Strata seba samého – keď empat prestáva existovať (7.časť)

V predchádzajúcej časti sme videli, že empat môže opakovane vstupovať do rovnakých vzťahových dynamík nie preto, že by chcel trpieť, ale preto, že ho vedú hlboké vnútorné vzorce a presvedčenia. Tieto vzorce formujú jeho rozhodovanie, reakcie aj predstavu o láske. Človek tak často nevedome opakuje správanie, ktoré ho postupne vzďaľuje od seba samého. Jedným z najhlbších dôsledkov tohto procesu je strata vlastnej identity.

Nejde o náhlu udalosť ani vedomé rozhodnutie. Ide o pomalý proces, v ktorom človek postupne prestáva žiť zo svojho vnútorného sveta a začína žiť podľa reakcií druhých. Empat sa učí prispôsobovať, ustupovať a zachovávať harmóniu. Spočiatku ide o snahu udržať vzťah alebo zabrániť konfliktu. Postupne sa však toto správanie stáva spôsobom života. Človek začína potláčať vlastné potreby, prežívanie aj presvedčenia, až sa jeho vnútorný hlas oslabuje a jeho identita sa postupne rozpúšťa.

Strata seba samého neznamená, že človek prestane existovať navonok. Naopak, často funguje, pomáha, stará sa o druhých a pôsobí stabilne. Vnútorný svet sa však postupne vyprázdňuje. Človek žije pre druhých, no stráca kontakt so sebou. Táto časť sa preto zameriava na proces straty identity — ako vzniká strata seba samého, prečo si ju človek často neuvedomuje a aké vnútorné zmeny tento proces prináša.

Strata seba samého zvyčajne nezačína veľkými rozhodnutiami, ale malými každodennými ústupkami. Človek postupne prestáva vnímať vlastné potreby a uprednostňuje potreby druhých. Spočiatku ide o snahu byť ohľaduplný alebo zachovať pokoj vo vzťahu, no postupne sa tento spôsob správania stáva prirodzeným. Empat si zvyká potláčať to, čo cíti alebo potrebuje. Ignoruje únavu, nepohodlie alebo nesúhlas, aby nevzniklo napätie.

Namiesto otázky, čo je pre neho dobré, sa pýta, čo očakávajú druhí. Rozhodovanie sa tak presúva od vlastného vnútorného prežívania k reakciám okolia.

V každodennom živote sa to prejavuje nenápadne. Človek súhlasí s vecami, ktoré vnútorne nechce. Prijíma povinnosti napriek vyčerpaniu. Prispôsobuje svoj čas, energiu aj rozhodnutia podľa potrieb druhých. Keď cíti nepohodlie alebo nesúhlas, potlačí ho, aby nenarušil vzťah alebo nespôsobil sklamanie. Postupne sa vytvára vnútorný zvyk nevnímať vlastné hranice. Človek prestáva rozlišovať medzi tým, čo chce on, a tým, čo chcú druhí. Jeho potreby ustupujú do úzadia a pozornosť sa sústreďuje na spokojnosť okolia.

Tento proces je nebezpečný práve preto, že je pomalý. Každý jednotlivý ústupok sa môže zdať nevýznamný, no ich opakovanie mení vnútorné nastavenie človeka. Vlastné prežívanie postupne stráca dôležitosť a schopnosť vnímať seba sa oslabuje. Tak vzniká prvý krok straty identity. Človek ešte existuje ako osobnosť, no jeho vnútorný svet už nie je zdrojom rozhodovania. Jeho život začínajú riadiť potreby a očakávania druhých.