Kundalini Shakti – prejavy v letničnom hnutí (2/3)

„Vietor veje, kam chce, a jeho zvuk počuješ, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ Ján 3:7–8

Tento konkrétny biblický verš jasne ukazuje, že človek nemá žiadny vplyv na pôsobenie Ducha Svätého. Táto myšlienka je obzvlášť dôležitá v kontexte tejto štúdie. Príchod letničného hnutia priniesol množstvo zmien v chápaní úlohy Ducha Svätého. V súčasnosti sa často verí, že Duch Svätý má pôsobiť ako nástroj na konanie zázrakov, a preto neopentekostálni aj katolícki charizmatickí vodcovia (známi aj ako katolícki letničiari) odkazujú na Ducha počas mimoriadne populárnych uzdravovacích služieb.

Jednou z dobre známych praktík, ktoré títo kazatelia často využívajú, je jav označovaný ako „zasiahnutý Duchom“ (známy aj ako odpočinok v Duchu). Je dôležité si všimnúť, že tento fenomén má výraznú podobnosť s už skôr diskutovaným Shaktipatom, najmä ak sa zohľadnia prejavy duchovného pôsobenia.

Letničné hnutie, rozdelené do tzv. troch vĺn, oficiálne začalo v roku 1901 na Bethel Bible College v meste Topeka v štáte Kansas. Prvá vlna kládla dôraz na extatické náboženské zážitky, ako bol krst v Duchu Svätom či hovorenie v jazykoch. Okrem týchto javov boli bežné aj asketické praktiky. Praktizujúci sa vo veľkej miere držali Písma a ich prístup bol charakteristický zameraním na posmrtný život namiesto svetských pôžitkov.

Druhá vlna sa rozvinula v 50. rokoch 20. storočia a rozšírila sa aj medzi tradičné cirkvi, vrátane Katolíckej cirkvi. Thomas J. Csordas (1997: 4–20) poukazuje na význam udalosti, ktorú možno považovať za masové duchovné prebudenie vyvolané krstom v Duchu Svätom, ktorý zažili študenti na Duquesne University v USA. V dôsledku týchto udalostí vznikla v roku 1967 katolícka charizmatická obnova.

Tretia vlna, známa ako neo-letničné hnutie, začala v 80. rokoch 20. storočia. Priniesla javy ako božské uzdravenie, modlitby za oslobodenie, padanie na zem, kolektívny smiech a ďalšie somatické prejavy, ktoré sa niesli v duchu hesla sola experientia – jedine skúsenosť.

Neo-letničné hnutie zaviedlo aj teológiu prosperity, ktorej hlavným východiskom je dôraz na sebarealizáciu, pričom materiálny úspech je chápaný ako Božie požehnanie (Kobyliński, 2014: 109). Súčasní neo-letničiari sú známi najmä masovými uzdravovacími službami organizovanými po celom svete, počas ktorých sa charizmatickí vodcovia usilujú vytvoriť silné prepojenie medzi posvätným a profánnym.

Podľa Armanda Favazzu (1982) sú katolícki letničiari ukážkovým príkladom posunu, ku ktorému došlo medzi kresťanmi koncom 20. storočia. Pôvodný dôraz na sebamortifikáciu, zakorenenú v utrpení Ježiša Krista, sa postupne transformoval do novej praxe označovanej ako božské uzdravenie, ktoré sa taktiež odvoláva na Božieho Syna. Podľa Csordasa (1988: 123) kresťanskí charizmatici vnímajú chorobu ako prekážku duchovného rastu, a preto by sa veriaci mali podrobiť božskému uzdraveniu, ktoré je chápané ako holistické.

Tento systém je založený na trojzložkovom koncepte človeka, ktorý zahŕňa telo, myseľ a ducha. Aby bola uzdravovacia služba považovaná za úspešnú, musia byť prítomné trvalé nadprirodzené prvky. Patria medzi ne:

• Pomazanie
• Vkladanie rúk
• Svätá voda
• Posvätený olej
• Požehnaná soľ
• Hovorenie v jazykoch
• Odpočinok v Duchu
• Modlitba nasiaknutia (soaking prayer)
• Rozlišovanie duchov
• Viazanie duchov
• Vyvolávanie duchov
• Modlitba príkazu
• Prerušenie rodových pút

Uzdravovanie môže vykonávať iba vodca, ktorý je považovaný za osobu s duchovnými darmi alebo charizmami danými Bohom (Csordas, 1997: 123–124).

Prvým typom je fyzické uzdravenie, ktoré sa zameriava na modlitbu za úľavu od bolesti a realizuje sa prostredníctvom vkladania rúk zo strany služobníka. Vnútorné uzdravenie, ktorého cieľom je odstránenie životnej traumy, povzbudzuje účastníkov k odpusteniu tým, ktorí spôsobili ich utrpenie. Najdynamickejšou formou je však oslobodenie, zamerané na zbavenie jednotlivca útlaku démonmi. Tento typ uzdravenia vyzýva Ducha Svätého, aby sa prejavil.

Modlitba príkazu, vyslovovaná uzdravovacím služobníkom, je adresovaná výlučne zlým duchom, ktorí sú pomenovaní podľa emócií alebo vzorcov správania, ako sú depresia, úzkosť či žiadostivosť (Csordas, 1988: 125).

Ceremónia kresťanského uzdravovania vykazuje výraznú podobnosť so skôr analyzovaným Shaktipatom v súvislosti s prenášaním božskej energie, dotykom zasväteného, vytvorením priameho vzťahu s vnútorným duchom a napokon aj padnutím na zem ako výsledkom pôsobenia božskej sily. Navyše sa tu objavuje aj otázka karmy, ktorú charizmatici interpretujú ako rodové putá.

Odpočinok v Duchu bol zavedený protestantskou liečiteľkou Kathryn Kuhlman a v 70. rokoch 20. storočia ho v katolíckych modlitebných skupinách popularizoval katolícky liečiteľ Francis MacNutt. Koncom 80. rokov získal tento fenomén výraznú popularitu vďaka činnosti protestantského evanjelistu Johna Wimbera. Podľa Csordasa (1997: 231) je skutočný odpočinok v Duchu reakciou na vkladanie rúk alebo pomazanie vykonané na účastníkoch, ktorí sedia alebo stoja pred liečiteľom.

John Wimber používal praktiku podopierania ľudí, aby im umožnil vnímať božské prúdy. Účastníci majú tendenciu padať dozadu, čo je jav podobný fenoménu Shaktipat.

Podľa Csordasa (1997: 234) môže liečiteľ nadviazať kontakt s praktizujúcim rôznymi spôsobmi, no bez ohľadu na zvolenú formu všetky využívajú rovnaký kanál – zmysel pre dotyk. Podobne ako vo vzťahu guru – zasvätený, aj interakcia medzi liečiteľom a účastníkom je postavená na absolútnej dôvere, po ktorej nasleduje bezpodmienečné odovzdanie. Pokiaľ ide o vedomie, Csordas (1997: 241) poznamenal, že stupeň vedomia sa líši od účastníka k účastníkovi – niektorí zostávajú pri vedomí, zatiaľ čo iní nie.

Podľa Léona Josepha Suenensa (2007: 22–23) sú pri praktike padnutia v Duchu najzraniteľnejšími účastníkmi predovšetkým:

• ženy
• ľudia trpiaci depresiou alebo duševnými chorobami
• jednotlivci s narušenými vzťahmi
• tí, ktorí čelia životným ťažkostiam
• osoby potrebujúce vnútorné uzdravenie, ktoré sa nedokážu vyrovnať so svojimi emóciami

Títo ľudia sú obzvlášť náchylní na prežívanie „odpočinku v Duchu“, pretože hľadajú úľavu a uzdravenie zo svojich vnútorných zápasov. Podľa Suenensa (2007: 39) sa fenomén padania síce objavuje v biblických veršoch, no ide výlučne o prípady padnutia tvárou k zemi. Navyše, ani jeden z týchto prípadov nie je dôsledkom vkladania rúk liečiteľom ani výsledkom kolektívneho modlitebného prostredia.

Padnutie tvárou k zemi možno chápať ako akt úplného odovzdania sa Bohu a prejav hlbokej poslušnosti voči Všemohúcemu. Starý zákon prináša viacero jasných príkladov takéhoto postoja:

„Ani jedno,“ odpovedal, „ale ako veliteľ Hospodinovho vojska som teraz prišiel.“ Vtedy Jozue padol tvárou k zemi v úcte a opýtal sa ho: „Aké posolstvo má môj Pán pre svojho služobníka?“ Jozue 5:14

„Keď som ho počul hovoriť, upadol som do hlbokého spánku, tvárou k zemi.“ Daniel 10:9

„Keď som to videl, padol som tvárou k zemi a počul som hlas hovoriaceho.“ Ezechiel 1:28

Rovnaký vzorec nachádzame aj v Novom zákone:

„Keď to učeníci počuli, padli tvárou k zemi, veľmi vystrašení.“ Matúš 17:6

„Keď som ho uvidel, padol som k jeho nohám ako mŕtvy.“ Zjavenie 1:17

„Keď im Ježiš povedal: ‚Ja som to,‘ cúvli a padli na zem.“ Ján 18:6

Z týchto pasáží vyplýva, že praktika padania dozadu v moderných uzdravovacích službách nemá oporu v biblických opisoch stretnutia s Pánom. Evanjelium podľa Matúša navyše zaznamenáva Ježišove slová o modlitbe:

„Keď sa modlíš, vojdi do svojej izby, zavri dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je skrytý. A tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, ti odplatí.“ Matúš 6:6

Z toho vyplýva, že modlitba v silne interaktívnom a verejnom prostredí nemusí byť presne tým, čo Otec od človeka očakáva.

Tretia vlna letničného hnutia, známa aj ako obnova, získala celosvetovú popularitu vďaka udalosti označovanej ako Torontské požehnanie, ktorá sa odohrala 20. januára 1994 v zbore Toronto Airport Vineyard, neskôr premenovanom na Catch the Fire Church.

V ten konkrétny deň, ako uvádza Margaret M. Poloma (2003: 61), pastor Vineyardu Randy Clark vydal svedectvo o svojej duchovnej premene, čo viedlo k tzv. prvému veľkému prebudeniu. Počas zhromaždenia začali prítomní ľudia loziť, hystericky sa smiať, plakať, váľať sa po zemi a vydávať zvuky zvierat. Pozoruhodné je, že samotní účastníci nepovažovali tieto prejavy za nič nezvyčajné.

Samotný Clark zažil duchovné prebudenie ako dôsledok série stretnutí s Rodneym Howardom-Brownom, juhoafrickým evanjelistom. Zbor Toronto Airport Vineyard patril do siete charizmatických cirkví známych ako Asociácia Vineyard Churches, ktorú založil bývalý drogovo závislý a rockový hudobník John Wimber.

V dôsledku Wimberovho kázania začalo veľké množstvo ľudí, ktorých duchovný život bol dovtedy suchý, prežívať nadprirodzené javy, vrátane praktiky hovorenia v jazykoch (Poloma, 2003: 17).

Dnes je John Wimber považovaný za jedného z najvplyvnejších neo-letničných kazateľov. Torontské požehnanie sa rozšírilo po celom svete a podnietilo mnohých pútnikov k návšteve známeho zboru, ktorý sa stal miestom vyhľadávaným veriacimi túžiacimi po duchovnom obnovení.

Podľa Margaret M. Polomy (2003: 62–75) existuje viacero typických prejavov, ktoré sú charakteristické pre charizmatické kresťanstvo. Medzi najčastejšie patria:

• silné trasenie
• váľanie sa po zemi
• nekontrolované trhanie telom
• nekontrolovateľný plač
• padnutie na zem
• vrčanie a kolísanie
• zasiahnutie Duchom
• opitosť Duchom
• duchovná eufória, láska a radosť
• neschopnosť jasne hovoriť
• prorocké napodobňovanie zvierat – revúci lev, kikiríkajúci kohút, kotkodákajúca sliepka
• nárast energie
• duchovné vízie
• hovorenie v jazykoch
• nekontrolovaný smiech

Podľa Andrewa Storma (2015), ktorý bol očitém svedkom charizmatických uzdravovacích služieb vďaka svojej osobnej účasti v tomto hnutí, patria medzi ďalšie prejavy označované ako pôsobenie „Ducha Svätého“:

• mravčenie
• elektrické pocity
• hlboké uklonenie sa
• stuhnutosť
• behanie po miestnosti
• padnutie dozadu

Na základe uvedených informácií možno dospieť k záveru, že biblický Duch Svätý a duch, ktorý sa prejavuje počas charizmatických kresťanských zhromaždení, predstavujú dve odlišné duchovné moci. Duch pôsobiaci na uzdravovacích službách vykazuje nápadnú podobnosť s fenoménom Kundalini Shakti, a to najmä v spôsobe svojich fyzických a psychických prejavov.

Téma Kundalini Shakti a fenoménu „zasiahnutý Duchom“ je neoddeliteľne spätá s kritikou letničného a neo-letničného hnutia, preto prirodzene nadväzuje na oblasť hnutia viery, kde sa skúma presun dôrazu z Písma na subjektívnu skúsenosť; duchovné prejavy ako padanie na zem, nekontrolovaný smiech či telesné manifestácie sú podrobnejšie rozobrané aj v sekcii falošné učenia, ktorá porovnáva biblické učenie o Duchu Svätom s praktikami prevzatými z východných spiritualít; hlbší teologický kontext poskytuje aj téma ducha kundalini v cirkvi, kde sa poukazuje na rozdiel medzi vedením Duchom Svätým a manipulatívnym duchovným pôsobením, pričom celé skúmanie je zakotvené v výklade Písma, ktorý zdôrazňuje, že Duch Svätý nie je ovládateľný človekom, ale suverénne koná podľa Božej vôle.