Boží nedostatok kontroly?

Na otázku Božej všemohúcnosti existuje viacero pohľadov. Niektorí veria, že všetko, čo sa deje, je súčasťou Božieho plánu. Iní si myslia, že Boh síce nezamýšľa každú udalosť, ale všetko, čo sa deje, aktívne umožňuje. A potom sú aj takí, ktorí veria, že Boh stvoril svet ako slobodný priestor, kde sa odohráva množstvo vecí mimo Jeho priamej kontroly.

Jedným z najvýraznejších obhajcov tejto tretej možnosti je Greg Boyd, ktorý otvorene skúma, koľko Boh vie o budúcnosti. Ak Boh vie všetko, čo sa stane, a vždy to vedel, potom je istým spôsobom zapojený do všetkého, čo sa deje, či už s tým súhlasí, alebo nie. No čo ak budúcnosť v skutočnosti ešte neexistuje? Čo ak Boh prežíva čas spoločne s nami? Čo ak naše rozhodnutia sú skutočne slobodné a ešte neboli učinené? V takom prípade ani Boh nepozná budúcnosť ako pevnú líniu udalostí, ale ako množstvo alternatívnych ciest.

Aj tak však môžeme povedať, že Boh pozná budúcnosť – nie ako pevne určený scenár, ale ako sieť všetkých možností, ktoré sa môžu stať. Podobne ako špičkový šachista, ktorý dokáže predvídať každý možný ťah svojho súpera, Boh je pripravený na všetko. Nevie s istotou, čo slobodní ľudia urobia, pretože ak by to vedel, neboli by slobodní. Ale nič Ho neprekvapí a nič Ho nepripraví o víťazstvo.

Biblia opisuje interaktívny vzťah medzi Bohom a ľuďmi. Boh reaguje na naše rozhodnutia. Dúfa, prosí, ľutuje, radí, mení sa – a to všetko na základe toho, ako sa k Nemu správame. Ľutuje (Genezis 6:6; Exodus 32:14), mení rozhodnutie (1. Samuelova 15:11; Jeremiáš 18:7–10), truchlí (Lukáš 19:41–42) alebo jasá (Sofonjáš 3:17), keď vidí, že sa k Nemu vraciame.

Tento pohľad sa nazýva otvorený teizmus – chápanie Boha, ktorý žije v prítomnosti s nami, reaguje na nás a berie naše rozhodnutia vážne. Nie preto, že by bol slabý, ale preto, že miluje a rešpektuje našu slobodu.

Bez tohto pohľadu by náš vzťah s Bohom pôsobil ako ilúzia. Ako si máme vážiť lásku niekoho, kto už dopredu vie, že ho opustíme, alebo že mu ublížime? Ako môžeme veriť, že na našich rozhodnutiach záleží, ak sú všetky predurčené? Boh žije vo vzťahu s nami teraz, nie s tým, kým budeme o desať rokov. On nič nepodvádza a nič nepredstiera. Skutočne sa teší, skutočne trpí, skutočne dúfa. A budúcnosť je otvorená – pre nás aj pre Neho.

Keď kresťanstvo zaviedlo predstavu dokonalosti ako nemennosti, posunulo chápanie Boha smerom, ktorý sa odlišuje od biblického obrazu. V dokonalosti totiž niet miesta pre zmenu, lebo to, čo je dokonalé, sa už nemôže vylepšiť. A tak vznikla predstava Boha, ktorého je nemožné ovplyvniť, ktorý je nezmeniteľný a od všetkého oddelený. Biblia síce hovorí, že Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky (Hebrejom 13:8), no to sa nevzťahuje na Jeho reakcie, ale na Jeho charakter. Ježiš je stále súcitný, milujúci a verný, no ako osoba žije vo vzťahu, ktorý sa hýbe a mení.

Základný omyl vznikol vtedy, keď teológovia priradili Bohu vlastnosti princípov a zákonov. Boh však nie je matematická rovnica. Je osobou, ktorá cíti, miluje a vníma. Skutočný človek, ktorý nie je pohnutý slzami svojej priateľky, nie je dokonalý – je chladný a necitlivý. Ak je Boh v láskyplnom vzťahu s nami, potom musí byť otvorený našim rozhodnutiam. Ak pozná všetko dopredu a nemôže byť ovplyvnený, potom naše vzťahy s Ním nie sú skutočné. Sú len predpísané divadelné predstavenia.

Boží charakter je nemenný – ale Jeho vzťahy sú živé. Boh je odpúšťajúci, pokorný, trpezlivý, svätý a láskavý, no zároveň reaguje na to, ako žijeme. Naše rozhodnutia Ho zasahujú. Niektorí namietajú, že tým robíme Boha príliš podobného človeku a že by sme mali prijať tajomstvo namiesto snahy všetkému porozumieť. Áno, Boha nikdy nepochopíme úplne, ale ak nevieme, čo znamená láska, potom sa všetko rúca. Ak láska nemá zrozumiteľný obsah, potom kresťanstvo nemá pevný základ. Radšej sa vzdám predstavy o úplne predurčenej a nezmeniteľnej Božej všemohúcnosti, než by som sa mal vzdať Jeho lásky.

Ako hovorí Greg Boyd:

„Najlepší dôkaz pre otvorený teizmus je samotná viera.“ Greg Boyd

Všetci veriaci žijú svoju vieru tak, akoby Boh skutočne čakal na ich rozhodnutia. A práve to robí ich vzťah s Bohom skutočným.

Jednou z legitímnych otázok, ktoré si ľudia kladú, je: čo vlastne znamená „Boh, ktorý všetko riadi“ vo svete, ktorý je slobodný? Vo svete, kde jednotlivci môžu konať nezávisle, rozhodovať sa, milovať alebo odmietnuť, pomôcť alebo ublížiť? Výraz „Boh, ktorý všetko riadi“ sa v Biblii vôbec nenachádza. Znie skôr ako moderná konštrukcia, ktorá vznikla v dobe po vynáleze stroja, keď sa kontrola stala známkou efektivity. No pastier nemá úplnú kontrolu nad ovcami. A otec nemá absolútnu kontrolu nad svojimi deťmi.

Preto si musíme položiť otázku: dá sa vôbec kontrola zladiť s láskou? Ak sa Boh rozhodol vstúpiť do láskyplného vzťahu s ľuďmi, potom Jeho prítomnosť nemôže byť o kontrole. Musí to byť prítomnosť, ktorá rešpektuje slobodu, ktorá sa ponúka, volá, ale nenúti. A predsa Biblia uisťuje, že Božie plány sa naplnia. Nie preto, že Boh manipuluje každú udalosť, ale preto, že neúnavne pracuje skrz chaotické dejiny, cez slobodu miliárd ľudí a cez tichý hlas, ktorý volá každého z nás k spolupráci.

Boh vie, čo robí. Aj keď my nie vždy vidíme cestu, On kráča spolu s nami. Jeho cieľ je istý, no cesta vedie cez bolesť, zranenia, nepochopenie, vzburu i návrat. V knihe Jób, jednej z najstarších biblických kníh, sa stretávame s týmto paradoxom: utrpenie je reálne a často nezodpovedané. A najväčšou útechou nie sú slová, ale ticho. Jobovi priatelia boli užitoční, keď mlčali. Prišli zďaleka, sadli si vedľa neho a len tam boli. Až keď začali hovoriť, vysvetľovať a obhajovať Boha, dohnali Joba k zúfalstvu. Job im napokon povie:

„Počul som už mnoho podobného, ťažíte moje trápenie… Ja by som vám však ústami dodával odvahu, svojimi perami súcit…“ Jób 16:2–7

V utrpení odpovede nie sú riešením. Niekedy ani Biblia nechce hneď vysvetľovať. Najskôr uzná bolesť, mlčí spolu s človekom a plače s ním. Až potom ponúkne niektoré náznaky porozumenia.

Otázka Božej všemohúcnosti, slobody človeka a otvorenej budúcnosti úzko súvisí s biblickým chápaním Božieho charakteru, a preto prirodzene zapadá do oblasti teológie, kde sa rieši napätie medzi Božou zvrchovanosťou a ľudskou zodpovednosťou. Tento pohľad zároveň nadväzuje na tému hermeneutiky, pretože rozdielne chápanie Božej predzvedavosti vyplýva z odlišného čítania biblických textov o tom, ako Boh reaguje, ľutuje a mení svoje rozhodnutia. Zároveň sa dotýka oblasti falošných učení, kde sa často rieši napätie medzi fatalizmom a živým vzťahom s Bohom. Celý obraz potom zapadá do širšieho rámca apologetiky evanjelia, ktorá obhajuje vieru v milujúceho Boha, ktorého nemenný charakter sa prejavuje v živých a skutočných vzťahoch s ľuďmi.