Rudimentárne orgány – zbytočnosť alebo zámerný dizajn?

Jedným z najúžasnejších dôkazov tvorivého dizajnu a precíznej organizácie je ohromujúci proces vzniku a formovania ľudského embrya v matkinom lone. Práve v tomto bode však evolucionisti prechádzajú do ofenzívy a prichádzajú s jedným zo svojich najsilnejších argumentov. V podstate hovoria:

„Pozrite sa, ak nám rozprávate o stvorení, potom asi Stvoriteľ nie je veľmi zručný, pretože by inak neexistovali všetky tie chyby pri tvorbe ľudského embrya.“

Na obrázku 1 vidíme rané štádium vývoja ľudského plodu. Môžete ho považovať za svoju prvú „fotku z detstva“. Na začiatku ste len malá guľôčka „beztvarej hmoty“. Postupne sa však začínajú formovať ruky, nohy, oči a ďalšie časti tela. Vo veku jedného mesiaca ešte zďaleka nevyzeráte tak, ako budete vyzerať neskôr. Evolucionista k tomu dodáva:

„V ľudskom embryu neexistujú žiadne dôkazy o stvorení. Ako by inak mohlo mať ľudské embryo žĺtkový vak ako kurča, chvost ako jašterica a žiabre ako ryba? Inteligentný Stvoriteľ by predsa mal vedieť, že ľudia takéto veci nepotrebujú.“

No áno, sú tam: žĺtkový vak, žiabre aj chvost. Prečo tam teda sú?

Evolucionista verí, že tieto štruktúry existujú len ako nepotrebné pozostatky, teda „rudimenty“ našej evolučnej minulosti, pripomienky čias, keď mali naši predkovia podobu rýb či plazov. Táto predstava o zakrnelých orgánoch však v skutočnosti spomalila vedecký výskum na celé desaťročia. Ak ste presvedčený, že niečo je zbytočný zvyšok, ani vás nenapadne skúmať, akú skutočnú funkciu by to mohlo mať.

Našťastie, niektorí vedci tento názor nezdieľali. Verili, že podobné štruktúry majú dôležitú a presne určenú úlohu vo vývoji ľudského organizmu.

Výskumy ukázali, že najmenej 178 z 180 orgánov, ktoré boli kedysi označované ako zakrnelé pozostatky evolúcie, má v skutočnosti zásadné biologické funkcie. Vezmime si napríklad žĺtkový vak. U kurčiat obsahuje väčšinu potravy potrebnej pre rast kuriatka. Ľudské embryo však rastie v matkinom lone, kde dostáva živiny priamo od matky. Znamená to teda, že žĺtkový vak je u človeka zbytočný? Rozhodne nie.

Takzvaný žĺtkový vak je zdrojom prvých embryonálnych krviniek. Bez neho by zárodok neprežil. A tu sa dostávame k zásadnému technickému problému. V dospelosti sa krvinky tvoria v kostnej dreni, čo dáva zmysel, pretože sú citlivé na žiarenie a kosť ich chráni. No na vznik kostnej drene je potrebná krv, ktorá sa však sama tvorí práve v nej. Odkiaľ teda pochádza počiatočná krv?

Riešením je štruktúra podobná žĺtkovému vaku, známa aj u kurčiat. DNA a proteínové vybavenie poskytujú všetko potrebné na túto produkciu. Keďže sa vak nachádza v príhodnej polohe mimo embrya, telo sa ho po splnení jeho dočasnej, no životne dôležitej funkcie môže bezpečne zbaviť. Presne toto je ukážkou premysleného tvorivého dizajnu a dobrej konštrukčnej praxe.

Predstavte si, že pracujete vo firme, ktorá projektuje mosty, a rozprávate sa s niekoľkými inžiniermi, z ktorých si chcete vybrať budúceho spolupracovníka. Jeden z nich by povedal:

„Každý z mostov, ktoré postavím, bude podstatne odlišný od všetkých ostatných.“ Pyšne by dodal: „Každý taký most bude vybudovaný s použitím odlišných materiálov a odlišných postupov, takže nikto nikdy nezistí podobnosť medzi mojimi mostmi.“

Ako vám to znie? Potom pristúpi ďalší uchádzač a povie:

„Vidím, že na vašom dvore sú nosníky profilu I, svorníky a laná rôznych veľkostí. Môžeme ich použiť buď na stavbu mosta cez rieku, alebo cez záliv pri San Franciscu. Viem prispôsobiť rovnaké súčiastky a procesy tak, aby plnili širokú škálu funkcií. Na stavbách mojich mostov uvidíte vzory a variácie a aj ostatní rozpoznajú v našej práci pečať autorstva.“

Koho z týchto dvoch by ste si vybrali? Ako zdôrazňuje A. E. Wilder-Smith (1980), u ľudských staviteľov si prirodzene ceníme kreatívnu ekonomiku a variácie na jednu tému. Presne to isté pozorujeme aj pri vývoji ľudského embrya. Rovnakú štruktúru, ktorá poskytuje kurčaťu výživu a krvinky, možno použiť aj na tvorbu krviniek potrebných pre ľudské embryo. Nejde o dôkaz dlhých období náhody, ale o prejav plánu a účelu založeného na opakovane použitých funkčných štruktúrach.

Podobne je to aj s takzvanými „žiabrami“. Tam, kde u jednomesačného ľudského embrya pozorujeme kožné záhyby, v skutočnosti vznikajú hrtanové výchlipky. Niekedy sa stane, že jedna z týchto výchlipiek prerazí stenu hrtanu a dieťa sa narodí s dierkou v krku. Je teda úplne zrejmé, že tieto štruktúry nie sú žiabrami. Ak by išlo o skutočné žiabre, museli by byť obklopené cievami pripravenými absorbovať kyslík z vody, ako je to u rýb.

Takýto dôkaz však neexistuje. To jasne ukazuje, že tieto záhyby nemajú s evolúciou z rýb nič spoločné. V ľudskom tele jednoducho neexistuje žiadna štruktúra určená na dýchanie pod vodou. V DNA nemáme inštrukcie na tvorbu žiabier.

Touto problematikou sa zaoberá viacero odborných publikácií, napríklad kniha nemeckého embryológa Dr. Ericha Blechschmidta „Zachovanie individuality“. Táto úzko špecializovaná práca z oblasti embryológie vyvracia mýtus, že „ontogenéza rekapituluje fylogenézu“, teda že ľudský plod prechádza vývojovými štádiami zvierat. Ide o cenný zdroj pre každého, kto chce porozumieť ľudskému embryu a jeho rastu.

Niektoré deti sa, žiaľ, narodia s jedným okom alebo dokonca s troma očami. To však vôbec neznamená, že sme sa vyvinuli z niečoho jednookého či trojokého. Ide o chybu v normálnom programe vývoja, ktorá len zdôrazňuje, aký presný a dokonalý musí byť dizajn ľudského tela, aby bol životaschopný. Hrtanové a hltanové žliabky a výchlipky, nesprávne označované ako „žiabre“, nie sú vývojovými chybami, ale zásadnými súčasťami anatómie človeka.

• Semicirkulárne kanáliky v strednom uchu vznikajú z druhých výchlipiek.
• Príštítne telieska a brzlík pochádzajú z tretích a štvrtých výchlipiek. Bez brzlíka by človek stratil polovicu imunitného systému.
• Bez príštítnych teliesok by organizmus nedokázal regulovať hladinu vápnika, čo by znemožnilo prežitie.
• Ďalšia výchlipka, kedysi považovaná za rudiment, sa ukázala ako žľaza regulujúca hladinu vápnika.

Tieto takzvané „žiabre“ teda nie sú zbytočnými zakrnelými orgánmi ani pozostatkami evolúcie. Naopak, sú nevyhnutné pre presný vývoj ľudského jedinca a plnia konkrétne a životne dôležité funkcie, bez ktorých by prežitie nebolo možné.

Rovnako ako v prípade žĺtkových vakov aj útvar nazývaný „žiabrové štrbiny“ predstavuje mimoriadne dômyselné a prispôsobivé riešenie zložitého konštrukčného problému. Ako sa môže z malej, okrúhlej vajcovej bunky stať zviera alebo ľudská bytosť s tráviacou trubicou a rôznymi orgánmi v telesnej dutine? Riešením je nechať túto guľôčku – alebo u niektorých organizmov plochý plátok – „pohltiť samu seba“ a vytvoriť tak základnú trubicu, z ktorej následne vznikajú ďalšie trubice a výchlipky.

Týmto spôsobom sa formujú napríklad adenohypofýza, pľúca, močový mechúr, ale aj časti pečene a slinivky. U rýb týmto procesom vznikajú žiabre, zatiaľ čo u ľudí sa rovnakým mechanizmom vytvárajú semicirkulárne kanáliky, príštitné teliesko a brzlík. Podľa presných pokynov DNA vo vajcových bunkách používajú ryby aj ľudia podobný proces, no výsledkom sú úplne rozdielne a špecifické znaky. (Pozri Obrázok 2 vyššie)

A čo chvost? Mnohí už určite počuli, že človek má „chvostovú kosť“, známu ako kostrč alebo coccyx, a že ide vraj len o pripomienku našich údajne chvostnatých predkov. Toto tvrdenie si možno overiť – hoci to rozhodne neodporúčam. Ak by bola kostrč zbytočná, pád priamo na ňu by nemal mať vážne následky. Skúsenosť však ukazuje presný opak.

• Nemôžete sa postaviť
• Nemôžete si sadnúť
• Nemôžete si ľahnúť
• Nemôžete sa otočiť v posteli
• Bolesť vás takmer paralyzuje

V istom zmysle je kostrč jednou z najdôležitejších kostí v ľudskom tele. Predstavuje kľúčový bod uchytenia svalov, ktoré sú nevyhnutné pre vzpriamenú postavu človeka, ako aj pre správne fungovanie panvovej oblasti.

Opäť sa ukazuje, že kostrč rozhodne nie je nepotrebným rudimentom z údajnej evolučnej minulosti. Naopak, zohráva zásadnú úlohu vo vývoji človeka. Je pravda, že koniec chrbtice u jednomesačného embrya výrazne vyčnieva, no je to preto, že sa svaly a končatiny ešte len začínajú formovať a chrbtica ich v tomto štádiu stimuluje (pozri Obrázok 2). Keď sa vyvinú nohy, obklopia kostrč a tá sa následne vtiahne do tela.

V zriedkavých prípadoch sa môže dieťa narodiť s útvarom označovaným ako „chvost“. Tento jav však nie je dôkazom evolučného pôvodu, ale ide o vývojovú anomáliu. Rozhodne nejde o chvost ani o kostrč. Tento útvar nie je tvorený kosťami a nemá ani nervovú pleteň. Nervová sústava sa počas embryonálneho vývoja uzatvára zozadu smerom dopredu a vytvára hrebeňové štruktúry, ktoré sa následne zvinú.

Proces prebieha podobne ako zatváranie zipsu – najprv v strede a potom smerom k okrajom. Ak sa tento proces neuzavrie úplne, vzniká vážny defekt známy ako spina bifida, teda rozštep chrbtice. Ak sa naopak uzavrie príliš, môže dôjsť k vzniku tukového nádoru. Tento útvar je tvorený iba kožou a tukovým tkanivom a lekár ho môže jednoducho odstrániť. Nemá nič spoločné s chvostom zvierat, ktorý obsahuje svaly, kosti a nervy.

Ak by človek mal chvost, musel by byť funkčný a obsahovať kosti, svaly aj nervy. Šimpanzy a ľudoopy však chvost nemajú, čo jasne ukazuje, že prítomnosť tukového útvaru na konci chrbtice nemá nič spoločné s evolučným pôvodom.

Podrobnosti stavby ľudského tela sú skutočne úžasné. Je dobré sa na chvíľu zastaviť, pozorne sa na seba pozrieť a uvedomiť si, akým zázrakom je premena embrya na dospelého človeka. Evolucionisti kedysi tvrdili, že vývoj ľudského embrya opakuje štádiá našej domnelej evolučnej minulosti. Tento koncept, dnes už považovaný za neplatný „biogenetický zákon“, bol zhrnutý vetou „ontogenéza rekapituluje fylogenézu“.

Podľa tejto myšlienky mal vývoj embrya opakovať evolučné štádiá svojej skupiny. Oplodnené vajíčko malo predstavovať našich jednobunkových predkov, akési „štádium meňavky“. Je pravda, že na začiatku sme malé, okrúhle útvary, ktoré na prvý pohľad pripomínajú jednotlivé bunky. Tento argument je však povrchný, pretože sa zameriava len na vonkajší vzhľad vajcovej bunky.

Ak by sme posudzovali len vonkajší tvar, mohli by sme tvrdiť, že sme príbuzní s detskou guľôčkou na cvrnkanie, brokom do vzduchovky alebo ložiskovou guľôčkou, pretože všetky sú malé a okrúhle. Evolucionista – a vlastne ktokoľvek – by však okamžite namietol:

„To je nezmysel. Tieto veci sú vnútri úplne iné ako ľudská vajcová bunka.“

A presne o to ide. Ak sa pozrieme dovnútra, zistíme, že tá malá bodka, ktorou každý z nás začína, je úplne odlišná od prvej bunky akéhokoľvek iného organizmu. Jej vnútorná štruktúra a genetická výbava sú natoľko špecifické, že ju nemožno prirovnať k ničomu inému. Táto jedinečnosť embryonálneho vývoja ukazuje, že ľudské embryo je od začiatku originálnym dielom, nie výsledkom náhodných procesov. Hlbšie pochopenie vývoja embrya poukazuje skôr na tvorivý zámer než na slepé zmeny počas miliónov rokov.

Myš, slon aj človek sú v okamihu počatia z hľadiska veľkosti a tvaru veľmi podobní. Ak sa však pozrieme na ich DNA a proteíny, zistíme, že už v tomto okamihu sú tieto formy života navzájom úplne odlišné, chemicky aj štrukturálne. Ľudská bytosť nemôže vytvoriť žĺtok, žiabre ani chvost, pretože nemáme a nikdy sme nemali genetické inštrukcie na tvorbu takýchto štruktúr. Naša DNA jednoducho neobsahuje údaje potrebné na ich vznik.

Ľudské vajíčko nie je len ľudské, ale aj jedinečné indivíduum. Už v okamihu počatia sú v ňom zapísané informácie o farbe očí, telesnej výške a možno dokonca aj o povahe. Všetky tieto údaje sú uložené v DNA a počas vývoja sa postupne prejavujú. Jeden z najvýstižnejších opisov embryonálneho vývoja nachádzame v texte starom viac ako 3 000 rokov, ktorý napísal žalmista Dávid (Žalm 139).

„Hovorí o tom, že bol beztvarou látkou a že takto začíname všetci, a následne opisuje, že bol utkaný v lone svojej matky.“

Na začiatku je hmota, podobná priadzi v košíku, a zároveň plán zapísaný v DNA, podobne ako plány tkáča. Inštrukcie sú tvorivo premyslené a vopred špecifikované. Tak ako šikovná pletúca žena dáva tvar rukávom svetra, aj ľudské embryo nadobúda svoj tvar podľa plánu Stvoriteľa. Sme skutočne „podivuhodne utvorení, že to budí bázeň“ (Žalm 139:14). Tento starobylý opis svedčí o tom, že každé ľudské embryo je jedinečné, precízne naplánované a dokonale utkané s jasným zámerom a účelom.

Téma rudimentárnych orgánov priamo zasahuje do sporu medzi evolučnou teóriou a zámerným dizajnom, preto prirodzene nadväzuje na oblasť Stvorenie vs. evolúcia, kde sa rozoberá otázka pôvodu človeka a zmyslu biologických štruktúr; detailnejší pohľad na genetickú informáciu a embryonálny vývoj poskytuje aj tematika DNA a genetika, ktorá ukazuje, že zdanlivo „nepotrebné“ štruktúry majú často presnú a nevyhnutnú funkciu, a celý argument o inteligentnom dizajne zapadá do širšieho rámca Biblia a veda, kde sa porovnávajú vedecké objavy s biblickým pohľadom na Stvoriteľa; tento pohľad zároveň posilňuje apologetickú líniu apologetiky evanjelia, ktorá obhajuje rozumnosť viery v Stvoriteľa tvárou v tvár moderným námietkam.