Saul – prvý kráľ Izraela

Saul pochádzal z kmeňa Benjamín, jedného z najmenších izraelských kmeňov. Bol synom Kíša a vynikal svojou postavou aj vzhľadom — bol vyšší než ostatní ľudia a pôsobil ako prirodzený vodca. Napriek tomu sa spočiatku vyznačoval pokorou a nepovažoval sa za významného medzi izraelskými rodmi. Jeho povolanie začalo nenápadnou udalosťou. Keď hľadal stratené oslice svojho otca, prišiel na radu svojho sluhu k prorokovi Samuelovi, ktorý bol v tom čase duchovným vodcom Izraela.

Boh už predtým Samuelovi zjavil, že muž, ktorý k nemu príde, bude vyvolený za kráľa. Samuel prijal Saula s úctou, oznámil mu Božie rozhodnutie a v súkromí ho pomazal za vodcu Izraela. Boh týmto činom odpovedal na požiadavku ľudu, ktorý chcel kráľa ako ostatné národy.

Po pomazaní Boh zmenil Saulovo srdce a dal mu nové schopnosti pre jeho poslanie. Saul dostal znamenia potvrdzujúce jeho povolanie a Duch Boží na neho zostúpil. Tým bol pripravený na úlohu viesť izraelský národ.

Keď bol neskôr verejne predstavený ako kráľ pred celým Izraelom, spočiatku sa skrýval medzi batožinou, čo ukázalo jeho plachosť a neochotu vyvyšovať sa. Napriek tomu ho ľud prijal a začalo sa nové obdobie dejín Izraela — obdobie kráľovstva. Saulov začiatok ukazuje Božie vyvolenie aj pokoru človeka, ktorý bol povolaný do veľkej služby. Zároveň predstavuje začiatok príbehu, ktorý neskôr odhalí zápas medzi Božím povolaním a ľudskou vôľou.

Na začiatku svojej vlády Saul preukázal schopnosť viesť národ a získal si dôveru Izraela. Keď Amónci ohrozovali mesto Jabéš v Gileáde a chceli jeho obyvateľov ponížiť a zotročiť, Duch Boží zostúpil na Saula a naplnil ho horlivosťou za záchranu ľudu. Saul zhromaždil izraelské vojsko a vystúpil proti nepriateľovi. V rozhodujúcom boji Boh dal Izraelu víťazstvo a mesto bolo vyslobodené. Tento úspech upevnil Saulovo postavenie medzi ľudom a národ ho začal uznávať ako vodcu ustanoveného Bohom.