II. (Daniel) 1.kapitola

„V treťom roku kraľovania judského kráľa Jehojákíma prišiel babylonský kráľ Nebúkadnecar k Jeruzalemu a obkľúčil ho“ Daniel 1:1

Kniha Daniel sa otvára naplnením najhorších predtúch, správou o príchode babylonského vládcu Nébukadnecara k Jeruzalemu. V Judsku v tom čase vládol bábkový a slabošský kráľ Jehojákim, dosadený Egyptom, ktorý sa servilne prikláňal raz k Egyptu, inokedy k Babylonu. Jehojákim vládol 11 rokov a na trón nastúpil vo veku 25 rokov. Judsko bolo kedysi súčasťou izraelského kráľovstva. Židovský národ bol rozdelený na dve hlavné časti – desať kmeňov tvorilo severné kráľovstvo Izrael a dva kmene južné kráľovstvo Judea.

Jehojákim nemal dobrý vzťah k Bohu. Viedol Judsko k odpadlíctvu a k vzbure. Kým národ zotrvával vo vernosti, stál pod ochranou a pohanské mocnosti nad ním nemali moc. Keď však obyvatelia Judska prestali poslúchať, reptali a odmietali vedenie, ochrana bola odňatá. Jehojákim sa otvorene búril a následkom toho Babylon pod vedením Nébukadnecara dobyl Jeruzalem.

Nébukadnecar vystupuje ako dobyvateľ, no neprichádza len ničiť, ale aj formovať Boží ľud. Nie je vykreslený ako zosobnené zlo, ale ako nástroj súdu nad Judskom.

Babylon bol centrom modlárstva a uctievania falošných bohov, ohniskom vzbury proti zákonom pravého Boha. Bol sídlom odpadlíkov, miestom nemravnosti, pôžitkárstva, hriechu a nenásytnej túžby po rozkošiach. Jeruzalem stál ako protiklad Babylona. Jeho základy spočívali v uctievaní pravého Boha. Jeruzalem bol strážcom pravdy, prostredníctvom ktorého mala byť svetu tlmočená vôľa zhora. Bol strediskom zásad, ktoré mali formovať národy.

Kým obyvatelia Jeruzalema zostávali verní zákonu, vynikali sebaovládaním, striedmosťou a mravnou čistotou. Taký bol pôvodný zámer. Jeruzalem sa však odklonil, nepochopil poslanie a zišiel z cesty, ktorú mal nasledovať. Preto bolo dovolené, aby Babylon dobyl Jeruzalem. Poroba Judska tak naplnila dva zásadné ciele:

• V utrpení bolo Judsko vedené k zamysleniu, k uznaniu vlastných hriechov a k úplnej závislosti. Skúšky dosiahli to, čo čas blahobytu nedokázal.
• Zo zajatého Judska prenikla viera v pravého Boha až do samotného Babylona.

Babylon sa nachádzal približne 1000 kilometrov severovýchodne od Jeruzalema. Nébukadnecar plánoval útok na mestá pri egyptských hraniciach, ktoré sa búrili proti babylonskej moci. Medzi Babylonom a týmito mestami však stál Jeruzalem. Jehojákim povstal proti Nébukadnecarovi a porušil písomnú zmluvu, ktorú s ním uzavrel. Preto babylonské vojská zaútočili na Jeruzalem.

Počas obliehania sa mesto dostalo do krajne ťažkej situácie. Nebolo možné dovážať potraviny a nikto sa nemohol dostať von ani dnu. Keď padli hradby, útočníci vtrhli do mesta a ulicami tiekla krv. Babylon obľahol Jeruzalem a jeho ulice sa sfarbili krvou. Mládenci z popredných jeruzalemských rodín padli do zajatia. Práve v čase, keď bol Jeruzalem drancovaný, dozvedel sa Nébukadnecar o smrti svojho otca Nabopolassara.

Obával sa, že by niekto mohol uchvátiť kráľovskú moc. Preto sa Nébukadnecar urýchlene vrátil do Babylona, aby sa ujal vlády. So sebou vzal do zajatia niekoľkých významných mládencov a tiahol späť.

„Pán mu vydal do rúk judského kráľa Jehojákíma i časť náčinia domu Božieho. Odniesol ich do krajiny Šineár, do domu svojho boha. Nádoby zaniesol do klenotnice svojho boha“ Daniel 1:2

Text upozorňuje, že za okupačným vojskom je potrebné vidieť skryté konanie Hospodina. Výrok „Pán mu vydal…“ posúva perspektívu udalostí. Nébukadnecar vystupuje ako predstaviteľ cudzieho štátu a cudzieho náboženského systému, ako zosobnenie babylonského kultu. Jeho meno znamená „Nebo, božstvo, chráň korunu dediča“ a samo osebe je liturgickým zvolaním, modlitbou. Napriek tomu je mu dovolené siahnuť na posvätné mesto, chrám, bohoslužobné predmety a odviesť Boží ľud.

Ide o koniec nielen judskej samostatnosti, ale aj náboženského poriadku, ktorý ju držal pokope. To, čo navonok vyzerá ako zabudnutie, je v skutočnosti trest s jasným cieľom. Neznamená to však, že by sa Hospodin svojho ľudu vzdal. Ide o spôsob jednania, ktorý smeruje k hlbšiemu odhaleniu reality. Aj keď to text výslovne nehovorí, korisť, ktorú Nébukadnecar odváža z Jeruzalema, z neho robí zlodeja. Posvätné predmety sa stávajú súčasťou kultu cudzieho boha.

Nébukadnecar odváža do svojej zeme to, čo tvorilo judský kult. Ide o pokus podmaniť si judské náboženstvo a zároveň o snahu ovládnuť judského Boha – Hospodina. O tom, ako sa mu tento zámer vytrvalo nedarí, hovoria príbehy v kapitolách 1–6.

Napriek všetkým snahám však Hospodina nemožno ovládať. Udalosti sa ukazujú inak, než ako sa javia navonok. Kráľ, ktorý chce všetko kontrolovať, sa postupne ukazuje ako ten, kto je sám vtiahnutý do diania, ktorému nerozumie. Ten, kto sa usiluje vládnuť, sa stáva súčasťou procesu, ktorý presahuje jeho moc.

Zem Šineár je starý názov pre Babylon. Nébukadnecar vstúpil do jeruzalemského chrámu, zasväteného službe pravému Bohu, a odniesol nádoby určené na bohoslužbu. Preniesol ich z chrámu do svojho chrámu v Babylone. Išlo o vedomý akt zneuctenia. Babylončania uctievali množstvo bohov, pričom výnimočné postavenie mal boh Marduk, známy aj ako Bál. Po návrate vojsk zavládla v Babylone radosť, radosť z víťazstva.

„Dobyli sme Jeruzalem. Zajali sme najlepších jeruzalemských mládencov. Vzali sme nádoby z chrámu ich boha a preniesli sme ich do domu nášho boha. To je víťazstvo babylonských bohov, triumf pre obyvateľov Babylonu“

Túto udalosť si treba dobre zapamätať. Ukáže sa jej priame prepojenie s dobou konca.

„Potom kráľ povedal svojmu hlavnému komorníkovi Ašpenazovi, aby priviedol spomedzi Izraelcov z kráľovského potomstva alebo zo šľachticov mladíkov bez vady, pekného vzhľadu, nadaných pre každú múdrosť, bohatých v znalostiach a učenlivých, schopných slúžiť v kráľovskom paláci, aby ich vyučoval chaldejskému písmu a reči“ Daniel 1:3–4

Kráľ sa rozhodol časť zajatcov prevychovať a zapojiť do svojich plánov. Zameriava sa na šľachtu, na najkvalitnejšiu časť národa. Vyberá mladých, tvárnych a schopných. Zaujíma ho všetko, čo patrí Hospodinovi – veci aj ľudia. Neuvedomuje si však, že on sám vystupuje len ako vykonávateľ rozhodnutí, ktorým plne nerozumie.

Iróniou je, že kráľ si vyberá práve tých, ktorí majú podľa skrytého zámeru v Babylone svoju úlohu. Jednou zo zásad je nedávať modle to, čo patrí Hospodinovi, teda samých seba. Text v sebe nesie aj náznak rozsudku. Nébukadnecar si privlastnil to, čo patrilo synom Izraela, a to nezostáva bez následkov (5 Mojžišova 24:7). Kráľ sa tak stáva nielen nástrojom súdu, ale aj jeho adresátom.

„Kráľ im určil denný prídel pokrmu z kráľovskej stravy a z vína, ktoré sám pil. Tri roky ich mal vychovávať a po ich uplynutí mali slúžiť pred kráľom“ Daniel 1:5

Základom prevýchovy je strava a riadený spôsob života. Ide o naučenie spotrebovaniu. Kráľ chce mladíkov asimilovať tým, že ich naučí konzumovať to, čo im sám poskytne. Rozhoduje o tom, čo budú prijímať, aby ich mohol ovládať. Zvyknú si byť spotrebiteľmi a postupne budú ochotní urobiť čokoľvek, aby získali to, čo im je sľúbené.

Ide o snahu o úplné ovládnutie zvonka aj zvnútra, formovať myslenie aj konanie. Jedlo mohlo byť kulticky nečisté, obetované modlám, a jeho prijatím by vyjadrili súhlas s kráľom. Prijímanie jedla má podobné psychosomatické účinky ako prijímanie informácií. Okrem pokrmu mali prijímať aj „slovo“ – kráľovské učenie. Systematickým tlakom sa vytvára úplná závislosť.

Výraz „stáť pred kráľom“ znamená absolútnu poslušnosť. Proti tomuto systému sa štyria mládenci postavili. Rozhodli sa stáť čelom k Hospodinovi, prijímať poznanie od neho a byť na ňom úplne závislí. Celá kniha Daniel je zápasom verných proti indoktrinácii. Paradoxne si kráľ svojimi metódami vychoval v Danielovi silného odporcu. Práve tvrdý tlak ho priviedol k radikálnej orientácii na Hospodina.

„Medzi nimi boli spomedzi Júdejcov Daniel, Chananja, Míšáél a Azarja. Hlavný komorník im dal mená: Danielovi Béltšaccar, Chananjovi Šadrach, Míšáélovi Méšach a Azarjovi Abéd-Negó“ Daniel 1:6–7

Aby nebolo nič, čo by mládencom pripomínalo ich vzťah s Bohom, a aby kráľ demonštroval svoje totálne víťazstvo, boli premenovaní. Ich nové mená majú podobu babylonskej liturgie, takže už samotným vyslovením mena sa zapájajú do babylonskej bohoslužby a symbolicky vzývajú babylonských bohov. Daniel (hebr. Boh je môj sudca, Bože, súď ma) dostáva meno Béltšaccar (Bel, zachráň jeho život).

Modlitba k Hospodinovi je nahradená modlitbou k Bálovi. Chananja (Hospodin je milostivý, Hospodin zmiluj sa) dostáva meno Šadrach (ctiteľ slnka, spojený s babylonským bohom slnka). Meno Míšáél, ktoré vyjadruje Božiu veľkosť a neporovnateľnosť s kýmkoľvek iným, je premenené na Mešach, kde je pôvodné el – Boh nahradené menom Ako. Meno Azarja (Hospodin pomáha, Pán je môj pomocník) je zmenené na Abéd-Negó, čo znamená sluha alebo otrok boha Negó.

Prvých sedem veršov prvej kapitoly knihy Daniel pôsobí ako obraz veľkej porážky. Predstavme si, ako to muselo na Daniela doliehať, keď mu do tváre kládli otázku:

„Ak je tvoj Boh naozaj živý, prečo dovolil zničiť Jeruzalem? Ak je tvoj Boh tým pravým Bohom, prečo ťa nezachránil pred Babylončanmi? Prečo tiekla krv v uliciach tvojho mesta? Prečo dopustil, aby boli nádoby z jeruzalemského chrámu prenesené do chrámu v Babylone? Ak je váš Boh pravým Bohom, prečo ste teraz v zajatí?“

Odpoveď nie je jednoduchá. Možno ju nájsť iba vtedy, keď pochopíme, prečo bolo toto všetko dopustené. Aj dnes sa kresťania stretávajú s podobnými otázkami, ktoré sa týkajú utrpenia a nepochopenia zmyslu Božích ciest:

„Ak Boh skutočne existuje, prečo ste prišli o zamestnanie? Prečo vás vyhodili z práce? Ak je Boh, prečo niečo neurobí? Prečo vaše manželstvo stroskotalo? Ak je ten váš Boh naozaj Bohom, prečo vás nechá tak veľmi trpieť? Nemôže niečo urobiť? Alebo je slabý a bezmocný? Keď je váš Boh taký dobrý, prečo sa vaše dieťa narodilo s vrodenou vadou? Prečo váš priateľ zahynul pri autonehode? Ak Boh existuje, prečo, prečo, prečo?“

Podobné otázky znejú stále znova. Tí, ktorí žijú v dobe konca, budú potrebovať poznať odpoveď. Daniel sa ocitol v situácii, kde pochopil, že aj uprostred protivenstiev nie je sám. Písmo nesľubuje veriacim život bez skúšok a utrpenia. Skôr ukazuje na zdroj sily, odvahy, nádeje a dôvery, ktoré človek potrebuje na ceste životom. Ľudia žijúci v poslednej dobe sa musia, podobne ako Daniel, naučiť úplnej dôvere. Budú čeliť skúške viery.

Náboženstvo, ktoré tvrdí, že po odovzdaní života Kristovi zmiznú všetky ťažkosti, vytvára falošné očakávania. Existuje presvedčenie, že všetky zasľúbenia sa majú naplniť už na tejto zemi. Často túžime po tom, aby sa zasľúbenia naplnili okamžite. No dary, ktoré sú nám ponúkané, nepochádzajú z tohto sveta. Je pravda, že niektoré sa začínajú napĺňať už teraz. Ježiš povedal:

„Svoj pokoj vám dávam.“ A zároveň povedal: „Na svete budete mať súženie.“

Svet je plný problémov, no Ježišov pokoj je vnútorný pokoj a radosť, ktoré neznamenajú život bez ťažkostí. Kresťana neopúšťa vnútorný pokoj ani uprostred utrpenia. Tento pokoj prichádza skrze vieru a dôveru v toho, ktorý vedie a riadi život človeka.

„Daniel si zaumienil, že sa nepoškvrní pokrmom z kráľovskej stravy ani vínom, ktoré píjaval kráľ, a vypýtal si od hlavného komorníka povolenie, aby sa nemusel poškvrňovať“ Dan 1:8

Zdá sa, že tých zmien v Danielovom živote bolo už príliš veľa. Nebráni sa novému menu, ale vnútorne sa utvrdzuje v inej životnej orientácii. „Zaumienil si, položil si na srdce“ – to je prejav odvahy nenechať si narušiť svoj vzťah k Bohu, nenechať si vziať vlastný názor a svedomie. Nekoná spurne, ale rozvážne, taktne a ticho. Rozhodol sa zostať Danielom. Pozná hranicu, za ktorú nemôže ísť. Neprispôsobil sa a nepodľahol atmosfére novej spoločnosti.

Hoci by mu nové prostredie ponúklo pohodlný život a výrazný vplyv na spoločnosť, jeho rozhodnutie bolo rizikové. Viera však dáva človeku odvahu riskovať a plávať proti prúdu. Daniel svoje rozhodnutie zverejnil. Neprišiel s prosbou, ale s hotovým postojom. Oznámil, že určité pokrmy nebude jesť. Nepotreboval dodatočné schválenie. Vo svojich rozhodnutiach je slobodný. Nejde o slepé plnenie zákona, ale o vedomý prejav viery. Vie, že nemôže konať inak.

Predstavme si jedáleň kráľa Nébukadnecara v Babylone. Píšeme rok približne 600 pred Kristom. Ste viac než 1000 kilometrov od domova. Videli ste pád svojho mesta a krv v uliciach. Teraz stojíte v hodovacej sieni Babylona, najkrajšieho mesta vtedajšieho sveta. Na stole sú babylonské lahôdky, víno a jedlo, ktoré láka zrak aj chuť. Táto potrava však bola najprv obetovaná modlám. Jesť z nej by znamenalo skloniť sa pred cudzími bohmi.

Ako by ste sa zachovali? Daniel sa rozhodol, že takýto pokrm nebude jesť. Jeho rozhodnutie vyrastalo z vnútorného vzťahu k Bohu a z vedomia, že nie všetko, čo je dovolené, je aj správne. Biblia práve v tomto verši ukazuje kľúč celej kapitoly.

„Daniel si zaumienil, že sa nepoškvrní pokrmom z kráľovskej stravy ani vínom, ktoré píjaval kráľ, a vypýtal si od hlavného komorníka povolenie, aby sa nemusel poškvrňovať“

Písmo nehovorí o emócii, ale o úmysle srdca. Čo urobil Daniel? Rozhodol sa. Vyvolil si. Odhodlal sa. Jeho voľba nevychádza z tlaku okolností, ale z premysleného postoja. To, čo povznáša človeka nad ríšu inštinktov, je rozum – inteligencia, schopnosť rozlišovať.

Daniel sa rozhodol celou mysľou. Jasne rozlišoval dobro a zlo. Nedovolil, aby jeho konanie určovali okolnosti či tlak prostredia. Existuje pojem situačná etika, ktorá učí prispôsobovať rozhodnutia momentálnym podmienkam. Keby Daniel uvažoval týmto spôsobom, jeho vnútorný hlas by znel inak.

„Urazil by som kráľa. Už som sa celé týždne dobre nenajedol. Je to len maličkosť. Myslím, že si to môžem dovoliť. Myslím, že môžem zjesť, čo mi ponúkajú“

Človek, ktorý posudzuje svoje rozhodnutia len podľa etických noriem spoločnosti, často dospeje k presvedčeniu, že neexistujú absolútne hranice medzi dobrom a zlom. Rozhoduje sa podľa toho, čo je príjemnejšie alebo výhodnejšie. Okolnosti formujú jeho správanie. Daniel však odmietol kompromis. Jasne rozlišoval dobro a zlo a rozhodol sa slúžiť Bohu bez ohľadu na miesto či situáciu. Patril k tým, ktorí sa vedome rozhodli plávať proti prúdu zla.

Jedna kniha sa tejto otázky dotýka mimoriadne presne a vystihuje ju s prenikavou jasnosťou.

„To, čo náš svet najviac potrebuje, sú ľudia, ktorí sa nedajú kúpiť ani predať. Ľudia, ktorí sú pravdiví a čestní. Ľudia, ktorí sa neboja pomenovať hriech pravým menom. Ľudia, ktorých svedomie je verné. Ľudia, ktorí budú hájiť pravdu za každých okolností“

„A Boh dal Danielovi, že našiel priazeň a milosrdenstvo u hlavného komorníka“ Daniel 1:9

Text jasne ukazuje poradie udalostí. Najprv sa Daniel rozhodol a až potom čítame o podpore zhora. Najskôr je potrebné urobiť rozhodnutie viery, nie prejaviť formálnu či mechanickú poslušnosť. Toto rozhodnutie je následne potvrdené priznaním, ktoré presahuje ľudské možnosti. V prvej kapitole knihy Daniel vidíme opakovane skryté pôsobenie v Danielov prospech. Hoci je zajatec v cudzej krajine, text jasne naznačuje, na ktorej strane stojí pravda. Zároveň odhaľuje, že zásahy často prichádzajú nepriamo, prostredníctvom ľudí.

V tomto prípade skrze hlavného komorníka. Jeho postoj sa mení tak, že Danielovi nekladie prekážky, ale vytvára priestor pre ďalší vývoj udalostí.

Skôr ako nastane obdobie, ktoré Biblia označuje ako poslednú dobu, každý človek sa musí stretnúť s tým, čo Písmo nazýva „znamenie šelmy“ (Zjavenie 13). Každého muža, ženu aj dieťa, všetkých, ktorí chcú na tejto zemi slúžiť Bohu, čakajú veľké skúšky. Dozreli ste vo svojom vnútri k presvedčeniu, že existuje len jedna vec, na ktorej skutočne záleží – nie to, čo si o vás myslia ľudia, ale to, čo má večnú váhu? Rozhodli ste sa, že sa nebudete za každú cenu snažiť vyhovieť okoliu, ale že svoju myseľ upriamite na to podstatné a budete hľadať predovšetkým živý vzťah?

Daniel sa rozhodol a jeho rozhodnutie prinieslo požehnanie. Keby si nezvolil pravý smer, nemohol by byť použitý takým viditeľným a mocným spôsobom, ako budeme čítať ďalej. Naša služba stojí na vernosti. Skôr než môže prísť pôsobenie navonok, prebieha vnútorná premena. Skôr než sa niečo deje skrze človeka, musí sa niečo stať v ňom. Túto pravdu vystihol mimoriadne presne Dwight L. Moody.

„Svet ešte nevidel, čo Boh dokáže vykonať pre človeka, v človeku a prostredníctvom človeka, ktorý sa mu úplne zasvätí. Z Božej milosti chcem byť aj ja tým človekom“ Dwight L. Moody

„Hlavný komorník povedal Danielovi: Bojím sa svojho pána, kráľa, ktorý určil váš pokrm a nápoj, že zbadá, že vyzeráte horšie ako iní mladíci, vaši vrstovníci. Tak mi u kráľa spôsobíte, že prídem o hlavu“ Dan 1:10

Pre Babylončanov bol ich kráľ hodný úcty ako božstvo. Preto strach pred kráľom nebol prejavom zbabelosti, ale výrazom náboženskej oddanosti. Daniel svojím postojom zasahuje do náboženského systému Babylona a reálne ohrozuje seba aj svoje okolie. Každé vybočenie z radu, narušenie uniformity a súladu, každá odlišnosť je v babylonskom systéme nebezpečná. V tomto bode však už vieme, že komorník, zodpovedný za štyroch židovských mladíkov, koná pod vplyvom vyššieho rozhodnutia.

Napriek tomu je jeho odvaha pozoruhodná. Vystaviť sa nebezpečenstvu kvôli cudzej osobe znamená prekročiť vlastné hranice. Z jeho konania možno usudzovať, že zásadný vplyv mala Danielova viera. Ak je človek verný a zásadový, nevyhnutne to pôsobí na jeho okolie. Viera vedie človeka k tomu, aby bol iný, a zároveň ho učí znášať rôznorodosť sveta okolo seba.

„Vtedy odpovedal Daniel dozorcovi, ktorého hlavný komorník určil nad Daniela, Chananju, Míšáéla a Azarju: Skús to desať dní so svojimi služobníkmi. Nech nám dávajú jesť zeleninu a piť vodu. A potom nech sa preskúma pred tebou výzor náš a výzor mladíkov, ktorí jedia pokrm z kráľovskej stravy. Potom nalož so svojimi služobníkmi podľa toho, čo uvidíš“ Dan 1:11–13

Zvláštnu pozornosť si zaslúži aj spôsob, akým sa Daniel správa ku kráľovskému správcovi. Jeho náboženské presvedčenie a snaha zachovať svätosť z neho nerobia arogantného ani neznášanlivého človeka. Naopak, pokorne pristupuje k svojmu nadriadenému a prosí ho, aby sa nemusel „poškvrňovať“. Udržiava vzťah úcty a dokonca priateľstva. Tento postoj je mimoriadne poučný a mnohí kandidáti na svätosť by urobili dobre, keby sa nad ním vážne zamysleli. Svätosť totiž nevylučuje ľudskosť, ale ju prirodzene zahŕňa.

Byť svätým neznamená uniknúť z hriešneho sveta a zahaliť sa do chladnej, obviňujúcej spravodlivosti. Neznamená ani odpútať sa od každodennej reality či zrieknuť sa radosti zo života. Vychudnutí svätci, zamračení a neprístupní, ktorí sa nevedia ani smiať, ani jesť, príliš často šírili skreslenú predstavu zbožnosti, ktorá robila náboženstvo neznesiteľným. Odozvou bol vznik humanistických hnutí, zdôrazňujúcich lásku, zbratanie a pozemskú radosť.

Zákon bol spochybnený a pojem svätosť sa stal nepopulárnym a podozrivým. Do popredia sa dostalo uspokojovanie telesných žiadostí. Objavilo sa heslo „Boh je mŕtvy“. To však nemá nič spoločné s biblickým ideálom. Daniel, hoci sa zodpovedne stará o svoje telo, zostáva svätý, pretože nerobí kompromisy a ostáva verný až do konca. Aj preto je nám taký sympatický.

„On ich v tejto veci poslúchol a skúsil to s nimi desať dní. Po desiatich dňoch vyzerali krajší a tučnejší v tele ako ostatní mladíci, ktorí jedli pokrm z kráľovskej stravy“ Dan 1:14–15

Toto nie je fanatizmus. Daniel nie je askéta. Mladí Židia sú krásni a prekypujú zdravím. Ich tvár nie je zničená, ako sa obával kráľovský správca. Už po desiatich dňoch sa ukazuje hodnota takéhoto prístupu k viere aj k strave. Zároveň je zrejmé, že sa možno plnohodnotne tešiť zo života aj bez kráľovskej stravy. Text zároveň odhaľuje ďalší kľúčový moment: kráľovský úradník načúva.

Načúvanie je prvým krokom viery, začiatkom premeny a priestorom pre zjavovanie činov zhora. Tento muž je vnímavý a má odvahu vystúpiť zo strachu a uveriť. Nedrží sa kŕčovito svojho vopred sformovaného názoru, ale je pripravený na zmenu podľa toho, čo bude počuť a vidieť. Na rozdiel od izraelského národa, ktorý pre neochotu načúvať často prenasledoval tých, ktorí tlmočili Božiu vôľu, tento človek sa stáva príkladom správneho postoja.

Naslúchajúci kráľovský úradník sa zaraďuje medzi tých z Božieho ľudu, ktorí svojou vnímavosťou a ochotou načúvať zásadne ovplyvnili beh udalostí. Práve skrze ich postoj sa zjavilo Hospodinovo pôsobenie.

„Dozorca odniesol ich stravu a víno, ktoré mali piť, a dával im jesť zeleninu. A Boh dal týmto štyrom mladíkom učenlivosť a chápavosť pre každé písmo a múdrosť. Daniel sa vyznal v každom videní a v snoch. Po uplynutí dní, určených kráľom na ich predvedenie, hlavný komorník ich predviedol pred Nébukadnecara. Kráľ sa zhováral s nimi, a medzi všetkými sa nenašiel nikto ako Daniel, Chananja, Míšáél a Azarja. V každej veci, kde bolo treba múdrosť a dôvtip, na ktorý sa ich kráľ pýtal, zistil, že desaťkrát prevyšovali všetkých čarodejníkov a veštcov v celom jeho kráľovstve“ Daniel 1:16–20

Napokon zasahuje Boh. Až dovtedy sa zdalo, akoby bol neprítomný. Poslednýkrát bol spomenutý v úvode v súvislosti so zajatím. V závere sa však objavuje v pozitívnej perspektíve. To, čo bolo na začiatku „vydané“ do rúk Nébukadnecara, sa na konci premieňa na to, čo je „dané“ mladým mužom – vedomosť, inteligencia a múdrosť. Rovnaké slovo (ntn) vytvára symetriu oboch situácií a odhaľuje tiché, no nepretržité pôsobenie prozreteľnosti.

Boh je prítomný v každom okamihu. On určuje sled udalostí a je tým, kto „dáva“. Ak sa Židia stali tým, čím sú, nie je to výsledok ich vlastnej intenzívnej prípravy, ale dôsledok milosti zhora. Text jasne ukazuje súvislosť medzi ich stavom a desaťdňovou skúškou, ktorej boli vystavení. Ukázalo sa, že v múdrosti a dôvtipnosti desaťkrát prevyšovali všetkých učencov a hvezdárov celého kráľovstva (v. 20). Číslo desať sa opakuje, akoby naznačovalo, že znásobenie múdrosti má priamu súvislosť s ich desaťdňovou skúškou vernosti.

Nedajme sa však pomýliť. Tento výsledok nie je odmenou za ich dietetické úsilie. Daniel nevnímal tento pokrm ako magický liek, ani ako ideálnu stravu, ktorá by ho povýšila nad ostatných. Išlo o vedomé a pokorné úsilie o zachovanie vernosti.

Táto skúška je aktom viery, nie prejavom samospravodlivosti. Daniel a jeho priatelia sa vedome vystavili riziku, riziku viery, a práve to ich zachránilo. K zdraviu a fyzičnej zdatnosti sa pridružila múdrosť, inteligencia a vedomosti. Všetko vnímali ako dar. S touto lekciou o milosti sa prelína hlboké poučenie o prirodzenosti človeka. Duchovné dimenzie kráčajú ruka v ruke s intelektuálnymi a fyzickými kvalitami. Podľa Biblie človek nie je rozdelená bytosť, ale nedeliteľný celok.

Aj toto narúša naše zaužívané predstavy. Veriaci človek býva považovaný za menej inteligentného a veda sa ťažko zmieruje s jednoduchými náboženskými vysvetleniami. Na druhej strane sa viera často redukuje len na zdravie a fyzickú krásu. Ťažko si predstavujeme svalnatého muža, ktorý hlboko premýšľa a vrúcne sa modlí. Daniel však jasne ukazuje, že viera, inteligencia a fyzická zdatnosť sa navzájom nevylučujú, ale prirodzene dopĺňajú. Ich harmonické spojenie vytvára ideál hodný nasledovania.

Nie je potrebné zapriahnuť sa do práce s úzkostlivosťou perfekcionistu, aby sme sa zaradili medzi duchovných „supermanov“. Zamerať sa na všetky rozmery človeka znamená pokorné otvorenie sa smerom hore z perspektívy viery. To, čím sme, nie je len výsledok toho, čo robíme a ako sa snažíme. Je to predovšetkým výsledok daru a milosti. Aj našich hrdinov Boh nachádza tam, kde sú, a dáva im šťastie a úspech uprostred zármutku. No dielo sa tým nekončí.

„Tak bol Daniel tam až do prvého roku kráľa Kýra“ Daniel 1:21

Za skúsenosťou vyhnanstva sa pripravuje historické dielo spásy kozmického rozmeru. Naznačuje to záver prvej kapitoly, keď sa spomína kráľ Kýros, ktorého meno sa v Biblii spája s návratom z vyhnanstva a so záchranou Izraela ako odpoveďou na modlitby a prorocké zasľúbenia (2 Par 36:21–23, Iz 45:1–13). Šťastie odvlečených Židov nemôže byť úplné, pokiaľ sú ďaleko od Jeruzalema a chrámu.

Nech by boli vo vyhnanstve akokoľvek spokojní, ich vyslobodenie sa dovŕši až v historickom okamihu návratu. Prvá kapitola tak odhaľuje dva rozmery spásy. Prvý sa odohráva v prítomnosti. Boh je blízko aj v našom vyhnanstve, v každodenných bolestiach a poníženiach. Napätie však pretrváva. Okamžitá prítomnosť sa spája s očakávaním historického a kozmického zásahu.

Náboženská skúsenosť sa nevyčerpáva šťastím prítomnosti. Prítomnosť v srdci živí nádej na plnšie a skutočnejšie spoločenstvo. Radosť zachránených bude vždy sprevádzať bolesť sveta a nešťastie, ktoré skôr či neskôr zasiahne každého. Preto je spasenie predovšetkým historickou udalosťou budúcnosti, ešte nenaplneným zasľúbením, proroctvom. To je posledné poučenie celej kapitoly a jasný odkaz na príchod Božieho kráľovstva.

Úvod do 1. kapitoly knihy Daniel otvára tému Babylonského zajatia, Božieho súdu a vernosti uprostred duchovného úpadku, preto prirodzene zapadá do širšieho výkladu Knihy Daniel – výklad, kde sa prorocké dejiny prelínajú s osobnou skúškou viery; ostrý kontrast medzi Babylonom a Jeruzalemom zároveň tvorí základ biblického pochopenia odpadnutia od Boha a zachovania Božej pravdy, čo je ďalej rozpracované v tematike babylonských náuk, zatiaľ čo samotný historický rámec pádu Judska a Božieho zásahu do dejín objasňuje aj sekcia prorocké knihy; celé posolstvo kapitoly zároveň smeruje k osobnej aplikácii v praktickom kresťanskom živote, kde sa vernosť Bohu skúša uprostred tlaku sveta, čo prirodzene nadväzuje na tému kresťanského života a výzvu zostať verný Bohu aj v duchovnom Babylone.