Generačné prekliatie

Učenie o generačnom prekliatí je v poslednej dobe obľúbené najmä v letničných a charizmatických kruhoch, kde ho niektorí vedúci predstavitelia intenzívne propagujú. Povaha záväznej pravdy a správna interpretácia Písma však nemôžu byť určované počtom ľudí, ktorí túto nauku zastávajú, ani popularitou tých, čo ju šíria. Otázky viery – teda v čo veríme a praxe viery – teda ako žijeme svoj život viery, môžu byť založené výlučne na správnom pochopení Písma a teologickej správnosti.

Základy učenia o generačnom prekliatí

Väčšina zástancov učenia o generačnom prekliatí zakladá svoje argumenty na textoch ako Ex 20,5–6, Ex 34,6–7, Nu 14,18 a Dt 5,9–10. Všetky tieto miesta obsahujú vetu:

„Stíham vinu otcov na synoch… do tretieho i štvrtého pokolenia.“

Zástancovia tohto učenia vykladajú tieto verše tak, že vina človeka sa geneticky prenáša na všetkých jeho potomkov. Ľudia tak údajne dedia po predkoch nielen hriešnu prirodzenosť (všeobecnú tendenciu vzdorovať Bohu), ale aj ich nahromadené viny. Boh teda vníma ľudí ako vinných nielen za ich vlastné hriechy, ale aj za hriechy ich predkov. Satan navyše podľa tohto učenia môže uplatňovať právny nárok voči kresťanom, ktorí si vraj nevysporiadali problém svojho generačného prekliatia.

Dôsledky nevysporiadaného generačného prekliatia sa vraj prejavujú v živote človeka ako neúspech, sklony k násiliu, neplodnosť, rouhanie, obezita, chudoba, choroby, pocity hanby, neustály smútok, strach či dokonca fyzická smrť. Zástancovia tejto doktríny často tvrdia, že Ježiš síce prelial svoju krv za hriechy jednotlivca, ale na odstránenie vín predkov je vraj potrebný ešte ďalší úkon.

Tým má byť uvoľnenie zo zajatia hriechov predkov. Súčasťou tohto postupu je špeciálny obrad, pri ktorom sa vypočítavajú hriechy predchádzajúcich generácií až do štvrtého pokolenia, zástupne sa vyznávajú hriechy, čítajú sa odporúčané modlitby a vyhlásenia a osobne sa pomenúvajú predpokladané prekliatia.

Vlastné vyhlásenia zástancov generačného prekliatia

Jedna webová stránka venovaná téme generačného prekliatia uvádza:

„Božie kráľovstvo a kráľovstvo tmy sa do dôsledku riadia „zákonnými právami“. Ježiš prišiel potvrdiť Starý zákon, nie zrušiť Božie zákony… Celá rodina platí za hriechy, ktorých sa ich predkovia dopustili.“

„Satan prichádza pred trón a oháňa sa zákonným právom, aby mohol zaútočiť na tvoje telo alebo financie. Ak je jeho nárok platný, je mu to umožnené. Môže proti tebe alebo tvojej rodine postupovať na základe žiadosti, ktorú vznesie.“

„Generačné prekliatie: Videla som mnoho ľudí, ktorí neboli uzdravení zo svojich chorôb, hoci sa za nich vyliala obrovská masa modlitieb… a hoci sami majú vieru! Pastori tomu nerozumejú, vinu hádžu na chorého a obviňujú ho z ,nedostatku viery‘. …Keď som prijala učenie o prelomení generačného prekliatia… videla som väčšinu týchto ľudí úplne uzdravených. Choroba sa nikdy nevrátila! Vyučovanie na túto tému vám v zbore zaberie dva týždne a vedie ľudí k modlitebnému nasadeniu. Boh dnes buduje armádu, ktorá nesie mocné pomazanie k oslobodeniu cirkvi… ale cirkev musí mať v tejto oblasti poznanie.“

Neil Anderson učí na základe veršov z Ex 20,4–5, že démoni prechádzajú z generácie na generáciu a majú vplyv na život kresťanov skrze generačné prekliatie. Aby kresťania mohli odstrániť zo svojho života démonické pevnosti, musia zistiť, aké pevnosti to sú, a prejsť oslobodzujúcim obradom, kde tieto pevnosti rozbijú. Pri náročnejších prípadoch je potrebná pomoc poradcu so špeciálnymi znalosťami ohľadom démonických pevností. Vykonáva sa špeciálny diagnostický test a treba opakovať slová ako:

„Ruším všetky démonické väzby, ktoré na mňa prešli skrze mojich predkov.“

Derek Prince tvrdí:

„V našich životoch môžu existovať sily, ktoré majú pôvod v predchádzajúcich generáciách. V dôsledku toho môžeme byť konfrontovaní s opakujúcimi sa situáciami alebo vzorcami správania, ktoré nemožno vysvetliť tým, čo sme v živote zažili alebo osobnou skúsenosťou. Príčina nás môže vrátiť ďaleko späť v čase, dokonca aj tisíce rokov.“ A pokračuje: „Väčšina kresťanov, ktorí by sa mali tešiť z požehnania, v skutočnosti žije pod prekliatím… nechápu, na akom základe môžu byť oslobodení.“

Rebecca Brownová vysvetľuje:

„Ja sama som si myslela, že démon nemôže v tele kresťana prebývať. Až do doby, kým ma Boh povolal do tejto služby.“ Ďalej píše: „Ježiš nás očisťuje od našich hriechov… Ale musíme prevziať moc a autoritu, ktorú teraz máme v Kristu Ježiši a ,očistiť sa od špiny‘ či démonov. Akonáhle sme prijali Krista, démoni sa stali vetrelcami a nemajú právo v nás zostať, pokiaľ im k tomu neposkytneme legálny dôvod skrze hriech a/alebo nevedomosť.“ Inde píše o deťoch, ktoré „zdedili démonov od rodičov“, a odporúča, aby v takýchto prípadoch „poprosili Pána o prerušenie tejto dedičnej línie a zbavili tak svoje deti tohto zdroja démonov.“

Teresa Castlemanová ponúka detailný návod na vyháňanie démonov z kresťanov:

„Vystupujeme proti prekliatiu, ktorému bolo dovolené pôsobiť cez generácie prostredníctvom Rodinného ducha – lámeme okovy a prikazujeme v mene Ježiša, aby odišiel. Vykazujeme ho na suché miesta a vyznávame, že tomuto prekliatiu nie je dovolené pôsobiť v ďalších generáciách. Jeho moc i vplyv sú navždy zlomené.“

Zástancovia generačného prekliatia ponúkajú postup vyslobodenia krok za krokom. Tieto učenia zvyčajne poskytujú čitateľom komplikované diagnostické testy, zoznamy hriechov a dokonca aj presné slová, ktoré sa majú použiť počas vyslobodzujúceho obradu. Tento proces je súčasťou širšieho postupu na odstránenie generačného prekliatia a démonických vplyvov, ktoré môžu ovplyvňovať život kresťanov. Jedna webová stránka navrhuje:

„Napíšte si podrobný zoznam všetkých hriechov vašich rodinných príslušníkov do štvrtého pokolenia pred vami. Ak rodinní príslušníci naďalej hrešia aj dnes, ich hriechy by mali byť vyznávané každý deň… Je potrebné vyznávať za celú rodinu. Potom, čo ste vyznali všetky hriechy zo zoznamu, zrieknite sa akýchkoľvek nárokov satana na váš život v mene Ježiša Krista… Potom uctievajte a chváľte Pána… Počas dní, ktoré budú nasledovať, vás Pán uvedie do novej slobody.“

Ukážka znenia týchto modlitieb je na tej istej webstránke:

„Nebeský Otče, v mene Ježiša Krista Nazaretského prichádzam pred teba a pokorne vyznávam hriech (meno dotyčného). Prosím o odpustenie tohto hriechu pre seba a všetkých členov mojej rodiny na oboch stranách mojej krvnej línie do štvrtého pokolenia predo mnou. Uvoľňujem drahocennú krv Ježiša na tento hriech, aby som bol skrze ňu očistený od tohto hriechu. Prosím, odpusť mi, Otče, aby som mohol byť prepustený zo zajatia satana, ktorý na mňa mohol pôsobiť kvôli tomuto hriechu. Prosím o to v mene Ježiša.“

Ďalšia modlitba odporúčaná kresťanom znie:

„Ježišu, prosím ťa, najprv mi odpusť moje hriechy a očisti ma v každej oblasti, kde som dovolil satanu a zlým duchom vstúpiť do môjho života… Ruším v túto chvíľu všetky kliatby a démonické vplyvy, ktoré ma mali zničiť… Ruším všetko zlé, čo bolo proti mne povedané.“

Aká by mala byť naša odpoveď?

Biblické texty týkajúce sa učenia o generačnom prekliatí je potrebné skúmať v kontexte starovekého Blízkeho východu. Mojžiš v Ex 20 a Ex 34 hovoril k Božiemu ľudu, ktorý bol obklopený pohanstvom. Pohania verili, že tí, ktorí sa dopustili kultových priestupkov (napríklad zabudli na narodeniny bohov, priniesli nevhodnú obeť alebo zložili sľub inému bohu), budú potrestaní a ich rodiny postihne prekliatie. V týchto pohanských náboženstvách však nikdy nešlo o otázky doktríny alebo morálky.

Hlavný boh pohanov mohol vyniesť trest smrti aj proti celej rodine až po vyhladenie. Väčšina Pentateuchu ukazuje, že Mojžiš sa snaží objasniť, že Izraelci sa majú vyhýbať pohanským praktikám a že Boh sa zaujíma predovšetkým o poslušnosť a srdce, nie len o vonkajšie náboženské úkony. Tí, ktorí sa proti Bohu previnia, budú po zásluhe potrestaní. Ak budú pokračovať vo vzbure proti Bohu a Jeho slovu, ich správanie môže negatívne ovplyvniť ich potomkov – nie však cez kolektívnu alebo genetickú vinu, ale prostredníctvom zlého príkladu pri výchove.

Súd dopadajúci na deti mal základ v naučených vzorcoch správania, nie v zdedenej vine alebo s ňou spojených kliatbách. Dôsledky hriechu sa neprenášajú geneticky ani na základe právneho nároku. Negatívne vplyvy sa prejavujú cez naučené správanie. Výraz „do štvrtého pokolenia“ znamená, že pradedo má vplyv na syna, vnuka a pravnuka, a tento vplyv trvá iba do jeho smrti.

Schopnosť prenášať svoje bezbožné spôsoby končí jeho smrťou. Aj počas jeho života sa však potomkovia môžu rozhodnúť, či budú nasledovať jeho cestu, alebo sa obrátia k Pánovi. Preto nenesieme zodpovednosť za hriechy predkov a nie sme odsúdení opakovať ich hriechy. Nemáme právnu vinu ani geneticky dané sklony, ako to učia zástancovia generačného prekliatia.

Texty podporujúce učenie o generačnom prekliatí musíme čítať v celkovom kontexte. Viacerí odborníci na Starý zákon si všimli, že Boží súd dopadá len na druhú, tretiu a štvrtú generáciu tých, ktorí „ma nenávidia“ (Ex 20,5; Dt 5,9; porovnaj aj Dt 7,10; Dt 32,41.12). Tieto slová sa vzťahujú na tých, kto vedome nasleduje príklad svojich predkov vo vzbure. Písmo vysvetľuje, že Boží súd je určený tým, ktorí vedome pokračujú v hriechoch svojich predkov a trvajú vo vzbure proti Bohu.

Nedostatok biblických dôkazov

Slovné spojenie „generačné prekliatie“ sa v Písme nikdy nenachádza. Ani žiadny iný podobný výraz sa v Zákone nevyskytuje. To samo o sebe však nie je dostatočný dôvod na odmietnutie tohto učenia. Podobne ako slovo Trojica, ktoré tiež nie je priamo v Biblii, ale odráža biblické učenie. Skutočnosť, že pojem generačné prekliatie v Písme nenachádzame, by však mala podnietiť opatrnosť u premýšľajúcich kresťanov. Rozhodujúci dôkaz pre pravdivosť alebo nepravdivosť tohto učenia by mal byť odvodený z celkového kontextu Písma.

Koncept generačného prekliatia je pre Bibliu cudzí. Ak správne vnímame pasáže ako Ex 20,5 a Ex 34,6–7 a ďalšie v kontexte starovekého Blízkeho východu a interpretujeme ich v súlade s celkovým učením Písma, nenájdeme dôvod tvrdiť, že podporujú učenie o generačnom prekliatí. Diagnostické testy, obrady a modlitby, ktoré odporúčajú zástancovia generačného prekliatia, v Písme nenájdeme. Biblia ako jediné meradlo pre vieru a prax tieto postupy nespomína. Ak by generačné prekliatie bolo skutočnosťou, Boh by v Písme zanechal jasné inštrukcie, ako tento problém riešiť.

Celkové svedectvo Písma

Predtým, než urobíme rozhodnutie v otázke výkladu Biblie, je potrebné zohľadniť všetky biblické dôkazy. Pri každej téme platí, že keď berieme do úvahy celé Písmo, ostáva len málo priestoru pre pochybnosti. Pozrime sa opäť na Mojžišove slová, ktoré sa často používajú na podporu učenia o generačnom prekliatí. Ten istý Mojžiš napísal:

„Nebudú usmrcovaní otcovia za synov a synovia nebudú usmrcovaní za otcov, každý bude usmrtený pre vlastný hriech“ (Dt 24,16).

Princíp, že Písmo je inšpirované a jednotlivé pasáže si neodporujú, spolu s pravidlom, že Písmo sa vykladá Písmom, vyžaduje, aby sme Mojžišove slová v Dt 5,9–10 interpretovali vo svetle Mojžišovho vyhlásenia v Dt 24,16. Paralelné pasáže nachádzame v 2Kr 14,6 a 2Pa 25,4:

„Ale synov vrahov neusmrtil, lebo je napísané v knihe Mojžišovho zákona, že Hospodin prikázal: ,Nebudú usmrcovaní otcovia kvôli synom a synovia nebudú usmrcovaní kvôli otcom, ale každý bude usmrtený za svoj hriech‘“ (2Kr 14,6).

Tieto verše ukazujú, že Mojžišovo učenie v Dt 24 bolo v starovekom Izraeli chápané a praktizované jednoznačne. V období prorokov však Izraeliti na tieto Mojžišove slová zabudli a proroci museli opäť upozorňovať na správne pochopenie. Ezechiel počas babylonského vyhnanstva zaznamenáva:

„I stalo sa ku mne slovo Hospodinovo: Čo si myslíte, keď hovoríte o izraelskej zemi toto príslovie: ‚Otcovia jedli nezrelé hrozno a synom trnú zuby?‘ Akože som živý, je výrok Pána Hospodina, toto príslovie sa už nebude medzi vami v Izraeli hovoriť. Hľa, mne patria všetky duše; ako duša otcovská, tak aj duša synovská je moja. Zomrie tá duša, ktorá hreší.“ (Ez 18,1–4)

A rovnaký prorok pokračuje:

„Ak však splodí syna, ktorý uvidí všetky hriechy svojho otca, ktorých sa dopúšťa, a zľakne sa, nebude sa ich dopúšťať… nebude nikoho utláčať… bude dávať hladnému svoj chlieb… nebude brať úrok ani lichvu… ten pre neprávosť svojho otca nezomrie, určite bude žiť. Jeho otec, pretože sa dopúšťal útisku, okrádal brata a nekonal dobro medzi svojím ľudom, zomrie pre svoju neprávosť. Vy však hovoríte: ‚Prečo nepyká syn za neprávosť otcovu?‘ Bude-li syn konať podľa práva a spravodlivosti… určite bude žiť. Duša, ktorá hreší, tá zomrie; syn nebude pykat za neprávosť otcovu a otec nebude pykat za neprávosť synovu; spravodlivosť zostane na spravodlivom a neprávosť zostane na svojvoľníkovi.“ (Ez 18,14–20)

Celkové svedectvo Písma teda zdôrazňuje osobnú zodpovednosť každého jednotlivca za svoje hriechy a nepozná kolektívnu, dedičnú alebo právne prenášanú vinu medzi generáciami. Jeremiáš, súčasník Ezechiela, povedal Židom v Jeruzaleme:

„V oných dňoch už nebudú hovoriť: ‘Otcovia jedli nezrelé hrozno a synom trnú zuby,‘ ale každý zomrie pre vlastnú neprávosť. Každému, kto bude jesť nezrelé hrozno, budú trnúť zuby.“ (Jer 31,29–30)

Tieto pasáže sú jasné. Ukazujú, že Písmo sa má vykladať Písmom – ťažšie miesta interpretujeme vo svetle tých zrozumiteľnejších, ako sú práve slová Ezechiela a Jeremiáša. Daniel v babylonskom zajatí čelil rovnakým ťažkostiam ako jeho súčasníci v Judsku a Babylone, no namiesto hádzania viny na predkov prijal osobnú zodpovednosť – za seba aj svojich súčasníkov, za súd, ktorý na nich padol. Napísal:

„Modlil som sa k Hospodinovi, svojmu Bohu, a vyznával sa mu slovami: ‘Ach, Pane, Bože veľký a hrozný, ktorý zachovávaš zmluvu a milosrdenstvo tým, ktorí ťa milujú a zachovávajú tvoje prikázania! Zhrešili sme, previnili sme sa, konali sme svojvoľne, vzbúrili sme sa a odklonili od tvojich prikázaní a súdov… Na tvojej strane je spravodlivosť, na nás hanba až do tohto dňa; na každom mužovi z Júdska, na obyvateľoch Jeruzalema, na celom Izraeli, blízkych i vzdialených, vo všetkých krajinách, do ktorých si ich rozohnal pre ich neveru voči tebe… Hospodine, na nás je hanba, na našich kráľoch, na našich kniežatách a na našich otcoch, lebo sme zhrešili proti tebe. Na Pánovi, našom Bohu, závisí milosrdenstvo a odpustenie, lebo sme sa vzbúrili proti nemu…‘“ (Dan 9,4–5.7–9)

V Danielovej modlitbe nenájdeme zmienku o tom, že by ich exil bol spôsobený hriechmi otcov. Daniel preberá zodpovednosť za svoj život a generáciu. Ježiš v dobe Novej zmluvy na tie isté myšlienky Mojžiša a prorokov nadväzuje. V J 9,1–3 čítame:

„Cestou videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho opýtali: ‘Majstre, kto zhrešil, že sa ten človek narodil slepý? On sám alebo jeho rodičia?’ Ježiš odpovedal: ‘Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia; je slepý, aby sa na ňom zjavili skutky Božie.’“

Učeníci zostávali v zajatí starého pohanského pohľadu na hriech a vinu, no Ježiš zdôrazňuje Božiu slávu a milosť. Keď povedal žene: „Choď a už nehreš“ (J 8,11), ukázal, že odpustenie je dostatočné na duchovnú premenu a slobodu rozhodnúť sa. Nový zákon učí osobnú zodpovednosť: „Boh odplatí každému podľa jeho skutkom“ (Rim 2,6), a verše ako Rim 14,10–12 jednoznačne potvrdzujú, že v Novom zákone je dôraz na osobnú, individuálnu zodpovednosť:

„…Všetci predsa staneme pred Božím súdnym stolcom… Každý z nás teda sám za seba vydá počet Bohu.“

Tieto pasáže treba chápať ako jednotné učenie Písma, ktoré začína Mojžišom (Dt 24,16), pokračuje cez prorokov (Jer 31,29–30; Ez 18,1–4, 14–16, 18–20; Dan 9,4–5,7–9) a vrcholí v učení Ježiša Krista (J 8,11; J 9,1–3). Mojžiš sa snažil opraviť pohanské myslenie svojej doby, no aj v časoch prorokov sa ľudia vracali k pohanským predstavám. Proroci sa pokúšali o nápravu, ale v Ježišovej dobe boli ľudia opäť ovplyvnení pohanským chápaním viny a prekliatia.

Dnešná cirkev má svedectvo Mojžiša, prorokov, Ježiša aj apoštolov, spolu s Novým zákonom, plnosťou Ducha a darmi Ducha – vrátane darov rozlišovania duchov. Napriek tomu sa aj medzi letničnými a charizmatikmi šíri viera v pohanské vnímanie duchovných vecí. Dôvodom je, že často nepočúvame Ježiša a neskúmame celé Písmo. Tak sa opäť dostávame do magického vnímania Božích vecí, kde má Kristova obeť len obmedzený dopad a je vraj potrebné ju dopĺňať ľudským úsilím a exorcistickými formuláciami.

Ak si zadáš do Googlu frázu „generačné prekliatie“, zistíš, že toto učenie je ešte populárnejšie v psychologickom a okultnom svete než v samotnom kresťanstve. To je minimálne pozoruhodná spojitosť a otvára otázku: Kto koho vlastne nasleduje?

Dostatočnosť kríža

Cirkev 21. storočia musí zdôrazňovať nezpochybniteľnú dostatočnosť Ježišovej obete rovnako, ako to robila prvá cirkev. Ježišova obeť na kríži je dokonalá a kompletná, netreba ju dopĺňať žiadnymi ľudskými obradmi, magickými praktikami ani učením o generačných prekliatiach. Cirkev dnes musí chrániť a správne vyučovať túto pravdu, aby sa neodchýlila od základného posolstva Písma.

Ježišova smrť a vzkriesenie sú kľúčom k odpusteniu, spaseniu a duchovnej slobode. V dnešnom svete, kde sa šíria extrémne učenia a falošné predstavy o duchovnom boji, je dôležité, aby kresťania zostali pevne ukotvení v biblickej pravde o odpustení hriechov a premene života skrze vieru v Ježiša Krista. Apoštol Pavol jasne povedal:

„Keď ste ešte boli mŕtvi vo svojich vinách a duchovne neobrezaní, oživil nás spolu s ním a všetky viny nám odpustil. Vymazal dlžobný úpis, ktorého ustanovenia svedčili proti nám, a úplne ho zrušil tým, že ho pribil na kríž. Tak odzbrojil a verejne odhalil každú mocnosť i silu“ (Kol 2,13–15)

Pavlove slová ukazujú, že nezáleží na veľkosti nášho hriechu, všetko bolo dokonale vymazané Ježišovou zástupnou smrťou. Panstvá a moci, ktoré nás držali v otroctve hriechu, boli nielen porazené a odzbrojené, ale aj verejne zahanbené. Ježišova smrť dokonala odpustenie hriechov aj vyslobodenie z démonického útlaku každému, kto si jeho obeť vierou privlastní.

Poučenie pre dnešného kresťana

Ak Ježiš povedal: „Keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní“ (J 8,36), myslel to úplne vážne!

Čo si môžeme zobrať pre seba?

1. Písmo je jediným dôveryhodným svetlom pre naše kroky a bezpečnou lampou na našej ceste. Ľudské názory nás môžu zviesť späť do otroctva – najmä otroctva strachu. Hľadajme úplnú Božiu radu zjavenú v Písme, nie len nové teologické trendy.

2. Padlý človek hľadá rýchle riešenia. Väčšina problémov označovaných ako generačné prekliatie sa nedá vyriešiť exorcizmom či „rozväzovaním“. Problémy s charakterom riešime cez proces učeníctva – každodenným nesením kríža, učením sa žiť ako mŕtvi hriechu, ale živí Bohu v Kristovi Ježišovi, privádzaním svojho tela k poslušnosti a obnovovaním mysle Božím slovom. Kto sa pokúsi charakterové slabosti riešiť vymietaním, sklamane zistí, že problém stále zostáva.

3. Ježiš nás nepovolal ku skrátenej verzii kresťanstva. Povolal nás k učeníctvu – k každodennému nasledovaniu Majstra, podriadenosti Jemu ako Pánovi a rastu v Jeho podobe. Kristova krv je dostatočná a práve v nej je skutočná moc.

4. Učenie o generačnom prekliatí nás priviedlo späť k Biblii a pripomenulo nám jej posolstvo. Uvedomili sme si, že naše činy majú dôsledky a že náš život ovplyvňuje životy našich detí – v dobrom aj zlom. Mnohí veriaci žnú v živote búrku po tom, čo zasiali vietor (Oz 8,7). Cirkev dnes potrebuje skutočné biblické pokánie, premenu a zmocnenie, aby sme mohli žiť tak, ako nás Boh volá.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )