3.časť – Noe, Mojžiš vs pohanské mýty

Zeitgeist sa však neuspokojil len s nálepkovaním Ježiša Krista a biblického Nového zákona ako údajných „produktov“ pohanskej mytológie. Z plagiátorstva obviňuje aj židovských autorov Starého zákona. Podľa filmu napríklad celá časť knihy Genezis o Potope sveta a Noemovej arche bola skopírovaná zo starovekého Eposu o Gilgamešovi. Je to však naozaj tak?

Podľa historikov obidve verzie príbehu vznikli približne v rovnakom čase.

Základná schéma je v oboch príbehoch rovnaká: jeden z vyvolených ľudí je vyššou mocou vyzvaný, resp. varovaný, aby si postavil veľkú loď (archu), do ktorej sa ukryje s celou rodinou a so zvieratami, pretože zemi hrozí katastrofa – potopa. Tá naozaj príde, zničí všetko živé a jediný, kto prežije, je hlavný hrdina s tými, ktorí sa s ním ukryli na jeho lodi. Loď po istom čase uviazne na vrchole hory a hlavný hrdina vypúšťa vtáky, aby zistil, či už voda opadla a je možné opustiť loď.

Tu však aj podobnosť končí, pretože príčiny a následky tejto udalosti sú v oboch príbehoch celkom iné.

V prvom rade treba spomenúť, že príbeh o Potope bol veľmi dobre známy v mezopotámskej kultúre celé storočia. Existuje viacero verzií tejto významnej udalosti, ktorá je zachytená nielen v biblickej Genezis, ale aj v Epose o Gilgamešovi, a to aj v ďalších starovekých textoch. Väčšina z nich vznikla v rovnakej oblasti a očividne pramení z rovnakého zdroja – zo skúsenosti s katastrofou, ktorá zasiahla ich civilizácie.

Keď v eposoch pátrame po príčinách Potopy, zistíme, že v každej verzii príbehu ide o úmyselne spôsobenú katastrofu, no rozdiely v interpretácii sú významné. Gilgamešov epos priamo neuvádza dôvod, ale hovorí, že „srdcia Veľkých bohov ich pohli, aby spôsobili Potopu“. Prečo sa tak stalo, epos neuvádza. Aby sme sa dostali k vysvetleniu, musíme sa pozrieť na prameň, z ktorého autor Gilgamešovho eposu evidentne čerpal – Atrahasisov epos.

Atrahasisov epos uvádza, že dôvodom na spôsobenie Potopy bolo príliš rozmnožené, hlučné ľudstvo. Toto môže byť kľúčovým pre biblický príbeh o Potope. Je to tak aj v prípade Noema?

„Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci a povedal: Vyničím zo zemského povrchu ľudí, ktorých som stvoril: človeka i zvieratá, plazy i nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich urobil. Iba Noe našiel milosť u Pána.“ Genezis 6:5–8

Sumerský epos zobrazuje bohov otrávených „hlučným“ ľudstvom, ktorí si vďaka svojej neobmedzenej moci spôsobujú Potopu, aby si zaistili pokoj. Naopak, biblická verzia zobrazuje hlboké sklamanie božského Tvorcu, ktorý je sklamaný z ľudského pokolenia, ktoré bolo jeho vlastným dielom a ktoré mu bolo veľmi drahé. Rozdiel medzi oboma príbehmi nemôže byť väčší.  Nezabúdajme na polyteistický aspekt sumerskej verzie, kde bohovia riadia svet, zatiaľ čo Biblia nesie jasné monoteistické posolstvo, vyzdvihujúce jedného Tvorcu.

V Gilgamešovom epose nie je úplne jasné, prečo jeden z bohov, Ea, zradil prísahu, ktorou sa bohovia zaviazali, že nikto z nich spoločný plán o zničení ľudstva neprezradí. Snáď bol pohnutý súcitom, keď na konci eposu hlavného hrdinu chránil pred rozhnevaným bohom Enlilom. Ea sa teda obrátil na jedného zo svojich ctiteľov, Ut-napištima, a nepriamo ho varoval, resp. vyzval ho, aby opustil svoj dom a postavil veľkú loď.

V Atrahasisovom epose prichádza varovanie v sne, kde Ea nabáda Ut-napištima, aby ostatným ľuďom v meste klamal, keď sa ho budú pýtať, prečo stavia loď. Má im povedať:

„Zdá sa, že Enlil (boh mesta Šuruppak) ma odmieta, takže nemôžem bývať vo Vašom meste, ani položiť nohu na Enlilovu zem.“

Doslova namotáva ľudí, aby mu so stavbou lode a s odchodom sami pomohli, keď im opisuje, aké dobrodenia ich po jeho odchode čakajú. Enlil im vraj od radosti zošle nadbytok bohatstva, bude na nich „pršať“ hydina, myriady rýb, ráno budú padať bochníky chleba a večer zas pšenica. Jasné, že všetci potom makajú na stavbe jeho lode. V prípade Noema to však bolo inak.

„Toto je Noemova história: Noe bol najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi. Noe viedol bohumilý život. Noemovi sa narodili traja synovia: Sem, Cham a Jafet. Zem však bola skazená pred Bohom, zem bola plná nerestí. I videl Boh, že zem je veľmi skazená, lebo všetko ľudstvo blúdilo na svojej ceste. Tu povedal Boh Noemovi: Predo mnou nastal koniec všetkému, čo má telo, lebo zem je preplnená ich neprávosťou a ja ich zničím aj so zemou. Urob si koráb z cyprusového dreva, v korábe urob priehrady a znútra i zvonka ho vymaž smolou!“ Genezis 6:9–14

Tu zohralo pri výbere hrdinu hlavné morálne hľadisko. Boh si vybral Noema, pretože bol najspravodlivejší. Zároveň Boh hovorí s Noemom priamo, nerobí to tajne pomocou sna. Nikde nie je ani zmienka, že by Noe klamal ostatným a zastieral pravý účel stavby.

Ďalšia odlišnosť, o ktorej sa vo filme nedozvieme, je rozdielna konštrukcia lode. Kým Ut-napištimova loď bola v podstate kocka, ktorá by sotva reálne plávala, Noemova archa mala podľa zachovaných údajov normálny podlhovastý tvar. Takisto počet palúb bol rôzny. Ut-napištimova loď mala 7 palúb, kým Noemova archa len tri. Nato, že Židia nikdy neboli námornou veľmocou, je biblický opis stavby lode pozoruhodne realistickejší.

Rozdiel je aj v trvaní celej katastrofy. Kým v Gilgamešovom epose sa celá udalosť zmestí do 7 dní, v Biblii trvá prietrž mračien 40 dní, plavba arky po skončení dažďa ďalších 150 dní, a kým spustošená zem úplne vyschne, uplynie skoro celý rok. Snáď najzásadnejší rozdiel však predstavuje koniec príbehu. Kým v Gilgamešovom epose je boh Enlil riadne nahnevaný, pretože podľa jeho slov „Žiadny človek nemal prežiť vyhladenie!“, a až na príhovor boha Ea, ktorý hrdinu zachránil, sa so situáciou zmieruje, biblický Boh od samého začiatku plánuje záchranu „spravodlivej“ časti ľudstva a živočíšstva.

„Lebo ja privediem na zem vody potopy, aby som zničil každé telo, v ktorom je dych života pod nebom. Všetko, čo je na zemi, zahynie. S tebou však uzavriem zmluvu: do korába vojdeš ty i tvoji synovia, tvoja žena aj ženy tvojich synov s tebou. A z každého druhu živočíchov vezmeš do korába po jednom páre, aby sa s tebou zachovali nažive, teda samca i samicu.“ Genezis 6:17–19

V sumerskom epose je nakoniec hlavný hrdina spolu s manželkou odmenený povýšením do božského stavu. Ide akoby o kompromis medzi bohmi, keď sa už stala taká „nehoda“, že pár ľudí prežilo nimi plánované vyhladenie. Tí, ktorí prežili, sa stali bohmi, lebo už nemohli ďalej existovať ako ľudia, ktorými boli predtým.

V Atrahasisovej verzii, z ktorej autor Eposu o Gilgamešovi čerpal, sumerskí bohovia zavádzajú dodatočné „opatrenia“, aby opäť nedošlo k nežiaducemu premnoženiu ľudí a opätovnému hluku. Bohyňa Nintu zavádza smrť na konci ľudského života, objavuje sa detská úmrtnosť v podobe ženského démona kradnúceho deti a nakoniec aj povinný celibát pre ženy – kňažky. V biblickej Genezis sa však príbeh končí zásadne inak…

„Ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom, čo bude po vás, aj s každou živou bytosťou, čo je s vami… už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy a už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem.“ Genezis 9:8–11

Je teda pravda, že Noemov príbeh bol jednoducho opísaný z Eposu o Gilgamešovi? Ak si uvedomíme nielen podobnosti, ale aj zásadné rozdiely, potom je táto téza ťažko udržateľná. Pravdepodobnejšie je, že obe podania opisujú rovnakú historickú udalosť, no dávajú jej úplne odlišné pozadie, zmysel a teologický význam.

Obvinenia Zeitgeistu z kopírovania pohanských vzorov v Biblii pokračujú tézou, že príbeh o záchrane a výchove Mojžiša na dvore egyptského faraóna bol celý prevzatý zo starej asýrskej Sargonovej legendy, opisujúcej život Sargona z Akkadu. Je to však naozaj tak?

Sargon I. z Akkadu bol jeden z najs­lávnejších panovníkov Mezopotámie, ktorému sa ako prvému podarilo rozšíriť svoju ríšu až k Stredozemnému moru. Vládol približne v rokoch 2270 – 2215 pred n. l., teda dávno pred Mojžišom. Je však tento Sargon totožný so Sargonom, o ktorom hovorí Zeitgeist?

Sargonov bolo v mezopotámskej histórii totiž viacero. Samotné meno Sargon (pôv. Šarrukín – „pravý, legitímny kráľ“) naznačuje, že cesta jeho nositeľa k moci nebola priamočiara.

Staršia Sargonova legenda, zachovaná na hlinených tabuľkách, rozpráva príbeh o kráľovi, ktorého otec sa volal Laibum. V sumerskom zozname kráľov sa píše, že bol záhradníkom. Meno matky sa v texte nezachovalo. Vtedajší kráľ Ur-Zababa mal sen, po ktorom prijal Sargona do svojich služieb ako čašníka. Neskôr sa Sargonovi prisnilo, že bohyňa Inana utopila kráľa Ur-Zababu v rieke krvi.

Keď tento sen panovníkovi vyrozprával, kráľ sa zľakol a prikázal Sargona svojmu kováčovi zabiť. Na zásah bohyne Inany sa však vražda neuskutočnila. Sargon sa vrátil živý do paláca a Ur-Zababa dostal ešte väčší strach. Poslal teda Sargona k susednému panovníkovi Lugal-Zage-simu s posolstvom na hlinenej tabuľke, v ktorom sa prikazovalo posla zabiť. Ani tento pokus však nevyšiel. Ur-Zababa bol nakoniec zvrhnutý z trónu a novým vládcom sa stal Sargon I., ktorý vládol 56 rokov.

Oveľa mladší neoasýrsky text, známy ako Sargonov životopis zo siedmeho storočia pred Kristom, však rozpráva celkom iný príbeh. Tento text je písaný v prvej osobe ako autobiografia…

„Moja matka bola veľkňažka, môjho otca som nepoznal. Otcovi bratia milovali hory. Moje mesto je Azupiranu, ktoré je umiestnené na brehoch Eufratu. Moja veľkňažská matka ma počala, v tajnosti ma porodila. Položila ma do košíka z tŕstia a smolou zalepila veko. Hodila ma do rieky, ktorá ma nezaliala. Rieka ma držala a priniesla k Akkimu, čerpačovi vody. Akki, čerpač vody, si ma vzal za syna a vychoval ma. Akki, čerpač vody, ma spravil svojím záhradníkom. Kým som bol záhradníkom, Ištar, bohyňa, mi venovala svoju lásku. A po štyri a … rokov som kraľoval.“

Tento text bol podľa zdrojov Zeitgeistu priamou predlohou k napísaniu veľmi podobnej epizódy z Mojžišovho života. Podľa mňa však uvedená pasáž hovorí o Sargonovi II. (722–705 pred n. l.), keďže jeho pôvod je rovnako neznámy a zachovaná kópia životopisu je aj časovo bližšia skôr k nemu než k Sargonovi I. z Akkadu. Sargon II. sa vo svojich nápisoch štylizuje ako „nový človek“ a len zriedka spomína svojich predchodcov, takže jeho skutočný pôvod zostáva neznámy.

Navyše, ak si dobre všimneme, jednotlivé prezentované verzie Sargonovskej ságy sa značne líšia kontextom, dejou aj postavami. Ťažko teda môže ísť o jednu a tú istú osobu. V každom prípade je neoasýrsky text zo 7. storočia pred n. l. mladší než biblické podanie Mojžišovho životopisu, a preto mu len sotva mohol byť vzorom. Navyše biblický príbeh uvádza úplne iné okolnosti:

„Preto faraón rozkázal všetkému svojmu ľudu: Každého chlapca, čo sa narodí Hebrejom, hoďte do Nílu, každé dievča nechajte žiť! … Šiel istý muž z kmeňa Léviho a vzal si za ženu Léviho dcéru. Žena počala a porodila syna. Keď videla, že je pekný, tri mesiace ho ukrývala. Dlhšie ho však skrývať nemohla, preto vzala papyrusový košík, vymazala ho asfaltom a smolou, vložila doň chlapca a položila ho do tŕstia na brehu Nílu. Jeho sestra stála obďaleč, aby videla, čo s ním bude.

Tu prišla k Nílu faraónova dcéra kúpať sa; zbadala medzi trstinou košík, dala ho priniesť, otvorila a uvidela plačúce dieťa. Zľutovala sa nad ním a povedala: To je z hebrejských detí! Jeho sestra navrhla zavolať hebrejskú dojku; faraónova dcéra súhlasila. Dievča zavolalo chlapcovu matku. Faraónova dcéra jej povedala: Vezmi tohto chlapca a odchovaj mi ho, odmením ťa. Keď chlapec odrástol, priviedli ho k faraónovej dcére; stal sa jej synom a dala mu meno Mojžiš, lebo ho vytiahla z vody.“ Exodus 1:22; 2:1–10

Podstatné rozdiely sú zjavné. V Sargonovom prípade sa matka dieťaťa dobrovoľne vzdala, pretože ženy v kňazskom postavení mali zakázaný pohlavný styk (porovnaj časť o Gilgamešovi). Dieťa si nemohla dovoliť, lebo by prezradilo porušenie celibátu. Veľkňažkami boli v Mezopotámii často kráľovské dcéry. Dieťa hodila v košíku do rieky a ďalej sa oň nestarala. Nájducha sa ujal obyčajný čerpač vody, ktorý ho vychoval.

Na tomto mieste Zeitgeist opäť klame, keď tvrdí, že chlapca sa ujala jedna z kráľových manželiek. Ide o okázalý pokus sfalšovať fakty, ktoré nevyhovovali zámeru autorov filmu spojiť Mojžiša s kráľom Sargonom a jeho legendou.

Oproti tomu biblický príbeh predstavuje iný kontext a iné smerovanie Mojžišovho osudu. Podľa nariadenia egyptského faraóna mali byť nažive ponechané len židovské dievčatá, kým chlapci mali byť utopení v Níle. Faraón sa obával rastúcej židovskej populácie a snažil sa potlačiť akúkoľvek možnosť odporu. Matka sa snažila syna zachrániť, preto ho položila do papyrusového košíka v tŕstí pri brehu a postavila tam dcéru, aby naňho dohliadala.

Keď chlapca objavila faraónova dcéra, Mojžišova sestra ju presvedčila, aby ho dala dojčiť jeho vlastnej matke. Až keď Mojžiš odrástol, odišiel na výchovu do kráľovského paláca. Židovská matka urobila maximum pre záchranu dieťaťa a napriek osvojeníu zabezpečila, aby s ním nestratila kontakt.

Sargona matka odložila zo strachu o svoje postavenie a vychoval ho chudobný čerpač vody, kým Mojžišovej matke išlo o záchranu dieťaťa. Syn židovských otrokov, bez nároku na vládu, sa dostáva do kráľovského paláca a neskôr odchádza do exilu.

Je teda príbeh Mojžišovho narodenia skopírovaný z asýrskej legendy o kráľovi Sargonovi? Sotva…

Zeitgeist pokračuje vo vytváraní vlastnej mytológie obvinením, že Mojžiš nie je jediným zákonodarcom v histórii, ktorý tvrdil, že priniesol ľuďom zákony priamo od Boha. Film menuje konkrétne Mánúa z Indie, Minosa z Kréty a Misesa z Egypta. Mánú, Minos, Mises, Moses (Mojžiš) – ako ich film pekne zoraďuje, aby sa zdalo, že ide o postavy vytvorené podľa jednej šablóny. Je to však realita, alebo len fikcia? Pozrime sa na nich bližšie.

Mánú je v hinduistickej tradícii osobnosť podobná biblickému Adamovi, teda prvému človeku. Ako taký prijal od hinduistického stvoriteľa, boha Brahmu, základné zákony, ktorými sa mala riadiť ľudská spoločnosť.

Cieľom týchto zákonov bolo upevniť vieru v reinkarnáciu a nemenný kastový systém a podľa toho upraviť morálne správanie ľudí. Mánúove zákony zároveň upravovali svetské právo – manželské aj trestné.

Zákonník stanovoval, že spoločnosť sa delí na kasty, pričom najvyššia bola kasta Brahmanov (kňazov), druhá kasta Kšatrijov (vládcov, šľachticov, vojakov), tretia kasta Vaišjov (roľníkov) a najnižšia kasta Šúdrov (nemajetných chudákov). Existovala aj zákonom výslovne nemenovaná kasta Dašjuov, kam patrili zločinci a otroci. Podľa zákona sa Brahmani, Kšatrijovia a Vaišjuovia mohli medzi sebou ženiť a vydávať, no styk s Šúdrami bol zakázaný.

Títo ľudia mali takmer žiadne práva. Hierarchia bola prísne dodržiavaná aj medzi vládnucimi kastami. Podľa indického príslovia:

„Vedz, že vzťah medzi desaťročným Brahmanom a storočným Kšatrijom je taký ako medzi otcom a synom. Medzi nimi je to Brahman, kto je otcom.“

Podstatné však je, že tieto zákony podľa odborníkov vznikli najskôr okolo roku 200 pred n. l., teda dlho po Mojžišovi, ktorý žil približne v 15. storočí pred n. l.. Ich obsah nemá s Mojžišovým zákonom absolútne nič spoločné.

Ďalším zo zákonodarcov je Minos, ktorý bol podľa gréckych legiend synom najvyššieho boha Dia (Zeusa). Stal sa kráľom ostrova Kréta a legenda hovorí, že sa každých deväť rokov stretával so svojím božským otcom v jaskyni Dicta na hore Ida, kde mu Zeus diktoval zákony pre ľud. Tieto údajné zákony sa však nikde nezachovali; existuje len povesť. Minosov život v každom prípade nemal okrem tvrdenia o božskom pôvode zákonov s Mojžišovým životom nič spoločné.

A napokon je tu tretí filmový „zákonodarca“, Mises z Egypta, ktorý mal údajne priniesť od boha zákony vytesané na kamenných tabuliach, podobne ako Mojžiš.

V tomto prípade však ide o otvorené falšovanie faktov. Žiadny Mises v egyptskej histórii ani náboženstve neexistoval. Ide o vymyslenú postavu, ktorú si buď autori Zeitgeistu, alebo ich astrologické zdroje vytvorili, aby mohli ľahšie kompromitovať autorov Biblie. Nič viac.

Aby toho nebolo málo, Zeitgeist sa pustil aj do samotných Desiatich prikázaní. Podľa filmu boli údajne skopírované z egyptskej Knihy mŕtvych a nemajú vraj žiadne originálne posolstvo. Tvrdí sa, že egyptské „Nekradol som“ sa v Biblii zmenilo na „Nepokradneš“, „Nezabil som“ na „Nezabiješ“ a „Nehovoril som lži“ na „Nevyslovíš krivé svedectvo proti blížnemu svojmu“. Podľa mňa však ide len o ďalšiu manipuláciu s faktami.

Prečo by malo byť zvláštne, že dobrý zákonník zakazuje vraždy, krádeže a klamstvá? Veď to robí každý spravodlivý právny systém, pretože tieto činy sú neprijateľné v každej normálnej spoločnosti. Je však egyptská Kniha mŕtvych skutočným zákonníkom ako Mojžišove prikázania? Nemyslím si.

Nie náhodou sú citáty z tejto knihy písané v prvej osobe. Pochádzajú z kapitoly známej ako Deklarácia nevinnosti. Ide o vyhlásenia, ktoré má duša zomrelého predniesť po zostupe do podsvetia, keď sa v Sieni spravodlivosti postaví pred súd bohov. Týmito slovami sa snaží dokázať, že je čistá, a dosiahnuť čo najlepší rozsudok. Duša hovorí:

„Neurobil som žiadny podvod, neraboval som, nebol som lakomý, nekradol som, nezabíjal som ľudí, neničil som potraviny, nespáchal som žiadne darebáctvo, nehovoril som lži, nebral som potraviny, nebol som mrzutý, neprehrešil som sa, neurobil som krivú prísahu, neukradol som chleba, nešpehoval som, netáral som, nevadil som sa kým nešlo o môj majetok, nesmilnil som s dieťaťom, nebol som nevychovaný, nebol som výbušný, nebol som hluchý na slová pravdy, nerobil som nepokoj, nesnažil som sa oklamať, nescudzoložil som sám zo sebou ani sa nepáril s chlapcom, nebol som nedbanlivý, nerobil som zaklínanie proti kráľovi, nebrodil som sa vo vode a nakoniec nerúhal som sa bohu v mojom meste…“

Výpočet hriechov, z ktorých sa duša chce vyviniť pred súdom egyptských bohov, tu nie je zďaleka úplný. Majú však všetky spomenuté výroky svoj obraz v Mojžišových prikázaniach? Vôbec nie! Prečo Mojžiš nezaradil do zákona takéto „perly“, ak by iba opisoval egyptskú Knihu mŕtvych? V tejto knihe sa nachádzajú konkrétne vyhlásenia ako:

„Nekradol som obetiny bohom“, „Nezabil som posvätného býka“, „Nezahradil som cestu Bohu pri procesiách“, „Nechytal som ryby v ich lagúnach“, „Neurobil som to, čo sa bohom protiví“, „Neobral som sirotu o jej majetok“.

Prečo tieto konkrétne požiadavky nie sú zahrnuté v Mojžišových prikázaniach? Nie je vôbec náhodou, že film necituje nič z vyššie uvedeného, pretože by to jeho autorom zničilo koncepciu, s ktorou prichádzajú. Ďalší dôkaz, že filmári nehrajú s divákmi čistú hru… Z vyššie uvedeného je jasné, že Mojžišov zákon musel pochádzať z celkom iného zdroja a niesol iné posolstvo:

„Potom Boh hovoril všetky tieto slová: Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa… Nebudeš si robiť modlu… Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo… Spomni na sobotný deň, aby si ho zasvätil… Cti svojho otca a svoju matku… Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nevyslovíš krivé svedectvo… Nepožiadaš…“ Exodus 20:1–17

Prvé prikázanie nemá obdobu v žiadnom zákonníku staroveku, ani v Knihe mŕtvych. Jediný Boh, ktorý tento zákon dáva ľuďom, ktorých z Egypta zachránil, zakazuje akúkoľvek modloslužbu a je citlivý na zneužitie svojho mena, nemá v histórii paralelu. Rovnako aj príkaz o sobote a úcta k rodičom nemajú žiadnu paralelu v egyptskom texte. Môže teda niekto veriť, že Mojžiš všetko len opísal a mierne upravený text predložil Židom ako zákon od Boha? Určite nie.

To, čo hovorí Zeitgeist, je prázdna mystifikácia bez reálneho základu, ktorá odporuje známym faktom.

Ak chcete mať v tejto téme jasno, pokračujte v celej sérii Zeitgeist – rozbor filmu, kde sa podrobne rozlišuje medzi historickou udalosťou, pohanským mýtom a manipulatívnym výkladom. Pre širší rámec otázky Potopa sveta, Noe a pôvod starovekých tradícií nadviažte cez Genezis a potopa, kde sa téma zasadzuje do biblického kontextu a logických súvislostí. Ak vás zaujíma porovnanie so starovekými prameňmi a reálne dejinné pozadie, vhodné doplnenie je Archeológia, ktorá prepája textové zdroje s materiálnymi nálezmi. K časti o Mojžišovi a Egypte je dôležitý aj historický presah v Exodus – Jozefov hrob a Egypt, pretože ukazuje, že Biblia stojí na konkrétnych dejinných reáliách, nie na prázdnej legende. A ak chcete mať pevné ukotvenie v Písme pri témach ako zákon, svedectvá a výklad textu, oplatí sa prejsť aj na Výklad Písma.