Vatikán a biblická pravda

50 rokov v katolíckej cirkvi

Narodil som sa a bol som pokrstený v roku 1803. V roku 1833 som prijal kňazské svätenie a po 25 rokoch služby som pôsobil ako kňaz. Úprimne môžem povedať, že som z celého srdca miloval rímskokatolícku cirkev. Aj ona milovala mňa. Bol som ochotný obetovať za cirkev aj poslednú kvapku krvi. Tisíckrát by som obetoval svoj život za ňu, len aby sa jej moc a sláva šírili nielen v Amerike, ale aj po celom svete. Mojou veľkou túžbou bolo obrátenie protestantov a ich návrat do rímskokatolíckej cirkvi. Keďže sa všade učilo, že mimo rímskokatolíckej cirkvi niet spásy, nemohol som sa zmieriť s myšlienkou, že veľkú časť protestantov čaká sklamanie.

Veľmi som miloval Bibliu

V rímskokatolíckej cirkvi bola Biblia knihou, ktorá bola zamknutá – no pre mňa nebola zamknutá. Jej hodnotu som spoznal už ako malý chlapec a keď som sa stal kňazom, začal som ju čítať, aby som sa stal silným človekom a dokázal brániť záujmy rímskokatolíckej cirkvi. Mojou životnou výzvou sa stalo stretnutie s protestantským pastorom počas pobytu v Amerike. Vzal som si k tomu výtlačky spisov cirkevných otcov a každý deň som ich študoval spolu s Písmom Svätým, aby som sa pripravil na veľký vytúžený „súboj“ s protestantmi.

Začal som študovať, aby som upevnil svoju vieru v rímskokatolícku cirkev.

Hlas silný ako hrom

Napriek všetkému za to ďakujem Bohu! Mnohokrát sa stalo, že keď som čítal Bibliu, tajomný hlas mi šepkal: „Nevidíš, že náuky rímskokatolíckej cirkvi sa nezhodujú s učením Božieho Slova, ale iba s ľudskou tradíciou?“ Keď som tento hlas počul v tichých nočných hodinách, často som plakal, no hlas neustával.

Chcel som žiť aj zomrieť v rímskej cirkvi. Veľmi som prosil Boha, aby tento hlas utíšil – ale on bol čoraz silnejší. Keď som čítal Božie Slovo, Boh sa ma snažil viesť k pokániu, no nedovolil som mu to. Prichádzal ku mne so svetlom svojej spásy, ale nechcel som ho prijať. Nemal som nepríjemné pocity, aké majú niektorí katolícki kňazi, ako by si niekto mohol myslieť. Často plačem nad ich osudom, keď viem, že podobne ako ja kedysi, bojovali so samotným Pánom. Mnohí sú poľutovaniahodní, rovnako ako som bol ja.

Keď ti rozprávam tento príbeh, pochopíš, čo znamená byť katolíckym kňazom, a možno sa budeš modliť aj za kňazov.

Zomknutie s Božím Slovom a konflikt s cirkevnými autoritami

V roku 1851 som sa vybral do Illinois, aby som tam pomohol založiť francúzsku kolóniu. Spolu so 75-tisíc frankofónnymi Kanaďanmi sme sa usadili na nádherných prériách tohto štátu a v mene rímskokatolíckej cirkvi sme si toto miesto privlastnili. Začalo sa veľké dielo kolonizácie a veľmi rýchlo som sa stal majetným človekom. Kúpil som vtedy veľké množstvo Biblií a rozdával som ich všetkým rodinám. Biskup mi to vyčítal, ale nerobil som si z toho ťažkú hlavu. Ani na okamih mi nenapadlo opustiť katolícku cirkev. Práve naopak, veľmi som túžil viesť veriacich cestou, ktorú ukázal Ježiš Kristus.

V tom čase však chicagský biskup urobil niečo, nad čím naša francúzska komunita nemohla privrieť oči. Bol to taký vážny prečin, že som o tom napísal pápežovi a dosiahol som, aby bol tento biskup odvolaný. Nový biskup potom poslal na návštevu svojho kancelára. Povedal mi:

„Veľmi nás teší, že vy ako kňaz ste dosiahli odvolanie jedného z popredných biskupov, pretože ten človek naozaj nebol hodný svojho úradu. Na viacerých miestach si však myslia, že už nie ste v rímskej cirkvi. Podozrievajú vás, že sa zaoberáte herézami a protestantizmom. Môžete nám dať svoje stanovisko, ktorým by sme mohli ľuďom povedať, že ste kňazom, farárom a zostávate lojálnym katolíkom?“

Vzal som si list papiera, pretože sa mi zdalo, že to bude najlepší spôsob, ako utíšiť hlas, ktorý ku mne prehováral vo dne v noci a triasol mojou vierou. Takto som chcel presvedčiť aj sám seba, že v rímskokatolíckej cirkvi naozaj nasledujeme Božie Slovo, a nie len „ľudské tradície“. Preto som napísal tieto slová:

„Eminencia! My, francúzski Kanaďania z kolónie v Illinois, túžime žiť vo svätej cirkvi, ktorá je apoštolská a rímska, mimo ktorej niet spasenia, a aby sme Vašu Eminenciu uistili, že takto vyjadrujeme poslušnosť Vašej vláde podľa Božieho Slova, ako ho nachádzame v evanjeliu Krista.“

Toto vyjadrenie som podpísal a predložil aj farníkom, aby sa pod to podpísali aj oni. Dal som dokument kancelárovi a opýtal som sa ho, čo si o tom myslí. Odpovedal mi:

„Vlastne nám na tom veľmi záležalo.“

Uistil ma, že biskup vyjadrenie prijme a že všetko bude v poriadku. Vyjadrenie poslušnosti sa páčilo aj biskupovi, ktorý mi so slzami v očiach radostne povedal:

„Teším sa, že ste vyjadrili svoju poslušnosť, aj keď sme sa trošku obávali, že vy ako kňaz a vaši farníci prejdete na protestantizmus.“

Drahí priatelia, aby som vám ukázal veľkosť svojej slepoty, musím sa s hanbou priznať, že ma biskupove slová – slová človeka – veľmi potešili a bolo mi úplne jedno, ako sa na to díva Boh. Biskup mi poslal list, v ktorom napísal, že som jeden z jeho najlepších kňazov. Vrátil som sa k svojim s veľkým odhodlaním, že tam zostanem. Napriek tomu na mňa Boh vo svojom milosrdenstve hľadel s iným zámerom. Mal som pokoj s ľuďmi, ale pokoj s Bohom som stále nemal.

Po mojom odchode išiel biskup do svojej kancelárie, kde telegraficky rozoslal ostatným biskupom informáciu o mojom vyhlásení poslušnosti a požiadal ich o názor. Ešte v ten deň mu jednomyseľne odpovedali:

„Nevidí vaša Eminencia, že Chiniquy je len maskovaný protestant a že z vašej eminencie robí protestanta? Veď neposlúcha vašu Eminenciu, ale Božie Slovo. Ak vaša Eminencia uzná takýto akt poslušnosti, znamená to, že sama je protestantom.“

Po desiatich dňoch som dostal pozvanie od biskupa. Keď som k nemu prišiel, spýtal sa ma, či mám pri sebe list, ktorý mi nedávno doručil. Keď som mu ukázal ten list a on si overil jeho pravosť, odišiel ku kachliam a hodil ho dnu. Bol som šokovaný tým, čo urobil. Rozbehol som sa ku kachliam, aby som list zachránil, ale bolo už neskoro – zhorel. Spýtal som sa biskupa:

„Ako je možné vziať mi z ruky môj vlastný list a zničiť ho bez môjho súhlasu?“

Na to mi odpovedal:

„Ja som tu predstavený a nemám povinnosť sa k tomu vyjadrovať.“

„Je pravda, že vaša Eminencia je mojím nadriadeným a ja som len obyčajný kňaz. Ale nad tým všetkým stojí ešte veľký Boh, ktorý je nad vami aj nado mnou. Ten Boh mi dal zákony, z ktorých nikdy neustúpim len preto, aby som sa zapáčil človeku. Pred Božou tvárou sa mi váš postoj, Eminencia, nepáči.“

„No, no… Prišiel ste si tu zo mňa uťahovať?“ opýtal sa biskup.

„Nie, vaša Eminencia,“ odpovedal som. „Chcel by som však vedieť, prečo ste ma vlastne pozvali. Preto, aby ste ma tu urážali?“

„Ale prosím vás,“ odpovedal, „pozval som vás, pretože ste mi dali dokument, ktorý – ako dobre viete – nie je vyhlásením o poslušnosti.“

Spýtal som sa: „A ako by malo takéto vyhlásenie vyzerať?“ Na to mi odpovedal:

„Predovšetkým treba vynechať tieto slová: ‚podľa Božieho Slova, ako nachádzame v Evanjeliu Krista‘. Kňaz musí sľúbiť bezpodmienečnú poslušnosť môjmu vedeniu. Znamená to, že kňaz urobí všetko, čo poviem.“

V tej chvíli som sa spamätal a povedal som:

„Vaša Eminencia, to, čo odo mňa očakávate, nie je akt poslušnosti, ale uctievania, a toto vám nemôžem sľúbiť.“

„V tom prípade,“ odpovedal, „ak mi kňaz nemôže poskytnúť vyhlásenie o poslušnosti, nemôže zostať kňazom rímskokatolíckej cirkvi.“

Pozdvihol som ruky k Bohu a povedal:

„Nech je Boh všemohúci oslávený na veky vekov.“

Vzal som si klobúk a rýchlo odišiel od biskupa. Zamieril som do hotela, kde som si prenajal izbu. Vošiel som dnu a zamkol dvere na kľúč. Padol som na kolená, aby som pred Božou tvárou premýšľal nad tým, čo som vlastne urobil. Prvýkrát som pochopil, že rímskokatolícka cirkev nie je cirkvou Krista. Uvedomil som si tú hrozivú pravdu. Nebolo to z úst protestantov ani ich cirkví, ale priamo z úst rímskej cirkvi!

Viděl som, že v tejto cirkvi nemôžem ďalej zostať, pretože nemôžem sa písomne zriecť Božieho Slova. Pochopil som, že som sa rozhodol správne. Napriek tomu, priatelia, aká temnota ma vtedy zahalila – a z tejto temnoty som volal:

„Bože môj, Bože, prečo moju dušu zahalila taká temnota?“

S plačom som volal k Bohu, aby mi ukázal cestu, no istý čas som nepočul odpoveď. Odišiel som z rímskej cirkvi, bol som pripravený vzdať sa všetkej pocty a vážnosti, svojich bratov a sestier, všetkého, čo mi bolo vzácne. Musel som sa na vlastné oči presvedčiť, ako pápež, biskupi aj kňazi z kazateľníc voči mne vystupujú. Musel som si uvedomiť, že mi budú chcieť vziať aj ľudskú česť a dobré meno – možno aj život.

Medzi mnou a katolíckou cirkvou začala duchovná vojna na život a na smrť. Rozhliadal som sa, či nenájdem niekoho, kto by ma podporil, ale nezostal mi ani jeden priateľ. Viděl som, že moji najbližší ma budú musieť prekliať a považovať za zradcu. Musel som si uvedomiť, že ma zavrhnú aj tí, o ktorých som sa toľko bál a staral. Musel som opustiť aj milovaný kraj, kde žilo mnoho mojich priateľov.

Veľmi som túžil si pripomenúť, či nemám nejakých známych medzi protestantmi, ale väčšinu života som venoval kázaniu a písaniu kritiky na ich adresu, takže som nemohol počítať s ich priateľstvom. Pochopil som, že do tejto duchovnej bitky musím ísť sám. Bolo to na mňa príliš veľa, a keby Boh nezasiahol a neurobil zázrak v tej čiernej chvíli, určite by som to nezvládol. Nemal som už žiadnu silu opustiť tú hotelovú izbu, kde mi nikto nepodal ruku, nikto sa neusmial, kde som videl len tých, ktorí ma považovali za zradcu. Občas sa mi zdalo, že Boh je veľmi ďaleko. Zrazu mi v mysli prebleskla myšlienka:

„Máš predsa Evanjelium: čítaj a nájdeš svetlo.“

Padol som na kolená a v slzách som otvoril Bibliu. Vlastne som ju ja neotvoril, ale Boh, keď môj pohľad padol na slová z Prvého listu Korinťanom 7:23:

„Boli ste draho vykúpení; nestávajte sa ľudskými otrokmi.“

S týmito slovami ku mne prišlo svetlo a pochopil som to veľké tajomstvo spasenia, do takej miery, do akej je človek schopný to pochopiť. Povedal som si:

„Ak ma Ježiš získal, potom ma aj zachránil. Som teda spasený. Ježiš je môj Boh. Všetko Božie dielo je dokonalé. Som spasený dokonalým spôsobom – Ježiš nezachraňuje polovičato. Som spasený krvou Baránka, som spasený skrze smrť Ježiša.“

Tieto slová mi zneli v ušiach ako najsladšia hudba. Cítil som nevýslovnú radosť, akoby vo mne vytryskol prameň života a na moju dušu padli lúče nového svetla. Povedal som si:

„Už nie som spasený podľa toho, ako som si myslel, cez príhovor Márie. Nie som spasený cez očistec, odpustky, spovede, pokánie. Som spasený jedine skrze Ježiša.“

Všetky falošné náuky Ríma odišli z mojej mysle tak, ako mizne veža po zničení svojich základov. Pocítil som radosť a pokoj, aký nemôžu prežiť ani Boží anjeli. Moja biedna hriešna duša bola obmytá krvou Baránka. S radosťou som zvolal:

„Drahý Ježišu, cítim to a viem: Ty si ma zachránil! Ty si Boží Dar, prijímam Ťa. Vezmi si moje srdce, nech navždy patrí Tebe. Zostaň so mnou, aby si ma očistil a posilnil, zostaň so mnou a buď mojou cestou, svetlom a mojím životom. Dovoľ mi, aby som smel v Tebe zostať naveky. Drahý Ježišu, nezachraň len mňa, ale zachráň aj ďalších, ktorých si mi zveril. Dovoľ, aby som im mohol ukázať na Dar, ktorý si mi dal, aby aj oni mohli prijať Teba a pocítiť to naplnenie Tebou a radosť, ktorú smiem cítiť ja.„

Potom, čo som našiel svetlo a veľké tajomstvo našej spásy, jednoducho, krásne a úprimne som otvoril svoju dušu a prijal túto spásu ako dar. S týmto darom som bol bohatý. Spasenie je, priateľu, dar. Môžeme ho iba prijať, zamilovať si ho a milovať jeho Darcu. Privinul som Evanjelium k svojim perám a sľúbil som, že už nikdy nebudem kázať nič iné, iba Ježiša.

V sobotu ráno som prišiel do kolónie. Všetci boli veľmi zvedaví a pýtali sa, čo sa stalo. Keď sa zhromaždili v kostole, povedal som im o Dare. Ukázal som im to, čo ukázal Boh mne – dar v osobe Jeho Syna Ježiša a skrze Neho odpustenie hriechov a dar večného života. Aj keď som nevedel, či chcú tento dar prijať, povedal som:

„Teraz vás musím, priatelia, opustiť. Navždy opúšťam rímskokatolícku cirkev. Prijal som Kristov dar, ale veľmi si vás vážim, nechcem vám vnucovať svoje presvedčenie. Ak si myslíte, že bude lepšie ísť za pápežom ako za Kristom, a kvôli spáse radšej budete volať o príhovor meno Márie ako samotného Ježiša, dajte mi to vedieť tým, že vstanete.“

K môjmu najväčšiemu prekvapeniu všetci prítomní zostali sedieť, a celý kostol zaplnili slzy a vzlyky. Prekvapilo ma, že ma nikto nevyzval, aby som odišiel – nikto tak neurobil. Keď som sa na nich pozrel, videl som v nich zmenu, zázračnú zmenu, ktorú nejde vysvetliť bežnými slovami. S radosťou som zvolal:

„Ten istý Boh, ktorý včera zachránil mňa, môže dnes zachrániť aj vás. Aj vy môžete prejsť cez Červené more a vstúpiť do Zasľúbenej krajiny. Môžete prijať ten veľký dar, a vďaka nemu môžete byť šťastní a naplnení. Opýtam sa vás inak: Ak si myslíte, že je lepšie nasledovať Krista ako pápeža, vzývať meno Ježiša, nie Márie, a dúfať v Ježišovu krv vyliatu na Kríži za vaše hriechy, a netrváte na mytologickom rímskom očistci, ak si želáte, aby som vám kázal čisté Kristovo evanjelium, dajte mi vedieť, že ma považujete za svojho, tým, že povstanete zo svojho miesta.“

Všetci bez výnimky povstali, so slzami v očiach, a prosili ma, aby som zostal s nimi. Dar, veľký a nevýslovný Dar, sa ukázal ich očiam v celej svojej kráse – a prijali ho ako bezplatný. Prijali ho – a žiadne slová nedokážu opísať radosť, ktorá zaplavila celé zhromaždenie. Podobne ako ja, v tomto Dare našli naplnenie a šťastie. Po pol roku bolo obrátených dvakrát toľko a v ďalšom roku nás bolo okolo štyritisíc. Dnes je nás už dvadsaťtisíc – tých, ktorí vyprali svoj šat a vybielili ho v krvi Baránka.

Dúfam, že aj vy spolu so mnou budete zvelebovať milosrdného a hodného Spasiteľa, keď počujete o tom, čo všetko urobil pre moju dušu. Táto udalosť sa veľmi rýchlo rozšírila po celej Amerike, aj do Francúzska a Anglicka sa ľudia dozvedeli o tom, ako Chiniquy, kanadský katolícky kňaz, opustil rímskokatolícku cirkev. Kdekoľvek zaznelo toto svedectvo, meno Ježiša bolo oslávené.

Charles Chiniquy je jednou z najvýraznejších postáv medzi bývalými kňazmi, ktorí dospeli k biblickej viere.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )