Matematika ako cesta k poznaniu Boha

Detstvo v Texase

Vyrastal som v malom mestečku v južnom Texase. Ako dieťa imigrantov som bol vychovávaný v presvedčení, že vzdelanie je vstupenkou k dobrému životu a spoločenskému prijatiu. Boli sme sekulárna rodina, ale moje duchovné uvedomenie rástlo vďaka stretnutiam s mojimi vlastnými nedostatkami.

Musel som mať asi päť rokov, keď som po neposlušnosti dostal od otca výprask. Zo zlosti som ho pohrýzol do chrbta, no okamžite som pocítil hlbokú ľútosť. Rodičia ma hneď vyhnali z domu a ten večer som strávil schúlený v rodinnom aute, plačúc. Vtedy som sa modlil k Bohu o odpustenie. Po čase som sa vrátil dovnútra a otcovi som povedal, že ma to mrzí.

Predpokladám, že tento inštinkt modliť sa vo mne vznikol preto, že moji rodičia, hoci neboli nábožní, ma zapísali do parochiálnej základnej školy, ktorú si vybrali kvôli kvalite vzdelania. Práve tam som si vytvoril úctu k posvätným priestorom, ako bola katedrála, a k posvätným postavám, ako bol Ježiš, ktorý tam visel na kríži. Často som sedával v lavici a predstavoval si, čo by mi mohol povedať. Inak som však Boha väčšinou ignoroval.

Objavovanie krásy matematiky

S pribúdajúcim vekom sa moja predstavivosť začala meniť. V škole sa mi darilo, najmä v matematike. Práve matematika vo mne prebudila pocit úžasu a obdivu. Bola v nej očarujúca harmónia, ktorá dokázala odomknúť poriadok vo vesmíre. Začal som si uvedomovať, ako sú matematické pravdy skutočné, hoci nie sú fyzické, a ako ovplyvňujú svet, hoci existujú mimo neho. Tieto uvedomenia mi pripadali ako duchovné vhľady.

Moja radosť z učenia sa však postupne zaplietla do pokušenia úspechu. Neúnavne som sa snažil vynikať a začal som svoju identitu stavať na tom, že som inteligentný, namiesto toho, aby som sa učil pre vnútornú radosť z poznania. Túžba po úspechu ma poháňala v každom smere – od výborných známok až po víťazstvá v matematických súťažiach. Bol som zúfalý dokázať svoju hodnotu, niekomu, niekde.

Na prahu dospelosti

Na vysokú školu som nastúpil v roku 1985, uprostred rastúcich napätí studenej vojny a strachu z jadrovej vojny. Pracoval som na matematických a fyzikálnych úlohách so spolužiakom Williamom, ktorý mal encyklopedické vedecké vedomosti. Na stene jeho internátnej izby visela desivá mapa Spojených štátov, ktorú si sám farebne upravil podľa vlastného výskumu. Väčšina veľkých miest bola pokrytá čiernymi diskami, obklopenými sústrednými kruhmi červenej, oranžovej a žltej. Len niekoľko neobývaných častí Západu zostalo nedotknutých.

„Čo tie farby znamenajú?“ opýtal som sa Williama s úžasom.

„Úroveň deštrukcie v prípade jadrovej vojny,“ odpovedal.

Jeho pokojný tón prudko kontrastoval s násilnosťou mapy. Des z takejto katastrofy len umocnil pocit osobného skazy, s ktorým som už zápasil. Obavy z budúcnosti ešte zhoršila situácia doma. Obaja moji rodičia nedávno dostali vážne diagnózy – otec mal rakovinu hrubého čreva a mama bola diagnostikovaná s ALS (amyotrofickou laterálnou sklerózou), známou ako Lou Gehrigova choroba. Kým otcova prognóza bola neistá, maminej chorobe sa nedalo vyhnúť – ALS nemá známy liek. Čoskoro bude paralyzovaná, s jasnou mysľou uväznenou v necitlivom tele.

Po prvýkrát v živote som bol nútený čeliť zbytočnosti života, ktorá sa zrazila s krutou realitou smrti. Williamova predpoveď ma prinútila zápasiť s touto absurditou v obrovskom meradle. Hľadajúc istotu, opýtal som sa ho:

„Existuje nejaká nádej?“

„Iba ak veríš v Boha,“ odpovedal takmer šeptom. William bol skromný človek, ktorý pravdepodobne nechcel túto tému otvoriť, ale odpovedal na moju úprimnú otázku najlepšie, ako vedel. Bol som prekvapený, keď som zistil, že je kresťan, a premýšľal som, ako môže niekto tak inteligentný zosúladiť svoje náboženské presvedčenie s racionalitou. Bol prvým z niekoľkých kresťanov, ktorých som na vysokej škole stretol – všetci boli múdri, ale zdalo sa, že žijú podľa iných meradiel úspechu.

„Duša sa nevzdáva zúfalstvu, kým nevyčerpá všetky ilúzie,“ napísal môj obľúbený autor Victor Hugo v Bedároch.

Tak ma zúfalstvo premohlo. Začal som vidieť prázdny sľub úspechu. Svet by mohol byť zničený tisíckami jadrových hlavíc, alebo by sa moja rodina mohla rozpadnúť pod ťarchou utrpenia a zlomeného srdca. V takýchto scenároch nemali dobré známky žiadny význam. Práca a vzťahy sa zdali nezmyselné. Dosiahnutie, úspech, šťastie – čo to vlastne všetko znamenalo?

Moje zúfalstvo sa dostalo na hranicu zlomu ku koncu prvého ročníka. Jednej noci, keď som bol mimoriadne skleslý, som bezcieľne blúdil po kampuse celé hodiny, s dusivou ťažobou na duši. Keď som sa vrátil na internát, nastúpil som do výťahu s dvoma chalanmi, ktorí začali konverzáciu o Ježišovi. Za normálnych okolností by som sa možno stiahol, ale tú noc som bol otvorený.

Stretnutie s pravdou

O dva dni neskôr sme si dohodli obed a ja som im vyrozprával všetky svoje otázky o Bohu. Neprezentovali kresťanskú vieru ako súbor náboženských presvedčení, ktoré majú nútiť k morálnosti, ale ako vzťah s Ježišom. To bolo pre mňa niečo nové. Ukázali mi, že Ježiš bol mužom bolestí, ktorý poznal utrpenie. Trpel, čo znamenalo, že môže pochopiť utrpenie mojej rodiny.

Po prvýkrát som pochopil nevyhnutnosť milosti. Snažíme sa tak veľmi, aby sme sa stali spravodlivými, aby sme si zaslúžili dôstojnosť cez morálku a úspech, a pritom nič z tohto úsilia nás nedokáže uzdraviť, pretože niet spravodlivého, niet ani jedného (Rim. 3:10). Toto posolstvo ma možno prekvapilo ako študenta, ktorý sa snažil byť morálne a intelektuálne bezchybný, ale veľmi by rezonovalo s tým päťročným mnou, ktorý sa v aute chúlil v hanbe a uvedomoval si hĺbku svojho hriechu.

Kresťanský pohľad na svet mi zrazu začal dávať zmysel. Ježiš ponúkol úľavu od mojej bolestivej osamelosti a uistenie, že život má viac, ako som bol schopný vidieť zo svojej obmedzenej perspektívy. Samozrejme, vedel som, že ak sa vydám touto cestou, nebudem zahadzovať svoju myseľ – naopak, budem musieť skutočne čítať Bibliu a preskúmať jej tvrdenia. Napriek tomu som sa rozhodol urobiť skok viery a odovzdať svoj život Ježišovi.

Neskôr v ten večer som to povedal Williamovi. Bol nadšený a prezradil mi, že sa za mňa modlil celý rok.

Radostná správa

Nasledovanie Ježiša zásadne zmenilo moje vnímanie zmyslu a nádeje, aj keď problémy v mojom živote nezmizli zo dňa na deň. Utrpenie naďalej trápilo moju rodinu. Potreboval som viac času na to, aby som sa vyrovnal s mojou idolatriou výkonu ako mierou vlastnej hodnoty, najmä keď som pokračoval v štúdiu doktorátu z matematiky na Harvarde. No prijatie tejto duchovnej cesty ma nasmerovalo na cestu k pochopeniu, prečo sú niektoré veci v živote také kruté a iné zas nádherné.

Dnes už chápem, prečo má štúdium krásy význam, aj keď nemá okamžité praktické uplatnenie. Krása myslenia a poriadok v vzorcoch, ktoré vnímame, odrážajú niečo božské, a preto si zaslúžia našu pozornosť kvôli ich vlastnej hodnote, nie kvôli osobnej sláve. Tiež už rozumiem, prečo má utrpenie význam.

„Srdce múdreho je v dome smútku“ (Kaz. 7:4), pretože trápenie nás učí vidieť život bohatšie a hlbšie.

A teraz už chápem, prečo majú vzťahy zmysel. Keď ľutujem, že som ublížil svojmu otcovi, keď si vážim hlboké priateľstvá alebo keď plačem s tými, ktorí trpia, dávam dôstojnosť Božiemu obrazu v druhom. Toto poznanie ma inšpirovalo k prehlbovaniu vzťahov a k väčšej pozornosti voči marginalizovaným, s ktorými sa Ježiš stotožnil a ktorým dal prioritu.

V Bohu som našiel pokoj od môjho nezmyselného snaženia o význam. Ten Ježiš, ktorý visel na kríži v katedrále, teraz hovorí k môjmu najhlbšiemu ja, pripomínajúc mi, že Božia láska ako zdroj mojej dôstojnosti je dostatočná.

Francis Su je autorom knihy „Mathematics for Human Flourishing“ a profesorom matematiky na Harvey Mudd College. So svojou rodinou žije v Pasadene, Kalifornia.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )