III.časť – Evolučná teória – sprisahanie tisícročia?

Mutácie a prírodný výber

Keďže pre evolučnú teóriu tak, ako ju sformuloval Darwin, je zúfalo málo dôkazov, moderní evolucionisti začali hovoriť o možnosti vzniku nových druhov skokovito, tzv. mutáciami. Tomuto prúdu evolucionistov sa hovorí neodarwinizmus. Na prvý pohľad to vyzerá podstatne logickejšie ako klasická evolučná teória. Mutácie vieme simulovať v laboratóriach, všetci sme už videli mutáciami postihnuté živočíchy aj ľudí. Je možné, aby mutácie spôsobovali po malých krokoch kvalitatívny posun organizmov a prirodzeným výberom vznikol nový druh? Tu si musíme povedať, čo je Darwinova teória prirodzeného výberu.

Túto vec odpozoroval Darwin veľmi dobre a správne, je to overiteľné a viditeľné všade v prírode. V rámci druhu sa pária najlepšie jedince, aby sa rodilo potomstvo s čo najlepším genetickým kódom. Preto vodcom svorky býva najsilnejší jedinec a môže si vyberať na párenie samice a vyberá si tie najlepšie. Je to vynikajúci a prirodzený mechanizmus, aby druh nemohol degenerovať a v podstate tomu účinne zabraňuje. K mutáciám. Čo môže spôsobiť mutácie, teda zmenu kódu DNA? Napríklad rádioaktívne žiarenie.

Aké majú mutácie dôsledky, môžu spôsobiť zdokonalenie druhu? Našťastie túto otázku vieme zodpovedať, pretože v laboratórnych podmienkach je možné robiť pokusy a vyhodnocovať ich. Vďačným objektom sú vínne mušky. Holandský biogenetik Dr. Willem J. Ouweneel, študujúci mutácie na vínnych muškách, hovorí:

„Pre evolucionistov je veľmi dôležité dokázať, že mutácie hrajú dôležitú úlohu pri vzniku nového druhu. Čo je na tom pravdy z pohľadu genetiky ? Všetky mušky, ktoré sa narodili zmutované by v prírode zomreli, lebo mutácie ich poškodili. Sú veľmi škodlivé, obmedzujú ich variabilitu a často sú priamo smrteľné. Podľa mňa sú mutácie pre živý organizmus vždy veľmi škodlivé.“

Prof. A.E. Wilder-Smith, Ph.D., Dr.Sc. hovorí, že mutácie v prírode poškodzujú a oslabujú druh. Nemohol by však prirodzený výber pomôcť tomu, aby uprednostňoval malé pozitívne mutácie a pomáhal tak, aby sa vyvinul nový a silnejší druh? Aj keď sa nikdy nepodarilo pri pokusoch získať mutáciami nejakú novú pozitívnu vlastnosť, alebo orgán, predpokladajme, že isté percento mutácií by mohlo byť pozitívnych. Čo však spraví prirodzený výber?

V prvom rade sa postará o živočíchy, ktoré boli mutáciami poškodené a prirodzeným spôsobom uhynú, bez toho, aby mohli svoju poškodenú DNA predať potomstvu, lebo automaticky by boli zmutované jedince zdravými a silnými považované za zlé. Takže tu máme prostriedok, ktorý ochraňuje populáciu a druh, aby nedochádzalo k jeho zhoršovaniu. Zabraňuje degenerácii. Predpokladajme teraz, že iný organizmus zmutoval, tak, že mu to dáva nejakú výhodu. Napríklad, že sa mu začne vyvíjať oko. Zoberme si napríklad dážďovku.

Ak sa vplyvom pozitívnej mutácie začne vyvíjať oko dážďovke, bude to pre ňu prekážkou, pokiaľ nový orgán nebude funkčný a dokonalý. Keďže žiadne mutácie nie sú schopné vytvoriť naraz nový, dokonalý, fungujúci orgán, aj živočích, ktorý by čisto teoreticky mohol byť poznačený pozitívnou mutáciou, bude prirodzeným výberom odstránený, lebo nedokonalý orgán nie je nikdy výhodou, naopak, je hendikepom.

Preto môžeme konštatovať, že prirodzený výber a mutácie nedovolia degeneráciu druhu, ale naisto zabránia aj vývinu k vyšším druhom. Prirodzený výber sa postará o to, aby vznikli povedzme lepšie dážďovky, ale určite nie napoly dážďovky a napoly hadi. Takéto živočíchy by mali vlastne podľa Darwinovej teórie prirodzeného výberu nevýhodu.

Darwin sa domnieval, že prirodzený výber, boj o život a prežitie najschopnejších vedú k pomalej a neodvratnej evolúcii jedného druhu k druhému. Darwin sa však celkom určite mýlil. Sám prirodzený výber tomu bráni. Celá tá teória závisí na predstave, že na základe náhody nezískame kompletný nový orgán ihneď, tzv. makromutáciu, ale bude v najlepšom prípade dochádzať k malým zmenám. Malé zmeny, aj keby smerovali k niečomu lepšiemu, budú pre daný druh nevýhodou. A keďže zmeny nikdy nie sú kompletné, prirodzený výber účinne bráni posunu dolu, ale aj nahor. Keďže to tak naozaj je, vďaka tomuto mechanizmu zostali živočíchy a ľudia dlhodobo v približne konštantnom stave, v podstate sa nezmenili. Darwin si jednoducho nevšimol, že práve prirodzený výber bráni posunu nielen dole, ale aj smerom nahor.

Konflikt medzi evolúciou a fyzikálnymi zákonmi: Entropia vs. vznik komplexných systémov

Pozrime sa na to, čo hovorí na možnú evolučnú teóriu fyzika. Ono sa to nezdá, ale dokonca aj vo fyzike nájdeme niečo, čo popiera možnosť evolúcie. Ide o entropiu. Evolučná myšlienka a zákony prírody sú nezlučiteľné. V druhej vete termodynamickej z nauk o teple sa hovorí, že bez pôsobenia zvonka nemôže nastať premena telesa s nižšou teplotou na teleso s vyššou. Inými slovami – veci starnú a dochádza k ich rozkladu.

Hviezdy zhasínajú, živé tvory starnú, nové veci sa rozpadajú a energia sa premieňa na čoraz menej zužitkovateľné stavy. Evolúcia sa zjavne vzpiera tomuto zákonu, pretože podľa nej sa postupne vyvíjali čoraz dokonalejšie a komplikovanejšie organizmy. Odkiaľ a v akej forme sa berie dodatočná energia, ktorá zabezpečuje vyššiu úroveň vývoja? Evolucionisti argumentujú chlorofylom. Pôsobením tejto látky, ktorá musela najprv sama vzniknúť zhodou neuveriteľných náhod, je bunka schopná premieňať slnečné svetlo na chemickú energiu.

Ak odhliadneme od ďalších náhod a zázrakov, ktoré sú potrebné, aby bunka vôbec vznikla a navyše aj produkovala chlorofyl, dostáva sa evolúcia do slepej uličky. Ako sprievodný jav procesu premeny slnečného žiarenia na energiu vôbec po prvý raz na Zemi vznikol a uvoľnil sa kyslík? V praatmosfére ho však nebolo. Ďalej vychádzame z predpokladu, že prvým bunkám sa navzdory všetkej logike darilo v prostredí vytvorenom z metánu, amoniaku a dusíka.

Pre takto vzniknuté bunky bol uvoľnený kyslík z procesu premeny rozhodne smrteľným jedom. Evolúcia sa musela sama zahubiť. Len pre zaujímavosť, ako predpovedajú vedci vývoj vesmíru? Asi o 10¹⁴ rokov hviezdy vyčerpajú svoje jadrové palivo a vyhasnú. Ďalšie udalosti vo vesmíre budú mať nasledovný priebeh: o 10³² rokov sa jadrová hmota úplne rozpadne, hviezdy a planéty sa premenia na fotóny a neutrína, ale čierne diery budú ďalej existovať. Lenže ani tie nie sú večné.

Ich hmota sa bude postupne zmenšovať a nakoniec sa všetky premenia na žiarenie – na fotóny, neutrína a gravitóny. Vlády sa ujme éra žiarenia, v ktorej nebude vo vesmíre prakticky nič. Keď bude mať vesmír 10¹⁰⁰ rokov, na svete zostane len extrémne zriedený elektrónový plyn, v priestore rozptýlené pozitróny a neutrína. (Dr. Milan Baumann)

Tento scenár (vedecky všeobecne prijímaný) potvrdzuje Druhú vetu termodynamickú a závery ktoré sú uvedené vyššie. Platnosť Druhej termodynamickej vety možno sledovať všade okolo nás a aj vo vesmíre. Opačný proces neexistuje, nebol pozorovaný nikde a odporuje fyzikálnym zákonom. Čiže aj pohľadu zákonov fyziky (alebo minimálne zákonu o entropii) nie je možná samovoľná tvorba zložitejších súborov, lebo na to chýba energia. Ako je teda možné, že na jednej strane je vývoj vesmíru (teda aj Zeme a nás všetkých) taký, že nakoniec sa všetko rozpadne na zriedený elektrónový plyn – čo zodpovedá presne zákonu o entropii a na druhej strane sa nás niekto snaží presvedčiť, že veľmi dlhú dobu sa tu samovoľne skladali atómy tak, že vznikli všetky tieto nám známe vysoko komplikované súbory?

Určovanie veku nálezov a hornín: Ako spoľahlivé sú rádiometrické metódy?

Určovanie veku nálezov a hornín je fascinujúcou témou, ktorá sa často spája s vedou a geológiou. Rádiometrické metódy vyvinuté v 20. storočí pôsobia na prvý pohľad vedecky a dôveryhodne. Pri podrobnejšom skúmaní však môžeme naraziť na viaceré problémy, ktoré ovplyvňujú presnosť týchto metód. Téma určovania veku priamo súvisí s evolučnou teóriou, pretože pre evolucionistov je kľúčový vek fosílií a geologické vrstvy, v ktorých boli objavené. Dôležitým faktorom je aj dôkaz, že zložitejšie formy života sú mladšie a nachádzajú sa v mladších vrstvách. Ako teda vedci určujú vek hornín alebo fosílií?

Jednou z najznámejších metód je rádiouhlíková metóda, ktorú objavil W. Libby v roku 1947. Táto metóda vychádza z faktu, že živé organizmy prijímajú rádioaktívny izotop uhlíka C14 počas života. Po smrti organizmu sa príjem zastaví a atómy izotopu C14 sa začnú rozpadávať podľa známeho času – polčasu rozpadu. V prípade uhlíka C14 je polčas rozpadu 5 730 rokov, čo však prináša dva hlavné problémy:

1. Konštantná koncentrácia C14: Aby bola metóda presná, koncentrácia izotopu v atmosfére by musela byť milióny rokov stabilná, čo nie je preukázané.
2. Krátky polčas rozpadu: Pri veku nálezu nad 20 000 rokov zostáva veľmi malé množstvo izotopov C14, čo sťažuje presné meranie.

Ak má napríklad nález 23 000 rokov, zostáva v tele len 6,25 % izotopov C14, čo je veľmi málo na presné určenie veku. Navyše, s pribúdajúcimi rokmi množstvo izotopov drasticky klesá, a preto je určovanie veku nad 20 000 rokov veľmi nepresné.

Metódy datovania, ako napríklad rádiouhlíková metóda, dendrochronológia, varvová metóda a magnetostratigrafia, často čelia kritike kvôli ich presnosti a spoľahlivosti. Príklad z časopisu Science (1963) uvádza ulitu mäkkýša, ktorej vek bol určený na 2 300 rokov pomocou rádiouhlíkovej metódy, hoci išlo o žijúci exemplár. Tento príklad vyvoláva pochybnosti o správnosti tejto metódy.

Kľúčové metódy datovania:

1. Rádiouhlíková metóda (C14): Hoci je populárna, jej výsledky sú spochybňované odborníkmi, ako napríklad Prof. Hans-Ulrich Niemitz a Ch. Bloss, ktorí vo svojej štúdii (Zeitsprunge č. 3/1996) označili túto metódu za nespoľahlivú.
2. Dendrochronológia: Metóda založená na letokruhoch stromov, ktorá údajne pokrýva obdobie približne 10 000 rokov, je tiež predmetom debát.
3. Varvová metóda: Predpokladá ročnú vrstvu morských nánosov, no tento jednoduchý princíp často zlyháva v dôsledku nepresností.
4. Magnetostratigrafia: Metóda využívajúca paleomagnetizmus, no bez známych hodnôt časových zmien a intenzity magnetizmu.

Všetky tieto metódy majú obmedzenia, pretože lokálne podmienky minulosti sú často neznáme. Darwinova teória evolúcie a Lyellova teória uniformizmu sú často používané na extrapoláciu súčasných konštánt do minulosti, čo je však neisté. Pri určovaní veku hornín sa využíva množstvo izotopov a výpočty na základe dnešných pomerov rozpadu. Tento prístup je založený na predpokladoch, ktoré nemusia zodpovedať skutočným podmienkam v minulosti.

Draslíko-argónová metóda: Prípadová štúdia sopky Mount St. Helens

Najčastejšie používanou metódou je draslíko-argonnová. Aby som to všetko naozaj urýchlil, uvediem len, že je tak isto nespoľahlivá, ako ostatné metódy. Je to trochu komplikované, nechcem zachádzať do detailov, súvisí to s rozpadom izotopu draslíka 40 a vznikajúcim argon 40. Radšej uvediem príklad. Príklad, hovoriaci za všetko. V roku 1980, keď vybuchla sopka Mount St. Helens, začal sa vytvárať z dacitovej lávy dóm, podobný hore. Keďže poznáme vek tohto dómu, malo by byť jednoduché overiť ho rádioizotopovou metódou. Dr. S. A. Austin v roku 1992 odobral stadiaľ vzorku, rozomlel ju, preosial a spracoval na horninový prášok a štyri koncentráty z minerálov. To potom dal do Geochrome Laboratórium v Cambridge v Massachusetts na určenie veku, pričom laboratória nevedeli, odkiaľ vzorka pochádza. A teraz výsledky:

horninový prášok – 350 000 +/- 50 000 rokov
zmes živcov – 340 000 +/- 60 000 rokov
zmes amfibolov – 900 000 +/- 200 000 rokov
zmes pyroxénu 1 – 11 700 000 +/- 300 000 rokov
zmes pyroxénu 2 – 22 800 000 +/- 600 000 rokov

Tento výsledok hovorí sám za seba a ukazuje dve dôležité veci. Po prvé, významnú tolerovanú chybu a veľmi vysoký vek vzorky, ktorá mala približne 10 rokov. Takéto prípady sú pomerne časté. Stručne povedané, som presvedčený, že žiadne mutácie nemôžu spôsobiť kvalitný skok smerom nahor. Entropická poučka, ktorá v zásade popiera zhlukovanie a vytváranie vyššie organizovaných štruktúr, znižuje možnosť evolúcie cez tieto mechanizmy. Určovanie vek organických látok starších ako 10 000 rokov je veľmi nepresné a má značnú mieru neistoty.

V prípade anorganických látok neexistuje spoľahlivá metóda datovania, keďže nepoznáme presné podmienky, za ktorých tieto látky vznikali. Oveľa viac dôkazov, ako potvrdenie nepresností pri pokusoch, potvrdzuje, že metódy stanovenia veku sú výrazne nepresné. Čo to znamená pre evolučnú teóriu? Pre neodarwinizmus neexistuje žiaden jediný dôkaz. Naopak, pokusy a skúmanie dokazujú jeho nemožnosť. Druhá veta termodynamiky, ktorá je základnou súčasťou vedy o teple a termodynamiky, jednoznačne popiera tento vývojový koncept.

Evolucionisti prakticky nemajú žiadny spôsob, ako spoľahlivo dokázať vek hornín, skamenelín a organických látok starších ako 10 000 rokov. To vedie k tomu, že všetky výpočty a diskusie o miliónoch rokov vyznievajú nedôveryhodne, minimálne z hľadiska technických a vedeckých faktov.

Koexistencia Dinosaurov a Ľudí: Dôkazy z Nálezov Skamenelín v Texase

Chcel by som v krátkosti uviesť niekoľko príkladov nálezov skamenelín, ktoré naznačujú zaujímavé skutočnosti o vývoji živočíchov. Na rozdiel od môjho predchádzajúceho článku, kde sa pojednávalo o tom, čo sa nenašlo, teraz ide o nálezy, ktoré dokazujú prítomnosť takmer všetkých druhov živočíchov, vrátane vyhynutých a tých, ktoré sa podľa evolucionistických teórií mali vyhynúť dávno pred objavením sa človeka. Inými slovami, tieto dôkazy naznačujú, že človek (ako druh) mohol žiť súčasne s dinosaurami, čo zásadne narúša tradičný pohľad na evolučnú chronológiu. Tieto informácie vychádzajú z prác Dr. Ing. Hans-Joachima Zillmera.

Základ Darwinovej evolučnej teórie, ktorú som už viackrát zmienil, spočíva v pomalom vývoji druhov a prežití jedincov prostredníctvom prírodného výberu. Ak by sa však preukázala koexistencia všetkých týchto druhov vrátane človeka, v jednom časovom období, mohlo by to úplne poprieť evolučnú teóriu, ktorá si vyžaduje milióny rokov vývoja medzi jednotlivými druhmi. Príkladom koexistencie dinosaurov a ľudí sa stal nález v Paluxy River pri meste Glen Rose, Texas, USA, v roku 1908, kde sa objavilo veľké množstvo odtlačkov dinosaurích nôh spolu s ľudskými stopami, ktoré mali približne 35 cm.

Nasledujúce desaťročia priniesli stovky ďalších nálezov v oblasti niekoľkých kilometrov, kde boli objavené odtlačky dinosaurích nôh. A opäť, vedľa týchto stop sa objavili aj ľudské stopy. Tieto odtlačky sa nachádzajú v vápencových vrstvách, vrátane najvrchnejších vrstiev, pričom niektoré boli nájdené aj na povrchu po vyschnutí rieky Paluxy River v roku 1971. Pre evolucionistov tu vznikajú dva vážne problémy. Podľa teórie evolúcie, dinosaury mali vyhynúť pred viac ako 65 miliónmi rokov, a preto by sa odtlačky v horninách mali nachádzať hlbšie, pod mladšími vrstami. Avšak, skutočnosť ukazuje, že tomu tak nie je.

Druhý problém, ktorý vyvstáva pri náleze odtlačkov ľudských nôh vedľa dinosaurích stôp, sa týka spôsobu, akým sa do vápennej horniny dostal jasný, zreteľný odtlačok ľudskej nohy. Je potrebné si uvedomiť, že nie je jeden odtlačok, ale veľa odtlačkov, čo ešte viac zvyšuje vážnosť tohto nálezu. Ak vznikol odtlačok v hornine, znamená to, že hornina musela byť vtedy ešte mäkká. Avšak vápenec môže byť mäkký iba krátkodobo, kým neprebehne proces hydratačnej reakcie, pri ktorom stvrdne. Tento proces nemôže byť obídený alebo vysvetlený inak, pretože ide o elementárne zákony fyziky!

Ak sa v tomto prípade nejedná o falzifikát (čo vedci vylúčili, pretože vyrezanie perfektného odtlačku do vápenca tak, aby nebol podrobený analýze, je mimoriadne náročné), znamená to, že ľudia a dinosaury žili v rovnakom čase! Evolucionisti však tieto dôkazy naďalej ignorujú a zamietajú, tvrdiac, že ide len o falzifikát. Podľa nich evolučná teória platí nezávisle od týchto nálezov – tvrdenie, že ľudia nemohli žiť v rovnakom období ako dinosaury, jednoducho odmietajú.

Ďalší zaujímavý príklad pochádza z Utahu, kde v roku 1968 zberateľ skamenelín W. Meister našiel pri klopaní na skalu dve ľudské stopy. Tieto stopy boli skamenené, a čo je neuveriteľné, ukázalo sa, že jedna patrí človeku v topánke, ktorá rozšliapla trilobita. Trilobita, ktorý podľa evolučnej teórie vyhynul pred stovkami miliónov rokov, ešte pred objavením sa dinosaurov. Tento nález sa nezdá byť falzifikátom podľa dostupných informácií.

V Austrálii, konkrétne na Mount York, archeológ Dr. R. Gilroy objavil lebku a skamenelé stopy obrovských ľudí v blízkosti brontosaurov. Takéto nálezy boli zaznamenané aj v okolí Wintonu vo východnej Austrálii, kde sa našlo veľa stôp, ktoré dôkazujú koexistenciu živočíchov, ktoré podľa evolučnej teórie nemohli žiť vedľa seba. Podobné nálezy sa našli aj v Turkménsku, kde sa zaznamenali stopy ľudí a dinosaurov.

Skamenelé ľudské stopy s vekom odhadovaným na 150 až 600 miliónov rokov sú témou, o ktorej informoval aj časopis Science News Letter. V roku 1927 sa v uhoľnom sloji vo Fisher Canyon (Pershing County, Nevada) našiel neuveriteľný odtlačok topánky. Na tomto odtlačku je dokonca možné rozpoznať nitkovú štruktúru materiálu, čo naznačuje, že jeho vek sa pohybuje medzi 160 až 195 miliónmi rokov, podľa toho, že ide o uhlie.

Takýto nález vytvára množstvo otázok. Ak by sa všetky podobné nálezy skamenelín a odtlačkov ukázali ako podvody, museli by existovať osoby, ktoré by mali obrovské schopnosti, schopné umiestniť do neporušených skál a hornín po celom svete falošné skameneliny. Tieto nálezy však vždy narazia na odmietnutie a zosmiešňovanie zo strany evolucionistov, ktorí ich označujú za podvody. Ironicky, tí istí evolucionisti, ktorých základné ikony evolúcie sú postavené na skrytých podvodoch, ako sme mohli čítať v mojich predchádzajúcich článkoch.

Zaujímalo by ma, prečo neexistuje skutočná ochota na seriózne uznanie týchto nálezov. Prečo je eliminovaná akákoľvek snaha o dôsledné vyhodnotenie pravosti, alebo nepravosti týchto skamenelín? Možno preto, že ak by sa uznal aj jeden nález ako pravý, definitívne by to ukončilo evolučnú teóriu, ktorá je závislá na údajnom chronologickom vývoji života na Zemi po miliardy rokov.

Zložitá štruktúra Živej Bunky: Výzvy pre Darwinovu Teóriu Evolúcie

„Na bunku sa môžeme pozerať ako na továreň, v ktorej je prepracovaná sieť vzájomne prepojených výrobných liniek, z ktorých každá je zložená zo skupiny veľkých proteínových mechanizmov. Prečo ich nazývame mechanizmy ? No asi preto, že ľudia vymysleli stroje pre náš makroskopický svet, a tieto proteínové zoskupenia majú v sebe tiež precízne koordinované pohyblivé súčasti.“ Bruce Alberts, prezident Národnej akadémie vied, USA.

Na úvod tohto článku som netradične použil citát od Michaila Beheho, aby som zdôraznil neuveriteľnú zložitosť živých buniek. V 19. storočí, keď Charles Darwin formuloval svoju evolučnú teóriu, bol na skúmanie bunky k dispozícii len obyčajný mikroskop. Vedci si vtedy mysleli, že čím podrobnejšie sa bude živá bunka skúmať, tým bude jednoduchšia. Dnes však vieme, že je to presne naopak: čím viac vieme, tým viac nás šokuje neuveriteľná komplexnosť bunky a všetkých procesov v nej prebiehajúcich. Pre mňa je táto téma neuveriteľne fascinujúca.

Tento článok bude podrobnejší, možno aj s odbornejšími termínmi, ale verím, že len takto sa dá naozaj ukázať neuveriteľná komplikovanosť obyčajnej jednej bunky. Ak si tento článok prečítate, pochopíte zmysel a súvislosť s Darwinovou teóriou evolúcie.

Biochemik Michael Behe je odborníkom v oblasti molekulárnej biológie. Získal titul v chémii na Drexlerovej univerzite, doktorát z biochemie na Pennsylvánskej univerzite, kde sa venoval výskumu. Od roku 1985 pôsobí ako člen Lehigovej fakulty. Bol členom Komisie pre molekulárnu biológiu v Oddelení pre molekulárne a bunkové vedy v Národnej nadácii pre vedu a je autorom množstva odborných článkov a kníh:

„Darwin vo svojej knihe Pôvod druhov povedal, že ak by sa dalo dokázať, že nejaký zložitý organizmus existoval bez toho, aby sa vytvoril početnými postupnými jemnými zmenami, celá jeho teória sa absolútne zrúti. Práve to bol základ mojej teórie nezjednodušiteľnej zložitosti. Systém či zariadenie je nezjednodušiteľne zložité, ak má určitý počet rozličných komponentov, ktoré všetky spolu pôsobia tak, aby dosiahli cieľ samotného systému a ak by sa jeden z jeho komponentov odstránil, celý systém je tak znefunkčnený. Je vysoko nepravdepodobné, že by nezjednodušiteľne zložitý systém mohol vzniknúť kúsok po kúsku darwinovským procesom. Pretože na to, aby celý systém ako taký mohol fungovať, musí tu byť celý od začiatku.“

Následne ako logický záver tvrdí:

„Evolúcia nedokáže spôsobiť nezejdnodušiteľne zložitý biologický stroj naraz a náhle, pretože je príliš komplikovaný. Nepravdepodobnosť toho to úplne znemožní. Nemožno to ani vyprodukovať množstvom postupných jemných zmien, pretože v každom predbežnom systéme bude niečo chýbať a bude nefunkčný. Potom nebude mať ani dôvod existovať, pretože vieme, že prirodzený výber vecí umožní existovať iba systémom, ktoré už fungujú.“

Aby ste mali lepšiu predstavu o zložitosti živej bunky, pozrime sa podrobnejšie na niektoré z jej komplexných procesov. Treba dodať, že dodnes nie je všetko objasnené a mnohé mechanizmy vnútri bunky stále zostávajú záhadou. Michael Behe, autor knihy Darwinova čierna skrinka, ktorá vyvolala veľkú odozvu a pobúrila mnohých evolucionistov, sa venoval týmto záhadám. Podľa mňa sa však nikomu nepodarilo tieto objavy a poznatky znevažovať.

Nezjednodušiteľná Zložitosť Živých Organizmov – Dôkazy Inteligentného Dizajnu

Časť tohto článku predstavuje úryvky z rozhovoru Michaela Beheho, ktorý popisuje svoje závery týkajúce sa neuveriteľne zložitých mechanizmov v bunke, ako je napríklad nepohyblivé alebo pohyblivé riasinky. Tieto jemné vlásky podobné malým bičíkom sú na povrchu buniek a slúžia rôznym účelom, najmä v oblasti tekutinových pohybov na povrchu bunky. Ak sú bunky nepohyblivé, tieto riasinky vytvárajú pohyb, ktorý umožňuje premiestňovanie tekutín (napríklad hlienu v dýchacom trakte). Ak sú bunky pohyblivé, riasinky im pomáhajú pohybovať sa v tekutom prostredí.

Pôvodne sa považovali za veľmi jednoduché, ale dnes vieme, že ide o komplikované molekulárne stroje. Riasinky sa skladajú až z dvesto proteínových častí. Tento sofistikovaný mechanizmus zahŕňa deväť párov mikrotubúl, ktoré obklopujú dve samostatné mikrotubuly. Spojenie medzi vonkajšími mikrotubulami tvorí proteín nexín. Proteínový motor dyneín sa pripína na jednu mikrotubulu, predlžuje sa a uchytáva sa k druhej, pričom ju tlačí do pohybu. Riasinky sa takto pohybujú, pričom proces napínania nexínu sa podobá ťahaniu povrázka, ktorý napína až do úplného napätia, čo umožňuje ďalší pohyb mikrotubul. Tento proces nám ukazuje neuveriteľnú komplexnosť mechanizmov bunky, ktorá ohrozila základné predpoklady evolučnej teórie o náhodných a jednoduchých postupných zmenách.

Dyneín posúva mikrotubuly ďalej a nexín, ktorý ich drží, začne mikrotubuly ohýbať. Až sa prehnú, dyneín začne pôsobiť opačným smerom, čo spôsobí ohyb bičíka do protismeru. Tento pohyb umožňuje bičíku pohybovať sa vpred pomocou kývavého pohybu. Takto funguje jedna z najzložitejších štruktúr v bunke – bičíky a riasinky.

Tento proces však stále nevysvetľuje celkovú zložitosť bičíka. Tri základné časti systému – laná, spojivá a motory – sú nevyhnutné pre správnu funkciu, a bez ktorejkoľvek z nich systém prestane fungovať. Preto môžeme povedať, že bičík predstavuje skutočný príklad nezjednodušiteľnej zložitosti, pretože všetky tieto časti musia byť prítomné a správne nastavené, aby celkový systém pracoval správne.

Fascinujúcejším prípadom, ktorý ešte viac ukazuje nezjednodušiteľnú zložitosť, je bakteriálny bičík. Tento bičík pôsobí ako vrtuľa. V roku 1973 bolo zistené, že baktérie používajú túto rotujúcu pohonnú jednotku na pohyb, čím si zaslúžil prívlastok „najvýkonnejší motor na svete“. Ako funguje? Je extrémne výkonne. Bakteriálny bičík je zložený z proteínu flagelínu a je pripevnený na pohonný hriadeľ pomocou závesného proteínu, ktorý pôsobí ako univerzálny spoľahlivý spoj umožňujúci otáčavý pohyb. Tento motor umožňuje baktériám efektívny pohyb a adaptáciu v rôznych prostrediach.

Ďalšie proteíny zabezpečujú, že hriadeľ prenikne cez bunkovú membránu a je napojený na rotačný motor, ktorý dodáva energiu pre pohyb. Tento zložitý proces je stále predmetom štúdií, aj keď vieme, že celý mechanizmus funguje výborne, ako ukazujú pozorovania. Tento fascinujúci biochemický systém je ďalším dôkazom, že živé bunky sú extrémne zložité a dobre prispôsobené na prežitie.

Vrtuľka bakteriálneho bičíka je schopná dosiahnuť úžasnú rýchlosť až 10 000 otáčok za minútu, podľa niektorých zdrojov dokonca až 100 000 otáčok, hoci nie je úplne jasné, ktorá hodnota je presná. Tento výkonný motor dokáže svoje otáčky okamžite zastaviť v štvrťotáčke a obrátiť sa opačným smerom rovnako vysokou rýchlosťou. Tento fakt fascinoval aj Howarda Berga z Harvardskej univerzity, ktorý označil bakteriálny bičík za najvýkonnejší motor vo vesmíre.

Okrem tohto zázraku, životné bunky majú neuveriteľnú štruktúru a zložitosť. Všetky živé bunky, okrem baktérií, obsahujú množstvo oddelení, ktoré vykonávajú špecializované funkcie. Tieto oddelenia zahŕňajú napríklad DNA, mitochondrie, endoplazmatické retikulum, Gogiho aparát, lyzozómy, mechúriky na výlučky, peroxizómy a mnoho ďalších. V bunke sa nachádza viac než 20 rozličných oddelení, ktoré spolupracujú v precízne koordinovanom systéme podľa prísnych pravidiel. Tento biochemický systém môže fungovať iba vtedy, ak fungujú všetky tieto zložky súčasne.

Dr. Stephen Meyer sa pridal k tvrdeniam Michaela Beheho, ktoré podrobne analyzujú túto nezjednodušiteľnú zložitosť, ktorá robí z bunky pravdepodobne najzložitejší a najprecíznejší systém v prírode. Tento výskum len ďalej podporuje nároky na inteligentný dizajn a dokazovanie, že život v jeho súčasnej podobe je výsledkom sofistikovaného procesného a biologického nastavenia, ktoré nemožno jednoducho vysvetliť evolúciou.

„Tieto biologické mechanizmy potrebujú mať na svoje fungovanie pokope všetky svoje súčasti. Ale ako by sa dal vybudovať takýto systém darwinovským procesom prirodzeného výberu, ktorý bol založený na slepých variáciach ? Prirodzený výber predsa iba zachováva veci, ktoré vykonávajú určitú funkciu – inými slovami – ktoré pomáhajú organizmu prežiť do ďalšej generácie. Problém s nezjednodušiteľnými komplexnými systémami je ten, že nekonajú žiadnu funkciu, kým nie sú prítomné všetky ich súčasti a kým nepracujú v úzkej spolupráci jedna s druhou. Teda prirodzený výber vám nemôže pomôcť vybudovať takéto systémy, on ich iba zachováva, keď už boli postavené. A je prakticky nemožné, aby evolúcia dokázala prekonať taký obrovský krok obyčajnou náhodou. Jednoducho nedokáže vytvoriť naraz a náhodou takýto zložitý systém.“

Môže byť naozaj pravda, že jednoduchá Darwinova evolučná teória, ktorú Darwin vymyslel v 19. storočí, je pravdivá? Logika mi hovorí, že celkom určite nie, ak verím vyššie spomínaným vedcom a ich objavom o zložitých mechanizmoch, ktoré sa vyskytujú v bunkách a živých organizmoch. Tieto mechanizmy, ako riasinky, dyneín alebo bakteriálny bičík, sú nezjednodušiteľné, a je veľmi ťažké si predstaviť, že by mohli vzniknúť náhodne, postupnými zmenami, ako to predpokladajú evolucionisti.

Evolúcia a DNA: Prečo molekula DNA popiera evolučnú teóriu

DNA (alebo DNK po slovensky) je dnes všeobecne známy pojem, ktorý prenikol do našich každodenných životov. Ale čo vlastne DNA je? Jednoducho povedané, chemická štruktúra DNA obsahuje genetické informácie, ktoré slúžia ako inštrukcie na budovanie proteínov.

DNA je zásobárňou informácií potrebných na komplexnú organizáciu biologických procesov. Keď sa tieto informácie spustia, začnú sa správne aminokyseliny spájať pomocou správnych chemických väzieb v presnom poradí. Tým sa vytvárajú správne proteíny, ktoré sú ďalej uložené a organizované, čo zabezpečuje správne fungovanie biologických systémov. Prečo je však DNA a jej existencia taká zvláštna, že sa považuje za dôkaz proti evolúcii?

Molekula DNA sa skladá z dvoch reťazcov, ktoré sa kĺžu v špirálovitej štruktúre, a medzi týmito reťazcami sú umiestnené štyri základné písmená, ktoré tvoria genetický kód. Tieto písmená sú jednoduché chemické látky. Predstavte si to ako dlhý povrazový rebrík, ktorý je skrútený do dvojitej závitnice v štruktúre chromozómov. Celá molekula je držaná pohromade vodíkovými mostíkmi, čo sú relatívne slabé chemické väzby.

Skutočné tajomstvo DNA spočíva v „šteblíkoch“ tohto rebríka. Každý reťazec obsahuje opakované jednotky dusíkatých báz, ktoré spájajú tieto reťazce a vytvárajú „šteblíky“. Tieto štruktúry pozdĺž osi DNA určujú, ktoré proteíny sa budú v bunke tvoriť. Biochemici zistili, že ľudská DNA môže byť skombinovaná v 1087 možnostiach, čo robí túto molekulu veľmi komplexnou a jedinečnou.

Podľa evolucionistov vznikla molekula DNA čisto náhodou, metódou pokusu a omylu. Avšak treba si uvedomiť, že všetky štyri písmená v DNA musia byť presne uložené a skombinované. Pre úspešnú reprodukciu DNA je potrebná konkrétna kombinácia z tých 1087 možných kombinácií, ktoré sú nevyhnutné. Veľkosť tohto čísla je skutočne ťažko predstaviteľná – naozaj ťažko pochopiteľná v rámci rozsahu času a prírodných procesov. Evolucionisti tvrdia, že Zem je približne 4,5 miliardy rokov stará. Avšak za tento čas sa vojde len 1025 sekúnd.

Ak pripustíme, že počas celej existencie Zeme príroda z čistej náhody a omylu začala pokusmi a omylmi vytvárať kombinácie DNA (čo je z hľadiska mojej prvej axiómy nepredstaviteľné, pretože príroda nemá plán a rozum), môže to ilustrovať extrémne obmedzený čas na tento proces. Keby sa každú sekundu vytvárala jedna kombinácia DNA, existovalo by veľmi málo času na vytvorenie jediného prameňa DNA.

Dr. Stephen Meyer, ktorý získal tituly na Cambridge University, je renomovaným vedcom a autorom odborných článkov a kníh. Dnes je riaditeľom a vedúcim výskumným pracovníkom v Centre pre vedu a kultúru pri Discovery Institute a zároveň profesorom na Palm Beach Atlantic University. Dr. Meyer tvrdí:

„DNA je niečo ako knižnica. Organizmy získavajú potrebné informácie z DNA, takže dokážu vybudovať niektoré zo svojich najzákladnejších komponentov. Analógia s knižnicou je dobrá, pretože v nej zohráva dôležitú úlohu abeceda. V DNA máte dlhé rady písmen A,C,G a T (tak ich vedci označili podľa názvu chemickej látky), ktoré sú dôkladne usporiadané, aby vytvorili proteínovú štruktúru a následnú skladbu. Na postavenie jedného proteínu zvyčajne potrebujete tisícdvesto až dvetisíc písmen či báz – čo je naozaj veľa informácii. Tento problém spôsobil, že sa zrútili všetky naturalistické vysvetlenia pôvodu života, pretože toto je najdôležitejšia a najzákladnejšia otázka. Ak neviete vysvetliť, kde sa vzala táto informácia, potom ste nevysvetlili vznik života, pretože toto je informácia, ktorá premieňa molekuly na niečo, čo v skutočnosti má svoju funkciu.“

Ako by mal vyzerať proces vzniku života slepou náhodou, ak naozaj pripustíme, že Millerov experiment mal pravdu a vznikli aminokyseliny náhodne? Treba si však uvedomiť, že na vytvorenie života by bolo potrebné vytvoriť dvadsaťdve aminokyseliny, pričom Millerovi sa podarilo vytvoriť len dve alebo tri, čo je veľmi vzdialené od potrebného počtu pre fungovanie života (ako už bolo spomenuté v predchádzajúcich článkoch).

Poďme sa teda pozrieť, aký náročný proces by mal prebehnúť na vytvorenie iba jednej proteínovej molekuly. Minimálny počet aminokyselín, ktoré tvoria proteín, je 75. Pre vznik proteínu je však nevyhnutné správne prepojenie medzi aminokyselinami. A tu prichádza problém, pretože aminokyseliny existujú v ľavotočivých a pravotočivých formách, no potrebujeme len ľavotočivé. Aminokyseliny sa musia zoradiť v špecifickom poradí, podobne ako písmenká vo vete. Pravdepodobnosť náhodného zoskupenia aminokyselín, ktoré by vytvorili aj krátky funkčný proteín, je závratná – pravdepodobnosť je 1 ku 10^125 (jedna a sto dvadsaťpäť núl).

Zjednodušene povedané, najjednoduchšia bunka si vyžaduje tristo až päťsto proteínových molekúl. Môžeme sa preto pýtať, či naozaj, tak ako tvrdia evolucionisti, prírodný výber mohol vysvetliť vznik života? Na prvý pohľad by to mohlo znieť logicky, že postupné malé zmeny počas dlhého časového obdobia mohli viesť k tomu, čo dnes nazývame životom. Dr. Stephen Meyer k tomu hovorí:

„Či prírodný výber naozaj funguje na úrovni biologickej evolúcie, o tom sa vedú ešte diskusie. Ale s najväčšou určitosťou to nefunguje na úrovni chemickej evolúcie. Darwinisti pripúšťajú, že na to, aby mohol fungovať prírodný výber, musia existovať sebareplikujúce sa organizmy. Organizmy sa reprodukujú, ich potomstvo zaznamenáva variácie, a to, ktoré sa lepšie adaptuje vo svojom prirodzenom prostredí, to aj lepšie prežije. Tieto adaptácie sa zachovávajú a prenášajú do ďalších generácií. No aby mohla existovať reprodukcia, je potrebné delenie buniek. a to predpokladá existenciu informačne bohatej DNA a proteínov. Tu je práve problém, predpokladá sa existencia toho, čo sa snažia vysvetliť!“

Táto téma je na jednej strane fascinujúca, na druhej strane však veľmi zložitá. O štruktúre DNA, delení DNA, chemických procesoch a komplexných chemických príťažlivostiach by sa dalo písať doslova nekonečne. Tieto témy si však vyžadujú hlboké vedecké poznatky, ktoré by pravdepodobne boli pre väčšinu čitateľov príliš komplikované. Nechcem preto skĺznuť do písania odbornej vedeckej práce, pretože väčšina ľudí má len povrchné informácie o týchto témach, vrátane mňa.

Vyššie spomínané citácie a opisy sú prevažne prebrané z odborných vedeckých prác, čo však nie je tajomstvom, pretože pri tejto téme sa musíme spoľahnúť na vedeckých odborníkov, ktorí sa tejto problematike venujú. Na záver tejto témy pridávam krátky citát Stephen Meyera, ktorý odpovedal na otázku, či je predstava o vzniku života slepou náhodou medzi vedcami prijateľná alebo neprijateľná. Meyer odpovedal:

„Prakticky všetci odborníci, ktorí sa pôvodom života zaoberajú, prístup vzniku života slepou náhodou úplne zamietli.“

 Prečo Evolučná Teória nielen neobstojí, ale je aj mýtom

Ak ste čítali moje predchádzajúce články, pravdepodobne ste si všimli, že hlavné piliere evolučnej teórie sú buď sfalšované, alebo vymyslené. Vo fosíliach sa nenachádzajú dôkazy o prehodových stupňoch medzi druhmi. Biochémia tiež logicky vysvetľuje svoju nezjednodušiteľnú zložitosť, ktorá popiera možnosť vzniku komplikovaných živých mechanizmov, akým je bunka pomocou prírodného výberu. Mutácie sú vždy škodlivé, a preto prírodný výber zabraňuje nielen makroevolúcii, ale aj degenerácii druhu. Ďalším faktorom, ktorý podkopáva evolúciu, je nulová pravdepodobnosť samousporiadania genetickej informácie v DNA a nedostatok času na vytvorenie čo i len jediného pramena DNA.

Zákon entropie hovorí, že samovoľné organizovanie hmoty do zložitejších štruktúr je nemožné bez pridanej energie. Určovanie veku fosílií a skamenelín je veľmi sporné. Ľadové doby pravdepodobne neexistovali. Nálezy skamenelín dokazujú, že ľudia, dinosaury, cicavce a trilobity žili vedľa seba v rovnakom čase. Myslím, že to je dostatočný dôvod na zbystrenie pozornosti, ak vás téma zaujíma. Prvá otázka, ktorá sa mi natíska, je, ako je možné, že napriek všetkým týmto nejasnostiam, rozporom a novým vedeckým poznatkom, stále existuje veľká časť vedeckej obce, ktorá tvrdí, že evolúcia bola skutočnosťou a že proces vzniku druhov prebehol podľa toho, ako ho popísal Darwin. Prečo je tejto teórii stále venovaná takáto dôvera?

Prečo sa ignorujú tak závažné dôkazy, ako sú skamenené stopy človeka a dinosaura vedľa seba? Tieto stopy sú zdokumentované na celom svete a mechanika hornín potvrdzuje, že museli vzniknúť v tom istom časovom období, čím sa dokazuje, že ľudia a dinosaury žili vedľa seba. Stačilo by, aby sa uznal aj len jeden takýto dôkaz, a celá evolučná teória by pukla ako bublina.

Prečo vedci-evolucionisti automaticky považujú všetko, čo im nepasuje, za podvrh? Často reagujú na dôkazy proti evolučnej teórii spôsobom: „Keďže evolučná teória platí, nemôže to byť pravda a hotovo, koniec diskusie.“ Skamenené stopy v pieskovci nie je možné sfalšovať! Rozumiem, že existujú isté dôkazy, ktoré odporujú etablovanej teórii, ale reakcie mnohých vedcov sa často javia ako dogmatické a názorovo neprístupné, porovnateľné s náboženským fanatizmom. Vyvoláva to dojem sprisahania, niekedy dokonca účelovej manipulácie s informáciami.

Každý, kto sa odváži spochybniť evolučnú teóriu, je okamžite zatracovaný, zosmiešňovaný a často sa minimalizuje mediálna prezentácia týchto poznatkov. No pravdou je, že stále viac a viac vedcov otvorene zdieľa názory, že evolučná teória je rozprávkou na dobrú noc. Čoraz častejšie vychádzajú vedecké knihy a články, ktoré prinášajú dôkazy, ktoré naznačujú, že to celé nemohlo byť tak, ako nám tvrdili.

Zaujímavé je, že väčšina vedcov, ktorí dnes neveria v evolučnú teóriu, začínala svoju kariéru ako evolucionisti. Postupom času a pod tlakom dôkazov museli opustiť svoje pôvodné presvedčenie. Žiarivým príkladom je Dr. Ing. Hans-Joachim Zillmer, ktorý sa pustil do skúmania skamenelín, geologických útvarov, morfológie zemského povrchu a sledu historických udalostí. Vo svojich knihách veľmi jasne vysvetľuje paradoxy a nezrovnalosti, ktoré počas svojej práce narazil.

Dôležitou poznámkou je, že sa neoháňal žiadnym náboženstvom ani zásahom nadprirodzenej sily. Naopak, poskytuje veľmi logické, vedecké vysvetlenia. Aj napriek tomu však v evolučnej teórii zostáva množstvo termínov ako „stalo sa“, „potom vznikol“, „vyvinuli sa“ a ďalšie, ktoré sa nesnažia vysvetliť, prečo a ako sa to stalo. Prečo nie je možné s istotou vysvetliť, ako vznikol život a druhy?

Prečo sa dôkazy proti Evolučnej Teórii ignorujú a manipulujú

Ak by evolúcia a vznik života prebehli náhodne, aké sú šance, že nikto neodhalil túto „záhadu“ vzniku života? Ak je všetko slepá náhoda, prečo dodnes nikto nie je schopný realisticky vysvetliť tento proces alebo ho dokonca dokázať? Máme špičkové laboratória, cyklotróny, výkonné počítače, meracie zariadenia a značné vedomosti z fyziky, chémie, astronómie, biológie a ďalších vedných oblastí. Tak prečo je stále problém, vážení? Je to možno tým, že niečo je jednoducho nepravdepodobné alebo nemožné? Možno ide o fakt, že to, čo tvrdíme, je skutočne neprovediteľné a preto je pre vás ťažké to dokázať? Ja som o tomto presvedčený!

Veľký odpor medzi zástancami evolučnej teórie a tými, ktorí sa stavajú voči nej skepticky, je veľký problém vo vede. Prečo to tak je? Aká je alternatíva k teórii evolúcie? Striktne som sa vyhýbal akejkoľvek špekulácii o inom spôsobe vzniku života vo svojich článkoch. Avšak na záver mi dovoľte uviesť svoju hypotézu.

Z elementárnej logiky vyplýva, že ak vznik života a druhov nebol spôsobený slepo náhodou a nebol výsledkom pôsobenia bežných prírodných zákonov, ktoré poznáme, aké alternatívy nám zostávajú? Môžeme uvažovať iba dve možnosti: Prvou je, že sme výsledkom inteligentného dizajnu. Druhá možnosť spočíva v tom, že sme vytvorení mimozemšťanmi. Avšak ak sa táto možnosť otvára, musíme sa opýtať, kto stvoril mimozemšťanov?

A tu je podľa mňa skutočná podstata problému. Ľudia a vedci s materialistickým svetonázorom sa mnohokrát stanú väčšími dogmatikmi, než tí s odlišným svetonázorom. Jednoducho im prekáža akákoľvek myšlienka na inú možnosť. Nie sú ochotní sa presvedčiť relevantnými dôkazmi, odmietajú diskusiu o alternatívach, lebo im to nevyhovuje.

Materialistickí myslitelia často majú strach z dôsledkov toho, aký otras by mali ich svetonázoru, ak by museli pripustiť, že teória evolúcie nemusí byť úplne presná. Pre týchto ľudí je slepo náhodný pôvod života jediným prijateľným vysvetlením! Tento postoj sa netýka len vedcov, ale aj bežných ľudí. Aj keď väčšina ľudí nechce pripustiť akékoľvek alternatívne vysvetlenia, rady o tejto téme diskutujú. Avšak veľmi často ide o diskusie bez hlbších poznatkov.

Najväčším paradoxom je, že keď navrhnem niekomu, aby si overil fakty (nezáleží na zdroji), často sa stretávam s odmietavým stanoviskom, ktoré je zdôvodnené tým, že daný človek verí, že evolučná teória je dokázaná. Hotovo! Tento prístup odhaľuje záver, že mnohí ľudia nemajú záujem dozvedieť sa pravdu, lebo by im to mohlo narušiť ich svetonázor, ktorý im vyhovuje a podľa ktorého žijú.

Ďalším dôvodom je, že evolučná teória poskytuje jednoduché vysvetlenie pôvodu človeka, ktoré je prijateľné pre väčšinu ľudí na všetkých úrovniach vzdelania. Mnohí preferujú jednoduché riešenia a primitívne vysvetlenia. Histórie poznáme veľa príkladov, kde ľudia preferujú jednoduché riešenia aj za cenu ignorovania hlbších a komplexnejších faktov. Tento trend je viditeľný aj dnes. Predstavte si nášho premiéra, ktorý tvrdí, že ekonomický úspech Slovenska je výsledkom poctivej práce, bez ohľadu na pravicové reformy. Pre mnohých je toto jednoduché vysvetlenie pohodlné, pretože to dohodnutý svetonázor ospravedlňuje.

Keď takéto primitívne vysvetlenie podporia dôveryhodní „vedci“ a zopakujú ho médiá, vieme, že sa to bude rýchlo šíriť. Ľudia radi prijímajú jednoducho znejúce vysvetlenia, ako to bolo v prípade evolučnej teórie, ktorá, napriek svojej primitívnosti, dosiahla fenomenálny úspech.

Existujú legitímne otázky, na ktoré evolučná teória neposkytuje odpovede

Existujú však legitímne otázky, na ktoré evolučná teória neposkytuje uspokojivé odpovede. Napríklad, ako je možné, že jednobunkový organizmus existuje, ale neexistujú organizmy so 2, 3 alebo 4 bunkami? Evolúcia tvrdí, že z jednobunkových organizmov vznikli komplexnejšie tvory, ale neexistujú žiadne stopy po týchto medzistupňoch. Ako teda možno vysvetliť, že evolúcia skočila z jednobunkového organizmu na päťbunkový? Predpokladom evolúcie sú pomalé a postupné zmeny, no rozdiel medzi jednobunkovým organizmom a päťbunkovým je obrovský!

Existuje množstvo paradoxov v rámci evolučného vývoja, ktoré vyvolávajú zaujímavé otázky. Napríklad, ak je človek na najvyššom stupni vývoja, aká je evolučná výhoda toho, že pri pití nemôže zároveň aj dýchať, kým opica môže? Tento jav môže vyzerať ako krok dozadu, pretože ak je takýto systém už vyvinutý, prečo pri vyššom stupni vývoja dochádza k jeho degenerácii?

Takéto paradoxy evolúcie nie sú ojedinelé, ale svedčia o tom, že evolúcia nemusí byť vždy logická. Iný príklad predstavuje striktná pohlavná nekompabilita medzi rôznymi druhmi, hoci podľa evolúcie sme všetci pochádzali z jedného spoločného predka, teda z jednej DNA. Zdanlivo by malo byť logické, že existuje pohlavná kompatibilita medzi druhmi, ale realita ukazuje opak. Tieto a podobné príklady evolúcie vytvárajú vážne otázky, ktoré si zaslúžia hlbšie zamyslenie. Evolúcia zjavne nemusí vysvetľovať všetky biologické javy konzistentným spôsobom, a v prípade niektorých javov sa môžeme len domnievať, ako mohli tieto procesy fungovať v minulosti.

Nakoniec predsa len citáty. Hovorí americký molekulárny biológ Jonathan Wells:

„Dogmatickí darwinisti začínajú s tesným obmedzovaním interpretácie dôkazov a tvrdením, že to je jediný spôsob prevádzkovania vedy. Kritici dostávajú punc nevedeckosti, upiera sa im možnosť publikovať príspevky v hlavných časopisoch, ktorých vydavateľské grémiá ovládajú dogmatici. Kritikom sa odopiera podpora zo strany štátnych orgánov, ktoré postupujú navrhované projekty k „kolektívnemu“ posudzovaniu dogmatikmi, a tak sú kritici pozvoľna z vedeckej komunity vytlačovaní. V tomto procese všetky dôkazy proti darwinovskému názoru jednoducho miznú, rovnako ako svedkovia proti mafii. Alebo sa dôkaz pochová v špecializovaných publikáciach, kde ho nájdu len špecialisti. Akonáhle sa umlčia kritici a všetky dôkazy sa zmetú pod koberec, dogmatici prehlásia, že vedecká debata o ich teórii práve prebieha a že proti nej nie sú žiadne dôkazy.“

Dr. Ing. Hans-Joachim Zillmer:

„Určité fenomény sa nedajú vysvetliť bez toho, aby človek nemusel argumentovať množstvom náhod a zázrakov. Evolučný systém sa zdá jasný na prvý pohľad; no pozor – neodporúča sa klásť jednoduché konkrétne otázky, ak chcete namiesto vysvetlenia, že do deja vstúpila pozitívne pôsobiaca náhoda, zjavne všadeprítomná, počuť aj logicky správne a presvedčivé odpovede. Kritické poznámky už vôbec nie sú prípustné ! Naša zmeravená predstava sveta je taká krehká, že by ju narušili už i tie najslabšie otrasy. Muselo by dôjsť k vytvoreniu otvoreného a flexibilného obrazu sveta, aby sa doň dali kedykoľvek bez problémov integrovať nové poznatky. Žiaľ, zvolila sa práve opačná cesta. Obhajujú sa zastarané myšlienky biológov a geológov 19. storočia a robia sa pokusy vtesnať najnovšie vedecké poznatky do obmedzeného vedomostného obzoru prežitých duchovných kapacít.“