Božie volanie opustiť mesto

Azda každý z nás sníva o domčeku, o domove, v ktorom bude mať rodinu, vychovávať deti alebo jednoducho odpočívať po namáhavej práci v atmosfére pokojného domova, bez stresu a hluku veľkomesta. Priznám sa, nie je veľa tých, ktorí milujú mesto, ba čo viac, každý človek v kútiku duše túži po rozprávkovom domove. Ja som ten svoj v mladosti stratil.

Za celý môj život som sa sedemkrát sťahoval. Pre niekoho nemysliteľné presťahovať sa čo i len raz, pre mňa a mojich rodičov pravidelná realita. Nie že by sme to tak chceli, no život nie je vždy rozprávka. Narodil som sa v Košiciach, pomerne veľkom meste na 90. roky. Keď som mal sedem rokov, mama chcela, aby sme vyrastali na dedine, a tak sme sa presťahovali na stredné Slovensko, pri Prievidzi, do dedinky Koš.

Predali sme trojizbový byt a za nasporené peniaze kúpili a postavili si rodinný domček. Prežil som tam krásnych päť rokov v dokonalej prírode a voľnosti, akú mesto nikdy nevie poskytnúť. V tom čase však išlo o banícku oblasť a povrchová voda začala zaplavovať podzemné tunely, pričom sa územie začalo zosúvať, prepadávať a zaplavovať. Dostali sme oznámenie, aby sme sa z bezpečnostných dôvodov vysťahovali, čo sme aj urobili.

Prišli sme tak o všetko a museli začať od nuly – chodiť po podnájmoch, znášať útrapy nedostatku súkromia, zvyšovanie nájmu a konflikty s prenajímateľmi, ktorí čoraz viac bažili po peniazoch.

Napriek všetkému sme však ostávali na dedine. Keď spomínam na mladosť, vidím deti, ihrisko, lesy, schovávačky po dedine a rôzne loptové hry. V tom období som zmaturoval, no prišli aj ťažšie chvíle a nedobrovoľné sťahovanie sa do mesta, kde sa odohrala jedna z najvýznamnejších udalostí môjho života. Viac o tom píšem v článku „Boha som našiel na kolenách“.

Po tejto udalosti som sa sťahoval s rodinou k babke a po predaní bytu si rodičia kúpili a prerobili menší rodinný dom na dedine. Ja som sa však s bratom dvojčaťom presťahoval do spoločenského pavilónu neďaleko centra, no s krásnym výhľadom na kopce. Aspoň kúsok prírody. Moje premýšľanie bolo v tom čase komplikované – a hovorím to aj za brata. Vidiac svet a spoločnosť v rozklade, vnímal som blízky príchod Krista a vzhľadom na finančné dôvody, pre ktoré bolo nemožné postaviť si dom, rozhodol som sa žiť v podnájme a podľa potreby sa opäť presúvať. Taký kočovný spôsob života, na ktorý som si časom zvykol.

V tom období som sa rozišiel so snúbenicou po niekoľkých rokoch a moje vnútro sa rozbilo ako zrkadlo. Napriek všetkému, čo som s Bohom v predchádzajúcich rokoch zažil, som odpadol od Boha natoľko, že hoci som v Neho veril, žil som ako pohan. Snažil som sa zaplniť vnútornú prázdnotu, ktorá bola ako čierna diera a pohlcovala všetko, čo mi prinieslo aspoň záblesk radosti či potešenia. Všetko však bolo len krátkodobé, povrchné a svetské.

Bol to ťažký čas pre moju psychiku. Práve vtedy mi brat poslal dve piesne – ako priamu odpoveď na moju modlitbu. Až neskôr som si uvedomil, že často trpíme preto, lebo sa nechceme vzdať niečoho, čo nás očividne ničí a poškodzuje. Satan nás klame, že to v živote potrebujeme, alebo že sa to zmení, že to bude lepšie… nejako, niekedy, možno.

„Povedz im: Ako že ja žijem, hovorí Pán Hospodin, nemám záľubu v smrti bezbožníka, ale v tom, aby sa bezbožník odvrátil od svojej cesty a žil. Odvráťte sa, odvráťte sa od svojich zlých ciest! Lebo prečo máte zomrieť, dome Izraelov?!“ Ezechiel 33:11

Počul som tichý, no naliehavý Boží hlas, ktorý ku mne prehováral a ktorý som dobre poznal. No bol som tak na dne, že som si len hovoril:

„Pamätaj, ak si na dne, Božia ruka je stále pod tebou.“

Nedokázal som sa z toho dostať, pretože v tom čase som prišiel o všetko, čo som vložil do spoločného bývania so snúbenicou. Ak som sa s ňou mal rozísť, musel som si zbaliť kufre a odísť s prázdnymi rukami, začať odznova – a ja som už túžil po domove. V jednej piesni, o ktorej texte sa s vami chcem podeliť, mi Boh odhalil svoj nádherný plán. Náhoda? Pre mňa v tom čase určite nie. Potoky sĺz mi tiekli, keď som čítal:

Come stop your crying, It will be alright
Just take my hand, Hold it tight

I will protect you, From all around you
I will be here, Don’t you cry

For one so small, You seem so strong
My arms will hold you, Keep you safe and warm

This bond between us, Can’t be broken
I will be here, Don’t you cry

‚Cause you’ll be in my heart, Yes, you’ll be in my heart
From this day on, Now and forever more

Takáto Božia láska nikdy neprestane! Boh ťa miluje, miloval a bude milovať, nech si akokoľvek hriešny. Boh volá k uzdraveniu a spáse, aby si s Ním mohol večerať a byť v Jeho prítomnosti na večnosť. Táto neprekonateľná láska je neustále k dispozícii každému, kto hľadá Boha a Jeho milosť.

„… u ktorého niet zmeny ani tieňa premeny.“ Jakub 1:17

Vtedy až dodnes ma Boh učí – a pamätaj na to aj ty – že človek opustí, sklame, odvráti sa alebo sa časom zmení. Ten, kto kedysi hovoril „Milujem ťa“, dokáže o čas neskôr povedať úplný opak. No Boh sa nikdy nemení a keď povie „Milujem ťa“, je to láska, ktorá nikdy nezmizne, nezlyhá ani nesklame. Tento nemenný Boh, vždy verný, zostáva pri nás navždy.

„Milujem ťa večnou láskou, preto ti ustavične činím milosť.“ Jeremiáš 31:3

Ak Boh hovorí o večnej láske, ide o pravú lásku, ktorá:

„… zhovieva, je dobrotivá; láska nezávidí; láska sa nechváli, nenadúva sa; nechová sa neslušne, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé; neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy; všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.“ 1. Korinťanom 13:4–8

Takáto Božia láska nikdy neprestane! Boh ťa miluje, miloval a bude milovať, nech si akokoľvek hriešny. Boh ťa volá k uzdraveniu, aby si s Ním mohol žiť v Jeho prítomnosti na večnosť. Táto neprekonateľná Božia láska je tu pre teba, bez ohľadu na tvoje zlyhania či hriechy, a pozýva ťa k osobnému vzťahu s Bohom a k životu v Jeho nekonečnej láske.

Vždy ma zamrazí, keď čítam slová tejto piesne ako osobné slová od Boha, ktorý mi hovorí, aby som sa nebál, neutekal ani sa neskrýval, ale aby som vykročil vpred a pozeral sa na realitu Božími očami. Vnímam v nich výzvu: dôveruj Bohu, aj keď sa zdá, že všetko strácaš, pretože On má pripravené niečo lepšie. Kým ešte nevidím riešenie, mám sa dívať vierou. Spoľahol som sa na Božie slová a privinul som si ich k srdcu ako hrejivé prisľúbenia v časoch chladných a temných, keď ma držala nad vodou už len Božia láska a nádej.

„Lebo vám hovorím: Ktokoľvek by povedal tomuto vrchu: Zdvihni sa a hoď sa do mora, a nepochyboval by vo svojom srdci, ale by veril, že sa stane, čo hovorí, stane sa mu, čokoľvek by povedal.“ Marek 11:23

Odvtedy, a každým dňom viac, odkedy sme prišli o domov, cez obdobie, keď som sa ho snažil znovu vybudovať a napokon ho opäť stratil, rástla vo mne túžba po skutočnom domove. Po mieste, ktoré by som mohol nazvať domovom. No akokoľvek som sa snažil, prešli dva roky a táto túžba sa zdala nedosiahnuteľná. Sám som nedokázal získať pôžičku, ani môj brat, a aj keby sa to podarilo, chýbali nám prostriedky na založenie pozemku.

Postupne sme pochovali svoje sny, zmierili sa s realitou a učili sa žiť z nádeje na Božie prisľúbenia, že si raz v nebi vystaviame svoje domy.

V istom období nám začal robiť vážny problém sused. Zo šesťdesiatich bytov to bol práve on, kto býval hneď vedľa nás. Neustále nočné párty, alkohol, vreskot a chaos viedli k dlhodobej nespavosti a psychickému vyčerpaniu. Napriek snahe riešiť situáciu cez políciu, realitnú kanceláriu či dokonca prostredníctvom jeho matky, ktorá pracovala v Rakúsku, bolo všetko márne.

Postupne sa nám zhnusil náš útulný bytík a spolu s ním aj celé mesto – jeho hluk, špina, smog a morálny úpadok. Život v meste sa pre nás stal bremenom. Každý večer som zaspával s obavou, či sa znovu nerozozvučí kričiaci hluk a ďalšia párty. Často ma uprostred noci zobudila hlasná hudba a spánok sa zmenil na nočnú moru. V srdci som sa pýtal: „Bože, prečo?“ Sťažoval som sa bratovi a on mne, no nakoniec sme si uvedomili, že takto to nemôže pokračovať. Aj keby sme sa odsťahovali, vždy by sa našiel niekto, kto by robil bordel.

Začal sa nám rysovať sen o rodinnom dome a pokojnom živote na dedine. No tento sen rýchlo zhasol pre prekážky, ktoré sa zdali neprekonateľné. Hluk od suseda sa však ďalej stupňoval a neraz sme sa o tretej ráno modlili, aby Boh zakročil, pretože On je spravodlivý sudca. Pamätám si, ako sme otvorili Písmo a Boh nám v ňom odpovedal:

„Nie sami sa pomstiac, milovaní, ale dajte miesto hnevu, lebo je napísané: Mne pomsta; ja odplatím, hovorí Pán.“ Rimanom 12:19

Aj keď sme nevedeli ako, usmiali sme sa, poďakovali Bohu a šli spať. Pár minút bol pokoj, no zrazu nastalo úplné ticho. Vstali sme a otvorili dvere na chodbu. Bola tam úplná tma, z ktorej sa vynoril policajt, kráčajúci smerom k nám, a povedal: „Niekto volal políciu. Klopali sme, ale tvári sa, že tam nie je, takže čakáme.“ Odpovedal som mu, že neotvorí, až keď odídu

. Napadlo mi však, čo sme robievali, keď sa inak nedalo zaspať – vypnúť poistky a skryť sa. Keď výjde von, vymáknu ho. Policajt namietal, že on ich vypnúť nemôže, ale ja áno, a tak som ich vypol a všetci sa skryli. Chlapec vyšiel a už bolo počuť len údery a poriadnu bitku na schodisku, kde ho policajti zavliekli a zbili do zelena. Na jeho meno totiž bolo za tie roky asi 130 sťažností za rušenie nočného pokoja.

Uvedomili sme si, že Boh vykonal súd skrze tých, v ktorých rukách je spravodlivosť. Pár týždňov bol pokoj, no potom sa to znovu začalo. Uvedomili sme si, že ide o psychický problém. Nebolo úniku z tejto jamy levovej a začali sme sa chystať odsťahovať.

V jeden deň, sťažujúc sa jeden na druhého, sme si kládli otázku: prečo sa toto muselo stať? Milovali sme miesto, kde sme bývali. Vykrášlili sme si byt, cítili sme sa v ňom pohodlne a vždy sme sa tešili domov. A teraz toto… Uvedomili sme si však niečo zásadné, čo chcem, aby si si, milý čitateľ, zapamätal:

„Ak ťa Boh dá do zdanlivo neriešiteľnej situácie, nereptaj. Je to čas, keď ťa Boh chce zastaviť a upriamiť tvoju pozornosť na Neho, aby si sa pýtal: Bože, čo chceš, aby som robil? Čo mi chceš povedať?“

Premýšľali sme a modlili sa, aby nám Boh dal vedieť, čo nám chce povedať. Nasledujúce dni boli veľmi zaujímavé, až nadprirodzené. Po nociach sme pozerali filmy a ich hlavná tematika bola sťahovanie. Keď sme zapli kázeň, kázalo sa o vysťahovaní na dedinu. Počúvali sme takmer hocičo a všade sa opakovala tá istá myšlienka – sťahovanie. Pochopili sme, že sused robil rámus práve preto, aby nás Boh z mesta doslova vystrnadil.

Naučili sme sa zásadnú lekciu života s Bohom: ak prežívate situáciu, z ktorej niet východiska, Boh prehovára: „Zastav sa, chcem ti niečo povedať.“ Cesta spasenia sa totiž začína premenou v nás, premenou na Kristov obraz. Celý zmysel spasenia spočíva v tom, že nás Boh stavia do situácií, v ktorých môžeme najviac spoznať Jeho vôľu, ak pozorne počúvame. Ukazuje nám, čo máme urobiť my, aby potom mohol konať On.

Nemohol nám vnútiť rodinný dom na dedine, pokiaľ sme neboli ochotní sa naň plne sústrediť a vložiť do toho všetky sily. Inak by sme to nezvládli. Boh potrebuje naše sústredenie a vôľu oddanú cieľu. Museli sme sa zmeniť, začať od seba, pochopiť, kto sme a kam ideme, a až potom sa správne modliť a opravdivo prosiť. Boh má pre nás pripravené veci, o ktorých sme presvedčení, že sa nemôžu splniť, no On nám ich aj tak chce dať, pretože je milosrdný.

Vždy, keď prežívate ťažké chvíle, zastavte sa a položte si otázku: „Čo mám ja zmeniť? Čo mám ja robiť, aby sa veci pohli dopredu?“ Ľudia však často bedákajú, sťažujú sa a len sa modlia, aby to prestalo. To však v Božích očiach nie je riešenie. Takto mnohí zostávajú v súžení, ktoré si spôsobujú sami, pretože sa nechcú zmeniť. Boja sa utrpenia, ktoré znamená zmenu komfortu: „Teraz je to super, nechcem nič meniť.“ – „Bože, zmeň okolnosti, ale mňa nemeň.“

Pochopili sme, že máme odísť, ale kam? Vedeli sme však, že nás vedie Boh. Ako nám Boží Duch tieto veci zjavoval, rozprávali sme sa večer s bratom, keď zrazu niekto vstúpil do rozhovoru. Obaja sme na seba nechápavo hľadeli. Započúvali sme sa do hlasu a boli sme prekvapení. iPhone má totiž zabudovaného hlasového asistenta Siri, ktorý dokáže vyhľadávať a dokonca čítať články.

Mobil sa nabíjal vedľa pohovky. V tej chvíli sa však stalo niečo nevysvetliteľné. Siri sa sama od seba zapla a začala čítať článok, bez akéhokoľvek povelu. Vzal som mobil do ruky a povedal bratovi: „Pozri, Siri číta článok sama od seba!“ Brat sa spýtal: „Čože? A o čom číta?“ Zostal som zarazený. Pozrel som na neho a povedal: „Ako Lót odišiel zo Sodomy a Gomory.“

V tú noc sme ďakovali Bohu, že nám jasne ukázal, že máme odísť z Egypta. Nezaťažovali sme sa tým, akým spôsobom a kam presne. Vedeli sme, že nám Boh svoj plán postupne odhalí. Zobrali sme si pero a papier a začali sme kresliť, aký dom by sme chceli. Jednoduchý, priestranný, premyslene rozdelený. Načrtli sme si, kde bude skriňa, kuchynská linka, stôl aj kvetiny. Keď dnes píšem túto skúsenosť, sedím v dome, ktorý som si vysníval a načrtol, a do poslednej kvetiny je tu všetko presne tak, ako bolo na papieri.

Vtedy sme ešte nevedeli, kde ho postaviť a najmä z čoho, no mali sme už nakreslený dom a radosť v srdci, pretože sme verili, že Boh to všetko povedie. Zrazu nám bola daná myšlienka, s ktorou som prišiel k bratovi: „Počuj, veď rodičia majú veľký pozemok, prečo si dom nepostaviť neďaleko nich?“ S rodičmi sme mali veľmi dobré vzťahy. Naučili nás mnoho o Bohu aj o praktickom živote, v ktorom nám vždy radili múdro a uvážene. Prial by som každému mať takých rodičov. Keď sme im náš návrh predložili, s radosťou súhlasili.

Pamätám si, že v tie rána sme sa neraz budili s pocitom, že to nebude jednoduché, že to možno nevyjde a že to bude ťažké. Vedeli sme, že sa satan bude stavať na odpor. Napriek tomu sme chceli ísť tam, kam nás Boh volá. Trvalo to dva roky a dom bol postavený. Zažili sme množstvo ťažkostí, ale aj radostí, keď sme videli, ako sa Boží plán krok za krokom napĺňa. Práve v čase, keď sme sa odsťahovali k rodičom, brat dostal lepšiu prácu a mohli sme si veľa našetriť.

Daj mi, môj synu, svoje srdce, a tvoje oči nech pilne pozorujú moje cesty. Príslovia 23:26

V tom období prišli aj pôžičky bez ručiteľa a bez potreby dokladovania príjmu, a tak sme mohli postaviť dom, získať pozemok a mať dostatok financií. Všetko do seba nádherne zapadlo. Zaujímavé bolo, že sme si navrhli dom so šírkou 12 metrov, pretože sme túžili po veľkých a priestranných izbách. Keď sme sa prišli pozrieť na stavebný pozemok, zistili sme, že má presne 12 metrov. Náhoda? Ja v náhody neverím.

Satan sa znovu staval na odpor a prišli aj chvíle, keď brat prišiel o prácu, neskôr koronavírus, karanténa a strata zamestnania. Ako zvládnuť vysoké splátky a tri pôžičky? O tom píšem stručne v článku „Rôzne skúsenosti na ceste s Bohom“.

Boh mi chcel dať niečo lepšie. Dal domov mne aj mojim rodičom. Trvalo to 20 rokov, no práve preto je toto požehnanie také vzácne a trvácne. Nezabudol som však na Jeho blízky príchod. Keď sa dnes ráno dívam na zelené stromy, na krásny výhľad zemplínskej roviny a kopcov, na kvitnúce kvety a počúvam štebot vtákov, v srdci túžobne očakávam Jeho návrat a Novú Zem. Tam je môj pravý domov.

„Lebo hľa, stvorím nové nebesia a novú zem, a nebudú sa spomínať drievne veci ani neprijdú na myseľ.“ Izaiáš 65:17

„A budú bývať na nej bezpečne a nastavajú domy a nasadia vinice a budú bývať bezpečne, keď vykonám súdy na všetkých tých, ktorí nimi pohŕdajú vôkol nich, a spoznajú, že ja som Hospodin, ich Boh.“ Ezechiel 28:26

„Títo všetci pomreli vo viere bez toho, aby boli dostali zasľúbenia, ale zďaleka ich videli a boli o nich presvedčení, vítali ich a vyznávali, že sú cudzincami a pútnikmi na zemi.“ Židom 11:13

Keď som stál na základovej doske domu, rozpomenul som sa na Barkociho skúsenosť, keď staval dom a na jeho rohu do zeme zaryl rýľ a povedal: „Tu sa budú obracať ľudia.“ Túžil som slúžiť Bohu celým srdcom. Už vtedy som viacerých ľudí cez Skype doučoval Písmo a veril som, že toto je môj cieľ, moja túžba a jasné Božie vedenie, kadiaľ mám ísť – učiť ľudí rozumieť Písmu.

Vo viere som sa pozrel na roh domu, kde som mal mať počítač, v presvedčení, že tam budem pokračovať vo vyučovaní cez Skype, a znovu som povedal: „Tu sa budú obracať ľudia.“

Netrvalo dlho a o rok bol dom postavený, hoci skrze mnohé ťažkosti. Boh však mal ešte hlbší zámer a ja som vtedy ani netušil, že Boh prorokoval aj skrze mňa. Postupne ma totiž viedol k tomu, keď som z rôznych strán, ako jemné náznaky Božej prozreteľnosti, počúval slová: „Wow, dobre hovoríš, ty by si mal natáčať videá o duchovných veciach.“ Hovorili mi to kresťania aj ateisti vôkol mňa a ja som okamžite rozoznal, že ide o Božie vedenie a výzvu, aby som naozaj začal natáčať.

Modlil som sa vtedy: „Bože, ak je to tvoja vôľa, daj mi znamenie.“ O pár dní mi zavolal Bronislav Soos, zakladateľ štúdia Nádej, s otázkou, či by som nechcel viesť toto štúdio. Bral som to ako jasný dôkaz od Boha, že mám naozaj natáčať a ísť týmto smerom. Pokľakol som a povedal: „Bože, idem do toho, ale jedine ak pôjdeš so mnou.“ To je moja najobľúbenejšia modlitba, pretože viem, že kamkoľvek idem s Ním, On sa postará o výsledok. A tak vznikol 21. 12. 2020 YouTube kanál John Bible.

Boh mal pravdu – na tom rohu sa skutočne obracajú ľudia. Státisíce ľudí ročne vidia YouTube kanál a mnohí sa obracajú k Všemocnému Bohu, ktorý si dokáže použiť kohokoľvek na veľké diela a na spásu duší. Až teraz som pochopil, že to bol Duch, ktorý hovoril skrze mňa, keď som vyslovil slová, že sa tu budú obracať ľudia. Práve skrze tento počítač vznikol John Bible a práve tu vznikajú videá, ktoré vedú mnohých na cestu spravodlivosti.

V tomto dome sa dokonca krstia ľudia, vo vani – „Pretože ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi…“ A Boh to vedel a predzvedel.

„Dávid chcel bývať v vidieckom meste, neďaleko kráľovského sídelného mesta, a kráľ mu pridelil Ciklag. Dávid vedel, že preňho a pre jeho ľudí by nebolo bezpečné bývať v prostredí veľkomestského modlárskeho vplyvu. V meste, ktoré im bolo vyhradené, mohli Boha vzývať slobodnejšie, ako keby boli zostali v Gate, kde by im pohanské tradície a zvyklosti boli len zdrojom zla a ťažkostí.“ PP 510.2

„Znovu a znovu ma Pán poučil, že naši ľudia majú vziať svoje rodiny preč z miest na dediny, kde si budú môcť vypestovať vlastné zásoby potravín, pretože v budúcnosti bude problém nákupu a predaja veľmi vážny.“ 2SM 359

„Kiežby rodičia pochopili, že výchova ich detí je dôležitým dielom pre spasenie duší. Na vidieku sa nájde široká škála činností a možností, ako dať deťom prípravu skrze potrebnú činnosť, ktorá poskytne fyzické zdravie rozvojom nervov i svalov. Moje posolstvo pre výchovu vašich detí je: Preč z miest! Ako ľud zachovávajúci Božie príkazy musíme opustiť mestá. Tak, ako to robil Enoch, musíme v mestách pracovať, ale nie v nich bývať.“ Ev 78–79 (1909)

„Ak je ľud nasiaknutý nepravosťou, mal by byť vždy počuť varujúci a poučujúci hlas, tak ako bol počuť hlas Lota v Sodome. Hoci Lot mohol ochrániť svoju rodinu pred mnohými zlými vecami, keby nepostavil svoj dom v tomto zvrátenom a znečistenom meste, všetko, čo Lot a jeho rodina dokázali v Sodome, mohli by urobiť aj keby žili na mieste vzdialenejšom od mesta. Enoch chodil s Bohom, ale nebýval uprostred žiadneho mesta, ktoré by bolo pokazené násilím a zvrátenosťou, ako Lot v Sodome.“ Ev 79 (1903)

„Boh dal našim prvým rodičom prostriedky pravého vzdelania, keď ich poučil o obrábaní pôdy a starostlivosti o domov v záhrade Eden. Keď však došlo k hriechu skrze neposlušnosť voči Božím požiadavkám, práca na obrábaní pôdy sa znásobila, pretože zem kvôli prekliatiu plodila burinu a bodľačie. Samotná práca s pôdou však nebola dôsledkom hriechu. Dielo obrábania pôdy požehnal sám veľký Majster.“

„Teraz nie je pre Boží ľud čas na svetské záľuby ani na hromadenie bohatstva v tomto svete. Nezostáva veľa času, kým budeme, rovnako ako prví učeníci, nútení hľadať útočisko na opustených miestach. Tak ako bolo obliehanie Jeruzalema rímskymi armádami pre židovských kresťanov znamením na útek, tak bude prevzatie moci v našom národe (USA) pri presadzovaní zákona o pápežskej sobote (nedele) varovaním pre nás.

Potom nastane čas opustiť veľké mestá, pripraviť sa na odchod z menších miest a presídliť sa do odľahlých domov medzi horami. Namiesto zameriavania sa na nákladné príbytky by sme sa mali pripravovať na lepšiu nebeskú krajinu. Namiesto míňania prostriedkov na sebauspokojovanie by sme sa mali učiť správne hospodáriť a šetriť.“ 5T 464–465 (1885)

Osobné svedectvo o Božom volaní opustiť mesto zapadá do širšieho rámca životných skúseností viery a prirodzene patrí do kategórie Skúsenosti ľudí, kde sa ukazuje, ako Boh vedie človeka aj cez stratu domova a opakované sťahovania. Hlbší duchovný rozmer tohto príbehu súvisí s cestou obrátenia a osobného poznania Boha, ktoré sa formuje uprostred skúšok a neistoty. Zároveň patrí do tematického okruhu ako žiť s Bohom, kde sa učíme rozpoznávať Božie vedenie v praktických rozhodnutiach života. Táto cesta hľadania skutočného pokoja úzko súvisí aj so svedectvom Boha som našiel na kolenách, ktoré odhaľuje vnútorný zlom a úplné odovzdanie sa Bohu.