5. Rím a pôvod nedele

OBSAH

Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:

1. Úvod

2. Ježiš a pôvod nedele

3. Vzkriesenie a pôvod nedele

4. Jeruzalem a pôvod nedele

5. Rím a pôvod nedele

6. Uctievanie slnka a pôvod nedele

7. Záver

Rímska cirkev ako miesto vzniku zachovávania nedele

Keď som uspokojivo dokázal svojmu profesorovi, že jeruzalemská cirkev môže byť vylúčená ako miesto vzniku zachovávania nedele, pokračoval som v hľadaní najpravdepodobnejšej cirkvi, ktorá mohla presadiť takúto zmenu. Počas svojho výskumu som objavil rastúce množstvo dôkazov, ktoré ukazovali na rímsku cirkev. Práve tam som našiel spoločenské, náboženské a politické podmienky, ktoré by mohli viesť rímskeho biskupa k tomu, aby podporil opustenie zachovávania soboty a namiesto toho presadil uctievanie nedele.

(1) Prevaha konvertitov z pohanov

V prvom rade bola rímska cirkev tvorená väčšinou kresťanmi z pohanov. Pavol vo svojom liste rímskej cirkvi výslovne píše:

„Vám, pohanom, hovorím…“ (Rim 11,13)

To znamená, že zatiaľ čo jeruzalemská cirkev bola takmer výlučne zložená z kresťanov zo Židov a bola hlboko oddaná židovským náboženským tradíciám, ako je zachovávanie soboty, rímska cirkev pozostávala prevažne z kresťanov z pohanov, teda z tých, ktorí boli ovplyvnení pohanskými praktikami, ako napríklad uctievaním slnka a jeho Dňom Slnka.

(2) Včasné odlíšenie sa od Židov

Po druhé som zistil, že prevládajúce členstvo pohanských kresťanov pravdepodobne prispelo k rýchlemu odlíšeniu sa rímskych kresťanov od Židov v Ríme. Tento fakt sa prejavuje tým, že v roku 64 cisár Nero obvinil kresťanov zo založenia požiaru v Ríme, hoci židovská štvrť Trastevere nebola požiarom zasiahnutá. Tento fakt naznačuje, že už v roku 64 boli kresťania v Ríme vnímaní rímskymi autoritami nie ako židovská sekta, ale ako samostatné náboženské hnutie.

Najpravdepodobnejším dôvodom bolo to, že kresťania v Ríme sa už dlhší čas nezúčastňovali bohoslužieb v synagógach. V Palestíne to však bolo inak – tam sa kresťania zúčastňovali synagogálnych bohoslužieb až do konca prvého storočia. Táto skutočnosť je doložená tým, že rabínske autority zaviedli okolo roku 90 kliatbu proti kresťanom, ktorá mala byť prednášaná počas synagogálnej bohoslužby, aby ich vylúčili zo synagóg.

(3) Predurčená autorita rímskej cirkvi

Tretím dôležitým bodom, ktorý musíme zvážiť, je „predurčená autorita“ (potentior principalitas) rímskeho biskupa po zničení Jeruzalema v roku 70. Keďže Rím bol hlavným mestom ríše, biskup hlavného mesta postupne prevzal vedenie kresťanských spoločenstiev. Jeho autorita bola uznávaná osobnosťami ako Ignác, Polykarp či Ireneus, ktorí všetci žili v druhom storočí.

Hmatateľnými dôkazmi vedúceho postavenia rímskeho biskupa sú jeho zásahy proti sektárskej činnosti vtedajších heretikov, ako boli Markión a Montanus. Ešte významnejšia pre naše štúdium je však úloha rímskeho biskupa v presadzovaní a podpore zmien, ako bolo napríklad presmerovanie od sobotného hodovania k sobotnému pôstu, a tiež zmena slávenia Paschy (židovskej Veľkej noci) na kresťanskú veľkonočnú nedeľu.

K tejto téme sa čoskoro podrobnejšie vrátime. V tejto chvíli stačí poznamenať, že vedúca rola rímskeho biskupa sa vystupňovala po roku 70, keď sa stal jedinou autoritou, schopnou vydávať príkazy a ovplyvniť väčšinu kresťanov, aby prijali nové formy náboženského uctievania, ako bolo týždenné slávenie nedele a každoročná veľkonočná nedeľa.

(4) Represívne protižidovské opatrenia

Pre pochopenie toho, prečo by rímsky biskup podporoval opustenie soboty a prijatie nedele, je kľúčový štvrtý faktor: daňové, vojenské, politické a náboženské represívne opatrenia, ktoré Rimania uvalili na Židov po prvej židovskej vzbure v roku 66 a ktoré vyvrcholili druhou vzburou v roku 135. Tieto represálie, ktorými chceli rímske úrady potrestať Židov za násilné povstania v rôznych častiach ríše, boli obzvlášť citeľné v meste Ríme, kde žila veľká židovská komunita.

• Finančne: Židia boli nútení platiť diskriminačnú daň (fiscus judaicus), zavedenú Vespasianom a neskôr zvýšenú Domiciánom (81–96) a Hadriánom. Táto daň znamenala, že Židia museli platiť trestnú dávku len za to, že existovali.
• Vojensky: Vespasian a Titus potlačili prvé židovské povstanie (66–70) a Hadrián druhé (132–135).
• Nábožensky: Vespasian (69–79) zrušil Sanhedrin a úrad veľkňaza.

Tieto represívne opatrenia proti Židom boli intenzívne pociťované v Ríme, kde bola početná židovská obec. Stúpajúce nepriateľstvo rímskeho obyvateľstva voči Židom dokonca prinútilo cisára Tita, hoci nerád (invitus), aby požiadal Bereniku, židovskú princeznú a sestru Herodesa Agrippu II., ktorú si chcel vziať za manželku, aby opustila Rím.

(5) Protižidovská propaganda

Piatym podstatným faktorom je protižidovská propaganda rímskych autorov, ktorí začali rasovo a kultúrne očierňovať Židov, zosmiešňujúc najmä zachovávanie soboty a obriezku ako príklady židovských povier. Títo autori sa vysmievali najmä sobotnému odpočinku, ktorý považovali za príklad židovskej lenivosti. Opovržlivé protižidovské literárne poznámky nájdeme v dielach autorov ako Seneca († 65), Persius (34–62), Petronius (okolo 66), Quintilianus (35–100), Martialis (40–104), Plutarchos (46–119), Juvenalis (125) a Tacitus (55–120) – všetci títo autori pôsobili v Ríme.

(6) Hadriánova legislatíva

Šiestym a najvýznamnejším faktorom, ktorý ovplyvnil zmenu dňa uctievania zo soboty na nedeľu, bola protižidovská a protisobotná legislatíva vydaná cisárom Hadriánom v roku 135. Hadrián zašiel tak ďaleko, že zakázal praktizovanie židovského náboženstva vo všeobecnosti a zachovávanie soboty osobitne. Táto represívna legislatíva bola prijatá tri roky po krvavom potlačení Bar Kochbovho povstania (132–135). Hadriánove rímske légie spôsobili množstvo obetí. Po ovládnutí Jeruzalema cisár radikálne riešil židovský problém:

• Zabil tisíce Židov a ďalšie tisíce odviedol ako otrokov do Ríma.
• Premenoval Jeruzalem na Aelia Capitolina a vyhlásil ho za rímsku kolóniu.
• Zakázal Židom a židovským kresťanom vstup do mesta.
• Zakázal židovské náboženstvo a zvlášť zachovávanie soboty po celej ríši.

Niet divu, že Židia považujú Hadriána a Hitlera za dvoch najväčších zločincov svojej histórie – Hadrián sa pokúsil vyhubiť judaizmus ako náboženstvo, zatiaľ čo Hitler sa pokúsil vyhubiť Židov ako ľud. Keď som sa dozvedel o Hadriánovej protižidovskej a protisobotnej legislatíve, položil som si otázku: Ako reagovali kresťania, najmä tí v Ríme, pod bezprostrednou kontrolou cisára, na takéto opatrenia?

Rozhodli sa zostať verní zachovávaniu soboty, aj za cenu, že budú trestaní ako Židia, alebo sa rozhodli opustiť sobotu, aby preukázali svoju odlišnosť od Židov pred rímskymi autoritami? Odpoveď je jednoduchá. Mnohí kresťania zmenili čas a spôsob zachovávania dvoch inštitúcií, ktoré ich spájali s judaizmom: soboty a Pesachu (židovskej Veľkej noci). Čoskoro uvidíme, že sobota bola zmenená na nedeľu a Pesach na veľkonočnú nedeľu práve v snahe vyhnúť sa akejkoľvek podobnosti s judaizmom.

(7) Kresťanská teológia pohŕdajúca Židmi

Aby sme pochopili, čo ďalej prispelo k týmto historickým zmenám, musíme spomenúť siedmy dôležitý faktor, ktorým je vývoj kresťanskej teológie pohŕdajúcej Židmi. Stalo sa nasledovné: keď bolo židovské náboženstvo a sobota zakázané rímskou vládou a hanobené rímskymi spisovateľmi, začala sa objavovať kresťanská protižidovská literatúra Adversus Judaeos („Proti všetkým Židom“).

Ako pokračovanie a nadviazanie na postoje rímskych spisovateľov, kresťanskí autori vyvinuli „kresťanskú“ teológiu, ktorá sa odlišovala od judaizmu a stavala sa proti nemu. Charakteristické židovské zvyky, ako napríklad obriezka a zachovávanie soboty, boli vyhlásené za znaky židovskej skazenosti.

Zavrhnutie soboty ako symbolu židovskej skazenosti prispelo k opusteniu soboty a prijatiu zachovávania nedele, aby kresťania jasne ukázali rímskym autoritám, že sa oddělili od judaizmu a identifikovali sa s rímskym pohanstvom. Táto historická zmena zo zachovávania soboty na zachovávanie nedele bola presadená rímskou cirkvou – cirkvou, ktorá bola, ako sme už skôr uviedli, väčšinovo nežidovská a ktorá prevzala vedenie kresťanských spoločenstiev po roku 70 po zničení Jeruzalema.

Aby sme lepšie pochopili, ako rímska cirkev viedla kresťanov k opusteniu soboty a podporovala uctievanie nedele namiesto nej, musíme sa krátko zmieniť o teologických, spoločenských a liturgických opatreniach zavedených v cirkvi v meste Rím.

Teologické opatrenia prijaté cirkvou v Ríme

Sobota bola zredukovaná z pamätníka stvorenia, ktorý ustanovil Boh pre celé ľudstvo, na Mojžišovu inštitúciu, danú výlučne Židom ako znak ich skazenosti. Napríklad Justín Mučeník, vplyvný predstaviteľ cirkvi v Ríme, ktorý písal v polovici druhého storočia, vo svojom Dialógu s Tryfónom argumentuje, že zachovávanie soboty bolo iba dočasným Mojžišovým nariadením, ktoré Boh uložil výhradne Židom ako:

„znak ich trestu, ktorý si zaslúžili za svoju neveru.“

Je ťažko pochopiteľné, ako mohli predstavitelia cirkvi ako Justín, ktorý sa stal mučeníkom pre kresťanskú vieru, odmietnuť biblický význam soboty ako znamenie zmluvného vzťahu s Bohom (Ex 31,16–17; Ez 20,12.20) a namiesto toho ju zredukovať na znak židovskej skazenosti. Ešte horšie je, že teológovia tej doby nijako neodmietli túto absurdnú a nezmyselnú protižidovskú teológiu, ktorá zámerne a mylne vysvetľovala biblickú sobotu, aby sa biblicky ospravedlnila politická a spoločenská perzekúcia Židov.

Je to smutné ponaučenie z dejín, ukazujúce, ako túžba byť politicky korektný viedla k podporovaniu populárnych, ale nemorálnych politík, ako bolo vyhladzovanie Židov, moslimov, kacírov či praktizovanie otroctva. Práve táto tendencia spôsobila, že niektorí cirkevní predstavitelia a biblickí vykladači sa stali biblicky nesprávnymi. Vymysleli nebiblické teológie, ktoré obhajovali nemorálne praktiky. Je nemožné odhadnúť škody, ktoré tieto teológie „osobného prospechu“ spôsobili kresťanstvu ako celku.

Napríklad opomenutie cirkevných vodcov a učencov ospravedlniť sa za protižidovskú teológiu prispelo okrem iného k vzniku populárnej prominentnej teológie, ktorá sa šíri v mnohých evanjelických cirkvách dodnes. Táto teológia učí, že Boh tajne vytrhne svoju cirkev, skôr než vyleje svoj hnev na Židov počas posledných siedmich rokov súženia. Popularita takýchto knižných sérií a filmov je hmatateľným dôkazom, ako rozšírené je dnes toto falošné učenie.

Záporné prehodnotenie soboty ako znaku židovskej skazenosti viedlo rímsku cirkev k zmene zachovávania soboty zo dňa hodovania a radosti na deň pôstu a smútku. Tento sobotný pôst však nezlepšil duchovné prežívanie soboty. Naopak, ako sa dôrazne uvádza v pápežskom dekréte pápeža Silvestra (314–335), sobotný pôst bol navrhnutý, aby vyjadril:

„opovrhnutie Židmi“ (exsecratione Judaeorum) za ich sobotné hodovanie (ciborum destructione).

Smutok a hlad, vyplývajúce zo sobotného pôstu, mali kresťanom pomôcť vyhnúť sa podozreniu, že zachovávajú sobotu s Židmi, a zároveň ich povzbudiť, aby sa s väčšou radosťou a nadšením oddali zachovávaniu nedele.

Týždenný sobotný pôst sa ďalej rozvinul ako rozšírenie alebo náprotivok každoročného veľkonočného sobotného pôstu. To bol deň, keď sa všetci kresťania, ktorí prijali rímsku veľkonočnú nedeľu, postili. Každoročný veľkonočný sobotný pôst, rovnako ako týždenný sobotný pôst, neboli navrhnuté len na vyjadrenie smútku nad Kristovou smrťou, ale aj na prejavenie opovrhnutia voči Židom, ktorí boli vnímaní ako páchatelia tejto smrti.

Napríklad dokument z tretieho storočia, známy ako Didascalia Apostolorum (Učenie apoštolov, okolo r. 250), nariaďuje kresťanom pôst na veľkonočný piatok a sobotu:

„kvôli neposlušnosti našich bratov [t. j. Židov]… pretože títo ľudia ukrižovaním zabili nášho Spasiteľa.“

Mnohí bádatelia súhlasia, že rímska cirkev bola zodpovedná za odmietnutie biblického datovania Pesachu (14. deň mesiaca nisan) a namiesto toho podporila slávenie veľkonočnej nedele. Zmena od Pesachu k veľkonočnej nedeli bola zavedená rímskou cirkvou v druhej polovici druhého storočia, aby sa, ako poznamenáva prof. Lightfoot, „vyhli aj len zdaniu judaizmu“.

Protižidovská motivácia pre odmietnutie biblického datovania Pesachu je jasne vyjadrená v doplise cisára Konštantína kresťanským biskupom na Nicejskom koncile (r. 325). V tomto liste cisár nalieha na všetkých kresťanov, aby nasledovali príklad rímskej cirkvi a prijali veľkonočnú nedeľu, pretože, ako napísal:

„nemáme mať nič spoločné so Židmi, pre nášho Spasiteľa, ktorý nám ukázal inú cestu… v jednomyseľnom prijatí tohto spôsobu [t. j. veľkonočnej nedele] túžime, drahí bratia, oddeliť sa od ohavnej spoločnosti Židov.“

Tento dopis Nicejskému koncilu ukazuje vyvrcholenie sporu, ktorý sa začal o dve storočia skôr a ktorý sa koncentroval v Ríme. Tie isté protižidovské motívy, ktoré stáli za zmenou Pesachu na veľkonočnú nedeľu, zároveň viedli aj k náhrade zachovávania soboty uctievaním nedele. Tento záver podporuje nielen fakt, že židovská sobota bola rovnako terčom protižidovského zavrhnutia ako Pesach, ale aj blízka súvislosť medzi každoročným a týždenným pôstom: každoročný veľkonočný sobotný pôst nasledovaný radostnou veľkonočnou nedeľou, a týždenný sobotný pôst nasledovaný týždennou nedeľnou radosťou.

Základná jednota medzi týmto každoročným a týždenným zachovávaním je výslovne potvrdená cirkevnými otcami a ukazuje na spoločný pôvod v rímskej cirkvi v rovnakom období a z podobných dôvodov. Je tiež potrebné poznamenať, že pápežský pokus zničiť slávnostný charakter soboty tým, že z nej urobil deň prísneho pôstu, nebol prijatý priaznivo všetkými cirkvami. Napríklad východné cirkvi sa bránili prijatiu sobotného pôstu, rovnako ako aj veľkonočnej nedele.

V skutočnosti odpor východných cirkví voči týmto praktikám výrazne prispel k historickému rozdeleniu cirkvi v roku 1054 na rímskokatolícku a pravoslávnu cirkev.

Liturgické opatrenia

Rímska cirkev nariadila, že žiadne náboženské zhromaždenia ani eucharistické slávenia sa nesmú konať v sobotu. Napríklad pápež Inocent I. (402–417) vyhlásil, že:

„Ako hovorí cirkevná tradícia, v týchto dvoch dňoch [v piatok a v sobotu] by sa za žiadnych okolností nemali sláviť sviatosti.“

Dvaja súdobí cirkvní historici, Sokrates a Sozomenos, potvrdzujú Inocentovo vyhlásenie. Napríklad Sozomenos (okolo r. 440) nám hovorí, že zatiaľ čo:

„ľudia v Konštantínopole a takmer všade sa zhromažďujú v sobotu aj v prvý deň týždňa, takýto zvyk nikdy neexistoval v Ríme ani v Alexandrii.“

Historické dôkazy, ktoré boli uvedené vyššie, jasne ukazujú, že rímska cirkev použila teologické, spoločenské a liturgické opatrenia na opustenie soboty a jej náboženského významu, a namiesto toho presadila zachovávanie nedele.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )