodol, padol na zem. Proces jeho smrti za naše hriechy sa začal. A aj keby nebol ukrižovaný, čoskoro by zomrel len v dôsledku duchovného utrpenia.

Krvavý pot agónie, spôsobený porušením krvného obehu pod extrémnym mentálnym stresom, je prvým znakom blížiacej sa smrti, ktorá mala nasledovať už len o niekoľko hodín. Učeníci sa prebudili. Počuli jeho vzdychanie. A videli nebeskú bytosť, zoslanú, aby mu bola po boku a posilnila ho. Na jeho čele teraz spočíval pokoj, hoci bolo zamazané krvou. Práve okúsil utrpenie smrti – za každého muža a ženu.

Zrada, zajatie a obeť: Ježišova pripravenosť na smrť

Zatiaľ čo nočné ticho preťali zvuky blížiaceho sa davu, jeden z jeho vlastných učeníkov ho zradil. Prišli zatknúť Ježiša Nazaretského. V tej chvíli sa jeho božská podstata na okamih zablysla v jeho postave – vodcovia davu ustúpili späť, ohromení. Mohol odísť. Mohol sa zachrániť. Ale zostal – a nechal sa zatknúť. Dobrovoľne sa podrobil – zviazaniu, mučeniu, súdu, rozsudku a poprave. Urobil to bez odporu.

Ale Ježiš nebol bezmocnou obeťou. Vedel, že ak by chcel, mohol by privolať legióny anjelov zo samotného trónu Božieho. Toto však nebola obyčajná poprava – Ježiš sa obetoval sám. Ľudia vo svojej skazenosti sa mohli rozhodnúť ho ukrižovať, ale on im vydal svoj život, aby to mohli vykonať. Pred zhromaždeným dávom stál vysoký a vzpriamený, pripravený na to, čo malo prísť.

„Svoj život dávam za ovce,“ povedal. „Nikto mi ho neberie, ale ja ho dávam sám od seba. Mám moc svoj život dať a mám moc ho opäť prijať.„

Ježišova cesta na Golgotu: Trpiaca obeť a nepriateľstvo davu

V piatok ráno, krátko po ôsmej, obrovský dav nasleduje Ježiša zo súdnej budovy na Golgotu – Lebečný pahorok. Zvesť o jeho odsúdení sa rozšírila po celom Jeruzaleme. Ľudia všetkých vrstiev sa zbiehajú, aby boli svedkami popravy. Kňazi a radcovia prisľúbili, že nebudú prenasledovať jeho nasledovníkov, ak bude sám Ježiš dolapený. Mnohí z veriacich sa preto pridali k davu.

Keď Ježiš vychádza zo súdnej budovy, na jeho doráňaný a krvácajúci chrbát položia kríž. Spolu s ním majú byť popravení aj dvaja zločinci – aj na nich sú položené kríže. Ježiš, vyčerpaný z noci plnej výsmechu a súdov, kríž nedokáže uniesť. Celú noc nejedol a nepil. Predtým znášal agóniu v Getsemanskej záhrade, zradil ho učeník, a ostatní ho opustili a utiekli.

Bol postavený pred bývalého veľkňaza Annáša, potom pred Kajfáša, Piláta, Herodesa a znovu pred Piláta. Poníženie za ponížením, výsmech za výsmechom. Dvakrát bol bičovaný. Celá noc bola jeden dlhý sled utrpenia a urážok. Ale Ježiš nezakolísal. Počas celej tejto potupy ostal pevný a dôstojný. No teraz, po druhom bičovaní, mu opäť naložili kríž. Ježiš padá na zem, omdlieva.

Jeho prenasledovatelia sú zmätení – kto ponesie kríž? Židia to odmietli, pretože by sa znesvätili a nemohli by jesť veľkonočného baránka. Nikto z davu sa neodvážil zohnúť. Po treťom zakopnutí Ježiša, kríž sa zrútil k zemi. Nasleduje bitie bičom. Niektoré ženy, ktoré ho poznali, nariekajú. Uzdravil ich chorých, utešil ich trpiacich. Teraz sú otrasené nenávisťou, ktorú voči nemu dav prejavuje. Ich srdcia sú zlomené, takmer praskajú bolesťou.

Ježiš sa na ne pozrie. A v tom pohľade je láskavosť a súcit. Ich súcit vzbudzuje v jeho srdci ešte hlbšiu lásku.

Ukrižovanie a brutálna smrť na kríži

S jemným úsmevom sa k nim obracia:

„Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou! Plačte nad sebou a nad svojimi deťmi.“

Ježiš hľadí dopredu – vidí zničenie Jeruzalema, ktoré príde o niekoľko desaťročí. Mnohé z tých, ktoré teraz nad ním plačú v tejto hrôzostrašnej scéne, zahynú spolu so svojimi deťmi. V tej chvíli Šimon z Cyrény, ktorý prichádza z vidieka, sa stretáva s davom. Počuje posmešné poznámky a cynické výsmechy. Z davu zaznieva krutý výkrik:

„Uvoľnite cestu pre kráľa Židov!“

Šimon sa pri tej scéne zastavuje, zaskočený. Pozerá sa so súcitom, keď ho zrazu vojaci chytia a naložia mu kríž. Šimon už o Ježišovi počul. Jeho dvaja synovia v neho veria, on sám však nie je jeho nasledovníkom. Toto naloženie kríža sa stáva zlomovým bodom v jeho živote. Neskôr za túto „náhodu“ bude nesmierne vďačný. Zamyslime sa nad tým – Ježišovi vlastní učeníci sa mohli postaviť z radu a ponúknuť pomoc. Ale strach im to nedovolil. Niektorí z nich idú za davom v smútku a beznádeji. V mysli sa im premieta slávnostný vjazd do Jeruzalema, ktorý zažili len pred pár dňami. Vtedy kričali:

„Hosanna na výsostiach!“

Rozprestierali plášte, mávali palmovými ratolesťami, boli presvedčení, že Ježiš príde vládnuť ako kráľ Izraela. Chceli byť čo najbližšie k nemu… A teraz? Scéna je úplne iná. Zmazané nádeje. Strach, zúfalstvo. Zo vzdialenosti, pomaly a smutne, nasledujú toho, ktorý je teraz zahanbený, opustený, a čoskoro umrie. Napokon prichádzajú na Lebečný pahorok – Golgotu, miesto smrti.

Stotník sa zastaví. Vojakom prikazuje, aby zasadili kríže do vyhĺbenej jamy v skale. Zločinci, ktorí idú s ním, zhodia svoje kríže na zem – jeden zúfalo klne, druhý ťažko vzdychá – očakávajú agóniu ukrižovania. Vojaci zložia Ježišov kríž z ramien Šimona z Cyrény a hodia ho na miesto. Stotník prikazuje, aby sa priestor vyčistil. Ukrižovanie je rímska poprava – trest smrti vyhradený pre zločincov, brutálna výstraha pre všetkých.

Ukrižovanie je jeden z najkrutejších spôsobov zomierania. Odsúdeného vyzlečú do naha, zbičujú, až kým sa mu hruď a chrbát neroztrhnú na kusy. Nohy mu zohnú do neprirodzenej pozície a tupými klincami mu prebijú členky a zápästia, priamo do dreva kríža. Dav Židov, ktorý sa zhromaždil a túži po krvi, pomaly ustupuje, keď sa proti nim obracajú rímske kopije. Nastáva moment, keď sa rímski vojaci púšťajú do práce. To, čo ich čaká, je strašná úloha. A hoci je to súčasť ich služby, nenávidia túto prácu – zvlášť vtedy, keď väzni bojujú o život.

Ukrižovanie Ježiša: Agónia, zápas a odovzdanie

Skôr ako začne samotné ukrižovanie, rímski vojaci ponúkajú odsúdeným nápoj – ocot zmiešaný s drogami. Tento nápoj má krátkodobý účinok – má otupiť ostrý začiatok bolesti. Dvaja zločinci prijímajú tento nápoj s vďakou. Ježiš ho však odmieta. Chce, aby jeho myseľ zostala jasná. Túži udržať spojenie so svojím Otcom bez skreslenia. Žiadna omámenosť. Žiadna výhoda pre temné mocnosti, ktoré ho chcú poraziť. Jeho jedinou silou je vytrvať pri plnom vedomí, naplno prežiť obetu, ktorú prináša.

Prvý zločinec sa vzbúri, keď sa blíži vojak s košom plným klincov a kladivom. Zazrie ho a v očiach mu blčí zúrivý odpor. Štyria tvrdí, nemilosrdní partskí vojaci z rímskej jednotky prichádzajú k zločincovi. Strhnú z neho odev, zhodia ho chrbtom na kríž. Tento silný muž sa zúfalo bráni. Musí ho šesť mužov držať, aby sa vôbec udržal na mieste. Jeden z vojakov mu pritlačí koleno na ruku, a druhý s niekoľkými mocnými údermi zatlčie hrubý klinec skrz zápästie do dreva.

Zločinec kričí, zuby zatína a zvíja sa bolesťou, keď kov preniká jeho telom. Rovnaké mučenie sa opakuje aj na druhej ruke. Vojaci si dávajú pozor, aby ruky neboli príliš napnuté – chcú, aby smrť trvala. Kríž je potom vzpriamený. Odsúdenému prekrižujú nohy – ľavú mu zastrčia pod pravú a prebijú ďalším hrubým klincom skrz obe nohy až do dreva. Klenba chodidiel sa pritlačí k drevu, kolená ostávajú mierne pokrčené. Muž vykríkne, zúfalo preklína. Krváca a visí v ukrutnej bolesti.

Vojaci, pokrytí krvou, obklopení nástrojmi smrti – košmi, povrazmi, kladivami, klincami – sa obracajú k druhému zločincovi, ktorý sa ešte stále bráni. Po dlhšom zápase sú mu tiež ruky pribité a rovnakým spôsobom ho pripevnia ku krížu. Nakoniec stotník dáva príkaz, aby pripravili Ježiša. Štyria vojaci pristupujú. Zložia mu plášť, a potom ho začnú vyzliekať zo všetkého odevu. Ježiš však ani na chvíľu neodporuje. Nesnaží sa uniknúť. Stojí tam, pokorný, tichý, pripravený. Necháva sa viesť ako baránok na zabitie – bez protestu, bez výčitky, s plným vedomím toho, čo robí.

Ježišova matka: Osud a nádej v hodine utrpenia

V tomto smutnom okamihu, keď Ježiš visí na kríži, je prítomná aj jeho matka. Vo svojom srdci stále živí poslednú nádej, že jej Syn nejakým zázrakom ukáže svoju moc a vyslobodí sa z rúk tých, ktorí ho idú zabiť. Ale ako minúty ubiehajú, tá nádej sa pomaly vytráca. Spomenie si na jeho slová – proroctvá, ktoré naznačovali práve túto desivú scénu. Teraz sa napĺňajú hodiny bolestného utrpenia, potupy a poníženia.

Jej myseľ je rozorvaná bolesťou. Sleduje potupu svojho syna, jeho bezmocnosť, stratu všetkých možností pomoci. Nemôže nič urobiť. Vidí, ako ho prirazili k drevu kríža, ako sa vojaci zhromažďujú s kladivom a klincami, pripravení ho pribiť. Niekoľkí z Ježišových učeníkov stoja opodiaľ. Ich srdcia premáha malomyseľnosť, strach a strata viery. Ježišova matka však, hoci zronená až k zemi, zostáva verná, zlomená, ale verná. Jej duša cíti nesmiernu bezmocnosť, keď vidí, ako jej Syn čelí poníženiu a smrti.

„Nedaj, aby som počula búšenie klincov do tvojich rúk a nôh. Môj Syn, môj milovaný Syn! Dokáž svojej matke, že si skutočný prorok!“

„Čo je toľko toho nariekania?“ osopí sa na ňu jeden z kňazov. „Kto je tá žena?“ pýta sa ďalší. „To je matka Ješuu,“ odpovie ktosi ticho. „Matka toho rúhača? Nech je prekliata!“ zvolá kňaz krutým hlasom.

„Vidíš, žena, ako dopadne výchova klamára, ktorý sa rúhal Hospodinovi a chrámu! Biedna žena! Tvoje nádeje a jeho nádej dnes končia hanebne. Takto skončia všetci falošní Mesiáši a proroci! Keby bol Mesiáš, nestál by tam ako obyčajný zločinec!“

Mária si zakrýva tvár rukami, zlomená na duchu. Jej plač sa opiera o plece priateľa, ktorý ju drží, keď znáša túto nevysloviteľnú bolesť. Niekoľko učeníkov, ktorí sa ešte držia nablízku, sa ju nežným spôsobom snažia odviesť od tejto desivej scény. Ale ona počuje každý zvuk – šuchot lán, ktorými Ježiša viažu ku krížu, cinkanie klincov, ktoré vyberajú z koša.

Okamihy ticha medzi zvukmi pripravovaného mučenia sú ešte hrozivejšie než samotné rany. A potom to príde. Márie sa zrazu vymkne výkrik bolesti, hlas tak ostrý a prenikavý, že zachveje samotný Lebečný pahorok. Jej duša sa trhá. Jej výkrik sa nesie ako ozvena medzi hrobkami a skalami, nikto ho nevie umlčať. A Ježiš? Nevzdychá si nad svojím osudom. Neodporuje. Jeho dych je tichý, prerývaný bolesťou, jeho tvár je bledá, no pokojná. Jeho telo sa chveje, ale jeho duch neochvejne vytrváva.

Kvapky potu mu stekajú po čele – znamenie fyzického utrpenia, no zároveň odraz vnútorného pokoja a odhodlania. Uprostred všetkého toho kriku, nástrojov a krutosti, Mária zachytí Ježišov tichý vzdych. Ten zvuk ju zarezáva do srdca hlbšie ako všetko ostatné. To nie je len bolesť – to je láska, ktorá sa dáva za záchranu druhých. V tej chvíli sa jej bolesť premieňa – stáva sa súčasťou obety.

Modlitba za odpustenie: Reflexia nad Ježišovým slovom na kríži

Zatiaľ čo zločinci preklínajú svojich katov, Ježiš – aj uprostred intenzívnej agónie a boja o život – neprotestuje, nesťažuje sa, nezvyšuje hlas. Jeho muky sú sprevádzané neúnavným posmeškom a ponižovaním. Keď klince prenikajú jeho rukami a keď každá kvapka potu steká po jeho tvári, nie je tam nik, kto by ho utešil. Žiadna ruka neotiera smrteľnú rosu z jeho čela. Žiadna vernosť zo strany učeníkov – väčšina z nich ušla v strachu a neistote.

Ale namiesto nadávok alebo volania po pomste zaznie z jeho úst modlitba – mocná a odpúšťajúca:

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“

Jeho myseľ, namiesto toho, aby sa sústredila na vlastnú bolesť či nespravodlivosť, sa obracia k tým, ktorí ho mučia a zabíjajú. Nepreklína ich za ich nevedomosť, že ubližujú nevinnému, ani im nevyčíta, že nechápu dôsledky svojich činov. Namiesto pomsty prejavuje bezprecedentný súcit a milosrdenstvo. Jeho modlitba naznačuje, že jeho obeta nie je len pre tento okamih, ale pre všetkých ľudí, ktorí v budúcnosti otvoria svoje srdcia a prijmú výzvu odpustenia:

„…lebo nevedia, čo robia.“

Slová plné hĺbky a večného významu. Uprostred nespravodlivého súdu a brutálneho mučenia nás neobviňuje – naopak, volá k odpusteniu. Každý, kto k nemu príde s úprimným srdcom, môže nájsť u Boha milosť. Vina za smrť Božieho Syna totiž nespočíva iba na niekoľkých jednotlivcoch v dave, ale na celom ľudstve – na nás všetkých. A predsa, napriek tomu, sa nám ponúka odpustenie a zmierenie – ak sme ochotní prijať Jeho obetu.

Táto modlitba zrkadlí aj naše vlastné zlyhania – koľkokrát nevieme, čo činíme, keď sa vzpierame Božej vôli, keď spôsobujeme bolesť druhým svojou tvrdosťou alebo ľahostajnosťou. A predsa – bez zaváhania – sme pozvaní k pokániu a odpusteniu. V prijatí Kristovej obety môžeme byť zmierení s Bohom, a spolu s jeho nezaslúženým darom milosti môžeme dosiahnuť večný život.

Nevýslovné utrpenie Ježiša Krista na kríži: Láska a obeť pre ľudstvo/strong>

Akonáhle bol Ježiš pripevnený na kríž, silní muži ho vztyčili a zasadili do šesťdesiat centimetrov hlbokej jamy v skale. Tento otras spôsobil neznesiteľnú bolesť – celá jeho váha spočívala na klinciach v rukách a nohách, ktoré tlačili na kosti a ťahali ramená z kĺbov. Neustále výbuchy bolesti drásali jeho myseľ. Prvý zo zločincov omdlel od bolesti, druhý kričal v agónii. No Ježiš mlčal – jeho smrteľne bledá tvár odhaľovala nevýslovné muky.

Tri kríže sa týčili na pahorku. V strede, na hlavnom kríži, bol Ježiš Nazaretský – vyzdvihnutý o meter vyššie ako ostatní, aby bolo jeho poníženie ešte výraznejšie. Vojaci odtlačili zástup späť, aby odsúdení mohli zomierať nerušene. Niekto z davu zaplakal:

„Aká hrozná smrť pre Ježiša, ktorého sme poznali a milovali, hoci nás možno zviedol…“

Ľudia vedeli, že ukrižovaní môžu umierať celé dni, vystavení horúcemu slnku cez deň a mrazivému vetru v noci, zatiaľ čo nad nimi krúžia supy, čakajúce na svoju korisť. Váha Ježišovho tela visela na zápästiach, spôsobujúc pálivú bolesť, ktorá sa šírila ramenami a explodovala v jeho mysli. Kliny tlačili na stredové nervy, čím spôsobovali ešte väčšie muky. Aby uľavil rukám, musel prenášať váhu na klince v nohách, čo vyvolávalo žeravú agóniu.

S pribúdajúcim časom ochabovali jeho ramená, svaly stŕhali kŕče a každé nadýchnutie bolo namáhavé. Oxid uhličitý sa hromadil v pľúcach a krvi, čo viedlo k zlyhávaniu telesných funkcií. Každý pokus o nadýchnutie spôsobil, že doráňaná koža na jeho chrbte sa trie o drsné drevo kríža, vytvárajúc nové krvácajúce rany. Koniec sa blížil. Strata tekutín dosiahla kritickú hranicu. Srdce obklopené tekutinou sa dostávalo pod tlak, jeho činnosť slabla. Pľúca zúfalo zápasili o vzduch. Ježiš pocítil chlad smrti, až napokon dovolil svojmu telu podľahnúť a zomrieť.

A to všetko Písmo vyjadruje tak stručne:

„A ukrižovali ho.“

Akú nesmiernu lásku Ježiš prejavil, že bol ochotný toto všetko znášať za nás! Mohol zavolať desaťtisíce anjelov, aby ho zachránili. Ale namiesto toho dobrovoľne prijal muky a potupu, aby nám daroval spásu.

Agónia na kríži: Smäd, posmech a neúprosná krutosť

Slnko je už vysoko nad hlavami a jeho neznesiteľné pálenie ešte zintenzívňuje smäd a utrpenie ukrižovaných mužov. Hodiny bolesti sa nekonečne vlečú. Niektorí vojaci si sadajú na zem a krátením času sa snažia otupiť všednosť popravy. Delia si šaty odsúdených. Aj keď sú posiate prachom a krvou, obdivujú krásu spodného odevu, ktorý patril Ježišovi. Losujú oň, zatiaľ čo Jeho nepriatelia si na Ňom vylievajú svoj hnev.

Na popravisku stoja mnohí kňazi, svedkovia výsledku vlastných krutých intríg. Akí sú to vodcovia národa? Bez srdca, bez milosrdenstva, bez súcitu – s posmechom sledujú muky svojej obete. Evanjelista Lukáš zaznamenáva ich slová:

„Ľud stál a díval sa. Členovia rady sa Mu posmievali a hovorili: Iných zachránil, nech zachráni sám seba, ak je Mesiáš, ten Boží Vyvolený.“

Ježiš, umierajúci v agónii, počuje každé ich slovo. Kňazi kričia a ich výsmech len zvyšuje hlbinu Jeho utrpenia:

„Zachránil iných, seba nemôže zachrániť! Nech teraz zostúpi z kríža pred našimi očami – potom uveríme!“

Ježiš, keby chcel, mohol to urobiť. Ale práve preto, že sám seba nezachránil, ty a ja máme nádej na Božie milosrdenstvo. Keby v tej chvíli zachránil seba, možnosť zachrániť iných by bola stratená. Boží plán spásy by bol zmarený. Aj keď si to Jeho nepriatelia neuvedomujú, ich posmešky odhalili najhlbšiu pravdu. Ježiš, odmietajúc zachrániť sám seba, ukázal lásku, ktorá presahuje ľudské chápanie.

Tak ako Ježiš prežíval úzkosť v Getsemanskej záhrade, teraz visí na kríži a Satan nešetrí žiadne prostriedky, aby otriasol Jeho vierou v lásku a prozreteľnosť Otca:

„Spoliehal sa na Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak si ho Boh praje! Veď povedal: ‘Som Boží Syn!’“

Počas Ježišovej verejnej služby bolo niekoľkokrát počuť hlas z neba, ktorý Ho dosvedčoval ako Syna Božieho – pri krste a na vrchu premenenia. Ale teraz – ticho. Žiadny hlas z neba. Žiadne potvrdenie Jeho božstva. Osamelý a bez obrany znáša výsmech a posmech tých, ktorí si hovoria znalci Písma. A predsa – opakujú práve tie slová, ktoré proroci pred stáročiami predpovedali. No vo svojej zaslepenosti nevidia, že napĺňajú písmo pred vlastnými očami. A ešte strašnejšie výjavy majú prísť.

Ukrižovanie – smrť, ktorá v sebe zahrnuje všetko, čo je v utrpení a smrti najdesivejšie a najohavnejšie:

– závraty,
– kŕče,
– smäd,
– hlad,
– nespavosť,
– horúčka,
– tetanus,
– hanba,
– verejné poníženie,
– predlžované muky,
– strach z očakávanej smrti,
– hnisajúce rany,
– a neúprosný zápas o každý nádych.

Všetky tieto muky sa stupňujú, ale nie tak, aby prinesli trpiacemu úľavu v bezvedomí. Neprirodzená poloha tela činí každý pohyb neznesiteľne bolestivým. Roztrhané žily a drvené šľachy pulzujú ustavičnou bolesťou. Otvorené rany hnisajú, tepny – najmä v hlave a bruchu – sú opuchnuté, preťažené tlakom krvi. A keď sa k telesnému utrpeniu pridáva agónia smädu, bolesť sa mení na ohnivú búrku, ktorá drása telo i dušu.

Všetky tieto telesné muky spôsobujú vnútornú úzkosť, ktorá robí aj samotnú smrť – tohto neznámeho nepriateľa – príťažlivou úľavou.

Ježišovo utrpenie medzi zločincami: Kríže, bolesť a výsmech

Kríže dvoch zločincov stáli po oboch stranách Ježiša, ale nižšie a trocha vpredu. Počuli výsmech kňazov, a keďže sami šaleli od bolesti, začali si z Neho uťahovať. Jeden z nich, zlomený utrpením, sa stáva zúfalým a vzdorovitým. Bolesti sú neznesiteľné, a tak kričí:

„Ak si Mesiáš, zachráň seba aj nás! Ak si raz vzkriesil mŕtveho, určite môžeš zachrániť nás!“

Potom začína zúriť na Muža uprostred, lebo bolesť neprestáva:

„Si hanebník, ak máš moc proroka a nevyužiješ ju, aby si mi pomohol! Veď vidíš, ako trpím. Tá váha ma mučí, páli ma to v každom kĺbe! Si krutý!“

Vtedy sa ozve druhý zločinec. Nie je to bezcitný zločinec, ale muž zvedený zlou spoločnosťou. Možno je menej vinný než mnohí z tých, čo stoja pod krížom a rúhajú sa. Nedávno videl a počul Ježiša – a Jeho učenie ho oslovilo. No kňazi a poprední muži ho odradili, a keď potláčal vnútorné presvedčenie, padal hlbšie do hriechu, až ho chytili a odsúdili na smrť. Na ceste na Golgotu bol s Ježišom. Počul, ako Pilát vyhlásil:

„Ja na Ňom nenachádzam žiadnu vinu.“

Všimol si Jeho božský pokoj, odpúšťanie mučiteľom. Teraz z kríža vidí náboženských vodcov, ako sa Mu vysmievajú. Počuje, ako Mu nadáva druhý zločinec, ale zároveň počúva hlas ľudí, ktorí Ho obhajujú. Hovoria o Jeho slovách, o Jeho skutkoch. V tom sa mu vracia presvedčenie: Toto je Mesiáš. Nedokáže už ďalej mlčať:

„Prestaň! Nebojíš sa Boha? Veď si vinný! Kto si, že súdiš?“

Umierajúci zločinci už nemajú čo stratiť pred ľuďmi. Ale jedného z nich zasiahne bázeň pred Bohom – vedomie, že po smrti niečo príde. A teraz, keď život končí, uvedomuje si:

„My trpíme spravodlivo za svoje zločiny. Dnes dostávame, čo si zaslúžime. Ale Tento muž neurobil nič zlé!“

Už nepochybuje. Kedysi padol do beznádeje a temnoty, no teraz sa mu v mysli rozjasní. Spomína si na Ježišove zázraky, na slová o odpustení hriechov, na plač nasledovníkov, aj na nápis nad krížom. Počuje, ako ľudia tú vetu opakujú – niektorí so slzami, iní s posmechom. A Boží Duch mu otvorí myseľ. Svedectvá do seba zapadajú ako články reťaze.

„My spravodlivo trpíme, ale Tento človek neurobil nič zlé.“

Kajanie zločinca: Cesta k nádeji a viere v Baránka Božieho

Tento zločinec je natoľko úprimný, že otvorene priznáva svoju vinu. V jeho postoji vidíme kľúčový predpoklad na prijatie Božieho milosrdenstva. Písmo hovorí, že vedomie potreby je prvým krokom k večnej spáse. A tak, ako sa minúty mučivého utrpenia vlečú ako hodiny, zločinec začína chápať. Uvedomuje si rozdiel medzi sebou a Mužom vedľa neho.

No nezostáva ponorený v bahne svojho hriechu, bezmocný a zlomený. Zdvihne sa z neho. A hoci aj pohyb hlavy ho stojí bolesť, obracia sa k Ježišovi. Nevieme, ako dlho sa na Neho pozeral. Ale medzi výkrikom kajúcnosti a výkrikom lásky, ktorý čoskoro zaznie, prejde vo svojom vnútri dlhú cestu.

(Pamätajte – ľudia niekedy prejdú za desať minút bolesti ďalej, než za desať rokov pohodlia.)

Ako hľadí na Ježiša z Nazareta, pochopí, čo naozaj túži – a čo vždy túžil: tú nádheru lásky, ktorú vidí v Mužovi vedľa seba, v Tom, ktorého posmešne nazvali Kráľom Židov. Chce byť s Ním navždy. V Ježišovi, dobitom, vysmievanom a ukrižovanom, vidí Baránka Božieho, ktorý nesie hriechy sveta. Jeho hlas sa chveje nádejou zmiešanou s bázňou, keď všetku svoju dôveru vkladá do Umierajúceho Spasiteľa:

„Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

Ježiš obráti svoju zakrvavenú hlavu. Zločinec vidí slzy v Jeho očiach. Ježiš je hlboko dojatý… a napriek obrovskej bolesti sa jemne usmeje. Slza sa trbliece na Jeho brade ako kvapka tekutého diamantu. A ako by Mu vravel:

„Si prijatý, moje dieťa.“

A vzápätí zaznie odpoveď – tichá, nežná, plná lásky, súcitu a autority:

„Amen, hovorím ti: dnes budeš so mnou v raji.“

V tej chvíli druhý zločinec prepukne do hnevu. Začne proroka preklínať, škrípe zubami, jeho pohľad je preniknutý démonickou nenávisťou. Ale kajúci zločinec, ten, ktorý uveril, sa teraz zdá nevýslovne pokojný. Akoby povstal nad bolesťou, naplnený šťastím, ktoré presahuje tento svet.

Ježišova sláva na kríži: Láska, viera a víťazstvo

Hodiny urážok, posmeškov a preklínania dopadali do Ježišových uší. Túžobne čakal, že jeho vlastný učeníci prejavia vieru, no počul iba smútok:

„Dúfali sme, že on je ten, kto vyslobodí Izrael.“

Ako balzam na jeho dušu však zapôsobilo vyznanie lásky a dôvery od umierajúceho zločinca. Zatiaľ čo vodcovia národa a náboženstva ho zapierajú – a dokonca aj jeho nasledovníci pochybujú – biedny muž na pokraji večnosti ho nazýva Pánom. V nahote a potupe, verejne vystavený na kríži, Ježiš zažíva slávu.

Ľudia okolo sú tým rozhovorom otrasení. Ten, kto sa v očiach sveta zdá byť porazený, je v skutočnosti Víťaz. Môžu mať moc nad jeho telom, môžu nasadiť na jeho hlavu korunu z tŕnia, môžu mu vziať šaty a hádať sa o ne, ale nemôžu ho pripraviť o moc odpustiť a očistiť hriešnika. Stal sa nositeľom hriechu. Jeho nepriatelia umiestnili jeho kríž medzi dvoch zločincov, aby naznačili, že on je ten najhorší z nich. Nevedomky tým však naplnili proroctvo:

„Bol počítaný medzi priestupníkov.“

Vieš, aj tí najnezištnejší ľudia, keď trpia, len ťažko myslia na iných. Ale Ježiš počas celej Kalvárie myslí na druhých.

„Odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“

A teraz sa obrátil k zločincovi. Aj nebeské bytosti – hoci neviditeľné pre dav – sledujú túto scénu s úžasom. Pozerajú na bezhraničnú lásku Ježiša, ktorý v najhlbšom utrpení stále myslí na ľudí okolo seba. Jeho pohľad blúdi po zástupe. A potom uvidí jednu postavu, ktorá upúta jeho pozornosť – jeho matka. Vrátila sa späť k miestu ukrižovania, podopieraná učeníkom Jánom. Nedokázala zniesť odlúčenie od svojho syna. A Ján, netušiac, kedy príde koniec, ju znovu priviedol ku krížu.

V utrpení tela aj mysle Ježiš nezabúda na svoju matku. Vidí ju tam, stojí pri úpätí kríža. Rozumie jej bolesti. Pozrie sa na ňu, potom na Jána – dvoch, ktorých miloval najviac – a plánuje ich budúcnosť. Vie, že budú trpieť samotou, a preto koná, aby ich potešil. Pozrie na jej utrápenú tvár, potom na svojho učeníka a povie:

„Žena, hľa, tvoj syn!“
„Ján, hľa, tvoja matka!“

Tým jej zabezpečuje to, čo najviac potrebuje – nežnú blízkosť toho, kto ju bude milovať pre jej lásku k Ježišovi. A od tej chvíle ju Ján prijal do svojho domu.

Ukrižovanie pokračuje. Je piatok, šiesty deň týždňa, 14. Nisan, rok 31 n. l. Poludnie. Zrazu – temnota. Ale nešlo o zatmenie slnka. Tma pokryla kraj na tri dlhé hodiny. Historici neskôr napísali, že tá tma zasiahla až samotné srdce Ríma… Blízko Jeruzalema, na svahu kopca v tvare lebky, zomierala postava na verejných krížoch. AVŠAK SMRŤ NESPUSTILO UKRIŽOVANIE.

Udalosti, ktoré k nej viedli, boli podivné, ba priam nadprirodzené. Veliteľ popravy, skúsený rímsky dôstojník, drsný skeptik, nakoniec vyhlásil:

„Toto bol naozaj Boží Syn.“

Len pár hodín predtým ho rímsky miestodržiteľ verejne obhájil:

„Nenašiel som na tomto človeku nijakú vinu.“

Napriek tomu podľahol tlaku davu a symbolicky si umyl ruky. Obvinený nebol odsúdený pre žiaden zločin. Náboženský súd ho síce súdil, ale márne hľadal chybu v jeho živote – nenašli nič. Vinu mu prisúdili pre jedinú vec: Tvrdil, že je Syn Boží. Jeho súd a poprava sa udiali kvôli jeho identite. A v ten deň sa stalo niekoľko prízračných, tajomných vecí. Počas posledných troch rokov záhada tohto muža otriasla celým Izraelom. Nikto nežil tak ako on. A on sám vopred predpovedal svoju smrť:

„Položím svoj život ako obeť za hriechy sveta. A tretieho dňa vstanem z mŕtvych.“

A teraz tam visel – na rímskom kríži. Kríž, pohanský symbol uctievania boha slnka, nesymbolizoval len trest. Ten akt znamenal:

„Tento človek si nezaslúži milosť. Bože slnka, odovzdávame jeho dušu do tvojich rúk.“

Ale oni netušili, že práve na tom kríži visí nie zatratený hriešnik, ale nevinný Baránok Boží, ktorý nesie hriechy sveta.

Záhadná tma počas ukrižovania Ježiša

Slnko stálo vysoko na oblohe – a zrazu zhaslo. Po tri hodiny sa nad krajinou rozprestrela hlboká, nevysvetliteľná tma. Tí, ktorí nechceli veriť, sa ju snažili vysvetliť prírodne. Okolo roku 52 n.l. napísal historik Thallus z Samárie svoju históriu – dielo sa stratilo, ale citovali ho iní. Julius Africanus okolo roku 221 poznamenal:

„Thallus vysvetľuje tú tmu ako zatmenie slnka – no to sa mi zdá nelogické.“

Ďalší historik 1. storočia, Phlegon, vo svojich Kronikách zaznamenal:

„Za vlády cisára Tiberia nastalo zatmenie slnka počas splnu.“

Ale zatmenie slnka počas splnu? Nemožné! Tu je dôvod:

Zatmenia trvajú len pár minút, nie tri hodiny.
14. Nisan – deň ukrižovania – bol okolo splnu, teda mesiac nemohol prekryť slnko.
A predsa: tma padla od dvanástej do tretej popoludní.

Filozof Philoponus dodáva:

„Phlegon spomína túto tmu vo svojich Olympiádach… no nepoznal žiadne podobné zatmenie predtým.“

Bola to doba Pesachu. V chráme sa pripravoval obetný baránok. Kněz v nádhernom rúchu stál pripravený zabiť baránka – podľa zvyku okolo tretej hodiny. Ale niečo bolo zvláštne. Lebečný kopec, miesto popravy, bol tri hodiny ponorený do neprirodzenej temnoty, ktorá zasiahla celé mesto. Kňaz sa snažil sústrediť. Zdvihol nôž… všetci okolo napäto sledovali. Vtom sa otriasla zem. Z útrob chrámu sa ozval zvláštny zvuk. Kňazovi vypadol nôž.

Baránok ušiel. V panike vbehol do vnútra – a zostal ohromený. Obrovská opona chrámu – tá, ktorá oddeľovala svätyňu od Svätyne svätých, bola roztrhnutá odhora nadol. Nie ľudskými rukami. Nie zozdola. Zhora. Tá opona bola hrubá asi sedem centimetrov – podľa niektorých zdrojov na jej pretrhnutie by nestačilo ani niekoľko záprahov býkov. A predsa sa roztrhla. Nadprirodzene.

Pamätám si, ako som raz vošiel do študovne židovského rabína Ruebenzacksa. Po stenách boli regály plné kníh. Spýtal som sa ho priamo:

„Rabín, viete niečo o roztrhnutí chrámovej opony počas Pesachu v prvom storočí?“

Na chvíľu zostal zaskočený. Potom úprimne povedal:

„Áno. Existuje židovská ústna tradícia, že v tom čase bola opona chrámu záhadne roztrhnutá.“

A keď bola raz opona roztrhnutá, každý, kto sa odvážil nahliadnuť do najposvätnejšieho miesta chrámu, zistil šokujúcu pravdu: Archa zmluvy tam už nebola.

Dokonané: Ježišovo víťazstvo, chrámové obete a Boží záchranný plán

Za hradbami mesta, presne v tej chvíli, keď sa chrámová opona roztrhla, Ježiš zvolal posledné slová:

„DOKONANÉ JE!“

Od tej chvíle chrámové obete stratili svoj význam. Symbol sa stretol so svojím naplnením – v smrti Baránka Božieho. Mesiáš dokonal dielo, ktoré mu zveril jeho Otec. Bol to plán, ktorý existoval ešte pred stvorením sveta. Každý krok záchranného plánu bol splnený. Lucifer prehral. Ježiš zvíťazil.

Keď v smrteľnej agónii vydýchol so slovami „dokonané je“, nebo sa muselo naplniť výkrikom slávy. Večný boj – ten obrovský zápas medzi svetlom a tmou – bol rozhodnutý. Ježiš je víťaz. Jeho víťazstvo otvorilo cestu k záchrane pre každého človeka. Na Jom Kippur, deň zmierenia, židovský veľkňaz vchádzal do Svätyne svätých. Trikrát. Raz s kadidlom a dvakrát s krvou. Krv pokropil na zľutovnicu – obraz Božieho trónu. A keď po troch hodinách tmy vyšiel von, zdvihol prázdnu misu a vyhlásil:

„Dokonané je!“

Ľudia vedeli: Obeť bola prijatá. Hriechy odpustené. Ježišove tri hodiny v tme na kríži skončili tým istým zvolaním. A tak ako veľkňaz vychádzal s dôkazom odpustenia, Ježiš vyšiel zo smrti s dôkazom víťazstva. Všetko je pripravené. Padák spásy je hotový. Ale… je tu niečo, čo ostáva na každom z nás. Pilot, ktorý vypadne z horiaceho lietadla, sa nezachráni len preto, že padák existuje. Musí zatiahnuť za šnúru. Jeho reakcia rozhoduje.

Boh pripravil plán. Je dokonaný. Ale tvoja reakcia je rozhodujúca. Zatiahneš za šnúru?

Skala sa otvorila

Ježiš mocným hlasom zvolal svoje posledné slová:

„Otče, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha.“

V momente tejto úplnej podriadenosti bol od neho odňatý pocit opustenosti od Otca. Ježiš zvíťazil vierou. V tej chvíli vedel, že triumfoval, a bol si istý, že bude vzkriesený z mŕtvych. Zrazu sa z hlbín zeme ozval hromový, desivý zvuk. Zem sa prudko zatriasla, skaly sa rozštiepili. Ježiš zomrel. Ohromený rímsky stotník vyslovil slová, ktoré nemohol zadržať:

„Tento človek bol naozaj Boží Syn!“

Ukrižovanie bola pomalá a bolestivá smrť, ktorá mohla trvať aj niekoľko dní. Vojaci, ktorí ho vykonávali, patrili k špeciálnej jednotke dobre oboznámenej s celým procesom. O to viac ich prekvapilo, že Ježiš už skonal. Náboženskí vodcovia si chceli byť istí, že Ježiš naozaj zomrel. Preto na ich podnet vojak vrazil kopiju do jeho boku. Všimnite si, čo nasledovalo. Učeník Ján to zaznamenal takto:

„Ale jeden z vojakov mu kopijou prerazil bok a hneď vyšla krv a voda. Ten, kto to videl, vydal svedectvo – a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. Stalo sa to, aby sa naplnilo Písmo: ‘Ani kosť mu nebude zlomená.’ A na inom mieste Písmo hovorí: ‘Uvidia toho, ktorého prebodli.’“

Všimli ste si? Vytryskli dva jasne oddelené prúdy – krv a voda. Tí, ktorí stáli pod krížom, to videli na vlastné oči. Práve to, že hustá, tmavočervená krv bola oddelená od čírej vodovej tekutiny, presvedčilo vojakov, že Ježiš je naozaj mŕtvy. Toto svedectvo bolo výnimočné. Ježiš nezomrel v dôsledku vyčerpania, bolesti z ukrižovania, ani následkom bodnutia kopijou. Jeho srdce doslova puklo.

Dve veci – to náhle a mocné zvolanie pred smrťou a prúd krvi a vody, ktorý vytryskol z jeho boku – jasne ukazujú, že Ježiš zomrel na puknuté srdce. Je možné, že sa jeho srdcový sval doslova roztrhol. K takémuto stavu môže dôjsť pod extrémnym duševným tlakom. Keď sa na to pozrieme zblízka, skrýva sa za tým viac, než sa na prvý pohľad zdá.

Puknuté srdce a zázračný objav: Lekárske a teologické svedectvo

Pred niekoľkými rokmi profesor medicíny Dr. Walshe z University College v Londýne vyhlásil, že pri prasknutí srdca pacient zvyčajne pritlačí ruku k hrudi a vydá prenikavý výkrik. Smrť nastáva veľmi rýchlo. Krv uniká do osrdcovníka (perikardu) – vaku obklopujúceho srdce. Pri pitvách sa v týchto prípadoch zistilo, že sa v ňom môže nahromadiť až 0,5 až 1,5 kg krvi, z ktorej sa oddelí číre sérum – teda „krv a voda“.

Keď som sa nedávno pripravoval hovoriť o tejto téme v južnej Austrálii, dozvedel som sa, že kontroverzná teologička Barbara Thiering spochybnila pravdivosť výtoku krvi a vody z Ježišovho boku. Tvrdila, že keďže Ježiš bol už mŕtvy, krv by už musela byť zrazená, a preto nemohla vytekať. Ale ja som mal v archíve výsledky lekárskych štúdií a pozorovaní vykonaných na mŕtvych telách, ktoré dokazovali opak.

V roku 1957 oznámil A.F. Sava, že robil pokusy na mŕtvolách menej ako šesť hodín po smrti. Zistil, že pri bodnutí do boku hrudníka kopijou, tekutina z perikardu a zo srdca nezostáva na mieste, ale zaplavuje priestor okolo pľúc, namiesto toho, aby len pomaly vytekala cez ranu. Sava veril, že u Ježiša sa krv a voda nahromadili v hrudnej dutine, medzi pohrudnicou (výstelkou hrudníka) a popľúcnicou (výstelkou pľúc). Tvrdil tiež, že bičovanie niekoľko hodín pred ukrižovaním mohlo spôsobiť hromadenie tekutiny v hrudníku.

Skúsenosti s vážnymi poraneniami hrudníka ukázali, že aj neprenikajúce zranenia môžu spôsobiť hromadenie krvi v priestore medzi rebrami a pľúcami. Množstvo týchto tekutín závisí od vážnosti poranenia a reakcie tela. Táto krv v uzavretých priestoroch nestuhne (nezrazí sa). Červené krvinky klesajú gravitáciou na dno, čím oddeľujú tmavočervenú zložku od číreho séra, ktoré sa usádza navrchu ako oddelená, no priľnutá vrstva.

Z čisto anatomického hľadiska je teda pravdepodobnosť výtoku krvi a séra z oblasti medzi pľúcami a rebrami oveľa vyššia, než by bola v samotnom srdcovom vaku.

V roku 1975 lekár a misionár John Wilkinson analyzoval viacero teórií a dospel k záveru, že výtok krvi a vody bol spôsobený gravitáciou a vertikálnou polohou tela na kríži. Poznamenal, že krv ostáva tekutá aj niekoľko hodín po smrti, a preto veril, že kopija prenikla spodnú časť srdca. Na základe svojich skúseností potvrdil, že „voda“ pochádzala z perikardu.

Táto tekutina bola riedka, priehľadná a bezfarebná, úplne odlišná od hustej, nepriehľadnej a červenej krvi, ktorá ju sprevádzala. Kopija ju uvoľnila, a tým, že prerazila aj srdce, vytryskla najskôr krv a následne voda. Je dokonca možné, že vyšlo viac tekutiny než krvi.

Lekár Dr. C. Truman Davis, ktorý podrobne študoval ukrižovanie z medicínskeho hľadiska, povedal:

„Únik čírej tekutiny z vaku okolo srdca“ je dôkazom, že nešlo o typickú smrť ukrižovaných spôsobenú udusením, ale o zlyhanie srdca spôsobené šokom a tlakom tekutiny v perikarde.

Samuel Houghton, MD, významný fyziológ z University of Dublin, odborník na telesné javy sprevádzajúce smrtelné zranenia, vyhlásil:

„Pôvodom Kristovej smrti bolo prasknutie srdca – to tvrdiť s istotou môže aj Dr. William Stroud; a že k prasknutiu srdca naozaj došlo, pevne verím… Dôležitosť tohto zistenia je jasná. Ukazuje to, že zápis v Evanjeliu podľa Jána (kap. 19) nemohol byť vymyslený; že záznamy musel vidieť očitý svedok, ktorý bol tak ohromený, že tento jav považoval za zázračný. Ján to považoval, ak nie za zázrak, tak aspoň za veľmi nezvyčajnú udalosť.“

Začalo to už predchádzajúceho večera v Getsemanskej záhrade, kde Ješua potil krv, ako zaznamenal lekár Lukáš. Tam sa začali jeho „veľké útrapy“, ktoré nakoniec zhasli jeho život. Ježiš nezomrel na rany od klincov ani na bolesť ukrižovania. Pýtam sa: Zomrel následkom útrap spôsobených masívnou váhou hriechov, ktoré na seba vzal, a následkom toho, že cítil, ako ho Boh opustil kvôli týmto hriechom? Bol zabitý hriechom sveta, ktorý si zvolil niesť?

Toto nebola obyčajná smrť, ktorú my všetci prežijeme, ale tá „konečná“ smrť, oddelenie od Boha. Ježiš túto smrť okusil, aby nás od nej zachránil. Zomrel doslovne i obrazne na puknuté srdce. Počas zemetrasenia sa skala otvorila. Naľavo od strednej diery pre kríž, na dne tejto diery, do ktorej bol zasadený Ježišov kríž, bola skala prasknutá.

Potom, keď stotník vrazil kopiju do Ježišovho boku, vytekli dva bohaté prúdy, jeden krvi a druhý vody. Priemerná osoba má 3,8 až 4,7 litra krvi. Krv a voda tiekli po Ježišovom boku, po jeho nohách, a do diery na kríži. Krv vtekla priamo do praskliny v skale, ďalej dole a kapala na slitovnicu schrány zmluvy, ktorá bola pochovaná asi 6 metrov pod týmto miestom.

Ako to vieme? Trhlinu sme podrobne skúmali a ukazuje krv, ktorá do nej vtekla. Stále tam ešte je. A je to ľudská krv. Je ťažké sa zbaviť pocitu, že Božská myseľ tieto udalosti zariadila. Už 600 rokov pred Ježišovou smrťou bolo zabezpečené ukrytie schrány práve v tejto komore. Počas obliehania Jeruzalema Babylóncami v rokoch 587–586 pred n. l., Jeremiáš a/alebo chrámoví kňazi ukryli schránu zmluvy v komore tejto jaskyne.

Nemali žiadnu predstavu o tom, čo sa stane v piatok 31 n. l.. Rímski vojaci, ktorí tú dieru vyhĺbili, netušili, čo sa pod ich nohami nachádza, ani že túto strednú dieru umiestnili presne na správne miesto. Až do chvíle, keď Ježiš zomrel, žiadna krv nemohla klesať dolu, pretože trhlina neexistovala. Tieto úžasné „zhody okolností“ sa však stali. Kto to mohol zariadiť? A teraz, o 2000 rokov neskôr, Ten, ktorý nepozná ani kvapku, ani zdržanie, konečne odhalil schránu zmluvy, práve keď sa približujeme k ďalšiemu veľkému zákroku – sľúbenému druhému príchodu. O tom následne.