5. Rím a pôvod nedele

Keď som uspokojivo dokázal svojmu profesorovi, že jeruzalemská cirkev môže byť vylúčená ako miesto vzniku zachovávania nedele, pokračoval som v hľadaní najpravdepodobnejšej cirkvi, ktorá mohla presadiť takúto zmenu. Počas svojho výskumu som objavil rastúce množstvo dôkazov, ktoré poukazovali na rímsku cirkev.

Práve tam sa nachádzali spoločenské, náboženské a politické podmienky, ktoré mohli viesť rímskeho biskupa k tomu, aby podporil opustenie zachovávania soboty a namiesto toho presadil uctievanie nedele.

V prvom rade bola rímska cirkev tvorená väčšinou kresťanmi z pohanov. Apoštol Pavol vo svojom liste rímskej cirkvi výslovne píše:

„Vám, pohanom, hovorím…“ Rimanom 11:13

Zatiaľ čo jeruzalemská cirkev bola takmer výlučne zložená z kresťanov zo Židov a bola hlboko oddaná židovským náboženským tradíciám, ako je zachovávanie soboty, rímska cirkev pozostávala prevažne z kresťanov z pohanov. Títo veriaci boli ovplyvnení pohanskými praktikami, ako napríklad uctievaním slnka a jeho Dňom Slnka.

Po druhé som zistil, že prevládajúce členstvo pohanských kresťanov pravdepodobne prispelo k rýchlemu odlíšeniu rímskych kresťanov od Židov v Ríme. Tento fakt sa prejavil už v roku 64, keď cisár Nero obvinil kresťanov zo založenia požiaru v Ríme, hoci židovská štvrť Trastevere požiarom zasiahnutá nebola. To naznačuje, že už v tom čase boli kresťania v Ríme vnímaní rímskymi autoritami nie ako židovská sekta, ale ako samostatné náboženské hnutie.

Najpravdepodobnejším dôvodom bolo to, že kresťania v Ríme sa už dlhší čas nezúčastňovali bohoslužieb v synagógach. V Palestíne to však bolo inak – tam sa kresťania zúčastňovali synagogálnych bohoslužieb až do konca prvého storočia. Túto skutočnosť potvrdzuje zavedenie kliatby proti kresťanom okolo roku 90, ktorá sa mala prednášať počas synagogálnej bohoslužby s cieľom vylúčiť ich zo synagóg.

Tretím kľúčovým bodom je „predurčená autorita“ (potentior principalitas) rímskeho biskupa po zničení Jeruzalema v roku 70. Keďže Rím bol hlavným mestom ríše, biskup hlavného mesta postupne prevzal vedenie kresťanských spoločenstiev. Jeho autorita bola uznávaná osobnosťami ako Ignác, Polykarp a Ireneus, ktorí pôsobili v druhom storočí.

Hmatateľnými dôkazmi vedúceho postavenia rímskeho biskupa sú jeho zásahy proti sektárskej činnosti vtedajších heretikov, ako boli Markión a Montanus. Ešte významnejšia pre naše štúdium je však úloha rímskeho biskupa v presadzovaní a podpore zmien, ako bolo napríklad presmerovanie od sobotného hodovania k sobotnému pôstu, a tiež zmena slávenia Paschy zo židovskej Veľkej noci na kresťanskú veľkonočnú nedeľu.

K tejto téme sa čoskoro podrobnejšie vrátime. V tejto chvíli stačí poznamenať, že vedúca rola rímskeho biskupa sa výrazne vystupňovala po roku 70, keď sa stal jedinou autoritou schopnou vydávať príkazy a ovplyvniť väčšinu kresťanov, aby prijali nové formy náboženského uctievania, ako bolo týždenné slávenie nedele a každoročná veľkonočná nedeľa.

Pre pochopenie toho, prečo rímsky biskup podporoval opustenie soboty a prijatie nedele, je kľúčový štvrtý faktor: daňové, vojenské, politické a náboženské represívne opatrenia, ktoré Rimania uvalili na Židov po prvej židovskej vzbure v roku 66 a ktoré vyvrcholili druhou vzburou v roku 135. Tieto represálie mali potrestať násilné povstania v rôznych častiach ríše a boli mimoriadne citeľné v Ríme, kde žila veľká židovská komunita.

• Finančne: Židia boli nútení platiť diskriminačnú daň (fiscus judaicus), zavedenú Vespasianom a neskôr zvýšenú Domiciánom (81–96) a Hadriánom. Táto daň znamenala trest už za samotnú existenciu.
• Vojensky: Vespasian a Titus potlačili prvé židovské povstanie (66–70) a Hadrián druhé (132–135).
• Nábožensky: Vespasian (69–79) zrušil Sanhedrin a úrad veľkňaza.

Tieto represívne opatrenia proti Židom boli intenzívne pociťované v Ríme, kde žila početná židovská obec. Rastúce nepriateľstvo rímskeho obyvateľstva dokonca prinútilo cisára Tita, hoci nerád (invitus), požiadať Bereniku, židovskú princeznú a sestru Herodesa Agrippu II., aby opustila Rím.

Piatym podstatným faktorom je protižidovská propaganda rímskych autorov, ktorí začali rasovo a kultúrne očierňovať Židov, zosmiešňujúc najmä zachovávanie soboty a obriezku ako židovské povery. Terčom posmechu bol najmä sobotný odpočinok, považovaný za prejav lenivosti. Opovržlivé poznámky nachádzame v dielach autorov ako Seneca, Persius, Petronius, Quintilianus, Martialis, Plutarchos, Juvenalis a Tacitus – všetci pôsobili v Ríme.

Šiestym a zároveň najvýznamnejším faktorom, ktorý ovplyvnil zmenu dňa uctievania zo soboty na nedeľu, bola protižidovská a protisobotná legislatíva vydaná cisárom Hadriánom v roku 135. Hadrián zašiel tak ďaleko, že zakázal praktizovanie židovského náboženstva všeobecne a zachovávanie soboty osobitne. Táto represívna legislatíva bola prijatá tri roky po krvavom potlačení Bar Kochbovho povstania (132–135).

Hadriánove rímske légie spôsobili obrovské množstvo obetí. Po ovládnutí Jeruzalema cisár radikálne riešil židovský problém.

• Zabil tisíce Židov a ďalšie tisíce odviedol ako otrokov do Ríma.
• Premenoval Jeruzalem na Aelia Capitolina a vyhlásil ho za rímsku kolóniu.
• Zakázal Židom a židovským kresťanom vstup do mesta.
• Zakázal židovské náboženstvo a zvlášť zachovávanie soboty po celej ríši.

Niet divu, že Židia považujú Hadriána a Hitlera za dvoch najväčších zločincov svojej histórie. Hadrián sa pokúsil vyhubiť judaizmus ako náboženstvo, zatiaľ čo Hitler sa pokúsil vyhubiť Židov ako národ. Keď sa objavila Hadriánova protižidovská a protisobotná legislatíva, vznikla zásadná otázka: Ako reagovali kresťania, najmä tí v Ríme, pod priamou kontrolou cisára?

Rozhodli sa zostať verní zachovávaniu soboty, aj keď by boli trestaní ako Židia, alebo sa rozhodli opustiť sobotu, aby preukázali svoju odlišnosť od judaizmu pred rímskymi autoritami? Odpoveď je jednoznačná. Mnohí kresťania zmenili čas aj spôsob zachovávania dvoch inštitúcií, ktoré ich spájali s judaizmom: soboty a Pesachu. Sobota bola presunutá na nedeľu a Pesach na veľkonočnú nedeľu, a to v snahe vyhnúť sa akejkoľvek podobnosti s judaizmom.

Aby sme pochopili ďalší vývoj týchto historických zmien, musíme pomenovať siedmy rozhodujúci faktor, ktorým bol vývoj kresťanskej teológie pohŕdajúcej Židmi. Keď bolo židovské náboženstvo a zachovávanie soboty zakázané rímskou vládou a zároveň zosmiešňované rímskymi spisovateľmi, začala sa objavovať kresťanská protižidovská literatúra známa ako Adversus Judaeos („Proti Židom“).

V nadväznosti na rímske postoje kresťanskí autori rozvinuli „kresťanskú“ teológiu, ktorá sa vedome oddelila od judaizmu a postavila sa proti nemu. Typické židovské znaky, ako obriezka a zachovávanie soboty, boli označené za prejavy židovskej skazenosti. Tak sa teologický odstup stal nástrojom náboženskej identity, ktorá sa formovala v opozícii.

Zavrhnutie soboty ako symbolu židovskej skazenosti prispelo k opusteniu soboty a k prijatiu zachovávania nedele, aby kresťania jasne ukázali rímskym autoritám, že sa oddělili od judaizmu a identifikovali sa s rímskym pohanstvom. Táto historická zmena zo zachovávania soboty na zachovávanie nedele bola presadená rímskou cirkvou, ktorá bola väčšinovo nežidovská a ktorá prevzala vedenie kresťanských spoločenstiev po roku 70, po zničení Jeruzalema.

Aby sme lepšie pochopili, ako rímska cirkev viedla kresťanov k opusteniu soboty a podporovala uctievanie nedele namiesto nej, je potrebné krátko sa zmieniť o teologických, spoločenských a liturgických opatreniach, ktoré boli zavedené v cirkvi v meste Rím.

Sobota bola zredukovaná z pamätníka stvorenia, ktorý ustanovil Boh pre celé ľudstvo, na Mojžišovu inštitúciu, danú výlučne Židom ako znak ich skazenosti. Justín Mučeník, vplyvný predstaviteľ cirkvi v Ríme, píšuci v polovici druhého storočia, vo svojom diele Dialóg s Tryfónom tvrdil, že zachovávanie soboty bolo len dočasným Mojžišovým nariadením, ktoré Boh uložil výhradne Židom ako:

„znak ich trestu, ktorý si zaslúžili za svoju neveru.“

Je ťažké pochopiť, ako mohli predstavitelia cirkvi ako Justín, ktorý sa stal mučeníkom pre kresťanskú vieru, odmietnuť biblický význam soboty ako znamenie zmluvného vzťahu s Bohom (Ex 31:16–17; Ez 20:12, 20) a namiesto toho ju zredukovať na znak židovskej skazenosti. Ešte vážnejšie je, že teológovia tej doby túto absurdnú a protižidovskú teológiu nijako neodmietli. Naopak, zámerne a mylne vysvetľovali biblickú sobotu, aby biblicky ospravedlnili politickú a spoločenskú perzekúciu Židov.

Ide o smutné ponaučenie z dejín, ktoré ukazuje, ako túžba byť politicky korektný viedla k podporovaniu populárnych, no nemorálnych politík, ako bolo vyhladzovanie Židov, moslimov a kacírov či praktizovanie otroctva. Práve táto tendencia spôsobila, že niektorí cirkevní predstavitelia a biblickí vykladači sa stali biblicky nesprávnymi. Vytvorili nebiblické teológie, ktoré obhajovali nemorálne praktiky. Je nemožné odhadnúť škody, ktoré tieto teológie osobného prospechu spôsobili kresťanstvu ako celku.

Napríklad opomenutie cirkevných vodcov a učencov ospravedlniť sa za protižidovskú teológiu prispelo okrem iného k vzniku populárnej a vplyvnej teológie, ktorá sa dodnes šíri v mnohých evanjelických cirkvách. Táto teológia učí, že Boh tajne vytrhne svoju cirkev skôr, než vyleje svoj hnev na Židov počas posledných siedmich rokov súženia. Popularita takýchto knižných sérií a filmov je hmatateľným dôkazom, ako rozšírené je dnes toto falošné učenie.

Záporné prehodnotenie soboty ako znaku židovskej skazenosti viedlo rímsku cirkev k zmene zachovávania soboty zo dňa hodovania a radosti na deň pôstu a smútku. Tento sobotný pôst však nezlepšil duchovné prežívanie soboty. Naopak, ako sa uvádza v pápežskom dekréte pápeža Silvestra (314–335), sobotný pôst bol zavedený s cieľom vyjadriť:

„opovrhnutie Židmi“ (exsecratione Judaeorum) za ich sobotné hodovanie (ciborum destructione)

Smutok a hlad, vyplývajúce zo sobotného pôstu, mali kresťanom pomôcť vyhnúť sa podozreniu, že zachovávajú sobotu so Židmi, a zároveň ich povzbudiť, aby sa s väčšou radosťou a nadšením oddali zachovávaniu nedele.

Týždenný sobotný pôst sa ďalej rozvinul ako rozšírenie a náprotivok každoročného veľkonočného sobotného pôstu. Išlo o deň, keď sa všetci kresťania, ktorí prijali rímsku veľkonočnú nedeľu, postili. Každoročný veľkonočný sobotný pôst, rovnako ako týždenný sobotný pôst, neboli určené len na vyjadrenie smútku nad Kristovou smrťou, ale aj na prejavenie opovrhnutia voči Židom, ktorí boli vnímaní ako páchatelia tejto smrti.

Dokument z tretieho storočia, známy ako Didascalia Apostolorum (Učenie apoštolov, okolo roku 250), nariaďuje kresťanom pôst na veľkonočný piatok a sobotu:

„kvôli neposlušnosti našich bratov [t. j. Židov], pretože títo ľudia ukrižovaním zabili nášho Spasiteľa“

Mnohí bádatelia sa zhodujú, že rímska cirkev bola zodpovedná za odmietnutie biblického datovania Pesachu (14. deň mesiaca nisan) a namiesto toho podporila slávenie veľkonočnej nedele. Zmena od Pesachu k veľkonočnej nedeli bola zavedená rímskou cirkvou v druhej polovici druhého storočia, aby sa, ako poznamenáva prof. Lightfoot, „vyhli aj len zdaniu judaizmu“.

Protižidovská motivácia pre odmietnutie biblického datovania Pesachu je jasne vyjadrená v doplise cisára Konštantína kresťanským biskupom na Nicejskom koncile (325). V tomto liste cisár nalieha na všetkých kresťanov, aby nasledovali príklad rímskej cirkvi a prijali veľkonočnú nedeľu, pretože, ako napísal:

„Nemáme mať nič spoločné so Židmi, pre nášho Spasiteľa, ktorý nám ukázal inú cestu… v jednomyseľnom prijatí tohto spôsobu túžime, drahí bratia, oddeliť sa od ohavnej spoločnosti Židov“

Tento list Nicejskému koncilu ukazuje vyvrcholenie sporu, ktorý sa začal o dve storočia skôr a postupne sa koncentroval v Ríme. Tie isté protižidovské motívy, ktoré stáli za zmenou Pesachu na veľkonočnú nedeľu, viedli zároveň aj k náhrade zachovávania soboty uctievaním nedele.

Tento záver podporuje nielen fakt, že židovská sobota bola rovnako terčom zavrhnutia ako Pesach, ale aj úzka súvislosť medzi každoročným a týždenným cyklom: každoročný veľkonočný sobotný pôst nasledovaný radostnou nedeľou a týždenný sobotný pôst nasledovaný týždennou nedeľnou radosťou.

Základná jednota medzi týmto každoročným a týždenným zachovávaním je výslovne potvrdená cirkevnými otcami a poukazuje na spoločný pôvod v rímskej cirkvi, vzniknutý v rovnakom období a z podobných dôvodov.

Je potrebné tiež poznamenať, že pápežský pokus oslabiť slávnostný charakter soboty tým, že z nej urobil deň prísneho pôstu, nebol všeobecne prijatý. Východné cirkvi sa bránili prijatiu sobotného pôstu, rovnako ako aj veľkonočnej nedele. V skutočnosti odpor východných cirkví voči týmto praktikám výrazne prispel k historickému rozdeleniu cirkvi v roku 1054 na rímskokatolícku a pravoslávnu cirkev.

Rímska cirkev nariadila, že žiadne náboženské zhromaždenia ani eucharistické slávenia sa nesmú konať v sobotu. Pápež Inocent I. (402–417) vyhlásil:

„Ako hovorí cirkevná tradícia, v týchto dvoch dňoch [v piatok a v sobotu] by sa za žiadnych okolností nemali sláviť sviatosti“

Dvaja súdobí cirkevní historici, Sokrates a Sozomenos, potvrdzujú Inocentovo vyhlásenie. Sozomenos (okolo r. 440) uvádza, že:

„Ľudia v Konštantínopole a takmer všade sa zhromažďujú v sobotu aj v prvý deň týždňa, takýto zvyk však nikdy neexistoval v Ríme ani v Alexandrii“

Historické dôkazy uvedené vyššie jasne ukazujú, že rímska cirkev použila teologické, spoločenské a liturgické opatrenia na opustenie soboty a odstránenie jej náboženského významu, pričom systematicky presadzovala zachovávanie nedele.

Téma Ríma a pôvodu nedele priamo zapadá do širšieho biblicko-historického kontextu zmeny soboty na nedeľu, kde sa sleduje proces postupného opúšťania biblickej soboty pod vplyvom rímskej cirkvi a pohanského prostredia; táto problematika úzko súvisí aj s porovnaním sobota vs. nedeľa, ktoré odhaľuje rozdiel medzi Božím prikázaním a cirkevnou tradíciou, a zároveň nadväzuje na historické korene pohanských náboženstiev, kde má uctievanie slnka kľúčové miesto; hlbší duchovný a prorocký rozmer tejto zmeny vysvetľuje aj tematika babylonských náuk, zatiaľ čo biblickú obnovu pôvodného učenia rozvíja séria Rehabilitácia soboty, ktorá poukazuje na návrat k pravde Písma a autenticite viery.