Od satanizmu do Kráľovstva nebeského

Keď som v tú noc vzal do rúk knihu a chcel som ju čítať, môj pokoj sa okamžite vytratil. Lístok so správou, že mám volať Rolanda, začal lietavať po izbe. Narážal do strán knihy takou silou, že mi kniha vypadla z rúk a takmer mi skĺzla z kolien na zem. Zlý duch bol v činnosti. Najprv som mu chcel niečo povedať, no rozhodol som sa, že s ním nezačnem komunikovať, nech sa deje čokoľvek. Lístok som zastrčil medzi stránky knihy a pokračoval v čítaní.

Krátko nato mi neviditeľná sila vytrhla knihu z rúk a hodila ju na protiľahlú stenu izby. Rozhodol som sa, že Rolandovi zavolám – nie kvôli aktivite ducha, ale preto, že som si ho vážil ako priateľa. Na chodbe bol telefónny automat, no nechcel som ho použiť, a tak som šiel do reštaurácie v ulici, kde som býval. Keď som sedel v telefónnej kabíne, pozrel som sa na hodinky. Bola jedna hodina v noci. Vytočil som číslo. Roland hneď po druhom zvonení zdvihol slúchadlo.

„Si to ty, Morneau?“

„Áno, som to ja.“

Roland okamžite spustil: „Morneau, ty chlapče nešťastný, čo je to s tebou?!“ Hneď dodal, aby som sa neurazil, vraj to nemyslel zle. No pokračoval ďalej a varoval ma, že sa zahrávam so svojím životom a že som sa obrátil proti duchom, ktorí mi boli doteraz na úžitok. Teraz ma vraj odpravia. Povedal, že ho prekvapuje, že som ešte nažive, a že mu leží na srdci moje blaho. Sedel vraj celý večer pri telefóne a čakal, kým mu zavolám.

„Prirodzene, že mám, ale ako môžem, keď ma nepustíš k slovu?“

Roland pokračoval ešte naliehavejšie. Tvrdil, že si neuvedomujem vážnosť situácie, v ktorej sa nachádzam. Už v stredu večer to so mnou vraj vyzeralo veľmi zle, pokiaľ ide o môj vzťah k duchom. Povedal mu to satanov kňaz. Teraz je však vraj neskoro, príliš neskoro.

„Roland, keď sa upokojíš, bude pre nás ľahšie si porozumieť. Povedz mi, čo sa v stredu večer udialo.“

Po chvíli sa Roland upokojil a začal rozprávať. Keď v stredu vstúpil do našej modlitebne, okamžite ho zavolali do kancelárie veľkňaza. Z jeho tváre vyčítal, že sa muselo stať niečo vážne. Pýtal sa, či som nezomrel alebo čo hrozné sa mi prihodilo. Veľkňaz mu povedal, že sa nachádzam v oveľa horšej situácii. Počas svätej polnočnej hodiny, v utorok v noci, sa mu zjavil poradca zo sveta duchov a oznámil mu, že študujem Bibliu s ľuďmi, ktorí zachovávajú sobotu – s ľuďmi, ktorých ich majster nenávidí.

Kňaz ho vyzval, aby ma vyhľadal a upozornil na nebezpečenstvo, no nemohol ma zastihnúť.

„Všetko je pod kontrolou, nie som v žiadnom veľkom nebezpečí.“

„To si myslíš ty,“ povedal a opäť zvýšil hlas. „Dnes večer o 18.30 mi volal veľkňaz, aby mi oznámil, že podľa informácií duchov si bol s týmito svätiteľmi soboty na ich zhromaždení, a to majstra priam rozzúrilo. Čo mi na to povieš?“

„Áno, intenzívne som sa zaoberal Bibliou a bol som v zhromaždení ľudí, ktorí zachovávajú sobotu. Je mi však úplne ľahostajné, ako sa kvôli mne cíti padlý anjel. Ak chceš vedieť viac o mojej činnosti minulý týždeň, príď ráno ku mne.“

Cestou domov som sa modlil a potom som si ľahol spať. Asi po dvadsiatich minútach sa v izbe rozsvietili svetlá. Zhasol som ich, no okamžite sa rozsvietili znovu. Rozhodol som sa spať pri svetle. O niekoľko minút bolo všetko v miestnosti v pohybe. Jeden obraz preletel z jednej steny na druhú a ostal tam visieť. Stolná lampa visela vo vzduchu bez toho, aby ju niekto držal.

Keď som to pozoroval, bolo mi jasné, že moje modlitby duchov obmedzili. Nemohli so mnou hovoriť, hoci by to radi urobili. V mene Ježiša Krista som ich vyzval, aby odišli. Lampa aj obrazy spadli na zem. Lampu som zdvihol, narovnal poškodené tienidlo, no rozbité sklo som nechal na zemi s tým, že ho upracem ráno. Poďakoval som sa Ježišovi za Jeho pomoc a znovu som si ľahol.

Myšlienka, že mocní démoni odišli po vzývaní Ježišovho mena, ma naplnila hlbokým uspokojením a posilnila moje presvedčenie, ktoré som spomenul aj svojmu priateľovi Rolandovi, že všetko je pod kontrolou. Asi o hodinu sa duchovia vrátili. Opäť som ich v Ježišovom mene vyzval, aby izbu opustili, a bez váhania odišli. Keď som sa pokúsil zaspať, okolo štvrtej hodiny ráno sa to zopakovalo.

Posadil som sa na posteli a hľadal som vysvetlenie, prečo Pán dovoľuje, aby sa duchovia vracali. Vyvodil som, že mám zrejme počuť, čo si démoni myslia o tom, že som prijal Ježiša za svojho Pána a Záchrancu. (Až neskôr som si uvedomil, aké nebezpečné bolo s nimi hovoriť.)

„Takže vy sa chcete so mnou zhovárať? Hovorte teda.“

„Prečo sa zdráhaš hovoriť s nami?“ pýtal sa jeden duch hlasom, ktorý akoby poletoval po izbe.

„Našiel som lepšieho Majstra.“

„Prečo si nás opustil, keď sme pre teba pripravili veľké bohatstvo?“

„Klamali ste ma mnoho rokov a teraz už nechcem mať s vami nič spoločné.“

„My sme sa k tebe až do chvíle, keď si sa spojil s tými, ktorí poznajú zdroj bohatstva a moci, správali čestne,“ povedal hlas plný autority a predstieranej úcty. Uvedomil som si, že hovorím s jedným z hlavných poradcov zo sveta duchov. Všetko bolo nabité energiou a jeho prítomnosť bola citeľná v ovzduší. Pochopil som, že s touto mocou si sám neporadím, a preto som sa potichu modlil.

„Pane Ježišu, prosím Ťa, pomôž mi!“

V tej chvíli som si spomenul na jedno miesto v Biblii, na ktoré ma deň predtým upozornil kazateľ Taylor.

„Do svojho vlastného prišiel a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno.“ Ján 1:11–12

Okamžite som pocítil, že ma Boh víťazne prevedie aj týmto riskantným stretnutím. Naplnil ma skutočný pokoj. Keď sme pokračovali v rozhovore, vnímal som, že duch sa nachádza v hlbokej kríze. Cítil som vlny zúfalstva, keď si uvedomoval, že sa zbytočne namáha, aby ma dostal na svoju stranu. „Dobre počúvaj,“ povedal duch. „Hovorím ti pravdu. Majster má pre teba pripravené veľké bohatstvo, ak sa vzdáš kontaktu s ľuďmi, ktorých nenávidí, a prestaneš zachovávať sobotu, ktorou opovrhuje.“

„Verím, že hovoríš pravdu, avšak tvoje bohatstvo nechcem. Nestačí mi. Dostal som lepšiu ponuku – všetko zlato, koľko ho len chcem, a k tomu večný život, nekonečný život v radosti. Rozhodol som sa odovzdať svoj život Ježišovi Kristovi.“

„To meno už viac nevyslovuj,“ povedal duch nahnevane. „Musím sa s tebou porozprávať, ale toto meno nespomínaj. Som hlavný poradca. Moji spolupracovníci zo sveta duchov a ja sme ti pripravili cestu, aby ťa majster mohol obsypať bohatstvom. Aj Jurajovi sme získali slávu a česť. Zorganizovali sme aj toto stretnutie, aby si spoznal naše veľké plány. Naliehavo ťa prosím, neprepas túto príležitosť.“ Odpovedal som:

„Počúvaj, duch. Ešte pred desiatimi dňami by som naletel na tvoj trik, ale dnes nie. Som už len bývalý vzývateľ démonov, ktorý sa poučil. Mojím Majstrom je Ježiš. S Jeho pomocou chcem patriť medzi tých, ktorí plnia Jeho zákony a zachovávajú sobotu – a ktorých ty nenávidíš. Ty a tvoji priatelia z duchovného sveta ste klamári. Ponúkate zlato výmenou za večný život. To nie. Ja počkám, kým Pán príde. Potom dostanem všetko bohatstvo, ktoré budem potrebovať, na novej zemi.“

Asi dve minúty prerušoval ticho len tikot budíka. Bolo mi jasné, že poradca z duchovného sveta s takouto odpoveďou nepočítal. Potreboval čas na novú stratégiu. „Dobre,“ povedal napokon, „odmietaš slávu a bohatstvo, ktoré ti majster ponúka, a preto bude tvojím údelom chudoba. Ak sa ti vôbec podarí ostať nažive. Odteraz budeš chodiť v tieni smrti.“ Potom som počul smiech, aký som nikdy predtým nepočul – plný radosti aj krutosti. Zalial ma studený pot, no vedel som, že Boh ma ochráni. Odpovedal som:

„Duch, hovorím ti, že som sa odovzdal do ochrany Krista z Golgoty a som ochotný a pripravený žiť v tieni smrti, pokiaľ On bude pri mne. Teraz ti v Jeho mene prikazujem, aby si odišiel a viac sa nevracal.“

Otvorili sa dvere vedúce k zadnému balkónu a duch opustil izbu. Potom sa dvere zavreli takou silou, že kľučka takmer prerazila stenu.

V nedeľu ráno som sa zobudil, aby som začal nový spôsob života. Namiesto toho, aby som siahol po cigaretách, uvedomil som si, že túžba po cigarete je preč. Pri pomyslení, že v Ježišovi Kristovi mám nového Priateľa, ma zaplavila radosť a pokoj. Spomínal som na to, ako ma pri konfrontácii s duchmi Pán posilňoval a niesol svojím Duchom. Keďže som si bol vedomý ľudskej slabosti, prosil som Pána, aby ma posilnil v konflikte, ktorý ma čakal.

V minulosti ma k zlým rozhodnutiam často viedol vplyv druhých, najmä môj priateľ Roland, ktorý ma takmer priviedol k uctievaniu duchov. Nasledujúce minúty som sa modlil v duchu, bez jediného vysloveného slova. Počul som, že démoni nemôžu počuť modlitbu prednesenú v duchu, a tak som chcel zostať krok vpred. Cítil som úctu a pokoru, že ja, slabý človek, môžem hovoriť s Pánom vesmíru.

Hovoril som Pánovi, že neviem, ako s pravdou osloviť Rolanda. Pýtal som sa, ako obstojím v tlaku, ktorý je predo mnou. Vtedy mi prišiel na myseľ verš z Jánovho evanjelia 1:11–12:

„Do svojho vlastného prišiel a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, ktorí veria v Jeho meno.“ Ján 1:11–12

Našiel som v tom uistenie, že Duch Boží ma víťazne prevedie cez všetky konfrontácie. Na nočnom stolíku ležala Biblia. Vzal som ju do rúk a začal listovať. Keď som ju otvoril, čítal som o moci, ktorá mala zachrániť môj život. Potom som sa rozhodol, že vstanem.

Začal som čítať Izaiáša 37, príbeh o kráľovi Ezechiášovi, ktorému Senacherib poslal hrozivý list. Spôsob, akým Pán zasiahol, mi dal dôveru a pokoj. Mal som rozmýšľať, no nie sa znepokojovať. Roland prišiel v stanovený čas.

„Vyzeráš úplne vyčerpaný, nie si chorý?“ spýtal som sa ho, keď som ho uvidel.

„Morneau, ty si na smrť vystrašil Juraja i mňa. Nemôžeme tomu uveriť, že by si sa mohol stavať tak nepriateľsky a nevďačne k tomu, čo Juraj urobil v náš prospech. Ako sa môžeš odvrátiť od majstra a uraziť ho tým, že odmietaš prijať bohatstvo, ktoré pre teba pripravil?“

„Kedy si o tom počul?“

„Dnes o pol šiestej ráno. Juraj ma volal hneď po tom, čo mu hlavný poradca zo sveta duchov oznámil tvoje hlúpe rozhodnutie. Prosil ma, aby som sa pokúsil ešte raz ťa priviesť k rozumu, inak že ťa to bude stáť hlavu.“

„Viem si predstaviť, ako to hlavného poradcu rozrušilo, keď musel na moju výzvu odísť.“

„Čo? Ty hovoríš, že si vykázal hlavného poradcu? Ja ti nerozumiem.“

„Dobre si rozumel. Dnes ráno, asi o štvrtej, som mal rozhovor s hlavným poradcom, a keď bol drzý, poprosil som Ducha Božieho, aby ho vykázal. Zanechal na stene svoju stopu, keď vrazil dvere do steny.“

Ukázal som mu priehlbinu od kľučky, ktorá ostala na stene.

„Ty, ty, Roger Morneau, si mal rozhovor s hlavným poradcom zo sveta duchov? Vieš, že veľa našich členov, ktorí už roky vzývajú duchov, ešte nikdy nemali takú prednosť hovoriť priamo s hlavným poradcom? A ty si v spojení s duchmi len krátko a už si bol tak veľmi poctený? To je dôkaz, ako veľmi si ťa majster cení!“

Jeho tvár žiarila nadšením, keď zvolal: „My dvaja máme pred sebou fantastickú budúcnosť. Nechaj kresťanstvo kresťanstvom a poď, pôjdeme za veľkňazom. On pre teba znovu získa priazeň duchov a zase bude všetko v poriadku. Kňaz ti rozumie, on sa na teba nehnevá preto, že si sa zaujímal o náboženstvo. On ťa má v skutočnosti rád a rozumie ti. Hovorí, že si od prirodzenosti dobrodruh a je tvojou prirodzenosťou hľadať lepšiu cestu.

Najhoršie na celej veci je to, že keď sa už zaujímaš o kresťanstvo, že sa nezaujímaš o inú cirkev, ale práve o tú, ktorá zachováva sobotu; práve o ľudí, ktorých majster nenávidí najviac na svete (pozn. autora: ide o Adventistov siedmeho dňa). Človeče, ty jednoducho nechápeš, ako veľmi si rozrušil duchov?! Veľkňaz ma však uistil, že keď teraz prídeš so mnou do jeho kancelárie, zasa bude všetko v poriadku. On tam na nás čaká. Tak čo, priateľ môj, pôjdeme?“

Roland vytiahol z vrecka škatuľku cigariet a jednu mi ponúkol, no ja som odmietol a povedal, že už nefajčím. Veľmi ho to prekvapilo a povedal: „Morneau, ty si úplne iný človek. Všimol som si to hneď, ako som sem vkročil. Aby som povedal pravdu, necítim sa dobre v tvojej prítomnosti. Možno sa ti to bude zdať nezmyselné a hlúpe, ale mám pocit, že tu nie je moje miesto a želal by som si byť niekde inde.“

Keď hovoril, jasne som si uvedomil, že Kristus naplnil v mojom živote slová apoštola Jána:

„Do svojho vlastného prišiel a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno.“

Mal som pocit, akoby na mňa svietil nádherný majestát Pána Ježiša a obklopovala ma neviditeľná atmosféra moci a vznešenosti. Toto musel môj priateľ podvedome pociťovať, a preto sa cítil tak, ako to vyjadril.

„To, čo ty cítiš v mojej prítomnosti, je skutočnosť, že Duch, ktorý je pri mne, je silnejší než ten, čo je s tebou. A pokiaľ ide o tvoj výrok, že som úplne iný človek, máš pravdu – ja už nikdy nebudem tým Rogerom Morneauom, ktorého si poznal. Za jeden krátky týždeň som získal poznanie cennejšie než všetko zlato a striebro na zemi. Preto nemôžem prijať bohatstvo, ktoré mi ponúkajú duchovia. Keby som to urobil, klamal by som sám seba.“

Ďalej som mu povedal:

„Nechcem, aby si ma zle chápal. Viem, že ponuka duchov je veľkorysá, ale chýba jej ten najdôležitejší prvok – život. Život v takej miere, aby sa vyplatilo vlastniť bohatstvo. Ja som dostal lepšiu ponuku: všetko zlato, ktoré chcem, a k tomu život bez konca.“

Potom som mu začal opisovať nádheru večných skutočností. Aj keď som ich ešte nevedel dokumentovať biblickými veršami tak ako manželia Grosseovci, Duch Boží dovolil, aby to môj priateľ asi štyridsaťpäť minút počúval s obdivom.

Za ten čas som mu ukázal všetky body, ktoré som považoval za podstatné. Keď som sa pri jednom z nich pozastavil a čakal jeho reakciu, povedal len: „Teraz chápem.“ Nepoložil žiadnu otázku ani nemal ďalšiu poznámku, a tak som pokračoval.

„Vidím, že nemáš v úmysle ísť so mnou k veľkňazovi,“ povedal nakoniec. „Ale obaja tam musíme ísť. Ty sa musíš vrátiť do skutočnosti. Všetky tie krásne veci, o ktorých hovoríš, nie sú ani pre teba, ani pre mňa. Preto na ne zabudni. Ja nechcem na dobrý život čakať – ja ho chcem žiť teraz. A čo sa týka teba, Morneau, nemáš inú možnosť. Možno si myslíš, že máš, ale len si to nahováraš. Ty nie si svojím pánom. Duchovia ťa majú vo svojom vlastníctve.“

Bol veľmi rozrušený, pretože predvídal katastrofu. Začal sa prechádzať po izbe a zalamoval rukami. „Bola mi zverená ťažká úloha. To, čo ti poviem, by som radšej povedal nepriateľovi než tebe.“ Začal sa potiť, hoci v izbe bolo chladno. „Morneau, tvoje dni sú spočítané, rovnako ako dni tých manželov, ktorí nesú zodpovednosť za to, že odchádzaš od majstra. Tento plán sa dá zmeniť len vtedy, ak pôjdeš so mnou k veľkňazovi. On ti získa priazeň duchov a všetko bude opäť v poriadku.“

Na chvíľu sa odmlčal a utrel si pot z čela. „Veľkňaz chce, aby si pochopil jedno: našu tajnú spoločnosť nikto neopustil živý. Duchovia nás tam priviedli a my im musíme byť poddaní. Mysleli sme si, že stretnutie s Jurajom bola náhoda, ale nebola. Počas svätej hodiny duchov sa mu zjavil duch a poslal ho na špiritistickú seansu. Všetko bolo riadené. Čas beží.“

Mal ruku na kľučke a čakal, že odídem. Ukázal som mu na kreslo a prosil ho, aby si ešte na chvíľu sadol, aby som mu mohol vysvetliť, prečo nepôjdem k veľkňazovi. Zdráhal sa a hovoril, že už nedokáže zniesť atmosféru tohto miesta. Nadprirodzená prítomnosť, ktorá mu bola cudzia, mu nedovolila uvoľniť sa. Povedal som mu, že prítomnosť Ducha Božieho bola odpoveďou na moju rannú modlitbu. Úpenlivo som ho prosil, aby sa oslobodil od démonov a spojil sa s Božou mocou.

Uisťoval som ho, že nová cesta bude pre neho bezpečná. Cítil som sa však nútený ísť ešte ďalej a pozvať celú skupinu vyznávačov duchov, aby ma nasledovali. Opäť som im zaručil, že sa im nič nestane. Pokračoval som:

„Máte radi úctu a rešpekt. Zaistím vám na budúcu sobotu v zhromaždení predné miesta – úplne vpredu a v strede. Objednám sto miest, aby každý mal dobré miesto.“

„To si môžeš ušetriť,“ odpovedal, „som spokojný tam, kde som.“ Opäť si musel zotrieť pot, ktorý mu stekal po tvári. „A viem, že aj ostatní zmýšľajú rovnako.“

„Chcel som vám všetkým ponúknuť požehnanie večného života, aby nikto nebol vynechaný.“

Potom som zmenil tému a vrátil som sa k jeho ultimátu.

„Hovoril si, že moje dni aj dni mojich priateľov sú spočítané. Tvrdil si, že démomskí duchovia majú vykonať tento rozsudok. Preto hovorím tebe, kňazovi aj všetkým so zlými úmyslami: seba aj svojich priateľov som zveril do ochrany Darcu života, Krista z Golgoty. Som pripravený kráčať v tieni smrti, kým ma bude viesť Kristus v prítomnosti svojho Ducha.“

Môj priateľ bol taký zastrašený, že dobrú minútu nedokázal prehovoriť. Jeho tvár zbledla, pohľad sa mu zneprítomnel a myslel som si, že upadne do bezvedomia.

„Je všetko v poriadku?“

Neodpovedal.

„Roland, prosím ťa, nie je niečo v poriadku?“

Stále žiadna odpoveď. Potichu som sa modlil a v duchu som volal o Božiu pomoc:

„Pane Ježišu, prosím ťa, pomôž!“

Roland potom potriasol hlavou a konečne prehovoril: „Neviem, čo sa so mnou stalo. Mal som pocit, že som na okamih stratil vedomie. Morneau, ja viem, že duch, ktorý ťa sprevádza, je veľký a mocný. Nezmieňuj sa už o tejto téme. Naháňa mi strach.“

Keď sa zdalo, že je už opäť v poriadku, prosil som ho, aby odovzdal môj odkaz veľkňazovi.

„Morneau, pokiaľ ide o ultimátum, nevyjadril som sa dosiaľ jasne. Tvoj život je vážne ohrozený a netušíš, čo všetko ti duchovia môžu spôsobiť. Výbor vodcov je presvedčený, že tým, že odstupuješ z našich radov, môžu sa na verejnosť dostať tajné informácie, čo by mohlo poškodiť vec majstra. Hovorilo sa dokonca o siahnutí na tvoj život. Jeden člen bol ochotný venovať 10 000 dolárov na tvoje odstránenie. Považovali sme to však za nerozumné a návrh sme zamietli.“

„Dohodli sme sa však na jednom. Ak nás bude niektorý duch informovať, že si hovoril s niekým mimo nášho okruhu o činnosti tajnej spoločnosti, sú tu traja dobrovoľníci, ktorí ťa v príhodný čas zastrelia. Výbor to prijal ako rozumnejší spôsob riešenia. Vec tak zostane medzi nami a nevznikne riziko problémov so zákonmi. Plán bol predložený jednému poradcovi zo sveta duchov a ten ho schválil.

Pre tento účel vyzbrojil troch dobrovoľníkov darom jasnovidectva, aby stále videli, kde sa zdržiavaš. Tvoje odmietnutie vyhovieť prianiu veľkňaza mi nedáva inú možnosť. Škoda.“

„Povedz kňazovi, že som smelý, ale nie hlúpy. Nič mi neprospeje hovoriť o tejto tajnej spoločnosti – o tom môžem mlčať. Spoliehať sa však na slovo lživého ducha len preto, aby som prežil, neurobím. Povedz mu, že v osobe Ježiša Krista som našiel nového priateľa. On je všemohúci a zaslúži si úctu, takú, že sa pred Ním trasú aj démoni, keď je čo len vyslovené Jeho meno. A keď zaznie rozkaz v Jeho mene, utekajú aj poradcovia zo sveta duchov, ako som bol toho svedkom minulú noc.“

Neviem, či to, čo som v sebe pocítil, možno nazvať spravodlivým rozhorčením, no Rolandovo vyhrážanie vo mne vyvolalo rozhodnutie povedať mu, že aj on si musí byť každý deň svojho života vedomý, že Boh je mocný a spravodlivý.

„Zdá sa, že kňaz pozná Bibliu. Nech si prečíta Kol 2:9–10. Tam je napísané čierne na bielom to, čo som povedal o Pánovi slávy.“

Hneď som toto miesto Biblie napísal na kúsok papiera, aby ho môj priateľ nezabudol.

„A keď už bude mať Bibliu v ruke, prial by som si, aby si potom spomenul ešte na inú udalosť. Pred mnohými storočiami mal jeden mocný kráľ veľa poddaných a podriadené mu boli aj mocné národy. Jedného dňa sa však rúhal nepravej osobe. Napadol človeka, ktorého osobným priateľom bol Boh. Výsledkom bolo, že stratil 185-tisíc vojakov. Len niekoľko Senacheribových dôstojníkov to prežilo, aby mohli byť svedkami smutného výsledku povyšovania sa ich kráľa. A keď sa vrátil do Ninive, jeho dvaja synovia ho prebodli mečom.“ Izaiáš 37

„Roland, informuj kňaza, že si má dobre rozmyslieť, než dá odstrániť Rogera Morneaua, aby tí, ktorí by ho chceli zabiť, neboli sami zabití. Teraz budem ja určovať pravidlá o tom, ako sa bude hrať hra zániku. A robím to s plnou podporou môjho nového Priateľa, ktorý mi dnes ráno zjavil, ako zamýšľa vyriešiť môj problém.“

Rolandove oči sa rozšírili; bolo vidieť, že som upútal jeho pozornosť. Keď som prišiel ku stolu, kde ležala Biblia otvorená na 37. kapitole proroka Izaiáša, prosil som ho, aby ku mne pristúpil a pozrel sa. Verše 14–20 a 33–38, ktoré som sa chcel naučiť naspamäť, som mal podčiarknuté červenou ceruzkou. Ukázal som mu napísané to, čo som mu práve povedal, a vysvetlil som mu, ako ma Duch Svätý požehnal pri mojom rannom uvažovaní.

Viedol ma otvoriť Bibliu, aby som sa dozvedel, ako ľahko môže Boh vyriešiť problém a ťažkosti. Potom som mu prečítal niektoré verše. „Už vidím, ako sa niečo podobné môže stať aj nám,“ odpovedal Roland a bolo na ňom vidieť, že má strach.

„Áno, a zodpovednosť za to leží na veľkňazovi. Povedz mu, že v deň, keď on a jeho prisluhovači budú vážne uvažovať nad tým, že zahubia Rogera Morneaua, mohol by Darca života usmrtiť všetkých týchto vyznávačov démonov, takže by mohol ostať len kňaz, aby im vystrojil pohreb. A to by sa mohlo stať aj na niektorom zhromaždení, keď sú vzývaní všetci nepraví bohovia. Potom by modlitebňu naplnilo smrteľné ticho.“

Roland sa posadil, zapálil si cigaretu a začal sa tak triasť, že nedokázal položiť cigaretu na popolník. Musel som k nemu pristúpiť a urobiť to za neho.

„Morneau, ja musím ísť. Bojím sa, že by sa niečo také mohlo stať, keby to vedel len kňaz. Hneď zavolám Jurajovi. Poviem mu, že život nás všetkých sa ocitne v vážnom nebezpečenstve, ak sa nepodarí zmariť zámer tých troch dobrovoľných katov. Ak o tom budú vedieť všetci členovia skôr, než bude kňaz odo mňa žiadať mlčanlivosť, ešte je tu nádej. Pod tlakom pravdy sa možno kňaz pokusu o atentát vzdá a tým ti zaistí život.“

Keď som mu naposledy podal ruku, povedal mi, že sa budeme vyhýbať spoločným stretnutiam, pretože by si nerád rozhneval bohov. Ak by sme sa aj stretli, mali by sme sa ignorovať. Súhlasil som. Tak sa skončila moja cesta do nadprirodzeného sveta, plná napätia, a stratil som blízkeho priateľa. No požehnania, ktoré mi tento zlom priniesol, to mnohonásobne prevýšili. Už samotná skutočnosť, že ešte dnes žijem, je svedectvom Božej lásky, dobrotivosti a moci Ježiša Krista, ktorý túži zachraňovať ľudí.

S Rolandom som sa už nikdy nestretol. Len raz som ho videl z diaľky, ako na triede St. Catherine vychádzal z obchodu, oblečený v hodvábnom obleku, s bielym klobúkom, nastupujúc do nesprávne zaparkovaného Cadillacu. Vyzeral honosne, no nezávidel som mu. Keď som v ten júnový deň kráčal k električke, moja radosť v Pánovi bola veľká. Pozdvihol som srdce k nebeskej svätyni, rozprával som sa s Ním a uvedomoval som si, že žijem skutočne plný život.

Hoci som sa odvrátil od duchov a všetkého, čo ponúkali, pokúšali sa ma znovu kontaktovať. Celé mesiace takmer každú noc klopali v mojej izbe. Raz večer prišiel Cyril, aby bol toho svedkom. Keď to počul na vlastné uši, povedal:

„Poďme preč. Ako to môžeš vydržať? Prečo sa niekam nepresťahuješ?“

Nechcel som, aby si duchovia mysleli, že sa ich bojím. Vedel som, že ak by som pred nimi začal utekať, musel by som utekať stále. Preto som dôveroval Pánu Ježišovi, že mi dá ochranu a pomoc, ktorú som tak veľmi potreboval, nech som sa nachádzal kdekoľvek.

Svedectvo cesty od satanizmu ku Kristovi patrí medzi najsilnejšie príklady duchovného zápasu a jasne zapadá do oblasti okultizmu, kde sa odhaľuje realita temných duchovných síl a ich skutočný cieľ; zároveň ide o hlbokú osobnú skúsenosť obrátenia, ktorá prirodzene patrí medzi skúsenosti ľudí, keď Boh zasahuje priamo do života človeka a vytrháva ho z moci zla. Celé svedectvo poukazuje na realitu Božieho kráľovstva, do ktorého je človek povolaný vstúpiť skrze Ježiša Krista.

SÚVISIACE VIDEÁ A DOKUMENTY

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )