Živé skameneliny ako mocný argument pre stvorenie

Dr. Werner získal akademické vzdelanie na Univerzite v Missouri v odbore biológia s vyznamenaním (summa cum laude). Vo veku 23 rokov získal doktorát medicíny a dodnes pôsobí ako pohotovostný lekár v St. Louis. Dr. Werner vysvetľuje, čo sú živé skameneliny a prečo sa o ne intenzívne zaujíma, pričom ich fotografickú dokumentáciu zbiera už viac ako 14 rokov:

„Živé skameneliny sú fosilizované zvieratá a rastliny, ktoré sa nápadne podobajú moderným organizmom. Začal som sa o ne zaujímať, aby som týmto spôsobom otestoval evolúciu.“

V zásade existujú dva základné modely pôvodu života:

• Evolučný model tvrdí, že približne pred 4 miliardami rokov sa náhodne zlúčili chemikálie a vznikla živá bunka, ktorá sa počas dlhých časových období postupne menila na všetky formy života. Medzi často uvádzané príklady patria premeny dinosaurov na vtáky alebo premena štvorkončatinového suchozemského cicavca na veľrybu.
• Model stvorenia hovorí, že externá nadprirodzená bytosť, teda Boh, stvorila naraz všetky základné typy živočíchov a rastlín. Tieto organizmy sa síce v priebehu času menili, no išlo len o obmedzené zmeny v rámci základného typu, nie o premenu na úplne inú životnú formu.

Dr. Werner používa pojem „typ“ veľmi podobne, ako Biblia používa pojem „druh“ v knihe Genesis. Živočích sa môže meniť, ale vždy len v rámci svojho druhu, napríklad keď sa vlk postupne vyšľachtí na psa. Nejde však o radikálnu zmenu, akou by bola premena štvorkončatinového suchozemca na veľrybu. Dr. Werner pokračuje:

„Živé skameneliny mi poskytli jednoduchý spôsob, ako otestovať evolúciu. Ak k evolúcii nedošlo, teda ak sa živočíchy a rastliny počas času zásadne nemenili, a ak boli stvorené naraz a žili spolu (ľudia, dinosaury, duby, ruže, mačky, vlci a ďalšie), potom by sa mali v vrstvách hornín spolu s dinosaurami nachádzať aj skameneliny moderných živočíchov a rastlín. Túto myšlienku som sa rozhodol overiť bez predchádzajúcich znalostí o ich výskyte. Výsledky, zaznamenané v knihe a vo videu Živé skameneliny, ukazujú, že množstvo moderných živočíchov a rastlín sa nachádza spolu s dinosaurami, a to v oveľa väčšej miere, než som očakával.“

Dr. Werner a jeho manželka Debbie precestovali viac ako 160 000 km a vytvorili vyše 60 000 fotografií pri natáčaní televízneho seriálu Evolúcia: Grandiózny experiment. Druhá epizóda tejto série s názvom Živé skameneliny podrobne dokumentuje ich objavy. Výskum sa zameriaval na skameneliny z dinosauřích vrstiev hornín, ktoré boli systematicky porovnávané s modernými zvieratami a rastlinami.

„Pátrali sme len po skamenelinách nachádzaných na miestach dinosaurích vykopávok, aby vedci, ktorí zastávajú evolučný model, nemohli tvrdiť, že sme skameneliny vybrali z miest, kde to nie je dostatočne staré. Všetky skameneliny, ktoré sme použili na porovnávanie, boli nájdené v dinosaurích vrstvách hornín (trias, jura, krieda).“

Opýtal som sa Dr. Wernera, koľko moderných typov zvierat našiel v dinosaurích vrstvách hornín. Jeho odpoveď bola jednoznačná: našli sa skamenené vzorky zo všetkých hlavných bezstavovcových kmeňov, ktoré dnes žijú, vrátane:

• členovcov (hmyz, kôrovce a ďalšie formy)
• mäkkýšov
• ostnatokožcov (morské hviezdice, lilijice, morské hadice)
• korálov
• húb
• krúžkovcov (dážďovky, morské červy)

Obratlovce, teda živočíchy s chrbticou ako ryby, obojživelníky, plazy, vtáky a cicavce, vykazujú ten istý vzorec. Chrupavkovité ryby (žraloky a raje), rybovité stavovce ako jeseter, veslonos, losos, sleď, platýz či máčka škvrnitá, rovnako ako bezčeľustné ryby (sliznatky, mihule), boli nájdené v dinosaurích vrstvách a vyzerajú rovnako ako ich moderné formy.

„Pri dinosaurích vykopávkach boli objavené aj moderné žaby a mloky.“

V dinosaurích vrstvách boli nájdené všetky dnes žijúce skupiny plazov a vyzerajú rovnako alebo takmer rovnako ako ich moderné formy:

• hady (napríklad hroznýš kráľovský)
• jaštery (ameivy, plachtivé dráčiky)
• korytnačky (morské korytnačky, kožnatky)
• krokodýlovité (aligátory, krokodíly, gavialy)

Tieto nálezy ukazujú, že mnohé moderné živočíchy existovali už počas obdobia dinosaurov a vyzerali veľmi podobne ako dnes, čo predstavuje vážnu výzvu pre evolučný model. V rozpore so všeobecnou predstavou boli v dinosaurích vrstvách nájdené aj moderné typy vtákov, vrátane:

• papagájov
• sov
• tučniakov
• kačíc
• potápačov
• albatrosov
• kormoránov
• jespákov
• krivozobiek

Keď vedci podporujúci evolúciu čelili týmto údajom počas televíznych rozhovorov, často pôsobili, akoby sami neverili tomu, čo hovoria pred kamerou. Paleontológovia navyše identifikovali až 432 druhov cicavcov v dinosaurích vrstvách, čo je takmer toľko, koľko je známych druhov dinosaurov. Dr. Werner k tomu dodáva:

„Navštívili sme 60 múzeí, ale v žiadnom z nich sme nevideli ani jednu vystavenú kompletnú kostru cicavca z dinosaurích vrstiev. To je šokujúce. Na miestach dinosaurích vykopávok našli vedci mnoho nezvyčajných vyhynutých cicavčích foriem, ako sú multituberkuláty, ale našli tiež skameneliny cicavcov, ktoré sa podobali veveričkám, vačiciam, tasmánskym diablom, ježkom, piskorom, bobrom, primátom a vtakopyskom. Neviem, ako sú tieto cicavčie formy blízke moderným druhom, pretože som väčšinu z nich nevidel, hoci som prešiel toľko prírodovedných múzeí.“

Prečo múzeá nevystavujú tieto cicavčie skameneliny, rovnako ako skameneliny vtákov? Tento fakt otvára zásadné otázky, prečo sú tieto dôkazy odsúvané do úzadia. V dinosaurích horninových vrstvách sa pritom nachádzajú skameneliny zo všetkých dnes žijúcich rastlinných oddelení:

• Kvitnúce rastliny
• Jinany
• Ihličnany
• Machy
• Rašeliníky
• Cykasy
• Paprade

Ak tieto skameneliny porovnáme s modernými formami, rýchlo dospejeme k záveru, že sa rastliny nezmenili. Skamenelé sekvoje, magnólie, svídy, topole, blahovičníky, lekníny, cykasy, paprade či prasličky boli nájdené priamo v dinosaurích vykopávkach. Nenatrafil som síce na skameneliny všetkých dnes žijúcich organizmov, no našiel som reprezentatívne príklady zo všetkých hlavných, dnes žijúcich živočíšnych kmeňov a zo všetkých hlavných rastlinných oddelení.

Pri podrobnejšom pohľade som v rámci týchto väčších skupín často nachádzal reprezentantov všetkých hlavných tried daného kmeňa. Napríklad pri ostnatokožcoch – morských hviezdiciach a morských ježovkách – som našiel skameneliny všetkých ich hlavných, dnes žijúcich typov. To isté platí pre hmyz či krokodýlovité. Nenatrafil som však na žiadne veľké cicavce. Zatiaľ najväčší známy cicavec z dinosaurích vrstiev v životnej veľkosti váži približne 13 kg.

Napriek tomu veľké množstvo živých skamenelín – rastlín aj zvierat – zo všetkých hlavných kmeňov a rastlinných oddelení poukazuje na stagnáciu, teda nedostatok zmien, a nie na evolučný vývoj.

„Mal by som tiež poznamenať, že ak sa pozrieme na tieto vážne problémy so systémom vrstiev obsahujúcich skameneliny, teda s geologickým stĺpcom, ako ho dnes prezentujú geológovia, absenciu väčších cicavcov možno pomerne ľahko vysvetliť. To však ponechám na neskoršie vysvetlenie.“

Opýtal som sa Dr. Wernera, ako sa evoluční vedci vyrovnávajú s týmito faktami, keď sú im predložené tieto pozoruhodné nálezy. Dr. Werner poznamenal:

„Ak veríte teórii celým svojím srdcom, budete schopní si túto vieru vždy udržať – aj napriek protichodným faktom – pomôžete si záchrannými hypotézami, ktoré k svojej teórii pridáte.“

Keď napríklad evolučný vedec, ktorý verí v evolúciu, vidí v dinosaurích vykopávkach skameneliny nápadne podobné moderným organizmom, dokáže si pre vysvetlenie živých skamenelín vytvoriť dodatočnú hypotézu. Tvrdí, že hoci sa organizmy počas času výrazne menili, niektoré zvieratá a rastliny boli tak dobre prispôsobené prostrediu, že sa meniť nepotrebovali, a preto ho živé skameneliny vôbec neznepokojujú.

Táto dodatočná hypotéza v skutočnosti tvrdí, že sa niektoré zvieratá nevyvíjali. Ak je však teória natoľko poddajná, že pomocou prídavných hypotéz umožňuje uvažovať aj o pravom opaku hlavnej teórie, potom ju už nemožno spochybniť. Takáto teória sa stáva nepotopiteľnou – a nepotopiteľná teória už nie je vedou.

Dr. Werner poukazuje na to, že ak je teória schopná absorbovať akékoľvek protichodné fakty pomocou prídavných hypotéz, nejde už o vedeckú teóriu, ale o formu viery. Evolučný model tak zostáva nevyvrátiteľný, čo je v rozpore so základnými princípmi vedy, ktoré vyžadujú testovateľnosť a falsifikovateľnosť. Carl opisuje, ako evoluční vedci prideľujú skamenelinám odlišné rodové a druhové názvy než ich živým formám, čím vytvárajú ilúziu evolúcie.

„Dám vám príklad. Jeden vedec našiel skamenenú morskú ježovku v horninách kriedy, ktorá vyzerá takmer identicky ako moderná živá morská ježovka červená, no priradil jej úplne nový rod – Holaster. Ak by ste tohto tvora videli živého v oceáne, identifikovali by ste ho ako ježovku červenú, rod Spatangus. Iné meno má naznačiť, že sa morské ježovky počas času zmenili, no v skutočnosti ide len o vykonštruovaný dôkaz. Táto skamenelina vyzerá rovnako ako jej živý náprotivok.“

Opýtal som sa Dr. Wernera, či jeho štúdia vyvrátila evolúciu. Odpovedal:

„Pre evolučný model je čoraz ťažšie čeliť veľkému počtu živých skamenelín. Ak k tomu pripočítame ďalšie problémy evolučnej teórie, ako sú fosílne záznamy, pôvod prvého živého organizmu, geologické problémy so vznikom vrstiev či podobnosti u nepríbuzných organizmov, môžeme s istotou povedať: áno, s evolučnou teóriou je koniec.“

Ak by sa v dinosaurích vrstvách našlo niekoľko väčších cicavcov, evolučná teória by bola zavrhnutá aj pre tých najskalnejších evolucionistov. Ľudia sa však často držia teórií, ktoré sa naučili v škole, po celý život. Až nové generácie sa na tieto predstavy dokážu pozrieť s odstupom a položiť si otázku, ako vlastne ich predchodcovia uvažovali.

Podľa Dr. Wernera je evolučný model čoraz viac vystavený pochybnostiam pre živé skameneliny a vnútorné rozpory samotnej teórie. Ak sa v budúcnosti objavia ďalšie dôkazy, môžu viesť k zásadnému prehodnoteniu tejto myšlienky v širšom vedeckom kontexte.

Téma živých skamenelín predstavuje silný argument v diskusii stvorenie vs. evolúcia a prirodzene nadväzuje na oblasť Stvorenie vs. evolúcia, kde sa porovnávajú konkurenčné modely pôvodu života; výskum moderných organizmov nachádzaných v dinosaurích vrstvách hornín úzko súvisí aj s témou dinosaury v biblickom kontexte a dopĺňa širší rámec Genezis a počiatok, kde sa rieši otázka stvorenia druhov a ich stability v čase; tieto zistenia zapadajú aj do oblasti DNA a genetika, ktorá poukazuje na limity biologických zmien, a spolu s tým posilňujú apologetický pohľad prezentovaný v sekcii Apologetika evanjelia, kde sa biblické tvrdenia obhajujú pomocou vedeckých pozorovaní.