Zachariáš a Alžbeta – rodičia Pánovho posla

Zachariáš a Alžbeta patrili k starobylému kňazskému rodu Árona, ktorý bol oddelený pre službu Bohu už od čias Mojžiša. Ich život bol poznačený úctou k Božiemu zákonu, vernosťou prikázaniam a hlbokou zbožnosťou, ktorá nebola iba vonkajším plnením náboženských povinností, ale vnútorným postojom srdca. Žili v čase, keď sa v Izraeli síce zachovávali náboženské obrady, no skutočný duch oddanosti Bohu bol u mnohých oslabený formalizmom a duchovnou ľahostajnosťou. Uprostred tohto úpadku predstavoval ich život tiché svedectvo vernosti.

Ich spravodlivosť spočívala v úprimnej poslušnosti Bohu a v každodennom živote, ktorý bol v súlade s jeho vôľou. Neboli vedení túžbou po uznaní ani po postavení medzi ľuďmi, ale usilovali sa žiť tak, aby sa páčili Bohu. Zachariáš vykonával svoju kňazskú službu s bázňou a úctou, vedomý si posvätnosti úlohy sprostredkovať ľudu Božie požehnanie. Alžbeta bola ženou tichého ducha, pokorná, čistá v charaktere a pevná vo viere.

Ich domácnosť bola miestom modlitby, pokoja a dôvery v Boha. Spoločne očakávali naplnenie Božích zasľúbení daných Izraelu a s nádejou hľadeli na príchod Mesiáša, ktorého príchod bol predmetom túžby verných duší tej doby. Ich život tak predstavoval obraz spravodlivosti založenej na viere, poslušnosti a úplnej závislosti od Božej milosti.

Hoci ich život bol naplnený vernosťou Bohu, Zachariáš a Alžbeta niesli ťažké bremeno, ktoré ich sprevádzalo celé roky — nemali dieťa. V izraelskej spoločnosti bola neplodnosť považovaná za veľkú potupu a často sa chápala ako znak Božej nepriazne. Pre ženu znamenala hlbokú osobnú bolesť a pre manželov zdroj tichého utrpenia i spoločenského poníženia.

Roky plynuli a nádej na potomka sa postupne vzďaľovala. Ich modlitby zostávali, zdalo sa, nevypočuté. Napriek tomu ich srdce nezatrpklo voči Bohu. Neupadli do zúfalstva ani nevzali svoju situáciu ako dôvod na odvrátenie sa od viery. Ich skúška ich skôr privádzala k ešte hlbšej dôvere v Božiu múdrosť a k pokornému prijatiu jeho vôle.