Kliatba teológie kliatob (Rebecca Brown)

Brownová tvrdí, že väčšina problémov kresťana pochádza z neprelomených démonických kliatob. Podľa jej učenia kliatby chudoby, katastrofy, pokušenia, nešťastia a neustáleho boja vznikajú v dôsledku dedičných kliatob, ktoré sú prenášané na jednotlivcov alebo celé rodiny. Tieto kliatby majú mať pôvod v narušení „územia diabla“, v porušení prísahy danej Bohu alebo v nevyznanom hriechu, na ktorý sa údajne „zabudlo“.

Brownová zároveň tvrdí, že každý kresťan by mal byť dôkladne oboznámený s rôznymi typmi kliatob. Je presvedčená, že takmer každý nevyriešený problém je výsledkom nevedomosti o nejakej neprelomenej kliatbe. Hoci sa v tejto oblasti často odvoláva na autorov ako C. Fred Dickason, Mark Bubeck, Frank Hammond, Neil Anderson, James G. Friesen či C. Peter Wagner, neuvádza konkrétne citácie ani presné odkazy na ich diela. Brownová dokonca tvrdí, že nikto nie je úplne slobodný od takýchto kliatob, a ponúka nasledujúce odporúčania:

„Prehľadajte svoj dom. Máte v dome sochy démonických bohov? Nad všetkým sa modlite. Uvedomte si, že mnohé detské hračky sú v skutočnosti sochy démonických bohov.“

Alebo uvádza aj toto tvrdenie:

„Ak ste navštívili mešitu a vyzuli si topánky, dopustili ste sa uctievania démonického boha. V Božích očiach je to ohavnosť a spôsobí vám to kliatbu.“

Brownová ďalej tvrdí, že tetovania a dokonca aj účesy môžu byť zdrojom démonických kliatob. Podľa jej učenia je potrebné natierať tetovania olejom, aby došlo k prelomeniu kliatby, ktorá má na človeku pôsobiť. Okrem toho varuje, že návšteva Tutanchamónovej hrobky v Egypte alebo dokonca výstav v USA môže viesť k démonickým kliatbam, z ktorých je potrebné sa kajať, aby stratili svoju moc.

Brownová osobne tvrdí, že po návšteve tejto hrobky zažila viac než trinásť rokov chorôb a démonických útokov. Podľa nej boli tieto choroby a duchovné útoky priamym následkom tohto zážitku.

„Zažívate vo svojom živote, rodine alebo cirkvi nevyriešené problémy? Možno je zdrojom týchto problémov neprelomená kliatba. Modlite sa a požiadajte Ducha Svätého, aby vám odhalil všetky kliatby, ktoré môžu pôsobiť vo vašom živote.“

V týchto odporúčaniach Brownovej však zjavne chýba biblický základ aj akýkoľvek konkrétny biblický odkaz. Písmo učí, že žijeme v padlom svete, obklopení hriechom, a že naše telá sú stále vystavené skaze a smrti. To znamená, že utrpenie a ťažkosti môžu pretrvávať aj po Kristovom vykúpení. Kresťania sú povolaní prosiť o Božiu milosť, nie hľadať skryté kliatby. Rimanom 8 jasne ukazuje, že utrpenie, strata či ťažkosti sú súčasťou života kresťana a nijako neznižujú Božiu lásku k nemu.

Apoštol Pavol tu neučí prelamovanie kliatob, ale naopak vyzýva k dôvere v Božiu zvrchovanosť a vernosti Bohu.

Brownová svojimi tvrdeniami jasne vracia veriacich pod zákon, keď vyhlasuje:

„Duchovné zásady stanovené pre deti Izraela v Starej zmluve však stále platia v našom dnešnom živote.“

Tento výrok sa opiera o nepresné a umelo vytvorené duchovné zásady, ktoré nie sú prítomné v biblickom texte Starej zmluvy. Ide o bizarné pojmy, ktoré si Brownová sama konštruuje, čím dochádza k vážnemu skresleniu zákona. Návrat pod zákon je z biblického hľadiska problematický sám o sebe, no ešte vážnejšie je, keď niekto do Písma pridáva vymyslené koncepty alebo mení jeho význam. Takýto prístup nevedie k slobode v Kristovi, ale k strachu, otroctvu a duchovnému zmätku.

Brownová uvádza tri typy kliatob: „kliatby od Boha, kliatby od Satana a/alebo jeho služobníkov s legálnym právom uvaliť kliatbu, a kliatby od Satana a/alebo jeho služobníkov bez legálneho práva uvaliť kliatbu.“ Opäť však necituje nič z Písma, ale voľne používa moderné výrazy ako „oslobodenie“ a terminológiu ako „legálne právo“.

Brownová tiež učí, že kliatby od Satana a/alebo jeho služobníkov vždy zahŕňajú démonických duchov. Pri uvalení kliatby sa démonickí duchovia odošlú konkrétnej osobe alebo rodine na konkrétny účel. Hoci kresťania majú brať vážne démonický vplyv, najmä na tých, ktorí nie sú spasení, a uznať skutočné pokušenie, mali by zároveň venovať pozornosť tomu, čo Biblia prezrádza o Satanovi a démonoch, najmä o ich obmedzeniach, porážke a zatratení.

Kresťania by však mali odmietnuť Brownové knihy, pretože obsahujú iba falošné učenia a predstavy, ktoré sú len kopírovaním cudzích falošných názorov.

Predstava o kliatbach a prelamovaní kliatob uvalených na veriaceho, najmä o pretrvávaní rodinných kliatob, je jednoznačne herézou v súvislosti s náukou o posvätení. Ďalšou obmenou tejto témy je náuka o potrebe oslobodenia od poviazaní, ktoré môže pochádzať buď z minulých osobných hriechov, alebo z hriechov predkov. Tieto poviazanosti majú byť prelomené osobitnými modlitbami alebo rituálmi.

Hoci väčšina učiteľov tejto témy si v podrobnostiach vzájomne odporuje, zdá sa, že Brownová sa inšpirovala všetkými týmito prístupmi. Tento typ učenia síce dáva veriacim dojem, že môžu využívať potenciál práce kríža, no zároveň ich tlačí do toho, aby „pracovali“ na tom, aby zostali slobodní od démonického vplyvu. V Efezanom 6 sa jasne hovorí, že máme využívať prostriedky posvätenia a o neviditeľný svet sa postará náš Spasiteľ.

Teológia kliatob systematicky učí, že démonická sila musí byť vzatá zo života (prelomená) po obrátení prostredníctvom osobitných modlitieb, rituálov a slov, a tento proces často zahŕňa aj osloboditeľa. Obvyklé prostriedky spásy ako modlitba, čítanie Biblie, spoločenstvo a sviatosti sa nepovažujú za dostatočné. Zástancovia školy oslobodenia často označujú to, čo by sa dalo vysvetliť pomocou biblického modelu ako sužujúce hriechy, zvykové návyky, nadvládu hriechu a dynamiku zbavenia sa starého života a prijímania nového života podľa Novej zmluvy, ako démonické.

Existuje tiež klamstvo a poviazané hriechom, ktoré by sa dnes označovalo ako závislosť. Zmena v takýchto prípadoch býva ťažká, no Biblia poskytuje prostriedky a metódy na zaobchádzanie s hriešnym poviazaním bez toho, aby sme upadli do poverčivosti.

V kapitole 2 Brownová zneužíva príbeh Achana z kapitoly 7 Jozuovej knihy, keď ho používa na podporu náuky o „oslobodení“. Použitie tohto biblického príbehu ako odôvodnenia kliatob a modlitieb rituálneho zaklínania na účely oslobodenia je zavádzajúce a predstavuje odklon od správnej interpretácie Písma.

Tento príbeh v skutočnosti vyvracia to, čo sa Brownová snaží preukázať.

Achan ukradol oblečenie, striebro a zlato z bojiska, pričom vedel, že korisť mala byť zničená podľa Božieho príkazu. Bolo potrebné vysporiadať sa s neposlušnosťou, nie s démonmi. V tejto Achanovej situácii, ako aj v iných prípadoch v dejinách Izraela, Boh uplatňoval rozsudky týkajúce sa rodín alebo spoločenstiev v rámci systému zákona za Mojžiša. Nemôžeme túto zásadu aplikovať na Cirkev a zavádzať démonov a kliatby, ktoré s týmto textom nesúvisia.

Tvrdí sa, že celé rodiny alebo cirkev budú súdené, trápené démonmi a dokonca zabíjané za hriech jednej osoby, čo je nezmyselné. Milosť nie je zákon a zákon nie je milosť. Izrael nie je Cirkev a Cirkev nie je Izrael. V kapitole 7 Jozuovej knihy nie sú spomenutí žiadni démoni a vylúčenie rodiny (v tomto prípade smrť podľa zákona) bolo zákonným krokom, nie rituálnou modlitbou na prelomenie kliatob.

Matúš 18 ukazuje, že vylúčenie jednotlivca zo spoločenstva (nie smrť) je aktuálny spôsob očistenia tábora od hriechu. Prečo nám Ježiš v Matúšovi 18 nedal pokyn na prelomenie kliatby?

Zložité modlitbové rituály a zaklínadlá, ktoré Brownová poskytuje svojim čitateľom, aby získali moc nad démonmi, sú produktom ulietnutej predstavivosti a postrádajú akúkoľvek oporu v novozmluvnej náuke.

V Matúšovi 6:7 nám Ježiš hovorí, že pohania používajú márne a opakované modlitby. Ježiš vyháňal démonov (z tých, ktorí neboli spasení) slovom, nie obradom. Hebrejské slovo „kliatba“ sa v Starej zmluve vyskytuje osemdesiatdvakrát a má rôzne významy. Pohania si mysleli, že môžu využiť moc prekliatia, aby premohli svojich nepriateľov, čo vidíme v Numeri 5. Taktiež používali rituálne zaklínadlá na prelomenie kliatby. Izrael bol upozornený, aby sa nepriúčal pohanským spôsobom.

Hebrejské slovo „qalal“, často prekladané ako kliatba, nesie významy ako pohŕdanie alebo ponižovanie, čo vidíme v Exoduse 21:17. Môže označovať aj prísahu Bohu, ako v 1. Samuelovej 17:43, a v Jóbovi 24:18 vyjadruje neexistenciu požehnania. Nebyť požehnaný v starozmluvnom kontexte znamenalo byť prekliaty v obecnom zmysle.

Genezis 3:17 ukazuje, že slovo arar, ďalšie hebrejské označenie kliatby, súvisí s vyhlásením rozsudku Bohom nad porušením zmluvy. Nová zmluva v Židom 12 zdôrazňuje Božie láskavé karhanie ako výraz otcovskej starostlivosti. Vyznanie hriechu a zmena životného štýlu sú primeranou odpoveďou na Božie karhanie.

„Len Boh skutočne ‘preklína’. Je to prejav Jeho spravodlivosti na podporu Jeho nároku na absolútnu poslušnosť. Ľudia môžu žiadať Božie ‘kliatby’ tým, že odovzdajú svoje problémy Bohu a budú veriť v Jeho spravodlivý súd. Septuaginta prekladá slovo arar ako epikatarasthai, jeho zložené a odvodené formy, cez ktoré sa dostáva do Novej zmluvy. ‘Kliatba’ v Starej zmluve je zhrnutá vo výroku ‘Prekliaty je človek, ktorý nepočúva slová tejto zmluvy…’“ W. E. Vine, Jeremiáš 11:3

Nová zmluva na to odpovedá jednoznačne.

„Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona tým, že sa za nás stal kliatbou, lebo je napísané: ‘Prekliaty je každý, kto visí na dreve…’“ Galaťanom 3:13

Je preto zbytočné tvrdiť, že veriaci nesie kliatbu, vrátane kliatby zákona podľa Exodusu 20:5, keďže Kristus nás vykúpil a oslobodil od kliatby zákona. Ten, kto je väčší ako Mojžiš, nás vyslobodil zo zákona hriechu a smrti. Rimanom 5 podrobne rozvíja toto oslobodenie. Súd za hriech prichádza na pokolenia, ktoré nenávidia Boha (Exodus 20:5), zatiaľ čo milosť sa rozprestiera na pokolenia, ktoré Boha milujú (Exodus 20:6). Písmo neučí o žiadnom rozptýlenom pôsobení démonov mimo tohto rámca.

Vine ďalej vysvetľuje, že grécke slovo anathema znamená Jahveho nepriazeň, kým katara označuje zlomyseľne vyrieknutý urážlivý výrok. Sloveso kakologeo jednoducho znamená hovoriť o niekom niečo zlé. Ďalšie jazykové formy tieto významy len potvrdzujú.

Brownová poukazuje na príklady nespravodlivého utrpenia. Je pravda, že niekedy nevinný trpí v dôsledku zjavného hriechu alebo pasívnej nedbanlivosti rodičov. Hriech má reálne a vážne spoločenské dôsledky. Rozhodujúce však je, ako na tieto dôsledky reagujeme.

Rodičia môžu odovzdávať hriešne návyky svojim deťom, no Božia milosť a obrátenie dokážu zmeniť smer života. Peter v 1. Petrovom 1:18–19 pripomína, že nie sme viazaní tradíciami ani spôsobom života predkov, ale sme vykúpení a vyslobodení Kristovou krvou. Môžeme sa učiť z chýb minulosti a neopakovať ich.

Brownová zveličuje skutočnosť, že Židia v Nehemiášovi 9 vyznávali hriechy svojich praotcov. Správne pochopenie židovských kultúrnych zvyklostí a významu hebrejského slova pre vyznávanie pomáha objasniť túto problematiku a jasne ukazuje, že Brownová sa v tomto výklade mýli.

Pozorný čitateľ Biblie si ako prvé všimne, že text nehovorí nič o démonoch ani o démonických kliatbach. Rovnako tam nenájdeme žiadne rituálne ani exorcistické modlitby zamerané na prelamovanie kliatob. Z kontextu jasne vyplýva, že „vyznávanie“ znamená priznanie modloslužby Židov, ktorí predtým žili vo vyhnanstve, a ktoré v novej generácii vyvolalo snahu vyhnúť sa tomuto hriechu.

Navyše, podľa piateho verša ide o činnosť kňazov a levitov ako sprostredkovateľov, nie o osobný rituál každého jednotlivca. Títo kňazi zároveň predobrazujú Krista a Jeho dielo v prospech človeka.

Kňazi uznávajú Božie právo odsúdiť ich praotcov tým, že ich rozptýlil do Babylonu prostredníctvom asýrskych a babylonských útočníkov. Boh ich však neopustil a dovolil im vrátiť sa do vlastnej krajiny. Nešlo teda o prelamovanie kliatby, ale o obnovenie zmluvy s Bohom. Káranie a očistenie nevyplynulo zo žiadneho rituálu, ale zo samotného zajatia a následného Božieho milosrdenstva.

Hebrejské slovo v Nehemiášovi 9:2, preložené ako vyznávať, je yadah. Toto slovo vyjadruje uznanie pravdy a zdôrazňuje, že celé ľudstvo je hriešne. Je to podobné, ako keď Pavol hovorí, že „všetci zhrešili“. Ani Pavol, ani Nehemiášov ľud nehovorili o kliatbach, ktoré by bolo potrebné prelomiť, ale o uznaní hriešnosti a o pravde, že len Boh je bezhriešny, svätý a čistý. Keith Brooks vníma udalosti v Nehemiášovi 9 oveľa biblickejšie než moderní „lámači kliatob“:

„Keď prosíme Boha o milosť a úľavu v čase tiesne, je povzbudením viery, ak sa obzrieme za našimi skúsenosťami a skúsenosťami našich predkov a všimneme si, že všetka sláva patrí Bohu a všetka hanba patrí nám. Keď vyznávame svoje hriechy, je dobré spomenúť si na mnohé Božie milosti, aby sme videli, akí sme boli nevďační.“ Keith Brooks

Brownová a ďalší sa v skutočnosti vracajú k stredovekej poverčivosti a k mentalite kliatob. Folklór neskorého stredoveku je skutočným koreňom moderného hnutia „oslobodzovania“. V Bodleyovej knižnici v Anglicku sa nachádza zaklínadlo z 15. storočia používané na prelomenie kliatby. Ide len o jeden z mnohých príkladov poverčivosti a biblickej negramotnosti tejto éry.

„Na oslobodenie toho, kto bol prekliaty. Povedz: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého, troch osôb jednej Trojice, nech ma zbaví zla na mojom tele, ktoré narušilo moje telo zlou bolesťou zo zloby. V Božom mene. Amen.“ stredoveké latinské zaklínadlo

Zachovali sa latinské dokumenty zo stredoveku, ktoré obsahujú zaklínacie modlitby na vyháňanie démonov. Práve z tohto prostredia pochádza myslenie, ktoré dnes niektorí mylne vydávajú za biblické učenie.

Brownová ďalej tvrdí – bez akéhokoľvek biblického dôkazu –, že démoni a démonické kliatby sa môžu prenášať prostredníctvom dokladov o štátnom občianstve. Podľa nej jej to bolo zjavené v modlitbe:

„Pán nám to zjavil naraz. Toto osvedčenie o štátnom občianstve bolo legálnou bránou, ktorá dovolila, aby sa všetci démoni spojení s jej rodokmeňom voľne dostali do Spojených štátov. Keď Ann spálila osvedčenie o štátnom občianstve svojho predka, prikázala démonom, aby odišli z jej života, a zároveň vyhnala všetkých démonov spojených s jej rodokmeňom z Ameriky.“ citované učenie Brownovej

Koľko rodín sa za tie roky prisťahovalo do Spojených štátov? Ak by toto učenie platilo, potom by sa pri každom získaní štátneho občianstva otvorila legálna brána pre démonov celého rodokmeňa. Kam by to viedlo? Čo by sa stalo, keby sa každý kresťan v Amerike rozhodol „odrezať“ všetko bezbožné dedičstvo a „vyhostiť“ démonov svojich predkov z krajiny?

Okrem toho, že Brownová nemá žiadnu biblickú oporu pre takéto tvrdenia, je jej učenie aj prakticky nebezpečné. Nabádanie ľudí, aby pálili úradné listiny či doklady, môže mať vážne právne dôsledky. Jej samozvaná autorita sa odhaľuje vo výroku: „Nikdy predtým som na to nemyslela.“ Keďže jej to napadlo, musí to byť pravda. Žiadny biblický autor na niečo také nikdy ani len nepomyslel.

Brownová učí, že indiánske rezervácie sú prekliatym územím. Podľa tejto logiky by v Amerike existovalo obrovské množstvo prekliatej pôdy, keďže Indiáni v minulosti voľne putovali, uctievali a pochovávali prakticky všade. Nikto by si potom nemohol byť istý, že nežije na prekliatom mieste. Keď však Židia obsadili Kanaán a začali tam stavať, Biblia nehovorí o tom, že by boli potrebné exorcizmy pôdy alebo očistné rituály.

Biblia neučí o prekliatych domoch tak, ako to prezentuje Brownová. Rozhodujúce nie je to, z čoho je dom postavený, ale ako sa v ňom žije. Naliehavým posolstvom Novej zmluvy je, čo hovoríme, čo robíme a ako napodobňujeme Krista vo svojich domovoch. V Efezanom 4–6 je jasne opísané, ako sa má veriaci správať v každodennom živote. Cement, malta, sklo ani strešná krytina v sebe nenesú démonov. Ľudské činy a slová sú tým, čo buď žehná, alebo duchovne zväzuje členov domácnosti.

Na podporu učenia o démonických kliatbach domov sa Brownová odvoláva na Levitikus 14:33–45, kde sa hovorí o „malomocenstve“. Hebrejský text však opisuje pretrvávajúcu pleseň na stenách, nie démonické posadnutie stavby. Omietnutie alebo zbúranie domu tu nesúvisí s lámaním kliatob, ale s hygienickým a rituálnym rozlíšením.

Keil a Delitzsch vysvetľujú tento text tak, že zákon o malomocenstve bol daný na to, aby učil rozlišovať čisté a nečisté. Pleseň v dome slúžila ako symbolické poučenie. Čistota vo všetkých oblastiach života bola použitá Bohom na vykreslenie Jeho svätosti a svätosti, ktorú vyžadoval od starozmluvného ľudu. J. R. Dummelow poznamenáva:

„Tak ako malomocenstvo odevu sa len navonok podobá ľudskému malomocenstvu, ide o pleseň alebo zmenu farby na stenách domov.“ Commentary on the Holy Bible

Brownová vytvorila vlastnú klasifikáciu démonov nazývaných „strážnici“:

„Sú to démonickí duchovia, ktorí prebývajú na konkrétnych miestach s cieľom vykonávať dohľad nad príslušnou oblasťou. Môžu prebývať vo veciach, zvieratách alebo kresbách. Zvieratá sa používajú zriedka, pretože sa veľa pohybujú. Osoba môže umiestniť kresbu strážnika na strategické miesto a neskôr sa vrátiť, aby komunikovala s démonom spojeným s kresbou a zistila, čo sa v oblasti dialo počas jej neprítomnosti. Kresby majú rôzne tvary, ale vždy obsahujú oči alebo aspoň jedno oko.“ citované učenie

Jediní „strážnici“, ktorých pozná Biblia, sú ľudskí strážcovia brán a múrov starobylých miest a Boží anjeli spomenutí v Danielovi 4:13. Písmo nepozná koncept démonických pozorovateľov viazaných na kresby alebo miesta.

Teológia kliatob je sama osebe kliatbou pre Cirkev. Je špekulatívna, mimobiblická a hrá do karát Satanovi, pretože zveličuje jeho moc a nenadväzuje na vyvážené biblické učenie o démonológii a satanológii. Rozptyľuje veriacich, odvádza ich od zdravého duchovného rastu a neposkytuje skutočné riešenia ľudských problémov.

Zároveň minimalizuje reálnu moc kríža v spáse a oslabuje význam Božej milosti a pôsobenia Ducha Svätého v posväcovaní. Zahmlieva biblické prostriedky milosti a duchovného boja, ktoré Písmo jasne opisuje v Efezanom 4–6, Židom 12 a Rimanom 12. Učenie Rebeccy Brownovej je z biblického hľadiska zlyhaním a musí byť odmietnuté a vyvrátené.

Učenie o kliatbach a prelamovaní démonických vplyvov, ako ho prezentuje Rebecca Brown, patrí do širšieho kontextu falošných učení a duchovných extrémov, ktoré sú podrobne rozobraté v sekcii Falošné učenia; tento spôsob myslenia úzko súvisí aj s teológiou hnutia viery, kde sa duchovné problémy redukujú na mechanické princípy a rituálne postupy, čo je kriticky analyzované v Hnutí viery a jeho rozbore učenia.

Osobitnú pozornosť si zaslúži aj téma generačných kliatob, kde je biblicky vysvetlené, že Kristovo vykúpenie ruší moc kliatby, a nie je potrebné vracať sa pod Mojžišov zákon, čo potvrdzuje aj celkový teologický rámec predstavený v teológii, zdôrazňujúcej Božiu milosť, slobodu v Kristovi a dôveru v Božiu zvrchovanosť, nie strach z démonických mechanizmov.