V. (Daniel) 8.kapitola

Táto kapitola sa začína slovami:

„V treťom roku kraľovania kráľa Bélšaccara ukázalo sa mi videnie, mne, Danielovi, po videní, ktoré sa mi ukázalo na počiatku“ Dan 8:1

Na začiatku prvého verša Daniel sám ukazuje, že toto videnie je rozšírením predchádzajúceho videnia. Ide o dôležitý kľúč k pochopeniu proroctva 8. kapitoly, ale aj všetkých Danielových proroctiev. Ich hlbší význam možno pochopiť len vtedy, keď sa jedno videnie porovnáva s druhým.

Videnie zo 7. kapitoly pochádza z prvého roku kraľovania Bélšaccara, zatiaľ čo videnie z 8. kapitoly z tretieho roku vlády toho istého panovníka. Rovnaký vzorec nachádzame aj v úvodoch 1. a 2. kapitoly (prvý a tretí rok vlády Nebúkadneccara) a 9. a 10. kapitoly (prvý a tretí rok vlády Dária). Autor tým naznačuje vnútornú súvislosť medzi jednotlivými prorockými líniami. Obe videnia zahŕňajú obdobie až do konca dejín.

Napriek tejto prepojenosti sa medzi nimi objavuje aj zásadný rozdiel. Týka sa formy, keďže dochádza k prechodu z aramejčiny do hebrejčiny, ale aj obsahu.

Štyri fantastické zvieratá, ktoré v 7. kapitole postupne nasledujú jedno po druhom, sú tu nahradené dvoma domácimi zvieratami, ktoré medzi sebou zápasia na smrť. V 7. kapitole je opísaných osem období: Babylon, Médsko-Perzsko, Grécko, pohanský Rím, rozdelené rímske impérium, vznik moci „malého rohu“, zasadnutie súdu a napokon príchod Ježiša Krista. Videnie sa rozvíja v dvoch etapách a vždy sa začína rovnakým výrazom: „videl som a hľa“ (v. 3) alebo „pozoroval som a hľa“ (v. 5).

Podobne ako v 7. kapitole sa aj tu zviera nachádza v blízkosti vodnej plochy. Kým v predchádzajúcej kapitole dotvára scénu Veľké more, tu ide o potok pri meste Susan. Tieto geografické upresnenia umožňujú presnejšie určiť územie, ktorého sa videnie týka. Susan, ležiaci približne 250 km na východ od Babylona, patril medzi najbohatšie centrá perzských kráľov, bol ich obľúbenou rezidenciou a miestom, kde sa zhromažďovali poklady.

Prítomnosť vodného toku zdôrazňuje bohatstvo a prosperitu. V babylonskom myslení bola hojnosť úzko spätá s rozvinutým vodným a kanalizačným systémom. Práve v tomto prostredí Daniel vidí barana, ktorý drgá smerom na západ, sever a juh (v. 4).

Tým je naznačený smer jeho víťazných výbojov, ale aj jeho pôvod z východu, keďže tento smer zostáva nespomenutý.

Tento územiachtivý baran, ktorého jeden roh je vyšší než druhý, zodpovedá medveďovi zo 7. kapitoly a predstavuje kráľovstvo Médov a Peržanov. Potvrdzuje to aj samotný výklad videnia (v. 20). Dejiny toto proroctvo presne potvrdili. V roku 547 pred Kr. perzský Cýrus, ktorý sa v čase prvého videnia práve zmocnil médskeho kráľovstva, pripojil Lýdiu a rozšíril svoju ríšu až k Egejskému moru.

V roku 539 pred Kr. padol aj Babylon. Tak sa Peržania, pôvodne poddaní Médov, stali dominantnou mocou. Roh, ktorý vyrástol ako druhý, sa stal vyšším než prvý (v. 3).

Videnie pokračuje dynamickým tempom. Zo západu sa objavuje kozol, ktorý útočí na barana stojaceho pri potoku. Nasledujúci úder je pre barana osudný. Prichádza o svoje rohy a tým aj o všetku silu. Tento rýchlo sa rútiaci kozol zodpovedá leopardovi zo 7. kapitoly, ktorý je charakteristický rýchlosťou a mocou. Predstavuje grécke kráľovstvo, moc prichádzajúcu zo západu, čo potvrdzuje aj výklad videnia (v. 21).

Aj tu dejiny potvrdzujú prorocké slovo. Víťazstvo Alexandra Veľkého v roku 331 pred Kr. otvorilo cestu do Babylonu a Susanu. Alexander získal obrovské bohatstvo zhromaždené v Susane. Striebro, ktoré tam zhabal, dosahovalo hodnotu až 50 000 talentov, čo zodpovedá približne 1,7 miliardy €. Takto padla celá Perzská ríša. Alexander si prisvojil titul „perzský kráľ“ a hnaný ctižiadostivosťou a zvedavosťou pokračoval ďalej, prekročil ázijské pohoria a zostúpil až do údolia Indu.

Na vrchole slávy, vo veku 33 rokov, ho však náhle postihla choroba a stal sa obeťou vlastnej neviazanosti. Dejiny tak naplnili proroctvo do posledného detailu.

„A keď zmocnel, zlomený bol jeho veľký roh“ Daniel 8:8

Štyria miestodržitelia sa podelili o kráľovstvo presne podľa predpovede vo videní, ktoré obraznou rečou hovorí o príchode „štyroch značných rohov… vo štyri vetry nebies“ (v. 8).

Objavuje sa nová moc, ktorá svojou podobou, aktivitou aj osudom nápadne pripomína moc predstavenú malým rohom v 7. kapitole. Tak ako v 7. kapitole, aj tu je táto moc označená ako „malý roh“ (v. 9). Rovnako ako predtým je pre ňu typická arogancia (v. 23) a inteligencia (v. 23.25).

V obidvoch kapitolách si malý roh privlastňuje Božiu autoritu. Podobne ako stavitelia babylonskej veže sa povyšuje až k nebu. Príbuznosť týchto udalostí je zrejmá aj z použitého jazyka. Sloveso „vyvýšiť sa, zmohutnieť“, ktoré sa v texte opakuje trikrát (v. 10.11.25), charakterizuje aj stavbu babylonskej veže. Tento druh uzurpácie sa prejavuje dvoma spôsobmi. Predovšetkým tým, že malý roh sa v 7. aj 8. kapitole zmocňuje výsad „Pána pánov“.

Zároveň odníma „ustavičnú obeť“. Táto obeť, ako naznačuje jej názov (tamid – „ustavičná“), horela na oltári bez prestania a znázorňovala vernú prítomnosť Boha uprostred jeho ľudu.

„To bude ustavičná obeť zápalná… kam budem prichádzať k vám, aby som tam hovoril s tebou… a budem bývať prostred synov Izraelových a budem im Bohom… a poznajú, že ja som Hospodin, ich Boh, aby som býval v ich strede“ 2 Mojžišova 29:42,45–46

Tento neustály kolobeh bohoslužieb vyjadroval vieru veriaceho v Krista, ktorý mal prísť. Naproti tomu 8. kapitola knihy Daniel predpovedá vznik nábožensko-politického systému, ktorý si privlastňuje Božiu autoritu a zavádza vlastný systém bohoslužobných obetí a praktík vyrastajúcich z tradície. Vnútorná, pravá zbožnosť je nahrádzaná náboženskými obradmi ako vonkajším systémom. Vzťah k Bohu je tým deformovaný. Práve na to upozorňuje verš 12.

„Vojsko bolo odbojne postavené proti ustavičnej obeti. Zvrhlo pravdu na zem a čo robilo, to sa mu darilo“ Daniel 8:12

Pravda o tom, kde je Ježiš a čo robí, je nahradená svetským systémom náboženských povinností. Tradícia vytláča Písmo. Skutočnosť Kristovej služby vo svätyni v nebi je prekrútená a presmerovaná na pozemský systém bohoslužieb. Tým, že sa malý roh zmocňuje ustavičnej obete, nahrádza v náboženskej skúsenosti živý vzťah formálnym systémom. Zároveň v obidvoch kapitolách malý roh opovrhuje zákonom a „hodí pravdu na zem“ (v. 12).

Slovo emet, preložené ako „pravda“, je v hebrejčine synonymom zákona. Pravda sa nechápe abstraktne ani filozoficky, ale ako konkrétny skutok poslušnosti voči Bohu.

V hebrejčine je pravdivé len to, čo je v súlade so zákonom. Slovo emet je odvodené od koreňa aman – odtiaľ pochádza aj slovo „amen“ – a znamená „byť verný“, „poslúchať“. Židovskí vykladači Ibn Ezra a Raši tento verš vyložili jednoznačne: „Malý roh zruší Zákon (Tóru) a zachovávanie prikázaní.“

• Tak ako v 7. kapitole, aj tu táto moc prenasleduje svätých (v. 24).
• Rovnako ako v predchádzajúcej kapitole sa malý roh objavuje po kráľovstvách – zvieratách a predstavuje posledné obdobie dejín. Je to jediná moc, ktorá pretrvá až do konca. Niet pochýb, že malý roh z 8. kapitoly je totožný s malým rohom zo 7. kapitoly.

Namiesto pravidelného cyklu štyroch kráľovstiev (pozri Dan 2, 5, 7) sa videnie zužuje len na dve kráľovstvá. Zo štyroch ríš sú vyzdvihnuté práve médsko-perzské kráľovstvo a Grécko. Prvé a štvrté kráľovstvo, ktoré Daniel považoval za zásadné, sú vynechané – Babylon, označený ako „hlava“ a „lev“ medzi kráľovstvami (Dan 2:37–38; 7:4), a Rím, kráľovstvo, ktoré na Daniela zapôsobilo najviac (2:40; 7:7,19).

Pozoruhodné je, že namiesto divých a znetvorených zvierat, ktoré by reprezentovali pohanské kráľovstvá, Daniel vidí čisté zvieratá zo známeho prostredia – barana a kozla. Toto zámerné porušenie zaužívaných obrazov nesie jasný význam.

Daniel sa k týmto dvom kráľovstvám vracia práve pre ich relatívnu bezvýznamnosť. Použitie dvoch netradičných symbolov má presunúť pozornosť nie na politickú moc ríš, ale na samotné symboly barana a kozla. Tento motív sa objavuje v kontexte Dňa zmierenia (Jom Kippur; 3 Moj 16:5), najvýznamnejšieho sviatku Izraela, keď boli baran a kozol výnimočnými obeťami zhromaždenia Izraelcov.

Okrem znázornenia médsko-perzského a gréckeho kráľovstva majú tieto zvieratá ešte hlbší význam – poukazujú na sviatok národného očisťovania. Tento bohoslužobný rámec sa zosilňuje opisom malého rohu, ktorého činy sa týkajú ustavičnej obete, hriechu a svätyne (v. 11–12). Spomína sa aj najvyšší kňaz, ústredná postava tohto sviatku.

Z tragického videnia o vyčíňaní malého rohu na úkor Božieho ľudu prechádza proroctvo do sluchovej roviny. Daniel počuje rozhovor dvoch nebeských bytostí. Rovnaký prechod nachádzame aj v 4. kapitole, kde prorok po videní počuje hlas bytosti označenej ako svätý (4:10,14,20). Jazyk aj obrazy jasne ukazujú na kontext súdu. Tentoraz prichádza odpoveď na otázku jedného zo svätých: „Dokedy potrvá videnie o ustavičnej obeti a pustošiacej neprávosti, dokedy budú svätyňa a vojsko vydané na pošliapanie?“ (v. 13).

Použité výrazy priamo nadväzujú na predchádzajúce videnie: videnie (v. 1), ustavičná obeť (v. 11–12), neprávosť (v. 12), svätyňa (v. 11), vojsko (v. 10–12), pošliapanie (v. 10). Všetky sa viažu k pôsobeniu malého rohu. Odkaz na svätyňu a obeť naznačuje uzurpáciu voči Bohu, zmienka o vojsku poukazuje na prenasledovanie svätých.

Otázka „Dokedy?“ je výkrikom očakávania. Odpoveď znie: „Až po 2300 večeroch a ránoch, potom bude svätyňa ospravedlnená“ (v. 14). Toto časové obdobie smeruje k zásahu, ktorý ukončí vyčíňanie malého rohu. Neskôr ho vysvetľuje anjel Gabriel slovami:

„…bude skrúšený bez ruky“ Dan 8:25

Koniec malého rohu nie je prirodzený, ale je výsledkom zásahu zhora. Ide o súd, ktorý uzatvára určitý úsek dejín (porov. Dan 2:34; 11:45). Rovnako ako v 7. kapitole, aj tu dejiny vyúsťujú do súdu, ktorý prináša jeho zničenie (7:10–12). Videnie 8. kapitoly sleduje rovnakú líniu ako predchádzajúce:

• 7. kapitola: zvieratá / kráľovstvá – malý roh – súd
• 8. kapitola: zvieratá / kráľovstvá – malý roh – ospravedlnenie svätyne

Podľa paralelizmu medzi oboma kapitolami zodpovedá ospravedlnenie svätyne v 8. kapitole tomu, čo je v 7. kapitole označené ako deň súdu. V jazyku levítov ide o Deň zmierenia. Tá istá udalosť je opísaná dvoma rôznymi výrazmi. Izrael vnímal Deň zmierenia ako sprítomnenie posledného súdu. Aj dnes Židia slávia Jom Kippur ako deň súdu. Židia stotožňujú Jom Kippur s dňom súdu. Podľa starej tradície, počas tohto sviatku…

„Boh sedí na tróne, aby súdil svet, sudca, obhajca, znalec a svedok zároveň, otvára knihu vzťahov, ktorá sa číta, a kde sa nachádza popis každého človeka. Veľká trúba znie najprv slabo, potom anjeli šepkajú: to je deň súdu“ Jewish Encyclopedia, zv. 2, str. 286, článok „Atonement“

„Vtedy som počul hovoriť svätého; svätý povedal niekomu, kto sa pýtal: Až dokedy bude platiť videnie o ustavičnej obeti, o pustošiacom odboji, o svätyni, po ktorej šliape vojsko?“ Daniel 8:13

„Odpovedal mu: Až prejde dvetisíc tristo večerov a rán, potom bude svätyňa uvedená do správneho stavu“ Daniel 8:14

Čo to znamená? Text nás vedie k dvom zásadným prvkom proroctva: k časovému obdobiu a ku konkrétnej udalosti. 2300 dní predstavuje presne vymedzený čas, zatiaľ čo očistenie svätyne označuje dejinný a duchovný zlom. Najprv je teda potrebné pochopiť čas a následne udalosť. Dôležité svetlo na tento text prinášajú verše 16 a 17.

„Počul som ľudský hlas medzi brehmi Úlaja, ktorý povedal: Gabriel, vysvetli mu tento zjav! Keď prišiel, zľakol som sa a padol na tvár. Povedal mi: Pochop, človeče, že videnie sa týka času konca“ Daniel 8:16–17

Toto videnie sa vzťahuje na čas konca. Svätyňa, o ktorej je reč, nemôže byť pozemská svätyňa, pretože chrám bol zničený rímskym vojskom v roku 70 po Kr. Jediná existujúca svätyňa v dobe konca je nebeská svätyňa. Táto skutočnosť je plne v súlade s výkladom v Danielovi 8. Videnie sa vzťahuje na dobu konca, obdobie, keď je pravda potláčaná a svetský náboženský systém zakrýva význam Kristovej prostredníckej služby v nebeskej svätyni.

Ide o čas, keď sa Kristovo dielo súdu stáva centrom duchovného zápasu, zatiaľ čo nepriateľ sa ho snaží zastierať a zľahčovať. Vo svetle pravdy o súde je Boží ľud vedený k hlbokému pokániu, vyznaniu a vnútornej obnove. Pravda o nebeskej svätyni zjavuje Krista ako pravého Najvyššieho kňaza, ktorý dáva odpustenie aj moc víťaziť nad hriechom. Tak ako v starozákonnej službe boli tí, čo odmietli pokánie, oddelení od tábora, aj v závere dejín bude vykonané definitívne rozdelenie, keď sa zavŕši Kristovo dielo v nebeskej svätyni.

„A vzrástol až po knieža nebies, zvrhol niektorých z vojska a z hviezd a pošliapal ich“ Daniel 8:10

2300 dní z Daniela 8:14 nás privádza priamo do doby konca, keď zasadne nebeský súd. V tomto období sa pozornosť ľudstva sústreďuje na Krista v nebeskej svätyni. Ľudia sú volaní k skúsenosti pokánia, vyznania hriechu a zmierenia srdca.

2300 večerov a rán presahuje rámec Danielovej doby a siaha až do času konca. Doslovných 2300 dní by bolo len niekoľko rokov, no Písmo poskytuje kľúč k výkladu. V 4. Mojžišovej 14:34 čítame princíp: jeden deň za jeden rok. Tento princíp sa opakovane uplatňuje v biblických časových proroctvách.

„Za každý deň, v ktorých vyzvedači špehovali krajinu, budete blúdiť po púšti jeden rok“ 4. Mojžišova 14:34

Tento prorocký princíp sa vzťahuje na časové proroctvá kníh Daniel a Zjavenie. 2300 prorockých dní teda predstavuje 2300 rokov. Po uplynutí tohto obdobia má nastať udalosť opísaná slovami: „svätyňa bude ospravedlnená“ alebo „očistená“. Ide o záverečné dielo súdu, ktoré sa odohráva v nebeskej svätyni a ktoré stojí v centre posolstva pre čas konca.

Čo znamená očistenie svätyne? V starom Izraeli zaznel Boží pokyn, aby bola postavená pozemská svätyňa (2. Mojžišova 25:8). Biblia hovorí o dvoch svätyniach: jednej na zemi a druhej v nebi. Pozemská svätyňa bola postavená ako zmenšený obraz nebeskej reality. V jej usporiadaní vidíme v symbolickej forme plán spasenia. Prebiehali v nej dve základné služby: každodenná služba a výročná služba.

Prvá predstavovala každodennú bohoslužbu, pri ktorej bola prinášaná obeť zabezpečujúca odpustenie hriechov. Druhá bola mimoriadna služba známa ako očisťovanie svätyne v deň zmierenia. Až keď pochopíme očisťovanie pozemskej svätyne, môžeme porozumieť svätyni v nebi a tým aj časovému obdobiu 2300 dní, ktoré podľa Písma siaha až do času konca. Preto sa najprv zastavme pri pozemskej svätyni a jej očisťovaní, aby sme mohli pochopiť službu v nebeskej svätyni. Presné pokyny o jej stavbe dal Mojžišovi sám Boh.

„Nech mi postavia svätyňu a budem bývať uprostred nich“ 2 Moj 25:8

„Hľaď to urobiť podľa vzoru, ktorý som ti ukázal na vrchu“ 2 Moj 25:40

Pozemská svätyňa bola rozdelená na tri časti. Nachádzalo sa tu nádvorie s oltárom zápalných obetí a umývadlom. Keď hriešnik zabil obeť na nádvorí, kňaz si umyl ruky a krv obete vniesol do svätostánku. Samotná svätyňa sa delila na svätyňu a svätyňu svätých.

V svätyni sa nachádzal stôl s chlebmi predloženia, kadidlový oltár a sedemramenný svietnik. V svätyni svätých bola truhla zmluvy, v ktorej bol uložený Boží zákon. Kňaz kropil krv obete pred oponou, ktorá oddeľovala svätyňu od svätyne svätých, a nanášal ju na rohy kadidlového oltára.

Len vtedy, keď bola krv kropená v svätyni, mohlo dôjsť k odpusteniu hriechov. Opona skrývala truhlu s Božím zákonom, ktorý bol základom súdu. Pri každej bohoslužbe bolo jasne zdôraznené, že odpustenie je možné len vtedy, keď je krv preliata na nádvorí a kropená vo svätyni. Písmo to vyjadruje jasne:

„Bez vyliatia krvi nedeje sa odpustenie“ Žid 9:22

Predstavme si službu v pozemskej svätyni. Človek zhrešil, uvedomil si svoj hriech a svedomie ho usvedčuje. Vie, že „odplata za hriech je smrť“ (Rim 6:23) a že hriech nemožno nijako odčiniť vlastným úsilím. Môže sa ospravedlniť človeku, ktorému ublížil, no stále stojí pod odsúdením zákona. Hriech je prestúpením Božieho zákona (1 Ján 3:4). Je to vzburá proti poriadku stvorenia a jeho dôsledkom je smrť. Každý hriešnik nesie bremeno viny a čelí večnému zatrateniu.

V starozmluvnom bohoslužobnom systéme musel previnilý človek priviesť baránka bez vady a vstúpiť s ním do nádvoria.

„Ak je jeho obetným darom spaľovaná obeť z rožného statku, nech prinesie samca bez chyby; privedie ho ku vchodu svätostánku, aby získal priazeň pred Hospodinom“ 3 Moj 1:3

Obeť bez vady znázorňovala Krista bez hriechu, nepoškvrneného Baránka. Nikto nebol k tejto obeti nútený. Mala byť prinesená dobrovoľne. Nasledujúci verš hovorí:

„A vloží svoju ruku na hlavu svojej zápalnej obete“ 3 Moj 1:4

Týmto gestom vyznával svoj hriech a Písmo hovorí:

„…a bude mu príjemná, pokryť na ňom hriech“

Dokážete si to predstaviť? Človek, zlomený vinou, prichádza v hlbokej tiesni do svätyne. Kladie ruky na hlavu obete a začína vyznávať svoje hriechy. Hovorí:

„Pane Bože, zhrešil som. Viem, že si zaslúžim smrť. Viem, že si zaslúžim, aby som vstúpil do hrobu a nikdy z neho nevyšiel. Viem, že si povedal, že odplata za hriech je smrť. Ale ty si tiež povedal, že bez vyliatia krvi niet odpustenia. Prichádzam dnes a vyznávam svoj hriech. Vyznávam, že si zaslúžim smrť. No prichádzam s náhradou“

Hriech je pri vyznaní prenesený z človeka na náhradníka a vinným sa stáva baránok. Muž berie nôž a vbodne ho do krku zvieraťa. Vytryskne krv a steká po jeho ruke. Nevinné zviera musí zomrieť. Zomierajúci baránok je prijatý namiesto hriešneho človeka. Človek vidí, že si zaslúži smrť, no zároveň chápe, že niekto iný zomiera namiesto neho, aby on mohol žiť. Kňaz potom vnáša krv do svätyne a kropí ňou pred oponou, pred zákonom, ktorý bol prestúpený.

Krv poukazuje na krv Ježiša Krista, ktorá mala zmieriť hriech človeka. Hriech je prenesený z hriešnika na náhradníka a následne krvou do svätyne. Človek odchádza s pokojom v srdci. Vina na ňom viac nespočíva. Už nie je pod odsúdením hriechu. Vina bola odstránená.

Ján Krstiteľ povedal:

„Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta“ Ján 1:29

Kristus je nepoškvrnený baránok. Je bezhriešny, žil dokonalým životom a zomrel smrťou, ktorú si nezaslúžil. Je naším Baránkom a naším náhradníkom. Ak vyznám svoj hriech, jeho krv ho prikrýva a bremeno viny je zo mňa zložené.

Pri každodenných bohoslužbách bol hriech prenášaný z hriešnika na náhradníka a následne do svätyne. Raz do roka sa však konala bohoslužba známa ako očisťovanie svätyne. V pozemskej svätyni sa v tento deň zhromaždil celý Izrael. Počas roka bol hriech vyznávaný a vnášaný do svätyne, a tak ju symbolicky poškvrňoval. Raz do roka prebehla bohoslužba nazývaná deň zmierenia, opísaná v 3. Mojžišovej 16:7–11.

„Potom nech vezme dvoch kozlov, postaví ich pred Hospodina ku vchodu do svätostánku. Áron hodí žreb o oboch kozloch, jeden žreb pre Hospodina a druhý pre Azázéla. Kozla, na ktorého padol žreb pre Hospodina, privedie a pripraví ho na obeť za hriech. Kozla, na ktorého padol žreb pre Azázéla, postaví živého pred Hospodina, vykoná nad ním obrad zmierenia a pošle ho do púšte. Potom Áron privedie junca na obeť za hriech za seba a za svoj dom a zabije ho“ 3. Mojžišova 16:7–11

V deň zmierenia sa nekonala žiadna práca. Bol to deň modlitieb a pôstu. V pozemskej svätyni boli vybraní dvaja kozli. Jeden bol nazývaný Hospodinov a druhý Azazel. Najvyšší kňaz zabil Hospodinovho kozla. Nad ním sa nevyznávali hriechy. Jeho čistá krv bola vnesená do svätyne svätých, kam kňaz vstupoval len raz do roka, práve v tento deň zmierenia. Pred Božím zákonom pokropil zľutovnicu, vrchnák truhly zmluvy, a tým symbolicky vykonal očisťovanie. Následne očistil svätyňu bezhriešnou krvou a napokon aj nádvorie.

V tomto obrade niesol kňaz všetky vyznané a oľutované hriechy celého roka. Potom ich vyznal nad hlavou druhého kozla, Azazela. Tento kozol bol vyvedený na púšť, aby tam zahynul, a tak definitívne oddelil Izrael od všetkých jeho hriechov. Majte na pamäti obe bohoslužby. Pri každodenných obradoch bol hriech vyznávaný a vnášaný do svätyne. Pri výročnej bohoslužbe bola svätyňa očistená.

Hriech bol cez najvyššieho kňaza prenesený na obetné zviera a definitívne odstránený z izraelského tábora. Obrad očisťovania svätyne mal pre starý Izrael dva zásadné významy:

• Bol to deň, na ktorom sa musel každý osobne zúčastniť. O tom sa píše v 3. Mojžišovej 16:29–33. Izraelita nemohol byť v tento deň pasívnym divákom. Bol to deň osobnej účasti (3. Mojžišová 16:29–30; 23:27–30). Tak sa Izraelci zišli v Deň zmierenia, v deň očisťovania svätyne.

Každý vyznával svoj hriech. Musel mať istotu, že všetko medzi ním a Bohom je v poriadku. V deň očisťovania svätyne Izrael vyznával svoje hriechy a hľadal jednotu a zmierenie.

• Tento deň bol zároveň dňom súdu. Každý, kto sa nezúčastnil na tomto obrade skúmania srdca, bol „odstránený“ z izraelského tábora. V starom Izraeli sa tak služba očisťovania svätyne stala dňom súdu, keď prebiehala duchovná revízia uplynulého roka.

Vráťme sa ku konceptu, ktorý sledujeme v knihe Daniel. V 7. kapitole čítame o vzniku a páde ríš – Babylon, Médsko-perzská ríša, Grécko, pohanský Rím, o rozpade Rímskej ríše a následnom prekrútení pravdy mocou malého rohu. Práve v čase, keď moc malého rohu vzrastá a buduje náboženský systém postavený na tradícii, zasadá súd (Daniel 7:9–10). Siedma kapitola tak spája obraz malého rohu s obrazom nebeského súdu.

Keď sa pozrieme do 8. kapitoly knihy Daniel, opäť nachádzame vznik moci malého rohu, ktorý prevracia pravdu. Tentoraz je však tento obraz spojený s očisťovaním svätyne. V pozemskej svätyni totiž služba očisťovania vždy predchádzala súdu.

Preto pri štúdiu Daniela 8 na základe obrazu starozmluvnej svätyne rozpoznávame, že očisťovanie svätyne v 8. kapitole zodpovedá súdu v 7. kapitole. Na to naráža aj Daniel, keď v 8:1 hovorí, že toto videnie nasleduje „po videní, ktoré sa mu ukázalo na počiatku“. Písmo hovorí o dvoch svätyniach – pozemskej a nebeskej. Očisťovanie svätyne ako obdobie súdu pre Boží ľud je obdobím hlbokého skúmania srdca.

O ktorej svätyni teda hovorí 8. kapitola? Keďže v dobe konca existuje už len jedna svätyňa a udalosti, ktoré Daniel videl, sa odohrávajú v nebi, ide o nebeskú svätyňu. Od stanoveného dátumu v Danielových proroctvách sa dejiny spásy pohybujú koridorom času cez Babylon, Médsko-perzskú ríšu, Grécko, pohanský Rím, rozpad rímskeho impéria a vznik malého rohu, ktorý zamieňa Božie slovo za tradíciu.

Moc malého rohu šliape pravdu, pokúša sa zmeniť zákon, prenasleduje Boží ľud a zastiera pravý nebeský systém bohoslužby. Zasľúbenie však hovorí, že pozornosť ľudí bude opäť obrátená k nebeskej svätyni na konci 2300 dní a že Ježiš, náš najvyšší kňaz, vstúpi zo svätyne do svätyne svätých v nebeskom chráme, tak ako pozemský veľkňaz v Deň zmierenia.

Zaznieva výzva, aby sa pozornosť odvrátila od pozemských náboženských systémov, ktoré nahradili Slovo tradíciou, a upriamila sa na to, čo sa deje v nebeskej svätyni. Je to výzva k pokániu, k vyznávaniu hriechov a k bdelosti v jedinečnom období dejín. V dobe súdu, keď sa má ukončiť prostrednícka služba, budú spravodliví vyslobodení a zlo bude definitívne odstránené.

Výklad 8. kapitoly knihy Daniel je neoddeliteľnou súčasťou prorockého reťazca, ktorý sa rozvíja naprieč celou knihou, a preto prirodzene nadväzuje na systematický výklad v sekcii Kniha Daniel – výklad, kde sú jednotlivé videnia porovnávané a vzájomne prepojené; správne pochopenie symbolov, ako sú baran, rohy a svetové mocnosti, patrí do širšieho rámca prorockých kníh, ktoré odhaľujú Božie riadenie dejín od staroveku až po koniec času, pričom metodický prístup porovnávania proroctiev vysvetľuje aj oblasť výkladu Písma; celé toto proroctvo zároveň zapadá do širšieho obrazu posledných udalostí dejín, kde sa rieši zápas medzi pravdou a klamstvom a konečné víťazstvo Krista.