3. Vzkriesenie a pôvod nedele

Bežný názor medzi kresťanmi, ktorí zachovávajú nedeľu, je ten, že sobota bola zmenená na nedeľu apoštolskou cirkvou, aby pripomínala Kristovo zmŕtvychvstanie. Toto je skutočne rozšírené vysvetlenie pre zachovávanie nedele. Pápež sa odvoláva na Ježišovo zmŕtvychvstanie a týmto spôsobom objasňuje význam nedele vo svojom pastierskom liste Dies Domini, kde obhajuje apoštolský pôvod nedele. Mnohí katolícki aj protestantskí učenci písali na obranu tohto názoru.

Napríklad vo svojej dizertačnej práci „Storia della Domenica“ (Minulosť nedele) Corrado Mosna, jezuit a študent na pápežskej Gregorovej univerzite, ktorý písal pod vedením profesora Vincenza Monachina, S. J., uzatvára:

„…preto môžeme s istotou dospieť k záveru, že udalosť zmŕtvychvstania určila výber nedele ako nového dňa uctievania prvého kresťanského spoločenstva“

Podobne aj kardinál Jean Daniélou napísal:

„Deň Pánov je čisto kresťanská inštitúcia; jej pôvod nachádzame výlučne vo fakte Kristovho zmŕtvychvstania deň po sobote“

Napriek svojej popularite tento názor – že Kristovo zmŕtvychvstanie v prvý deň týždňa spôsobilo zmenu zo soboty na uctievanie nedele – postráda biblickú aj historickú oporu. Dôkladné štúdium všetkých novozmluvných odkazov na zmŕtvychvstanie ukazuje nespochybniteľný význam tejto udalosti, no nikde nenachádzame náznak, že by sa mala pripomínať zvláštnym dňom.

Nový zákon nepriraďuje žiadny liturgický význam ku dňu Kristovho zmŕtvychvstania, pretože zmŕtvychvstanie bolo chápané ako existenciálna realita – zakúšaná žitým víťazstvom v sile vzkrieseného Spasiteľa – a nie ako liturgická prax spojená s uctievaním nedele. Teraz nasleduje predstavenie siedmich hlavných dôvodov, ktoré spochybňujú údajnú roľu Kristovho zmŕtvychvstania pri prijatí zachovávania nedele.

Nikde nie je uvedený žiadny príkaz Krista ani apoštolov na týždenné zachovávanie nedele alebo na ročnú oslavu veľkonočnej nedele ako sviatku Kristovho zmŕtvychvstania. V Novom zákone nachádzame jasné príkazy týkajúce sa:

• krstu (Matúš 28:19–20),
• Večere Pánovej (Marek 14:24–25; 1. Korinťanom 11:23–26),
• umývania nôh (Ján 13:14–15),

no nenájdeme žiadne príkazy ani náznaky na pripomínanie Kristovho zmŕtvychvstania každú nedeľu alebo počas Veľkej noci.

Ak by Ježiš chcel, aby sa deň jeho zmŕtvychvstania stal pamätným dňom odpočinku a uctievania, musel by ho výslovne ustanoviť. Pri všetkých Božích inštitúciách – ako je sobota, krst a Večera Pánova – nachádzame konkrétny Boží čin, ktorým boli zavedené. No v súvislosti s dňom zmŕtvychvstania Kristus neurobil žiadne vyhlásenie ani ustanovujúci čin, ktorým by vytvoril pamätnú oslavu.

Ak by chcel Ježiš ustanoviť deň svojho zmŕtvychvstania ako deň odpočinku, pravdepodobne by povedal ženám pri hrobe:

„Choďte a oslávte moje zmŕtvychvstanie“

Namiesto toho povedal:

„Choďte a oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley“ Matúš 28:10

A učeníkom prikázal:

„Choďte… získavajte učeníkov… krstite ich…“ Matúš 28:19

Žiadne slová vzkrieseného Spasiteľa nenaznačujú zámer ustanoviť nedeľu ako nový deň odpočinku a uctievania. Dôvod spočíva v tom, že Spasiteľ chcel, aby jeho nasledovníci zmŕtvychvstanie prežívali každodenne ako víťazstvo jeho moci, nie ako liturgickú udalosť viazanú na konkrétny deň. Apoštol Pavol túto nádej vyjadril jasne:

„poznanie Krista a v moc jeho zmŕtvychvstania“ Filipanom 3:10

Apoštol Pavol však nikdy nespomína túžbu oslavovať zmŕtvychvstanie v nedeľu ani na Veľkonočnú nedeľu.

Nedeľa nie je v Novom zákone nikdy nazvaná „dňom zmŕtvychvstania“. Je označená výlučne ako „prvý deň v týždni“. Odkazy na nedeľu ako na deň zmŕtvychvstania sa objavujú až na začiatku štvrtého storočia, konkrétne v spisoch Euzébia z Cézarey. Od tohto obdobia sa nedeľa začína spájať so zmŕtvychvstaním a postupne je nazývaná „dňom zmŕtvychvstania“. Tento vývoj však nastal až niekoľko storočí po začiatkoch kresťanstva.

Nedeľné zmŕtvychvstanie predpokladá skôr prácu než odpočinok a uctievanie, pretože neoznačuje dokončenie Kristovej pozemskej služby. Tá sa skončila v piatok popoludní, keď Spasiteľ zvolal: „Dokonané je“ (Ján 19:30), a následne spočíval v hrobe podľa prikázania. Naopak, zmŕtvychvstanie ohlasuje začiatok Kristovej novej príhovornej služby (Skutky 1:8; 2:33), ktorá – podobne ako prvý deň stvorenia – predpokladá činnosť, nie odpočinok.

Vo svojej dizertačnej práci The History of the Day of Rest and Worship in the Earliest Centuries of the Christian Church (Minulosť dňa odpočinku a uctievania v raných storočiach kresťanskej cirkvi) Willy Rordorf tvrdí, že nedeľa sa stala Dňom Pánovým preto, že v tento deň bola slávená Večera Pánova. Tento rozšírený názor však postráda biblickú aj historickú oporu.

Z historických prameňov vieme, že kresťania nemohli pravidelne sláviť Večeru Pánovu počas nedeľných večerov, pretože takéto zhromaždenia boli zakázané rímskym právom hetariae, ktoré zakazovalo večerné spoločenské stretnutia. Rímska vláda sa obávala, že by sa mohli stať priestorom pre politické sprisahania.

Aby sa kresťania vyhli zásahom rímskej polície, menili čas aj miesto slávenia Večere Pánovej. Postupne ju presunuli z večera na ráno. To zároveň vysvetľuje, prečo Pavol veľmi presne opisuje spôsob slávenia Večere Pánovej, no neuvádza konkrétny čas jej konania. Štyrikrát opakuje rovnakú formuláciu: „keď sa schádzate“ (1. Korinťanom 11:18, 20, 33, 34). Tento výraz naznačuje neurčený čas, čo podporuje záver, že nebol stanovený žiadny konkrétny deň na slávenie Večere Pánovej.

Ak by bolo pravdou, ako niektorí učenci tvrdia, že Večera Pánova bola slávená v nedeľu večer ako súčasť svätenia Dňa Pánovho, len ťažko by sa apoštol Pavol nezmienil o posvätnosti času, v ktorom sa konala. Takáto zmienka by totiž nepochybne posilnila jeho výzvu k úcte počas účasti na Večeri Pánovej. Neexistencia Pavlových zmienok o nedeli ako o čase zhromaždenia a absencia použitia slova „Pánov“ – „kyriaké“ na označenie dňa Pánovho (tak ako ho používa vo vzťahu k Večeri Pánovej) ukazujú, že apoštol Pavol nepripisoval nedeli žiadny náboženský význam.

Mnohí kresťania dnes vnímajú Večeru Pánovu ako jadro nedeľného uctievania Kristovho zmŕtvychvstania. Avšak v apoštolskej cirkvi nielenže Večera Pánova nebola slávená v nedeľu, ale nebola ani spájaná so zmŕtvychvstaním. Apoštol Pavol výslovne hovorí, že odovzdáva to, čo „prijal od Pána“ (1. Korinťanom 11:23), a jasne vyhlasuje, že tento obrad nepripomína Kristovo zmŕtvychvstanie, ale jeho obeť a druhý príchod:

„…zvestujete Pánovu smrť, až kým nepríde“ 1. Korinťanom 11:26

Podobne aj Pesach (židovské Veľkonočné sviatky), dnes často slávený mnohými kresťanmi na Veľkonočnú nedeľu, bol počas apoštolských čias slávený nie v nedeľu ako pripomienka zmŕtvychvstania, ale podľa biblického dátumu – 14. deň mesiaca nisanu, bez ohľadu na deň v týždni, a to predovšetkým na pamiatku Kristovho utrpenia a smrti. Na rozdiel od dnešného presvedčenia mnohých Veľkonočná nedeľa v apoštolskej cirkvi nebola známa.

Zaviedla ju až rímska cirkev v druhom storočí, aby vyjadrila odlíšenie sa a odklon od židovského Pesachu. Výsledkom bol známy veľkonočný spor, ktorý napokon viedol rímskeho biskupa Viktora k exkomunikácii ázijských kresťanov (okolo roku 191) za odmietnutie prijať Veľkonočnú nedeľu. Tieto skutočnosti ukazujú, že Kristovo zmŕtvychvstanie v prvý deň týždňa neovplyvnilo apoštolskú cirkev k prijatiu týždenného svätenia nedele ani k každoročnému sláveniu veľkonočnej nedele ako pripomienky tejto udalosti.

Najstaršie priame zmienky o zachovávaní nedele sa nachádzajú v spisoch Barnabáša (okolo roku 135) a Justína Mučeníka (okolo roku 150). Obaja autori síce spomínajú zmŕtvychvstanie, no uvádzajú ho len ako druhotný dôvod. Je dôležitý, ale nie rozhodujúci. Barnabášovo hlavné teologické zdôvodnenie pre zachovávanie nedele je eschatologické: nedeľa ako „ôsmy deň“ má predstavovať začiatok nového sveta.

Táto myšlienka nedele ako ôsmeho dňa bola neskôr opustená, pretože hovoriť o ôsmom dni v sedemdňovom týždni je nelogické. Justín Mučeník uvádza ako hlavný dôvod kresťanského zhromažďovania v Dies Solis (Deň Slnka) začiatok stvorenia:

„Nedeľa je prvý deň, v ktorom Boh premenil tmu a stvoril svet“

Tieto dôvody boli neskôr opustené v prospech zmŕtvychvstania, ktoré sa napokon stalo hlavným argumentom pre zachovávanie nedele. Sedem uvedených dôvodov však jasne spochybňuje tvrdenie, že Kristovo zmŕtvychvstanie v prvý deň týždňa spôsobilo opustenie soboty a prijatie nedele. Pravdou je, že spočiatku bolo zmŕtvychvstanie slávené existenciálne viac než liturgicky – teda víťazným spôsobom života, nie zvláštnym dňom uctievania.

Téma vzkriesenia Krista a otázka pôvodu nedele úzko súvisí s biblickým učením o zmene soboty na nedeľu, ktoré skúma historické aj teologické pozadie tejto praxe; hlbší kontext ponúka aj tematický okruh sobota vs. nedeľa, kde sa porovnáva bibličná autorita s cirkevnou tradíciou, pričom celé učenie je zakotvené v širšom rámci rehabilitácie soboty; samotná udalosť Kristovho vzkriesenia patrí k jadru evanjelia a je podrobne rozpracovaná aj v téme smrť, vzkriesenie, nebo a peklo, ktorá ukazuje, že vzkriesenie je existenciálnou realitou viery, nie základom pre liturgickú zmenu dňa uctievania.