4. Jeruzalem a pôvod nedele

Veľmi podobného druhu, ako je údajný vplyv vzkriesenia, je aj populárny názor, že cesta k opusteniu soboty a prijatiu nedele bola vydláždená už jeruzalemskou cirkvou. Tomuto problému som venoval zvláštnu pozornosť v 4. kapitole svojej dizertačnej práce s názvom „Jeruzalem a pôvod nedele“. Výskum ukazuje, že tento rozšírený názor spočíva na troch hlavných chybných predpokladoch:

Predpokladá sa, že Jeruzalem musí byť miestom vzniku svätenia nedele, keďže práve tam Ježiš prvého dňa týždňa vstal z mŕtvych. To by znamenalo, že bezprostredne po Kristovom vzkriesení apoštoli prestali mať bohoslužbu v deň židovskej soboty a zaviedli nedeľné uctievanie v rámci osobitnej kresťanskej liturgie ako pripomienku vzkriesenia. Tento predpoklad však postráda biblickú aj historickú oporu.

V apoštolskej cirkvi bolo vzkriesenie chápané ako existenciálna skutočnosť, zakúšaná živým víťazstvom v moci vzkrieseného Spasiteľa, a nie ako liturgická prax viazaná na uctievanie nedele.

Už sme si všimli, že nikde v Novom zákone sa neprikazuje ani nenavrhuje pripomínanie Ježišovho vzkriesenia v nedeľu. Samotný pojem „deň vzkriesenia“ sa v kresťanskej literatúre objavuje až v štvrtom storočí. Ak by jeruzalemská cirkev skutočne presadzovala svätenie nedele a zároveň sa odpútala od židovského sveta a svätenia soboty, očakávali by sme okamžité oddelenie od židovských náboženských tradícií a bohoslužobného života.

Opak je však pravdou. Skutky apoštolov, ako aj viaceré žido-kresťanské dokumenty, jasne ukazujú, že etnické zloženie a teologická orientácia jeruzalemskej cirkvi boli hlboko židovské. Lukáš ju charakterizuje ako „nadšených zástancov Zákona“ (Sk 21:20), čo sotva umožňuje predstavu o opustení základného predpisu Zákona, teda zachovávania soboty.

Druhý chybný predpoklad tvrdí, že Pavol sa o zachovávaní nedele dozvedel od apoštolských vodcov jeruzalemskej cirkvi a túto prax potom učil kresťanov z pohanov. Argumentom je domnienka, že Pavol by sotva presadzoval opustenie soboty a prijatie nedele bez toho, aby vyvolal silnú opozíciu medzi židovskými bratmi. Neexistencia diskusií na túto tému v Novom zákone sa preto považuje za dôkaz, že Pavol prevzal zachovávanie nedele od židovských vodcov a následne ho podporoval v cirkvách z pohanov, ktoré založil.

Vo svojej knihe o „dni Pánovom“ Paul Jewett napríklad poznamenáva:

„Ak by Pavol presadzoval uctievanie nedele medzi kresťanmi z pohanov, pravdepodobne by čelil židovskej opozícii, ktorá by ho obvinila z rúhania sa a porušovania Zákona, podobne ako v prípade obriežky“ Sk 21:21

Podľa Jewetta neexistencia opozície voči nedeli naznačuje, že Pavol prijal a podporil zachovávanie nedele od židovských bratov. Tento predpoklad je čiastočne správny, pretože Pavol by skutočne nemohol zaviesť nedeľné uctievanie bez vyvolania odporu medzi židovskými kresťanmi. Nesprávne je však tvrdenie, že keďže k odporu nedošlo, Pavol sa jednoducho naučil zachovávať nedeľu od židovských kresťanov.

Skutočnosť je taká, že židovskí kresťania boli hlboko oddaní zachovávaniu Mojžišovho zákona, vrátane svätenia soboty. Neprítomnosť sporu medzi Pavlom a židovskými kresťanmi naznačuje, že sobota nikdy nebola spornou otázkou v apoštolskej cirkvi, pretože bola verne zachovávaná všetkými kresťanmi, ako sa ukáže v ďalších súvislostiach.

Tretí chybný predpoklad tvrdí, že jeruzalemská cirkev mala dostatočnú autoritu, aby presvedčila všetky ostatné kresťanské cirkvi v Rímskej ríši k zmene týždennej bohoslužby zo soboty na nedeľu. Tento predpoklad je problematický, pretože jeruzalemská cirkev bola takmer výlučne tvorená židovskými kresťanmi, ktorí boli pevne viazaní na zachovávanie Zákona, vrátane svätenia soboty.

Z tohto dôvodu jeruzalemská cirkev nebola vhodným nástrojom na šírenie zmeny soboty na nedeľu a nemožno predpokladať, že by dokázala ovplyvniť všetky cirkvi v celej Rímskej ríši. Tento názor zároveň ignoruje skutočnosť, že židovská orientácia jeruzalemskej cirkvi bola kľúčová pre zachovanie tradičného svätenia soboty.

Oddanosť jeruzalemskej cirkvi Mojžišovmu zákonu sa jasne prejavila pri rozhodovaní na prvej jeruzalemskej rade okolo rokov 49–50 po Kristovi (porovnaj Skutky 15). Táto rada udelila oslobodenie od obriezky iba kresťanom z pohanov (Sk 15:23), zatiaľ čo židovskí kresťania mali naďalej pokračovať v obriezke svojich detí.

Výnimka pre kresťanov z pohanov v otázke obriezky však neznamenala oslobodenie od zachovávania Mojžišovho zákona ani od svätenia soboty. Naznačuje to požiadavka rešpektovania štyroch Mojžišových príkazov, ktoré sa vzťahovali na cudzincov žijúcich medzi Izraelitmi, ako sú uvedené v knihách Levitikus 17–18. Tieto príkazy boli zahrnuté aj v rozhodnutí jeruzalemskej rady:

„Zdržiavajte sa všetkého, čo bolo obetované modlám, krvi, mäsa zadusených zvierat a smilstva“ Sk 15:29

Starostlivosť jeruzalemskej rady o rituálnu čistotu a židovské stravovacie predpisy odráža trvajúce puto k Mojžišovmu zákonu. Tento záver podporujú aj slová Jakuba, adresované kresťanom z pohanov:

„Veď Mojžiš má oddávna po mestách svojich kazateľov, ktorí čítajú jeho Zákon v synagógach každú sobotu“ Sk 15:21

Všetci vykladači sa zhodujú, že Jakub týmto vyjadrením potvrdzuje záväznosť Mojžišovho zákona, ktorý bol pravidelne čítaný každú sobotu v synagógach.

Ďalší dôležitý pohľad nám poskytuje Pavlova posledná návšteva Jeruzalema. Apoštolovi bolo Jakubom a staršími povedané, že tisíce obrátených Židov sú „horlivými zástancami Zákona“ (Sk 21:20). Tí istí vodcovia potom apelovali na Pavla, aby aj on verejne ukázal, že žije podľa Zákona, a to účasťou na očistnom obrade v chráme.

„Urob teda, čo ti hovoríme: máme tu štyroch mužov, ktorí dali sľub; vezmi ich so sebou, podrob sa očisteniu spolu s nimi a zaplať za nich, aby si si dali oholiť hlavy. Tak všetci spoznajú, že o tebe nie je nič pravda z toho, čo o tebe počuli, ale že aj ty žiješ podľa Zákona“ Sk 21:23–24

Vzhľadom na túto hlbokú vernosť zachovávaniu Zákona je len ťažko predstaviteľné, že by jeruzalemská cirkev zrušila jedno zo svojich hlavných pravidiel – zachovávanie soboty – a namiesto toho presadzovala uctievanie nedele.

Niektorí bádatelia sa domnievali, že zachovávanie nedele sa mohlo začať v Palestíne po rímskom zničení chrámu v roku 70. Predpokladali, že odchod kresťanov z Jeruzalema do Pelly spolu s psychologickým dopadom zničenia chrámu viedli palestínskych kresťanov k odklonu od židovských predpisov, vrátane svätenia soboty.

Tento predpoklad je však spochybnený historickými svedectvami. Eusebios a Epifanius dosvedčujú, že jeruzalemská cirkev sa po roku 70 až do Hadriánovho obliehania Jeruzalema v roku 135 skladala zo židovských konvertitov, ktorí sa „horlivo držali doslovného zachovávania Zákona“. Spojenie so zachovávaním soboty medzi palestínskymi kresťanmi, známymi ako nazarejci, je potvrdené svedectvom Epifania, palestínskeho historika 4. storočia.

Ten uvádza, že nazarejci, „priami potomkovia pôvodného jeruzalemského spoločenstva“, dôrazne trvali na zachovávaní siedmeho dňa – soboty a pokračovali v tejto praxi až do jeho doby, teda približne do roku 350. Epifaniovo svedectvo sa stalo zásadným dôkazom proti teórii, že Jeruzalem bol miestom vzniku zachovávania nedele.

Autentický historický dokument, ktorý bol objavený a predložený profesorovi Vincenzovi Monachinimu, jezuitovi, priniesol zásadný obrat v diskusii o počiatkoch nedeľného uctievania v kresťanstve. Po jeho prečítaní profesor okamžite pochopil jeho význam.

„Toto je smrteľná rana teórii, ktorá robí z Jeruzalema miesto vzniku zachovávania nedele“

Tento dokument potvrdzuje, že priami potomkovia jeruzalemskej cirkvi pokračovali v zachovávaní soboty až do 4. storočia, čím zásadne vyvracia predstavu, že by jeruzalemská cirkev zmenila tento kľúčový prvok svojho uctievania už počas apoštolského obdobia. Výskum ukazuje, že jeruzalemská cirkev, hoci bola etnicky aj teologicky najbližšie židovskej tradícii, nemohla byť zdrojom prechodu od soboty k nedeli.

Téma Jeruzalema a pôvodu nedele je kľúčovou súčasťou diskusie o zmene soboty na nedeľu a prirodzene zapadá do širšieho biblického rámca zmeny soboty na nedeľu, kde sa historicky aj teologicky skúma pôvod tohto posunu; úzko súvisí aj s tematickým okruhom sobota vs. nedeľa, ktorý porovnáva biblické učenie s neskoršími cirkevnými tradíciami, pričom celé hodnotenie musí byť zakotvené vo vernom výklade Písma a v kontexte Biblie; pohľad na židovsko-kresťanský charakter jeruzalemskej cirkvi zároveň ukazuje, že zachovávanie soboty bolo v apoštolskej dobe prirodzenou súčasťou viery a nie prekonaným prvkom.