Nepotrebujem ruky a nohy, potrebujem Boha

Keď sa Nick Vujicic stretne s vami, uvidíte usmievajúceho sa mladého muža plného humoru a optimizmu. Nie je v ňom ani náznak pocitu, že by mu niečo chýbalo; práve naopak, zo svojho ťažkého postihnutia urobil silný životný príbeh, ktorým sa hlboko dotýka sŕdc ostatných.

Nick Vujicic sa narodil v roku 1982 ako prvé z troch detí v srbskom rodinnom prostredí žijúcom v austrálskom Melbourne. Jeho otec Boris bol pastorom a matka Daška pracovala ako zdravotná sestra. Kvôli vzácnej genetickej poruche sa narodil bez končatín – ide o stav zvaný tetraamélia. Mal iba malé nožičky a na ľavej nohe dva prsty. Patril medzi prvé postihnuté deti v Austrálii, ktoré boli integrované do štátnych škôl.

Počas svojho detstva sa stal obeťou posmechu a šikany, no práve tento ťažký začiatok ho postupne formoval a viedol k tomu, aby sa stal silným a úspešným mužom. Po absolvovaní vysokej školy dnes žije v Kalifornii, kde vedie vlastnú firmu Attitude Is Altitude. Tento mimoriadne silný príbeh plný výziev je presvedčivým dôkazom toho, že vnútorná sila, pevná vôľa a pozitívny postoj dokážu prekonať aj tie najväčšie prekážky.

Viac sa dozviete z tohto rozhovoru, ktorý jasne ukazuje, ako jeden človek môže zmeniť svet svojím postojom k životu.

Jedenásť mesiacov pred mojím narodením moji rodičia založili zbor. Keď som sa narodil, otec stál pri maminej hlave a v momente, keď uvidel moje ramienko, úplne zbledol. Dúfal, že maminka si to nevšimne, pretože si myslel, že mi chýba pravá ruka. Musel odísť z miestnosti a stretol sa s lekárom, ktorý na jeho otázku odpovedal:

„Mrzí ma to, ale vaše dieťa sa narodilo bez rúk aj bez nôh.“

„Môj syn… nemá pravú ruku?“ Lekár odpovedal: „Nemá ruky ani nohy.“ Otec tomu nemohol uveriť a takmer odpadol. Celý zbor v nedeľu truchlil:

„Prečo Boh dovolil, aby sa pastorov syn narodil takto?“

Mama ho spočiatku nechcela ani držať, ani kojiť. Prvé mesiace prežívala hlboké zneistenie a bolesť. Trvalo dlho, kým začala dôverovať Bohu, že neurobil chybu a že na nás nezabudol. Tento silný príbeh viery ukazuje, že aj v najťažších chvíľach nás Boh nikdy neopúšťa.

Ako dieťa s postihnutím v Austrálii som bol prvým, koho integrovali do bežného školského systému. Úrady mi pridelili osobného asistenta, ktorý sa staral o moje základné fyzické potreby – kŕmenie, chodenie na toaletu, strihanie papiera a lepenie. V detstve som bol úplne závislý od pomoci iných, no svoju inakosť som si plne uvedomil až v škole, kde som sa stal terčom šikany a posmechu.

Začal som sa pýtať: „Kde je Boh?“ Modlil som sa a pýtal som sa rodičov, prečo som sa narodil bez končatín. Odpovedali mi len: „To vie len Boh.“ Obrátil som sa teda priamo na Boha, no On so mnou nehovoril. Moje pochybnosti rástli a cítil som hlboký zmätok. Každú nedeľu som počúval, ako otec káže, že Boh miluje všetkých ľudí, a spieval som, že Ježiš má rád malé deti, no v pondelok som sa pozeral na ostatných a pýtal sa:

„Prečo mi Boh dal menej než ostatným?“

Tento vnútorný konflikt ma neustále sprevádzal. Túžil som po viac, no cítil som sa menejcenný. Jedného dňa som sa v modlitbe odhodlal povedať:

„Bože, viem, že som hriešnik a že nebudem mať v srdci pokoj, kým tam nebudeš Ty. Ale nepustím Ťa tam, kým mi neodpovieš, prečo som dostal to, čo mám. Prečo si mi nedal to, čo majú ostatní? Kým mi neodpovieš, nebudem Ti slúžiť.“

Od ôsmich do dvanástich rokov bolo toto obdobie pre mňa mimoriadne ťažké. Uvedomoval som si, že sa možno budem navždy trápiť a že budem stále niekomu na obtiaž. Mal som pocit, že nikdy nenájdem prácu, že nikdy nebudem mať rodinu, že sa nikdy neožením – veď kto by si chcel vziať muža, ktorý nie je schopný ani pohladkať svoje deti, keď plačú? Strach zo samoty bol pre mňa tým najhorším.

Mal som všetko, čo som potreboval, bol som obklopený láskou rodiny, no aj tak som bol hlboko smutný, pretože som nemal nádej. Keď som mal osem rokov, povedal som mame, že sa chcem zabiť, a keď som mal desať rokov, pokúsil som sa utopiť vo vani. Cítil som sa ako bremeno pre svojich rodičov a nechcel som byť ich záťažou. Pokúsil som sa viackrát ponoriť tvár do vody. Spočiatku som mal pocit, že robím rozumnú vec.

Ak moji rodičia ani Boh nemohli ukončiť moju bolesť, myslel som si, že to musím urobiť sám. No pri poslednom pokuse som si uvedomil, že by moji rodičia prežívali ešte väčšiu bolesť a vinu, keby som odišiel. A tak som sa rozhodol, že zostanem a nájdem cestu k uzdraveniu.

Veľkú zásluhu na mojom uzdravení majú moji rodičia. Bezpodmienečná láska mojich rodičov mi poskytovala oporu aj v najťažších chvíľach. V škole som zažil veľa posmechu, no doma som vždy vedel, že ma čaká láska a prijatie. Zlom nastal vo chvíli, keď mi maminka ukázala v novinách článok o postihnutom človeku, ktorý prežíval podobné ťažkosti ako ja. Pomohlo mi to uvedomiť si, že nie som na svete sám, kto prežíva bolesť a utrpenie.

Rozhodol som sa, že namiesto hnevu za to, čo nemám, budem vďačný za to, čo mám. Moja maminka mi často hovorila:

„Nicku, viem, že ťa Pán Boh použije, aj keď neviem ako a kedy.“ slová matky

Tieto slová viery zasiali do môjho srdca semená nádeje a dôvery. V tom istom roku som si pri hre futbalu vymkol nohu, čo mi bolestne pripomenulo, aký veľký dar sú pre nás ruky a nohy. Po úraze som musel ležať tri týždne, a práve vtedy som sa stal nesmierne vďačným za to, čo som dovtedy považoval za samozrejmosť. Toto obdobie sa stalo prvým bodom zlomu, keď som začal vidieť svet inými očami.

Posledným krokom na mojej ceste uzdravenia bolo, keď som odovzdal svoj život Bohu. V pätnástich rokoch som čítal deviatu kapitolu Evanjelia podľa Jána, kde Ježiš uzdravil slepého od narodenia. Ľudia sa pýtali, prečo sa takto narodil, a Ježiš odpovedal:

„Aby sa na ňom zjavili Božie skutky.“

Tieto slová ma hlboko zasiahli. Povedal som Bohu:

„Neviem, prečo som tu, ale neverím, že si na mňa zabudol. Mal si plán pre slepca, máš ho aj pre mňa.“

V tejto chvíli som začal cítiť Božiu prítomnosť a vedel som, že Boh mi odpovedal. Nezmenil moje okolnosti, ale zmenil moje srdce a spôsob, akým vidím svet okolo seba. Pochopil som, že odpoveďou na moju otázku bolo: „Dôveruješ mi?“ A keď na túto otázku odpoviete „áno“, na ničom inom už nezáleží.

Premenený Božou láskou

Ježiš za mňa zaplatil cenu, ktorou bola smrť na kríži. Denne ma mení a uzdravuje spôsobmi, ktoré by som sám nikdy nedokázal. Kedysi som mal problém so sprostým jazykom, ale prosil som Boha, aby mi pomohol – a On ma zmenil. Dnes už nepotrebujem pornografiu, nepotrebujem sa opíjať a nezáleží mi na tom, čo si o mne myslí svet. Viem, že Boh ma miluje, a tento pocit mi prináša skutočné šťastie.

Ak svoje šťastie vložíte do dočasných vecí, ako sú materiálne hodnoty alebo svetské uspokojenie, bude len krátkodobé. Dobrá správa však je, že aj tie najhoršie chvíle vášho života môže Boh použiť na dobré. Je to súčasť Božieho plánu pre vás, ktorý vás vedie k lepšiemu životu, ak sa otvoríte Jeho láske a milosti.

Nikdy neviete, čo je za rohom. Ešte na základnej škole som sa stal predsedom školy, na strednej škole som bol podpredsedom. Vysoká škola ma priviedla k získaniu dvoch titulov v účtovníctve a finančnom plánovaní. Keď som mal devätnásť rokov, začal som sa venovať investovaniu do nehnuteľností a vo dvadsiatich dvoch som vstúpil do obchodovania s akciami. Naučil som sa písať nohou a dnes dokážem na počítačovej klávesnici písať rýchlosťou 43 úhozov za minútu.

Rád som kreslil a mal som vášeň pre plávanie. Milujem jazdu na surfovom prkne a neustále rád skúšam nové veci. Dnes žijem v Kalifornii a pôsobím ako riaditeľ dvoch spoločností – komerčnej firmy aj neziskovej organizácie, kde sa venujem osobnému rozvoju a pomoci druhým.

Od siedmich minút k životnému poslaniu

Keď mi bolo devätnásť rokov, dostal som príležitosť hovoriť pred tromi stovkami tínedžerov. Tri mesiace ma prehovárali, no mal som pocit, že nemám čo povedať. Nakoniec som súhlasil a počas siedmich minút, ktoré som pred nimi strávil, som zažil niečo, čo navždy zmenilo môj život. Už po troch minútach polovica dievčat plakala a jedno z nich sa ku mne odvážilo pristúpiť a povedať:

„Veľmi sa ospravedlňujem, ale mohla by som ťa objať?“

Plakala mi na ramene a so slzami v očiach povedala:

„Nikdy mi nikto nepovedal, že ma má niekto rád a že som krásna taká, aká som.“

Tieto slová ma úplne šokovali, pretože som vyrastal s vedomím, že som vždy milovaný. V tej chvíli som si uvedomil, že byť rečníkom je oveľa vzácnejšie než akýkoľvek materiálny úspech. Vedel som, že moje poslanie má väčšiu hodnotu než všetky peniaze sveta. Keď som sa vrátil domov, hneď som volal:

„Mami, tati, už viem, čím chcem byť!“

Môj otec, ktorý bol účtovník, si želal, aby som sa stal účtovníkom, obchodníkom s akciami alebo realitným maklérom, no ja som cítil úplne iný smer. Otec mi odpovedal:

„Dobre, ale najprv dokonči školu.“

K získaniu diplomu mi chýbal ešte rok a pol, a tak som sa rozhodol pokračovať, pretože som vedel, že to musím dokončiť. Predstav si tú situáciu: ležal som na zemi v kuchyni, mama umývala riad a ja som jej povedal: „Už viem, čím chcem byť!“ Mama sa otočila, zložila ruky na hrudi a spýtala sa: „A čím?“ „Rečníkom!“ odpovedal som. Mama sa pýtala ďalej:

„A o čom budeš hovoriť?“ – „Neviem!“ – „A kto ťa bude chcieť počúvať?“ – „Neviem!“ – „Budeš tam chodiť sám?“ – „Nie…“ – „A kto bude chodiť s tebou?“ – „Neviem!“ – „Budú ti za to platiť?“ – „Neviem…“ – „Ako sa o tebe ľudia dozvedia?“ – „Neviem!“

Ale hlboko v srdci som vedel, že je to Boží plán pre môj život. Keď človek objaví svoje životné poslanie, nájde aj odvahu skúsiť to. Ak to neskúsi, nikdy nezistí, čo by mohlo byť. Obvolal som všetky školy v meste a okolí. V 52 školách ma odmietli. Keď som konečne dohodol prednášku v 53. škole, zistil som, že je to dve a pol hodiny cesty autom. Zaplatil som bratovi, aby ma tam odviezol. Keď sme prišli na miesto, spýtal som sa:

„Ako dlho mám hovoriť?“ – „Päť minút.“

Bol som naštvaný a brat sa len tak-tak zdržal smiechu. Dúfal som, že aspoň pôjde o veľkú školu. Spýtal som sa:

„A koľko máte žiakov?“ – „Desať…“

Možno som to mohol vzdať, ale keďže išlo len o päť minút, rozhodol som sa, že to urobím. Aj keď som na tejto prvej skúsenosti stratil, bol som vďačný za tú možnosť. Brat doma žartoval, že som zaplatil škole, aby som mohol hovoriť päť minút k desiatim deťom (smiech). Ale na druhý deň mi zazvonil telefón:

„Dobrý deň, sme zo školy vo vašom meste. Počuli sme, že ste mali včera skvelú prednášku. Za akých podmienok by ste k nám prišli?“

Odvtedy som dostal viac než 30 000 pozvaní a každý týždeň dostávam ďalších 200.

V Indii som hovoril pred státisícovým davom. Mohol by som rozprávať o oslobodzovaní sexuálnych otrokýň alebo o tom, ako som rečníval pred piatimi prezidentmi, no nikdy nezabudnem na svoju návštevu Libérie. V niektorých rozvojových krajinách ľudia veria, že ak sa dieťa narodí s nejakým postihnutím, znamená to, že je prekliate. Ak žena porodí postihnuté dieťa, jej manžel sa s ňou často rozvedie.

Stačí, ak dieťaťu chýba ucho alebo má vyrážku, a celá dedina ženu vyženie, dieťa jej odoberú a dokonca ho zaživa pochovajú, pretože veria, že inak bude kliatba pokračovať. Kto im povie pravdu, ak nie my? A tak sme tam išli. Stretol som sa s prezidentom, moje vystúpenie vysielal rozhlas a počúvali ho dva milióny ľudí. Hovoril som pred 15-tisícovým publikom, keď na pódium prišla žena nesúca dieťa. Všetci si kládli otázku:

„Ako je možné, že toto dieťa nezabili?“

Pobozkal som dieťa, modlil som sa zaň a modlil som sa za celé mesto. A pokiaľ viem, odvtedy už v tejto dedine nezabili žiadne dieťa.

Pokoj a hodnota sú viac než peniaze

Počas finančnej krízy v roku 2008 som hovoril pred 3500 bankármi v Singapure. Po prednáške za mnou prišiel miliardár, ktorému patrili tri banky a ktorý počas troch dní prišiel o 45 % svojich investícií. Plakal a nevedel prestať. Spýtal som sa ho, čo sa stalo. Odpovedal: „Prišiel som o veľa peňazí, ale to mi je jedno.“ „Tak v čom je problém?“ opýtal som sa. Povedal:

„Ide o moju dcérku. Má štrnásť rokov a nedokáže sa pozrieť do zrkadla a vidieť, že je krásna.“

Tento bohatý muž bol v skutočnosti chudobný. A ja hovorím: chudobný človek môže byť bohatý, keď má vo svojom vnútri pokoj, lásku a radosť a je si vedomý svojej hodnoty. Niektorí slobodní ľudia si myslia, že nebudú šťastní, kým sa neoženia alebo nevydajú. Tým hovorím:

„Robíte si srandu? Porozprávajte sa s niekým, kto je v manželstve!“

Ak nie si šťastný slobodný, nebudeš šťastný ani ženatý alebo vydatá. Mojím cieľom je zasiahnuť celý svet. Myslíš si, že som blázon? Radšej zomriem, keď sa pokúsim využiť všetok svoj potenciál, než by som nikdy nezistil, čo všetko vo mne je. Mnoho ľudí tápe, nevie, čo je ich životné poslanie, a zdá sa im, že ich život nemá zmysel. Ale ak si na svete preto, aby si aspoň pre jedného človeka bol tým, kto ho miluje, žiješ vznešený život.

Zo svojich príjmov som daroval stovky tisíc dolárov na sirotince. Mám štrnásť zamestnancov a kanceláriu v Kalifornii, čo samozrejme niečo stojí. Áno, práve mi vychádza kniha a tým si zarábam, ale keby mi išlo len o peniaze, už pred piatimi rokmi by som bol oveľa bohatší, než som dnes. Viem, že peniaze nie sú všetko.

Som tu – z 30-tisíc pozvaní som si vybral práve toto a chcem byť dobrým správcom toho, čo som dostal. Peniaze sú súčasťou života, ale ja som štedrý nielen materiálne. Áno, zarábam na tom, ale dôvod, prečo to robím, nie sú len peniaze. Keď ľudia počujú, o čom hovorím, zabudnú na podobné podozrenia. Vieš, prečo som šťastný? Pretože by som to, čo robím, robil aj zadarmo – a päť rokov som to skutočne robil zadarmo.

Mal som tisíce prednášok prakticky bez odmeny. To je pravda.

Nikdy nepredstieram, že rozumiem bolesti niekoho iného. Mnohým dospievajúcim som povedal, že ak sa ich rodičia doma hádajú, verím, že prežívajú väčšiu bolesť, než keby nemali ruky a nohy. Mnohí z nás sa pýtajú: Prečo? Prečo sa také veci dejú práve nám? Ja som sa narodil bez končatín, ale po mne sa narodili môj brat a sestra, ktorí majú ruky aj nohy. Žiadny lekár mi nikdy nevedel vysvetliť, prečo som sa narodil takto. Môžeme sa rozhodnúť – buď budeme vďační za to, čo máme, alebo budeme nahnevaní za to, čo nám chýba. No kým som toto pochopil, trvalo mi to roky.

Svet tvrdí, že stačí mať pozitívny prístup. To je však úplný nezmysel. Skúste zájsť do nemocnice a povedať sedemnásťročnému chlapcovi, ktorý zomiera na leukémiu, aby si zachoval pozitívny postoj. Ak by ste mohli obetovať vlastnú ruku alebo vlastnú nohu, aby ste ho zachránili, urobili by ste to. Ale nemôžete. Čo mu teda môžete ponúknuť? Ponúknuť môžete nádej. Nie pozitívne myšlienky, ale skutočnú nádej. Skutočnú nádej môžete nájsť iba v Bohu skrze Ježiša Krista.

Sila lásky prekonáva všetky prekážky

Na začiatku sú deti často fascinované tým, ako vyzerám, a preto používam veľa humoru, aby som prelomil ľady, strach a nervozitu. Často im hovorím, aby sa nikdy nevzdávali. Možno ste na YouTube videli video, kde si ľahnem a potom znovu vstanem. Nedávno sme zistili, že ide o naše najsledovanejšie video s približne 11,5 milióna zhliadnutí. Viem, že toto video zasiahlo mnoho detí.

Zároveň ich učím, aby sa nikdy neposmievali druhým. Rozprávam im o svojich spolužiakoch, ktorí sa so mnou nechceli kamarátiť kvôli tomu, ako som vyzeral. Prišli tak o dobré priateľstvo. Ale poviem vám pravdu – ani ja som sa nekamarátil s deťmi, ktoré v škole nemali priateľov. Aj ja som tak prišiel o priateľstvo s niektorými z nich. Každý z nás má čo ponúknuť.

Každý z nás môže milovať. Hovorí sa, že čas všetko vylieči, ale to nie je pravda. Bolesť dokáže uzdraviť iba dokonalá láska. A na to, aby ste mohli niekoho milovať, nepotrebujete ruky ani nohy.

Skutočné bohatstvo spočíva v Bohu

Verím na zázraky. Videl som ich nespočetne veľa. Videl som slepých, ktorí začali vidieť, hluchých, ktorí začali počuť, aj ľudí s ohnutými chrbtami, ako sa narovnali a chodili vzpriamene. Videl som to na vlastné oči. Aj ja som osobne zažil uzdravenie, mám to zaznamenané na videu. Mal som chorú chrbticu, trpel som osteoporózou, kosti sa mi menili na prázdnu škrupinu. Je to nevratné a nevyliečiteľné ochorenie. Napriek tomu sa diery v mojej chrbtici uzavreli a zaplnili a už päť rokov je všetko v poriadku.

Lekári nevedia vysvetliť, ako je to možné. Niektorí ľudia tvrdia, že na uzdravenie potrebujem len vieru. Tomu však neverím. To je falošná nádej a tú Boh nedáva. Boh mi zatiaľ nedal končatiny a nik nevie, či mi ich na tejto zemi niekedy dá. Nechávam to na ňom, aby urobil to, čo uzná za vhodné. Tento život je v porovnaní s večnosťou ničím. Deväťdesiat rokov života je nič.

Budem žiť miliardy a miliardy rokov – a nie na takejto zemi, ale na mieste, kde nebude žiadna bolesť, žiadne slzy ani žiadne straty. Uvidím Boha tvárou v tvár a budem sa radovať. A Boh mi povie:

„Dobre si to vykonal, verný služobník!“

To je všetko, po čom túžim. Nepotrebujem ruky a nohy, potrebujem Boha. Verím, že ma Boh môže uzdraviť. Doma mám v skrini pár topánok – len tak pre istotu. Ale ak sa tak nestane, Boh pre mňa pripravil niečo ešte lepšie. Preto sa na neho nehnevám, ani keď vidím, že uzdraví niekoho iného a mňa nie. Oveľa dôležitejšie sú pre mňa radosť a pokoj, ktoré som od Neho dostal. To je skutočné bohatstvo.

Som ten najbohatší človek.

Oveľa lepšie než mať ruky a nohy je to, že môžem cestovať po celom svete a byť Božími rukami a nohami. Ak môžem povedať jedinému človeku, že Ježiš je cesta, pravda a život, a zachrániť jeho dušu, potom to stojí za to.

Poviem vám ešte niečo: už sa veľmi teším do neba. Bude tam Ježiš – a tiež jeden malý chlapček. Pred štyrmi rokmi som hovoril v Kalifornii a keď som sa rozhliadol, nemohol som uveriť vlastným očiam. Videl som chlapčeka, ktorý nemal ruky ani nohy, len malú nožičku ako ja. Mal vtedy 19 mesiacov. Jeho otec ho priniesol na pódium a začali sme sa navzájom štebotať. Smiali sme sa, ale ja som mal slzy v očiach a len s veľkou námahou som sa udržal, aby som sa na pódiu nerozplakal.

Viete prečo? V tej chvíli to všetko začalo dávať zmysel – aj keby to bolo len kvôli nemu. Jeho mama ma objala a povedala:

„Si zázrak. Si náš zázrak. Modlila som sa, aby nám Pán Boh dal nejaké znamenie, že na mňa a môjho syna nezabudol.“

Keď sa ten chlapček narodil, lekári jeho rodičom povedali, že nikdy nebude chodiť. Ale keď videli mňa, všetko sa zmenilo. Keď mal Daniel – tak sa volá – dva a pol roka, videl video, kde plávam. Začal hovoriť: „Plávať ako Nick, plávať ako Nick!“ – a začal plávať. Jeho rodičia sa báli mať ďalšie deti, no potom sme sa osobne stretli a o štyri dni neskôr sa Danielovi rodičia stretli s mojimi rodičmi. Môj otec objal jeho otca a moja mama objala jeho mamu.

Všetci spolu plakali. Viete, ako som sa vtedy cítil? Viete, čo cítili moji rodičia? Ak som sa narodil takto, aby som mohol hovoriť k ľuďom – a už ich bolo mnoho miliónov – a ak je pravda to, čomu verím, potom žijem vznešený život s mimoriadnym poslaním. Boh si ma používa po celom svete. V posledných mesiacoch som videl – a to je triezvy odhad – približne 200-tisíc duší, ktoré prijali Ježiša Krista.

Aj keď nezažijete zázrak, aj keď sa vaše mračná nerozostúpia, stále môžete pomôcť niekomu inému. Hovoril som s jednou prostitútkou. Táto práca nebola jej voľbou – predali ju za 700 dolárov, keď mala desať rokov. Bola znásilňovaná a bitá tak dlho, až z nej urobili sexuálnu otrokyňu. Možno sa pýtate: Kde je v tomto zázrak? Povedzme si jej príbeh.

Pracovala tri roky. V dvanástich rokoch otehotnela. Dieťa ukrývala pod posteľou, na ktorej bola nútená pracovať. Keď konečne získala slobodu a mohla odísť, nemala žiadnych priateľov, žiadnu rodinu, žiadnu prácu, žiadne peniaze ani jedlo. Jej dieťa umieralo hladom, a tak sa vrátila k jedinému spôsobu obživy, ktorý poznala. V pätnástich porodila druhé dieťa, ktoré však zomrelo. Stretol som sa s ňou, keď mala dvadsať rokov, bolo to presne pred dvoma a pol rokmi. Vtedy som hovoril ku šeststo prostitútkam. Prišla ku mne so slzami v očiach a povedala:

„Práve som zistila, že som HIV pozitívna a vyhodili ma z práce…“ „Vieš, Nick, Boh sa rozhodol, že ma neuzdraví. Ale viem, že idem do neba, kde je aj moje druhé dieťa, a viem, že môžem pomôcť ďalším HIV pozitívnym ženám, aby tam prišli tiež. Viem, že Boh je so mnou.“

Ak toto nie je zázrak, potom už neviem, čo by ním mohlo byť. Ak ste nenašli niečo, za čo by stálo zomrieť, potom ste ešte nenašli nič, pre čo by stálo žiť.

Silný príbeh :contentReference[oaicite:0]{index=0} prirodzene zapadá do oblasti skúseností ľudí, kde osobná bolesť a hlboké obmedzenie vedú k poznaniu Boha a k vnútornej premene. Jeho svedectvo úzko súvisí aj s témou obrátenia, keď sa človek v kríze prestáva spoliehať na seba a učí sa dôverovať Bohu naplno. Odpoveď na otázku utrpenia a zmyslu bolesti rozvíja aj tematický okruh kde je Boh, keď to bolí, pričom celý príbeh povzbudzuje k praktickému kresťanskému životu, v ktorom sa viera prejavuje nádejou, vytrvalosťou a odovzdaním sa Bohu aj uprostred najväčších životných skúšok.