Ateista konvertuje ku kresťanstvu

Ateizmus nerobí žiadny zásadný morálny rozdiel medzi konaním lekára, ktorý sa snaží zachrániť život, a masovým vrahom, ktorý bezhlavo zabíja. Obe tieto aktivity sú podľa ateizmu len výsledkom chemických reakcií v mozgu, ktoré sú súčasťou neprerušovaného reťazca príčin so začiatkom vo veľkom tresku. V tomto rámci zodpovednosť, vina ani morálka nemajú objektívny základ. Bývalý ateista nám napísal, ako uveril v Krista. Za týmto listom uvádzame aj mimoriadne dojímavý e-mail z rovnakého obdobia o mladíkovi, ktorý, žiaľ, svoju samovraždu dokončil.

Nedokážem slovami vyjadriť svoju hlbokú vďaku. Pred tromi rokmi som sa stal kresťanom po dlhom boji so samovražednými myšlienkami, ktoré pramenili z môjho ateistického presvedčenia. Vaša služba mi doslova zachránila život a dala mi nový zmysel existencie.

Bol som vychovávaný v neveriacej rodine a od detstva obklopený ateistickou propagandou, či už v škole alebo v médiách. Preto bolo pre mňa prirodzené, že som sa už v dvanástich rokoch stal ateistom. S pribúdajúcimi rokmi a úprimnou snahou porozumieť svetu som však narazil na desivú pravdu, ktorú predo mnou aj pred ostatnými systematicky skrývali. Preto píšem tento list – lebo ani vo vašich výborných článkoch o ateizme nie je naplno odhalený rozsah klamstva, do ktorého ateizmus uvádza nielen druhých, ale aj sám seba.

Ateisti často tvrdia, že môžu žiť šťastný a hodnotný život. V skutočnosti je to však klamstvo, ktoré odsudzuje milióny duší do duchovnej tmy. Aj keď ste vo svojich článkoch odhalili mnohé vrstvy problému, samotné jadro zla zostáva často nedotknuté. Jednoducho povedané, ateizmus znemožňuje človeku vyrásť v osobnosť schopnú slobodnej voľby a berie jeho životu objektívny aj subjektívny zmysel. Ateizmus nevyhnutne vedie k naturalizmu a odtiaľ je už len krok k jeho skrytému základu – k determinizmu.

Tomu sa nevyhne žiadny naturalista, pretože podľa neho je všetko, čo existuje, len hmotné a vzniklo čisto prírodnými procesmi, bez zámeru a bez morálneho poriadku.

Ak ateizmus tvrdí, že ľudská myseľ – náš najväčší vnútorný poklad – je len hmota podliehajúca fyzikálnym zákonom, potom aj naše myšlienky, pocity a skutky sú iba výsledkom chemických procesov v mozgu. Málokto si však uvedomuje, že týmto pohľadom prichádzame o všetko, čo z nás robí ľudí: o svedomie, zodpovednosť, slobodu aj o nádej.

Ak sú naše myšlienky, pocity a činy iba chemické reakcie v mozgu, potom sú tieto reakcie len vedľajšími produktmi iných reakcií a tvoria neprerušený reťazec príčin a následkov, ktorý siaha až k počiatkom vesmíru. Znamená to, že čokoľvek robíme, robíme preto, lebo to musíme robiť. Nemôžeme konať inak. Každý čin je len dôsledkom predchádzajúceho činu. V takomto pohľade nie sme nič viac než koliesko v stroji alebo kocka v dominovej hre.

Ateizmus je v tomto zmysle neuveriteľne desivý. Väčšina ľudí si totiž neuvedomuje dôsledky tohto presvedčenia. V ateistickej filozofii neexistuje objektívny rozdiel medzi objatím milujúceho manžela a zločinom znásilnenia, medzi snahou lekára zachrániť život a skutkami masového vraha, medzi zodpovednosťou vodcov a ľahostajnosťou lenivca. Ateizmus v tom nevidí žiadny zásadný rozdiel.

Objektívny význam tu nemá miesto a subjektívny význam sa mení na prázdny pojem. Pripisovali by sme hodnotu alebo zmysel činnosti robota, ktorý mechanicky zdvíha predmet? Nie. Robí len to, čo musí. Ako potom môže ateista tvrdiť, že človek skutočne existuje ako jedinečná osoba? Hmota tela sa pravidelne obnovuje a vedomie sa stráca pri každom spánku. V akom zmysle je teda osoba ráno tou istou osobou, akou bola večer?

Ateizmus je v konečnom dôsledku beznádejný. Keby si ľudia skutočne uvedomili dôsledky tohto svetonázoru, mnohí by svoje presvedčenie prehodnotili. Ja som to urobil. Nech Vám Boh žehná.

Približne v tom istom období nám jeden priateľ, ktorý si želal zostať anonymný, poslal hlboko dojímavý email. Týkal sa skutočnej udalosti z južnej Austrálie. Šestnásťročný chlapec, ktorého pre zachovanie anonymity nazval Tom, si vzal život. Tom úmyselne vošiel pred kamión. Len málo ľudí o tom vie. Krátko predtým napísal list, v ktorom vyjadroval prázdnotu života a hlboký vnútorný zúfalý stav. Jeho myšlienky zneli približne takto:

„Aký to má všetko zmysel? Nemal by byť život niečím viac ako len bojom a naháňaním sa za peniazmi?“

Tom nebol kresťanom a v škole ho viedli k evolučnému svetonázoru. Keď mi to jeho mama rozprávala, spomenul som si na články CMI (Creation Ministries International), ktoré som čítal, aj na ďalšie podobné prípady, o ktorých som počul – a na to, ako hlboko to zasahuje mladých ľudí. Bez absolútnej pravdy evanjelia, bez reality pôvodného dobrého sveta zničeného hriechom, ale aj bez nádeje na obnovu skrze Krista, zostáva už len:

„Život bolí a potom zomrieš“

Ak človeka ovládnu pocity beznádeje a zúfalstva, ak sa cíti byť ničím iným než bezcenným odpadom, potom sa samovražda môže javiť ako najrozumnejšie riešenie.

Manželstvo Tomových rodičov sa rozpadlo. Žil s otcom, ďaleko od matky. Neustále myslím na posolstvo CMI: ak tento svet stvoril Boh, potom nás On utvoril, sme Jeho a On sa stará o každého z nás natoľko, že za naše hriechy zaplatil tú najvyššiu cenu. Preto nám môže byť odpustené a môžeme Mu zveriť všetko, čo nás ťaží, presne tak, ako to sám zasľúbil. Ak však žijeme vo svete, ktorý vznikol čisto naturalisticky, kde jeden požiera druhého, potom zostáva len otázka:

„Aký to má všetko zmysel, Alfie?“

Ak žiješ v materiálnom dostatku, máš nepochybne určitú výhodu. Plakať vo vlastnom Porsche je síce pohodlnejšie než plakať v autobuse, no to ešte neznamená skutočné šťastie. Čo ak takéto šťastie nemáš? Čo ak si mladý človek a nemáš nikoho, kto by ťa potešil? Čo ak sa tvoj otec znovu oženil a viac ho zaujíma jeho nový život než ty? Čo ak je tvoja mama príliš ďaleko a nemôže ťa objať? Čo ak si príliš mladý na to, aby si mal priateľov, ktorí by ti rozumeli, stáli pri tebe v ťažkých chvíľach a niesli s tebou tvoje vnútorné trápenie?

O čom to celé svedčí? Zdá sa, že mladý muž dospel do bodu, keď sa mu smrť javila prijateľnejšia než prázdna, bezbožná existencia postavená na zásade „urvi, čo môžeš“. A v tej chvíli je už neskoro hovoriť mu o Ježišovi Kristovi, ktorý k nemu stále vystiera ruky s láskou, odpustením a skutočnou pomocou.

Svedectvo o tom, ako ateista konvertuje ku kresťanstvu, prirodzene patrí do oblasti skúseností ľudí, konkrétne medzi osobné príbehy obrátenia, kde sa ukazuje prechod zo straty zmyslu života k nájdeniu nádeje v Kristovi. Otázky ateizmu, materialistického a deterministického pohľadu na svet a slobody vôle úzko súvisia s témou apologetiky evanjelia, ktorá sa zaoberá obhajobou viery voči naturalizmu a materializmu. Existenciálny rozmer samovražedných myšlienok a vnútornej prázdnoty nadväzuje aj na tému smrti, vzkriesenia, neba a pekla, kde sa stretáva ľudská beznádej s milosťou evanjelia a pravou slobodou v Kristovi.