Empat a ilúzia zodpovednosti za druhých (22.časť)

V predchádzajúcej časti sme videli, že keď sa láska oddelí od pravdy, človek postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. To, čo by malo byť jasne pomenované, sa začne ospravedlňovať a to, čo by malo byť odmietnuté, sa začne tolerovať. Z tejto deformácie však vzniká ešte hlbší dôsledok — človek začne preberať zodpovednosť za život druhých. Empat často necíti iba súcit s utrpením druhého človeka, ale aj silný vnútorný tlak situáciu napraviť, vyriešiť alebo zachrániť.

Utrpenie druhého v ňom vyvoláva pocit, že musí zasiahnuť, pomôcť alebo niesť bremeno, ktoré nepatrí jemu. Pomoc sa tak postupne mení na povinnosť a súcit na pocit osobnej zodpovednosti. Tak vzniká ilúzia zodpovednosti — presvedčenie, že človek je zodpovedný za emócie, rozhodnutia alebo život druhého. Empat začne veriť, že ak nepomôže, zlyhá. Ak nezasiahne, je vinný. Ak sa stiahne, koná neláskavo.

Tento postoj však nevychádza zo skutočnej lásky ani z Božieho poriadku. Predstavuje zámenu medzi súcitom a zodpovednosťou, medzi pomocou a kontrolou, medzi láskou a zachraňovaním.

Aby človek pochopil, prečo empat preberá zodpovednosť za život druhých, musí najprv porozumieť tomu, ako sa súcit môže postupne zmeniť na pocit povinnosti.

Empat prirodzene vníma bolesť druhých veľmi intenzívne. Utrpenie druhého človeka v ňom vyvoláva silnú vnútornú odozvu, ktorá ho vedie k túžbe pomôcť, uľaviť alebo situáciu napraviť. Táto schopnosť je sama o sebe darom, pretože umožňuje hlboké porozumenie a blízkosť. Problém vzniká vtedy, keď sa súcit postupne mení na pocit osobnej zodpovednosti.

Empat nezažíva bolesť druhého len ako niečo, čo vidí, ale ako niečo, čo musí riešiť. Utrpenie druhého vníma ako výzvu konať, zasiahnuť alebo niesť jeho bremeno. Pomoc sa prestáva chápať ako slobodné rozhodnutie a mení sa na vnútornú povinnosť. Postupne vzniká presvedčenie, že ak druhý trpí, je potrebné situáciu zachrániť. Empat začne cítiť zodpovednosť za to, aby druhý človek bol v poriadku, aby netrpel alebo aby sa jeho život zlepšil. Utrpenie druhého sa stáva osobným záväzkom.

Tak sa stiera hranica medzi súcitom a zodpovednosťou. Človek prestáva rozlišovať medzi tým, čo môže ovplyvniť, a tým, čo patrí druhému. Namiesto pomoci začína niesť život druhého človeka. Tento posun mení samotnú podstatu lásky. Láska sa prestáva prejavovať ako slobodná ochota pomáhať a mení sa na tlak, ktorý človeka núti zachraňovať. Súcit sa tak stáva základom ilúzie zodpovednosti.