4.časť – Kristus a jeho historickosť

Keď si už autori Zeitgeistu myslia, že dostatočne očiernili Starý zákon, vrátia sa vo svojom filme k Ježišovi, pretože sa domnievajú, že majú ešte pár tromfov v rukáve, ktorými ho chcú definitívne poslať do sféry mýtov a legiend. Citujú niekoľko viet z diela sv. Justína Mučeníka (100–165 n. l.), v ktorých prirovnáva Ježiša k synom gréckeho Dia, ktorí tiež zomreli a vystúpili na nebesia.

Samozrejme, vynechávajú kontext, v ktorom boli tieto slová pôvodne zasadené. Justín totiž vo svojom diele hájil kresťanstvo, pretože bolo v jeho dobe vládnucimi kruhmi považované za učenie, ktoré rozvracia tradičné náboženstvá.

Kresťania boli označovaní za bezbožných ateistov, nepriateľov štátu a dokonca aj nepriateľov ľudstva, keďže sa verilo, že na svojich stretnutiach jedia ľudské mäso a pijú ľudskú krv (očierňovanie významu Večere Pánovej). Justín Mučeník sa snažil s týmito predsudkami bojovať pomocou viac či menej vydarených analógií, aby kresťanstvo priblížil dezinformovaným pohanom.

Každý, kto si prečíta Justínove rozsiahle diela, zistí, že Ježiša Krista v skutočnosti považuje za jediného pravého Božieho Syna, zatiaľ čo Diových synov označuje za falošných bohov:

„…vyhlasujeme, že ide o zlých, bezbožných démonov, ktorých činy neznesú porovnanie ani s ľuďmi milujúcimi cnosti.“ Justín Mučeník, Prvá apológia 5

„Vyznávame, že sme ateisti voči bohom tohto druhu, ale nie voči najpravejšiemu Bohu… Jeho a Syna a prorockého Ducha uctievame a im sa klaniame.“ Justín Mučeník, Prvá apológia 6

Môže teda niekto vážne tvrdiť, že pohanských bohov kládol Justín na jednu úroveň s Ježišom?

„Keď hovoríme, že Ježiš Kristus bol ukrižovaný, zomrel, vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia, neponúkame nič iné než to, čomu veríte o synoch Jupitera.“ Justín Mučeník, Prvá apológia 21

Tu sa starý apologéta čiastočne mýli, pretože – ako sme videli v predošlých kapitolách – žiadny z Diových synov nebol počatý bez sexuálneho spojenia. Niektorí z nich však podľa legiend vystúpili na nebesia medzi olympijských bohov, a práve preto poskytli Justínovi analógiu, aby pohania dokázali kresťanské učenie aspoň čiastočne pochopiť. Žiadny z týchto bohov však nebol ukrižovaný, nebol odsúdený a nebol spasiteľom ľudí v kresťanskom zmysle.

Justín tieto rozdiely vysvetľuje aj na iných miestach svojich diel. Že sa tieto pasáže vo filme nikdy neobjavia, už asi nikoho neprekvapí…

„Ba čo viac, Syn Boží, nazývaný Ježiš, aj keby bol len človekom obyčajného pôvodu, už kvôli Jeho múdrosti je hoden nazývať sa Synom Boha, lebo všetci spisovatelia nazývajú Boha otcom ľudí a bohov. A ak vyhlasujeme, že Slovo Božie sa narodilo z Boha nezvyčajným spôsobom, odlišným od obyčajného zrodenia, nech to nie je pre vás zvláštna vec, keď hovoríte, že Mercurius je anjelským slovom Božím. A keď sa niekto ohradí, že bol ukrižovaný, aj v tom je na jednej úrovni s vašimi domnelými Jupiterovými synmi, ktorí trpeli, ako sme vymenovali. Hoci ich smrteľné utrpenia neboli rovnaké, ale odlišné, tak aj neobyčajnosť Jeho utrpenia sa nezdá byť podradnejšia od nich, ale naopak, ako sme sľúbili v predošlej časti tohto diskurzu, teraz preukážeme, že je vznešenejší, respektíve sme už dokázali, že je taký, lebo jeho dokonalosť ukázali jeho skutky.

A za druhé, pretože my, čo sme z každej ľudskej rasy zvykli uctievať Bakcha, syna Semelé, a Apollóna, syna Latony (ktorí pri svojich ľúbostných aférach s ľuďmi robili také veci, že je hanebné ich aj spomínať), a Proserpinu a Venušu (ktoré sa zbláznili z lásky k Adonisovi a ktorých mystériá tiež slávite), alebo Aeskulapia, alebo iných takých, ktorí sú nazývaní bohmi, sme teraz skrze učenie Ježiša Krista zavrhli, hoci nám bude zato hroziť smrť, a zasvätili sme sa nesplodenému a netrpiacemu Bohu, o ktorom sme presvedčení, že nikdy nebol hnaný žiadostivosťou k Antiopé ani k iným ženám, ani ku Ganymédovi, ani nebol zachránený storukým obrom, ktorého pomoc získal od Thetis, ani nebol ustarostený kvôli tomu, že by jej syn Achilles mal zničiť mnoho Grékov kvôli svojej konkubíne Bríseide. Je nám ľúto tých, čo veria týmto veciam, a tých, čo ich vymysleli, poznáme ako diablov.“ Justín Mučeník, Prvá apológia, kap. 25

Myslím, že tieto Justínove slová nepotrebujú ani komentár.

Snaha filmu spraviť z Ježiša Krista iba mýtickú postavu pokračuje tvrdením, že okrem Biblie o ňom žiadny historik ani dobový prameň údajne nevie nič. Na obrazovke sa objaví zoznam starovekých spisovateľov, ktorí vo svojich dielach Ježiša Krista nespomínajú, hoci mali žiť v jeho dobe. Výnimku podľa filmu Zeitgeist tvoria len Suetonius, Tacitus, Plínius mladší a Josephus Flavius.

Osobne si myslím, že hrdý môže byť ten, o kom sa títo historici aspoň slovkom zmienili, pretože ide o absolútnu elitu rímskych literátov svojej doby. Nejde o druhoradých pisárov, ale o najslávnejších a najcitovanejších antických historikov.

Podľa Zeitgeistu sú zmienky o Kristovi u týchto autorov len niekoľkoriadkové a dokonca pochybné, pretože hovoria len o Kristovi, pričom Kristus je vraj iba titul, nie osobné meno. Toto tvrdenie je však len polopravda. Nikto z kresťanov predsa netvrdí, že Kristus nie je titul.

Slovo pochádza z hebrejského Mašíach (Mesiáš), po latinsky Christus a po grécky Christos, všetko s významom „Pomazaný“. Ide o starobylý, biblický, predkresťanský židovský termín, ktorý kresťania spontánne pripísali Ježišovi z Nazareta. Pre nich bol očakávaným židovským Mesiášom, teda Kristom a Spasiteľom. Ak by Ježiš nebol tým Kristom, o ktorom hovoria antickí autori, kto by ním potom bol?

Koľko „Kristov“ pôsobilo v 1. storočí n. l. a koho vlastne nasledovali kresťania tej doby? A je skutočne pravda, že sa v žiadnom prameni neobjavuje ani meno Ježiš? Na tieto otázky sa nasledujúce riadky pokúsia odpovedať.

Prvým starovekým svedkom je Suetonius, historik a tajomník rímskeho cisára Hadriána (117–138 n. l.). Jeho najvýznamnejším dielom sú životopisy prvých dvanástich rímskych cisárov, od Juliusa Caesara po Domitiana. O kresťanoch a Kristovi sa vyjadruje v životopise cisára Claudia (41–54 n. l.):

„Keď Židia robili neustále nepokoje na podnecovanie Chresta, vyhnal ich (Claudius) z Ríma.“

Hoci trochu skomolil Ježišov latinský titul a zrejme mal len správy z druhej ruky, keďže ho v čase nepokojov v roku 49 n. l. považoval ešte za živého, je jasné, o kom Suetonius hovorí. Udalosť má odozvu aj priamo v Biblii, presnejšie v knihe Skutkov apoštolov 18:2:

„Potom (sv. Pavol) z Atén odišiel a prišiel do Korintu. Tam našiel Žida menom Akvilu, rodom Ponťana, ktorý nedávno prišiel z Itálie, i jeho manželku Priscillu, lebo Klaudius nariadil, že všetci Židia musia opustiť Rím. Pripojil sa k nim, a pretože mal to isté remeslo, zostal u nich a pracoval; boli výrobcami stanov. Každú sobotu hovoril v synagóge a presviedčal Židov i Grékov.“ Skutky 18:2

Žeby sa Suetonius s autorom Skutkov apoštolov dohodli? Veru ťažko… Ďalšia zmienka u Suetonia pochádza zo životopisu cisára Nera, kde sa venuje významnej udalosti – veľkému požiaru Ríma v roku 64 n. l.

„Nero trestom postihol kresťanov, skupinu ľudí odovzdaných novej a hanebnej povere.“

Hoci jeho stručné informácie o kresťanoch nie sú práve lichotivé, veľmi presne odrážajú zmýšľanie rímskej elity a to, aké chýry a klebety sa o kresťanoch vo vyššej spoločnosti šírili. Na tieto informácie plynulo nadväzujú správy ďalšieho zo skúmaných autorov, Cornelia Tacita (55–120 n. l.). Tento významný rímsky historik napísal viacero diel, medzi ktorými vynikajú Anály (Letopisy) a Histórie.

S kresťanmi a Ježišom Kristom sa u neho stretávame podobne ako u Suetonia, pri opise udalostí po veľkom požiari Ríma za vlády cisára Nera.

„Ale všetky ľudské snahy, všetky bohaté cisárove dary a uzmierovania bohov neodstránili zlovestné presvedčenie, že požiar bol výsledkom rozkazu. V dôsledku toho, aby sa zbavil takého chýru, Nero hodil vinu a najvybranejšie mučenie na skupinu nenávidenú pre ich odpornosti, ľuďmi nazývanú kresťania. Christus, z ktorého mena ten názov pochádza, dostal najvyšší trest za vlády Tibéria od jedného z našich prokurátorov, Pontia Piláta a najhoršia povera, hoc nachvíľu zastavená, vypukla znova nielen v Judey, prvotnom zdroji zla, ale aj v Ríme, kde všetky skryté a hanebné veci z každého kúta sveta nájdu svoje centrum a stanú sa populárnymi. Takže prví boli zatknutí všetci, čo sa priznali, a potom na základe informácií od nich ohromné množstvo ďalších bolo odsúdených, ani nie pre zločin podpálenia mesta, ako skôr kvôli nenávisti k ľudstvu. Výsmech každého druhu sprevádzal ich smrť…“

V tomto protikresťanskom zázname sa objavuje správny Ježišov titul – Christus. Tacitus presne vie, že bol popravený v provincii Judea rímskym úradníkom Ponciom Pilátom za vlády cisára Tibéria (14–37 n. l.), čo plne súhlasí s Bibliou. Správne zachytáva aj odvodený názov skupiny jeho nasledovníkov – kresťania (lat. christiani). Na nekresťana ide o prekvapivo veľa presných faktov.

Tacitus bol očividne lepšie informovaný než Suetonius, hoci boli súčasníkmi a opisovali tie isté udalosti. Niet divu, že patrí medzi najdôveryhodnejšie pramene poznania dejín Rímskej ríše v 1. storočí n. l.

Koľko ďalších Kristov – Mesiášov by spĺňalo túto presnú charakteristiku? Alebo aj Tacitus vytváral nejaký mýtus? To by len ťažko niekto uveril.

Ďalším zdrojom spomínaným vo filme je Plinius Mladší (61–113 n. l.), známy rímsky politik a spisovateľ. Jeho zbierka listov Epistulae patrí medzi mimoriadne cenné pramene informácií o štátnej politike a názoroch elity Rímskej ríše. Počas svojej kariéry riešil Plinius Mladší aj „problém“ šíriacich sa kresťanov, ktorému musel z titulu svojej funkcie čeliť, pretože boli považovaní za nebezpečný spoločenský jav.

To, čo sa mu počas výsluchov zatknutých kresťanov podarilo zistiť, veľmi dobre ilustruje jeho list cisárovi Traianovi (53–117 n. l.).

„Potvrdili, že celá ich vina, alebo priestupok bol v tom, že sa stretávali v stanovený deň pred úsvitom a modlili sa ku Kristovi, ako k božstvu, zaväzujúc sa slávnostnou prísahou, nie pre akýkoľvek zlý úmysel, ale že nespáchajú žiadny podvod, krádež alebo cudzoložstvo, že nikdy nezradia svoje slovo a nikdy nezaprú zverenú vec, keď budú požiadaní, aby ju vydali. Potom bolo ich zvykom sa rozdeliť a neskôr znovu zhromaždiť, aby spolu jedli neškodné jedlo.“

V liste Plinius Mladší sa pýta svojho priateľa, rímskeho cisára Traiana, ako má proti kresťanom postupovať, respektíve či mu cisár ako jeho nadriadený schváli doterajší postup. Tento list je sám o sebe veľmi zaujímavý, no pre našu tému postačí fakt, že predstavuje významné mimobiblické svedectvo o tom, že kresťania uctievali Krista ako Boha už v 1. storočí n. l. Iste, táto správa sama o sebe nestačí na úplné dokázanie existencie Krista, no predstavuje dôležitý kamienok v historickej skladačke.

Aby sme lepšie pochopili tento kontext, môžeme sa pozrieť aj na ďalšie nekresťanské zdroje, napríklad na dielo Josepha Flavia. Josephus Flavius (37–100 n. l.) bol významný židovský historik a účastník židovského povstania, ktoré vyprovokovalo Rimanov k trojročnej vojne, skončenej v roku 70 n. l. úplným zničením Jeruzalema. Jeho dielo je často oslavované i zatracované, no poskytuje cenné informácie o dejinách Židov a Rímskej ríše.

Najprv bojoval na strane Židov, no keď sa ocitol v rímskom zajatí, prešiel na stranu Rimanov, prijal latinské meno a vstúpil do služieb cisára Vespasiána. Napriek tomu neprestal byť Židom, ale snažil sa sprostredkovať kultúru a tradície svojho národa grécko-rímskemu svetu.

Jeho najslávnejšie dielo, Židovské starožitnosti, podáva dejiny Svätej zeme v 1. storočí n. l., keď žil Ježiš a začalo vznikať kresťanstvo. Jeho svedectvo je mimoriadne cenné, pretože opisuje dobu, v ktorej žil, a ľudí, ktorých často osobne poznal.

V jeho historickom diele sa nachádza zmienka o Ježišovi ako o skutočnej historickej postave. Zeitgeist však tvrdí, že tento záznam je dokázaným kresťanským falzifikátom, ktorý je údajne „bohužiaľ“ stále považovaný za pravý. Aká je však skutočnosť? Pozrime sa najprv na samotný záznam, aby sme pochopili, o čom je reč.

„Niekedy v tom čase žil Ježiš, múdry muž, ak ho je vôbec možné nazývať človekom, pretože robil neobyčajné činy a učil ľud tak, že s radosťou prijímal pravdu. Získal veľa nasledovníkov medzi Židmi i Grékmi. Keď ho Pilát po vypočutí obvinenia zo strany našich najvyššie postavených mužov odsúdil, aby bol ukrižovaný, tí, čo ho milovali od začiatku, sa ho nevzdali. A kasta kresťanov, nazvaných podľa neho, do dnešného dňa nevymizla.“ Josephus Flavius, Židovské starožitnosti 18.3

Vo vedeckej obci dnes všeobecne panuje názor, že táto pasáž bola neskôr kresťanmi rozšírená, pretože obsahuje tvrdenia, ktoré by veriaci Žid o žiadnom človeku nenapísal. Z diela Josepha Flavia pritom jasne vyplýva, že bol praktizujúcim Židom. Presne identifikovať tieto predpokladané kresťanské vsuvky je však náročné, pretože všetky zachované grécke rukopisy obsahujú rovnaký text.

Väčšina vedcov sa dnes zhoduje, že tzv. Testimonium Flavianum obsahuje autentické historické jadro, hoci je zachované v kresťanskom redakčnom obale. Na stránke sa nachádza zaujímavá odborná štúdia, ktorá sa pokúša rekonštruovať, ako by tento text vyzeral, keby sme z neho odstránili všetko, čo podľa bádateľov Josephus Flavius pôvodne nenapísal. Nasleduje „očistená“ verzia textu:

„Niekedy v tom čase žil Ježiš, múdry muž. Robil neobyčajné činy a učil ľud tak, že s radosťou prijímal pravdu. Keď ho Pilát po vypočutí obvinenia zo strany našich najvyššie postavených mužov odsúdil, aby bol ukrižovaný, tí, čo ho milovali od začiatku, nevzdali sa náklonnosti k nemu. A kasta kresťanov, tak nazvaných podľa neho, do dnešného dňa nevymizla.“

Predložená teória má podľa môjho názoru jedno zásadné slabé miesto. Ak vyhodíme z textu informácie o tom, že Ježiš bol Kristus, alebo že bol tak aspoň nazývaný, stráca zmysel aj posledná veta o pôvode pomenovania kresťanov, ktorú tam vedci ponechali. Túto skutočnosť zdá sa potvrdzuje aj arabský preklad Josephovho textu z 10. storočia n. l., ktorý má pochádzať z inej kópie gréckeho originálu.

„V tom čase bol múdry muž, ktorý sa volal Ježiš. Jeho osobné vystupovanie bolo dobré a bolo o ňom známe, že je bezúhonný. Veľa ľudí spomedzi Židov aj iných národov sa stalo jeho nasledovníkmi. Pilát ho odsúdil, aby bol ukrižovaný a zomrel. A tí, čo sa stali jeho stúpencami, jeho nasledovníctvo neopustili. Hlásali, že sa im zjavil po svojom ukrižovaní a že žije. Podľa toho bol asi Mesiášom, o ktorého zázrakoch proroci rozprávali.“

Ako vidno, nemožno len tak mávnutím ruky celý text odmietnuť ako falzifikát. Aj keď z neho vylúčime predpokladané kresťanské vsuvky, zostáva nám jednoduchá historická správa o Ježišovi, bezúhonnom židovskom učiteľovi, ktorý bol ukrižovaný. Jeho stúpenci, označovaní ako kresťania, sa po jeho poprave nerozpŕchli, ale hlásali, že nezomrel, ale vstal z mŕtvych a žije. Aj takto „očistený“ text predstavuje jasné svedectvo, že Ježiš z Nazareta nie je mýtus, ale reálna historická postava.

Pozoruhodné je aj to, že dokonca aj táto okresaná, „odkresťančená“ vedecká verzia textu hovorí, že Ježiš okrem učenia konal aj neobyčajné činy. Ide o jasný náznak, že nebol iba múdrym židovským učiteľom, ale jeho pôsobenie malo neobvyklú pridanú hodnotu. Navyše, táto pasáž nie je jediná v diele Josepha Flavia, kde sa o Ježišovi hovorí, hoci sa Zeitgeist tvári, akoby to tak bolo. Ako som už viackrát ukázal, nejde o nič prekvapivé, keďže film systematicky vynecháva všetko, čo by mohlo narušiť jeho agendu.

„Keď teda tento Ananus zvolal sanhedrin sudcov a priviedol pred nich Jakuba, brata Ježiša, nazývaného Kristus, a niektorých ďalších, obvinil ich z porušenia zákona a dal ich ukameňovať.“ Židovské starožitnosti 20.9

Tento staroveký text, o ktorom sa vo filme nedozviete nič, hovorí o odsúdení apoštola Jakuba, Ježišovho brata, a ďalších kresťanov na ukameňovanie. Táto pasáž zo Židovských starožitností je všeobecne považovaná za plne autentickú. Ide o nesporný dôkaz, že Ježiš z Nazareta, nazývaný Kristus, nie je mýtus.

Navyše, bez predchádzajúcej informácie (známej ako Testimonium Flavianum) o tom, kto Ježiš bol, ako skončil a že mal nasledovníkov, by táto pasáž ani nedávala zmysel. Inak by totiž nebolo jasné, prečo existoval taký silný záujem zbaviť sa aj Jakuba a ďalších. Ďalším zaujímavým svedectvom, hoci nie priamo o Ježišovi, je nasledujúca pasáž zo Židovských starožitností:

„Teraz si niektorí Židia mysleli, že zničenie Herodesovej armády prišlo od Boha, a to veľmi spravodlivo, ako trest za to, čo urobil proti Jánovi, ktorého volali Krstiteľ. Lebo Herodes ho zabil, hoci bol dobrý človek a kázal Židom, aby sa cvičili v cnosti, aby boli spravodliví jeden k druhému, aby boli zbožní voči Bohu a tak prišli ku krstu. Lebo toto umývanie by bolo pre neho vítané, keby ho používali nie kvôli zbaveniu sa istých hriechov, ale kvôli očisteniu tela za stáleho predpokladu, že duša bola predtým úplne očistená spravodlivosťou.

Keď potom mnohí ďalší chodili za ním v zástupoch, lebo boli veľmi pohnutí jeho slovami, Herodes, ktorý sa obával veľkého vplyvu, aký mal Ján nad ľuďmi, a sklonu vyvolať vzburu, si myslel, že najlepšie bude usmrtiť ho, aby sa zabránilo rozbroju, ktorý by mohol spôsobiť; aby sa nedostal do ťažkostí ušetrením života človeka, ktoré by mohol neskôr ľutovať, keby už bolo príliš neskoro. Preto bol kvôli Herodesovej podozrievavej povahe poslaný ako väzeň na Macherus, hrad, ktorý som už predtým spomínal, a tam bol usmrtený. Teraz Židia mali takú mienku, že zničenie armády bolo zoslané ako trest na Herodesa a známka Božej nemilosti voči nemu.“ Flavius Josephus, Židovské starožitnosti

Tento staroveký text, o ktorého pravosti niet zásadného sporu, jasne spomína osud Ježišovho biblického predchodcu, sv. Jána Krstiteľa. Človek by si pritom mohol myslieť, že ide len o ďalšiu mytologickú postavu, ktorá zanechala v dejinách ešte menšiu stopu než Ježiš. Rovnako v Starožitnostiach nachádzame hojné zmienky o Pontiovi Pilátovi aj o veľkňazovi Annášovi. Z uvedeného je teda zrejmé, že Nový zákon nehovorí o legendárnych bytostiach, ale o skutočných ľuďoch z mäsa a kostí, ktorí reálne žili na území dnešného Izraela.

To, že sa Ježišovi a jeho stúpencom nedostalo medzi dobovými historikmi väčšieho ohlasu, je pochopiteľné vzhľadom na viacero prirodzených bariér. Jednou z nich bola geografická obmedzenosť: Ježiš ani väčšina jeho prvých nasledovníkov nikdy neopustili Svätú zem. Ďalšou bola jazyková bariéra, keďže len málo Grékov a Rimanov ovládalo hebrejský či aramejský jazyk.

Aj keď niekoľko vzdelaných Židov preložilo Starý zákon do gréčtiny, ich náboženské myslenie zostalo pre nežidovských vzdelancov prevažne nepochopiteľnou kuriozitou.

Treťou príčinou bol aj grécko-rímsky antisemitizmus, prameniaci z odlišnosti oboch kultúr. Gréci a Rimania sa na Židov pozerali zvrchu a keď sa objavil niekto ako Ježiš, ktorý bol dokonca vlastným národom zavrhovaný, nezdalo sa hodné pozornosti o ňom písať. Napriek tomu sa zachovalo dostatočné množstvo správ, aby bolo nespochybniteľné, že existoval. Napokon Ježiš nie je jedinou svetoznámou historickou postavou, ktorej život poznáme výlučne zo svedectiev žiakov, stúpencov alebo neskorších letopiscov.

Typickým príkladom je grécky filozof Sokrates (469–399 pred n. l.). Všetko, čo o ňom vieme, pochádza z diel jeho žiakov, najmä Platóna, Aristotela a Xenophona. Napriek tomu, že niektorí odborníci kedysi tvrdili, že si Platón Sokrata vymyslel ako literárneho partnera pre svoje Dialógy, dnes na základe prameňov prevláda názor, že Sokrates skutočne existoval, hoci sa nezachovala ani jediná veta z jeho vlastného pera.

Biblické evanjeliá preto predstavujú prinajmenšom rovnako silné historické svedectvo o Ježišovi, ako sú Platónove Dialógy o Sokratovi.

Odmietať tieto texty ako „nedôveryhodné“ či „sfalšované“ je preto prejavom predsudkov a nerozumnej zaujatosti. Pozoruhodný je ešte jeden spoločný fakt: Sokrates aj Ježiš boli svojimi súčasníkmi odsúdení na smrť pre svoje filozoficko-náboženské presvedčenie. Zaujímavé, však?

Prečo je teda Sokrates pre mnohých prijateľnejší než Ježiš? Prečo napriek tomu, že o Ježišovi Kristovi existuje množstvo historických záznamov nielen od jeho stúpencov, ale aj od cudzích či nepriateľských autorov, to niektorým nestačí? Len preto, že sa vyhlásil za Syna Božieho? Ak je toto jeho hlavný „problém“, potom sa za 2000 rokov nič nezmenilo. Práve tento nárok bol aj vtedy kameňom úrazu. Ježiš nebol politik, revolucionár ani obyčajný filozof, ktorý len predbehol dobu.

Na jeho učenie nebude žiadna doba nikdy dostatočne pripravená. Pre mnohých zašiel príliš ďaleko tým, že vystupoval ako Boží vyvolenec. Jeho autorita a poslanie stáli na tom, že je Syn Boží – Mesiáš. Nezabili ho pre jeho láskavosť a dobrotu. To, čo ho priviedlo na kríž, je pre mnohých rovnako neprijateľné dnes, ako to bolo aj vtedy.

„Ježiša priviedli k veľkňazovi, kde sa zhromaždili všetci veľkňazi, starší a zákonníci. Peter šiel zďaleka za ním až dnu do veľkňazovho dvora. Sadol si k sluhom a zohrieval sa pri ohni. Veľkňazi a celá veľrada zháňali svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli odsúdiť na smrť. Ale nenašli. Mnohí proti nemu krivo svedčili a ich svedectvá sa nezhodovali. Tu niektorí vstali a krivo proti nemu svedčili: »My sme ho počuli hovoriť: Ja zborím tento chrám zhotovený rukou a za tri dni postavím iný, nie rukou zhotovený.«

Ale ani tak sa ich svedectvo nezhodovalo. Tu vstal veľkňaz, postavil sa do stredu a opýtal sa Ježiša: »Nič neodpovieš na to, čo títo svedčia proti tebe?« Ale on mlčal a nič neodpovedal. Veľkňaz sa ho znova pýtal: »Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?« Ježiš odvetil: »Áno, som. A uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.« Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: »Načo ešte potrebujeme svedkov? Počuli ste rúhanie. Čo na to poviete?« A oni všetci vyniesli nad ním súd, že je hoden smrti.“ Evanjelium podľa Marka 14:53–64

Ježiš Kristus je reálnou postavou histórie a bezpochyby o sebe tvrdil, že je Boží Syn a Mesiáš. Bez tejto Ježišovej sebaprezentácie by jeho smrť nikdy nebola skutočne pochopiteľná a nedávala by zmysel. Bez tejto identifikácie Ježiša ako Božieho Syna by k jeho odsúdeniu a poprave nikdy nedošlo. To znamená, že autori evanjelií o ňom neklamú a nevytvorili umelo mýtus, aby získali moc a peniaze.

To, čo z ľudského pohľadu získal Ježiš a všetci jeho stúpenci, bola iba smrť, chudoba a opovrhnutie. Ani jeden z jeho nasledovníkov v spoločnosti nezískal nič viac. Svätý Pavol, ktorý bol z hľadiska vplyvu asi najúspešnejším apoštolom, pretože najviac cestoval, musel po celý život pracovať vlastnými rukami, aby sa uživil. A to bol zo všetkých najvzdelanejší. Ani tak však neunikol viacnásobnému väzneniu a napokon katovmu meču.

Ak teda niekto tvrdí, že kresťanstvo vymysleli ľudia túžiaci po moci, buduje len ďalší historický mýtus, ktorý nemá oporu v realite. Trvalo dlhé storočia, kým sa kresťania dostali medzi elitu a mohli spolurozhodovať o smerovaní sveta.

Cesty dejín sú veľmi kľukaté a kresťanstvo nikdy nemalo priamu cestu k moci a sláve. Mnohé veci boli v priebehu času zabudnuté, mnohé prekrútené a mnoho ľudí, ktorí si dali nálepku kresťana, z toho len ťažilo bez skutočného pochopenia jeho hlbokých hodnôt. Možno platí, že čím viac ľudí sa ku kresťanstvu formálne hlásilo, tým menej bolo v tomto rastúcom dave skutočnej hĺbky.

V dejinách vzniklo mnoho zlého, bolesti a krivdy, no je nevedecké a hlboko nepravdivé vynášať paušálne súdy a hádať všetkých do jedného vreca. V zásade niet idey, ktorú by ľudia neboli schopní zneužiť. To však svedčí skôr o niečom v nás. Pokiaľ ide o kresťanstvo, vždy sa v jeho radoch našlo dosť poctivých ľudí, ktorí s pokorou a odhodlaním niesli štafetu jeho Zakladateľa v každej generácii. Práve vďaka nim a Ježišovmu duchu, ktorý sprítomňovali, sa jeho náboženstvo stalo svetovým a pretrvalo už dve tisícročia.

Vďaka týmto často neznámym svätým máme dodnes možnosť zažívať príťažlivosť Ježišovej lásky a múdrosti. Aká mocná musela byť pečať jeho posolstva, keď nič nestratila zo svojej živosti ani dnes. Len pár historických osobností sa môže pochváliť niečím takým.

Čo teda povedať o prvej časti filmu Zeitgeist? Ukázalo sa, že vlastne nie je pravda nič z toho, čo film o kresťanstve tvrdí. Podrobný rozbor jeho tvrdení odhalil, že lož zmiešaná so šikovnou polopravdou tvorí hlavný základ celého rozprávania. To, na čo sa film snažil poukázať – údajný podvod na ľuďoch – v skutočnosti žaluje jeho vlastných autorov. Na hrubej manipulácii s ľuďmi a faktami je založený celý úspech filmu Zeitgeist.

To, čo film prináša, nie je nič iné ako obyčajná propaganda, postavená na hlúposti, naivite a poverách. Dá sa v ďalších dvoch častiach očakávať, že sa táto „metodika“ rozprávania zásadne zmení a nastúpia objektívne fakty? Po kritickom rozbore prvej časti tomu môže veriť len naivný človek… Aj tieto nezávislé kritiky len potvrdzujú môj osobný názor.

S jedným tvrdením filmu sa však dá vrelo súhlasiť: neverte hneď všetkému, čo vidíte v televízii alebo na internete. Začnite čítať knihy a najmä Knihu kníh, Bibliu a začnite kriticky a bez predsudkov rozmýšľať. Inak uveríte prvej propagande, ktorá sa naskytne, a stanete sa nedobrovoľnými bábkami v rukách iných.

Ak chcete mať celú tému uchopenú ucelene, pokračujte cez Zeitgeist – rozbor filmu, kde sa oddeľujú fakty od manipulácie a porovnávajú sa tvrdenia s biblickým aj historickým kontextom. Pre nadviazanie na predchádzajúce kľúčové body série si prejdite 1. časť – Kristus vs pohanskí bohovia, ktorá rozoberá najznámejšie pohanské paralely, a potom 2. časť – Kristus vs pohanské kulty, kde sa riešia Vianoce, Veľká noc a pokus spraviť z Biblie astrologickú knihu. Ak vás zaujíma, ako film pracuje s obvineniami voči Starému zákonu a príbehom Noema či Mojžiša, nadviažte na 3. časť – Noe, Mojžiš vs pohanské mýty, kde sa porovnávajú pramene a ukazujú sa rozdiely v zmysle, pozadí a posolstve.