Kundalini Shakti – prejavy v letničnom hnutí (2/3)

„Vietor veje, kam chce, a jeho zvuk počuješ, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ Ján 3:7–8

Tento konkrétny biblický verš jasne ukazuje, že človek nemá žiadny vplyv na pôsobenie Ducha Svätého. Táto myšlienka je obzvlášť dôležitá v kontexte tejto štúdie. Príchod letničného hnutia priniesol množstvo zmien v chápaní úlohy Ducha Svätého. V súčasnosti sa často verí, že Duch Svätý má pôsobiť ako nástroj na konanie zázrakov, a preto neopentekostálni aj katolícki charizmatickí vodcovia (známi aj ako katolícki letničiari) odkazujú na Ducha počas mimoriadne populárnych uzdravovacích služieb.

Jednou z dobre známych praktík, ktoré títo kazatelia často využívajú, je jav označovaný ako „zasiahnutý Duchom“ (známy aj ako odpočinok v Duchu). Je dôležité si všimnúť, že tento fenomén má výraznú podobnosť s už skôr diskutovaným Shaktipatom, najmä ak sa zohľadnia prejavy duchovného pôsobenia.

Letničné hnutie, rozdelené do tzv. troch vĺn, oficiálne začalo v roku 1901 na Bethel Bible College v meste Topeka v štáte Kansas. Prvá vlna kládla dôraz na extatické náboženské zážitky, ako bol krst v Duchu Svätom či hovorenie v jazykoch. Okrem týchto javov boli bežné aj asketické praktiky. Praktizujúci sa vo veľkej miere držali Písma a ich prístup bol charakteristický zameraním na posmrtný život namiesto svetských pôžitkov.

Druhá vlna sa rozvinula v 50. rokoch 20. storočia a rozšírila sa aj medzi tradičné cirkvi, vrátane Katolíckej cirkvi. Thomas J. Csordas (1997: 4–20) poukazuje na význam udalosti, ktorú možno považovať za masové duchovné prebudenie vyvolané krstom v Duchu Svätom, ktorý zažili študenti na Duquesne University v USA. V dôsledku týchto udalostí vznikla v roku 1967 katolícka charizmatická obnova.

Tretia vlna, známa ako neo-letničné hnutie, začala v 80. rokoch 20. storočia. Priniesla javy ako božské uzdravenie, modlitby za oslobodenie, padanie na zem, kolektívny smiech a ďalšie somatické prejavy, ktoré sa niesli v duchu hesla sola experientia – jedine skúsenosť.

Neo-letničné hnutie zaviedlo aj teológiu prosperity, ktorej hlavným východiskom je dôraz na sebarealizáciu, pričom materiálny úspech je chápaný ako Božie požehnanie (Kobyliński, 2014: 109). Súčasní neo-letničiari sú známi najmä masovými uzdravovacími službami organizovanými po celom svete, počas ktorých sa charizmatickí vodcovia usilujú vytvoriť silné prepojenie medzi posvätným a profánnym.

Podľa Armanda Favazzu (1982) sú katolícki letničiari ukážkovým príkladom posunu, ku ktorému došlo medzi kresťanmi koncom 20. storočia. Pôvodný dôraz na sebamortifikáciu, zakorenenú v utrpení Ježiša Krista, sa postupne transformoval do novej praxe označovanej ako božské uzdravenie, ktoré sa taktiež odvoláva na Božieho Syna. Podľa Csordasa (1988: 123) kresťanskí charizmatici vnímajú chorobu ako prekážku duchovného rastu, a preto by sa veriaci mali podrobiť božskému uzdraveniu, ktoré je chápané ako holistické.