Izaiáš – prorok Mesiášskej nádeje

Izaiášovo prorocké povolanie začalo mimoriadnym videním Božej slávy v chráme. V roku smrti kráľa Uziáša uvidel Boha sediaceho na vysokom a vznešenom tróne, obklopeného serafínmi, ktorí volali: „Svätý, svätý, svätý je Hospodin zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ Božia svätosť naplnila chrám a Izaiáš si v tej chvíli hlboko uvedomil vlastnú hriešnosť aj hriešnosť národa.

V prítomnosti Božej slávy vyznal svoju nečistotu a nedostatočnosť. Jeden zo serafínov sa dotkol jeho pier žeravým uhlíkom z oltára ako znamením očistenia od hriechu. Tento akt symbolizoval Božie odpustenie a pripravil proroka na službu.

Po očistení zaznel Boží hlas: „Koho pošlem a kto nám pôjde?“ Izaiáš odpovedal slovami úplnej oddanosti: „Hľa, tu som, pošli mňa.“ Tým prijal povolanie stať sa Božím poslom k národu.

Jeho poslanie však nebolo ľahké. Mal hovoriť ľudu, ktorý často odmietne počúvať, a prinášať posolstvo o pokání, súde aj budúcej nádeji. Izaiášovo povolanie tak zdôrazňuje, že služba Bohu začína uvedomením si Jeho svätosti, očistením od hriechu a ochotou poslúchať Jeho hlas. Toto videnie sa stalo základom celej jeho služby a formovalo jeho posolstvo o Božej svätosti, spravodlivosti a milosrdenstve.

Izaiášova služba bola zameraná na odhalenie duchovného stavu Judska a výzvu k pokániu. Národ síce zachovával náboženské obrady, no jeho srdce bolo vzdialené od Boha. Rozšírené bolo modlárstvo, nespravodlivosť, útlak slabých a formálne uctievanie bez skutočnej vernosti. Prorok napomínal ľud za pokrytectvo a prázdne náboženské úkony.

Zdôrazňoval, že Boh nepožaduje len obety a vonkajšie obrady, ale čisté srdce, spravodlivosť a poslušnosť. Vyzdvihoval potrebu opustiť hriech, konať dobro a brániť utláčaných. Izaiáš zároveň upozorňoval na dôsledky neposlušnosti. Varoval pred prichádzajúcim súdom, ktorý mal prísť ako dôsledok odvrátenia sa od Boha. Hovoril o spustošení krajiny, utrpení národa a Božej spravodlivosti, ktorá sa prejaví nad hriechom.