Kundalini Shakti – prejavy v letničnom hnutí (2/3)

Zasiahnutý Duchom

„Vietor veje, kam chce, a jeho zvuk počuješ, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (Ján 3:7-8).

Tento konkrétny biblický verš jasne ukazuje, že človek nemá žiadny vplyv na pôsobenie Ducha Svätého. Táto myšlienka je obzvlášť dôležitá v kontexte tejto štúdie. Príchod letničného hnutia priniesol množstvo zmien v chápaní úlohy Ducha Svätého. V súčasnosti sa verí, že Duch Svätý by mal pôsobiť ako nástroj na konanie zázrakov, a preto neopentekostálni aj katolícki charizmatickí vodcovia (známi aj ako katolícki letničiari) odkazujú na Ducha počas mimoriadne populárnych uzdravovacích služieb.

Jednou z dobre známych praktík, ktoré títo kazatelia často využívajú, je tzv. Zasiahnutý Duchom (známe tiež ako odpočinok v Duchu). Je dôležité poznamenať, že tento jav má výraznú podobnosť s už skôr diskutovaným Shaktipatom, najmä keď sa zohľadnia prejavy duchovného pôsobenia.

Tri vlny letničného hnutia

Letničné hnutie, rozdelené do „troch vĺn“, oficiálne začalo v roku 1901 na Bethel Bible College v Topeke, hlavnom meste Kansasu. Prvá vlna kládla dôraz na extatické náboženské zážitky, ako napríklad krst v Duchu Svätom alebo hovorenie v jazykoch. Okrem týchto nadprirodzených javov boli bežné aj asketické praktiky. Praktizujúci sa vo veľkej miere držali Písma a ich prístup sa vyznačoval zameraním na posmrtný život namiesto svetských pôžitkov.

Druhá vlna sa rozvinula v 50. rokoch 20. storočia a, čo je obzvlášť zaujímavé, rozšírila sa medzi tradičné cirkvi, napríklad medzi Katolícku cirkev. Thomas J. Csordas (1997: 4-20) spomína dôležitosť udalosti, ktorú možno považovať za masové duchovné prebudenie v dôsledku krstu v Duchu Svätom, ktorý zažili študenti na Duquesne University v Spojených štátoch. V dôsledku toho vznikla v roku 1967 katolícka charizmatická obnova.

Tretia vlna, známa ako neo-letničné hnutie, začala v 80. rokoch 20. storočia a priniesla fenomény ako božské uzdravenie, modlitby za oslobodenie (démonické posadnutie), padanie na zem, kolektívny smiech a ďalšie somatické prejavy, ktoré odrážali slogan sola experientia (jedine skúsenosť).

Teológia prosperity a súčasné neo-letničné hnutie

Neo-letničné hnutie zaviedlo aj teológiu prosperity, ktorej hlavným predpokladom bolo sústrediť sa na sebarealizáciu, keďže materiálny úspech sa vnímal ako Božie požehnanie (Kobyliński, 2014: 109). Súčasní neo-letničiari sú známi svojimi masovými uzdravovacími službami organizovanými po celom svete, počas ktorých sa charizmatickí vodcovia snažia vytvoriť silné spojenie medzi posvätným a profánnym.

Podľa Armanda Favazzu (1982) sú katolícki letničiari považovaní za hlavný príklad posunu, ktorý sa odohral medzi kresťanmi koncom 20. storočia. Pôvodný dôraz na sebamortifikáciu založenú na utrpení Ježiša Krista sa postupne transformoval na novú prax nazývanú božské uzdravenie, ktoré tiež odkazuje na Božieho Syna. Podľa Csordasa (1988:123) považujú kresťanskí charizmatici chorobu za prekážku duchovného rastu, a preto by sa veriaci mali podrobiť božskému uzdraveniu, ktoré sa vníma ako holistické.

Tento systém je založený na trojzložkovom koncepte človeka, ktorý zahŕňa telo, myseľ a ducha. Aby bola uzdravovacia služba úspešná, musia byť zahrnuté trvalé nadprirodzené prvky. Patria medzi ne:

• Pomazanie
• Vkladanie rúk
• Svätá voda
• Posvätený olej
• Požehnaná soľ
• Hovorenie v jazykoch
• Odpočinok v Duchu
• Modlitba nasiaknutia (soaking prayer)
• Rozlišovanie duchov
• Viazanie duchov
• Vyvolávanie duchov
• Modlitba príkazu
• Prerušenie rodových pút

Uzdravovanie môže vykonávať iba vodca, ktorý je považovaný za osobu s duchovnými darmi alebo charizmami danými Bohom (Csordas, 1997: 123-124).

Typy uzdravovania

Prvým typom je fyzické uzdravenie, ktoré sa zameriava na modlitbu za úľavu od bolesti a spočíva vo vkladaní rúk zo strany služobníka. Vnútorné uzdravenie, ktorého cieľom je odstránenie životnej traumy, povzbudzuje účastníkov k odpusteniu tým, ktorí spôsobili ich utrpenie. Najdynamickejšie je však oslobodenie, ktoré sa zameriava na zbavenie jednotlivca útlaku démonmi. Tento typ uzdravenia vyzýva Ducha Svätého, aby sa prejavil.

Modlitba príkazu, vyslovená uzdravovacím služobníkom, je adresovaná iba tým zlým duchom, ktorí sú pomenovaní podľa emócií alebo vzorcov správania, ako sú depresia, úzkosť alebo žiadostivosť (Csordas, 1988: 125).

Ceremónia kresťanského uzdravovania vykazuje výraznú podobnosť so skôr analyzovaným Shaktipatom v súvislosti s prenášaním božskej energie, dotykom zasväteného, vytvorením priameho vzťahu s vnútorným duchom a nakoniec – padnutím na zem ako výsledok božskej sily. Navyše, otázka karmy, ktorú charizmatici chápu ako rodové putá, sa zdá byť tiež prítomná.

Posvätný pád: Analýza padnutia

Odpočinok v Duchu bol zavedený protestantskou liečiteľkou Kathryn Kuhlman a v 70. rokoch 20. storočia ho v katolíckych modlitebných skupinách popularizoval katolícky liečiteľ Francis MacNutt. Koncom 80. rokov tento fenomén získal obrovskú popularitu vďaka činnosti protestantského evanjelistu Johna Wimbera.

Podľa Csordasa (1997: 231) je skutočný odpočinok v Duchu reakciou na vkladanie rúk alebo pomazanie vykonané na účastníkoch, ktorí buď sedia, alebo stoja pred liečiteľom. John Wimber využíval praktiku podopierania ľudí, aby im umožnil cítiť božské prúdy. Účastníci majú tendenciu padať dozadu, čo je podobné fenoménu Shaktipat.

Podľa Csordasa (1997: 234) môže liečiteľ nadviazať kontakt s praktizujúcim rôznymi spôsobmi, avšak bez ohľadu na zvolenú možnosť, všetky využívajú rovnaký kanál – zmysel pre dotyk. Podobne ako v prípade vzťahu guru a zasväteného, aj interakcia medzi liečiteľom a účastníkom by mala byť založená na absolútnej dôvere, po ktorej nasleduje bezpodmienečné odovzdanie.

Pokiaľ ide o vedomie, Csordas (1997: 241) poznamenal, že stupeň vedomia sa líši od účastníka k účastníkovi – niektorí zostávajú pri vedomí, zatiaľ čo iní nie.

Zraniteľné skupiny účastníkov

Podľa Léona Josepha Suenensa (2007: 22-23) sú najzraniteľnejšími účastníkmi pri praktike padnutia v Duchu predovšetkým:

• Ženy
• Ľudia trpiaci depresiou alebo duševnými chorobami
• Jednotlivci s narušenými vzťahmi
• Tí, ktorí čelia životným ťažkostiam
• Osoby potrebujúce vnútorné uzdravenie, ktoré sa nedokážu vyrovnať so svojimi emóciami

Títo ľudia sú obzvlášť náchylní na prežívanie odpočinku v Duchu, pretože hľadajú úľavu a uzdravenie zo svojich vnútorných zápasov. Podľa Suenensa (2007: 39) sa fenomén padania skutočne objavuje v biblických veršoch, avšak tieto pády sú predovšetkým prípady padnutia tvárou k zemi. Navyše, ani jeden z týchto prípadov nie je dôsledkom vkladania rúk liečiteľom alebo modlitebného spoločenstva.

Padnutie tvárou k zemi ako prejav podriadenosti

Padnutie tvárou k zemi možno chápať ako akt odovzdania sa Bohu alebo prejav poslušnosti voči Všemohúcemu. Starý zákon poskytuje niekoľko príkladov takýchto situácií:

Jozue 5:14 – „Ani jedno, odpovedal, ale ako veliteľ Hospodinovho vojska som teraz prišiel. Vtedy Jozue padol tvárou k zemi v úcte a opýtal sa ho: Aké posolstvo má môj Pán pre svojho služobníka?“

Daniel 10:9 – „Keď som ho počul hovoriť, zaspal som hlbokým spánkom, tvárou k zemi.“

Ezechiel 1:28 – „Podobne ako dúha v oblakoch v daždivý deň bola žiara okolo neho. Taký bol vzhľad podoby Hospodinovej slávy. Keď som to videl, padol som tvárou k zemi a počul som hlas hovoriaceho.“

Rovnaká situácia sa objavuje aj v Novom zákone:

Matúš 17:6 – „Keď to učeníci počuli, padli tvárou k zemi, veľmi vystrašení.“

Zjavenie 1:17 – „Keď som ho uvidel, padol som k jeho nohám ako mŕtvy.“

Ján 18:6 – „Keď im Ježiš povedal: Ja som to, cúvli a padli na zem.“

Na základe týchto veršov možno predpokladať, že praktika padania dozadu pri kresťanských uzdravovacích službách nemá nič spoločné s biblickými opismi stretnutia s Pánom. Evangelium podľa Matúša tiež uvádza, čo Ježiš Kristus povedal o modlitbe:

„Ale keď sa modlíš, vojdi do svojej izby, zavri dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je skrytý. A tvoj Otec, ktorý vidí, čo je skryté, ti odplatí.“ (Matúš 6:6)

Z toho vyplýva, že modlitba v interaktívnom prostredí nemusí byť presne tým, čo od nás Otec očakáva.

Torontské požehnanie: Začiatok „duchovného prebudenia“

Tretia vlna letničného hnutia, známa aj ako obnova, získala celosvetovú popularitu vďaka udalosti známej ako Torontské požehnanie, ktorá sa odohrala 20. januára 1994 v kostole Toronto Airport Vineyard, ktorý bol v roku 2010 premenovaný na Catch the Fire Church.

V ten konkrétny deň, ako uvádza Margaret M. Poloma (2003: 61), pastor Vineyardu Randy Clark vydal svedectvo o svojej duchovnej premene, čo viedlo k tzv. Prvému veľkému prebudeniu. Počas zhromaždenia začali prítomní ľudia loziť, hystericky sa smiať, plakať, váľať sa po zemi a vydávať zvuky zvierat. Zaujímavé je, že účastníci nepovažovali svoje správanie za nič nezvyčajné.

Samotný Clark zažil duchovné prebudenie v dôsledku série stretnutí s Rodneym Howardom-Brownom, juhoafrickým evanjelistom. Kostol Toronto Airport Vineyard patril do siete charizmatických cirkví, známych ako Asociácia Vineyard Churches, ktorú založil bývalý drogovo závislý a rockový hudobník John Wimber. V dôsledku Wimberovho kázania začalo veľké množstvo ľudí, ktorých duchovný život bol dovtedy suchý, zažívať nadprirodzené javy, vrátane praktiky hovorenia v jazykoch (Poloma, 2003: 17).

Dnes je John Wimber považovaný za jedného z najvplyvnejších neo-letničných kazateľov. Torontské požehnanie sa rozšírilo po celom svete a povzbudilo pútnikov k návšteve známeho kostola, ktorý sa stal miestom vyhľadávaným veriacimi túžiacimi po duchovnom obnovení.

Prejavy charizmatického kresťanstva

Podľa Margaret M. Polomy (2003: 62-75) existuje niekoľko typických prejavov, ktoré sú charakteristické pre charizmatické kresťanstvo. Medzi tieto prejavy patria:

• Silné trasenie
• Váľanie sa po zemi
• Nekontrolované trhanie telom
• Nekontrolovateľný plač
• Padnutie na zem
• Vrčanie a kolísanie
• Zasiahnutie Duchom
• Opitosť Duchom
• Duchovná eufória, láska a radosť
• Neschopnosť jasne hovoriť
• Prorocké napodobňovanie zvierat (mime): revúci lev, kikiríkajúci kohút, kotkodákajúca sliepka
• Nárast energie
• Duchovné vízie
• Hovorenie v jazykoch
• Nekontrolovaný smiech

Podľa Andrewa Storma (2015), ktorý bol očitým svedkom charizmatických uzdravovacích služieb vďaka svojej osobnej účasti na tomto hnutí, sú ďalšími prejavmi „Ducha Svätého“:

• Mravčenie
• Elektrické pocity
• Hlboké uklonenie sa
• Stuhnutosť
• Behanie po miestnosti
• Padnutie dozadu

Biblický Duch Svätý verzus charizmatické prejavy

Na základe týchto informácií sa dá predpokladať, že biblický Duch Svätý a duch prejavujúci sa počas charizmatických kresťanských stretnutí sú dve rôzne duchovné moci. Duch, ktorý sa objavuje na uzdravovacích službách, vykazuje výraznú podobnosť s Kundalini Shakti, najmä pokiaľ ide o jeho prejavy.