1.časť – Kristus vs pohanskí bohovia

Po premietnutí filmu Zeitgeist som sa rozhodol napísať pár postrehov, pretože sa zdá, že autori filmu dokázali ovplyvniť veľkú časť svetovej i slovenskej verejnosti svojimi názormi. V prvom rade je potrebné spomenúť, že nejde o klasický dokumentárny film, ale autori podľa záverečných titulkov zaradili svoje dielo medzi vzdelávacie / výchovné filmy (educational film).

Netvrdím a ani si neosobujem nárok, že moje postrehy budú reagovať na všetko, čo vo filme odznelo. Religionistika a konšpiračné teórie nie sú práve moja parketa a nikdy som si nemyslel, že budem písať podobný text. Zeitgeist však všetko zmenil. To, čo tento film servíruje divákom, bolo pre mňa veľmi „tuhý tabak“. Moje poznanie je v nikdy nekončiacom procese rozširovania a prehlbovania, takže sa môžem vyjadriť len k tomu, o čom si myslím, že niečo viem.

Pri písaní som sa snažil vychádzať len z dostupných verejných zdrojov a zdravého rozumu.

Celý film Zeitgeist je rozdelený do troch častí, ktoré sa síce venujú rôznym témam, ale zároveň sa vzájomne dopĺňajú. Autori sa snažili ukázať, že tieto témy majú niečo spoločné. Otázkou však zostáva, či naozaj spolu súvisia.

Prvá časť filmu je označená podtitulom: „Najväčší príbeh, aký bol kedy vyrozprávaný“. Úvod obsahuje osobné názory súčasných i minulých osobností, s ktorými sa autori filmu očividne stotožňujú, pričom tieto názory tvoria motto prvej časti filmu. Prezentované názory hovoria o náboženstve a tvoria akési dogmy / heslá, ktoré nie sú podrobované kritike. Opačný názor vo filme nikdy nedostane priestor, čo je typické pre propagandistické alebo výchovné filmy.

Tieto hodnotenia sú v podstate prezentované ako „objektívne východiská“ celého projektu.

Niektoré z nich, ako napríklad tvrdenia, že náboženské inštitúcie vznikli len na ovládnutie sveta a že náboženstvo je otroctvo, ktoré nemôže oslobodiť nikoho a ani reformovať svet (T. Paine), patria do bežnej slovnej zásoby ľudí bez náboženského vyznania.

Posmešky typu, že Boh potrebuje naše peniaze, dokonca miliardy, patria k bežným iracionálnym výpadom v štýle „krčmových debát“. Rovnako ako tento film bol podľa tohto „logického“ štýlu natočený bez finančných nákladov, kde bolo všetko zadarmo a nikto si nenárokoval mzdu za prácu… 🙂

Tieto „dogmy“ majú svoje historické korene a vyjadrujú názory určitého filozofického prúdu, ktorý oslovuje určitý typ ľudí. Tento prúd nemusí byť jediný, aj keď dnes môže pôsobiť ako dominantný. Ideológia tejto skupiny sa snaží kompletne vysvetliť svet. Ľudia, ktorí nepatria k tomuto názorovému prúdu, sú často znevažovaní a nálepkovaní ako menejcenní, čo sám film priznáva.

Keby autorom išlo o vyvážený pohľad, boli by prezentované aj názory druhej strany. No očividne o to pri tvorbe filmu Zeitgeist nešlo.

Autori filmu majú už vopred definovaný názor na svet, ktorý považujú za jediné správne vysvetlenie, a ak ho divák nezdieľa, mal by si ho podľa ich presvedčenia po prezretí filmu určite osvojiť.

V prvej časti filmu Zeitgeist sa na paškál dostalo kresťanstvo, ktoré je podľa filmu údajnou aplikáciou všetkých spomínaných teoretických východísk a dogiem zo začiatku filmu. Po úvodných frázach o tom, ako ľudia v staroveku oddávna uctievali slnko, prechádza film k tvrdeniu, že takýmto slnečným božstvom bol napríklad v starom Egypte boh Horus.

Podľa filmu jeho mýtický život mal byť priamym predobrazom života Ježiša Krista, „mýtického zakladateľa kresťanstva“, a údajne mali byť všetky podstatné momenty iba odkopírované zo staroegyptských povestí o Horusovi. Je to však naozaj tak?

Začítal som sa so záujmom do staroegyptských mýtov, aby som v nich našiel pravdu, a objavil som síce veľmi zaujímavý, ale zásadne odlišný príbeh od toho, ktorý nám film Zeitgeist rozpráva.

Horus bol skutočne synom boha Osirisa a bohyne Isis, ktorí boli súrodenci. Týchto bohov sa týkala veľká rivalita, najmä preto, že Seth, ich brat, žiarlil na Osirisa, ktorý vládol Egyptu. Po Osirisovej smrti jeho sestra Isis podstúpila hľadanie jeho tela a po zázračnej obnove životných síl splodila Horusa, ktorý sa stal významným bohom v staroegyptskej mytológii.

Pokiaľ ide o dátum Horusovho narodenia, rôzne verzie mýtu sa odlišujú, no Plutarchova verzia uvádza deň v roku, ktorý nespadá na 25. december, ale skôr na 31. júl alebo 28. august. Tento dátum bol spojený s egyptským kalendárom, ktorý nezačínal v zime, ale v lete.

Tento mýtus o narodení Horusa teda nemá priamu koreláciu s vianočnými oslavami v kresťanstve, ako sa to často uvádza v populárnych teóriách.

Horusov život bol výrazne poznačený bojom o pomstu za smrť svojho otca Osirisa a túžbou získať vládu nad Egyptom. Tento zápas s bratom Sethom pretrvával mnoho rokov a vytvoril komplexnú a pre mnohých fascinujúcu mytológiu.

Jeden z kľúčových momentov tohto mýtu súvisel s predstavou, že ten, kto inseminuje druhého, získava nad ním dominanciu. Tento motív zahŕňa príbeh, v ktorom Horus chytí Sethovo semeno do ruky a hodí ho do rieky, zatiaľ čo svojím semenom potrie šalát, obľúbené jedlo Setha. Tento symbolický čin, ktorý vyúsťuje do rozhodnutia bohov o dedičnej vláde, sa stáva zásadným momentom ich vzťahu.

Ďalšia verzia príbehu opisuje náročné preteky, v ktorých Horus porazil Setha, opäť pomocou rôznych úskokov. Tieto príbehy o konflikte božských súrodencov odrážajú hodnoty egyptskej kultúry, ako sú moc, rodinné vzťahy a symbolika.

Pokiaľ ide o koniec tohto rodinného zápasu, niektoré texty uvádzajú, že bohovia rozhodli v Horusov prospech a vláda nad Egyptom mu bola právom prisúdená. Seth bol odsúdený na službu Osirisovi v podsvetí, čo symbolizovalo jeho porážku.

Kde tu však nájsť styčné body s biblickým príbehom o Ježišovi?

Na rozdiel od Ježiša však jeho matka nebola obyčajný človek, ale bohyňa. Jej syn Horus bol plodom incestu s vlastným bratom, čo je kľúčové pre pochopenie tohto mýtu. Počatie Horusa bolo výsledkom jej vlastnej iniciatívy, pretože Osiris bol už mŕtvy, čo má charakter nekrofílie. Mechanizmus počatia je opísaný biologicky, čím sa vytráca zázračný rozmer udalosti.

Naopak, Ježišovo počatie opisuje Evanjelium podľa Lukáša 1:26–38:

„V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta Nazaret k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi, a meno panny bolo Mária… Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni… Bohu nič nie je nemožné.“ Lukáš 1:26–37

Aj tu však ide o zásadne odlišné okolnosti. Horus, egyptský boh, bol ukrývaný matkou Isis pred strýkom Sethom, vrahom jeho otca Osirisa. Mária naopak chránila Ježiša pred kráľom Herodesom, svetským vládcom, ktorý sa obával o svoju moc a trón. Ježiš sa s Herodesom nikdy nepustil do konfliktu; jeho rodičia jednoducho zostali v Egypte, kým Herodes nezomrel.

Horus patrí do panteónu starovekých egyptských božstiev, ktorých mytológia pracuje s motívmi smrti a vzkriesenia. Nikdy však nebol odsúdený na smrť ľuďmi, nebol ukrižovaný a nezostal ani jeden deň v hrobe. Podľa mýtu musel Horus čeliť smrti už ako malé dieťa, keď Seth zistil, kde sa skrýva, a poslal k nemu škorpióna Uhat, ktorý ho v neprítomnosti matky bodol a usmrtil.

Keď sa Isis vrátila a našla ho mŕtveho, jej nárek vzbudil pozornosť ľudí aj božstiev. Thoth, jeden z bohov, prišiel Isis utešiť a použitím mocných zaklínadiel spôsobil, že jed opustil chlapca a ten znovu ožil. Od tej chvíle bol Horus pod ochranou všetkých egyptských bohov, vrátane slnečného boha Ra, ktorí sa zaviazali, že sa mu už nikdy nič podobné nestane. Smrť tak Horusovi už nikdy neskrížila cestu.

Aký úplne odlišný je však Ježišov príbeh…

„Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov… Ježiš zvolal: ‚Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.‘ Po tých slovách vydýchol… Keď ho sňal, zavinul ho do plátna a uložil do vytesaného hrobu, v ktorom ešte nik neležal… V prvý deň týždňa… telo Pána Ježiša nenašli… ‚Niet ho tu. Vstal z mŕtvych.‘“ Lukáš 23:33–46; 23:50–56; 24:1–12

Ježiš teda nenašiel žiadneho zástancu a bol odsúdený a popravený na kríži ako zločinec. Na rozdiel od Horusovej mytológie však Ježiš vstal z mŕtvych na tretí deň vlastnou mocou. V Ježišovej smrti nie je ani náznak toho, že by mu niekto pomáhal zaklínadlami alebo ho zachraňoval.

Základný rozdiel medzi týmito udalosťami spočíva v zmysle smrti a vzkriesenia. Kým u Horusa ide o nešťastnú nehodu v dlhodobom zápase so strýkom Sethom bez akéhokoľvek spasiteľského kontextu, Ježišova obeť bola vedomá a dobrovoľná. Ježiš priniesol túto obeť za záchranu a spásu ľudí. Súvis medzi týmito postavami teda neexistuje.

V tomto bode akákoľvek teoretická podobnosť medzi osudmi Horusa a Ježiša, hoci sa už ukázala ako iluzórna, skutočne končí. Horus, ako pomstiteľ smrti svojho božského otca Osirisa, nadobudol spasiteľské črty až v neskoršom období egyptskej histórie, keď absorboval úlohu, ktorá bola pôvodne pripisovaná lokálnemu božstvu Shedovi. Shed bol zobrazovaný ako mladý princ, ktorý premáhal hady, levy a krokodíly.

Horus sa etabloval skôr ako ochranca pred nešťastím, teda zlým osudom, a jeho obraz fungoval ako ochranný amulet. Pojem spasiteľ v židovsko-kresťanskom zmysle egyptské náboženstvo nepoznalo. Naopak, Ježiš vystupoval ako Spasiteľ od začiatku. Jeho slová a činy smerovali k jedinému cieľu — spáse a záchrane ľudí. V čom spočívala táto spása, osvetľujú nasledujúce úryvky Nového zákona.

„Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.“ Ján 10:10–11

„Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.“ Ján 10:17–18

„A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ Ján 17:3

„Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta… Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“ Ján 18:36–37

„Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov.“ Matúš 26:28

V Ježišovom prípade teda nejde o nastolenie akejsi spravodlivosti v zmysle rodinnej vendetty, o ktorú sa celý život usiloval Horus, ani o ochranu pred nešťastím, chorobou či nebezpečenstvom, ktorú predstavoval Horus/Shed ako talizman. Ježišovo poslanie, ako ho predstavujú staroveké texty, spočívalo v sprostredkovaní večného života tým, ktorí v neho uveria, a vo vedomom obetovaní vlastného života, aby tým, čo sa na jeho čin odvolajú, mohlo byť odpustené a aby mohlo byť zničené zlo (hriech), ktoré spôsobili.

To však neznamená, že zlo, ktoré človek spôsobí, je Ježišovou obeťou bagatelizované. Zlo zostáva zlom.

Ježišova dobrovoľná obeť ustanovila a spečatila Novú zmluvu medzi Bohom a ľuďmi a umožnila človeku očistenie a oslobodenie od zla, ktoré je v ňom, pretože odpustenie mu dáva novú šancu začať lepšie. Odpustenie je koncept, vďaka ktorému možno prekonať samých seba.

Bez možnosti odpustenia zostáva človeku iba odsúdenie, či už zo strany Boha, alebo ľudí. Ježišovo odpustenie prináša alternatívu, že je možné aj to zlé pretvoriť na dobré, a tým prináša nádej pre všetkých. Ježiš však neostal len pri odpustení medzi Bohom a ľuďmi. Učil, že rovnako ako Boh, aj jeho nasledovníci majú byť ochotní odpustiť ľuďom, ak vidia úprimné pokánie a snahu odčiniť zlo.

Takýto prístup bol novátorský, pretože dovtedy platilo „oko za oko, zub za zub“. Ten, kto prekročil zákon, či už náboženský, alebo svetský, podliehal tvrdému trestu či pomste. Aj dnes sa s touto nemilosrdnou spravodlivosťou stretávame v podobe krvnej pomsty. Keďže oplácanie zlého zlým plodí iba ďalšie zlo, jediným spôsobom, ako tento kolobeh prerušiť, je milosrdné odpustenie, najmä keď si uvedomujeme vlastné zlyhania.

Práve toto v Horusovom príbehu úplne absentuje. Ježišovo náboženské posolstvo však obsahuje viac vrstiev.

Titul „Baránok Boží“, ktorý v náboženských dejinách patrí výlučne Ježišovi, nesie hlbokú židovskú symboliku. Baránok bol u starozákonných Židov najuznávanejším obetným zvieraťom. Už Abrahám obetoval Bohu na oltári baránka namiesto svojho syna.

Na židovský sviatok Pesach bolo podľa Biblie ustanovené, aby Židia jedli pečeného baránka a jeho krvou v Egypte označili svoje domy. A práve v predvečer židovského Pesachu Ježiš obetoval Bohu svoj život ako „obetný baránok“ na improvizovanom oltári, ktorým bol popravčí kríž, aby „Izák“ – človek – zostal žiť.

Čo sa týka Horusa, ten nikdy nebol – napriek tvrdeniam filmu Zeitgeist – pokrstený, nemal žiadnych učeníkov (ani učenie, keďže bol predovšetkým bojovník), nikdy nebol ukrižovaný, pretože takýto trest v Egypte nepoznali, a nevstal po troch dňoch z mŕtvych. Nikde som nenašiel ani zmienku o troch mudrcoch, ktorí by sa mu niekedy poklonili.

Horusovým znamením bolo Oko, o ktoré podľa legendy prišiel v zápase so Sethom. Toto Oko bolo znakom obete synovskej lásky, ktorú priniesol v snahe pomstiť otca. Horusovo Oko sa maľovalo na pyramídach, domoch či lodiach ako ochrana pred zlom. Horus ako vládca Egypta bol prirodzeným ochrancom faraónov a patrónom egyptského štátu. Jeho prvou podobizňou bol sokol.

Ježišovým znamením však bol od začiatku kríž – nástroj jeho umučenia a smrti, no zároveň aj nástroj spásy, pretože na ňom priniesol obeť, ktorá dáva ľuďom možnosť večného života a očistenia od zla. Horus priniesol život len svojmu otcovi Osirisovi, ktorý sa stal vládcom egyptského podsvetia a podľa viery zabezpečoval život po smrti len kráľom a faraónom. Všetci, ktorí v Egypte túžili po vzkriesení a šťastnom živote po smrti, mali Horusa a Osirisa vo veľkej úcte.

Horus nikdy nemal prívlastok „Baránok Boží“ ani „Dobrý pastier“, hoci to tvrdí Zeitgeist. V starých legendách nachádzame skôr pomenovania ako Horus Starší, Mladší, Dieťa, Veľký, Pomstiteľ a podobne.

Je teda možné na základe vyššie uvedeného vyhlásiť, že egyptský boh Horus bol priamou predlohou života Ježiša Krista? Určite nie.

Ďalším údajným mýtickým predobrazom Ježiša Krista mal byť Attis, ktorého kult sa v Stredomorí rozšíril z Malej Ázie, konkrétne z oblasti Frýgie (dnešné Turecko). Zeitgeist tvrdí, že Attis sa narodil 25. decembra panne Nane, bol ukrižovaný a po troch dňoch vstal z mŕtvych. Verejná encyklopédia však uvádza úplne iný príbeh.

Podľa starogréckeho autora Pausania (2. storočie n. l.) Attis vznikol z náhodného spojenia miestneho démona Agdistisa a Nany, dcéry riečneho boha Sangaria. Agdistis bol hermafrodit – muž aj žena v jednom – a olympijskí bohovia sa ho obávali. Preto mu odsekli mužský orgán a zahodili ho. Na mieste, kde dopadol, vyrástol mandľovník. Nana si z neho odtrhla jednu mandľu, položila si ju do lona a mandľa zmizla. Otehotnela.

Keď sa Attis narodil, opustila ho a staral sa o neho cap. Keď vyrástol, bol veľmi pekný a dlhovlasý. Zamiloval sa do neho jeden z jeho vlastných rodičov – démon Agdistis, ktorý po kastrácii vystupoval ako Kybelé.

Kybelé bola v Malej Ázii dlho uctievaná ako bohyňa Matka, zbožštená zem a personifikovaný vrch pri meste Pessinos. Nevlastní rodičia však vybrali Attisovi inú nevestu, dcéru pessinského kráľa. Počas svadby sa zjavila Kybelé / Agdistis v plnej božskej moci a Attis na mieste zošalel a sám sa vykastroval. Kybelé neskôr čin oľutovala a u Dia vyprosila, aby Attisovo mŕtve telo nezhnilo a nerozpadlo sa. Tento „príklad“ sa stal základom kultu Korybantov – eunuchov zasvätených bohyni Kybelé.

Je v tejto divokej story niečo, čo by aspoň vzdialene pripomínalo Ježišov príbeh? Sotva.

Ďalším vzorom pre zrod Ježišovho mýtu mal byť vraj indický boh Krišna. Podľa autorov filmu sa narodil panne Devákí a hviezda na východe vraj oznamovala jeho príchod. Jeho učeníci vraj robili zázraky a po smrti vstal z mŕtvych… Skutočne?

Podľa staroindických eposov bol Krišna ôsmym synom Vásudévu a jeho druhej manželky, princeznej Devákí…(panna po 7 deťoch?) Narodil sa tajne vo väzení, kde jeho rodičov držal zlý uzurpátor, kráľ Kamsa, ktorý sa vlády v kráľovstve Mathura zmocnil násilím, keď zvrhol predošlého panovníka Ugrasénu.

Podľa proroctva mal syn jeho príbuznej, princeznej Devákí, raz zabiť jeho samého. Preto Kamsa držal oboch pod dozorom a každé dieťa, ktoré sa im tam narodilo, dal zabiť.

Takto skončilo prvých 6 detí väzneného páru, siedme dieťa (syn Balarama) sa podarilo zachrániť tak, že ho vo svojej maternici donosila prvá manželka Vásudévu, princezná Rohini. Ôsmym synom bol Krišna, ktorý bol podľa Bhagavata Purány údajne počatý „mentálnym prenosom“ z mysle Vásudévu do maternice Devákí…(neviem, prečo takto, keď predtým to robili prirodzene).

Žiadna „hviezda na východe“ neoznamovala nikomu jeho narodenie.

Aby sa Krišna zachránil pred istou smrťou, rodičia ho dali tajne vyniesť z cely a zverili ho na výchovu istým chovateľom dobytka vo Vrindavane. Tam sa vyznamenal na jednej strane ako mazaný zlodej a lapaj a na druhej strane ako nepremožiteľný bojovník proti démonom a vrahom, ktorých Kamsa vysielal, aby ho zabili. Urobil aj niekoľko bizarných zázrakov, aby sa preslávil a ochránil ľudí z Vrindavany (medzi ktorými vyrástol) pred rôznymi nebezpečenstvami.

Podstatné však bolo, že na konci všetkého sa vyplnilo staré proroctvo a on zabil nenávideného Kamsu a na uvoľnený trón Mathury znova vrátil pôvodného kráľa Ugrasénu. Počas svojho života na dvore zažil ešte všeličo, ale jeho záver bol neveselý. V bratovražednom boji počas slávnosti bola vyhladená skoro celá jeho rodina a i jeho starší brat Balarama, vidiac tú spúšť, pomocou jógy spáchal samovraždu. Krišna sa potom utiahol do lesa, kde si sadol pod strom a zotrval v meditácii.

Podľa jednej verzie odtiaľ vystúpil na nebesia (teda nikdy nezomrel), kým podľa druhej ho zabil omylom vystrelený šíp lovca naháňajúceho jelene…(čiže zomrel a vystúpil až potom do neba).

Mohol byť teda vzorom pre autorov Biblie? Veru sotva…

Ďalším z údajných vzorov bol grécky boh Dionýzos, ktorý sa mal narodiť 25.12. panne, bol vraj cestujúci učiteľ, menil vodu na víno a po smrti vraj vstal z mŕtvych… Nazývali ho údajne Kráľ kráľov, Alfa a Omega, boží syn a podobne. A ako to teda bolo?

Dionýzovým otcom bol najvyšší boh gréckeho panteónu Zeus, ktorý bol notoricky neverný svojej božskej manželke Hére a vyhľadával sexuálne dobrodružstvá s inými bohyňami aj ľuďmi. V tomto prípade mu padla do oka Semelé, dcéra kráľa Kadma z Théb. Semelé s ním otehotnela a pritom vôbec nevedela, kto je skutočne otcom dieťaťa, pretože Zeus na tieto príležitosti využíval ľudskú podobu a vystupoval inkognito.

Dionýzova matka teda rozhodne nebola panna.

Diova manželka Héra sa to však aj tak dozvedela (ako vždy) a rozhodla sa im obom pomstiť. Presvedčila Semelé, aby svojho milenca donútila odhaliť jeho pravú identitu, lebo ju vraj klame. Zeus sa bránil, ale nakoniec súhlasil. Ukázal sa Semelé v celej svojej moci, čo však bolo pre smrteľníka nezlučiteľné so životom. A zvedavá Semelé to ani neprežila. Zeus však zachránil z nej svojho ešte nenarodeného syna Dionýza, umiestnil ho v stehne (najstarší typ „inkubátora“) a keď bol chlapec dosť veľký, aby prežil, zveril ho do výchovy bohu Hermovi, alebo podľa inej verzie nymfám (vílam).

Dionýzos musel byť vychovávaný ako dievča, aby ho žiarlivá Héra nenašla.

Keď vyrástol na atraktívneho mladíka, objavil tajomstvo výroby vína. Lenže Héra ho našla a pripravila o rozum, takže sa bezcieľne túlal po svete. Vo Frýgii ho však vyliečila miestna bohyňa Kybelé (o ktorej sme už počuli) a on odvtedy chodil po svete a učil ľudí dorábať víno… (cestujúci učiteľ). Prežil veľmi dobrodružný život, plný mileneckých vzťahov s mužmi i ženami a ďalekých ciest.

Tomu, kto si ho ctil, sa odmenil rôznymi dobrodeniami, tomu, kto si ho nevážil, lebo navonok bol ako človek, sa vždy kruto pomstil. Takí ľudia väčšinou skončili hroznou smrťou. Ako boh vína, šialenstva, pitia a divokosti založil skupinu svojich nasledovníčok (bakchantiek), ktorých orgie boli povestné v celom Stredomorí. Tajné stretnutia jeho uctievačov musel dokonca zakázať samotný rímsky Senát v r. 186 pred n. l. v obavách z narušenia verejného poriadku a politického systému.

Dionýzos, ako syn najvyššieho boha Dia (Zeus), podľa tejto verzie nikdy neokúsil skutočnú smrť, hoci bol párkrát v podsvetí, aby odtiaľ vyslobodil niekoľko ľudí, medzi nimi i svoju matku Semelé.

Existuje však aj iná verzia príbehu (tzv. krétska), ktorá hovorí, že bol synom Dia a bohyne Persephony a keď bol dieťa, poslala Héra bájnych Titanov, aby ho roztrhali na kusy. Týmto spôsobom to temer vyšlo a jeho telo už mali skoro zjedené, keď jeho otec Zeus zachránil aspoň srdce, z ktorého syn obnovil – znovuzrodil vložením do maternice Semelé. Takže by sa dalo povedať, že ho „vzkriesil“. Opäť bol teda potrebný zásah niekoho iného, ako v prípade Horusaa, či Attisa.

Týchto pár mýtických udalostí (božský otec, vzťah k vínu, znovuzrodenie po roztrhaní Titanmi) však stačilo „znalým“ autorom Zeitgeistu, aby ho zaradili po boku Ježiša Krista. Dionýzosovi navyše nikdy neboli pripisované tituly, aké spomína Zeitgeist. Bol svojimi ctiteľmi oslovovaný ako Vládca, Pán, Darca nemiešaného vína, Osloboditeľ, Divý, Falošný, Úplne skrytý. Teda žiadny Kráľ kráľov, Alfa a Omega, alebo dokonca Jediný boží syn (veď Zeus mal synov kopec).

Skutočne je teda Dionýzov život obrazom Krista? Ani náhodou…

Ďalším údajne možným pravzorom mal byť staroveký boh Mithra. Podľa filmu Zeitgeist sa vraj narodil z panny 25.12., mal údajne 12 učeníkov, konal zázraky, tri dni ležal po smrti v hrobe a následne vstal z mŕtvych. Jeho sviatok sa mal sláviť v nedeľu. Aká je však skutočnosť?

Je šokujúce, ako málo sa o tomto kulte v skutočnosti vie a aké ďalekosiahle závery sú napriek tomu vyvodzované. Mithraizmus patrí medzi najmenej prebádané náboženstvá Stredomoria a zachovalo sa o ňom len minimum spoľahlivých správ. Neexistujú žiadne sväté knihy, ktoré by systematicky opisovali jeho učenie, ani ucelený mýtus, ako je to pri iných božstvách spomínaných v predchádzajúcich kapitolách. Všetko, čo o tomto kulte vieme, sa dá zhrnúť do niekoľkých základných bodov.

Mithra sa podľa dostupných prameňov nezrodil z človeka, nieto ešte z panny, ale zo skaly.

Podľa ikonografie na kamenných reliéfoch patrilo medzi jeho hlavné činy rituálne zabitie Býka, nad ktorého telom sa odohráva oslavný tanec. Súčasťou tohto výjavu je aj Slnko, ktoré sa Mithrovi najprv pokorí (na reliéfoch pred ním kľačí) a následne dôjde k zmiereniu, keď si obaja podávajú ruky. Spoločná hostina Mithru a Slnka sa stala základom pre rituálne jedlo v rámci tajného mithraistického kultu.

V žiadnom zachovanom texte sa však nikde nepíše, že by sa Mithra narodil z panny, ani že by sa narodil 25. decembra. Naopak, všetky dostupné indície naznačujú, že jeho sviatky súviseli s letným slnovratom, a nie so zimným. Rovnako neexistuje žiadny dôkaz, že by mal učeníkov, že by tri dni ležal v hrobe, alebo že by vstal z mŕtvych.

V historických záznamoch sa objavujú tri mená – Mitra, Mithra a Mithras. O ich vzájomnom vzťahu sa medzi odborníkmi vedú diskusie, no pre žiadne z týchto božstiev neplatia tvrdenia, ktoré prezentuje film Zeitgeist.

Mohol teda Mitra, Mithra či Mithras slúžiť ako predobraz Ježiša Krista? Ani náhodou!

Zeitgeist síce ponúka zaujímavé defilé svetových mýtov o rôznych božstvách, ktoré majú niektoré povrchové spoločné črty, no vo väčšine prípadov ide o normálne sexuálne splodených bohov, ktorí prešli nejakou formou smrti a následne sa stali nesmrteľnými. Ako sme však videli, ani jedného z nich nemožno stotožniť s Ježišom Kristom, či už ide o priebeh udalostí, alebo najmä o zmysel zrodenia a smrti.

Drvivá väčšina týchto údajných „vzorov“ sa nenarodila z panny, nikto nebol ukrižovaný, nikto neležal tri dni v hrobe a nikto nevstal z mŕtvych vlastnou mocou. Obeta a spása ako zmysel smrti sa v týchto mýtoch vôbec nevyskytujú. Ich smrť bola obyčajným mytologickým nešťastím, z ktorého sa bohovia dostali za pomoci iných.

Rozdielov je teda neporovnateľne viac než podobností. Škoda, že film o tom nemá záujem hovoriť pravdu.

Ak vás zaujíma kritická analýza filmu Zeitgeist a spôsob, akým pracuje s pohanskými paralelami, mýtmi o Ježišovi a manipulatívnym výkladom dejín, odporúčame pokračovať v celej sérii Zeitgeist – rozbor filmu, kde sú jednotlivé časti systematicky rozobrané v biblickom a historickom kontexte. Hlbšie pochopenie historickosti Ježiša Krista a jeho jedinečnosti prinášajú aj témy z oblasti mesiášskych proroctiev, ktoré ukazujú kontinuitu medzi Starým a Novým zákonom. Súvislosti medzi Biblickým posolstvom a dejinami civilizácií nájdete v sekcii Výklad Písma, kde sa rozoberá Písmo bez filozofických skreslení. Pre historické dôkazy a konfrontáciu mýtov s realitou odporúčame aj kategóriu Archeológia, ktorá prináša hmatateľné fakty potvrdzujúce biblické dejiny.