Rôzne skúsenosti s Bohom

Mnohí plávajú životom bez toho, aby si všimli jemné náznaky Božej prozreteľnosti. Namiesto toho, aby sa zastavili a vystúpili zo stále sa zrýchľujúceho vlaku – smer do zatratenia – rozhliadli sa okolo seba a položili si otázky „Odkiaľ som a kam idem?“, nechávajú sa unášať svetským prúdom, hania a urážajú Boha. Koho potom vlastne obviňujú a na koho ukazujú prstom, ak Ten, koho vinia, že si ich „nevšíma a nedáva sa im poznať“, pre nich údajne neexistuje?

„Ale ak budeš hľadať Hospodina, svojho Boha, nájdeš ho, keď ho budeš hľadať celým svojím srdcom a celou svojou dušou.“ 5. Mojžišova 4:29

Otázka teda znie: hľadáme Boha celým svojím srdcom? Vystúpme z vlaku sveta a rozhliadnime sa vôkol seba – komu spievajú ranné vtáky, o kom svedčí nebeská klenba a nespočetné hviezdy na oblohe. Zastavme sa a hľadajme Ho tak vytrvalo, ako hľadáme to najcennejšie, čo v živote môžeme poznať. Boh je a nájde Ho každý, kto začne vnímať, že nič, čo sa deje, nie je náhoda, ale že všetko má svoj zmysel.

V nasledujúcich úryvkoch zhrniem niekoľko skúseností, ktoré sa mi udiali na ceste životom s Bohom.

Po tom, čo sa mi stalo, a keď som v horkom súžení znovu našiel Boha, povedal som Mu:

„Kdekoľvek máš pre mňa prácu, viem, že Ty ma poznáš lepšie ako ja sám. Zoberiem to, čo príde.“

Prestával som si vyberať podľa seba a všetko som odovzdal do Božích rúk. Krátko nato prišla babka s papierikom, na ktorom bolo telefónne číslo, a povedala, že jeden muž hľadá človeka do copycentra. Pomyslel som si: „Super, ja – scenárista a režisér – skončím v copycentre.“ V tej chvíli som si však uvedomil, čo som Bohu sľúbil, a s pokorou som to prijal.

„Povedal som, že zoberiem, čo mi dáš. Pôjdem tam.“

Neochotne som teda zavolal, prišiel na pohovor a hneď ma aj vzali. Bol to malý priestor bez okna s jednou tlačiarňou. Práve sa rozbiehalo podnikanie copycentra na internátoch vysokých škôl v Košiciach pre fakulty UPJŠ. Moja výplata bola len niečo málo cez 250 €. To, čo sa mne zdalo nemožné, však bolo pre Boha možné.

„Na teba sa spolieham od narodenia; ty si ten, ktorý si ma odlúčil od života mojej matky. V tebe je moja chvála neprestajne.“ Žalm 71:6

Sprvu som prežíval sklamanie, že musím zostať v práci a nemôžem byť vonku s priateľmi. Plat bol pre mňa postačujúci, keďže som býval s rodičmi, no aj o to sa Boh postaral. Už o mesiac mi šéf zvýšil plat. Našiel som si priateľku, s ktorou som plánoval budúcnosť. Uvedomoval som si však, že tento plat mi dlhodobo stačiť nebude, a preto som sa modlil k Bohu, aby som mohol viac zarábať.

Každé ráno som priateľku odprevádzal do školy, aby sme spolu strávili aspoň trochu času, a preto som chodil do práce o čosi skôr. Týmto spôsobom som mohol zarobiť o tretinu viac. Neskôr, keď sme prerábali byt a chceli sa usadiť, znovu som prosil Boha o zvýšenie platu. Modlil som sa a chcel som sa porozprávať so šéfom o svojej kariére. V to ráno som šiel do práce a počas cesty som predkladal všetky svoje túžby Bohu.

Keď som prišiel, šéf mi povedal, že robím dosť dlho a nájde kolegyňu, ktorá ma bude niekedy zastupovať. V duchu som si povedal: „Výborne, namiesto zvýšeného platu budem mať ešte nižší.“ Vtom šéf dodal: „A zvyšujem ti plat.“ Boh koná rôznymi spôsobmi, často úplne mimo našich predstáv a ľudských možností. Netrvalo dlho a kolegyňa musela odísť, takže som sa vrátil k svojej práci a plat sa mi opäť zvýšil.

Tento príbeh je jasným dôkazom, že Božia pomoc prichádza aj v nečakaných formách a že viera v Boha prináša Božie požehnanie do každodenného života.

„Predivné sú tvoje skutky a moja duša to zná veľmi dobre.“ Žalm 139:14

Medzitým sa satan snažil zničiť toto dielo a viackrát nás takmer vytopilo. Predstav si tlačiarne zapojené do elektriny a prasknuté vodovodné potrubie priamo v našom copycentre. Voda však kvapkala presne na mieste, kde nebolo nič zapojené do elektriny, a tak bola škoda len na premočenom papieri. Inokedy povrchne veriaca priateľka spolu so svokrou naliehali, aby som si našiel iné zamestnanie, lebo s týmto platom vraj neuživím rodinu. Ja som však odpovedal:

„Túto prácu mi dal Boh. On sa postará. On ma sem postavil a keď bude chcieť, aby som pracoval inde, ukáže mi to.“

Boh ma v tejto práci naďalej žehnal a ja som mal čas venovať sa aj práci na stránke zmensvojzivot.cz, počúvať prednášky, kázne a čítať knihy. Formoval ma a vychovával k tomu, aby som neskôr mohol plniť poslanie kazateľa a evanjelizátora.

Napokon som šéfovi povedal, že si chcem skrátiť pracovný čas, aby som sa mohol venovať aj iným činnostiam. Súhlasil. Plat mi nechal rovnaký, a navyše, podľa tržieb a požehnania, ktorým sa jeho podnikaniu darilo, mi plat opäť zvýšil. Dnes už pri mne nie sú ľudia, ktorí ma presviedčali, aby som si hľadal inú prácu. Ja však stále chodím tam, kde ma Boh postavil, a zarábam nadpriemerne viac, než som si kedy dokázal predstaviť.

Už desať rokov robím v tejto práci. Je stabilná a som v mladom kolektíve, deň čo deň uprostred ľudí, ktorí hľadajú životný smer. Mám vlastnú kanceláriu, som sám sebe šéfom a riadim pobočku, ktorá má dnes tri tlačiarne, dve veľké okná s výhľadom na stromy a lúku – v meste výnimočný priestor, ktorý mi úplne postačuje. Keď sa ma ľudia pýtajú, čo robím, odpovedám im: „Mám vymodlenú prácu.“

Uvedomil som si, že je tu jedinečná príležitosť na osobný duchovný rast, budovanie vzťahu s Bohom a zároveň na praktickú evanjelizáciu. Začal som nakupovať kresťanské knihy a rozdávam ich dodnes úplne zadarmo. Kontaktoval som rôzne cirkevné vydavateľstvá a kníhtlače a Boh ma požehnal tým, že som doteraz dostal vyše tisíc kníh, ktoré mi boli poslané zdarma vďaka ľuďom, ktorí ich ochotne preplatili, mnohí dokonca až z Čiech.

Chcem sa týmto úprimne poďakovať stránke listynadeje.cz, ako aj rôznym zborom v Košiciach, Žiline a ďalším za ich veľkorysosť a pomoc v Božom diele. Môj šéf je úprimný katolík a napriek tomu, že knihy sú protestantské, nemal proti tomu žiadne výhrady. Spočiatku som ich rozdával len počas Vianoc a sviatkov, keď sa po nich doslova zaprášilo. Bolo to veľké požehnanie a zároveň príležitosť evanjelizovať. Spolu s tým však prišli aj ťažkosti. Jedného dňa prišiel riaditeľ internátov, uvidel knihy, vzal ich do ruky a povedal:

„Vezmite tie knižky preč!“

Zostal som zaskočený a vysvetlil som mu, že nejde o žiadnu sektu ani o jehovistické publikácie, ale o kresťansky zamerané diela. Odpovedal mi pokojným hlasom:

„O to nejde, nemôžete rozdávať náboženské knihy na školskej pôde!“

Vzal som teda knihy k sebe dovnútra, položil ich na policu a modlil som sa, čo mám robiť ďalej. O pol hodiny riaditeľ vyšiel z dverí oproti a zamieril priamo ku mne. V duchu som sa modlil, aby Boh zakročil pre svoje dielo. Vošiel dnu, pristúpil ku knihám, vzal jednu do ruky – „Kroky ku Kristovi“ – a povedal:

„Viete, ja som budhista. Zbieram knižky. Môžem si túto vziať?“

Zostal som ako obarený a len som prehltol: „Áno, samozrejme.“ Vtedy som si uvedomil, že mať knihy pred dverami je porušením zákazu, ale mať ich vo vnútri už zakázané nie je. A tak môžem slobodne rozdávať náboženské knihy na školskej pôde. Nie je Boh úžasný v tom, akým spôsobom to zariadil?

Postupom času mi Boh vnukol myšlienku, prečo rozdávať knihy len dva razy do roka, keď ich môžem rozdávať neustále. Ubehli roky a dnes sa tu rozdá vyše 500 kníh ročne, pričom sa sortiment neustále rozširuje. Ľudia si knihy berú preto, že ich dostávajú zadarmo, keď si u nás niečo kopírujú. Z času na čas príde riaditeľ a s úsmevom sa opýta:

„No čo, ako sa máme? Hm, vidím, že máte nové knižky, ktoré ešte nemám. Môžem si nejakú vziať?“

Každý deň sa tak stáva príležitosťou na evanjelizáciu prostredníctvom kresťanskej literatúry a zároveň na šírenie Božieho slova tým, že kresťanské knihy sú darované zdarma. Božia inšpirácia ma k tomu viedla a skrze túto službu prichádzajú viditeľné požehnania aj v práci.

Každý štvrtok mávali katolíci omše v jedálni a prechádzali okolo môjho copycentra. Poznal som katolíckeho kňaza aj sestričku, ktorá s ním chodila a pomáhala pripravovať všetko potrebné. Boh mi vnukol, aby som im dal knihu „Veľký spor vekov“, ktorá hovorí o reformácii, o diele Husa, Luthera a ďalších bohabojných ľudí, ktorí stáli za biblickými pravdami. Raz som si teda zavolal kňaza, keď šiel okolo, a knihu som mu podal. Sestrička ju dostala rovnako.

Na druhý deň prišiel kňaz a s úsmevom mi priniesol balenie keksíkov, pričom povedal:

„Vy ste mi niečo dali, dám aj ja vám niečo za to.“

Bolo to veľmi milé gesto. O pár dní však prišla sestrička a knihy mi vrátila so slovami:

„My také knižky nečítame, ktoré nie sú schválené.“

Pochopil som to a knihy som vzal späť. Jedného dňa som kopíroval, stál som chrbtom k dverám a na chvíľu som sa obzrel. Neďaleko dverí stál kňaz s knihou v ruke, listoval v nej a mal skľúčený výraz. Dalo sa z neho čítať:

„Musím ju vrátiť, je to proti mojej viere… ale čo ak to, čo sa tam píše, je pravda a Biblia je skutočne zdrojom pravdy a správneho učenia, ktoré som doteraz nesprávne chápal?“

(Pre lepšie pochopenie odporúčam článok „Obrátený kňaz – od tradícií k Písmu“.)

Obrátil som sa späť a v duchu som sa modlil, aby mi Boh dal múdrosť a aby som pochopil, čo mi tým chce povedať. Čakal som minútu, potom ďalšiu… keď som sa otočil, už tam nebol. Odvtedy som ho už nikdy nevidel, ani raz som ho nezazrel na omši. Verím, že Boh ho žehná na ceste pravdy, ak ju spoznal a prijal srdcom.

Pred Vianocami sa rozdalo množstvo kníh, no objednal som ich príliš veľa – viac než 15 kníh. Ak by si ich nikto neprebral, musel by som ich vzťah späť domov. Cestou v autobuse som sa modlil a odovzdal túto situáciu do rúk Boha, prosil som o pomoc a zakončil som to slovami: „Aj keď neviem ako, Ty si mocný to učiniť.“

Bol piatok, deň, keď pracujem len 4 hodiny, namiesto obvyklej pracovnej doby 11 hodín. Internát bol prázdny a málokto prišiel, aby si vzal knihu alebo niečo kopíroval. Čakal som a snažil sa knihy ponúknuť, no nikto si ich nebral. Čas plynul a blížil sa koniec pracovnej doby o 12:00. Povedal som si: „Nevadí, uzavriem deň a odnesiem knihy domov.“ V tom momente sa však ozval hlas dievčaťa pri vrátnici. Prišla si vytlačiť dokument a nadšene sa pýtala: „Sú tieto knihy zdarma? Môžem si jednu vziať?“

S úsmevom som odpovedal:

„Kľudne si zober aj viac, aj pre priateľa, rodičov či starých rodičov.“

A tak sa stalo, že dievča si vzalo takmer všetky knihy; zostali mi len dve. S veľkou radosťou utekala k vrátnici a volala:

„Pozrite, koľko kníh mám!“

Boh Biblie je Bohom načasovania. V situáciách, ktoré sa zdajú byť bezvýchodiskové a nemožné, ukazuje svoju moc a zasahuje. Božia pomoc je vždy prítomná, aj v tých najnepravdepodobnejších chvíľach. Tak ako pri prelomení Červeného mora, aj dnes Boh Biblie zjavuje svoju silu.

„Avšak ich zachránil pre svoje meno, aby dal znať svoju hrdinskú silu. Okríkol Červené more, a vyschlo, a previedol ich morskými hlbinami ako púšťou.“ Žalm 106:8–9

Zaujímavá príhoda pokračovala, keď sa so mnou začala rozprávať dievčina, ktorá síce nebola adventistkou siedmeho dňa, no prejavila úprimný záujem o Boha a o biblické pravdy. Počas rozhovoru s vážnym výrazom v očiach povedala:

„A viete, že siedmy deň je sobota?“

Táto poznámka ma prekvapila, pretože hoci sú adventisti siedmeho dňa často spájaní s učením o sobote, dievča, ktoré tento pohľad nevyznávalo, hovorilo o čistých biblických pravdách. Zasmial som sa a uvedomil som si, že aj keď mnohí nepoznajú adventistické učenie, dokážu poznať základné pravdy Písma, ak sa Biblia číta s otvoreným srdcom a úprimnou túžbou po pravde.

Zažili ste niekedy pocit, že sa Boh vytratil z vášho života? Tento pocit je bežný, najmä keď práca, štúdium a každodenné povinnosti zahlcujú človeka a prestáva vnímať Božiu prítomnosť. Hriech dokáže ovládnuť život natoľko, že sa človek cíti od Boha vzdialený, aj keď má v srdci túžbu slúžiť Bohu. Aj ja som v minulosti čelil podobným výzvam, keď sa moja túžba evanjelizovať a žiť pre Boha oslabovala.

Svetské vzťahy sa stali hlavným zameraním a môj každodenný kontakt s Bohom ustúpil do úzadia. Napriek tomu, že som na Boha myslel, nežil som v plnosti Jeho vôle.

„A tak tedy ten, kto sa domnieva, že stojí, nech hľadí, aby nepadol.“ 1. Korinťanom 10:12

Keď náš vzťah s Bohom ochabne, diabol sa môže infiltrovať do nášho života ako túlavý pes, vtrhnúť cez odomknutú bránu a začať spôsobovať škody. Diabol sa snaží odviesť našu pozornosť a ťahať nás do hlbín našej padlej prirodzenosti, ovplyvňovať žiadosť očí, žiadosť tela a pýchu života. Takýmto spôsobom pôsobí na naše slabosti a pokúša nás vzdialiť sa od Božej vôle.

„Lebo nič z toho, čo je na svete – žiadosť tela, žiadosť očí a chlúbna pýcha života – nie je z Otca, ale je zo sveta.“ 1. Jánov 2:16

Svetský život ma začal ničiť, pretože človek nemôže slúžiť dvom pánom. Nemôže sedieť na dvoch stoličkách, lebo buď miluje jedného a druhého nenávidí. Takisto priateľstvo so svetom je nepriateľstvom s Bohom. Svet so svojimi žiadosťami a odmietaním Boha smeruje do záhuby, postavujúc sa na stranu vzbury voči Stvoriteľovi.

Jednej noci som kráčal z práce, prežíval výčitky svedomia za hriech, ktorý som spáchal, keď som šiel do hotela s priateľkou s myšlienkou evanjelizovať a hovoriť o Bohu, keďže som ju učil o Biblii. Celé to však dopadlo úplne inak a nikto o tom nevedel. Cítil som, akoby ma Boh opustil. Vtedy som sa pozrel na hlboké nočné nebo a vnímal tisíce hviezd, ktoré Boh drží svojím slovom. Prehovoril som tichým hlasom:

„Pane, viem, že si. Daj mi, prosím, vedieť, že ma vidíš a že si na mňa nezabudol.“

Ubehlo pár dní a kamarát Laci, s ktorým sme študovali Bibliu, mi zavolal. Povedal, že sa so mnou musí stretnúť, lebo chce hovoriť o Bohu, a spomenul, že mal sen o mne. Boh vtedy opäť zasahoval do môjho života, a tak som mu povedal, nech príde a že si rád vypočujem aj ten sen. Laci prišiel a tri hodiny sme sa rozprávali o Biblii. Dotýkali sme sa rôznych tém a Božích právd. Počas rozhovoru mi napadlo, že spomínal sen, ktorý mal o mne, a tak som sa ho opýtal, o čom bol. S nechápavým výrazom v tvári začal rozprávať:

„Počuj, Janči, neviem, čo ten sen mal znamenať, lebo mu vôbec nerozumiem. Snívalo sa mi, že sa prechádzaš a potom ideš niekam, čo vyzeralo ako hotel. Neviem, čo sa tam dialo, ale vyšiel si z dverí a mal som pocit, že si tam chcel evanjelizovať, no nebolo to to, čo si tam robil. Bolo to niečo proti Bohu.“

Potom sa zháčil nad mojím zarazeným výrazom a povedal, že je to možno hlúposť, lebo ma pozná a že by som také niečo určite neurobil. Zasmial sa. Moje oči klesli a v tej chvíli som si spomenul na svoju modlitbu. Pamätaj si, keď toto čítaš: Boh ti často odpovie na modlitbu, na ktorú si už možno zabudol, no práve vtedy ti ju pripomenie, aby si vedel, že Boh počuje.

Bol som úplne zarazený a nevedel som, čo povedať. Napokon som sa Lacimu priznal a povedal mu, že mal sen od Boha, skrze ktorý mi Boh odpovedal, že ma vidí a nezabudol na mňa. Je zaujímavé, že Boh nedal ten sen mne, lebo by som si možno myslel, že ide len o spomienky. Preto ho dal môjmu kamarátovi. Nestretával som sa s mnohými ľuďmi a s ešte menej som mal taký blízky a úprimný vzťah ako s Lacim. Uvedomil som si, že ak mal niekto dostať tento sen a povedať mi ho, bol to práve Laci.

„Lebo oči Pánove hľadia na spravodlivých a jeho uši pozorujú na ich prosbu, ale prísna tvár Pánova je proti tým, ktorí robia zlé.“ 1. Petra 3:12

Zas a znovu mi Boh dáva poznať, že je tu pre mňa, pre teba, pre nás. Neodsudzuje nás, ale túži po tom, aby sme kontakt s Ním neustále obnovovali a každý deň na ňom pracovali a prehlbovali svoju vieru. To, akým spôsobom mi Boh ukázal moje hriechy, je neuveriteľné. Vyznal som mu ich v pokání, rovnako ako predtým, no tentoraz s úsmevom a slzami v očiach, v radosti, že On je tu, vidí ma, dáva na mňa pozor a chce ma vychovávať ako Otec, ktorý miluje a karhá svoje deti.

Tento zážitok mi pripomína príbeh Márie Magdalény, ktorý nás učí o odpustení, pokání a novom začiatku. Táto žena stála pred Ježišom a bála sa. Jeho slová: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom“ pre ňu znamenali rozsudok smrti. Nemala odvahu pozrieť sa Spasiteľovi do očí. Ticho čakala na svoj údel a s údivom hľadela, ako jej bezradní žalobníci bez slova odchádzajú. Potom počula slová nádeje:

„Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš!“

Jej srdce bolo v tom okamihu naplnené radosťou a šťastím. Plná vďačnosti a lásky sa vrhla k Ježišovým nohám a v slzách mu vyznala svoje hriechy. Pre túto ženu to bol začiatok nového života – života čistoty, pokoja a odovzdanej služby Bohu. Tým, že Ježiš pozdvihol túto hriešnu ženu, vykonal väčší div než uzdravením tej najhoršej telesnej choroby. Vyliečil duchovnú nemoc, ktorá spôsobuje večnú smrť.

Táto kajúca žena sa stala jedným z jeho najvernejších nasledovníkov a obetavou láskou i oddanosťou dávala najavo svoju vďačnosť za Kristovu odpúšťajúcu milosť. Svet mal pre túto zblúdilú ženu len posmech a pohŕdanie, no Ježiš mal súcit s jej slabosťou a podal jej pomocnú ruku. Pokryteckí farizeji ňou opovrhovali, no Spasiteľ z nej urobil symbol novej nádeje a odpustenia. Ježiš ju však zároveň vyzval:

„Choď a odteraz už nehreš!“

Ježiš pozná situáciu každého človeka. Čím väčšia je vina, tým viac človek potrebuje Spasiteľa. Jeho srdce, plné božskej lásky a súcitu, je doširoka otvorené pre každého, kto je bez nádeje zapletený v osídlach nepriateľa. Ježiš svojou vlastnou krvou oslobodzuje človeka z pút hriechu a ponúka mu Božiu pomoc.

Ježiš nechce, aby sa tí, ktorých vykúpil za takú vysokú cenu, stali bezmocnou bábkou v rukách nepriateľa. Nechce, aby sme boli porazení a zahynuli. Ten, ktorý držal levy v jame a prechádzal sa so svojimi vernými svedkami v plameňoch ohňa, je práve tak pripravený pôsobiť v nás a odstraňovať z našej povahy každý nedostatok. Dnes stojí pri oltári milosti a predkladá Bohu prosby tých, ktorí túžia po jeho pomoci.

Neodmietne žiadneho skrúšeného človeka, ktorý ľutuje svoje hriechy. Ježiš ochotne odpúšťa každému, kto k nemu prichádza a prosí o odpustenie a uzdravenie. Nikomu nepovie všetko, čo by mohol zjaviť, no každého ustráchaného povzbudí a dá mu odvahu. Každý, kto chce, sa môže chopiť Božej sily, zmieriť sa s Bohom a On mu dá pokoj.

Bol piatok, keď moji priatelia prišli na návštevu do môjho domu. Už dlhší čas sme naše priateľstvo utužovali a začali sme rozhovormi o Bohu, neskôr aj pravidelným vyučovaním cez Skype. Čítali sme Písmo slovo po slove – Evanjelium, Starý zákon – a za jeden rok sme prešli celý Nový zákon, okrem Zjavenia Jána. Pripravovali sme sa na krst a Fanny, Paťa a Simona boli rozhodnutí dať sa pokrstiť. Rozhodli sa pre krst vo vani priamo v mojom dome.

Fanny však bola po dlhom boji s vlastnou rodinou vyčerpaná. Jej blízki nechceli prijať a pochopiť, že sa obrátila k Bohu a túžila Mu naplno slúžiť. Mala pocit, že tieto boje sú znakom, že nie je na dobrej ceste, a satan sa ju snažil spochybniť. Napriek tomu túžila po krste, pretože vedela, že je to jediný spôsob, ako jasne vyjadriť svoje vnútorné obrátenie a rozhodnutie nasledovať Boha. Postavila sa za pravdu a Boh sa postavil za ňu. Posilnil ju a povzbudil nezvyčajným spôsobom.

V ten večer nám priznala, že sa necíti byť hodná krstu, necíti sa pripravená ani čistá. Vysvetlil som jej, že krst nie je o tom byť dokonalý alebo svätý, ale o rozhodnutí túžiť po svätosti. Krst je vedomé rozhodnutie duchovne kráčať s Bohom deň čo deň až do premeny v Kristov charakter. Napriek tomu cítila, že sa v sobotu necíti byť hodná pokrstenia. Modlili sme sa a potom sme šli spať.

V tú noc, nad ránom, som mal niečo medzi snom a bdením – priestor medzi dvoma svetmi vnímania. Videl som, ako s Fanny sedíme za počítačom a ja vyučujem Bibliu. Držala spevník a spolu sme cez Skype komunikovali s ďalšími členmi zboru. Spievali sme pieseň, ktorej slová zneli:

„Dieťaťom Božím zvať že sa smiem.“

Zobudil som sa a v srdci som cítil hlboký pokoj. Nie je to nádherné, ako Boh dokáže uistiť človeka práve vtedy, keď to najviac potrebuje?

Ráno, tesne pred krstom a slávnostným stretnutím s kazateľom, som Fanny aj ostatným rozpovedal, čo sa mi snívalo. Fanny sa rozplakala. Vedela, že jej týmto spôsobom Boh povedal, že sa nemusí cítiť nehodná. On jej odkázal:

„Dieťaťom Božím sa môžeš nazvať, prijal som ťa, patríš do nebeskej rodiny.“

Podobným spôsobom Boh odpovedal aj mne o niekoľko rokov neskôr, keď som sa cítil nehodný Jeho lásky, napriek tomu, že som voči Nemu neraz zhrešil. Zaspával som s otázkou, či ma Boh ešte stále miluje, a v srdci som Ho o to prosil. Vedel som, že mi už raz odpovedal a odpustil, no po rokoch som túžil znovu počuť Jeho uistenie. Boh, ako empatický Otec, si ku mne našiel cestu cez pochopenie a podmanivú lásku.

V to ráno som sa prebúdzal a opäť, niekde medzi snom a realitou, som započul pieseň, ktorú som poznal z detstva. Zneli v nej slová:

„Príď, k Nemu príď, k Bohu, On rád ťa má.“

Aj teraz mám slzy v očiach, pretože viem, že Boh je láska. Týmto mi jasne ukázal, že k Nemu môžem vždy prísť, pretože ma miluje. Aj ty, kto toto čítaš, vedz, že Boh ťa miluje rovnakou láskou a túži, aby si Ho osobne a skúsenostne poznal vo svojom živote.

Boh nás miluje nevýslovnou láskou. Naša láska k Nemu sa prebúdza vtedy, keď začneme chápať šírku, hĺbku a výšku Kristovej lásky, ktorá presahuje každé poznanie. Stvrdnuté srdce sa stáva prístupným a pokorným. Keď spoznáme Kristovu dobrotu a pochopíme, že nás miloval už vtedy, keď sme boli ešte hriešnikmi, srdce sa obmäkčí a poddá nebeskej láske. Tak sa z hriešnika stáva Božie dieťa. Boh pri tejto premene nepoužíva násilie, ale hriech v ľudskom srdci nahrádza láskou. Z pýchy sa rodí pokora, nepriateľstvo ustupuje láske a nedôvera je nahradená dôverou.

Skúsenosti zo života s Bohom prirodzene zapadajú do oblasti skúseností ľudí, kde sa osobné svedectvá stávajú viditeľným dôkazom Božej prozreteľnosti a živého Božieho vedenia. Hlbší duchovný rozmer týchto príbehov úzko súvisí s procesom obrátenia a s následným odovzdaním života Bohu, čo prirodzene nadväzuje aj na cestu poznania Boha, kde človek prestáva vnímať udalosti ako náhodu a začína rozpoznávať Boží zásah. Tieto skúsenosti majú zároveň silný presah do praktického kresťanského života, v ktorom sa učíme dôvere, pokore a spoliehaniu sa na Božiu vôľu, a často sa prelínajú aj s osobnými svedectvami v sekcii Skúsenosti John Bible, kde je jasne zdôraznené, že Boh koná aj dnes.