Rudimentárne orgány – zbytočnosť alebo zámerný dizajn?

Tvorivý dizajn v ľudskom embryu

Jedným z najúžasnejších dôkazov tvorivého dizajnu a organizácie je ohromujúci proces vzniku a formovania ľudského embrya v matkinom lone. Práve v tomto prípade však evolucionisti prechádzajú do ofenzívy; prichádzajú s jedným zo svojich najsilnejších argumentov. V podstate hovoria:

„Pozrite sa, ak nám rozprávate o stvorení, potom asi Stvoriteľ nie je veľmi zručný, pretože by inak neexistovali všetky tie chyby pri tvorbe ľudského embrya.“

Na obrázku 1 vidíme rané štádium vývoja ľudského plodu. Môžete ho považovať za svoju prvú „fotku z detstva“. Na začiatku ste iba malá guľôčka „beztvarej hmoty“. Postupne sa však začínajú formovať ruky, nohy, oči a ďalšie časti vášho tela. Vo veku jedného mesiaca ešte zďaleka nie ste takí okúzľujúci, akými sa stanete neskôr. Evolucionista k tomu dodáva:

„V ľudskom embryu neexistujú žiadne dôkazy o stvorení. Ako by inak mohlo mať ľudské embryo žĺtkový vak ako kurča a chvost ako jašterica? Prečo by ľudská bytosť mala žiabre ako ryba? Inteligentný Stvoriteľ by predsa mal vedieť, že ľudia takéto veci nepotrebujú.“

No áno, sú tam: žĺtkový vak, žiabre aj chvost. Prečo tam teda sú?

Evolucionista verí, že tieto štruktúry existujú iba ako nepotrebné pozostatky alebo „rudimenty“ našej evolučnej minulosti – ako pripomienky čias, keď boli naši predkovia iba rybami či plazmi. Avšak táto evolučná predstava o zakrnelých orgánoch v skutočnosti spomalila vedecký výskum na mnoho rokov. Ak ste presvedčený, že niečo je zbytočným, nefunkčným zvyškom z predchádzajúceho vývoja, potom vás ani nenapadne zistiť, akú prípadnú funkciu by daný orgán mohol mať.

Našťastie, niektorí vedci tento názor nezdieľali. Namiesto toho verili, že podobné štruktúry majú pravdepodobne dôležitú úlohu vo vývoji ľudského organizmu.

Nové vedecké objavy – Žĺtkový vak ako nenahraditeľná súčasť vývoja

A skutočne, štúdie dokázali, že najmenej 178 z 180 orgánov, ktoré boli kedysi na zozname zakrnelých pozostatkov evolúcie, majú veľmi dôležité funkcie v ľudskom tele. Vezmime si napríklad žĺtkový vak. U kurčiat obsahuje žĺtok väčšinu potravy potrebnej pre rast kuriatka. Na rozdiel od toho, ľudské embryo rastie v matkinom lone, kde mu matka dodáva všetky potrebné živiny. Znamená to teda, že môžeme žĺtkový vak z ľudského embrya odstrániť, pretože je zbytočný? Rozhodne nie.

Takzvaný „žĺtkový vak“ je zdrojom prvých embryonálnych krviniek; bez neho by zárodok nemohol prežiť. A teraz vám priblížim jeden technický problém. Určite ste presvedčení, že v dospelosti sa krvinky tvoria v kostnej dreni. To je logické, pretože krvinky sú veľmi citlivé na žiarenie a kosť im poskytuje určitú ochranu. Ale na to, aby sa vytvorila kostná dreň, potrebujete krv – ktorá sa však sama tvorí až v kostnej dreni. Takže kde získate počiatočnú krv?

Prečo na to nevyužiť štruktúru podobnú žĺtkovému vaku ako u kurčiat? DNA a proteínové vybavenie patria k základným zložkám potrebným na túto produkciu. A keďže sa tento vak nachádza v príhodnej polohe mimo embrya, telo sa ho môže ľahko zbaviť po tom, ako splní svoju dočasnú – ale životne dôležitú – funkciu. Všimnite si, že toto je presne to, čo môžeme považovať za dôkaz dobrého tvorivého dizajnu a konstruktérskej praxe.

Predstavte si, že by ste boli vo firme, ktorá projektuje mosty, a rozprávali sa s niekoľkými inžiniermi, z ktorých si chcete vybrať budúceho pracovníka. Jeden z nich by povedal:

„Každý z mostov, ktoré postavím, bude podstatne odlišný od všetkých ostatných.“ Pyšne by dodal: „Každý taký most bude vybudovaný s použitím odlišných materiálov a odlišných postupov, takže nikto nikdy nezistí podobnosť medzi mojimi mostmi.“

Ako vám to znie? Potom pristúpi ďalší uchádzač a povie:

„Vidím, že na vašom dvore sú nosníky profilu I, svorníky a laná rôznych veľkostí. Môžeme ich použiť buď na stavbu mosta cez rieku, alebo cez záliv pri San Franciscu. Viem prispôsobiť rovnaké súčiastky a procesy tak, aby plnili širokú škálu funkcií. Na stavbách mojich mostov uvidíte vzory a variácie, a aj ostatní rozpoznajú v našej práci pečať autorstva.“

Koho z týchto dvoch by ste si vybrali? Ako zdôrazňuje A. E. Wilder-Smith (1980), u ľudských staviteľov obvykle oceňujeme kreatívnu ekonomiku a variácie na danú tému. A presne to pozorujeme aj pri vývoji ľudského embrya. Rovnakú štruktúru, ktorá poskytuje kurčaťu výživu a krvinky, možno použiť aj na produkciu krviniek potrebných pre ľudské embryo. Toto nie je dôkazom dlhých období a náhody, ale skôr odráža použitie podobných štruktúr na splnenie určitého plánu a účelu.

Žiabre u ľudského embrya?

Podobne je to aj s tzv. „žiabrami“. Tam, kde u jednomesačného ľudského embrya pozorujeme kožné záhyby, vznikajú hrtanové výchlipky. Občas sa stane, že jedna z týchto výchlipiek prerazí stenu hrtanu a dieťa sa narodí s dierkou v krku. Je teda úplne jasné, že tieto štruktúry nie sú žiabrami. Keby bol tento otvor skutočne súčasťou žiabier, ako by sa mohlo zdať na základe evolučnej teórie, musel by byť obklopený cievami, ktoré by sa chystali absorbovať kyslík z vody, tak ako to robia skutočné žiabre.

Takýto dôkaz však neexistuje, čo jasne naznačuje, že tieto záhyby nemajú s evolúciou z rýb nič spoločné. Ale žiadna takáto štruktúra v ľudskom tele neexistuje. Jednoducho nemáme v DNA inštrukcie na tvorbu žiabier.

(Touto problematikou sa zaoberá množstvo odborných kníh, napríklad kniha nemeckého embryológa Dr. Ericha Blechschmidta s názvom „Zachovanie individuality“. Táto kniha, úzko špecializovaná na embryológiu, vyvracia mýtus, že „ontogenéza rekapituluje fylogenézu“, teda že ľudský plod prechádza štádiami zvierat. Ide o užitočnú knihu pre každého, kto chce vedieť viac o ľudskom embryu a jeho raste.)

Chyby vo vývoji: Nesprávne interpretácie

Žiaľ, niektoré deti sa narodia s troma očami alebo len s jedným okom. To však vôbec neznamená, že sme sa vyvinuli z niečoho jednookého alebo trojokého. Ide jednoducho o chybu v normálnom programe pre vývoj človeka, čo len zdôrazňuje, aký dokonalý musí byť náš dizajn a ako perfektne musí fungovať, aby sme prežili. Hrtanové (či hltanové) žliabky a výchlipky, nesprávne označované ako „žiabre“, nie sú chybami vo vývoji človeka. Naopak, stali sa zásadnými súčasťami anatómie človeka.

• Semicirkulárne kanáliky v strednom uchu pochádzajú z druhých výchlipiek.
• Príštítne telieska a brzlík pochádzajú z tretích a štvrtých výchlipiek. Bez brzlíka by sme stratili polovicu imunitného systému.
• Bez príštítnych teliesok by sme nedokázali regulovať hladinu vápnika, čo by viedlo k neschopnosti prežiť.
• Ďalšia výchlipka, kedysi považovaná evolucionistami za rudiment, sa neskôr ukázala ako žľaza pomáhajúca udržiavať rovnováhu hladiny vápnika.

Tieto takzvané „žiabre“ teda v žiadnom prípade nie sú zbytočnými zakrnelými orgánmi – pozostatkami z dávnej evolúcie. Naopak, sú nevyhnutné pre špecifický vývoj ľudského jedinca a majú konkrétne funkcie, ktoré sú kľúčové pre prežitie.

Tvorivý dizajn: Žiabrové štrbiny a chvost

Rovnako ako v prípade žĺtkových vakov, aj útvar nazývaný „žiabrové štrbiny“ predstavuje dômyselné a prispôsobivé riešenie zložitého konštrukčného problému. Ako sa môže z malej, okrúhlej vajcovej bunky stať zviera alebo ľudská bytosť s tráviacou trubicou a rôznymi orgánmi v telesnej dutine? Riešením je nechať túto guľôčku (alebo u niektorých organizmov plochý plátok) „pohltiť samu seba“ a vytvoriť tak trubicu, ktorá následne vytvára ďalšie trubice a výchlipky.

Takýmto spôsobom sa vytvárajú napríklad adenohypofýza, pľúca, močový mechúr, ale aj časti pečene a slinivky. U rýb týmto procesom vznikajú žiabre, zatiaľ čo u ľudí sa takto formujú semicirkulárne kanáliky, príštitné teliesko a brzlík. Podľa pokynov DNA v príslušných vajcových bunkách používajú ryby aj ľudia podobný proces, ktorého výsledkom sú úplne rozdielne, špecifické znaky. (Pozri Obrázok 2 vyššie)

A čo chvost? Mnohí z vás už určite počuli, že človek má „chvostovú kosť“ (známu aj ako kostrč alebo coccyx) a že jediným dôvodom, prečo ju máme, je údajne pripomienka, že naši predkovia mali chvost. Toto tvrdenie si môžete vyskúšať – aj keď to rozhodne neodporúčam. Ak si myslíte, že je kostrč zbytočná, skúste spadnúť na schodoch a dopadnúť priamo na ňu. (Niektorí z vás možno takúto skúsenosť nešťastnou náhodou už majú – som si istý!) Aký je výsledok?

• Nemôžete sa postaviť
• Nemôžete si sadnúť
• Nemôžete si ľahnúť
• Nemôžete sa otočiť v posteli
• Bolesť vás takmer paralyzuje

V istom zmysle je kostrč jednou z najdôležitejších kostí v ľudskom tele. Je kľúčovým bodom pre uchytenie svalov, ktoré sú nevyhnutné pre našu vzpriamenú postavu (a tiež pre vylučovanie, ale o tom tu nebudeme rozprávať).

Kostrč: Nenahraditeľná súčasť ľudskej anatómie

Opäť sa teda ukazuje, že kostrč rozhodne nie je nepotrebným rudimentom z minulosti evolúcie. Naopak, hrá významnú úlohu vo vývoji človeka. Je pravda, že koniec chrbtice u jednomesačného embrya výrazne vyčnieva, ale to preto, že sa svaly a končatiny ešte len začínajú vyvíjať, a chrbtica ich stimuluje (pozri Obrázok 2). Keď sa vyvinú nohy, obklopia a zakryjú kostrč, ktorá sa následne vtiahne do tela.

Je pravda, že v zriedkavých prípadoch sa môže dieťa narodiť s „chvostom“. Tento jav však nie je dôkazom evolučného pôvodu, ale skôr anomáliou v procese vývoja, ktorý za bežných okolností prebieha správne. Rozhodne to teda nie je chvosy. A nie je to ani kostrč. Táto štruktúra nie je tvorená kosťami; nemá ani nervovú pleteň. Nervová sústava sa počas vývoja otvára zozadu a postupne sa rozťahuje. Počas vývoja sa formuje do hrebeňov, ktoré sa následne zvinú.

Tento proces prebieha tak, že sa najprv „zatiahne zips“ v strede, potom sa tiahne do oboch strán smerom k okrajom. Občas sa tento proces neuzavrie úplne, čo môže spôsobiť vážny defekt známy ako spina bifida (rozštep chrbtice). Inokedy sa uzavrie príliš, čo vedie k narodeniu dieťaťa – nie s chvostom, ale s tukovým nádorom. Tento nádor je tvorený iba kožou a tukovým tkanivom, takže ho môže lekár jednoducho odstrániť. Vôbec to nepripomína chvost, ako napríklad u mačky, ktorý má svaly, kosti a nervy. Naopak, odstránenie tejto tukovej masy nie je komplikované.

Ak by sme mali chvost, mal by byť funkčný a obsahovať kosti, svaly a nervy. Šimpanzy a ľudoopy tiež nemajú chvost, čo jasne naznačuje, že prítomnosť tukového nádoru na konci chrbtice nemá nič spoločné s evolučným pôvodom.

Fascinujúca stavba ľudského tela

Podrobnosti stavby ľudského tela sú skutočne úžasné. Mali by sme sa na chvíľu zastaviť, navzájom sa poriadne prezrieť a uvedomiť si, akým zázrakom je premena embrya na dospelého človeka. Evolucionisti kedysi tvrdili, že vývoj ľudského embrya opakuje štádiá našej predpokladanej evolučnej minulosti. Tento koncept, ktorý je dnes už neplatným „biogenetickým zákonom“, bol stručne vyjadrený vetou: „ontogenéza rekapituluje fylogenézu“.

Táto myšlienka znamenala, že vývoj embrya údajne opakuje evolučné štádiá svojej skupiny. Napríklad oplodnené vajíčko malo predstavovať našich jednobunkových predkov, niečo ako „štádium meňavky“. Je pravda, že na začiatku sme malé, okrúhle útvary, ktoré trochu pripomínajú jednotlivé bunky. Tento argument je však povrchný, pretože evolucionisti sa pozerali len na vonkajší vzhľad vajcovej bunky.

Ak sa zameriame iba na vonkajší vzhľad, mohli by sme povedať, že sme príbuzní s detskou guľôčkou na cvrnkanie, brokom do vzduchovky či ložiskovou guľôčkou – všetky sú malé a okrúhle! Samozrejme, evolucionista (alebo ktokoľvek iný) by okamžite odpovedal:

„To je nezmysel. Tieto veci sú vnútri úplne iné ako ľudská vajcová bunka.“

A práve o to ide. Ak sa pozrieme dovnútra, zistíme, že tá malá bodka, ktorou každý z nás začína, je úplne odlišná od prvej bunky akéhokoľvek iného organizmu. Vnútorná štruktúra a genetická výbava sú natoľko špecifické, že ju nemožno prirovnať k ničomu inému. Táto jedinečnosť embryonálneho vývoja naznačuje, že ľudské embryo je od začiatku originálnym dielom, nie výsledkom náhodnej evolúcie. Hĺbkové pochopenie jeho vývoja dokazuje skôr tvorivý zámer než náhodné zmeny v priebehu miliónov rokov.

Unikátnosť ľudského života: Od počatia po narodenie

Myš, slon aj človek sú v okamihu počatia čo do veľkosti aj tvaru veľmi podobní. Ak sa však pozrieme na ich DNA a proteíny, už pri počatí sú tieto druhy života navzájom úplne odlišné – a to nielen chemicky, ale aj štrukturálne. Ani ako omyl nemôže ľudská bytosť vytvoriť žĺtok, žiabre či chvost, pretože jednoducho nemáme a nikdy sme nemali tieto genetické inštrukcie. Naša DNA neobsahuje žiadne údaje na tvorbu takýchto štruktúr.

Ľudské vajíčko nie je iba ľudské, ale je aj jedinečným indivíduom. Už v okamihu počatia sú v ňom uložené informácie o farbe očí, telesnej výške a možno dokonca aj o povahe. Všetky tieto údaje sú prítomné v DNA a sú pripravené prejaviť sa vo viditeľnej podobe počas vývoja. Jeden z najvýstižnejších opisov embryonálneho vývoja pochádza z textu starého viac ako 3 000 rokov, ktorý napísal žalmista Dávid (Žalm 139).

Dávid hovorí o tom, že bol „beztvarou látkou“ a že takto začíname všetci – ako beztvará hmota. Následne opisuje, že bol „utkaný“ v lone svojej matky, čo možno prirovnať k procesu embryonálneho vývoja.

Na začiatku je hmota – podobná priadzi v košíku. A je tu plán, zapísaný do DNA, podobne ako plány tkáča. Inštrukcie sú tvorivo premyslené a vopred špecifikované. Rovnako ako keď šikovná pletúca žena dáva tvar rukávom svetra, tak aj ľudské embryo dostáva svoj tvar podľa plánu Stvoriteľa. Sme naozaj „podivuhodne utvorení, že to budí bázeň“ (Žalm 139:14). Tento starobylý opis je výstižným svedectvom o tom, že každé ľudské embryo je jedinečné, precízne naplánované a dokonale utkané s jasným zámerom a účelom.