Ako sa na Zemi objavila voda?

Voda a nemožnosť jej získania z meteoritov

Voda je jednou z najjednoduchších, ale zároveň najvzácnejších látok na Zemi. Je nevyhnutná pre ľudský rast, reprodukciu, trávenie, potenie, mazanie, vylučovanie a nespočet ďalších funkcií všetkých živých tvorov. Jej molekulárny vzorec (H₂O) je taký jednoduchý a bežný, že patrí medzi prvé chemické vzorce, ktoré sa väčšina detí naučí. Viac ako 70 % zemského povrchu je pokrytých vodou, čo z nej robí jeden z najväčších darov Božieho stvorenia.

Napriek tomu však vyvstáva otázka: Odkiaľ sa všetka táto voda vzala z pohľadu ateistického a evolučného výkladu? Podľa amerického výskumného Inštitútu Smithsonian:

„Svoju dokonalú chemickú kombináciu získala mimo nášho sveta, než bola dopravená na našu planétu a naplnila ju vodou.“

Vedci z organizácií, ako je Inštitút Smithsonian, sa na základe svetového názoru o „veľkom tresku“ pred 13,8 miliardami rokov snažia vysvetliť, ako sa životodarná a život udržujúca vodná substancia dostala na Zem bez Boha Stvoriteľa. Podľa tejto teórie:

„Molekuly vody boli nepochybne súčasťou prašného víru, ktorý sa zahustil až do podoby Slnka a jeho planét asi deväť miliárd rokov po veľkom tresku.“

Toto tvrdenie je však len hypotézou bez dôkazov a nie je možné ho jednoznačne potvrdiť. Neexistuje ani vysvetlenie pôvodu tejto „dokonalej chemickej kombinácie“, pričom sa predpokladá, že jednoducho „nejako vznikla“. Podľa Smithsonianu sa voda dostala na Zem prostredníctvom komét a asteroidov (ktoré sa po dopade na Zem klasifikujú ako meteority) v sérii impaktných udalostí. Tieto telesá, pravdepodobne viac asteroidov než komét, mohli ľahko dodať vodu na naplnenie oceánov. Smithsonian jednoducho tvrdí, že takýto kozmický scenár poskytuje ľahkú odpoveď na túto zdanlivo zložitú otázku. A dodáva na záver:

„Takže keď si nabudúce otvoríš kohútik, pripomeň si tú dlhú a úžasnú cestu tečúcej vody.“

Je toto zdanlivo jednoduché vysvetlenie skutočne možné? Aké veľké by museli byť tieto vesmírne telesá? A koľko priamych zásahov do Zeme by bolo v skutočnosti potrebných na to „ľahké dodanie vody na naplnenie oceánov“? Čísla naznačujú, že je to prakticky nemožné!

Obrovské množstvo vody na Zemi

Východiskovým bodom pre tieto výpočty je stanovenie skutočného množstva vody na Zemi. Na základe plochy vodného povrchu Zeme a jej priemernej hĺbky je umiernený odhad približne 1,386 × 10²¹ litrov, čo predstavuje 1,386 miliardy kubických kilometrov. Už toto číslo je závratné.

Veľké supertankery, používané na prepravu obrovského množstva kvapalín (zvyčajne ropy), pojmú v priemere asi 125 miliónov litrov (33 miliónov amerických galónov). Ak by každý meteorit obsahoval v priemere veľkorysých 10 % vody a bol by 10-krát väčší ako supertanker, bolo by potrebné na tento spôsob dopravenia vody minimálne 11,1 bilióna meteoritov!

Ak by sme to pochopili správne (ak je to vôbec možné) a ak by bola Zem skutočne stará 4,6 miliardy rokov, znamenalo by to priemerne 2 410 priamych zásahov meteoritu ročne (čo predstavuje 46 zásahov za týždeň) nepretržite počas celého obdobia 4,6 miliardy rokov! Ak by boli meteority 100-krát menšie, počet požadovaných zásahov by sa zvýšil na 4 600 za týždeň. Predpokladá sa tiež, že sa žiadna voda nestratí do vesmíru v dôsledku žeravého prechodu meteoritov atmosférou.

Ako by Zem vyzerala pri takýchto zásahoch?

Ako by teda Zem vyzerala, keby do nej 46-krát týždenne po dobu 4,6 miliardy rokov narážali objekty o veľkosti supertankeru? Majte na pamäti, že Barringerov kráter v Arizone vznikol nárazom meteoritu, ktorý vytvoril kráter s priemerom 1,2 km a hĺbkou približne 180 metrov. Tento obrovský kráter vznikol nárazom meteoritu s odhadovaným priemerom 40 metrov, čo je viac ako 10-krát menšie ako supertanker a 100-krát menšie ako predpokladané vesmírne telesá.

Množstvo energie uvoľnené pri náraze v Barringerovom kráteri zodpovedalo 2,5 miliónom ton TNT, čo je 150 000-krát silnejšie ako atómové bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki na konci druhej svetovej vojny. Takýto scenár by viedol k katastrofickému ničeniu Zeme a robí predstavu o dodaní vody prostredníctvom meteoritov veľmi nepravdepodobnou. Pre lepšiu predstavu:

z 11,1 bilióna predpokladaných masívnych zásahov meteoritu by už jeden z nich o veľkosti supertankeru bol 750 000-krát silnejší ako bomba zhodená na Hirošimu! Takýto náraz by spôsobil kataklizmatické škody, ktoré by mali na život na Zemi devastačný dopad.

Zástancovia teórie dlhých vekov špekulujú o jednom takomto zásahu, ktorý údajne spôsobil „jadrovú zimu“ a vyhubil všetky dinosaury – pričom sa predpokladá, že tento zásah bol oveľa menší než uvažované nárazy.

V scenári, kde by sa takýchto zásahov uskutočnilo 46 týždenne s celkovým počtom biliónov, by život jednoducho neprežil, nieto aby sa ešte vyvinul do súčasného stavu. Takýto návrh je tak absurdný, že ho možno považovať za nemožný. Žiadne také bilióny vesmírnych telies by nikdy nedokázali dodať také obrovské množstvo vody, aké máme na našej planéte. Táto nemožná teória je odsúdená na zánik skôr, než sa vôbec začala.

Racionálne a vierohodné vysvetlenie pôvodu vody na Zemi je jasne uvedené v knihe Genesis, kde Boh počas prvého dňa Tvorivého týždňa stvoril Zem pokrytú vodou. Iba všemohúci, vševediaci Stvoriteľ Boh mohol vysloviť slovo a vytvoriť pre našu planétu také ohromné množstvo životodárnej vody.

Oceány odhaľujú mladú Zem

Viera v dlhé veky miliónov rokov je dnes veľmi rozšírená. Pôsobí ako čarovná palička, ktorou sa mávne a problémy s premenou blata na ľudí magicky zmiznú. Aj keď sa používanie „miliónov rokov“ považuje za nevyhnutnú podmienku pre chemickú a biologickú evolúciu, často sa ukazuje, že ani tieto časové rozpätia nestačia. Viackrát sme totiž dokázali, že milióny rokov možno vyvrátiť pomocou iného vedeckého zdôvodnenia.

Myšlienka „miliónov rokov“ sa prvýkrát objavila v geológii – bola odvodená z horninových vrstiev. Presnejšie povedané, z interpretácie týchto vrstiev, ktoré sa vraj tvorili rovnako pomaly a postupne, ako to vidíme dnes, teda viac-menej rovnakou rýchlosťou. Tento názorový systém sa nazýva uniformitarianizmus. Nevznikol na základe vedeckých dôkazov, ale bol ustanovený nad dôkazmi.

Tento systém viery už vopred vylučuje biblickú Potopu ako možné vysvetlenie. Pritom práve Potopa mohla v krátkom čase vykonať všetky tie geologické procesy, ktoré vidíme v horninách, a nepotrebovala na to milióny rokov.

Vody Potopy nakoniec skončili v dnešných moriach. Už pri pohľade z brehu si môžeme predstaviť tú nesmiernu Božiu moc pri stvorení tejto planéty a všetkých vôd na nej, rovnako ako aj desivý rozsah Božieho súdu počas Potopy. Avšak tieto majestátne vlny nám môžu povedať ešte viac; existuje celý rad iných dôkazov z oceánov, ktoré vyvracajú myšlienku miliónov rokov a jednoznačne potvrdzujú biblickú históriu.

Zrušenie dlhých vekov – použitím uniformitariánskych predpokladov

Oceány nám poskytujú ďalší spôsob „datovania“, pretože môžeme merať rýchlosť rôznych procesov v oceánoch. Ak použijeme samotný uniformitariánsky systém viery, získame také „maximálne starnutie“, ktoré však vôbec nezodpovedá sekulárnemu paradigmu dlhých vekov. Naopak, pre časovú os biblickej histórie nepredstavujú tieto výpočty žiadny problém. Takže uniformitarizmus sa na základe dostupných vedeckých dôkazov v skutočnosti vyvracia sám.

Slanosť oceánov nám môže poslúžiť ako časomiera, pretože môžeme pomerne presne odhadnúť množstvo pribúdajúcej soli do oceánov a jej úbytok. Ako sa ukázalo, soli oveľa viac pribúda ako ubúda, takže oceány sa s časom stávajú stále slanšími. Ak použijeme tento proces ako „hodiny“ a v súlade s uniformitariánskymi princípmi predpokladáme, že procesy prebiehali po celú dobu rovnako, môžeme sa pýtať: Ako dlho trvalo, kým sa oceány stali tak slanými, ako sú dnes?

Kreacionistickí vedci Steve Austin a Russell Humphreys vo svojej štúdii použili tie najkonzervatívnejšie možné hodnoty (v prospech evolucionistov) a dospeli k teoretickej maximálnej hornej hranici 62 miliónov rokov. Aj keď sa to môže zdať ako dlhá doba, je to neporovnateľne menej ako sekulárne odhadované starnutie oceánov na 3,8 miliardy rokov. A pritom sme vychádzali z predpokladu sladkej vody na začiatku, hoci oceány museli byť už od počiatku aspoň trochu slané.

Počas Potopy sa do oceánov dostalo ohromné množstvo soli a iných minerálov v dôsledku erózie a vulkanickej činnosti.

Novšie štúdie však ukazujú, že soľ pribúda ešte rýchlejšie, ako konzervatívne odhadovali Austin a Humphreys, čo znamená, že horná hranica by mala byť ešte nižšia. Ak by oceány boli také staré, ako tvrdí sekulárna časová os, mali by byť dnes oveľa slanšie. Jediným východiskom pre stúpencov dlhých vekov je predpoklad, že sa dramaticky zmenila rýchlosť daných procesov – čo však podkopáva celú myšlienku uniformitarianizmu!

Hromadenie niklu

Rovnako môžeme merať rýchlosť, akou sa do oceánov dostáva nikel a ako rýchlo z nich uniká. Ak by bolo v oceáne príliš veľa niklu, stal by sa toxickým. Podľa britských smerníc o ochrane životného prostredia sú koncentrácie vyššie ako 30 dielov na miliardu toxické pre morský život – a tejto koncentrácie by sa dosiahlo pri súčasnej rýchlosti prísunu už za 1 076 000 rokov!

Vieme, že na morskom dne sa tvoria minerálne „hrudky“ obsahujúce nikel. Mohli by tieto hrudky vysvetliť nízku hladinu niklu z pohľadu „dlhovekosti“? Rozhodne nie – aj keby bol v týchto konkreciách uložený všetok nikel prichádzajúci do oceánu, na základe súčasných odhadov by akumulácia všetkého niklu v týchto hrudkách trvala iba 168 000 rokov. Podľa časovej osy starej Zeme sa niklu v našich oceánoch hromadí príliš rýchlo, podobne ako je to v prípade soli.

Kde je všetok sediment na morskom dne?

Pozorujeme hromadenie sedimentu na morskom dne, ktorý pochádza z erozie kontinentov. Na niektorých miestach, ako sú ústia riek, sa jeho množstvo pri pobreží postupne zväčšuje, pretože erozívne procesy ukladajú sediment z pevniny do mora. Zároveň tieto procesy prehlbujú kaňony a roklinky na súši. V najvyšších nadmorských výškach a najstrmších oblastiach prebiehajú tieto zmeny rýchlejšie.

Priemerne je hĺbka sedimentu na morskom dne menšia ako 400 metrov (asi 1 300 stôp), pričom niektoré oblasti oceánskeho dna nemajú vôbec žiadne usadeniny. Tento stav by sme neočakávali, ak by boli oceány extrémne staré. Môžeme odhadnúť maximálnu rýchlosť, akou môže subdukcia (proces, pri ktorom je jedna doska zemského povrchu vtiahnutá pod druhú) hrnúť sediment späť na kôru.

Aj keby bola táto rýchlosť stála, je príliš pomalá na to, aby zodpovedala pozorovanému stavu (uniformitarianizmus opäť vyvracia sám seba). Týmto procesom sa jednoducho nezíska dostatok bahna na morskom dne. V skutočnosti by sa pri súčasnej rýchlosti nahromadil všetok sediment za menej ako 12 miliónov rokov. Treba zdôrazniť, že počas globálnej Potopy, ktorá trvala rok, pôsobila mohutná erozívna sila, takže všetky tieto procesy museli prebiehať oveľa rýchlejšie.

Gigantické podmorské kaňony

Po celom svete nachádzame príklady obrovských kaňonov pod vodou, niektoré z nich sú dokonca väčšie ako Grand Canyon. Nachádzajú sa v hlbokých vodách a vedú kolmo na pobrežie. Jedným z príkladov je podmorský Monterey Canyon v Kalifornii, ktorého maximálna výška stien dosahuje 1 700 metrov (5 600 stôp)! Tento kaňon však bledne v porovnaní s najvyššími podmorskými stenami v kaňone Capbreton, ktoré dosahujú hĺbku 3 000 metrov (10 000 stôp). Ako môžeme vysvetliť existenciu týchto gigantických podmorských kaňonov?

Capbreton Canyon

Uniformitariánski geológovia priznávajú, že v súčasnosti neexistuje žiadna všeobecne akceptovaná teória, ktorá by dokázala tieto podmorské útvary vysvetliť. Ak sa však na tieto kaňony pozrieme z pohľadu mladej Zeme a Noemovej potopy, ich existencia dáva zmysel. Kaňony boli vyrezané počas recesívnej (ústupovej) fázy Potopy prudko stekajúcimi vodnými prúdmi z kontinentov. Preto sa tieto kaňony často nachádzajú v blízkosti údolí na pevnine. Rovnaké rýchle prúdy vody, ktoré vyrezali rokliny na súši, vytvorili aj tieto podmorské kaňony.

Oceány nevykazujú znaky veľkého veku, aký by sme očakávali, ak by boli skutočne miliardy rokov staré. Naopak, sú v súlade s Biblickým záznamom; dnešné oceány začali pokrývať Zem už od 1. dňa Stvoriteľského týždňa, teda približne pred 6 000 rokmi. Oceány obsahujú viac ako dostatok vody na pokrytie celej Zeme. Ak by sme úplne vyrovnali všetky nerovnosti na pevnine aj na morskom dne, prítomná voda by pokryla celú Zem do hĺbky takmer 3 km (2 míle)! Tento fakt vysvetľujú tektonické pohyby zemských dosiek na začiatku Potopy.

Povrch Zeme po Potope

Po Potope, ako naznačuje Žalm 104:8, „vystúpili vrchy, znížili sa údolia“, čo vytvorilo veľmi nerovný povrch planéty, ktorú dnes obývame. Dokonca v tom období vznikol aj Mount Everest, jeden z najvyšších vrcholov na Zemi, ktorý sa vyzdvihol v záverečných fázach Potopy ako nový prvok krajiny. Merania naznačujú, že aj dnes stále stúpa, hoci oveľa pomalšie. Nie je teda prekvapením, že na jeho vrchole sa nachádza vápenec s morskými fosíliami.

Všetky tieto fakty odpovedajú na otázky: „Odkiaľ sa vzala všetka tá voda?“, „Bolo jej dosť na pokrytie Zeme?“ a „Kam všetka voda odišla?“ Naše oceány obsahujú nielen množstvo dôkazov, ktoré potvrdzujú biblickú históriu, ale stále v sebe nesú tie isté vody, ktoré kedysi zaplavili planétu – vody, ktoré niesli Noemovu Archu.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )