Maturita zázrakov

Ak si maturant alebo ťa maturita ešte len čaká, čítaj pozorne tento článok. Podelím sa s tebou o osobnú skúsenosť s Bohom, ktorá sa mi stala počas mojej maturity.

Každý kresťan by sa mal sám seba pýtať, na čom stojí jeho viera. Je zdedená po rodičoch, alebo ju len vlečie za sebou ako vozík za autom života, alebo je pre neho základom života s Bohom? Ak sa rozhodneme nasledovať Boha, potom by sme tak mali aj žiť, pracovať na tomto vzťahu, prehlbovať dôveru a vidieť priame Božie zásahy vo svojich životoch. Pretože ak „len“ veríš a to ti stačí, pamätaj:

„Ty že veríš, že je jeden Boh? Dobre robíš. Aj démoni veria a trasú sa. Ale či chceš vedieť, prázdny človek, že viera bez skutkov je mŕtva?“ Jakub 2:19–20

Ak v živote nezažívame priame odpovede od Boha, potom akosi netúžime po Jeho prítomnosti v našich životoch. Viera nie je len o vedomí, že Boh existuje. To vedia aj démoni a dokonca Ho videli. Viera je odvodená z hebrejského koreňa znamenajúceho dôveru. Veriť teda znamená dôverovať – Jeho Slovu, tomu, čo povedal. A potom možno uzrieť Božie zázraky, aké som zažil ja.

Bol to deň D. Maturovalo sa zo štyroch predmetov a ja som si zvolil slovenčinu, nemčinu, biológiu a geografiu. Maturoval som spolu so svojím bratom – dvojčaťom, ktorý zväčša šiel dovnútra po mne. Ako som stál pred dverami, modlil som sa, aby to dopadlo čo najlepšie a aby ma v ten deň Boh viedol.

Boh túži po osobnom, úzkom a pevnom vzťahu. Práve v tomto čase som túžil zakúsiť, aké to je, plne sa na Neho spoliehať. Celý deň bol pre mňa nepretržitou modlitbou, rozhovorom s Bohom, v ktorom som Mu odovzdával svoje myšlienky aj obavy.

Skúšky prebiehali v dvoch dňoch. Prvá bola z geografie. Učenia bolo veľa, no ako som stál pred dverami, spomenul som si, že ako dieťa som miloval témy ako ozónová diera, skleníkový efekt a znečisťovanie ovzdušia. Sadol som si, vytiahol číslo a čítal otázku: ozónová diera, skleníkový efekt, znečisťovanie ovzdušia. Pousmial som sa a v duchu povedal: Bože, toto je od teba. Z geografie som mal jednotku.

„Budete ma vzývať a pôjdete a budete sa mi modliť, a ja vás vyslyším.“ Jeremiáš 29:12

Pochopil som, že Boh ma počuje a že nemusím podnikať únavné púte, ani sa oddávať odriekaniu či sebatrýzneniu, aby sa ku mne Boh sklonil. Je to úžasný pocit vedieť, že Boh je tu pre mňa rovnako ako pre teba, kto toto čítaš, a že s tebou túži mať rovnaký osobný vzťah. Raz som kdesi čítal, že Boh má s každým z nás taký osobitý a úzky vzťah, akoby na tejto planéte neexistoval nikto iný. Áno, aj tvoje tiché prosby a modlitby počuje a chce sa ti dávať poznať:

„A poznáte, že ja som prostred Izraela a že ja, Hospodin, som váš Boh, a že niet iného. A tak sa môj ľud nebude viac hanbiť až naveky.“ Joel 2:27

Ďalším predmetom bola biológia. Premýšľal som, čo také si vytiahnem, a keď som bol na rade, prišla predo mňa téma hormonálna sústava. Nedávno som z nej robil referát, no vplyvom stresu mi mnoho vecí vypadlo. Aj tak som bol vďačný Bohu, že mi dal tému, ktorú som si najviac zapamätal, lebo každý vie, aké kvantum učiva je v biológii. Výsledok? Známka 3.

Chcel by som sa tu na chvíľu zastaviť. Možno si poviete, že ak by bol so mnou Boh, dostal by som zo všetkého jednotku. No chodenie s Bohom nie je o tom, že sa nám bude vo všetkom dariť. Boh nie je džin vo fľaši, ktorý plní naše priania, ale Boh, ktorý dovoľuje rôzne situácie, pády a skúšky práve preto, aby sa náš vzťah s Ním upevnil. A On hovorí:

„Lebo ja poznám myšlienky, ktoré o vás myslím, hovorí Hospodin, myšlienky pokoja a nie zlého, aby som vám dal budúcnosť a nádej.“ Jeremiáš 29:11

K tejto šťastnej budúcnosti je však potrebné priniesť aj obete, sebazaprenie a pochopiť, že mnohé z toho, po čom túžime, nám v skutočnosti nie je na úžitok. Boh nás pozná lepšie než my sami seba. O tom by vedel hovoriť nejeden človek – dokonca aj ateista si neraz prizná: „Vtedy som nevedel, čo vlastne chcem.“

Prišla nemčina. Ťažký jazyk, poviem vám. Mal som ju trinásť rokov a napriek tomu som jej celkom nerozumel. Bál som sa, akú tému dostanem. Odborné výrazy, gramatické skloňovanie, všetko sa mi miešalo v hlave. Pred učebňou bola tabuľa a na nej téma šport. Hovorím si, že sa mi to zíde na zopakovanie. Dočítal som, vošiel dnu – a určite uhádnete, akú tému som dostal. Šport a druhy športu. Okamžite som zo seba vysypal všetko, čo som si práve prečítal, a výsledok bol za 2. Profesorka z inej školy uznala, že to nebolo dokonalé, a mal som pravdu.

Celý deň som s mojím bratom premýšľal, aké je to všetko zvláštne prepojené. Čítam o športe a zrazu dostanem šport. Vnímali sme, že Boh nad nami bdie. Prišla slovenčina. Nevedeli sme, čo nás čaká, pretože tie najlepšie témy už boli preč a okruh sa zužoval na nepríjemné tematické okruhy, ktoré sme sa neučili tak poctivo.

Učili sme sa spolu s ostatnými, všade navôkol otvorené zošity, stránky sa prelistovávali jedna za druhou. Dúfal som, že si vytiahnem klasicizmus, ktorý som ovládal spamäti. Brat túžil po histórii, rokoch a priamke, hoci učiteľka stále opakovala: „Nemyslite si, že vám padne priamka, už pár rokov ju nikto nevytiahol.“ Vtedy mi brat vždy so šibalským úsmevom hovoril: „Ja si ju vytiahnem.“

Vyšla spolužiačka a oznámila, že jedna z obľúbených tém už padla. „Super, ostane nám to najhoršie,“ pomyslel som si. A práve vtedy sa mi v mysli vynoril verš:

„Lebo veru hovorím vám: Keby ste mali vieru ako horčičné zrno, povedali by ste tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto tam – a prešiel by, a nič by vám nebolo nemožné.“ Matúš 17:20

„Ameň vám hovorím: Keby ste mali vieru a nepochybovali, nielen to s figovníkom by ste urobili, ale aj keby ste povedali tomuto vrchu: Zdvihni sa a vrhni sa do mora – stalo by sa. A všetko, o čo by ste s vierou prosili v modlitbe, dostanete.“ Matúš 21:21–22

V tej chvíli mi bolo úplne jedno, kde sa nachádzam a aký významný je tento deň. Začínal som chápať, že toto celé sa nedeje kvôli maturite, aby mne bolo lepšie, aby som to zvládol, aby sa mi darilo. Uvedomoval som si, že ide o to, aby sa Boh oslávil a aby som na vlastnej koži spoznal, že smiem Bohu dôverovať. Čoraz silnejšie som vnímal, že celý náš život je o dôvere v Boha. Ako dieťa sa chytí rodičovskej ruky, keď potrebuje pomoc, no nie len vtedy, ale najmä z hlbokej dôvery v Neho, že je naším Otcom, že nás chce neustále viesť.

Slzy sa mi tlačili do očí, keď mi Boh dal pochopiť, že tento život vôbec nie je o maturite ani o iných pozemských veciach. Tento život je o poznaní Božieho charakteru. Tak ako nám Ježiš zjavil charakter Otca, tak aj my máme zjavovať charakter Ježiša. Vtedy mi prišli na myseľ slová Ježiša v Getsemanskej záhrade:

„A to je večný život, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi; dielo som dokonal, ktoré si mi dal, aby som vykonal. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta…“ Ján 17:3–8

Čo z týchto slov cítiť? Dôveru. Neochvejnú, hlbokú, plnú odovzdanosti, a to napriek ťažkostiam a úskaliam života. Dôveru, že ak Boh chce, vykoná pre nás to najlepšie, aj keď tomu sami nebudeme vedieť uveriť. Aj keď niekedy nechápeme, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú, môžeme sa na Neho spoľahnúť. Lebo kto miluje, robí všetko pre to, aby boli jeho deti šťastné, naplnené a v bezpečí.

Otočil som sa na brata a povedal mu: „Počúvaj, dôverujeme Bohu?“ Odpovedal mi: „Samozrejme, veríme, že sa postará,“ a učil sa ďalej. Vysvetľoval som mu, že tomu nerozumieme správne. Čo znamená dôverovať, keď Bohu povieme, že veríme, že sa postará, prosíme Ho o vytiahnutie určitých tém, no zároveň sa pre istotu učíme všetko ostatné? Je to ako povedať rodičovi: „Verím, že ma chytíš za ruku, ale pre istotu si oblečiem horolezeckú výstroj.“ Je toto viera?

„A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu. Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je, a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom.“ Židom 11:6

„Či som ti nepovedal, že ak budeš veriť, uvidíš slávu Božiu?“ Ján 11:40

Bez dôvery v Neho nie je možné sa Bohu páčiť. Nemôžeme sa jednou rukou držať lana a druhou Jeho ruky a zároveň hovoriť: „Áno, Bože, verím Ti.“ Pozrel som na brata, ktorý ma pochopil, a povedal som mu: „Ak bol niekedy čas veriť Bohu, tak je to práve teraz. Práve teraz, keď môžeme o všetko prísť, keď ide o našu budúcnosť. Ale tú má v rukách Boh. Teraz je čas ukázať Bohu, že Mu veríme.“

Otvoril som zošit a povedal: „Verím, že si vytiahnem klasicizmus. A ty?“ Pozrel sa na mňa a s vierou v srdci zatvoril zošit a povedal: „Priamku.“ Prečítali sme si už len tieto témy a nič iné. Nesmierne nás to ťahalo pozrieť si aj ostatné, veď „čo ak…“ Potom som povedal: „Keď to dočítaš, zatvor zošit a odhoď ho.“ Urobil to a ja rovnako. Tie pohľady ľudí okolo si budem pamätať navždy. Zošity sme odsunuli po podlahe niekoľko metrov od seba ako znak, že Boh sa postará.

Rozhodli sme sa dôverovať. Ostávalo pätnásť minút a my sme sedeli pokojne s Jeho pokojom v srdci. Kým ostatní využívali každú sekundu na opakovanie, my sme sedeli so založenými rukami, usmievali sa a pozerali na zošity na zemi, akoby to bol kus nepotrebného papiera.

Len na Boha, mlčiac, očakáva moja duša; od neho je moje spasenie. Len on je mojou skalou a mojím spasením, mojím vysokým hradom, nepohnem sa veľmi. Žalm 62:2–3

Tí, ktorí sa nadejú na Hospodina, sú ako vrch Sion, ktorý sa nepohne, ale trvá naveky. Žalm 125:1

Nastal čas. Čas dôverovať. Vošiel som ako prvý, vytiahol si číslo a posadil sa. Profesorka priniesla papier s nadpisom „Klasicizmus“. Usmial som sa so slzami v očiach, čo si asi profesorka vyložila opačne a potichu sa spýtala: „Viete?“ A ja som odpovedal: „Áno, viem, viem.“ Po skúške vošiel brat, pozreli sme sa na seba a ja som sa vonku modlil a ďakoval Bohu, že sa tak jasne dal poznať. Otvorili sa dvere a brat prišiel ku mne s úsmevom a povedal: „Priamku… vytiahol som si priamku.“

Ak by išlo o náhodu, možno by som pochopil, že som si vytiahol náhodne ja. Ale aj môj brat? Dvojitá náhoda? Ja však v náhody neverím, ale v mocné pôsobenie Božej ruky v živote každého, kto sa Mu odovzdá s dôverou. Svojím životom sme dôkazom bytia živého Boha v našom srdci, živým svedectvom pre svet, ako píše apoštol Pavol kresťanom v Korinte:

Naším listom ste vy, napísaným v našich srdciach, ktorý poznajú a čítajú všetci ľudia, a je na vás zjavné, že ste listom Kristovým, napísaným nie černidlom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných doskách, ale na doskách mäsitého srdca. A takú dôveru máme skrze Krista k Bohu. 2. Korinťanom 3:2–4

Preto nezabúdaj, človeče, nech si ktokoľvek, na slová, ktoré hovorí Boh:

Neboj sa, lebo ja som s tebou; neobzeraj sa v strachu, lebo ja som tvoj Boh. Posilním ťa aj ti pomôžem a podopriem ťa pravicou svojej spravodlivosti. Izaiáš 41:10

Svedectvo maturity viery a osobnej skúsenosti s Bohom počas skúšok prirodzene patrí do oblasti skúseností ľudí, kde sa ukazuje, ako sa viera mení na živú dôveru v konkrétnych životných situáciách. Táto cesta úzko súvisí s témou ako žiť s Bohom, pretože skutočná viera sa prejavuje v každodennom spoliehaní sa na Boha a v ochote nechať sa Ním viesť. Zároveň sa dotýka jadra kresťanského života, kde sa dôvera overuje skutkami, a nadväzuje na proces znovuzrodenia a rast viery, ktorý Boh často formuje práve cez skúšky, neistotu a úplné odovzdanie.